Sborník příspěvků XVII. mezinárodní kolokvium o regionálních vědách Hustopeče 18.–20. 6. 2014 21 DOI: 10.5817/CZ.MUNI.P210-6840-2014-1 OD KONCEPCIÍ LOKALIZÁCIE K ENDOGÉNNEMU REGIONÁLNEMU ROZVOJU SINCE THE CONCEPTS OF LOCALIZATION TO THE ENDOGENOUS REGIONAL DEVELOPMENT PROF. ING. JOZEF TVRDOŇ, PHD. Katedra verejnej správy a regionálneho rozvoja Národohospodárska fakulta Ekonomická univerzita v Bratislave Dep. of Public Administration and Reg. Developmnet Faculty of National Economy University of Economics in Bratislava * Dolnozemská cesta 1, 852 35 Bratislava, Slovak Republic E-mail: jozef.tvrdon@euba.sk Anotácia Príspevok sa zaoberá teoretickými prístupmi k rozvoju v priestore. Poukazuje na význam teoretických prístupov, ktoré vysvetľovali vývoj v priestore a osobitne poukazuje na vývoj myslenia v druhej polovici 20-eho storočia až po súčasnosť. Vývoj teoretického myslenia hodnotí z hľadiska vývoja usporiadania priestoru od koncepcií lokalizácie k endogénnemu regionálnemu rozvoju. Ďalej sa príspevok zaoberá vývojom prístupov k endogénnemu regionálnemu rozvoju z pohľadu podpory inovácií. Kľúčové slová rozvoj v priestore, koncepcie lokalizácie, endogénny regionálny rozvoj, podpora inovácií v endogénnom regionálnom rozvoji Annotation The document deals with theoretical approaches about spatial development. It is focused on significance of theoretical approaches to explain the spatial evolution and especially draws attention to the development of thought in the second half of 20-century to the present. Development of theoretical thinking evaluated in terms of the spatial development from the concept of localization to the endogenous regional development. Furthermore, the document deals with evaluation of approaches to the endogenous regional development in terms of innovation support. Key words spatial development, concept of localization, endogenous regional development, innovation support in endogenous regional development JEL classification: R11 1. Úvod Regionálny rozvoj podľa neoklasickej alebo keynesovskej koncepcie je vyvolaný predovšetkým vonkajšími impulzmi, pričom veľkú úlohu má lokalizácia pobočiek podnikov, prílev kapitálu, knowhow, ako aj existencia vhodnej infraštruktúry a finančná motivácia, ktoré sa uskutočňujú prostredníctvom vplyvov politiky na nadregionálnej úrovni, ako je príslušný štát alebo Európska únia. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa v niektorých štúdiách poukazovalo na obmedzenú účinnosť a krátku trvanlivosť týchto stratégií. Kritizovaná bola najmä lokalizačná stratégia na základe nasledujúcich charakteristík: § nepriaznivé štrukturálne efekty (lokalizácie odvetví so štandardizovanou výrobou a externou kontrolou); Sborník příspěvků XVII. mezinárodní kolokvium o regionálních vědách Hustopeče 18.–20. 6. 2014 22 § vytvorenie pracovných miest s nízkymi požiadavkami na kvalifikáciu; § krátke trvanie lokalizovaných podnikov a vysoká konjunkturálna závislosť vytvorených pracovných miest; § nízka vnútroregionálna prepojenosť a multiplikačné účinky; § existencia „zbytočných výdavkov“. Slabý úspech uvedených stratégií a nižší potenciál mobilných podnikov v priemyselných krajinách vzhľadom na globalizáciu hospodárstva ovplyvnili na konci sedemdesiatych rokov v mnohých krajinách novú orientáciu rozvoja v priestore. Napriek rozdielnym prejavom obsahujú tieto prístupy spoločnú výraznú orientáciu na endogénny potenciál konkrétnych regiónov. Pokiaľ neoklasický prístup a stratégia pólov rastu stavajú do popredia mobilitu faktorov, a predovšetkým efekty lokalizácie podnikov v regióne, endogénne prístupy si kladú otázku, či faktory a zdroje existujúce v regióne sa budú môcť čo najlepšie využiť a aká je konkurencia schopnosť všetkých aktérov ovplyvňovať rozvoj na lokálnej úrovni. To súvisí s druhom vyrábaných produktov, výrobnou technológiou a organizáciou produkcie, preto má kvalita prostredia významnú úlohu. 