ohľadu na to, akí sú ako jednotlivci, kvôli tomuto spoločnému vymedzujúcemu kritériu nemôžu úplne "uspieť" alebo splynúť. Až potom sa u mnohých z nich začala rozvíjať nová príslušnosť - "čierne sebauvedomenie". Keď sa to už stane, menšina sa dostáva do psychologickej separácie, keď "vonkajšie" sociálne zaradenia sú zároveň skupinou "vnútorne" prijímané,. Vzájomne sa lak posilňujuc.
Druhý prípad sa týka menšiny, ktorá už má tradíciu, oddelenosti vďaka svojim kultúrnym, sociálnym a historickým odlišnostiam od ostatných. Presvedčenie, že "prekročenie" alebo opustenie skupiny nie je možné alebo je ťažké, môže byť výsledkom nielen obmedzení kladených zvonku, ale aj silného sociálneho tlaku vnútri menšin.v Toto býva časté v prípade rôznych náboženských menšín, národných alebo etnických menšín, politických alebo ideologických hnutí.
Nakoniec sú aj také menšiny, ktoré, i keď sú si vedomé svojich kultúrnych, sociálnych, politických alebo historických rozdielov, chcú mať právo zanechať, podľa vlastného želania, niektoré alebo väčšinu z týchto rozdielov. Ak sa im v tom nekladú trvalé prekážky, skôr či neskôr môžu tieto menšiny splynúť s obklopujúcim spoločenstvom dokonca aj vtedy, keď si zachovajú niektoré zo svojich Špecifických charakteristík. Ako príklady snáď možno uviesť Škótov žijúcich v Anglicku alebo katolíkov v Británii a USA. V takýchto prípadoch vnútorné aj vonkajšie psychologické zábrany opustenia skupiny časom slabnú. Zoslabovanie sociologických knterii sociálneho znevýhodnenia a diskriminácie je späté so slábnutím hlavnej psychologickej podmienky existencie menšiny: vnímanie jasných hraníc skupiny.
Celkom ináč je to vtedy, keď sa požiadavky menšiny splynúťy podľa vlastného želania stretávajú z rôznych dôvodov so silnýn' sociálnym a psychologickým odporom zvonku. K tejto otázke^sa vrátime, ked' sa budeme zaoberať psychologickými stratéga menšín vhodnými na rieSenie týchto problémov. Teraz stačí povedať, že konflikt medzi tlakom menšiny a prekážkami postavenými zvonku druhými-môže dočasne vyvolať nové ^edomenie si príslušnosti, dať novú silu starým zväzkom a mžÉe nakoniec viesť k vzniku silných vnútorných zábran voči opusteniu skupiny.
Zhrňme: rozlíšili sme tri všeobecné skupíny4)odmienok, ktoré vedú k objaveniu sa alebo posilneniu vnútrosfoupinových zväzkov u Členov menšín. V prvej z nich je spoločná identita priradená kategórii ľudí preto, že sú adresátmi určilych postojov a prístupov "zvonku". V druhom prípade skupina užexistuje v zmysle želania uchovať si svoju samostatnú idenjifu, Čo je ďalej posilňované vzájomným pôsobením "vnútorných" a "vonkajších" postojov á foriem sociálneho správania sa. V treťom prípade si existujúca* skupina môže želať odstrámtj^svoje odlišnosti a oddelenosť od iných mnohými spôsobmi; ajé keď je jej v tom zabránené, možno očakávať vznik novej a intenzívnej formy skupinovej identity.
zhodnotenia sociálneho postavenia a podmienok menšiny v porovnaní s inými identifikovateľnými skupinami alebo celkove v rámci "väčšiny". Druhý typ hodnotení tvoria priaznivé alebo nepriaznivé úsudky o charakteristikách skupiny. Tmí typ súvisí so spôsobom, akým jednotlivec pociťuje svoje členstvo v skupine. Teda nepriaznivý úsudok o pozícii menšiny v spoločnosti celkove sa môže spájať u jednotlivca tak s pozitívnynfako aj negatívnym hodnotením charakteristík skupiny a vlastného členstva v nej. Najjednoduchšia situácia je vtedy, keď stí všetky uvedené hodnotenia negatívne a opustiť skupinu nie je ťažké. Ak je však odchod zo skupiny ťažký alebo nemožný/ako je to v prípade väčšiny menšín, o ktoré nám tu ide - možno očakávať vznik celého radu individuálnych postojov, reakcií, adaptácií a stratégií. O niektorých z tých, ktoré sú v spoločnosti najčastejšie a najdôležitejšie, budeme hovoriť v nasledujúcich častiach.
--Výsledné podoby rôz^e poprepájaných hodnotení majú určité všeobecné charakteristiky. Ako sa pokúsime ukázať neskôr, ich psychologická his$ria a možné vplyvy na konanie a postoje však môžu byť značné odlišné. Rozhodujúca podobnosť je Často v emocionálne^zainteresovanosti na vlastnom Členstve v menšine. Skupinovú "príslušnosť" alebo skupinovú "identitu" možno snáď najlepšie jjfiápať ako všeobecné výrazy postihujúce prostred-níctvom>áožirých vzťahov medzi individuálnym uvedomením si členská v skupine, ktorá je zreteľne odlišná od ostatných, rozmanitými hodnoteniami spätými s týmto uvedomením a povahou a silou emocionálnej zainteresovanosti, ktorá vyplýva
^týchto hodnotení a ktorá ich spätne ovplyvňuje.
Skupinovú identitu tvo/enú zväzkami Členov so skupinou možno 2 psychologického hpadiska chápať ako zloženú z kognitívnych, hodnotiacich a empfcionálnych zložiek. Kognitívnu zložku predstavuje uvedomenie si jednotlivcov, že sú členmi sociálnej skupiny, ktorá já zreteľne oddelená od ostatných skupín, "V prípade typu menšúyb ktoré nám tu ide, je - akössme videli - rozhodujúce, aby toto uvedomenie bolo spojené s presvedčením, že nieje ľahké - z rôznv/h dôvodov - vyvliecť sa z členstva v skupine a celkom sa v spoločnosti "stratiť" Hodnotiaca zložka je zložená z hodnotových významov spätých s členstvom v menSine. U menšín, ktoré sú sociálne znevýhodnené alebo sú takto svojimi členmi vnímané, jeyhutné zohľadniť zložité vzájomné pôsobenie niekoľkých druhov yíodnotení. Jedna časť hodnotiacich úsudkov je výsledkom
10
IV. Od sociálnej stability k sociálnej zmene: psychologické dôsledky príslušnosti k menšine
Dovoľte začať dvoma banálnymi všeobecne platnými tvrdeniami: žiadna sociálna skupina nieje zložená z jednotlivcov, ktorí by všetci rovnako reagovali na podmienky, v .ktorých žijú; nijaká sociálna skupina nieje ostrovom - v tom istom zmysle ako "nijaký človek nieje ostrovom". Sociálna skupina môže ako taká existovať len preto, že je zasadená do sociálneho systému zloženého z mnohých iných sociálnych skupín. Vzťahy - sociálne aj psychologické - medzi menšinami a ostatnými skupinami spoločnosti sa sústavne menia v závislosti od meniacich sa sociálnych podmienok a od rozmanitosti skupín, ktoré menšiny obklopujú. Každá sociálna skupina má tiež svoju vlastnú vnútornú štruktúru, v ktorej rozliční jednotlivci zaujímajú rozličné sociálne pozície. Rovnako v každej skupine existujú medzi jednotlivcami značné rozdiely v osobnosti, výkonnostné, v schopnostiach, v sociálnych úlohách, v rodinných podmienkach, vo výkone, v príležitostiach a v šťastí. Ako je potom možné s istotou hovoriť o psychologických dôsledkoch príslušnosti k menšine všeobecne?
Odpoveď je jednoduchá, nieje to možné. Pri analyzovaní týchto vplyvov sa nikdy nemožno domnieval", že výsledkom budú jednoduché zovšeobecnenia platné pre všetkých, väčšinu alebo aspoň mnohých členov istej menšinovej skupiny. Všetky "dôsledky", ktoré budeme opisovať, platia pre niektorých členov niektorých menšin a v rámci každej jednej menšiny možno nájsť rôznorodé schémy. Maximum, čo možno dosiahnuť, je identifikovať niektoré schémy, ktoré sa javia dôležitejšie ako iné, pretože ich používa viac ľudí, vo viacerých skupinách aj v rozličných okolnostiach. Zovšeobecnenia sociálnej psychológie sú (našťastie) obmedzené tvorivou a neobmedzenou rozmanitosťou a premenlivosťou ľudského sociálneho správania sa.
Tieto obmedzenia je nutné mať na pamäti, keď uvažujeme o sociálnom správaní sa, postojoch, cítení a príslušnosti ľudí, ktorí patria k menšinám. V istom zmysle "sociálna psychológia menšín" nemá väčšie právo na samostatnú existenciu ako by mala "sociálna psychológia väčšín". Či skôr, jej nároky musia byť od začiatku skromné a založené na vopred jasne stanovených predpokladoch. To je dôvod, prečo sme venovali toľko miesta diskusii o tom, čo je v psychologickom zmysle menšina. Východiská, na ktorých je založený tento článok sú celkom jednoduché a tesne súvisia s predchádzajúcou diskusiou: členovia menšín, ako sme ich definovali skôr, majú určité spoločné problémy; existuje len obmedzené množstvo možných psychologických riešení (alebo prístupov k riešeniu) týchto problémov; druh použitého riešenia tesne súvisí so sociálnymi podmienkami, v ktorých menšiny žijú.
Tieto tri predpoklady možno doplniť Širším hypotetickým zovšeobecnením. Vývoj vzťahov medzi veľkými sociálnymi skupinami (etnickými, národnými, kultúrnymi, sociálnymi atď.) je od druhej svetovej vojny silne ovplyvňovaný dvoma prebiehajúcimi procesmi, ktoré sa javili ako protikladné a teraz - paradoxne - sa navzájom dopĺňajú. Ide o súčasne prebiehajúce zvyšovanie vzájomnej závislosti ako aj diferenciácie medzi sociálnymi skupinami. Nikdy predtým nebola etnická a politická vzájomná závislosť taká prítomná a zreteľná v našom každodennom živote, nikdy sme neboli takí presvedčení o tom, že rozhodnutia prijímané alebo podmienky prevládajúce ďaleko od našich vlastných domovov môžu priamo a niekedy okamžite ovplyvniť náš každodenný život. Tento nárast vzájomnej závislosti - aj jeho všeobecné uvedomenie si - skomplikoval formy, podstatu a prepojenia
medziskupinových konfliktov. Príklady by boli zbytočné Stačí. otvoriť akékoľvek noviny a nájdeme príklady hlbokých a be; prostredných problémov presahujúcich geografické vzdialenost kultúrne rozdiely alebo rozdiely medzi ekonomickými a poli tickými systémami. Tieto problémy už nie sú, ako často bývali obmedzené hlavne na tajné schôdze politikov a ich pochybní stratégie. Priamo nás ovplyvňujú, a sú ako také vnímané rastúcin počtom ľudí v stále väčšej časti sveta.
Toto rastúce vedomie vzájomnej závislosti sa rozvíjalo zároveň s celosvetovo rozšírenou snahou o diferenciáciu vyvolanú menšinami, ktoré sú časlo geograficky ako aj svojou kultúrnou a historickou rozmanitosťou navzájom veľmi vzdialené. Existuje však jeden dôležitý prvok spoločný pre mnohé z týchto hnutí: nové požiadavky menšín sú založené na ich práve rozhodnúť sa byť odlišní (zachovať si svoju odlišnosť - oddelenosť) a definovať túto odlišnosť svojimi vlastnými slovami, a nie pojmami implicitne používanými alebo explicitne diktovanými väčšinou. Rastúca vzájomná závislosť viedla k stále širším mnohonárodným ekonomickým a politickým štruktúram; jej výsledkom boli aj silné snahy o decentralizáciu prichádzajúce od menších sociálnych celkov, ktoré si želajú zachovať svoje právo rozhodovať o sebe samých a udržať si svoju vlastnú "identitu".
Toto smerovanie k odlíšeniu sa často znamená, že tie skupiny ktoré sa sami vnímajú ako separátne a sociálne znevýhodnené odmietajú sociálne i politicky status quo. Toto odmietanie je výsledkom aj dôležitého psychologického vývoja. Ako tvrdí francúzska sociologička Colette Guillauminová (1972) v svojej vynikajúcej knihe o rasistických ideológiách, dôležitý rozpor medzi sociálnymi menšinami a väčšinami je v tom, že "väčšina je forma odpovede na menšinové skupiny: jej existenciu si možno predstaviť len na základe nedostatku jasných, vymedzujúcich kritérií - na rozdiel od skupín, ktoré sú explicitne kategorizované a úzko definované. Alebo, inými slovami, členstvo vo väčšine je založené na možnosti poprieť, že človek patrí k menšine. Je chápané ako sloboda v definovaní seba samého, ako sloboda, ktorá nieje nikdy daná členom menšín, a ktorú si ani nie sú schopní dať sami" (s. 196).
Hoci je sporné, či túto charakteristiku možno aplikovať bez rozdielu na všetky sociálne menšiny, Guillauminová významne prispela k chápaniu sociálnopsychologických aspektov v mnohých situáciách vzťahu menšina - väčšina. Ako sme už videli, menšiny sú často definované na základe kritérií pochádzajúcich od väčšín a nimi rozvíjaných. Sú odlišné určitými spôsobmi, ktoré sú sociájne dôležité, ale sú odlišné od niečoho, čo samo osebe nepotrebuje byť jasne definované. Súčasný trend k odlíšeniu sa predstavuje explicitné odmietanie týchto jednostranných definícii. Jé to pokus vytvoriť alebo zachovať také kritériá definície skupiny, ktoré nie sú nanútené zvonku. Tieto novo vyvíjajúce sa kritériá nie sú zložené z odchýlok od "normy", ale skôr odrážajú pokusy vytvoriť pre skupinu pozitívne hodnotenú identitu, takže jej "výlučnosť" netvoria rôzne stigmy zdanlivých menejcenností. S redefiníciami toho, kto a aký je tesne súvisí sociálne konanie. Neskôr sa vrátime k psychologickým "stratégiám" ktoré používajú menšinové skupiny na dosiahnutie nového sebadefinovania.
Tento silný, na celom svete rozšírený tlak dosiahnuť pozitívne odlíšenie je jedným z krajných bodov sociálnopsychologického kontinua postojov menšín k svojmu postaveniu v širšom spoločenstve. Kontinua, ktoré sa pohybuje od úplného akceptovania k úplnému odmietaniu tohto postavenia. Nepochybné, väčšina minorít je niekde v strede tohto kontinua, bližšie k jednému zjeho krajných bodov. Dôležité sú nasledujúce otázky: Aké sú psychologické determinanty a dôsledky akceptovania a odmietania?
11
Aké sú psychologické procesy prispievajúce a vedúce k prechodu od prijímania k odmietaniu?
(a) Prechod od akceptovania k odmietaniu
Začneme druhou z uvedených otázok, pretože uvažujúc o nej môžme začať hovoriť o niektorých aspektoch akceptovania a odmietania. Na problém vlastnej akceptácie svojej sociálnej a psychologickej menejcennosti je potrebné pozrieť sa najprv v rámci "objektívnych" sociálnych podmienok, ale analýza týchto podmienok je práca pre sociológov, ekonómov, historikov a po-litológov. Presahuje teda rámec nášho záujmu. Nikto však nepochybuje o tom, že primárnou podmienkou zachovania status quo nerovnosti, formálnej či neformálnej, je nerovné rozloženie moci - politickej, ekonomickej alebo vojenskej. Vnímanie systému nerovností ako stabilného alebo legitímneho či súčasne stabilného aj legitímneho súčasne predstavuje dve rozhodujúce psychologické podmienky, ktoré umožňujú stabilizovať rozdelenie zdrojov.
