POSUDOK na habilitačnú prácu PhDr. ZDENĚK VYHLÍDAL Klasická pohádka a skutečnost Český, ale i slovenský literárny folklorizmus je neodmysliteľnou súčasťou oboch národných slovesných kultúr. V jednej i druhej má dôstojné zastúpenie v podobe nespočetných literárnych spracovaní, ktoré sa významnou mierou podieľali na formováni našich kultúrnych identit. V tejto súvislosti nemožno inak než s úctou pripomenúť, že to boli české osobnosti, ktoré v dvoch historických fázach slovenskej literárnej kultúry významným spôsobom ovplyvnili vývin jej literárneho folklorizmu. Po prvý raz sa tak stalo zásluhou Boženy Nemcovej, ktorá v 50. rokoch 19. storočia po troch doslova študijných pobytoch na Slovensku vydala popri inom i epochálnu zbierku Slovenské pohádky a pověsti. Jedenásť rokov predtým sice Ján Francisci-Rimavský ponúkol pražským kníhkupcom sto exemplárov svojej knihy Slovenské povesti, prvej knižnej zbierky slovenských rozprávok, dostal ich však všetky naspäť s vysvetlením, že slovenčina je pre českého čitateľa problémom. Nemcovej Slovenské pohádky, s českou autorskou rečou a slovenskými dialógmi, však už problémom neboli. Práve naopak. Ich vydanie okrem kultúrnej misie nielenže akceptovalo štúrovský jazykový emancipačný akt, legalizovalo ho, ale navyše položilo základy slovakofilského hnutia medzi českou kultúrnou elitou, ale i laickou verejnosťou. Nehovoriac už o tom, že Nemcovej záujem o slovenský slovesný folklór vyprovokoval štúrovskú generáciu zosobnenú predovšetkým Pavlom Dobšinským a Augustom Horislavom Škultétym k edičnej aktivite svojich zberateľských výsledkov. Hovoril som však o dvoch českých stimuloch progresívne vplývajúcich na rozvoj slovenského literárneho folklorizmu. Ten druhý, vzťahujúci sa už na medzivojnové obdobie 20. storočia, mal teoretický charakter. Zásluhou prof. Jiřiho Polívku slovenský literárny folklorizmus dostal päťzväzkový Súpis slovanských rozprávok (1923 - 1931), prvé dielo, ktoré slovenský literárny folklorizmus posunulo do vedeckého priestoru. Túto skutočnosť spomínam preto, že jedným z aspektov oponentského posudku práce dr. Zdenka Vyhlídala má byť zhodnotenie jej prinosu a porovnania s badatelským okolim domácim a zahraničným. Pri istej modifikácii tohto kritéria nie je zaťažko konštatovať, že práca dr. Vyhlídala je relevantná i pre slovenský bádateľský kontext. Predovšetkým tým, že sa usiluje prezentovať tému, ktorá v ňom latentné rezonuje od jeho samých počiatkov, to jest od 40. rokov 19. storočia. V tomto období dochádza totiž k vymedzeniu dvoch doktrín, ktoré sa zásadným spôsobom dotýkajú podstaty samotnej £9zprávky. Tej podstaty, ktorá sa stala kardinálnou témou i monografie dr. Vyhlídala, čiže vzťahu folklórnej rozprávky k spoločensko-sociálnej skutočnosti. Tak ako vo vyspelejšom českom literárnom kontexte i na Slovensku zásluhou klasicistu Samuela Reussa sa sformuloval názor, že folklórna rozprávka je historickým dokladom o stave a podobe spoločenského vedomia, preto akýkoľvek autorský zásah do jej podoby je nežiadúci, pretože vedie k falšovaniu historickej reality. Pod vplyvom Ľudovíta Štúra romantická generácia túto doktrínu odmietne a folklórnu rozprávku počas celej svojej existencie bude vnimať ako súčasť ľudovej poetickej tvorby. V tejto chvili mi