2. Endogénny regionálny rozvoj V ostatnom období má významné miesto v rozvoji koncepcia, zameraná na podporu komplexných procesov, nazývaných ako „rozvoj zdola“, „endogénny rozvoj“ alebo „bottom up“. Pritom je to do určitej miery protiklad koncepcií rozvoja, zameraných na jeho usmerňovanie a iniciovanie zhora. I keď je potrebné uviesť, že v reálnych rozvojových procesoch ide o ich vzájomnú kombináciu. Mnohé štúdie sa opierajú o skúsenosti lokálnych inštitúcií, zdôrazňujú úlohy zanietených miestnych účastníkov pre formovanie a udržovanie rozvoja. Zdôrazňuje sa najmä prístup k lokálnemu rozvoju: § ako k dlhodobému procesu a to s istou mierou zanietenia, ktorú je možné udržať desať i viac rokov jedine tak, že účastníci tohto procesu sú na ňom priamo zainteresovaní, § vychádza z vlastného vnútorného pochopenia lokálnych komparatívnych výhod, § jeho stratégie sa neustále adaptujú a prispôsobujú v súlade so zmenami potrieb a možností v rámci lokálnej ekonomiky”. 1 Táto stratégia sa zameriava na to, aby vyriešila regionálne problémy prostredníctvom využitia potenciálu existujúceho v regióne a rešpektovania jeho špecifík. Posilnením regionálneho riadenia „zdola“ sa spája očakávanie zvýšiť hospodársku, kultúrnu a politickú samostatnosť. Táto stratégia rozvoja bola sformulovaná na konci sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov ako protiklad lokalizačnej stratégii a použila sa predovšetkým v periférnych regiónoch. Vzhľadom na toto negatívne vymedzenie nepredstavujú ani tak vlastnú koherentnú koncepciu, ale ide skôr o zostavenie princípov regionálnej a lokálnej politiky, ktoré boli sformulované, aby zabránili chybám stratégie orientovanej na mobilitu. Najdôležitejšie princípy sú (Maier, Tödtling, 1998): § Regionálny rozvoj sa nechápe len ako hospodársky rozvoj, ale aj ako kvalitatívne zlepšenie štruktúry hospodárstva a životných podmienok. Mal by zlepšiť predovšetkým postavenie problémových skupín a mal by byť prispôsobený sociálno-ekonomickým, prírodným a kultúrnym charakteristickým znakom regiónu. § Regionálni aktéri by mali byť schopní orientovať a kontrolovať proces rozvoja na vlastné ciele. Zahŕňa to schopnosť úspešne sa prispôsobiť zmeneným rámcovým podmienkam vlastnými silami. Dôležitými prvkami sú inovačná schopnosť v širšom zmysle a kolektívny proces učenia sa. Navyše sa za podstatnú bude považovať široká účasť miestnych a regionálnych záujmových skupín a prechod úloh a rozhodovacích právomocí na regionálnu úroveň. § Regionálna politika by mala nadviazať na potenciál existujúci v regióne. Toto by sa malo využiť a ďalej rozvíjať. Potenciálne faktory zhŕňajú prírodné zdroje (životné prostredie, nerastné suroviny, energia), pôdu, kapitál, infraštruktúru, pracovné sily, kvalifikáciu a poznatky, podnikateľské schopnosti, rozhodovacie funkcie, sociálno-kultúrne faktory a trhový potenciál. 1 Riadenie ekonomického rozvoja regiónov krok za krokom, Príručka pre stredoeurópskych manažérov, Economic Innovation International, 1992 ( slovenské vydanie, Projekt USAID), str.8 Sborník příspěvků XVII. mezinárodní kolokvium o regionálních vědách Hustopeče 18.–20. 6. 