Je dôležité upozorniť, že sa zameriavame skôr na vnímanú stabilitu alebo legitimitu vzťahov prevládajúcich medzi skupinami, a nie na ich formálne a inštitucionálne charakteristiky alebo skutočnú fyzickú či ekonomickú moc. Zo sociálnopsychologického hľadiska teda vnímaná stabilita systému medziskupinových vzťahov skladá sa z nedostatku kognilivnych alternatív k existujúcej situácii. Čo sa týka menšinových skupín platí, že v koncovom bode "prijímanie" nášho kontinua nie je predstaviteľná nádej na zmenu ak ide o podstatu a budúcnosť existujúcej menejcennosti. Aj keď niektorí výnimoční jednotlivci môžu byť schopní vylepšiť si svoje postavenie a spôsob života v rámci danej situácie, a dokonca môžu byť prijímaní a rešpektovaní niektorými členmi väčšiny, toto nijako neovplyvní postavenie ich skupiny ako celku. V skutočnosti sa na takýchto jednotlivcov obe strany jednoznačne pozerajú ako na viac či nienej prekvapujúcu výnimku zo všeobecného pravidla. Prelomenie niektorých bariér oddeľujúcich skupiny v takýchto prípadoch sa vyznačuje dvoma dôležitými charakteristikami: títo jednotlivci sú majoritou často stále považovaní za nejaké ukážkové exempláre sociálnej kategórie, ku ktorej pôvodne patrili; môžu alebo mohli by sa stať kýmkoľvek, neberie sa to ako zovšeobecniteľné aj na ostatných, "typickejších" členov menšiny. Príklady takýchto nemenných postojov väčšiny napriek vynikajúcim výkonom niektorých príslušníkov menšiny siahajú do dávnej histórie. Môžeme ich nájsť u Shcrwin-Whilca (1967) v opisoch reakcii imperiálneho Ríma na vzbury Grékov a iných otrokov. Longinus, ktorý, ako Sherwin-White napísal, bol "prísnym a neľudským zákonodarcom", cítil, že "cudzineckú zberbu možno kontrolovať len strachom"; ale
"...láskavý Plinius známy ľudským prístupom k svojim sluhom reagoval v súvislosti s vraždou Lucia Mareda presne tak ako Longinus. Tento muž sa vyznačoval výnimočnou brutalitou. Neprekvapilo, keď naňho otroci v kúpeli zaútočili a nakoniec ho hodili do pece. Služobníctvo bolo náležité potrestané a Plinius, podobne ako Cassius, s tým súhlasil. Opis udalosti ukončil pozoruhodne iracionálnym výbuchom: 'Pozrite, akým nebezpečenstvám a útokom sme vystavení. Nemožno dúfať, že si svoju bezpečnosť zaistíme láskavosťou a zhovievavosťou. Zabíjajú nás bez rozdielu iba zo zločinnosti.'" (s. 84).
Iný zaujímavý príklad, aj keď čiastočne fiktívny, uvádza William Styron v románe The confessions of Nat Turner (Priznanie Nata Turnéra). Turner viedol "v auguste 1831 v odľahlej oblasti juhovýchodnej Virgínie ... jedinú účinnú a závažnú vzburu v histórii amerického černošského otroctva". Mal vynikajúce osobnostné vlastnosti, ktoré spôsobili, že mal tesnejšie a istým
spôsobom rovnocennejšic vzťahy s niektorými členmi rodiny svojho pána, ako to bolo obvyklé. To však nijak neovplyvnilo všeobecné nazeranie na vzťah pán - otrok v tejto rodine.
Je teda veľmi nepravdepodobné, že vnímanie stability existujúcich vzťahov medzi väčšinou a menšinou môže vážne narušiť niekoľko výnimočných alebo výnimočne Šťastných členov menšiny, ktorým sa poskytla príležitosť opustiť daný systém.Na to, aby sa spochybnilo akceptovanie niečoho, čo sa javí ako nevyhnutné je potrebné niečo iné. Konštrukcie "kognitívnych alternatív" na to. čo sa javí ako nemeniteľná sociálna realita, však závisí od presvedčenia, prinajmenšom niekoľkých členov menšiny, že v štruktúre nepreniknuteľných sociálnych vrstiev sú nejaké viditeľné trhliny, a teda prišiel čas pretlačiť sa ako skupina. Toto prctlačenie sa ako skupina môže mať veľa podôb vrátane nie výnimočnej individuálnej sociálnej mobility posmeľovanej viditeľnými zmenami v systéme^-K-týmto otázkam sa vrátime neskôr. Niet pochýb, že nárast masmediálnej komunikácie v súčasnosti mimoriadne napomohol prenášať pociťovanú možnosť vzniku nových trhlín zjednej sociálnej situácie či miesta na iné. bez ohľadu na dôvody prvého objavenia sa viditeľných trhlín v ľubovoľných prísne stratifikováných systémoch stále existujúcich v dnešnom svete. Toto je jeden zo spôsobov, ako už spomínaná rastúca vzájomná závislosť vedie aj k rastúcemu smerovaniu k odlišovaniu sa.
Vnímaná stálosť systému (t.j. absencia realistickej alternatívnej koncepcie sociálneho poriadku) predstavuje základ rozličných foriem akceptácie menšinového štatútu. Prinajmenšom rovnako dôležitá je aj pociťovaná legitimnosť existujúceho usporiadania. Daniel Bell (1977) v The Fontana Dictionary of Modern Thought (Slovník moderného myslenia) definoval legitimitu ako "právoplatné vládnutie alebo vykonávanie moci založené na nejakom princípe spoločne prijatom vládcom aj ovládaným" (s.491). V Concise O.E.D. (Stručný slovník oxfordskej angličtiny) je "legitímny" definovaný ako, zákonný, správny, obvyklý, logicky prípustný. V prípade, o ktorý nám tu ide, čiže o sociálny poriadok založený na jasných rozdieloch medzi väčšinou a "nižšou" menšinou, by vnímaná legitimita teda znamenala prijímanie (alebo súhlas Bellovými slovami) tejto diferenciácie, pretože je založená na istých princípoch prijateľných a prijímaných na oboch stranách. Toto pravdepodobne platilo pre niektoré sociálne delenia vo feudálnych spoločenstvách alebo v indickom kastovnom systéme v čase, keď boli ešte veľmi stabilné. Keď sa tento súhlas z akýchkoľvek dôvodov začína narúšať, je treba brať do úvahy interakciu troch foriem legitimity: "legitimita medziskupinového vzťahu vnímaná nespokojnou skupinou; legitimita tohto vzťahu vnímaná ostatnými zainteresovanými skupinami a "objektívna" definícia (t.j. súbor pravidiel a predpisov) legitimity, ak je niečo také možné" (Tajfel, 1976, s. 298).
Sotva sa dá pochybovať o tom, že nestabilný systém sociálnych rozdielov medzi väčšinou a menšinou je pravdepodobnejšie vnímaný ako nelegitimny než stabilný systém. A opačne, systém vnímaný ako nelegitimny obsahuje zárodky nestability. Je to práve interakcia medzi vnímanou nestabilitou a nelegitímnosťou, ktorá sa pravdepodobne stáva silnou pohnútkou, prečo menšina prestane prijímať status quo a začne ho odmietať. Je však možné, aspoň teoreticky, ale snáď aj za určitých konkrétnych okolností, že pociťovaná nestabilita a nelegitímnosť nemusia vždy nerozlučne pôsobiť spolu (pozri Turner a Brown, 1978), ak navyše platí, že -skôr či neskôr -jedna vyústi do druhej. Možno si napr. predstaviť, že určité sociálne alebo politické usporiadanie je tak silne mocensky udržiavané, že sa zdá byť veľmi stabilné, ale v hĺbke pretrvávajú presvedčenia o jeho nelegitímnosti. V televíznom programe vysielanom pri desiatom výročí invázie do Česko-
12
slovenská v roku 1968 sa jedného z českých exulantov opýtali, či verí v možnosť návratu nejakej podoby "Pražskej jari" aspoň v dohľadnej budúcnosti. Jeho odpoveď bola negatívna. V tomto prípade, ako v prípade menšín, ktoré považujú systém za nelegitimny ale extrémne stabilný, vnímaná nelegitímnosť situácie naďalej silne ovplyvňuje konanie, postoje, presvedčenia a zväzky, i keď v opozícii tomu, čo sa javí ako neotrasiteľné. Môže sa vyskytnúť aj opak: systém rozdielov ovplyvňujúci menšinu si môže zachovať, aspoň dočasne, svoju pociťovanú legitimitu dokonca aj vtedy, keď je považovaný za nestabilný. Máme dosť dôkazov z "reálneho života" aj z experimentálnych sociálno-psychologických štúdií (napr. Turner a Brown, 1978; Caddick, 1978; Commins a Lockwood, 1977), že systém vzťahov medzi sociálnymi skupinami, ktorý je považovaný za nelegitimny, vedie k tomu.že znevýhodnená skupina odmietne status quo. Existujú však menej presvedčivé dôkazy, že by sa to isté stalo v systéme pociťovanom ako legitimnom ale nestabilnom; Psychologický význam vnímanej legitímnosti proti nelegitímnosti systému pri ovplyvňovaní konania potvrdzuje (prinajmenšom v našej kultúre) veľmi veľký počet sociálnopsychologických štúdií o interindi-viduálnej agresii. Hoci by sa mohlo zdať absurdné porovnávať odmietanie vlastného postavenia menšinou s "agresiou", dôkazy z týchto štúdií sú dostatočne presvedčivé na to, aby sme ich považovali za relevantné pre mnohé makrosociálne situácie (bližšie pozri Billig, 1976). Je však potrebné znovu zdôrazniť, že teoretické oddeľovanie pociťovanej nestability a nelegitímnosti nemôže zájsť priďaleko, lebo stratí kontakt so sociálnou realitou. Vnímaná nestabilita a nelegitímnosť veľmi často splývajú. Buď už od začiatku, alebo preto, že každá z nich môže prispievať k takým zmenám v sociálnej situácii, ktoré spôsobia, že sa objaví druhá z nich. Potom, ako sme už naznačili, možno s istotou predpovedať, že menšina rýchlo prejde od prijímania svojho statusu a vlastnej "menejcennosti" k ich odmietaniu.
(b) Schémy prijímania
"Sociálna pozícia prináša so sebou určité prežívania, postoje a konania nevyskytujúce sa u ľudí na iných úrovniach, ktoré ovplyvňujú sebahodnotenic a celkový pohľad na život... Zdá sa teda vhodné a užitočné hovoriť o sociálnej osobnosti Človeka; mysliac tým tú časť jeho prispôsobenia, ktorá je vytváraná spoločnosťou, v ktorej žije a pohybuje sa, a ktorú má do značnej miery spoločnú so všetkými ostatnými osobami žijúcimi v rovnakých podmienkach. Sociálna osobnosť sa obvykle odlišuje od osobného temperamentu alebo psychologickej individuality, ktorá sa vyvíja pod vplyvom úplne iného súboru faktorov" (Warner, Junker a Adam, 194 i, s. 25-27).
Tento opis "sociálnej osobnosti" spred skoro Štyridsiatich rokov do značnej miery platí dodnes, hoci mnohí z nás by ťažko súhlasili s ostrým rozlíšením medzi tým, Čím prispieva spoločnosť a tým čo sa "vyvíja pod vplyvom úplne iného súboru faktorov".
Dnes skôr chápeme tieto dve rozdielne skupiny "individuálnych" a "sociálnych" faktorov ako takmer neoddeliteľné a vzájomne sa tesne ovplyvňujúce od počiatku života jednotlivca, jedny vytvárajú predpoklady na vývoj druhých, jedny tvoria alebo brzdia možnosti alebo obmedzenia určené druhými (pozri napr. Bruner a Garton 1978). Tak či tak, L. Warner a jeho kolegovia správne zdôrazňovali dôležitosť toho, "čo má človek v značnej miere spoločné so všetkými ostatnými osobami žijúcimi v tých istých podmienkach", pre jeho život.
Ľudia, ktorí sú členmi menšín, o akých tu hovoríme, majú spoločný zložitý psychologický problém, ktorý možno najvšeobecnejšie opísať ako konflikt medzi uspokojivou sebarealizáciou
a jej obmedzeniami danými skutočnosťou, že patri k menšinovej skupine. "Uspokojivá sebarealizácia" je beznádejne neurčitý, súhrnný pojem, ktorý môže znamenať tak veľa. až hrozí, že bude znamenať veľmi málo. Obmedzíme sa preto najeden z dôležitých aspektov tohto pojmu. Na základe každodennej skúsenosti aj veľkého množstva psychologických štúdií môžme predpokladať, že všeobecnou ľudskou charakteristikou je snaha dosiahnuť alebo zachovať si sebaúctu a úctu druhých. Pre väčšinu z nás je dôležité mať a udržať si toľko pozitívnych predstáv o sebe, koľko len dokážeme zozbierať. Žiť s opovrhnutiahodnýrr. obrazom seba, či už pochádza zvnútra alebo od iných, predstavuje vážny psychologický problém.
Sebaobraz osoby je v podstate založený na určitých porovnávaniach a do značnej miery je zložený z výsledkov týchto porovnávaní. Tieto porovnávania sa môžu uberať rôznymi smermi: očakávania, želania alebo nádeje človeka týkajúce sa jeho výkonu, aktuálneho či subjektívne odhadovaného; minulosti osoby vo vzťahu k súčasnosti; vlastných charakteristik (opäť objektívne zistiteľných alebo subjektívne posúdených) vo vzťahu k charakteristikám druhých ľudí, s ktorým má zmysel porovnávať sa (Festinger, 1954). Tieto interindividuálne porovnávania môžu mať aj dôležitú časovú dimenziu v tom zmysle, že ich výsledky sa môžu meniť - priaznivo alebo škodlivo - vo vzťahu k sebe samému lak, ako sa v čase menia ľudia aj okolnosti. A nakoniec, existujú porovnávania založené na členstve v skupinách, ku ktorým človek patrí, a to najmä vtedy, keď je toto členstvo veľmi dôležité a význačné v živote jednotlivca. V tomto prípade ide potom o porovnávania s inými sociálnymi skupinami alebo ich jednotlivými členmi a výber objektov porovnávania je opäť určený ich výraznosťou, vhodnosťou alebo dôležitosťou pre život jednotlivca. Predtým sme uviedli, že "žiadna skupina nieje ostrov". Povedali sme to preto lebo mnohonásobne vzájomne závislé vzťahy medzi sociálnymi skupinami existujúce v zložitej spoločnosti,
"celkové charakteristiky skupiny, do ktorej jednotlivec patri (také ako jej status, bohatstvo alebo moc, farba pleti alebo schopnosť dosiahnuť svoje ciele), nadobúdajú význam hlavne vo vzťahu k pociťovaným odlišnostiam od druhých skupin a od hodnoty pripisovanej týmto odlišnostiam. Napríklad ekonomická deprivácia sa stáva dôležitou v sociálnych postojoch, zámeroch a konaní hlavne vtedy, keď ide o 'relatívnu depriváciu"; ľahký alebo sťažený prístup k prostriedkom produkcie a spotreby tovarov, k pôžitkom a príležitostiam sa stáva psychologicky významný hlavne pri porovnávaní s inými skupinami; vymedzenie skupiny (národnej, rasovej alebo akejkoľvek inej) nedáva zmysel ak sa v blízkosti nevyskytujú iné skupiny. Skupina sa stáva skupinou v tom zmysle, že je vnímaná ako vyznačujúca sa spoločnými charakteristikami alebo spoločným osudom, len preto, že naokolo sú iné skupiny" (Tajfel, 1978).
Hodnotovo nasýtené porovnávania s inými skupinami alebo ich jednotlivými členmi sa môžu stať dôležitým aspektom sebaobrazu osoby. Zvlášť vtedy, keď človek patrí k menšine, ktorá je považovaná za jasne oddelenú od ostatných a (explicitne alebo implicitne) v niečom dôležitom za "horšiu" ako oni. Predtým sme hovorili o určitých vzťahoch medzi "vonkajšími" a "vnútornými" kritériami menšinového členstva. Ak naďalej prevažujú vonkajšie kritériá a hodnotenia s nimi späté, a členstvo v menšine je na základe všeobecnej zhody vymedzené ako odchýlenie sa od nejakej nešťastne určenej "normy" obsiahnutej, ako napísala Guillauminová, vo väčšine, problémy so sebaobrazom a sebaúctou budú pre členov menšiny naďalej naliehavé.
Veľké množstvo presvedčivých príkladov nachádzame v mnohých štúdiách javu známeho ako "etnocentrizmus". Tento pojem vo veľkom rozsahu použil William Graham Sumner v knihe Folkways
13
z roku 1906 a odvtedy sa rozvírilo jeho používanie v sociálnych vedách aj inde. Ako napísal:
"ktnocentrizmus je odborné pomenovanie pre laké videnie veci, keď vlastná skupina, do ktorej jednotlivec patri, je centrom všetkého a víetky ostatné sú zaraďované a posudzované vo vzťahu k nej. Každá skupina si pestuje svoju hrdosť a pýchu, vynáša samú seba najvyššie, vyzdvihuje svoje vlastné božstvá a s pohŕdaním hľadí na tých. ktorí do nej nepatria. Každá skupina považuje svoje vlastné zvyky'za jedine správne, a keď zistí, že iné skupiny majú,iné zvyky, tieto vyvolajú jej opovrhnutie. Na základe týchto'odlišnosti sú odvodzované hanlivé prívlastky... Pre nás v tejto chvíli je najdôležitejší fakt, že etnocentrizmus vedie ľudí k zveličovaniu a zosilňovaniu všetkého, čo je v ich zvykoch zvláštne a čo ich odlišuje od ostatných" (."?. 12-1.1).
