Na Slovensku sa zvolebnieva. Z Brna to nebolo až také zrejmé, hoci tam majú svoju záplavu predvolebných bilbordov. Po dvoch dňoch v Bystrici mám ale pocit, že u nás sú kampaň a vôbec celý predvolebný boj tak nejak viditeľnejšie. V Česku je kampaň orientovaná najmä konfrontačne a bilbordy, ktoré by propagovali jednu stranu, sú zriedkavé. Omnoho častejšie sa môžeme dočítať, aká je konkurencia zlá. Nemôžeme sa preto diviť, že práve v tejto krajine vznikol originálny klip Přemluv bábu:
YOUTUBE
Toto video nie je o nič menej demagogické ako slová nášho súčasného predsedu vlády. Na druhej strane, aj keď je forma úplne nekorektná, hlavná myšlienka má niečo do seba. Ak sme presvedčený v správnosť našeho názoru, má zmysel presviedčať tých, ktorý svoje preferencie určujú podľa toho, či im politik sľúbi zrušiť dvadsaťkorunáčky u lekára.
Netajím sa mojím odporom k súčasnej vláde. Nejde ani tak o to, že som skôr pravicovo politicky orientovaný. To by stačilo na to, aby som volil niekoho iného, ale nie je to v skutočnosti až také podstatné. Tiež až tak nejde o škandály, rozkrádanie, dohodnuté zakázky. Tie bude mať každá jedna vláda, aká kedy príde a je naivné si myslieť čokoľvek iné. Pre pokračujúcu vládu Smeru ale i tak považujem za najvhodnejšie označenie slovo "neprijateľná".
Požičiam si frázy ako "populizmus", "arogancia moci", "bábky v rukách finančných skupín", "kontrola médií". Tieto veci nemajú nič spoločné s orientáciou doprava či doľava, ale formujú spoločenskú kultúru a zásadne vplývajú na stav celej spoločnosti. Nedokážem dostatočne zdôrazniť to, ako veľmi spoločnosť podľa mňa pod vplyvom toho degeneruje a aké obrovské negatívne dôsledky na ďalší vývoj krajiny takáto vláda má.
Nepustil som sa ale do tohoto článku preto, aby som z toho spravil politickú agitáciu. Spomínam to preto, aby som jasne vyjadril svoj postoj a to, ako veľmi si želám zmenu. Pokiaľ niektorí nesúhlasíte už s touto premisou, i tak môžete zvyšok článku považovať za zaujímavý, ale asi sa vám s ním bude ťažko stotožňovať. Predchádzajúce odstavce sú už výsledkom môjho politického uvažovania a ak budete mať záujem skutočne vypočuť si rozumné argumenty na podporu môjho postoja, môžem im venovať samostatný článok.
Čo bolo teda tým, čo tak schladilo moje nadšenie a prinútilo ma vrátiť sa do krutej reality? S revolučným nadšením, optimisticky naladený na zmenu a ovplyvnený virálnym videom som sa včera vybral ku svojim starým rodičom do Brezna. Nemyslel som pritom veľmi na politiku, ale čakal som, že presvedčiť ich v prípade potreby nebude veľmi ťažké. Až dovčera som si totiž myslel, že vlastne neexistuje dôvod, pre ktorý by rozumní ľudia boli ochotní voliť stranu ako Smer. Celú ich voličskú základňu som zosobňoval typom ľudí, "deťmi", ktorí proste nedokážu vidieť správne hodnoty a prekuknúť zrejmú maškarádu. Celkom sa to zhodovalo s mojím videním sveta, pretože sa s ignoráciou hodnôt a s podpriemernosťou stretávam neustále.
Veril som preto, že aspoň mojich starkých nebude problém presvedčiť. Mám prehľad a dosiahol som už dosť na to, aby som mohol argumentovať svojou autoritou. Naviac vo svetle posledných zverejnených informácií nie je ťažké ukázať nevhodnosť Smeru i na aktuálnych príkladoch, ak treba. Moja návšteva ale samozrejme nebola motivovaná politicky a preto som na podobné veci príliš nemyslel. Starká oslavovala meniny a pri tejto príležitosti u nej bola aj rodina z Bratislavy: teta, strýko a bratranec. Pre tento príbeh je najdôležitejší asi bratranec, ktorý je vojakom z povolania a pracuje už zhruba rok ako právnik na ministerstve.
Je jasné, že pri takom stretnutí po dlhej dobe by ma ani nenapadlo prísť hneď s politikou a presviedčaním som sa preto nezaoberal ani v myšlienkach. Táto téma ale sama vyvstala i bez môjho pričinenia a to krátko potom, ako sme prišli. Teta žartovne načala, že či starká vie, koho voliť. Hneď mi bolo jasné, že nejaké presviedčanie sa už konalo. Bol som zvedavý na výsledok. Starká naučene odpovedala: "Číslo 18, Smer." Skoro som sa zadrhol výborným domácim koláčom. "Čo prosím?" Odpoveď bola pragmatická. Bratranec robí na ministerstve, jeho šéf je zo Smeru. Treba ich voliť, aby neprišiel o miesto.