2014 23 § Tieto faktory a zdroje by mali byť pritom trvalejšie využívať, to znamená, že by mali vo veľkom rozsahu zohľadňovať ekologické aspekty a aspekty životného prostredia. § Regionálny potenciál by sa mal využívať nadrezortne, to znamená, že by sa do regionálnych koncepcií mali výraznejšie zapojiť aj v tradičnej regionálnej politike zanedbávané odvetvia, ako je poľnohospodárstvo, energetika, drobné živnosti a služby, a podporovať ich prepojenie. Cieľom tohto nadrezortného prístupu je využívať lokálnu a regionálnu komplementaritu. § Rastie význam rozvoja malých a stredných podnikov. Tieto podniky by sa mali posilniť vo svojej inovačnej a konkurenčnej schopnosti, okrem iného aj prostredníctvom vytvárania kooperácií a sietí v regióne. Pôžičky sa používajú predovšetkým pri modeli "industrial districts". § Miestni a regionálni aktéri sa považujú za hybnú silu regionálneho rozvoja. Popri podnikoch sú to ešte pracovné sily, odborové zväzy, nositelia politických rozhodnutí atď. Jednotlivé prvky a varianty endogénnych stratégií regionálneho rozvoja boli v osemdesiatych rokoch minulého storočia zavedené v mnohých krajinách, pritom sa obsahovo opierali o model „industrial districts“. Teraz ešte nemožno všeobecne zhodnotiť stratégie endogénneho rozvoja, pretože nie sú spracované obsiahlejšie. Všeobecné zhodnotenie ani nebude jednoduché, pretože tak predpoklady, ako aj konkrétne prejavy stratégie sa podľa definícií odlišujú. Skúsenosti doposiaľ získané z rôznych príkladov ukazujú, že endogénne stratégie a projekty v porovnaní s tradičnými stratégiami lepšie prihliadajú na potreby a podmienky daného regiónu a lokality. Prostredníctvom rozvoja projektov sa spravidla ľahšie zdola a s vysokou miestnou angažovanosťou oslovia hospodárske, podnikateľské a sociálne cieľové skupiny. V konečnom dôsledku sú aj kvalitatívne účinky zameraného na endogénny rozvoj (kvalita pracovných miest, inovačná schopnosť podnikov) lepšie ako pri stratégiách orientovaných na mobilitu. Na druhej strane nesmieme prehliadnuť isté problémy aj pri tomto prístupe. Najskôr musíme spomenúť slabiny teoretických základov. Hlavné princípy tohto prístupu sa rozvinuli väčšinou ako negatívny obraz lokalizačnej stratégie, prípadne indukčne na príklade „industrial districts“, preto treba povedať, že mu chýba teoretická uzavretosť a konzistencia. Navyše praktické problémy vznikajú aj v regionálnopolitických aplikáciách, predovšetkým v zaostávajúcich regiónoch. V protiklade k „industrial districts“, ktoré slúžili zároveň ako model endogénneho rozvoja, je v mnohých periférnych regiónoch endogénny potenciál podnikov, kvalifikácie a inštitúcií príliš malý, aby vyvolal hospodársky rozvoj ktorý by stál za zmienku. Kvantitatívne účinky (rast výroby, zamestnanosti a dôchodkov) zostávajú v týchto regiónoch zväčša skromné, a preto sa nedá očakávať výraznejšie zmenšovanie regionálnych rozdielov v úrovni dôchodkov a nezamestnanosti. Na druhej strane v starých priemyselných regiónoch sa týmto prístupom často v adekvátnej miere nezachytili problémy starých priemyselných odvetví vo veľkých a často zvonka kontrolovaných podnikoch. V tomto prípade výzva vo veľkej miere spočívala v organizačných a technologických inováciách podnikov, a to je záležitosť, ktorú zohľadňuje vo väčšom rozsahu predovšetkým inovačný prístup. 3. Inovácie v endogénnom regionálnom rozvoji V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch sa politika vo väčšine vyspelých priemyselných krajín orientovala na oblasť technológie a inovácie. Táto inovačne orientovaná regionálna politika je síce rovnako zameraná na potenciál existujúci v regióne, v porovnaní s endogénnym regionálnym rozvojom sa však viac koncentruje na inovátorské a technologické schopnosti podnikov a je menej obsiahla. V poslednom období stúpa na dôležitosti regionálna difúzia a transfer technológií, najmä z hľadiska regionálnej rozvojovej politiky (Bergman a kol., 1991). Podporná politika sa orientuje predovšetkým na transfer technológií pomocou lokalizácie : „research parks“, „transfer centers“ a iných poradenských, konzultačných inštitúcií. V každom prípade je rastúca úloha „networks“ (sietí) v tomto procese evidentná. Predstavujú formu relatívne stabilných vzťahov k vybraným partnerom. „K tomu Sborník příspěvků XVII. mezinárodní kolokvium o regionálních vědách Hustopeče 18.