Tento "univerzálny syndróm etnocentrizmu" sa ukázal byť oveľa menej univerzálnym ako pred trištvrte storočím predpokladal Sumner (novší prehľad niektorých dôkazov pozri LcVinc, Campbell, 1972). Od čias Sumncra sa urobilo mnoho práce pokiaľ ide o formy, podmienky a vývoj etnocentrizmu. "Odlíšeniu sa od druhých", o ktorom vypovedá, možno porozumieť tak, že spĺňa dve hlavné funkcie, jednu pre skupinu ako celok a jednu pre jej jednotlivých členov. Vo vzťahu k skupine ako celku "posilňuje zvyky", t.j. prispieva k zachovávaniu skupiny ako zreteľnej sociálnej entity. Vo vzťahu k jednotlivým členom skupiny pozitívne hodnotené odlišnosti od druhých priaznivo prispievajú k ich sebaobrazu a zvyšujú ich sebaúctu. Ako som niekde napísal, znamená to povedať si: "Sme takí, akí sme,pretože oni nie sú takí, akí sme my."
Jedna z dôležitých výnimiek univerzálnej zovšeobecniteľnosti etnocentrizmu bola zistená v postojoch členov menšín voči sebe samým, svojej vlastnej skupine a iným skupinám, objavujúce sa za určitých podmienok. Obvykle ide o podmienky, o ktorých sme hovorili už predtým: všeobecná zhoda v spoločnosti ak ide o podstatu charakteristík prisúdených menšine; menšina do určitej miery akceptuje tieto vymedzujúce kritériá odvodené zvonku; nedostatok dobre podložených alternatív, ktoré by boli založené na predstave, že súčasná situácia nieje legitímna, ani nevyhnutne trvalá; ťažký "prechod" z poznačenej skupiny do inej; skutočnosť, že príklady úspešnej individuálnej sociálnej mobility mimo skupinu významne neovplyvňujú podstatu vytvorených vzťahov a rozdielov medzi menšinou a ostatnými. Toto sú však "maximálne" podmienky. Neskôr uvidíme, že opak etnocentrizmu (t.j. znevažovanie seba samých a svojej skupiny členmi menšín) sa môže vyskytnúť aj v sociálnych podmienkach, ktoré predstavujú oveľa menej drastický sociálny odstup medzi menšinami a ostatnými. Sociálne rozdiely medzi skupinami, aj keď nadobúdajú celkom jemnú formu, ako uvidíme, sa odrážajú úžasne citlivo á v postoji ľudí, ktorí sú negatívne postihnutí.
Jedna z extrémnych foriem zvnútornenia "vonkajšieho" pohľadu na seba členmi menšín bola dobre opísaná význačným čiernym americkým psychológom Kennethom Clarkom (1965), ktorý napísal:
"Ľudské bytosti, ktoré sú nútené žiť v podmienkach geta a ich denná skúsenosť im hovorí, že nikde v spoločnosti nie sú rešpektovaní a nedostáva sa im obvyklej dôstojnosti a zdvorilosti ako druhým, začnú samozrejme pochybovať o svojej vlastnej hodnote. Keďže to, ako sa vidí a hodnotí, závisí u každej ľudskej bytosti od jej nahromadených zážitkov s inými, deti, ktoré sú sústavne odmietané, sa pochopiteľne začnú pýtať a pochybovať, či si oni, ich rodina a skupina naozaj nezaslúžia viac úcty od širšej spoločnosti, ako sa im dostáva. Tieto pochybnosti sa stávajú zárodkami zhubnej nenávisti k sebe a skupine, černošského komplexu a vysiľujúcich predsudkov voči sebe samým... Černosi nadobudli vieru v svoju vlastnú menejcennosť" (podľa Milner, 1975, s. 100).
Toto presvedčenie o vlastnej menejcennosti je, podľa Čiarka, zložitá a dôležitá otázka; nie menej dôležité je však zodpovedať na otázku, prečo existujú mnohé a významné výnimky a za akých podmienok sa pocit menejcennosti stráca. K tomuto sa vrátime v nasledujúcej časti textu týkajúcej sa menšinových "schém odmietania". Zatiaľ sa musíme bližšie pozrieť na akceptovanie menejcennosti a jeho vplyv na životy tých, ktorí ním trpia. Bezpochyby sa to týka len tých sociálnych situácií, v ktorých rozpoznanie príslušníka menšiny ako takého je okamžité a nepochybné (ako v prípade farby pleti), alebo v ktorých je veľmi veľká časť menšiny de iure alebo de facto držaná v gete. Napríklad jav "židovskej sebanenávisti" je dávno známy CKarl Marx bol jednou z jej známejších obetí) a významne prispel k Jean-Paul Sartrovým Reflections on the Jewish question (Úvahy o židovskej otázke), prvýkrát načrtnutým v roku 1944, keď šok z nacistických masových vrážd ešte stále ochromoval svedomie sveta. Sartrovc reflexie o sebanenávisti sa veľmi neodlišujú od Čiarkových
"To nie je Človek, ale Žid, ktorého sa snažia Židia introspekciou spoznať v sebe samých; a chcú ho poznať tak, aby ho mohli odmietnuť... Takto možno vysvetliť zvláštny druh židovskej irónie, ktorá je najčastejšie používaná voči Židom samotným, a ktorá je neustávajúcim pokusom hľadieť na seba zvonku. Žid uvedomujúc si, že je pozorovaný, prijíma to a snaží sa na seba pozerať očami druhých. Táto objektivita uplatňovaná voči sebe predstavuje ešte ďalšiu záludnost' neautentickosti: zatiaľ čo uvažuje o sebe s •> objektivitou niekoho iného, cíti sa vskutku odlúčený od seba, stáva sa niekým iným, iba svedkom " (s. 117-118).
Tento proces začína od ranného detstva a dôkazy o ňom prichádzajú z rôznych krajín a rôznych kultúr (vynikajúci prehľad pozri Milner, 1975). Na konci tridsiatych rokov publikovali Clarkovci (1939) prvú z dlhého radu štúdií prinášajúcich dôkazy o tom, že čierne deti v USA trpia vážnymi problémami s identitou, identifikáciou a skupinovou preferenciou už vo veku šesť - sedem rokov, či dokonca skôr. Metódy použité Clarkovcami a v mnohých ďalších štúdiách boli založené na tom, že dieťaťu predložili "rozmanité bábiky alebo obrázky predstavujúce rozličné rasové skupiny vyskytujúce sa v jeho okolí". Potom kládli deťom množstvo otázok: ktorej z bábik sa najviac podobajú, ktorú by si vybrali za priateľa, na hranie, s ktorou by chceli chodiť do školy atď. Zistilo sa, že menšinové deti (napr. černosi v Amerike, Mauri na Novom Zélande, deti rôznych "farebných" menšín v Británii) sa niekedy chybne identifikovali (t.j. povedali, že sa "viac podobajú" bielym ako čiernym bábkam), a že väčšina z nich "uprednostnila" v rôznych skúškach biele bábiky pred ostatnými. O platnosti prvého z týchto zistení - pokiaľ ide o chybnú identifikáciu vlastného skupinového členstva dieťaťom - vznikli pochybnosti z metodologických dôvodov. Existujú však závažné dôkazy pochádzajúce z viacerých krajín vrátane Británie, ktoré podporujú zistenia o značnej "mimoskupinovej preferencii" u menšinových detí vo veku šesť až jedenásť rokov a niekedy aj oveľa starších. Dokonca aj v štúdii, ktorú s deťmi ázijského pôvodu robil v Glasgowe Jahoda s kolegami (1972) všemožne sa snažiac zabrániť vplyvu nekontrolovaných premenných vedúcich k artefaktom - napríklad toho, že experimentátor je príslušníkom väčšiny (u nich to bola "šarmantná a príťažlivá" mladá Indka) -desaťročné deti posúvali svoje preferencie smerom k väčšine. Túto štúdiu uvádzame preto, lebo prezentuje pravdepodobne minimálny účinok členstva v menšinovej skupine v porovnaní s ostatnými.
V rozsiahlej štúdii uskutočnenej v Anglicku Milner potvrdil a rozšíril mnohé z predchádzajúcich zistení (z Ameriky aj odinakiaľ) o vývoji tohto "uprednostňovania mimo vlastnú skupinu" u detí z rasových menšín (bližšie pozri v 4. kapitole). V sérií štúdií na maurských deťoch a deťoch európskeho pôvodu (Pakeha) na Novom Zélande, ktoré v priebehu desiatich rokov uskutočnil
14
Graham Vaughan, sa u maorijských detí objavili podobné schémy mimoskupinového uprednostňovania (napr. Vaughan. 1978a). Ako zhrnul Milner, Vaughanov výskum ukázal, že maorijské deti zvýhodňovali deti inej rasy pri pripisovaní žiadúcich a nežiadúcich vlastností, uprednostňovali obrázky osôb druhej rasy pri výbere kamarátov; pri výbere bábiky "na domov" tiež dali prednosť bábke druhej rasy. Zároveň však mali prebiehajúce priaznivé zmeny v sociálnom prostredí maorijských detí mimoriadny vplyv na redukciu ponižovania svojej vlastnej etnickej skupiny v odpovediach na testovacie otázky (Vaughan, 1978b). Podobný výsledok, ktorý možno tiež pripísať zmenám v sociálnych podmienkach, zistil Morland (1969), ktorý porovnával Čínske deti v Hongkongu s americkými čiernymi a bielymi deťmi. Hongkong je podľa Morlanda "mnohorasové prostredie, v ktorom nie je žiadna rasa jasne dominantná". Zistil, že uprednostňovanie vlastnej skupiny sa prejavilo u 82% bielych amerických detí, u 65% Číňanov z Hongkongu a len u 28% čiernych Američanov.
Je, prirodzene, ťažko určiť priamu súvislosť medzi týmto ranným odmietaním svojej vlastnej skupiny u detí a jeho dôsledkami na ich neskorší vývin a správanie sa. "Longitudinálne" štúdie tohto problému, ktoré by mohli sledovať vývin určitých jednotlivcov po mnohé roky, je veľmi ťažko zorganizovať a uskutočniť. Môžme len tušiť a našim domnienkam môže pomôcť to, čo vieme o zhubných vplyvoch "sebanenávisti" na niektorých dospelých členov menšín opísaných Clarkom a Sartreom. Odcudzenie od širšej spoločnosti je často výsledkom takých sociálnych podmienok ako chudoba, nezamestnanosť, rozpad rodiny, preľudnenosť atd\; ale hľadanie nejakých možností na znovuzískanie sebaúcty môže byť tiež faktorom prispievajúcim k "deviantnému" sociálnemu správaniu sa. Opustenie systému noriem, hodnôt, predpisov a konania širšieho spoločenstva a vytvorenie skupín, ktoré majú svoje vlastné hodnoty odlišné od tých všeobecne schvaľovaných, je jeden z možných výsledkov (v žiadnom prípade neobmedzený len na menšiny) toho, čo sa teraz módne nazýva "hľadanie identity". Vzdať sa systému noriem je paradoxne späté s tým, že menšina najprv príjme obraz o sebe, ktorý jej spoločnosť vnucuje, potom ho však môže naopak odmietať prostriedkami, ktoré sú v lepšom prípade neúčinné vo vzťahu k zmene sociálnej situácie a v horšom prípade posilňujú existujúce stereotypy a rozdelenia.
Tento spôsob aktívneho úniku pospolitosti vzájomnej úcty predstavuje jeden z prechodov medzi prijímaním a odmietaním, o ktorých sme hovorili ako o dvoch extrémoch kontinua správania sa a postojov menšín. Teraz sa musíme vrátiť a opísať niektoré iné formy a podmienky prijímania "menejcennosti". Vaughanova práca o vplyve sociálnych zmien na sebaobraz maorijských detí a Morlandove porovnávania detí z rôznych sociálnych prostredí významne poukazujú na vysokú citlivosť menšinových detí týkajúcu sa zmien v prevládajúcich sociálnych obrazoch o ich skupinách. Existujú však určité dôkazy, že táto citlivosť siaha ďalej a rozširuje sa na situácie, v ktorých členovia menšiny nie sú ľahko identifikovateľní a v ktorých je napätie (aspoň na prvý pohľad) menej silné.
Prvý príklad je z Izraela. V súčasnosti viac ako 60% židovskej populácie Izraela tvoria prisťahovalci alebo potomkovia prisťahovalcov pochádzajúcich zo stredovýchodnej alebo severnej Afriky; zvyšok je väčšinou európskeho pôvodu. Prví prisťahovalci a zakladatelia štátu patrili prevažne k tým druhým. Existovali aj určité zreteľné sociálne, kultúrne a vzdelanostné rozdiely medzi dvoma hlavnými vlnami prisťahovalcov - tými, ktorí prišli z Európy a tými z arabských krajín, ktorí vo všeobecnosti prišli neskôr.
V polovici Šesťdesiatych rokov sa väčšina desaťročných aid mladších deti z oboch skupín narodila v Izraeli. Napriek vážny pokusom a húževnatému úsiliu verejných orgánov podporujúc» sociálnu, ekonomickú a psychologickú integráciu, zostali kultúrr a sociálne rozdiely hlboko ukryté a medziskupinové napäti nevyriešené, a to aj napriek tomu. že prevažná väčšina populaci jasne pociťovala spoločné vonkajšie nebezpečenstvo ohrozujúc všetkých. Bolo to približne v tom čase, keď som sa s kolegam venoval výskumnému projektu o národných postojoch detí (v< veku sedem až jedenásť rokov) v niektorých európskych krajinách | Jedna z metód, ktoré sme používali, bola neobyčajne jednoduchá Každému dieťaťu sme postupne zaradom ukázali dvadsať fotografií mladých mužov a požiadali sme ich, aby každú fotografiu zaradili do jednej zo štyroch "poštových" schránok označených "veľmi sa mi páči", "trochu sa mi páči", "trochu sa mi nepáči", "veľmi sa mi nepáči" (deťom, ktoré mali ťažkosti s čítaním, sme pomáhali). Pri druhom stretnutí o dva-tri týždne tie isté deti dostali rovnaké fotografie a dve poštové schránky označené "Angličan" a "Neangličan" v Anglicku (alebo "Talian" a "Netalian" v Taliansku, "Rakúšan" a "Nerakúšan" v Rakúsku atď.). Vo všetkých krajinách sme použili tú istú sadu fotografií. Bolo testovaných skoro 2000 detí, pričom polovica z nich absolvovala ako prvé stretnutie "páči-nepáči sa im" a neskôr stretnutie "odhadovánie národnosti", u druhej polovice bolo poradie sedení opačné.
V rôznych európskych krajinách sme zistili veľmi vysoké korelácie medzi týmito dvoma spôsobmi, akým deti triedili fotografie: Fotografie, ktoré sa im "páčili", boli obvykle zaraďované do schránky vlastnej národnosti bez ohľadu na poradie sedení.
Tieto výsledky vyvolávajú množstvo otázok, ktoré tu nemožno prediskutovať. Čo však priamo súvisí s tým, o čom tu hovoríme, sú výsledky zopakovania tejto štúdie v Izraeli. Bola použitá iná sada fotografií - polovicu tvorili mladi Izraelčania orientálneho a polovicu európskeho pôvodu. Z niekoľko sto testovaných deti polovica patrila k jednej a polovica k druhej z týchto skupín. Celková korelácia medzi "páčením sa" a označením "Izraelčan" bola jedna z najvyšších, aké sme zistili (nie však významne vyššia ako v údajoch z Anglicka). Obe skupiny izraelských detí ("orientálnych" aj "európskych") však prejavili pozoruhodne podobné schémy odpovedi na príslušné dve kategórie fotografií: "orientálne" fotografie sa "páčili" menej ako "európske", menej často boli zaraďované do kategórie "Izraelčan" a obe tieto tendencie sa prejavovali výraznejšie so stúpajúcim vekom detí. Nasledujúca štúdia v Bristole v skupine dospelých, ktorí Izrael nepoznali, ukázala, že boli schopní správne odhadnúť, častejšie ako by sa mohlo očakávať náhodne, ktoré z fotografií boli "orientálne" a ktoré "európske. Existovali teda určité všeobecné fyziognomické rozdiely, medzi týmito dvoma kategóriami fotografii. Tieto rozdiely však neboli ani zďaleka tak zreteľné ako v štúdiách o rasových skupinách v Británii, USA, Hongkongu alebo na Novom Zélande. Predovšetkým, musíme mať na pamäti, že v súčasnosti je podstatná väčšina izraelských Židov "orientálneho" pôvodu, a teda fyziognómia na fotografiách nemohla byť deťom v žiadnom prípade cudzia.