nejde o precizovanie a vydokladovanie oboch názorov na podstatu a zmysel rozprávky tak ako sa vyskytuje v slovenskom kontexte, ide mi o naznačenie, že monografia dr. Vyhlídala má ambície byť aktuálnou i v slovenskom bádateľskom okoli. Už aj preto, že obsahuje rad aspektov, ktoré sú pre oba literárne folklorizmy takmer identické a ktoré v konečnom dôsledku tvoria ich množinu. V tomto ohľade je cenná napríklad autorova snaha analyzovať prvopočiatky negativistických postojov voči klasickej rozprávke, predovšetkým démonologického typu, ktoré sa prejavili tak v Čechách ako na Slovensku. U nás dokonca, a to absolútne nečakane, na takom závažnom spoločenskom fóre, akým bol Kongres slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach roku 1936 zorganizovaný na protest narastajúcich fašistických tendencii v súdobej Európe. V jednej z jeho sekcii spisovatelka Hana Gregorova, manželka prozaika a dramatika Jozefa Gregora Tajovského, vehementne vystúpila proti klasickej rozprávke, ktorá v čase demokratizmu, spoločenského pokroku, podia jej názoru presadzuje tmárstvo a ideologické bludy. Jej vystúpenie vyvolalo nevôľu medzi značnou časťou delegátov kongresu, v tej chvili si však málokto z prítomných uvedomil, že Hana Gregorová, sympatizantka kultúrnej ľavice, vlastne oneskorene reprodukuje protirozprávkový postoj Jaroslava Petrboka, vyslovený ešte roku 1913 v časopise uhor. ^asluholl Zdtíllkcl Vyhlídala, ktorý do svojej literárnohistorickej a teoretickej rekonštrukcie českej rozprávky vsunul aj pasáž Pře o pohádku, je teraz ako zdroj jej protirozprávkovej reakcie poodhalený. Ostatne fakt, že česká i slovenská rozprávka má totožné vývinové osudy, Vyhlidal naznačil aj doložením pofebruárovej podoby ľudovej rozprávky. Dokonca ak sa mu podarilo hypotézu o spoločenskej podmienenosti klasickej rozprávky niečím vierohodným doložiť, bol to nepochybné odkaz na české i slovenské pofebruárové zvulgarizovanie rozprávky. Našťastie literárna pamäť zabránila totálnemu zdevastovaniu klasickej rozprávky. Navyše po pár rokoch hegemónie socialisticko-literárneho modelu dochádza k zmierneniu ideologických snáh využiť literatúru na propagandistické účely, čo sa prejavilo v istej edičnej priazni voči klasickej rozprávke. Napriek tomu - a to je Vyhlidalovo zistenie - Petrbokov odpor voči klasickej rozprávke, jej podobe a hodnotám, ktoré presadzuje, neupadol do zabudnutia, ale latentné pretrváva i v tomto období. Ako inak by Jan Červenka o pár rokov neskôr, na začiatku 60. rokov, mohol oficiálne, v zborníku 0 pohádkách, vydanom SNDK, konštatovať: „Ačkoli to může znít paradoxně, je z hlediska tehdejší spoločenské situace Petrbokovo stanovisko v podstatě jevem kladným a pokrokovým..." V tomto smere sa situácia opakuje na začiatku normalizačných 70. rokov, kedy sa opäť objavujú pokusy ideologicky likvidovať hodnotové spektrum klasickej rozprávky. Našťastie poučenosť z pofebruárového obdobia zabránilo masovejšej vulgarizácii klasickej rozprávky. V slovenskom kontexte marginálny pokus o reštart straníckeho ideologizmu vyvolal dokonca nebývalý autorský a spoločenský záujem o klasickú rozprávku. Pravda, pojem „klasický" nie je V tOmtO Jřri'pade už identický s klasickou rozprávkou, ako ju poznáme z Nemcovej či Dobšinského