–20. 6. 2014 24 patria tak formálne kooperácie s inými firmami a inštitúciami ( napr. kooperácie vo výskume a rozvoji), ako aj dlhodobo stabilné dodávateľské vzťahy, ale aj neformálna spolupráca a pravidelná výmena informácií. „Networks“ zaberajú strednú pozíciu medzi trhom a hierarchiou.” (Maier, Tödtling, 1996). Majú vyššiu flexibilitu ako interná organizácia, skracujú inovačný proces a osvedčujú sa práve v súčasnom období prudkých technologických zmien. Prečo by mala politika podporovať len inovačné procesy a akého druhu by mali byť dané zásahy? Na zdôvodnenie inovačnej politiky treba najskôr konštatovať, že podniky v trhovom hospodárstve sa orientujú na nízke investície do inovačných aktivít, pretože tieto projekty sú spojené s veľkými neistotami (trhová neistota, technologická neistota) a kvôli rýchlemu napodobňovaniu zo strany konkurencie vznikajú často značné problémy v prisvojovaní si efektov. Sociálny efekt je často väčší ako individuálny. Navyše sa prostredníctvom rastúcej špecializácie a deľby práce v inovačnom procese stáva dobrá súhra súkromných a verejných aktérov čoraz významnejšou.. Z regionálneho hľadiska možno ďalej konštatovať, že práve v zaostávajúcich regiónoch (napr. periférne regióny alebo staré priemyselné oblasti) existuje značný inovačný deficit napr. vo forme nízkych výskumných a vývojových výkonov, slabých výrobkových inovácií a v spomalenom zavádzaní nových postupov. Dôvodom týchto nízkych inovačných výkonov sú špecifické bariéry, ktoré aspoň sčasti možno ovplyvniť verejnou politikou. Pri uplatňovaní politiky sú značné rozdiely, závisí predovšetkým od toho, či sú v popredí vo väčšej miere technologicko-politické ciele alebo regionálnopolitické ciele. Pritom možno rozlišovať : § podporu vysokých technológií a technologických clusters a § zlepšenie inovačnej schopnosti podnikov v zaostávajúcich regiónoch. Pri prvej forme uplatňovania ide o zlepšenie technologického postavenia krajiny v určitom priemyselnom odvetví alebo dokonca o dosiahnutie technologického vodcovstva v určitej oblasti. Vychádzajúc z existujúcich silných stránok vo výskume a vývoji v hospodárstve, platí, že treba identifikovať existujúce a potenciálne clusters (teda hromadenie firiem, medzi ktorými sú technologické a iné vzťahy). Úlohou regionálnej technologickej politiky je potom takéto clusters posilniť prostredníctvom cielených investícií do základného a aplikovaného výskumu, ako aj regionálnou koncentráciou týchto opatrení. Takéto opatrenia sa týkajú napr. vzdelávania (vysokokvalifikované pracovné sily), zintenzívnenia spolupráce medzi výskumom a priemyslom, zabezpečenia rizikového kapitálu a podpory špecializovaných výrobných služieb. Zriadenie technologicky špecializovaných výskumných parkov by mohlo podporovať takýto súbor opatrení vo vhodných lokalitách. Pri druhej forme uplatňovania ide o zlepšenie inovačnej schopnosti podnikov v zaostávajúcich regiónoch a o zrýchlenie difúzie technológií. „Inovačná schopnosť“ sa tu definuje širšie ako rozvoj vysokej technológie. Zahŕňa takisto aj inovácie výrobkov (výrobkové inovácie a modifikácie), ako aj zavedenie nových postupov a organizačných foriem v regionálnom hospodárstve. Skôr ide o rýchle zavedenie „best practice technology“, teda