Daniela URBANOVÁ: Latinské proklínací tabulky na území římského impéria. Brno 2013. 476 s.
Posudok habilitačnej práce
Pohľad dovnútra náboženského života starovekých Grékov a Rimanov stále patrí medzi neuskutočnené túžby nemalého počtu bádateľov v oblasti antického staroveku. Interiér osobnej viery starovekého Gréka či Rimana totiž stojí v príliš hlbokom tieni exponovaného formalizmu, zatiaľ čo v náboženskej skúsenosti najmä kresťansky založeného súčasníka vystupuje do popredia ako hybný a rozhodujúci faktor osobná viera. Kliatbové či preklínacie tabuľky, tabellae defixionum, na ktoré sa v predloženej práci zamerala Daniela Urbanová, však aspoň trocha pootvárajú dvere onej doteraz neprístupnej komnaty, hoci naplno a voľne prekročiť jej prah naďalej ostáva vo sfére neuskutočniteľných želaní.
K načrtnutej maximalistickej ambícii sa z pochopiteľných dôvodov nehlási ani autorka. Vytýčila si cieľ podstatne skromnejší, zato reálnejší: zmapovať, analyzovať a interpretovať tabellae difixionum z územia Rímskej ríše. Z celkového počtu približne 500 zachovaných artefaktov sa objektom jej rozboru stal súbor 309 defixií, ktorých text už máme vedecky spracovaný a publikovaný v monografiách aj periodikách (najmä Wunsch 1897, Audollent 1904, Tomlin 1988, Hassall - Tomlin 1984 - 2003, Kropp 2008, Blänsdorf 2012,).
Urbanová venovala veľkú pozornosť štruktúre svojej práce. T á zahrnuje -vrátane rozsiahleho záveru - 14 kapitol členených na podkapitoly a tie potom na ešte nižšie jednotky, takže dovedna máme 150 tematických častí (s. 11 - 319). Ak k nim prirátame ďalších vyše 40 položiek príloh (s. 321 - 449), už z tohto prostého výpočtu azda smieme vyvodiť nielen autorkinu ochotu, ale aj úctyhodnú schopnosť rozsiahlu látku analyzovať a podrobne klasifikovať. Takmer úzkostlivo, jednako z hľadiska vedeckých pravidiel správne dbala predovšetkým na presné vymedzenie základných typologických pojmov defixio a prosba o spravodlivosť, na ktorých spočíva v jej výklade veľká váha.
V pomerne rozsiahlom Úvode (s. 11 - 77) sa autorka zaoberala otázkami datovania textov, materiálom, ktorým bolo v tomto prípade olovo teda kov málo trvanlivý, pôvodcami textov, ktorí siahali od prostých amatérov po špecialistov profesionálov, vzťahom pôvodcov k dotknutým osobám, nevynechala príslušné vzývané nadprirodzené bytosti, rituálne manipulácie s tabuľkou, formuly, želania žiadateľov o spravodlivosť či autorov kliatby a napokon si položila chúlostivú, hoci mimo dosahu vedy ležiacu otázku, či tabuľky dosiahli očakávaný efekt. V intenciách dnešnej religionistiky na túto otázku neodpovedá kategoricky záporne a pripúšťa aspoň aký-taký, subjektívne vnímaný účinok.
Na obsiahle, no pritom zaujímavé uvedenie do problematiky nadväzuje kapitola Východiska analýzy (s. 73 - 77), v ktorej Urbanová stanovila sedem spoločných kategórií, s ktorými sa rozhodla pracovať vo vlastnom rozbore - sú nimi lokalita, datovanie, typ náleziská, konečná úprava tabuľky, formuly, rozširujúce prvky (lehota plnenia, sľub odmeny), neštandardné písmo - a ku ktorým pribudlo ďalších päť osobitných kategórií pre kliatby a šesť pre prosby o spravodlivosť. Pomocou týchto dát sa podujala „sledovat výskyt , rozvoj a šíření latinské proklínací tradice v jednotlivých provinciích na území římského impéria a určit specifické, geograficky
1
či kulturně historicky podmíněné zvláštnosti textů kleteb a proklínacích formulí, zachytit případné vývojové tendence, vzájemné ovlivňování a vlastní adaptace stredomorského magického dědictví, zvláště v odlehlých oblastech" (s.75).