Uprednostňovanie ľudí jednej etnickej kategórie pred inými, ktoré sa prejavilo v oboch skupinách detí, predstavuje pozoruhodný príklad toho, že menšina prijíma svoj status a obraz, ktorý sa o nej v spoločnosti vytvoril. Napätie medzi uvedenými dvoma skupinami v Izraeli nie je určite také vyhrotené, ako v niektorých iných krajinách, v ktorých sa tiež skúmalo, pretože deti menšinovej skupiny uprednostňujú "nie vlastnú skupinu". Navyše, "orientálne" deti preukázali vysokú citlivosť na sociálne situácie, ktoré vytvárajú tieto napätia.
15
Skryté vplyvy sociálnej alebo politickej situácie na postoje detí k vlastnej a k ostatným skupinám môžu siahať ešte ďalej. Škótov, ktorí žijú v Anglicku, ťažko možno považovať za "menšinu" v lom zmysle slova, v akom ho používame v tejto rozprave, hoci mnohí z nich udržiavajú svoje škótske príbuzenské zväzky a pestujú tradičné aspekty svojej škótskej identity. Škóti žijúci v Škótsku sú ešte menej "menšinou". Na druhej strane, určite existujú nejakí Škóti, ktorí cítia, že ako národnú skupina majú v rámci širšieho kontextu Spojeného kráľovstva množstvo ťažkostí, ktoré treba odstrániť. Tieto ťažkosti síce nemožno dávať do súvislosti s nejakou zjavnou diskrimináciou alebo predsudkami voči Škótom, ktorí sa rozhodli žiť \ Anglicku, avšak v kultúre týchto dvoch národov existuje tradícia historických rozdielov medzi nimi, ktorá uprednostňuje Angličanov. Táto tradícia sa odrazila, trochu neočakávaným spôsobom, v spomínaných štúdiách národných postojov deti. Vyskytla sa tu jedna zvláštna výnimka oproti všeobecným zisteniam z viacerých krajín, že deti "uprednostňujú" tie fotografie, ktoré priraďujú k svojmu vlastnému národu, alebo že priraďujú k vlastnému národu tie, ktoré "uprednostňujú". Keď škótske deti v Glasgowe triedili fotografie na "Škótov" a "Neškó-tov", nezapadli do tejto všeobecnej schémy: neukázalo sa, že by sa viac "páčili" fotografie priradené "Škótom". Napadlo nám, či deti triediac fotografie nerozlišovali skôr medzi "Škótom a Angličanom, než medzi Škótom a nejakým nedefinovaným neškótskym cudzincom. Na overenie tejto možnosti sme urobili ešte tri štúdie. Ďalšia skupina deti z Glasgowa mala roztriediť tieto fotografie na "Škótov" a "Angličanov", iná skupina z Glasgowa ich tricdila na "Britov" a "Ncbrilov" a skupina anglických detí z Oxfordu ich tiež kategorizovala na "Škótov" a "Angličanov". Výsledky boli jednoznačné: v Glasgowe uprednostňovali deti fotografie "Britov" pred "Nebritmi", v Oxforde fotografie "Angličanov" pred "Škótmi" a v Glasgowe sa neprejavilo nijaké uprednostňovanie "Škótov" pred "Angličanmi". V skutočnosti tu boli dokonca isté náznaky preferovania v opačnom smere (Tajfel et al, 1972).
Tieto štúdie sú viac ako desať rokov staré a je celkom možné, že ak by sa zopakovali dnes. keď niektoré z postojov v Škótsku odrážajú celosvetový vzostup etnických a národných príslušnosti, ich výsledky by boli značne odlišné. Ale o to teraz nejde. Či lepšie povedané - ak by sa tieto výsledky nepotvrdili - bol by to pravdepodobne ďalší príspevok k existujúcim dôkazom o lom, že sociálne a kultúrne vplyvy späté so zmenami vzťahov medzi skupinami ľudí majú priamy a presný dopad na vnímavosť detí.
Pokiaľ ide o škótsko-anglické vzťahy existujú určité dôkazy, že tieto vzťahy existovali nielen u detí, ale aj u dospelých, či presnejšie, Že také boli približne v tom čase, keď sa študovali škótske a anglické deti. Približne pred dvadsiatimi rokmi Lambert a jeho kolegovia (1960) z McGillovej univerzity v Montreale využili skutočnosť, že jeden z hlavných rozdielov medzi najväčšou etnickou menšinou v Kanade - frankofónnou populáciou Quebecu - a väčšinou bol v rozdielnom jazyku. V svojich výskumoch vymysleli metódu, ktorá sa stala známou ako "matched-guise technique" (technika zodpovedajúcej masky).; Požiadali niekoľko dvojjazyčných francúzsko-anglických hlásateľov, aby v oboch jazykoch prečítali tú istú "neutrálnu" krátku ukážku prózy. Záznamy všetkých čítaní potom prehrali skupinám po francúzsky a po anglicky hovoriacim Kanad'anom, ktorým povedali, že každú z ukážok číta iná osoba. Výskum uviedli ako súčasť práce týkajúcej sa spôsobov, akými ľudia len na základe hlasu odhadujú osobnostné charakteristiky iných. Takto bolo možné získať naraz dve zaujímavé skupiny údajov. Po prvé, dalo sa zistiť, Či boii nejaké rozdiely v posudzovaní tej istej osoby, keď hovorila po francúzsky alebo po anglicky. Po druhé, metóda umožnila priame
porovnanie týchto rozdielov medzi skupinami frankofónnych a anglofónnych "posudzovateľov".
Výsledky úvodných štúdií, zopakovaných niekoľkokrát v neskorších rokoch, sú nesporne zaujímavé predovšetkým z hľadiska toho, ako menšina prijíma "sociálny obraz" o sebe samej. Anglická skupina považovala anglické hlasy za nadradené francúzskym hlasom v siedmich črtách z celkovo posudzovaných štrnástich čŕt. Boli to: výška, dobrý vzhľad, inteligencia, spoľahlivosť, láskavosť, ctižiadostivosť a charakter. Len v zmysle pre humor považovali Francúzov za lepších ako Angličanov. Francúzska skupina považovala anglické hlasy za nadradené v desiatich Črtách zo štrnástich. Popri výške, dobrom vzhľade, inteligencii, spoľahlivosti, ctižiadostivosti a charaktere hodnotili anglické hlasy priaznivejšie, čo sa týka vodcovstva, sebadôvery, spoločenskosti a príjemnosti. Francúzske hlasy považovali za lepšie len v nábožnosti^ láskavosti. Podrobnosti posudkov nie sú pravdepodobne veľmi dôležité, a nieje - podobne ako v prípade glas-gowských detí - pravdepodobne, že by sa dnes, pri súčasnej úrovni quebeckého separatizmu, potvrdili. Dôležitá je však všeobecná schéma, keďže ukázala, že sociálny obraz menšiny prevládajúci v päťdesiatych rokoch sa prenáša aj do hodnotenia osobných charakteristík svojich druhov. Veľmi podobné výsledky priniesli nasledujúce štúdie s tou istou metódou, u ktorých však namiesto rozdielnych jazykov boli použité výrazné rozdiely v prízvuku.
Tak to bolo napr. u skupín Židov v USA aj vo výskume Cheynea z roku 1970 v Británii, ktorý v svojich nahrávkach použil škótsky a anglický prízvuk. Je rovnako zaujímavé poznamenať, že podobné výskumy uskutočnené pred niekoľkými rokmi v Tel Avive a Jaffe medzi arabskými a židovskými stredoškolákmi priniesli úplne odlišné výsledky: každá skupina stabilne hodnotila samú seba vyššie ako druhú.
Bolo by však chybou preceňovať význam všetkých týchto zistení, či už sa týkali detí alebo dospelých ako ukazovateľov vážnych problémov osobnej identity u členov menšín. Spoločné týmto štúdiám je, že členovia menšín posudzujú vlastnú skupinu vo vnútenom kontexte priameho a explicitného porovnávania s väčšinou. Ako sme videli, existuje jednoznačný dôkaz, že za takých podmienok sa nepriaznivý sebaobraz zvnútorňuje. Nie všetky "prirodzené" sociálne situácie však zahŕňajú potrebu alebo požiadavku medziskupinového porovnávania a predstava človeka o sebe je prinajmenšom rovnako (a pravdepodobne oveľa viac) závislá od neustálej a každodennej interakcie s jednotlivcami z tej istej sociálnej skupiny. V prípade, že táto skupina má svoje vlastné silne integrované normy, tradície, hodnoty a funkcie, centrálnym bodom identity jednotlivca sa vôbec nemusí stať "negatívny" sefeaobraz vyvolaný porovnávaním s inými skupinami. Tak sa dá vysvetliť, prečo môže človek zostať šťastný a spokojný,v gete, pokiaľ sa toto geto sociálne nerozloží. Výborným príkladom toho sú židovské "štedtly ", ktoré na prelome tohto storočia žili svoje izolované životy v Rusku a inde vo východnej Európe. Vnútorné normy a kultúrne predpisy týchto malých komunít spolu s ich ohromnou silou pri ovplyvňovaní životov svojich členov sa odrážajú a sú krásne podané v krátkych príbehoch Šolema Alei-chema a iných spisovateľov tohto obdobia. "Deviantné" skupiny, o ktorých sme hovorili, môžu slúžiť ako ďalší - súčasný príklad toho, že sú schopné vytvoriť mini-kultúru, ktorá je dosť silná na to, aby chránila sebaúctu svojich členov pred chladným vetrom predsudkov vejúcim zvonku.
Ostáva ale pravdou, že táto vnútromenšinová ochrana vlastnej sebaúcty je v podstate len druhou stránkou toho, že menšina prijíma status quo. Je to, ako sme už povedali, forma úniku zo spoločnosti ako celku, krehko udržiavaná a ťažko získaná rovno-
váha, ktorú možno ľahko zničiť. Komunita (alebo deviantná skupina) v takejto situácii musí zariadiť, aby bola skutočne pevne izolovaná od vonkajšieho sveta pokiaľ ide o tie aspekty života, ktoré sú pre ňu naozaj závažné. A opäť, tie naozaj závažné aspekty jej života majú byť koniec koncov vyberané tak, aby boli bezpečne uchránené pred porovnávaním s inými ľuďmi, ktorí sú prirodzene odlišní, a teda v istom zmysle nevýznamní. Otázka znie: ako dlho môžu ostať nevýznamní, a súčasne zachovať ťažko nadobudnutú sociálnu a psychologickú izoláciu? Keď to tak nemôže byť, opäť vystúpia do popredia praktické dôsledky porovnávacieho (a negatívneho) sebaobrazu. Americký psychológ Irwin Katz urobil veľký kus práce pokiaľ ide o školský výkon čiernych žiakov v segregovaných a zmiešaných školách. Niektoré z jeho prvých záverov opierajúcich sa o práce zo šesťdesiatych rokov možno už dnes revidovať. To však neuberá na ich význame pri odokrytí toho, čo sa deje v situáciách medziskupinového kontaktu a porovnávania, keď sa porovnáváTTa základe kritérií všeobecne prijímaných v spoločnosti. Niekoľko príkladov: "...ak černošské deti nadobudnú pocity menejcennosti už mimo školy, tak ako nováčikovia prichádzajúci z menšinovej skupiny do integrovanej triedy nebudú pravdepodobne očakávať svoju vysokú úspešnosť; v dôsledku čoho ich motivácia výkonu bude nízka". Alebo: "Experimenty autora a jeho spolupracovníkov s černošskými chlapcami ukázali, že v pracovných tímoch zložených z černošských a bielych študentov rovnakých intelektových schopností sú černosi pasívne poslušní, svoj vlastný výkon hodnotia ako horší, aj keď taký nie je, a vyjadrujú menej uspokojenia zo skupinovej práce ako ich bieli druhovia." Alebo opäť: "U černošských študentov z Floridy sa zistilo, že podali lepší výkon vo verbálnych testoch, keď očakávali, že budú porovnávaní s černošskými rovesníkmi, než ked1 očakávali porovnávanie s bielymi rovesníkmi, a to v súlade s predpokladom, že subjektívna pravdepodobnosť úspechu je nižšia, keď sa očakáva porovnávanie s bielymi" (Katz, 1968, s. 283-284).
Existuje však stredná cesta medzi týmito dvoma extrémami. Jedným extrémom je psychologická izolácia od obklopujúcej spoločnosti, ako to bolo v prípade židovských komunít štedtl v cárskom Rusku alebo ako to platí pre niektoré deviantné skupiny v dnešných veľkomestách. Druhým rovnako škodlivým extrémom je, keď menšina akceptuje obraz, ktorý si o nej vytvorila väčšina. Ako sme videli, prvý z týchto extrémov je psychologickým únikom z porovnávania sa s inými, ktorý je možný vďaka vývoju separátnych a sociálne silných kritérií osobnej hodnoty; druhý je výsledkom sociálneho (a následne psychologického) rozpadu skupiny a jej neschopnosti vytvoriť členitý sociálny celok so svojimi vlastnými formami interakcie, vlastnými hodnotami, normami a predpismi. Netreba hovoriť, že väčšinu minorít možno umiestniť niekde medzi tieto dva extrémy. Ich identita je potom spoluurčovaná tak v spoločnosti prevládajúcim pohľadom väčšiny, ako aj psychologickými vplyvmi ich vlastnej kultúrnej a sociálnej organizácie. Prípady tohto druhu na kontinuu akceptácia-od-mietanie sú bližšie ku krajnému bodu "akceptácia". Neustála každodenná interakcia s vonkajším svetom a nasledujúci psychologický podiel skupiny na systéme hodnôt a stereotypov spoločnosti ako celku spôsobuje, že menšina do istej miery prijíma svoj poškodzujúci obraz: súčasne sociálne a kultúrne väzby prežívajúce v skupine poskytujú určitú mieru ochrany. Dobrým príkladom je výskum Davida Milnera v Anglicku, ktorý porovnával negatívne sebaobrazy detí zo Západnej Indie a ázijských detí. Rozdiely v kultúrnom základe a tomu zodpovedajúce začiatočné postoje voči hostiteľskej spoločnosti opisuje takto:
"Zdalo sa pravdepodobné, že britský prvok v kultúre Západnej Indie a "bicia zaujatosť" v rasovom rebríčku západoindickej spoločnosti budú zosilňovať orientáciu a pozitívne cítenie týchto detí voči
bielym v tejto krajine (Anglicku - pozn. prekl.). Pôvodné ašpirácie Indov integrovať sa, znamenajú mimo iné aj viac kontaktov s bielou komunitou, teda s jej nepriateľstvom, než v prípade ázijskej komunity. Nie je to len odstup Äzijcov voči hostiteľskej spoločnosti, ktorý ich do istej miery izoluje, majú aj úplne odlišné kultúrne tradície, ktoré zabezpečujú silný pocit identity. V amerických výskumoch mnoho čiernych detí zvnútornilo rasové hodnoty, ktoré im vnutila dominantná biela skupina, takže mali ťažkosti identifikovať sa so svojou vlastnou skupinou a boli veľmi pozitívne naladení voči bielym. Z uvedených dôvodov sa zdalo pravdepodobné, že takáto reakcia na rasové otázky bude viac rozšírená medzi západoindickými ako ázijskými deťmi" (s. Í17-118).
Porovnávania týchto dvoch skupín deti v Milnerovcj práci ukázali, že "hoci ázijské aj indické deti rovnako reprodukujú hodnotenia svojich bielych skupín, neprijímajú pre seba rovnako ich dôsledky..: poškodzujúcu osobnú identitu možno ťažšie vnútiť ázijským deťom. Ako keby sa ten istý tlak jednoducho stretol s väčším odporom" (s. 138).