transfer technológie, ako o technologické vodcovstvo a radikálne výrobkové inovácie. Pri tejto stratégii sa musia najprv identifikovať najdôležitejšie investičné bariéry danej ekonomiky a podľa toho sa musia určiť opatrenia. Inovačné bariéry sú často v nedostatočnej znalosti trhu a rozvoja technológií zo strany podnikov, v slabom prepojení uzlových miest na životné prostredie (výskum a vývoj, marketing, podnikové plánovanie), v malom využívaní vonkajších informačných kanálov a zdrojov v slabej alebo zastaranej kvalifikácii pracovníkov, ako aj v konvenčnom manažmente a organizačných štruktúrach. Opatrenia sa môžu dotýkať podnikov jednak vo forme finančnej podpory výskumno-vývojových aktivít a inovačných projektov, jednak vo forme opatrení podnikateľského poradenstva, ako aj informačného a technologického transferu. Na druhej strane sa dané regionálne prostredie môže zlepšiť napr. prostredníctvom výstavby dopravnej a telekomunikačnej infraštruktúry, vzdelávacích inštitúcií a technologického transferu. Navyše sieťový prístup ukázal, že podpora a zintenzívnenie sietí tak dovnútra regiónu, ako aj navonok môže značne zvýšiť schopnosť inovácií. Sborník příspěvků XVII. mezinárodní kolokvium o regionálních vědách Hustopeče 18.–20. 6. 2014 25 Najdôležitejšou cieľovou skupinou takýchto inovačnopolitických opatrení sú spravidla malé a stredné podniky, pretože vo vysokej miere závisia od lokalizačného prostredia, a preto sú v zaostávajúcich regiónoch vystavené väčším investičným bariéram. Práve táto cieľová skupina si však vyžaduje aktívnu účasť zo strany inovačnej politiky (aktívne kontakty, decentralizovanú ponuku poradenstva, informačný a technologický transfer), pretože inovačné problémy si podniky často ani neuvedomujú. V určitých zaostávajúcich, predovšetkým v hospodársky slabých periférnych regiónoch, ale aj vo viacerých starých priemyselných krajinách je však hospodársky a inovačný potenciál malých a stredných podnikov príliš malý, aby dosiahol dôležité efekty. Tu môže lokalizácia podnikov vyvolať ešte stále významné impulzy, ale len vtedy, ak bude selektívne podporovaná. 4. Vývoj prístupov k endogénnemu regionálnemu rozvoju Významným systémom, ktorý môže uvedené aktivity v rámci endogénneho rozvoja podporovať sú inštitúcie verejnej správy, ako i inštitúcie podporujúce regionálny a lokálny rozvoj. Pritom táto podpora by mala byť selektívna a kritériami selekcie by mali byť tak funkcionálne a organizačné aspekty (rozmanitosť podnikateľských funkcií, stupeň rozhodovacej autonómie), ako aj potenciál zameraný na rozvoj medzifiremných vzťahov v území. Otázka lokálneho rozvoja je neustále ovplyvňovaná aj trendmi v globalizovanom svete, ako sú: § globálne otepľovanie a jeho dôsledky akými je potreba energetickej samostatnosti (vystačíme si sami) a nezávislosti, § potreba rovnosti, ktorá sa vzťahuje na fakt, že sa neustále zväčšuje priepasť medzi strednou a bohatou vrstvou. To všetko je potrebné brať do úvahy ak hovoríme o lokálnom rozvoji, ktorý by mal mať prívlastok udržateľný (sustainable). Vzhľadom na tieto fakty uvádza, že „lokálny ekonomický rozvoj je možné dosiahnuť ak sa zachová alebo zvyšuje určitá životná úroveň (štandard) a to pomocou procesu ľudského a fyzického rozvoja, založeného na princípoch rovnosti a udržateľnosti.