Eric HICKS lo s až znepokojivo moderným duchom. Christine nás povzbudzuje, aby sme odhodili to, čo je založené iba na „...hromaděni starých predsud kov", a konfrontovali svoj úsudok a svoje poznanie s dielami, ktoré Čítáme. Odmieta akceptovať podradenosť ženského tela a jeho „telesných funkáí", pričom upozorňuje ženy, že skúsenosť ich vlastného tela ich oslobodzuje od „ostatných skúšok' (Cite, s.53), odmieta aristotelovskú myšlienku, že práve „cez debilitu a slabost sa telo, ktoré sa formuje v útrobách matky, stáva ženským" (Cite, s.54), aby naopak vyzdvihla materskú nadradenosť. Vie aj to, že ak sa inteligencia dievčat nezameriava na tie isté objekty ako inteligencia chlapcov, príčinou je Škobká a spoločenská segregácia: Jíeby bolo zvykom posielať malé dievčatá do školy a meto- Úvod ku knihe Christin de Pizan Cite des Dames Christine de Pizan (1S64-I4SÜ) začala pbaf ai po imiti manžeta okolo roku 1393' PisaJa poéziu (balady, rondely), epiiloly, rozpravy, úvahy. Ústrednými motívmi jej hterimvch aktivít bola láska, vztah muža a zeny. mravná* výchova, výchova ako takí a konkrétne výchova ben, osudy jej súíasnlčok 1 osudy žien z minulosti, vojny, mier... Vám, čo stemŕtve, vám, Čo die žijete, a vám, čo prídetev budúcnosti, poteštesa... Moje drahé sestry, je prirodzené, že ľudské srdce sa raduje, ked triumfuje nad nejakou agresiou a ked vidi nepriateľov zmätených Mátepríčinu, drahépria-tetky, radovat sa čestne, bez toho, aby ste urážali Boha a slušné mravy pri pozorováni dokonalosti tohto nového Mesta, ktoré, ak sa oň budete starat, bude pre vás všetky (leda dobré ženy) nielen útočiskom, alt aj hradbami pred nepriateľom. Z hĺbky storočí sú tieto slová adresované ženám, ktoré ordináma mi-zogýnia odkazuje na nedokonalosť ich tiel a ducha. Berúc si príklad z Horatia, Christine de Pizan sa pokúša postaviť pamätník trvácnejší ako zvon i ako Mesto sv. Augustína. Tento pamätník je pevnosťou, dielom boja proti herézii a barbarstvu, ktorý je podľa nej výsostne ženským údelom. Učené texty ich hanobia, zákony zotročujú: Christine dáva ženám prostriedky na odzbrojenie protivníka, aby mohli oprávnene triumfovať. Chcela vytvoriť aj didaktické dielo, lebo zlo pochádza z nevedomosti: muži ako uchovávatelia písaného slova skrývali a zadržiavali príbehy (dejiny) žien, a tak spôsobovali, že muži i ženy verili, že ony „...nie sú dobré na nie iné iba na láskanie muža, privádzanie deti na svet a na ich výchovu". (Cite des Dames, s.93) Prvýkrát majú slovo ženy: rirujúc ich hrdinské äny a objavy Christine verí, že umlčala aspoň časť mizo-gýnov: J4eeh už mlčia! Nech odteraz mlčia aj všetci ich kompliá a spojenci ktorí o nick zle hovorili ti ktorí o tom hovoria vo svojich spisoch a básňach! Nech sklopia oči od hanby, že toľko vo svojich knihách klamali!" (Cite, s. 108) Teda už vtedy, začiatkom 15. storočia spisovatelka vyzýva ženy, aby si vyžadovali úctu, ked'svojím spôsobom tvrdí, že „..ako žena sa nerodi ženou sa stáva". Temer jednoznačne dnešní Čitatelia týchto stránok tvrdia, Že ide o die- dicky ich učit vedám tak ako chlapcov, naučili by sa a pochopili záludnosti všetkých umení a vied rovnako dobre ako oni " (Cite, s.91) Je jarmútená a rozhorčená, keď počúva mužov stále opakovat, že ženy chcú byt znásilňované a že sa im to bude vždy páčit, aj keď sa proti tomu nahlas bránia ". (Cite, s.186) Christine odhaľuje aj systém vena, búri sa proti svadbám primladých dievčat so starcami, požaduje aj pre ženy túžbu a rozkoš: „Vy, bytosti z