Zblízka sledovať autorkin rozbor pri takých početných a komplikovaných súradniciach môžeme od tretej kapitoly Typologie proklínacích formulí (s. 79 - 98).
V tejto kapitole išlo v prvom rade o jazykový základ formúl. Urbanová sa v analýze pokusila uplatniť pragmaticko-sémantické hľadiská, pričom vyspecifikovala nultú formulu, formulu priamej kliatby s jedným variantom a štyri druhy výzvových formúl s príslušnými variantmi. Z tohto východiska sa ďalej odvíja a rozvíja výklad nielen priamo nadväzujúcej kapitoly Výskyt, distribuce a datace proklínacích formulí v rámci jednotlivých provincií (s. 99 - 120), ale i ďalších troch kapitol Druhy kleteb (s. 121 - 128), Cíle a přání pisatelů kleteb v souvislosti s druhem kletby (s. 129-137), Důvody k sepsání prosby o spravedlnost (s. 139 -156).
V druhej časti práce nás autorka uvádza do rozboru materiálu zvoleného korpusu, ktorý tvorí 309 textov. Postupuje geograficky: Itálie (s. 157 - 186), Hispánie (s. 187 - 197), Galie (s. 199 - 210), Germánie, Raetie, Noricum, Pannonie (s. 211 -241), Africké provincie (s. 242 - 272), Británie (s. 273 - 295). Sčasti sa mení aj jej pracovné inštrumentárium, keď sa ku vzorovému jazykovému rozboru pridáva znenie textov a interpretácia konkrétnych pamiatok. Vo veľmi rozsiahlej miere operuje autorka štatistickými výpočtami, ktoré dovoľujú čitateľovi ako-tak zvládnuť záľahu matérie a mať predstavu o proporciách. Nedá sa poprieť, že obrovské kvantum štatistických údajov, aké práca obsahuje, môže pôsobiť na čitateľa, ktorý sa osobitne nevyžíva v numerických údajoch, skôr ako príťaž. Autorku však treba pochváliť, že pamätala aj túto okolnosť. Aby zabránila presýtenosti číslami, vybavila svoju prácu nielen tabuľkami, ale počínajúc Záverom (s. 296 - 319), aj vzornými 13 mapami a v prílohe č. VI až 126 grafmi s farebne odlíšenými zobrazenia hodnoty veličín a neprehliadnuteľnými nápismi. Tým sa stáva obhájiteľným aj nezvyčajne vysoký podiel príloh na celom texte práce - 27,2 %.
Ak si okrem toho uvedomíme, že oných 126 grafov zohľadňuje ukazovatele, ktoré autorka sledovala - spomeňme aspoň regionálne diferencované datovanie, regionálne diferencovanú typológiu, takisto diferencovanú lokalizáciu nálezov (zem, hrob, voda, amfiteáter, svätyňa, dom, neurčiteľné miesto), rituálnu manipuláciu s doštičkou (zrolovaná, prebodnutá, neurčená ap.), špecifikované formuly, vzývané božstvá, písmo (smer, typ) - potom sa o jej výkone nemôžeme nevysloviť s najväčším uznaním. Pochopiteľne, Urbanovej monografia nie je dajakou relaxačnou iektúrou. Rozhodne jej však nemožno uprieť tú dôležitú kvalitu, že spracovaný materiál nájde výborné využitie v pedagogickom procese, pretože samotný postup a precízny spôsob spracovania materiálu sa javí nemenej inštruktívny.