“ V praxi to znamená napríklad, že lokality, ktoré svoje bohatstvo získavajú na základe ich prírodného bohatstva, si musí dávať pozor na „bezhlavé“ ťaženie, ktoré môže priviesť ich ekonomiku do slepej uličky, za situácie vyčerpania celého jej bohatstva. Na druhej strane je sledovanie ekonomického rastu nebezpečné z pohľadu prerozdelenia bohatstva. Na úkor ekonomického rastu môže dôjsť v komunite k veľkej sociálnej nerovnosti, ktorá môže následne vyústiť do sociálnych nepokojov. Ciele ekonomického rozvoja na lokálnej úrovni možno rozdeliť na: § zlepšenie ekonomickej situácie lokálnych obyvateľov (disponibilný príjem a aktíva) a lokálnych firiem (ziskovosť a rast) § zvýšenie kvality života komunity ako celku (vzhľad, bezpečnosť, siete, miesta na zhromažďovanie) Prínosom tohto prístupu je nazeranie na komplexnú problematiku z dvoch pohľadov – prvý pohľad sa sústreďuje na konkrétne indivíduá, ktoré tvoria komunitu a na ich ekonomickú situáciu a druhým pohľadom sleduje rast komunity ako celku. Z hľadiska historického vývoja uplatňovaných teoretických prístupov v oblasti endogénneho rozvoja možno pozorovať odlišnosti pri ich realizácii. Vyplývalo to predovšetkým z toho, aká koncepcia rozvoja sa v tom-ktorom období uplatňovala. V 30-tych rokoch minulého storočia bol endogénny rozvoj zameraný na prilákanie podnikov využitím nástrojov ako znižovanie daní, ponuka pôžičiek; s cieľom znížiť produkčné náklady spojené napríklad s prenájmom pôdy, využívaním verejnej infraštruktúry a pracovnej sily. V tomto čase ešte ekonomický rozvoj nebol subjektom akademických výskumov. V nadväznosti na uvedený endogénny rozvoj bola táto koncepcia značne kritizovaná. Táto kritika prúdila nielen z radov vedeckých výskumníkov ale aj zo strany aktivistov, keďže celosvetová konkurencia znamenala zostup americkej Sborník příspěvků XVII. mezinárodní kolokvium o regionálních vědách Hustopeče 18.–20. 6. 2014 26 výroby a tým sa naštartoval tzv. veľký „exodus“ firiem. Odchod priemyselnej výroby z mestských oblastí sa začali prejavovať aj v občianskych nepokojoch. V období od 60-tych do začiatku 80-tych rokov boli kľúčovými stratégiami prilákanie investícií z vonka, budovanie tvrdej infraštruktúry. Iniciátorom a realizátorom týchto stratégií bol vo väčšine prípadov verejný sektor, ktorý tieto stratégie financoval. Realizované kroky takéhoto lokálneho rozvoja nesledovali strategický prístup, išlo skôr o plánovanie a realizovanie samostatných projektov. Nástroje takéhoto lokálneho rozvoja boli veľké granty, daňové prázdniny, zvýhodnené úvery. Stratégie sa opierali o lacnú pracovnú silu a lacné pozemky za účelom prilákania priamych zahraničných investícií. Kľúčovými stratégiami v období od polovice 80-tych rokov do polovice 90-tych rokov minulého storočia sa stali snahy o zachovanie a rast existujúcich lokálnych podnikov, naďalej bol kladený dôraz na prilákanie investícií avšak tieto opatrenia boli viac orientované na špecifické odvetvia alebo oblasti. Do popredia sa dostávali stratégie, ktoré podporovali nové oblasti podnikania a nové priemyselné odvetvia najmä high-tech odvetvia. Po prehodnotení otázky kto vlastne prosperuje z doterajších stratégií ekonomického rozvoja sa do popredia dostali otázky rovnosti a redistribúcie. Rastie teda záujem o verejno-súkromné partnerstvá, taktiež sa zakladajú regionálne siete (networks), industriálne klastre. Stratégie sa začali zameriavať na regeneráciu oblastí. V konkrétnych aktivitách teda šlo o priame platby individuálnym veľkým a malým miestnym podnikom, lepšie zacielené metódy prilákania investícií, zakladanie podnikateľských inkubátorov, poskytovanie vhodných priestorov a zakladanie priemyselných zón, poradenstvo a rôzne školenia pre malé a stredné podniky, školenia v odborných zručnostiach špeciálne pre znevýhodnených, podpora podnikateľským start-up, zvyšovanie dôrazu na investície do mäkkej infraštruktúry. Od druhej polovici 90-tych rokov až po súčasnosť sa stratégie zameriavali na docielenie priaznivého podnikateľského