A tu je problém. Ako dlho sa môže uchovať tento čiastočný odpor u nasledujúcich generácií? Kultúrny tlak z obklopujúcej spoločnosti na zmenšenie kultúrnej samostatnosti sa stáva silnejším. Ázijské menšiny v tejto krajine, alebo akékoľvek menšiny kdekoľvek, ktoré žijú určitým spôsobom na pol ceste, ako sme predtým hovorili, majú k dispozícii obmedzený počet psychologických riešení problémov s vlastnou sebaúctou a dôstojnosťou. Niektoré.z týchto riešení nie sú, aspoň nateraz a v dohľadnej budúcnosti, jednoducho realistické. Prvé je úplná asimilácia, splynutie s obklopujúcou spoločnosťou. Toto nie je možné, kým ostanú zaujaté postoje a podstata diskriminácie také, aké sú. Druhé je kultúrna a psychologická izolácia od ostatných. To opäť nie je možné prinajmenšom z dvoch dôvodov. Jednak nemožno očakávať, že nové generácie zostanú imúnne voči rastúcim tlakom obklopujúcich kultúrnych hodnôt a sociálnych vplyvov. Na druhej strane nie je možné ani želateľné z hľadiska ekonomických a sociálnych potrieb každodenného života uniknúť zo siete zväzkov s vonkajšou spoločnosťou, z jej systému stereotypných obrazov. Teda v uvedenej analýze "psychologické" riešenia musia predchádzať sociálnym a ekonomickým zmenám. Menšinové skupiny nemôžu reagovať na vonkajšie predstavy vytvorením svojich vlastných "protipredstáv", ktoré by sa vznášali v sociálnom vákuu. Musia sa opierať o sociálne zmeny, od ktorých možno odvodiť nové psychologické riešenia. Niektoré zo "schém odmietania", o ktorých budeme ďalej hovoriť, sa vzťahujú k tejto otázke.
(c) Schémy odmietania                                <
Väčšina z doterajšej diskusie sa sústredila na to, ako vplýva psychologický status menšín na uvažovanie o osobnej hodnote a dôstojnosti, na sebaobraz a sebaúctu svojich jednotlivých členov. Ako sme Videli, tieto vplyvy zvlášť zreteľne pôsobia v situáciách vyvolávajúcich priame porovnávanie medzi členmi menšiny a väčšiny. Nikto nepochybuje, že sa úplne nestratia ani v psychologicky "bezpečnejších" sociálnych interakciách v rámci menšiny samotnej a jej odlišných kultúrnych predpisov.
Základný význam, ktorý prisudzujeme pozitívnemu sebaobrazu, resp. jeho narušeniu zdôvodňujeme tým, že sociálne porovnávania sú rozhodujúce pre vývin nášho obrazu o sebe. Vo vzťahoch medzi menšinami a väčšinami (alebo medzi akýmikoľvek odlišnými sociálnymi skupinami) k tomuto obrazu o sebe významne prispievajú porovnávania medzi skupinami alebo medzi jednotlivcami, ktoré sú jasne zaradené do jednej alebo druhej skupiny. V situáciách značného medziskupinového napätia alebo konfliktu
17
sa to môže načas stať jednou z najdôležitejších stránok tohto obrazu jTo jc jeden z dôvodov, prečo porovnávania y takýchto situáciách bývajú často späté so silnými emóciami Dokonca aj spočiatku emocionálne neutrálne rozdiely medzi skupinami môžu potom nadobudnúť veľký hodnotiaci význam a silný emocionálny náboj. Toto často platí pre nacionalizmus. Do tohto "vriaceho kotla" možno prihodiť skoro všetko: rozdiely medzi "jazykmi, krajinami, vlajkami, hymnami, poštovými známkami, futbalovými tímami ...všetky tieto odlišnosti nadobúdajú emocionálny význam, pretože sa vzťahujú k najvyššej hodnote" (Tajfcl, 1974, s.75). Dôležitosť týchto medziskupinovýčh porovnávaní je dobre doložená aj veľkým počtom industriálnych konfliktov, ktoré sa tykajú odlišností. Ako v zúfalstve vykríkol Elliot Jaques v liste do 77iť Times (29. 10. 1974): "Či nieje všetkým jasné, že v súčasnej vlne diskusii ide len o relatívnosti, o nič iné ako o relatívne rozdiely?" V laboratórnych experimentoch sme zistili (Tajfcl, 1970), že často bolo dôležitejšie vytvorenie rozdielu medzi dvoma skupinami v prospech vlastnej skupiny (v porovnaní so spolužiakmi, s ktorými pracovali), ako absolútna veľkosť peňažnej odmeny, ktorú mohli získať. Na základe výsledkov týchto štúdii Brown (1978) zistil podobné spôsoby reagovania vo výskume odborových predákov vo veľkej továrni, ktorí patria k rôznym odborovým zväzom. Ako vieme z každodennej skúsenosti a z mnohých sociologických a psychologických štúdií, "relatívna de-privácia" môže byť do istej miery dôležitejším determinantom postojov a sociálneho správania sa než "absolútna" úroveň deprivácie (bližšie pozri Runciman, 1972; Tajfcl. 1978).
Ako sme videli v predchádzajúcej časti, "porovnávajúci" seba-obraz členov menšín je často ponižujúci. Otázkou jc, čo s tým možno urobiť. Vôbec tu nejde o "teoretickú" alebo "akademickú" otázku. Ľpstcin (1978) nedávne napísal v predslove svojej knihy Ethos and Identity (Ľtos a identita):
"...Sám sa pýtam, ako si také skupiny zabezpečujú, že vôbec ako skupiny prežijú a prečo sa tak cieľavedome snažia udržať si pocit skupinovej identity. Zároveň si jasne uvedomujem, že ak som získal určitý pohľad na takéto situácie, bolo to preto, že sa dotkli nejakej citlivej struny, ktorá rozoznieva moju vlastnú etnickú skúsenosť Žida v diaspóre. Rozmýšľajúc o tom väetkom, presvedčil som sa o jednej dôležitej veci - zdá sa, že silný emocionálny náboj sprevádza, alebo je základom veľkej časti etnického správania..." (s.XI).   ;%
Osobné problémy týkajúce sa hodnoty, dôstojnosti a sebaúcty obsiahnuté vo fakte príslušnosti k menšine a spoločné pre všetkých ľudí v tej istej situácii sú bezpochyby dôležitou zložkou tohto silného "emocionálneho náboja". Niekde som definoval "sociálnu identitu" jednotlivcov ako vytváranú tými aspektami ich seba-obrazu a jeho hodnotenia, ktoré odvodzujú od členstva vo významných pre nich sociálnych skupinách; veľa z tohto sebaobrazu a s nim spätých hodnôt odvodzujú z porovnávaní s inými skupinami, ktoré sa vyskytujú v sociálnom prostredí. Tieto porovnávania sú málokedy "neutrálne". Dotýkajú sa "citlivej struny", ktorá odráža minulosť, prítomnosť a možnú budúcnosť "menejcennosti". Nieje teda prekvapujúce, ak sa zdvihnú emócie a vášne brániace právo človeka mať a uchovať si toľko sebaúcty, koľko má každý iný muž alebo žena.
Ako sme sa už opýtali: čo s tým môžu menšiny urobiť? Jedna z obvyklých odpovedí pre niektorých z ich členov jc asimilácia s väčšinou kedykoľvek je to len možné. Asimilácia podľa Simp-sona(1968)
"...jc proces, pri ktorom v rámci života väčäej komunity vstupujú do vzájomných vzťahov ľudia rôzneho etnického a rasového pôvodu bez ohľadu na tieto obmedzenia. VSade tam, kde žijú spolu predstavitelia rôznych rasových a kultúrnych skupín, budú určití
jednotlivci s podriadeným statusom (bez ohľadu na to, či tvoria početnú menšinu) asimilovať. Úplná asimilácia by znamenala, že by sa nezachovali žiadne oddelené sociálne Štruktúry založené na rasových alebo etnických pojmoch" (s.438).
Z psychologického aj sociálneho hľadiska existuje veľa variantov tohto procesu. Z psychologického hľadiska možno rozlíšiť prinajmenšom štyri druhy asimilácie. Prvý, ktorý nepredstavuje nijaké zvláštne problémy pre asimilujúcich sa jednotlivcov, je, keď neexistujú prekážky sociálnej mobility zo strany ani jednej zo zainteresovaných skupín. Kedykoľvek však toto nastane (ako to bolo napríklad u niektorých prisťahovaleckých etnických skupín v USA), menšina ako taká skôr či neskôr prestane existovať. Toto je psychologické splynutie, pri ktorom sa síce môže uchovať a z času na čas pripomínať rozlišujúce pomenovanie, stratilo však väčšinu charakteristík vymedzujúcich menšinu tak psychologicky ako sociálne. Individuálna asimilácia sa teda stáva asimiláciou sociálnej skupiny ako celku. Je to prípad, o ktorom Simpson hovorí ako o zmiznutí "samostatných sociálnych štruktúr založených na rase alebo etniku".
Druhý typ asimilácie prináša viac ťažkostí pre asimilujúceho sa jednotlivca. Ide o prípad, keď ľudia, ktorí prešli zjednej skupiny do druhej, nie sú plne akceptovaní väčšinou, hoci žijú v svojom novom prostredí v mnohých smeroch dobre a "bez obmedzení". . Paradoxne sú pokladaní stále za dôležité zosobnenie nepriaznivých charakteristík pripísaných ich skupine a zároveň podľa "výnimky" z toho všeobecného pravidla. Klasický príklad takejto situácie predstavujú v čase od konca devätnásteho storočia až do nedávna niektoré európske krajiny so silnou tradíciou antisemitizmu. Napriek tomu sa mnohým Židom podarilo prelomiť bariéru predsudkov a diskriminácie a niektorí dosiahli dokonca veľmi vysoké postavenie vo "vonkajšej" spoločnosti. Ale to, že niektorí jednotlivci prelomili bariéry', nepomohlo prelomiť bariéry skupine ako celku, ani to neodstránilo značne rozšírené predsudky. Dramatickým prípadom tejto dvojznačnosti bola Dreyfusova aféra vo Francúzsku na prelome storočí. Pre viedenského novinára Herzla, jedného zo zakladateľov sionizmu, to bol jeden z rozhodujúcich medzníkov pri hľadaní alternatívnych riešení pre židovské menšiny v Európe.
Dreyfus bol pravdepodobne dobrým príkladom psychologických problémov vyskytujúcich sa pri tomto druhu asimilácie. Úplne sa stotožnil s väčšinou ako Francúz a dôstojník armády, pričom sa neodlišoval od ostatných Francúzov. O niečo neskôr nemecko-žiďovský priemyselník a štátnik Rathenau (zavraždený pravicovými nacionalistami v roku 1922, v čase keď bol ministrom zahraničných vecí) napísal, približne dvadsať rokov pred nástupom Hitlera k moci: ".„to, čo robí dobyvateľov vládcami, čo dovoľuje niekoľkým schopným potlačiť mnohých, je nebojácnosť* húževnatosť a čistejšia duša; a neexistuje nijaký spôsob ako uchovať tieto prednosti v časoch nudnej nečinnosti alebo ako ochrániť vznešenejšiu krv proti zmiešavaniu... Takto zem mrhá svojím najvznešenejším rasovým bohatstvom..." (ako napísal JamesJollvT. L.S.,25.8. 1978).
Nebudeme tu špekulovať o potenciálnych emocionálnych problémoch Dreyfusa alebo Rathenaua, ktoré spôsobilo ich úplné priľnutie k novej väčšinovej identite. Je však na mieste predpokladať, že pokiaľ je podriadená menšina chápaná inými (a niekedy aj zvnútra) ako prirodzene odlišná a samostatná, tak asimilácia - aj keď sa jej nekladú mnohé obmedzenia - pravdepodobne vytvára osobné konflikty a ťažkosti. Jeden z dobre známych dôsledkov je opätovné priklonenie sa k prijímaniu väčšinového ponižujúceho pohľadu na menšinu; a to je snáď ďalšia príčina časti židovskej "sebanenávisti", o ktorej sme hovorili v predchádzajúcej časti. Môžme uviesť drastickejší
príklad, keď niektorí väzni z rôznych etnických alebo národných skupín v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny prijali postoje, hodnoty a správanie svojich väzniteľov.
Dôležitejšie z hľadiska širších zovšeobecnení o sociálnej psychológii menšín je to, že pokiaľ existujú zjavné predsudky a diskriminácie, asimilácia niekoľkých nerieši problém mnohých. Pre tých, ktorým sa podarilo asimilovať, nie je ľahké nájsť kompromis medzi prijatím a odmietaním svojho menejcenného statusu ako členov menšiny. Odmietať, pretože sa pokúsili nechať za sebou aspoň niektoré z rozlišujúcich znakov svojej "menejcennosti"; prijať, pretože to často musia robiť vytváraním a zdôrazňovaním psychologickej vzdialenosti medzi sebou a ostatnými členmi svojej predchádzajúcej skupiny. Je potrebné znovu zdôrazniť, že tento druh kompromisu je zložitý a plný možných osobných konfliktov len vtedy, keď sú pootvorené len malé dvierka na prechádzanie zjednej skupiny do druhej, keď väčšina členov podriadenej skupiny je pevne pripútaná na svojom mieste a keď existujúce predsudky a diskriminácia nie sú výrazne ovplyvnené existenciou niekoľkých "výnimiek", ktoré sa často chápu len ako určité "potvrdenie pravidla". Tieto osobné konflikty spôsobili, že francúzska koloniálna politika selektívnej kultúrnej asimilácie založená na prísnych kritériách rozhodovania o tom, ktorí členovia pôvodnej populácie by mohli byť považovaní za viac či menej francúzskych, sa ukázala byť práve základom nespokojnosti a revolty tých, ktorí v skúškach uspeli. Jedným z najznámejších príkladov bol Frantz Fanon; podobne Aimé Césaire, básnik z Martinique a Leopold Senghor, tiež básnik a neskorší prezident Senegalu, ktorí obaja prišli s myšlienkou černošstva (négritude) ako pozitívnej koncepcie černošskej identity.
Tretí druh asimilácie prináša podobné problémy, tieto sú však ostrejšie vďaka tomu, že asimilácia je "nelegitimna". V prípade Dreyfusa, Rathenaua, Fanona, Césairca alebo Senghora všetci vedeli, že boli židia alebo černosi. Zatajiť vlastný pôvod pre to, aby človek "prešiel", je však niečo celkom iné. Nevinné prejavy toho sú dosť časté v krajinách ako Británia alebo USA, kde zmena mena nepredstavuje veľký právny problém a často sa tak človek zbaví ťažkostí súvisiacich s tým, že sa narodil v cudzine alebo že je cudzieho pôvodu. Aj v Anglicku bolo obdobie, kedy lekár menom Goldsmith mohol ľahšie získať svoje prvé zamestnanie v nemocnici ako iný s menom Goldschmidt. To isté platilo napr. pre niektoré banky a niektoré z "exkluzívnejších" veľkých obchodných stredísk. Je však celkom iné, keď je "prechod" nelegálny ako v Južnej Afrike alebo v nacistickom Nemecku alebo znamená úplné a veľmi starostlivé utajovanie vlastného pôvodu, ako je to u černochov svetlej pleti v USA.
"Nelegitimně" formy asimilácie vedú k identifikácii sa s novou skupinou a k odmietaniu starej, čo býva niekedy dokonca silnejšie ako v mnohých prípadoch "legitímnej" asimilácie. Paradoxne sa to môže vyskytnúť aj vtedy, keď asimilácia prebieha v opačnom smere - od väčšiny k menšine. Arthur Miller v románe Focus (Ohnisko) napísanom začiatkom štyridsiatych rokov vytvoril prekrásne analyzovaný fiktívny príbeh a americký novinár J.H.Griffin ho doplnil reálnymi skúsenosťami v knihe Black Like Me (Čierny ako ja) (1962). Hrdina Millerovho príbehu je výrazne antisemitsky naladený priemerný Američan, ktorý musí začať nosiť okuliare, pretože mu slabne zrak. To spôsobí, že vyzerá ako Žid. Zistí, že nie je možné presviedčať každého okolo seba, že doteraz nebol vlkom v barančej koži, teda Židom, ktorý úspešne "prešiel". V dôsledku toho sa celý jeho život zmenil, pri mnohých zo svojich základných každodenných aktivít sa stretáva s diskrimináciou a nejaký čas márne bojuje vyhlasujúc sa za nevinného. Nakoniec sa vzdá a vedome sa rozhodne pre silnú
židovskú identifikáciu. Prirodzene Miller ako umelec si mohol dovoliť rozvinúť tento príbeh aj napriek istým nepresnostiam. Ale jeho ďalšia analýza vyznieva pravdivo a potvrdzuje ju príbeh Griffina, ktorý si nechal chemicky stmaviť pokožku. ab> videl z druhej strany barikády, čo znamenalo citiťsa čiernym v štáte na Juhu koncom päťdesiatych rokov. Postoje, ktoré vyplynuli z jeho skúsenosti, sa veľmi nelíšili od tých, ktoré opísal Miller.