mäsa a kosti, myslite si že dievčatá sú z kameňa alebo z dreva? Nech ste akokoľvek starí, musíte si spomenút, že senzualita funguje najmä v mladosti.. Pretože vidím, že ste sa rozhodli už ma nikdy znovu nevy dat, a preto, že sa cítim mladá a odstrčená od života, rozhodla som sa nájst si milenca." (Cite, s.220) Modernosť, ale aj stigmatizácia manželov, ktorí bijú svoje ženy alebo ich ponechávajú bez prostriedkov, obrana vdov, všetko toto s pojmovým aparátom, silno pripomínajúcim ten náš, dnešný, ktorý používame v prípadoch, keď sa snažíme ochraňovať podobné obete. Určite bola výnimočným duchom, ale hádam skôr rukopisom ako bojom. Christine vymedzovala rozsah mužskej nespravodlivosti: silné je konštatovanie, Že ju stále môžeme odhaľovať pojmami, aké pri tom používala Christine. Menej znepokojujúca je teda predčasnosťjej posolstva, inteligencia argumentárie_ako stálosť hlúposti, neústupnosť protivníkov, vitalita tých najosuchanejších argumentov. V skutočnosti čítanie Cite des Dames nabáda trpko meditovať o nepominuteľhosä predsudkov a nepohnutelnosti inštitúcií.(...) Jej problém byť ženou, odvrhnutie mužskej kultúry, znásobené snahou osvojiť si túto kultúru, našli ohlas aj v slávnom texte 20. storočia (Virginia Woolf): „Peniaze zarobené (ženami) nesmú ist v nijakom prípade na rekonštrukciu univerzít starého typu, a keďže je zrejmé, že nebude možné zachovat ich na vybudovanie univerzity postavenej na nových základoch, tieto prostriedky by mali mat nadpis: .Handry, benzín, zápalky.' A pridá sa k nim aj poznámka: , Vezmite si túto guineu a zredukujte univerzitu na popol Spátte staré pokrytectva Nech svetlo páľavy osvieži slávikov!... Nech dcéry učených mužov urobia kruh okolo ohňa! Nech udržiavajú plameň prihaazovanim náruči zo-tleného lístia a z tých najvyšších okien nech kričia ich matky: Hor! Hor! Lebo my sme už s touto skonČiW" Lebo vzdelanie, písanie akoby ešte nebolo pre Ženy. Nielen preto, že by boli ťažko dostupné, ale aj preto, že ženy môžu mať iba nejednoznačné pocity zoči-voČi tomu, čo je pre ne ešte aj dnes zdrojom vnútorného obohacovania sa, ale aj neustáleho šialenstva. Absencia žien sexuálne stereotypy charakterizujú naše školské učebnice ako mizo-gýniu klerikálnych tradícií stredoveku - krikľavejšiu, ale nie menej účinnú. „Velkí autori" dodnes zlegitimňujú mizogýniu a pohŕdanie písanie žien a feministická literárnovedná reflexia všetkých, ktorí a ktoré Ženy vzdelávajú a hľadajú odôvodnenie ä potvrdenie predsudkov a výnimiek. Z tejto cesty dlhého namáhavého štúdia nikto nevyjde nedotknutý. Niektoré, ako Christine, „...zachvátená/é znechutením s zmätkom, pohŕdajúca/e samo/y sebou a ženským pohlavím vôbec, akoby si Príroda adoptovala monštrá" {Cite, s.37) si zúfajú, že sa narodili nv ženskom tele" (Cite, s.38). Iné, ktoré tak ako Christine uvažujú aj za iných okolností, oznámia, že sú „mužmi". Ale toto znechutenie dané „šialenstvom" je u Christine prechodné: práve preto v nej iné Ženy vidia svoju predchodkyňu. V miere, v ktorej je dielo CUé des Dames schopné zavracať spiatočnícke duše, a táto miera je dosť velká, pôsobí Christine ako obryňa, na pleciach ktorej sa môžeme usadiť, aby sme dovideli ďalej. 11./ Shakespearova sestra „Môžem (a uistiť, ie tieto knihy nenapísali ženy! Som presvedčená, že keby sa boli chceli navzájom informovať o domácich neporiadkoch, napíšu knihu v súlade s faktami, v ktorej by bolo počuť iný hlas zvona." (Cite, s. 146) Poetka, historička, a najmä moralistka Christine de Pizan bola chránen-kyňou kráľov a kráľovien, živila sa svojím písaním, adresujúc jeho plody jedným i druhým - velkým tohto sveta. Jej rukopisy, luxusne ilustrované, sa stávali súčasťou kráľovských knižníc. 