prostredia, investície do mäkkej infraštruktúry (akými sú napríklad rozvoj ľudských zdrojov), využitie verejno-súkromných partnerstiev, využitie súkromného sektora, zlepšenie kvality života a bezpečnosti, vytváranie konkurenčných a nie len komparatívnych výhod. Vytvárajú sa partnerstvá pod vedením verejného sektora. Otázka financovanie je stále kladená strane verejného sektora, avšak narastá aj podiel financií súkromného sektora. Realizácia týchto čŕt znamenala orientáciu na integrované lokálne a regionálne stratégie, zmena pohľadu zo sektorového rozvoja na teritoriálny rozvoj, horizontálnu spoluprácu miestnych samospráv, taktiež spoluprácu medzi samosprávami navzájom a networking, podporu šírenia znalostí a podporu služieb informačných technológií pre podnikateľské subjekty, strategické plánovanie a benchmarking. Ďalej sa dôraz kládol na redukciu administratívnej náročnosti pre podnikateľské subjekty, granty, pôžičky a existenciu rizikového kapitálu. Z uvedeného vyplýva, že do popredia sa dostávali stratégie, ktoré podporovali nové oblasti podnikania a nové priemyselné odvetvia najmä high-tech odvetvia. Po prehodnotení otázky kto vlastne prosperuje z doterajších stratégií ekonomického rozvoja sa do popredia dostali otázky rovnosti a redistribúcie. Rastie teda záujem o verejno-súkromné partnerstvá, taktiež sa zakladajú regionálne siete (networks), industriálne klastre. Významnou súčasťou v súčasnosti uplatňovaných stratégiách endogénneho rozvoja je jeho zameranie na udržateľný ekonomický rozvoj, ktorý má za cieľ zlepšovať životné prostredie a uplatňovať princíp sebestačnosti (self-sufficiency). K ekonomickému rozvoju sa teda začína pristupovať s vyváženým pohľadom, ktorý berie do úvahy celý rad ekonomických, environmentálnych a sociálnych charakteristík, ktoré spoločne tvoria „komunity“, čím dochádza k zmieru v oblastiach podpora rozvoja ekonomiky, spravodlivého rozdeľovania efektov rozvoja a zachovania prírodného prostredia. Pre jasnejšie vymedzenie pojmu udržateľnosti sa definovali princípy ako kvalita života (ekonomika životné prostredie - sociálna spravodlivosť), spravodlivosť a rovnosť, participácia a partnerstvo, ekologický prístup. Sborník příspěvků XVII. mezinárodní kolokvium o regionálních vědách Hustopeče 18.–20. 6. 2014 27 Z uvedeného vyplýva, že v súčasnosti preferované stratégie lokálneho rozvoja sa odrážajú od preferovaných konceptov a identifikovaných faktorov lokálneho rozvoja, ktorými sú znalosti, inovácie, zručnosti, kreativita. Je potrebné zdôrazniť, že uvedené procesy vplývajúce na endogénny rozvoj majú dynamický charakter a menia sa pod tlakom predovšetkým vonkajších vplyvov (procesy globalizácie, zmeny dynamiky vývoja a zmeny štruktúry lokálnej ekonomiky). 5. Závery Keď máme zhrnúť vyššie uvedené teoretické poznatky vysvetľujúce rozvoj v priestore, ako i teoretické prístupy odrážajúce reálne procesy v regionálnej ekonomike, možno uviesť, že vývoj je v skutočnosti v rozhodujúcej miere endogénny. Je v podstate závislý na koncentrácii usporiadania aktérov, do ktorého je vložený socio-ekonomický a kultúrny systém, od ktorých závisí stupeň rozvoja regionálnej ekonomiky. Ide o podnikateľské schopnosti, miestne výrobné faktory (práca a kapitál), vzájomné zručnosti miestnych aktérov generujúcich kumulatívne získavanie poznatkov, rozhodovacie schopnosti, ktoré umožňujú miestnej ekonomike a sociálnym aktérom vplývať na rozvojový proces, podporiť ho, keď prechádza procesom zmien a inovácií a obohatiť ho o externé informácie a znalosti potrebné na premeny regionálnej ekonomiky. Dynamiku rastúcich výnosov možno definovať ako výhody, ktoré pôsobia na kapacitu firiem a regióny