Všetka moja argumentácia sa mi v momente okamžite rozsypala. Nebolo nič, čo by sa na niečo také dalo povedať. Akékoľvek presviedčanie o nevýhodách absolutistického vládnutia nemôže prebiť dobre platené teplé úradnícke miestečko a priamy prospech rodiny. Bol som zdrvený. I keď pôjdem voliť a splním si občiansku povinnosť, môj hlas tam pôjde iba preto, aby poslúžil ako protihlas hneď štyrom hlasom mojich najbližších. Myseľ mi okamžite začala pracovať, hľadajúc východisko, alebo aspoň vysvetlenie. Ako sa možno vyrovnať s takýmto rozporom?
Veľmi rýchlo som došiel k tomu, že moja naivita bola priveľká. Smer má obrovskú väčšinu nielen v parlamente, ale hlavne v samosprávach. Na úspechu tejto strany majú postavený svoj úspech desiatky tisíc ľudí a prenesene stovky tisíc ich rodinných príslušníkov. Okamžitá otázka: "Prečo títo ľudia pracujú pre tak zlú vládu?" Pretože im dáva miesto. Mohli by robiť pre nejakú inú vládu? Je lojalita takémuto režimu opodstatnená?
Môžeme diskutovať o tom, do akej miery je obava o stratu miesta na ministerstve opodstatnená. Pokiaľ Smer nebude v novej vláde, prídu o miesto úradníci na ministerstvách? Niektorí určite, ale bude to až tak zásadné? Naopak: pokiaľ Smer v novej vláde bude, neprídu po voľbách o to miesto aj tak (to je skôr pravdepodobné)? Ale záleží vôbec na tom? Obava o svoje teplé miesto je až príliš živočíšna, až príliš slovenská na to, aby sme vôbec mohli hľadať nejaké racionálne riešenie.
Zaujímavejšia je otázka lojality. Ak títo ľudia vykonávajú svoju prácu dobre, majú sa vôbec prečo báť o miesto? Ak boli lojálni predchádzajúcemu vedeniu, tak to nové ich pravdepodobne vymení práve kvôli tomu. Ak sa snažili byť apolitickí, pravdepodobne si svoje miesto museli omnoho viac vydrieť. Ale zároveň je omnoho silnejšie, pretože môže odolať i zmene vedenia. Možno teraz som priveľmi naivný, ale fakt je, že schopný človek si určite nájde prácu v akejkoľvek dobe. Paradoxom teda ostáva, že čím menej je človek lojálny a podriadený, tým bezpečnejšie sa môže cítiť.
Prečo potom také pocity vlastne existujú? Na jednej strane je to práve tá slovenská predposranosť. Ľudia u nás omnoho menej striedajú zamestnania ako inde a to je najmä dôsledkom ich vlastných obáv vyliezť z lokálnych maxím, zo svojej bezpečnej zóny. To ale nevysvetľuje úplne všetko. Je tu ešte aj druhý dôvod, prečo ľudia neopúšťajú zlé spoločenstvá (v úplnej obecnosti). Pretože tie spoločenstvá ich znesú.
Pointa, ktorá mi až doteraz unikala, je práve tam. Myslel som si, že plebs môže voliť kvalitné strany a kvalitných ľudí, pretože tak zverujú svoj osud do rúk dobrému vedeniu. Lenže dobré vedenie predovšetkým vie, že potrebuje spolupracovať s kvalitnými ľuďmi. Slabí podvedome vedia, že väčší úspech dosiahnu v spoločnosti iných slabých. Mnohí ministri súčasnej vlády by sa nimi nikdy nestali, ak by mali byť vyberaní podľa svojich schopností v obore. To platí rovnako aj na nižších úrovniach, teda v kanceláriách, úradoch, na školách. Vôbec pritom nezáleží na tom, či sú títo "slabí" ľudia objektívne menej schopní, alebo majú len sami malú dôveru vo svoje vlastné schopnosti. V prípade ministrov by som spochybňoval už to prvé. V prípade priemerných Slovákov však asi prevažuje to druhé. Je to až príliš typické, že ako národ nemáme žiadnu hrdosť, sebadôveru.
Tragicky sa tu teda ukazuje zásada, ktorú som síce dávno poznal, ale stále som jej nerozumel do všetkých jej dôsledkov. Spoločnosť má takú vládu, akú si zaslúži. O nič lepšiu, o nič horšiu. Pokiaľ si budeme voliť svojich zástupcov tak, aby kryli naše nedostatky, tak tým nanajvýš tie nedostatky prehlásime za štandard. Je to ľahké a je to prirodzené. Či je to rozumné, už nechám na vás.
Disclaimer: Je možné, že tento text niektorých z vás nahnevá. Niektorí sa v ňom možno nájdete, či už priamo, alebo nepriamo. Nie je mojím úmyslom mieriť myšlienku tohoto článku na nikoho konkrétneho. Ja sám sa považujem za vinného a rozhodne si nemyslím, že by sa ma tento problém netýkal. Na rozum prichádza veta "Don't shoot the messenger" (nestrieľajte posla). Ľudia majú tendenciu radšej zavrhnúť myšlienky, ktoré môžu ich samých ukázať v zlom svetle alebo sa zdajú, že by mohli príliš rozvrátiť ich predstavu o svete. Ešte skôr ako sa do mňa pustíte, uistite sa prosím, že nejde o tento prípad.
Filip