16. storočie, ktoré malo svoj vlastný ženský spor, si ešte na ňu spomína; Clement Marot radí LyonČanke Johanne Gaillarde prečítať si tú, ktorá „majúc ocenenia vo vede i práve/ si to skutočne zasluhuje" (Rondeau XX). O čosi neskôr, podobne ako celý stredovek, Christine upadá do zabudnutia dejín. V 18. storočí Mademoiselle Kéralio, feministka a filozofka, sa pokúša oživiť jej diela pre širšie publikum. Ale 19. storočie, ktoré prinavrátilo k životu temer všetko, čo nám z literárneho stredoveku zostalo, ju ignorovalo a pohŕdalo ňou. Známy je úsudok Lansona: „Dobrá dcéra, dobrá Žena, dobrá matka, a inak jedna z tých najautentickejších modrých'pančúch, ktoré máme v našej literatúre, prvá z tej neznesiteľnej linie žien-autoriek, ktorým nieje nijaké dielo dobré a ktoré celý život, čo im daroval Pánboh, nerobia nič iné, iba zmnožujú dôkazy svojej neúnavnej jednoduchosti, rovnajúcej sa ich všeobecnej priemernosti." Iste, Lanson sa dnes už nečíta, iba ak preto, aby sa z neho vysmievali, ale dalo by sa citovať množstvo dalších autorov, ktorých sláva je neodškrie-pílelhá a ktorých názor je rovnako hlúpy. Lebo ešte vidy patri k dobrému tónu vysmievať sa z píšucich žien. Tento topos preberajú aj ženy, dokonca Marie Josephe Pinei napríklad vidí v Christine „nádenníka literatúry". Takže, Christine de Pizan, skôr „cnostná a sympatická" ako „veľká autorka", mala smolu predovšetkým v tom, Že bola ženou: „Myšlienky, ktoré nastoľuje náhodne vo svojich knihách. Často nie sú plodmi osobnej meditácie, obmedzuje sa na opakovanie urälých teórií, ktoré boli v obehu v jej časoch. Vôbec nie v predstihu voči svojej epoche, prežívala ju a trpela, priniesla nám ju i s jej bojmi, zákrutami, chybami a strachmi, radosťami í nádejami. Na začiatku jednej zo svojich kníh Christine napísala energicky a ai znepokojujúco jasne: ,Ak sa môže z necnosti zrodiť cnosť, veľmi by sa mi páči-lo...bytako žena vášnivou."' Takéto úsudky nás neznepokojujú, pretože ich (znovu) nachádzame vo vzťahu ku každej spisovateľke (Madame de Sévigné, Madame de Lafayette, Madame de Stač), George Sand a p.). To, čo je povšimnutiahodné, nieje fakt, že Christine nefiguruje v známej učebnici (Lagard-Mkhard), ale že písala a bola slávna práve vo svojej dobe. Lebo Shakespearova sestra, hovorí Virginia Woolf, by nikdy nebola i mohla písať, a keby sa aj náhodou mohla vzdelať, bolo by bývalo pre ňu nemožné dať o sebe znať. To však nebol osud Christiny, ktorá, naopak, mohla pripísať svoj štýl a slávu na konto rodinného románu a osudu ženy. Vo svojich spisoch píše o tom, čo sa jej zdá byť v dejinách náhodné. Christine sa narodila v Benátkach otcovi z Bologne a matke Benátčanke. Jej otec, Thomas de Pizan, bol „fyzikusom" (teda astrológom a lekárom), do Francúzska ho povolali za kráľa Karola V. Múdreho nedlho po národem dcéry. Ako sa nám Christine v Premenách šťasteny zveruje, bola Želaným dieťaťom: upresňuje, že jej otec si prial syna, ale matka, ktorá chcela mať „samičku sebe podobnú", bola silnejšia. Aby veľmi nesklamala svojho muža, darovala mu malú dcérku, ktorá sa podobala na svojho otca v každom ohľade, „samozrejme, s výnimkou pohlavia - spôsobmi, telom, pohľadom". Šťastná z tohto úspechu, matka sama dojčila dcéru. Jediný tieň v rodinnom prostredí - zvyk („nech je