Pokiaľ ide o obvyklejšic formy "nclegitímnej" asimilácie, môžeme zhrnúť: hrozby a nebezpečenstvá nových foriem života s novou identitou nepochybné ovplyvňujú postoje tých. ktorým sa podarilo "prejsť" a ktorí neustále čelia nebezpečenstvu, že budú odhalení. Jeden z preventívnych krokov, ktoré môžu urobiť, je proklamovať svoj odpor k "podradnej" menšine. Nie je ťažké uviesť takúto schému do pohybu. Glynis Breakwellová v práve ukončenej experimentálnej štúdii (čoskoro bude publikovaná) uskutočnenej v dievčenskej triede zariadila, že sa vytvorili dve skupiny s odlišným statusom. Priradenie k vyššiemu alebo nižšiemu statusu bolo založené na výkone v celkom jednoduchej úlohe. Aby sa človek ocitol vo "vyššej" skupine, bolo možné aj podwdzať. "Nelegitimní" členovia vyššej skupiny preukázali v niektorých z ďalších testov výraznejšie rozlišovanie v prospech tejto skupiny než jej legitímni členovia. Treba dúfať, že výskum pre účastníkov poslúžil aj ako užitočný výchovný zážitok: bola zachovaná úplná anonymita, ale pri ďalšej diskusii sa účely a závery štúdie účastníkom starostlivo objasnili.
Štvrtý typ asimilácie sa tak veľmi líši od tých, o ktorých sme doteraz hovorili, že snáď ani nie je vhodné označovať ho tým istým pojmom. Niektorí sociológovia ho nazývajú "akomodácia" a John Turner (1975) rozoberal jeho sociálnopsychologické aspekty v pojmoch toho, čo nazval "sociálne súťaženie". Tu sa obvykle neobjavujú nejednoznačnosti a konflikty simultánneho prijímania a odmietania menšinového statusu prítomné v druhej a tretej forme asimilácie, o ktorých sme práve uvažovali. "Akomodácia" alebo "sociálne súťaženie" sú založené na pokusoch menšiny udržať si svoju vlastnú identitu a samostatnosť, a zároveň sa vyrovnať väčšine v dosahovaní cieľov a tých znakoch úcty, ktoré sú všeobecne spoločnosťou. Existujú spravidla dve dôležité podmienky, pričom jedna alebo obe sú nevyhnutné na objavenie sa "sociálneho súťaženia". Prvou je, že doterajšia úspešná asimilácia niektorých jednotlivých príslušníkov menšiny neovplyvnila (nezdá sa, že by ovplyvnila) všeobecný menejcenný status menšiny a prevažujúce negatívne postoje k nej. Druhou je, že u menšiny existujú silné odlišné kultúrne normy a tradície, ktorých sa mnohí alebo väčšina jej členov sú ochotní vzdať. Prvá z týchto podmienok nemôže ostať nadlho bez vzťahu k pokusom naplniť v rámci minority aj druhú; neskôr sa vrátime k diskusii o niektorých formách tohto vzťahu. Z psychologického hľadiska ich spoločnými prvkami sú, opäť raz, pokusy vytvoriť alebo uchovať si sebaúctu spojenú s príslušnosťou k sociálnej skupine, ktorej sa nedostáva patričná úcta od druhých; a snaha dosiahnuť ju čiastočne, takými porovnávaniami s ostatnými, ktoré nebudú nepriaznivé podľa kritérií všeobecne oceňovaných všetkými skupinami v spoločnosti.
Vývoj sociálneho hnutia černochov v USA od druhej svetovej vojny je príkladom súčasného pôsobenia niekoľkých procesov. Niektorí z vodcov Národnej asociácie zlepšenie postavenia farebných (National Association for the Advancement of Coloured People) boli presvedčení, že cesta vpred je v asimilácii čo najväčšieho možného počtu Černochov v širšej spoločnosti, čo by nakoniec viedlo k tomu, že označenie "čierny" sa stane viac menej nedôležitým v súvislosti so statusom alebo sociálnym obrazom človeka. Hoci je nepochybné, že za posledných približne tridsať rokov tento spôsob integrácie zaznamenal, spoločensky aj psy-
19
chologicky, veľký krok vpred: je tiež pravda, že nijako nevymizli predsudky, diskriminácia a rozdiely v postavení a príležitostiach. Dôležitým aspektom bojovných černošských hnutí v šesťdesiatych rokoch bolo nove potvrdzovanie černošskej identity ktoré sa najlepšie vyjadruje známym sloganom: "Čierne je krásne". Je to uistenie, že černošská menšina sa nemusí usilovať podobať sa ostatným, aby si za to "vyslúžila" odmenu alebo rovnaké ekonomické a sociálne príležitosti a možnosti.
Naopak, kladie sa dôraz na samostatnú kultúrnu identitu, tradície a korene, čo našlo svoje najznámejšie vyjadrenie v románe Alexa Halcyho a podľa neho natočenom televíznom filme. Existuje tu odmietanie určitých hodnotiacich súdov, ktoré až doteraz menšina bezvýhradne prijímala. Platí to o negatívnom kultúrnom význame černošstvä. Už nejde len o to, že mať čiernu kožuj neprekáža a v rámci skutočne slobodnej ľudskej interakcie by sa malo na to zabudnúť. Deklarovaným cieľorrTnie je neutralizovať tieto tradičné ä hlboko vštepené hodnotiace úsudky, ale obrátiť ich naruby.
Ináč povedané, toto je hnutie za "rovnocennosť v odlišnosti"; hoci by z mnohých zjavných dôvodov bolo veľmi zavádzajúce myslieť si. že to je to isté ako podobný slogan juhoafrického apartheidu. Základom tohto typu sociálneho hnutia (v súčasnosti existuje mnoho jeho príkladov medzi menšinami na celom svete) sú určité psychologické otázky, ktoré si vyžadujú ďalšiu diskusiu.
Predtým sme uviedli, že "sociálne súťaženie" je založené na cieľoch menšiny dosiahnuť rovnosť s väčšinou; ale ináč ostávajú ciele menšiny odlišné. Ako sme videli, niekedy, napr. u čiernych Američanov, vzniká takýto druh hnutia vtedy, keď pokusy dosiahnuť priamu integráciu do širšej spoločnosti sú niektorými vnimané ako neúspešné. To znamená, že v očiach niektorých ľudí viac-menej zmizli očakávanie alebo nádej, že existuje možnosť integrovať sa ako jednotlivci a len na základe individuálnych akcii. Zostávajúca alternatíva tak na zmenenie súčasnej "objektívnej" sociálnej situácie skupiny ako aj na zachovanie alebo znovu-ziskanie jej sebaúcty je v tom, že budú konať istým spôsobom nie ako jednotlivci, ale ako členovia samostatnej a odlišnej skupiny. Beryl Gcrberová uskutočnila pred niekoľkými rokmi výskum postojov afrických školákov v Sovvete, černošskom predmestí Johannesburgu, kde boli nedávno veľmi vážne nepokoje. Jedna z úloh, ktorú mali deti splniť, bolo napísať svoj "budúci životopis".                                       „ ,u,;r.v
Ako uvádza Gerberová, v mnohých z týchto životopisov bola osobná budúcnosť tesne spätá s budúcnosťou Afričanov ako celku, s budúcimi osobnými rozhodnutiami a konaním, ktoré nie sú až tak zamerané na dosiahnutie Individuálneho úspechu ako na to, urobiť niečo ako člen skupiny, pre skupinu ako celok.
Postoje k prítomnosti a budúcnosti, založené viac na skupinovej príslušnosti ako na individuálnych motívoch a ašpiráciách, sa diametrálne odlišujú od tých, ktoré sú základom pokusov o individuálnu asimiláciu. Vyplýva z nich, že popri dosiahnutí nejakej formy rovnováhy, musí byť vyvinuté úsilie, aby sa vymazal, modifikoval alebo prevrátil naopak tradičný negatívny hodnotiaci význam zvláštnych charakteristík menšiny. Sociálne súťaženie o rovnocennosť je pokusom zmeniť postavenie skupiny v rámci určitých hodnotových dimenzií, ktoré sú všeobecne prijímané spoločnosťou ako celkom. Pri súčasných pokusoch dosiahnuť dôstojnú a prijateľnú formu samostatnosti alebo odlišnosti problém nie je y zmene pozície skupiny v rámci už prijatého systému hodnôt, ale v zmene samotných hodnôt. Musíme teraz obrátiť pozornosť na tento druhý aspekt hesla "rovnocenní, ale odlišní".
V súčasnosti existuje značné množstvo dôkazov (pozri napr. Lemaine, 1974, 1978); že získať istú formu jasného odlíšenia sa od ostatných, tvorí dôležitú zložku úvah ľudí o svojej osobnej hodnote a sebaúcte. Platí to pre mnohé povolania, pochopiteľne, zvlášť zreteľným sa to stáva vtedy, keď sa jednotlivci alebo malé skupiny ľudí venujú tvorbe originálnych produktov ľudského snaženia, napr. v umení alebo vede. Súťaženie vedcov o prvenstvo pri objavoch (ako to napr. opísal Watson v The double helix [Dvojitá špirála], 1968) nevysvetľuje sa len v pojmoch nádeje na zbieranie odmien a pôct, ktoré môžu očakávať víťaza. Byť tvorivý znamená byť odlišný. Mnoho maliarov a skladateľov dlhé roky znášali ťažkosti, výsmech, nepriateľstvo alebo verejný nezáujem, aby bránili svoje právo či povinnosť prekonať všeobecne prijímané formy. Odlíšenie od ostatných je zároveň, podľa definície, porovnávanie s ostatnými. Vytvorenie niečoho nového nie je možné, kým tu nieje niečo staré, čo slúži ako kritérium na vznik odlišného. Táto silná tendencia odlíšiť sa nepochybné občas viedla, vo vede aj "bláznivej" kultúre, k vzniku bezcenných nápadov, ktorých jedinou zaznamenateľnou charakteristikou je ich "hodnota šokovať", ich schopnosť javiť sa výrazne odlišným od predošlého. Tá istá tendencia niekedy vedie tiež k pokusom snaživých inovátorov zvelebovať a nadsadzovať malé alebo nepodstatné rozdiely medzi tým, čo robia oni a čo už urobili iní.
Či už je odlíšenie kreatívne alebo nie, ide o príklady procesu sociálneho porovnávania, na ktorom, ako sme už povedali, musí byť založená väčšina pokusov vytvoriť, dosiahnuť, zachovať alebo uchrániť pozitívne sebachápanie, uspokojivý sebaobraz. Platí to tak pre sociálne skupiny ako aj pre jednotlivcov. V prípade menšín môže táto "sociálna tvorivosť" nadobúdať množstvo foriem. Pre skupiny, ktoré si želajú ostať (alebo stať sa) samostatné a aj získať rovnosť, vytvorenie nových foriem porovnávania sa s majoritou bude tesne súvisieť so sociálnym súťažením, o ktorom sme už hovorili. Niekedy, keď priame sociálne súťaženie nie je možné alebo je veľmi ťažké, sociálna kreativita tohto druhu sa môže stáť na istý čas kompenzujúcou aktivitou, pokusom zachovať si určitú integritu prostriedkami, ktoré jediné ostali dostupné.
V podstate existujú dve hlavné formy sociálnej kreativity menšín. Hoci v "reálnom živote" sa často objavujú spolu, v prípade našej diskusie užitočné rozlíšiť ich. Prvá znamená pokúsiť sa prehodnotiť existujúcu skupinu charakteristík, ktoré sú nepriaznivo vnímané často tak vnútri ako aj zvonku skupiny. Ako príklad toho sme už videli "Čierne je krásne". Druhá, znamená vyhľadať v minulosti skupiny nejaké z jej starých tradícií alebo samostatných znakov, oživiť ich a dať im nový pozitívny význam. Obmenou toho môže byť aj vytvorenie nejakých nových skupinových charakteristík, ktoré nadobudnú pozitívne hodnoty prostredníctvom sociálneho konania alebo prostredníctvom pokusu vytvoriť nové postoje.
Existuje mnoho príkladov pre každú z týchto foriem snahy o dosiahnutie novej skupinovej odlišnosti. Silný emocionálny náboj často sprevádza hnutia za znovuustanovenie rovnocenného alebo vysokého statusu pre samostatný jazyk etnickej menšiny. Národný jazyk sa ľahko stáva jedným z hlavných symbolov dôstojnej samostatnosti, pozitívneho sebadefinovania sa (bližšie pozri Giles, 1977 a 1978). To sa stalo v Belgicku, v Quebecu, v Baskicku, v prevažne nemeckom švajčiarskom kantóne s francúzsky hovoriacou menšinou, ktorá bojuje za odtrhnutie. Bola to aj dôležitá súčasť viacerých národných hnutí v strednej a východnej Európe v 19. storočí, ktoré čelili pokusom o kultúrnu rusifikáciu alebo germanizáciu zo strany síl vládnucich v Petrohrade, vo Viedni alebo v Berlíne. V prípadoch, keď to vedie k všeobecnému prijatiu bilingvizmu (úradnému aj verejnosťou),
príklad, keď niektorí väzni z rôznych etnických alebo národných skupín v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny prijali postoje, hodnoty a správanie svojich väzniteľov.
Dôležitejšie z hľadiska širších zovšeobecnení o sociálnej psychológii menšín je to, že pokiaľ existujú zjavné predsudky a diskriminácie, asimilácia niekoľkých nerieši problém mnohých. Pre tých, ktorým sa podarilo asimilovať, nie je ľahké nájsť kompromis medzi prijatím a odmietaním svojho menejcenného statusu ako členov menšiny. Odmietať, pretože sa pokúsili nechať za sebou aspoň niektoré z rozlišujúcich znakov svojej "menejcennosti"; prijať, pretože to často musia robiť vytváraním a zdôrazňovaním psychologickej vzdialenosti medzi sebou a ostatnými členmi svojej predchádzajúcej skupiny. Je potrebné znovu zdôrazniť, že tento druh kompromisu je zložitý a plný možných osobných konfliktov len vtedy, keď sú pootvorené len malé dvierka na prechádzanie zjednej skupiny do druhej, keď väčšina členov podriadenej skupiny je pevne pripútaná na svojom mieste a keď existujúce predsudky a diskriminácia nie sú výrazne ovplyvnené existenciou niekoľkých "výnimiek", ktoré sa často chápu len ako určité "potvrdenie pravidla". Tieto osobné konflikty spôsobili, že francúzska koloniálna politika selektívnej kultúrnej asimilácie založená na prísnych kritériách rozhodovania o tom, ktorí členovia pôvodnej populácie by mohli byť považovaní za viac či menej francúzskych, sa ukázala byť práve základom nespokojnosti a revolty tých, ktorí v skúškach uspeli. Jedným z najznámejších príkladov bol Frantz Fanon; podobne Aimé Césaire, básnik z Martinique a Leopold Senghor, tiež básnik a neskorší prezident Senegalu, ktorí obaja prišli s myšlienkou černošstvä (négritude) ako pozitívnej koncepcie černošskej identity.
Tretí druh asimilácie prináša podobné problémy, tieto sú však ostrejšie vďaka tomu, že asimilácia je "nclegitimna". V prípade Dreyfusa, Rathenaua, Fanona, Césairea alebo Senghora všetci vedeli, že boli židia alebo Černosi. Zatajiť vlastný pôvod pre to, aby človek "prešiel", je však niečo celkom iné. Nevinné prejavy toho sú dosť časté v krajinách ako Británia alebo USA, kde zmena mena nepredstavuje veľký právny problém a často sa tak človek zbaví ťažkosti súvisiacich s tým, že sa narodil v cudzine alebo že je cudzieho pôvodu. Aj v Anglicku bolo obdobie, kedy lekár menom Goldsmith mohol ľahšie získať svoje prvé zamestnanie v nemocnici ako iný s menom Goldschmidt. To isté platilo napr. pre niektoré banky a niektoré z "exkluzívnejších" veľkých obchodných stredísk. Je však celkom iné, keď je "prechod" nelegálny ako v Južnej Afrike alebo v nacistickom Nemecku alebo znamená úplné a veľmi starostlivé utajovanie vlastného pôvodu, ako je to u černochov svetlej pleti v USA.