podoby. Ľudová rozprávka druhej polovice 20. storočia má už - expresívne povedané -iný šat než rozprávka romantickej generácie. Nie však až natolko, aby bolo možné hovoriť o jej hodnotovom či tvarovom zdeformovaní. Ak sa však v súčasnosti - a to je námet na reakciu dr. Vyhlídala - klasická rozprávka, jej editovanie, nachádza v existenčnom ohrození, nie je to spôsobené ani Petrbokov pedagogicko-psychologickou doktrínou, ani totalitnou ideologizáciou, ale komercionalizmom. A to sa už netýka iba dvoch susedských národných kultúr, ale má charakter globalistický. Pod falošným zdôvodnením, že dnešná generácia detí nechápe, nerozumie klasickej rozprávke, dochádza k jej všeobecnej „macdonaldizácii", ktorá smeruje nielen k likvidácii sujetovo-výrazových národných špecifík rozprávky, jej podaní, ale doslova k absolutizácii zábavných aspektov na úkor humánno-emocionálnych. Ale vráťme sa k práci, ktorá z literárnohistorického 1 teoretického hladiska je cenná tým, že otvára rad ďalších odborných problémov. Napríklad kapitolu Terminologický chaos, týkajúcu sa typológie rozprávky, považujem za jedinečnú v tom zmysle, že upozorňuje na niečo, čo sa prehliada tak v českej ako i v slovenskej teórii klasickej rozprávky. Niežeby neexistovali pokusy kodifikovať žánrovú štruktúru rozprávky, ktorá je nevyhnutná z mnohých výskumných aspektov, tieto pokusy neboli však všeobecne prijaté. Tradičné členenie klasickej rozprávky na rozprávky 1. Zázračné neboli fantastické, 2. Novelistické, 3. Satirické, 4. Pohádky o zvířatech Zdeněk Vyhlidal logicky problematizuje pre ich žánrovú vágnost. A pravdepodobne nie je jediným, ktorý má k takejto typovej štruktúre výhrady. V tejto súvislosti pripomína rok 1929, v ktorom sa do zmieneného problému dokonca vložilo dobové ministerstvo školstva a národnej osvety a z moci úradnej rozhodlo, že žánrovú typológiu rozprávky budú tvoriť 1. Pohádky mytologické společně s látkami bájeslovnými, 2. Pohádky kouzelné, 3. Pohádky legendárni, 4. Pohádky povídkové, 5.Pohádky zviřeci, G. Pohádky alegorické, 7. Pohádky moderní. „Diletantsky sestavená žánrová škála", ako oprávnene konstatuje dr. Vyhlidal, nevyriešila teoretický problém ani vtedy a nie je akceptovatelná ani teraz. Naopak, ak som správne pochopil jej vyhodnotenie, práve ona založila rezidua, ktoré skomplovali, či zahmlili klasifikáciu rozprávok v nasledujúcich obdobiach. V tejto súvislosti žiada sa mi poznamenať, že dr. Vyhlidal vo svojej monografii preskúmal a pregnatne významovo i štylisticky osvetlil všetky podstatné aspekty českej klasickej rozprávky, pričom pred deskriptívnou rekonštrukciou jej vývinu, uprednostnil kritickú rekognoskáciu jej vývinových problémov. Sympatické je, že ako bádateľ problémy nielen objavoval, registroval, ale sa usiloval ponúknuť ich vlastné riešenie. Až na žánrovú typológiu, ktorú sice podrobil značnej kritike, no neponúkol jej alternativu. Nasleduje teda oprávnená otázka: Aká je žánrová typológia klasickej rozprávky, ku ktorej dlhodobým výskumom dospel dr. Zdeněk Vyhlídal? Sformulovaním tejto otázky konštatujem, že práca dr. Zdenka Vyhlídala Klasická pohádka a skutečnost splna požiadavky štandarne kladené na úroveň habilitačných prác v príslušnom odbore. Bratislava 3. 4. 2017 prof. PhDr. pndrej Silácky, CSc.