nabádajú k inováciám, stávajú sa centrom súčasných teórií, čo vedie k neoSchumpeterovským prístupom v regionálnom rozvoji, s cieľom identifikovať úlohu priestoru v inovačných procesoch. Endogénne faktory vplývajúce na vznik a šírenie znalostí predstavujú prínosy v podobe dynamických výhod plynúcich z: § priestorovej blízkosti medzi firmami, ktorá uľahčuje výmenu vedomostí, ide o koncentráciu inovačných činností; § blízkosti medzi firmami, definovaných ako vzájomné vzťahy spolupráce medzi miestnymi agentmi, zdrojom kolektívneho procesu vzdelávania a socializácie (t.j. územných vzťahov medzi subjektmi pôsobiacimi v geografickej a sociálnej blízkosti), § inštitucionálnej blízkosti, ktorá formuje pravidlá, predpisy a normy správania, ktoré uľahčujú spoluprácu medzi aktérmi a preto socializácia vedomostí pomáha hospodárskym aktérom (fyzické osoby, firmy a miestne inštitúcie) rozvíjať organizačné formy, ktoré podporujú interaktívne vzdelávacie procesy a tým podporujú vznik inovačných systémov v priestore. Literatúra [1] AMSTRONG, H., TAYLOR, J., (2000). Regional Economics and policy. Oxford: Blackwell Publishers. ISBN 0-631-21713-4. 401 p. [2] BERGMAN,E., MAIER, G., TÖDTLING, T.(eds.), (1991). Regions Reconsidered: Networks, Innovation and Local Development in Industrialised Countries. London: Cassel. [3] BUČEK M., REHÁK, Š., TVRDOŇ, J., (2010). Regionálna ekonómia a politika. Bratislava: Iura Edition. ISBN 978-80-8078-362-4. [4] BRESCHI S., LISSONI F., (2001). Knowledge spillovers and logical innovation systems: A Critical Survey. LIUC Papers in Economics 84. Castellanza: Cattaneo University. [5] CAMAGNI R., (2002). On the Concept of Territorial Competitiveness: Sound or Misleading? Urban Studies, vol. 39, iss. 13, pp. 2395-2411. [6] CAPELLO, R., (2007). Regional Economics. London: Routledge. ISBN 978-0-415-39520-5. [7] COHEN, S. S., (1994). Competitiveness: A Reply to Krugman, BRIE Research Note. [8] FRIEDMANN, J., (1966). Regional Development Policy – A Case of Study of Venezuela. Cambridge: Massachusetts Institute of Technology. [9] KEYNES, J. M., (1963). Obecná teorie zaměstnanosti, úroku a peněz. Praha: Nakladatelství československé akademie věd. Sborník příspěvků XVII. mezinárodní kolokvium o regionálních vědách Hustopeče 18.–20. 6. 2014 28 [10]KRUGMAN P., (1991). Geography and Trade. Cambridge: Massachusetts Institute of Technology. ISBN 0-262-61086-8 [11]KRUGMAN P., (1994). Competitiveness: A Dangerous Obsession. Foreign Affairs, vol. 73, iss. 2, pp. 28– 44. DOI 10.2307/20045917. [12]MAIER, G., TÖDLING F., (1996). Regionálna a urbanistická ekonomika 2. Bratislava: Vydavateľstvo Elita. ISBN 80-8044-049-2. [13]MARTIN R. L., (2004). A Study on the Factors of Regional Competitiveness. A draft final report for the European Commision Directorate-General Regional Policy. Cambridge: University of Cambridge. [14]OTTAVIANO, GIANMARCO I. P., PUGA D., (1997). Agglomeration in the global economy: A survey of the ‘new economic geography’. World Economy, vol. 21, iss. 6, pp. 707–731. [15]PORTER, M.E., (1998). Clusters and the new economics of competition. Harvard Business Review, vol. 76, iss. 6. [16]SCOTT, A., STORPER, M., (2007). Regions, Globalization, Development. Regional studies, vol. 41, 40th Anniversary Classic Papers Suplement. ISSN 0034-3404. [17]TVRDOŇ, J., (2006).Regionálny rozvoj – teoretické východiská. In Regionálna diferenciácia, regionálny rozvoj v Slovenskej republike v kontexte integračných dosahov. Bratislava: Sociologický ústav SAV. pp. 400 – 438. ISBN 80-85544-38-5. Príspevok bol spracovaný v rámci riešenia projektu VEGA 1/0207/13 „Budúcnosť kohéznej politiky EÚ 2014-2020“.