prekliaty") - bránil Christine, aby nazbierala ešte viac omrviniek z pokladu otcovho poznania. Ako štvorročná prišla za otcom do Francúzska a už nikdy neopustila svoju adoptívnu vlasť, a zrejme ani parížsku oblast Ked mala 15 rokov, Thomas jej vybral za mula „mladého graduovaného študenta z dobrej rodiny bohatých rodičov z Picardie, ktorých cnosti boli ešte väčšie ako ich bohatstvo ". Etienne de Castel mal v tom čase 25 rokov. Christine sa mohla iba radovať z tohto výberu: „Ten, ktorého si mala, ti vyhovoval tak dokonale. Že si si nemohla želať viac: podľa tvojho názoru sa mu nik nevyrovnal v dobrou, v jemnosti, v oddanosti o nežnej láske." (Cite, s.147) Tento príkladný manžel bol kráľovým tajomníkom a vďaka nemu spoznávala Christine prostredie kráľovskej kancelárie, v ktorej bol vypracovaný Štýl, čo ju neskôr preslávil. Christine a Etienne mali tri deti, dievča a dvoch chlapcov. Žili šťastne desať rokov. Christine mala 25, ked* Etienne zomrel daleko od Paríža ako obeť epidémie. Jej bolesť bola taká velká, ako neskôr dala najavo, Že by bola najradšej umrela, keby ju domácnosť a deti neboli potrebovali. Otec zomrel niekoíko rokov predtým a bratia sa zas kvôli dedičstvu museli vrátiť do Talianska. Ostala sama, so starosťou o tri deti, matku a neter na vydaj. Pomaly prišla aj na to, že Etienne bol síce vynikajúci muž., ale mizerný finančník. Vzhľadom na to, že nevedela nič o záležitosiiach svojho muža, Christine sa ocitla pod tlakom veriteľov, skutočných i falošných, lebo vdovy boli vďačným objektom Žalobcov. Potrebovala celých 14 rokov, kým sa jej podarilo ukončiť všetky spory. Aby boli problémy ešte väčšie, keď vyhlasovala, že sa nikdy znovu nevydá, začali sa „po celom meste" šíriť klebety, že tentoraz miluje, že je to naozaj „láska". Dotknutá Christine ešte viac vyhľadávala samotu, ktorú evokovala v jednom z najkrajších veršov: Jiama som a sama chcem byť..." V Ĺe Lxvre du chemm de longue estude vysvetľuje, ako ju smútok a spomienky na manžela poháňali do práce: „Z vlastnej vôle som sama / pre smútok, o ktorom mi treba mlčať/pred ľuďmi, ktoríma ľutujú / a ktorí so mnou súcitia / Aby sa deň radosti vrátil/ musím sa pustiť/ do malého štúdia." V izbe, do ktorej sa utiahla, objavila knihy a rozhodla sa venovať intelektuálnej práci. Práve v tejto „svojej izbe" na rozdiel od ostatných, ktoré jej rovnako patrili, sa zrodila Christine-spi-sovateEka. Vo väčšine jej diel ju nachádzame práve tam, práve takto sa nechala zobrazovať na miniatúrach, ktoré sprevádzajú jej rukopisy... z tohto Živoia ostalo iba dielo, v ktorom sa osobná existencia mieša so spisovateľským povolaním. III./ Ženská genealógia Dejiny a pevnosť žien, Cite des Dames, spája autorku s velkými dámami minulosti. Christine ponúka aj náčrt spôsobu života, pri ktorom sa pristavila trochu dlhšie v prácach Poklad dám z mesta alebo Kniha Troch cností. Niektorým Čitateľom, a najmä niektorým čitate&ám sa tieto modely budú zdať archaické alebo konzervatívne. Ale tak ako pre nás, aj pre Christine bolo nemožné vyhnúť sa mnohým stereotypom a kliše svojej doby. A pritom každý dôkaz konzervativizmu možno v tomto hlboko nejednoznačnom texte vyvrátiť protipríkladom, Ambivalencia spisovatelky zas odráža spoločenskú situáciu, ktorá sa jej nastoľovala ako nezmeniteľná. Ide práve o to, o Čom rozpráva v Premenách šťasteny, ako ju šťastena nakoniec vzala na milosť a premenila na muža. Žena spisovatelka, kto- 27 písanie žien a feministická literárnovedná reflexia .1 r ni'rnT-'"*r'