"Nelegitimně" formy asimilácie vedú k identifikácii sa s novou skupinou a k odmietaniu starej, čo býva niekedy dokonca silnejšie ako v mnohých prípadoch "legitímnej" asimilácie. Paradoxne sa to môže vyskytnúť aj vtedy, keď asimilácia prebieha v opačnom smere - od väčšiny k menšine. Arthur Miller v románe Focus (Ohnisko) napísanom začiatkom štyridsiatych rokov vytvoril prekrásne analyzovaný fiktívny príbeh a americký novinár J.H.GrifFin ho doplnil reálnymi skúsenosťami v knihe Black Like Me (Čierny ako ja) (1962). Hrdina Millerovho príbehu je výrazne antisemitsky naladený priemerný Američan, ktorý musí začať nosiť okuliare, pretože mu slabne zrak. To spôsobí, že vyzerá ako Žid. Zistí, že nie je možné presviedčať každého okolo seba, že doteraz nebol vlkom v barančej koži, teda Židom, ktorý úspešne "prešiel". V dôsledku toho sa celý jeho život zmenil, pri mnohých zo svojich základných každodenných aktivít sa stretáva s diskrimináciou a nejaký čas márne bojuje vyhlasujúc sa za nevinného. Nakoniec sa vzdá a vedome sa rozhodne pre silnú
židovskú identifikáciu. Prirodzene Miller ako umelec si mohoi dovoliť rozvinúť tento príbeh aj napriek istým nepresnostiam. Ale jeho ďalšia analýza vyznieva pravdivo a potvrdzuje ju príbeh Griffina, ktorý si nechal chemicky stmaviť pokožku, aby videl z druhej strany barikády, čo znamenalo citiťsa čiernym v štáte na Juhu koncom päťdesiatych rokov. Postoje, ktoré vyplynuli z jeho skúsenosti, sa veľmi nelíšili od tých, ktoré opísal Miller.
Pokiaľ ide o obvyklejšie formy "nelegitimnej" asimilácie, môžeme zhrnúť: hrozby a nebezpečenstvá nových foriem života s novou identitou nepochybné ovplyvňujú postoje tých, ktorým sa podarilo "prejsť" a ktorí neustále čelia nebezpečenstvu, že budú odhaleni Jeden z preventívnych krokov, ktoré môžu urobiť, je proklamovať svoj odpor k "podradnej" menšine. Nie je ťažké uviesť takúto schému do pohybu. Glynis Breakwellová v práve ukončenej experimentálnej štúdii (čoskoro bude publikovaná) uskutočnenej v dievčenskej triede zariadila, že sa vytvorili dve skupiny s odlišným statusom. Priradenie k vyššiemu alebo nižšiemu statusu bolo založené na výkone v celkom jednoduchej úlohe. Aby sa človekjocitol vo "vyššej" skupine, bolo možné aj podvádzať. "Nelegitimní" členovia vyššej skupiny preukázali v niektorých z ďalších testov výraznejšie rozlišovanie v prospech tejto skupiny než jej legitímni členovia. Treba dúfať, že výskum pre účastníkov poslúžil aj ako užitočný výchovný zážitok: bola zachovaná úplná anonymita, ale pri ďalšej diskusii sa účely a závery štúdie účastníkom starostlivo objasnili.
Štvrtý typ asimilácie sa tak veľmi líši od tých. o ktorých sme doteraz hovorili, že snáď ani nie je vhodné označovať ho tým istým pojmom. Niektorí sociológovia ho nazývajú "akomodácia" a John Turner (1975) rozoberal jeho sociálnopsychologické aspekty v pojmoch toho, čo nazval "sociálne súťaženie". Tu sa obvykle neobjavujú nejednoznačnosti a konflikty simultánneho prijímania a odmietania menšinového statusu prítomné v druhej a tretej forme asimilácie, o ktorých sme práve uvažovali. "Akomodácia" alebo "sociálne súťaženie" sú založené na pokusoch menšiny udržať si svoju vlastnú identitu a samostatnosť, a zároveň sa vyrovnať väčšine v dosahovaní cieľov a tých znakoch úcty, ktoré sú všeobecne spoločnosťou. Existujú spravidla dve dôležité podmienky, pričom jedna alebo obe sú nevyhnutné na objavenie sa "sociálneho súťaženia". Prvou je, že doterajšia úspešná asimilácia niektorých jednotlivých príslušníkov menšiny neovplyvnila (nezdá sa, že by ovplyvnila) všeobecný menejcenný status menšiny a prevažujúce negatívne postoje k nej. Druhou je, že u menšiny existujú silné odlišné kultúrne normy a tradície, ktorých sa mnohí alebo väčšina jej členov sú ochotní vzdať. Prvá z týchto podmienok nemôže ostať nadlho bez vzťahu k pokusom naplniť v rámci minority aj druhú; neskôr sa vrátime k diskusii o niektorých formách tohto vzťahu. Z psychologického hľadiska ich spoločnými prvkami sú, opäť raz, pokusy vytvoriť alebo uchovať si sebaúctu spojenú s príslušnosťou k sociálnej skupine, ktorej sa nedostáva patričná úcta od druhých; a snaha dosiahnuť ju čiastočne, takými porovnávaniami s ostatnými, ktoré nebudú nepriaznivé podľa kritérií všeobecne oceňovaných všetkými skupinami v spoločnosti.
Vývoj sociálneho hnutia černochov v USA od druhej svetovej vojny je príkladom súčasného pôsobenia niekoľkých procesov. Niektorí z vodcov Národnej asociácie zlepšenie postavenia farebných (National Association for the Advancement of Coloured People) boli presvedčení, že cesta vpred je v asimilácii čo najväčšieho možného počtu černochov v širšej spoločnosti, čo by nakoniec viedlo k tomu, že označenie "čierny" sa stane viac menej nedôležitým v súvislosti so statusom alebo sociálnym obrazom človeka. Hoci je nepochybné, že za posledných približne tridsať rokov tento spôsob integrácie zaznamenal, spoločensky aj psy-
chologicky, veľký krok vpred: je tiež pravda, že nijako nevymizli predsudky, diskriminácia a rozdiely v postavení a príležitostiach. Dôležitým aspektom bojovných černošských hnuti v šesťdesiatych rokoch bolo nové potvrdzovanie černošskej identity ktoré sa najlepšie vyjadruje známym sloganom: "Čierne je krásne". Je to uistenie, že černošská menšina sa nemusí usilovať podobať sa ostatným, aby si za to "vyslúžila" odmenu alebo rovnaké ekonomické a sociálne príležitosti a možnosti.
Naopak, kladie sa dôraz na samostatnú kultúrnu identitu, tradície a korene, čo našlo svoje najznámejšie vyjadrenie v románe Alexa Haleyho a podľa neho natočenomíclevíznom filme. Existuje tu odmietanie určitých hodnotiacich súdov, ktoré až doteraz menšina bezvýhradne prijímala. Platí to o negatívnom kultúrnom význame čemošstva. Už nejde len o to, že mať čiernu kožu neprekáža a v rámci skutočne slobodnej ľudskej interakcie by sa malo na to zabudnúť. Deklarovaným cieľom nie je neutralizovať tieto tradičné a hlboko vštepené hodnotiace úsudky, ale obrátiť ich naruby.
Ináč povedané, toto je hnutie za "rovnocennosť v odlišnosti"; hoci by z mnohých zjavných dôvodov bolo veľmi zavádzajúce myslieť si, že to je to isté ako podobný slogan juhoafrického apartheidu. Základom tohto typu sociálneho hnutia (v súčasnosti existuje mnoho jeho príkladov medzi menšinami na celom svete) sú určité psychologické otázky, ktoré si vyžadujú ďalšiu diskusiu.
Predtým sme uviedli, že "sociálne súťaženie" je založené na cieľoch menšiny dosiahnuť rovnosť s väčšinou; ale ináč ostávajú ciele menšiny odlišné. Ako sme videli, niekedy, napr. u čiernych Američanov, vzniká takýto druh hnutia vtedy, keď pokusy dosiahnuť priamu integráciu do širšej spoločnosti sú'niektorými vnímané ako neúspešné. To znamená, že v očiach niektorých ľudí viac-menej zmizli očakávanie alebo nádej, že existuje možnosť integrovať sa ako jednotlivci a len na základe individuálnych akcií. Zostávajúca alternatíva tak na zmenenie súčasnej "objektívnej" sociálnej situácie skupiny ako aj na zachovanie alebo znovu-získanic jej sebaúcty je v tom, že budú konať istým spôsobom nie ako jednotlivci, ale ako členovia samostatnej a odlišnej skupiny. Beryl Gerbcrová uskutočnila pred niekoľkými rokmi výskum postojov afrických školákov v Sowete, černošskom predmestí Johannesburgu, kde boli nedávno veľmi vážne nepokoje. Jedna z úloh, ktorú mali deti splniť, bolo napísať svoj "budúci životopis".
Ako uvádza Gerberová, v mnohých z týchto životopisov bola osobná budúcnosť tesne spätá s budúcnosťou Afričanov ako celku, s budúcimi osobnými rozhodnutiami a konaním, ktoré nie sú až tak zamerané na dosiahnutie individuálneho úspechu ako na to, urobiť niečo ako člen skupiny, pre skupinu ako celok.
Postoje k prítomnosti a budúcnosti, založené viac na skupinovej príslušnosti ako na individuálnych motívoch a ašpiráciách, sa diametrálne odlišujú od tých, ktoré sú základom pokusov o individuálnu asimiláciu. Vyplýva z nich, že popri dosiahnutí nejakej formy rovnováhy, musí byť vyvinuté úsilie, aby sa vymazal, modifikoval alebo prevrátil naopak tradičný negatívny hodnotiaci význam zvláštnych charakteristík menšiny. Sociálne súťaženie o rovnocennosť je pokusom zmeniť postavenie skupiny v rámci určitých hodnotových dimenzii, ktoré sú všeobecne prijímané spoločnosťou ako celkom. Pri súčasných pokusoch dosiahnuť dôstojnú a prijateľnú formu samostatnosti alebo odlišnosti problém nie je v zmene pozície skupiny v rámci už prijatého systému hodnôt, ale v zmene samotných hodnôt. Musíme teraz obrátiť pozornosť na tento druhý aspekt hesla "rovnocenní, ale odlišní".
20
V súčasnosti existuje značné množstvo dôkazov (pozri napr. Lemaine, 1974, 1978), že získať istú formu jasného odlíšenia sa od ostatných, tvorí dôležitú zložku úvah ľudí o svojej osobnej hodnote a sebaúcte. Platí to pre mnohé povolania, pochopiteľne, zvlášť zreteľným sa to stáva vtedy, keď sa jednotlivci alebo malé skupiny ľudí venujú tvorbe originálnych produktov ľudského snaženia, napr. v umení alebo vede. Súťaženie vedcov o prvenstvo pri objavoch (ako to napr. opísal Watson v The double helix [Dvojitá špirála], 1968) nevysvetľuje sa len v pojmoch nádeje na zbieranie odmien a pôct, ktoré môžu očakávať víťaza. Byť tvorivý znamená byť odlišný. Mnoho maliarov a skladateľov dlhé roky znášali ťažkosti, výsmech, nepriateľstvo alebo verejný nezáujem, aby bránili svoje právo či povinnosť prekonať všeobecne prijímané formy. Odlíšenie od ostatných je zároveň, podľa definície, porovnávanie s ostatnými. Vytvorenie niečoho nového nie je možné, kým tu nie je niečo staré, čo slúži ako kritérium na vznik odlišného. Táto silná tendencia odlíšiť sa nepochybné občas viedla, vo vede aj "bláznivej" kultúre, k vzniku bezcenných nápadov, ktorých jedinou zaznamenateľnou charakteristikou je ich "hodnota šokovať", ich schopnosť javiť sa výrazne odlišným od predošlého. Tá istá tendencia niekedy vedie tiež k pokusom snaživých inovátorov zvelebovať a nadsadzovať malé alebo nepodstatné rozdiely medzi tým, čo robia oni a čo už urobili iní.
Či už je odlíšenie kreatívne alebo nie, ide o príklady procesu sociálneho porovnávania, na ktorom, ako sme už povedali, musí byť založená väčšina pokusov vytvoriť, dosiahnuť, zachovať alebo uchrániť pozitívne sebachápanie, uspokojivý sebaobraz. Platí to tak pre sociálne skupiny ako aj pre jednotlivcov. V prípade menšín môže táto "sociálna tvorivosť" nadobúdať množstvo foriem. Pre skupiny, ktoré si želajú ostať (alebo stať sa) samostatné a aj získať rovnosť, vytvorenie nových foriem porovnávania sa s majoritou bude tesne súvisieť so sociálnym súťažením, o ktorom sme už hovorili. Niekedy, keď priame sociálne súťaženie nie je možné alebo je veľmi ťažké, sociálna kreativita tohto druhu sa môže stať na istý čas kompenzujúcou aktivitou, pokusom zachovať si určitú integritu prostriedkami, ktoré jediné ostali dostupné.
V podstate existujú dve hlavné formy sociálnej kreativity menšín. Hoci v "reálnom živote" sa často objavujú spolu, v prípade našej diskusie užitočné rozlíšiť ich. Prvá znamená pokúsiť sa prehodnotiť existujúcu skupinu charakteristík, ktoré sú nepriaznivo vnímané často tak vnútri ako aj zvonku skupiny. Ako príklad toho sme už videli "Čierne je krásne". Druhá, znamená vyhľadať v minulosti skupiny nejaké z jej starých tradícií alebo samostatných znakov, oživiť ich a dať im nový pozitívny význam. Obmenou toho môže byť aj vytvorenie nejakých nových skupinových charakteristík, ktoré nadobudnú pozitívne hodnoty prostredníctvom sociálneho konania alebo prostredníctvom pokusu vytvoriť nové postoje.
Existuje mnoho príkladov pre každú z týchto foriem snahy o dosiahnutie novej skupinovej odlišnosti. Silný emocionálny náboj často sprevádza hnutia za zhovuustanovenie rovnocenného alebo vysokého statusu pre samostatný jazyk etnickej menšiny. Národný jazyk sa ľahko stáva jedným z hlavných symbolov dôstojnej samostatnosti, pozitívneho sebadefinovania sa (bližšie pozri Giles, 1977 a 1978). To sa stalo v Belgicku, v Quebecu, v Baskicku, v prevažne nemeckom Švajčiarskom kantóne s francúzsky hovoriacou menšinou, ktorá bojuje za odtrhnutie. Bola to aj dôležitá súčasť viacerých národných hnutí v strednej a východnej Európe v 19. storočí, ktoré čelili pokusom o kultúrnu rusifikáciu alebo germanizáciu zo strany síl vládnucich v Petrohrade, vo Viedni alebo v Berlíne. V prípadoch, keď to vedie k všeobecnému prijatiu bilingvizmu (úradnému aj verejnosťou),
výsledky môžu byť občas trochu paradoxné. Vo frizskom regióne Holandska môže človek pri vstupe do niektorých obci vidieť dve rovnaké tabule informujúce o názve obce; stáva sa totiž, že názov je ten istý po holandsky aj po frízsky. Pred niekoľkými rokmi v čase intenzívneho boja za sociálnu a kultúrnu rovnoprávnosť flámskeho jazyka s francúzskym v Belgicku bolo niekedy v Ant-werpách ľahšie získať informácie, keď sa človek pýtal po anglicky ako po francúzsky, hoci bolo dosť obvyklé, že francúzština odpovedajúceho bola oveľa lepšia ako jeho angličtina. Tieto anekdotické príklady odrážajú hlbšiu a závažnejšiu psychologickú skutočnosť: Ak sa neuvažuje o iných aspektoch len o "objektívnych" výhodách, sociálnych, politických alebo ekonomických, ktoré môžu vyplynúť zo znovuustanovenia vysokého alebo rovnocenného statusu jazyka etnickej menšiny, môže sa zanedbať rozhodujúca úloha jazyka ako jedného z najviditeľnejších a najsilnejších symbolov odlišnej identity. Rastúca prevaha francúzštiny v Quebecu (ktorá niekedy dokonca narúša oficiálnu politiku bilingvizmu) môže ľahko vytvoriť isté nové "objektívne" ťažkosti na kontinente ovládanom prevažne iným jazykom; a separatistický tlak v provincii neustáva.
Tieto lingvistické úvahy nás istým spôsobom vracajú späť k postoju "čierne je krásne". Pred časom som napísal:
"Samotné používanie termínu "čierni" v tomto texte, ktorý by len pred pár rokmi bol mal celkom odlišný význam, už svedčí o týchto zmenách. Staré interpretácie odlišností sú odmietané; starým charakteristikám sa pripisujú nové významy čohosi odlišného ale rovnocenného či nadradeného. Príkladov je veľa: krása černošského, afro-ůčesy, africká kultúrna minulosť a tradície, posun černošskej hudby od "zábavy" k forme umenia, ktoré má hlboké korene v samostatnej kultúrnej tradícii... Zároveň sú často odmietané staré pokusy, trochu viac sa podobať ostatným ľuďom: krásne čierne dievčatá si už viac nevyrovnávajú vlasy, ani sa nepoužívajú rôzne spôsoby zosvetľovania kože. Prízvuk, dialekt, kymácanie tela, tanečný rytmus, zvláštnosti interpersonálnej komunikácie - toto všetko sa uchováva, zdôrazňuje a prehodnocuje" (1974, s. 83-84).