Na druhej strane nemožno poprieť, že reprezentativnost' materiálu ostáva veľmi problematickou. Nejde o redukciu skúmaných textov na 309, ktoré obsahujú 208 preklínaní a 101 prosieb o spravodlivosť s vylúčením porušených tabuliek s takmer nulovou výpovednou hodnotou. Ide skôr o jednoduchý fakt, že daný materiál je do značnej miery dielom náhody. O jeho získanie sa totiž zaslúžili archeologické nálezy, pri ktorých faktor náhodnosti hrá obzvlášť veľkú úlohu.
V porovnaní s antickými literárnymi textami, kde selekciu prednostne zabezpečovali predsa len racionálnejšie motivované potreby škôl, to je naozaj nezanedbateľný
2
rozdiel. V prípade tabellae defixionum teda musíme aj tie najminucióznejšie výpočty pokladať za provizórne. Ich provizórnosť si autorka nielenže plne uvedomila, ale opakovane upozornila, že zistenia si nemôžu nárokovať štatút definitívnosti a zároveň prečo je to tak.
Menej problematická sa javí práca so samotným textom pamiatok. Bádateľ v oblasti dejín latinského jazyka síce môže mať námietky proti morfologickej štandardizácii citovaných pamiatok, ale Daniela Urbanová sa rozhodla - určite správne - nesťažovať čitateľovi touto komplikáciou cestu ku komunikácii s vecným obsahom. Na viacerých miestach sa totiž môžeme presvedčiť, že výklad a preklad pamiatok naráža na problémy (pozri autorkine upozornenia napr. na s. 185, 217, 218, 278). Napokon relatívne verný obraz textu má každý k dispozícii v dvoch úplných, opäť územne členených korpusoch na s. 321 - 365 (kliatby) a na s. 366 - 382 (prosby o spravodlivosť), ktoré sú vzorne edičné spracované, vrátane legendy značiek (s. 321). Urbanovej prínos k ich štúdiu a interpretácii pozorný čitateľ iste zbadá a ocení.
Jeho pohodliu v tom poslúži aj štandardný Zoznam zdrojov a skratiek (s. 9) a prípadnému odbornému rastu najmä široko koncipovaná Bibliografia (s. 451 -462). Z nej sa dá ľahko vyčítať, že meritórne práce k daným otázkam - napriek významným príspevkom k téme už spred storočia - sú napospol novšieho dáta, že vznikli tesne pred rokom 2000 a najmä po ňom. V údajovo štandardnej bibliografii prevažujú německo- a anglickojazyčné položky, ale pozoruhodné zastúpenie majú aj príspevky v taliančine či dokonca v maďarčine.
Medzi cnosti predloženého rukopisu patrí aj to, že obsahuje nezvyčajne malý počet chýb interpunkčných a pravopisných a nedôsledností. Mám na mysli napr. gen. sg. Jupitera miesto Jova, hoci nepochybné ide o božstvo a nie o planétu (s. . 292), ďalej nenápadnú nezhodu v písaní mena podsvetného boha AXRAMMAXALALA aj ACHXAMMAXALALA (s. 52 - 53), dvojaké písanie názvu Aegyptus /Egyptus (s. 114/135) alebo zaradenie cisára Claudia do éry pred Kristovým narodením (s. 273). Tie chyby boli akiste opravené v knižnom vydaní. Podobne to platí o preklad spojenia domus deí, ktorý v českom variante chrám páně (s. 284 n.) nepokladám za adekvátny.
Celkovo konštatujem, že predložená habilitačná práca spĺňa požiadavky štandardne kladené na úroveň prác tohto typu v klasickej filológii a odporúčam na jej základe udeliť PhDr. Daniele Urbanovej,PhD., vedecko-pedagogický stupeň docent vo vednom odbore klasická filológia.
V Bratislave 14. apríla 2014.
Prof. PhDr. Daniel Škoviera, PhD.