Zaujímavým aspektom uvedených přehodnocovaných atribútov je, že niektoré z nich neboli v minulosti vôbec negativné hodnotené. Černošská hudba a tance, ich atletické schopnosti dlhodobo boli súčasťou všeobecného stereotypu používaného vo vnútri aj mimo skupiny. Boli však vnímané ako celkovo nesúvisiace so zvyškom obrazu o černochoch; určitým subtílnym spôsobom pravdepodobne prispievali k všeobecnej stigme menejcennosti. Podobný jav sa objavuje pri antisemitizme. Ako Billig (1978) nedávno zdôraznil, v publikáciách Národného frontu (National Front - extrémistická pravicová nacionalistická organizácia - pozn. prekl.) existuje veľa príkladov, kde sa v súvislosti so Židmi hovorí o ich presvedčivých výkonoch, "inteligencii", schopnosti veľkej solidarity a sebaobetovania sa atď. To len slúži na zdôraznenie hrozivých varovaní pred ich sprisahaním na ovládnutie sveta. Hodnotenia týkajúce sa všetkých predpokladaných atribútov menšiny nemožno správne pochopiť, ak o nich uvažujeme izolovane. Ich sociálny a psychologický význam sa prejaví len vtedy, keď sú zarámcované kontextom všeobecnej pojmovej a sociálnej kategórie, ktorej sú súčasťou. Ich význam sa . mení s kontextom. Tak možno vysvetliť, prečo dobre mienené úsilie predstaviť menšinovú skupinu ako obdarenú rôznymi "peknými" vlastnosťami je často neúspešné pri odstraňovaní predsudkov voči nej.
Pre druhú hlavnú formu hľadania pozitívnej odlišnosti možno nájsť niekoľko výrazných príkladov opäť v oblasti jazyka. Pokus o znovuoživenie welšského jazyka je rozhodujúcou zložkou welšského nacionalizmu. Ale snáď najdramatickejším príkladom v histórii je to, ako sa hebrejčina za obdobie nie viac ako tridsať
rokov stala jednoznačne prvým (a často jediným) jazykom pre vyše ďva milióny ľudí. Opäť raz je ľahké poukázať na konkrétnu potrebu spoločného jazyka v krajine, do ktorej prichádzali ľudia z celého sveta a z mnohých kultúr v rozpätí jednej alebo dvoch generácií. Boli tu navyše spočiatku isté nezhody, či má moderná hebrejčina naďalej používať svoje vlastné písmo alebo použiť latinku. Druhé rozhodnutie by bolo bývalo ľahšie z mnohých dôvodov. Nakoniec bola vybratá prvá alternativa podopretá kultúrnou tradíciou a zároveň posilňujúca odlišnú novú identitu.
Etnické menšiny, u ktorých sa vyvinú nacionálne hnutia, majú obvykle možnosť podoprieť svoje požiadavky obrátením sa na minulosť. Jazyk je len jednou z týchto zreteľných tradicií vynárajúcich sa z nedávnej či vzdialenej histórie. Požiadavka novej samostatnej jednoty v tejto chvíli sa môže vo vedomí ľudí stať oveľa účinnejšia, keď je podopretá ideami o existencii samostatnej jednoty v dávnej minulosti. Každé z týchto hnutí sa tak musí spoliehať na kombináciu mýtov, symbolov a historických skutočností, ktoré spolu pomáhajú zdôrazniť odlišnú podstatu skupiny a jej právo pokračovať v tejto odlišnosti. V knihe The Nationalization of the Masses (Nacionalizácia más) historik George Mosse (1975)*rozoberá to, čo označil ako "estetika politiky". Uvádzajúc príklad vývoja masového nacionalizmu v Nemecku v 19. a 20. storočí, o ktorom hovorí ako o "vzniku sekulárneho náboženstva", napísal: "Ako v každom náboženstve teológia sa vyjadruje prostredníctvom liturgie: festivaly, rity a symboly, ostávajú tie isté v neustále sa meniacom svete" (s. 16). V tom všetkom sa vnútorná jednota národnej "skupiny" môže stať nerozlučne spätá so svojimi vrodenými a nemeniteľnými rozdielmi od ostatných. V tomto bode je nacionalizmus spôsobilý prechádzať do rasizmu. Ale v prípade mnohých nacionálnych hnutí vznikajúcich vnútri etnických menšín k tomu nemusi dôjsť a často ani nedochádza. Spolu s vytváraním a oživovaním určitých symbolov, kultúrnych tradícií, spôsobov sociálneho správania sa posvätených reálnou alebo mýtickou minulosťou a nových stereotypov, zdôrazňujúcich rozdiely medzi vlastnou skupinou a ostatnými, môže sa posilnená samostatná identita skupiny silne odrážať v pocitoch/a postojoch svojich členov. Ako sme už videli, tesne to súvisí s obrazom, ktorý majú o svojej osobnej integrite, dôstojnosti a hodnote.
Existujú však menšinové skupiny, ktoré v svojej minulosti toho nemôžu nájsť veľa v zmysle symbolov a tradicií samostatnej identity. Potom sa musia vytvoriť či posilniť a v súčasnosti prehodnotiť rozdiely od ostatných tak rýchlo, ako je to len možné. Hnutia za slobodu žien prešli určitým vývojom, ktorého podstatu možno vidieť v prevládajúcej potrebe vytvoriť pojem odlišného ale rovnocenného. V začiatkoch, keď vedúcu líniu určovali sufražetky, hlavnou myšlienkou vo vzťahu k muŕom sa zdalo byť "čokoľvek, čo dokážeš urobiť, dokážem ja lepšie" (či prinajmenšom tak dobre). Bola to teda celkom čistá forma "sociálneho súťaženia" Johna Turnéra, keď sa dve skupiny snažia dosiahnuť tie isté ciele tými istými prostriedkami. Rastúca sofistikácia hnutia, zvlášť ako sa vyvíjalo za posledných približne desať rokov, presunula dôraz k spojeniu sociálneho súťaženia s koncepciou odlišnosti do rovnosti (pozri napr. Williams a Giles, 1978). V tomto súčasnom vývoji stále pretrváva presvedčenie, že existuje veľa povolaní, ktoré môžu ženy vykonávať tak dobre ako muži, hoci sú z nich často vylúčené minulou aj súčasnou diskrimináciou a to vo verejnosti zodpovedajúcimi prevládajúcimi postojmi čiastočne určenými spôsobmi socializácie našich deti.3
Existuje však tiež presvedčenie, že mnohé z vecí, ktoré ženy tradične robia, alebo len ony sú ich schopné realizovať, sú v spoločnosti znevažované alebo podhodnocované. Ide teda skôr o pokus prehodnotiť rozdiely, než úsilie podobať sa viac
21
"nadradenej" skupine. Toto presvedčenie sa opiera o dôka/y i pozri Williams a Giles, 1978) psychologického spojenia medzi rastúcim počlomžien v istom povoláni a poklesom sociálneho statusu alebo prestiže tohto povolania.
Zaujímavú paralelu hľadania nových dimen/ii rovnocenného porovnávania možno nájsť v poloexperimentálnych štúdiách francúzskeho sociálneho psychológa Gerarda Ľcj'ruinea i pozri Lcmaine.ct al., 1978). Medzi dvoma skupinami chlapcov v letnom tábore bola zorganizovaná súťaž v stavaní chatiek. Jedna >kupina však nedostala všetok stavebný materiál ako druhá < )be skupiny si boli vedomé nerovnosti založenej na zjavne nespravodlivom rozdelení prostriedkov medzi nimi. Potom "hor>ia" skupina urobila dve veci: po prvé. hoci postavili horšiu chatku, urobili okolo nej malú záhradku, ľo druhé, dali sa do osirej diskusie s deťmi z druhej skupiny aj s dospelými posudzovaieľmi. aby dosiahli uznanie legitimnosti svojej práce. Ich argumenty boli asi takéto: sme ochotní uznať, že druhí postavili lepšiu chatku ako je naša, ale musíte rovnako uznať, že naša malá záhrada s plotom obklopujúcim chatku je tiež jej súčasťou a podľa tohto kritéria porovnávania sme jasne lepší".
ľento príklad obsahuje pre našu diskusiu aspoň tri dôležité závery. Po prvé. určité sociálne podmienky, ktorých výsledkom je "menejcennosť" skupiny, vedú k naozajstnej sociálnej kreativite, k hľadaniu nových konstruktivných dimenzii sociálneho porovnávania. Po druhé, jeden z hlavných problémov, s ktorými sa pravdepodobne stretáva menšinová skupina pri tomto druhu kreativity, je získanie legitimnosti svojho úsilia. Legitimita má pre skupinu dve stránky Prvá je, že novo vytvorené alebo novo hodnotené vlastnosti menšiny musia získať široké a pozitívne uznanie vnútri samotnej skupiny. Býva to často ťažké, pretože je ho možné dosiahnuť len vtedy, ak sa dajú prelomiť spomínané schémy prijímania svojej "menejcennosti". Druhá podmienka, čo pravdepodobne býva ešte ťažšia, je dosiahnuť od ostatných skupin legitimitu nových foriem rovnosti. Popri konfliktoch objektívnych záujmov, ktoré tu často nevyhnutne existujú, platí, že pozitívne hodnotená "sociálna identita" väčšiny a jej jednotlivých členov už nezávisí od výsledkov nejakých sociálnych porovnávaní, ako je to u zodpovedajúcich predstáv menšiny. A sme naspäť pri "my sme takí, akí sme, pretože oni nie sú takí. akí sme my", alebo takí dobrí ako my. Niektoré z cyklických zmien v móde odrážali potrebu "nadradených" skupín označiť svoju pretrvávajúcu odlišnosť od druhých. Keď ti zdola začali napodobňovať určitý štýl alebo detaily odevu jasne poukazujúce na "nadradený" status nositeľa, odohrali sa primerané zmeny (pozri Laver, 1964). Nanešťastie, sociálne zmeny hlbšieho dosahu nedajú sa tak ľahko vymyslieť ako zmeny v móde; preto niektoré z nových "výtvorov" menšia treba zastaviť, či odmietnuť ich platnosť skôr. než uspejú.
Nakoniec, po tretie, naša diskusia poukazuje na nevyhnutnosť istých foriem súťaživých alebo konfliktných medziskupinových porovnávaní a aktivít vtedy, ak sú menšiny pripravené odmietnuť svoj podriadený status aj predstavy o svojich menejcenných
vlastnostiach. Kým existujú zložité spoločnosti, naďalej budú existovať odlišné sociálne skupiny. Ako sme videli, medzi -skupinové rozdiely ľahko nadobúdajú hodnotové významy, ktoré môžu mať veľkú osobnú dôležitosť pre tých, klori sú nepriaznivo zasiahnutí; ale uchovávanie a obrana určitých výsledkov týchto porovnávaní sú súčasne dôležité aj pre tých, ktorí z nich získavajú pri utváraní svojho "sociálneho obrazu", ľento proces sa nepodobá nekonečnej sile pôsobiacej na nepohnuleľný objekt, pretože ani sila niť je nekonečná, ani objekt nieje nepohnuteľný; sociálne situácie zriedka, ak vôbec, ho možno takto chápať. Zárodky konfliktu a napätia sú vždy prítomné, ale pripisovať ich nejakým neurčito chápaným vrodeným ľudským tendenciám sociálnej "agresie"'je vedecky povrchné a pochybné. Táto oblasť skúmania sa nezaoberá náhodnými a neorganizovanými súbormi individuálnych agresií.
Nijaké ľahké riešenie nie je na dohľad. Je pravda, že rozlične sociálne skupiny sú schopné vyvodiť svoju sebaúctu a integritu z rôzne zameraných vynikajúcich výkonov, ktoré nie sú priamo súťaživé. Ale, po prvé. tieto rozličné výkony sú často hodnotené, a to podľa svojej prestíže. Po'druhé, sebaúcta skupiny musi vychádzať z porovnav ani s inými skupinami, vo vzťahu ku ktorým musi skupina dosiahnuť alebo udržiavať výhodné postavenie.
Tieto dosť pesimistické závery nezohľadňovali to, že medzi sociálnymi skupinami budú nevyhnutne pretrvávať konflikty objektívny ch záujmov. Ale snáď práve to je to. na čom paradoxne, môžme stavať určité nádeje do budúcnosti. Zo súčasných podmienok v/ájomnej závislosti vyplýva aj to, že málo sociálnych konfliktov medzi skupinami môže mať podobu "nulového súčtu", teda že všetky zisky budú na jednej zo strán a všetky straty na druhej. V súčasných podmienkach vždy musí existovať určité rozdelenie ziskov a strát krížom cez deliacu čiaru. V tom prípade môže byť užitočné v každej medziskupinovej situácii zvážiť, či a ako by mohla každá skupina dosiahnuť, zachovať si alebo obrániť svoje životné záujmy, či záujmy, ktoré sú vnímané ako životné, takým spôsobom, aby to zároveň nepriaznivo neovplyvnilo sebaúctu iných skupín. Musíme dúfať, že rastúca zložitosť a prepletenosť medziskupinových konfliktov povedie k progresívnemu odmietaniu jednoduchých riešení typu "všetko alebo nič" a hrubého delenia ľudstva na "my" a "oni". Aby sme pokročili o kúsok ďaicj, potrebujeme menej hľadieť dozadu a viac plánovať. Niet pochýb, že plánovanie musí zahŕňať dve rozhodujúce oblasti ľudského snaženia: vzdelávanie a sociálnu zmenu, ktorú treba dosiahnuť skutočne efektívnymi legislatívnymi, politickými, sociálnymi a ekonomickými programami. Nebude to ľahké a naivný optimizmus nepomôže tak, ako nepomôžu ani dobré úmysly samotné, akokoľvek úprimné by boli. Je však zrejmé, že riešenie sociálnych a psychologických problémov, ktorými sme sa tu zaoberali, patria k najnaliehavejším a najzákladnejším otázkam, ktoré bude treba riešiť vo veľmi veľkom počte krajín (bez ohľadu na "farbu" alebo politický systém) ešte skôr, než skončí toto storočie.
Poznámky
1   Tento článok (nijako výnimočný) vyšiel v The Times 6. septembra 1978: "Dnes bol políciou v Katcrini, južne od Solúna obvinený z vraždy mladý britský autostopár... Dvadsaťročný pán X., držiteľ britského pasu, pôvodom zo Srí Lanky žijúci v Birminghamc, bol vzatý do vyšetrovacej väzby. Je obvinený zo zabitia jedného z dvoch Cigánov, ktorí napadli jeho spoločníčku...on a slečna Y., dvadsaťročná, zo Solihullu v Birminghamc, stopovali smerom na Solún. Zobrali ich dvaja Cigáni v malej dodávke... Briti boli donútení' jedným z Cigánov s krátkou dvojhlavňovou puškou vystúpiť, zatiaľ čo druhý zaútočil na dievča." Srílančan a dvaja Cigáni sú ako takí identifikovaní. Pokiaľ ide o slečnu Y., ktorá súdiac podľa mena je členkou "väčšiny", žiadna ďalšia identifikácia, okrem jej pôvodu z Birminghamu, sa nezdala nutná. V prípade pána X., tiež z Birminghamu, sme navyše informovaní o jeho "pôvode". Nevieme, či dvaja Cigáni sú "držitelia pasov" gréckych (alebo iných). Zjavne je postačujúce vedieť, že sú to Cigáni. (Prehľad dôkazov a diskusiu o takýchto novinových správach pozri Husband, 1977).
2   Dobrý príklad používania sociálnej kategorizácie na redukciu kognitivnej zložitosti sociálneho prostredia poskytuje terénna práca sociálneho antropológa Clydea Mitchella (1970) ako sa uvádza v knihe A. L. Bpsteina Ethos and Identity (1978). "Kategorizácia., je všeobecná reakcia v situácii, kde sú sociálne vzťahy prechodné a povrchné, ale zároveň sú početné a rozsiahle. Za takých okolnosti hľadajú ľudia-prostriedky redukujúce zložitosť sociálnych vzťahov, zoči voči ktorým sú postavení. Dosahujú to klasifikovaním ľudí okolo seba do obmedzeného počtu kategórií...Mitchell...ukázal ako Afričania boli schopní redukovať približne sto etnických skupín vyskytujúcich sa v mestskej populácii na malú skupinku kategórií. Takto sa stretávame u mestských Afričanov s modelom sociálnych vzťahov v jednom z jeho aspektov, s určitou celkovou "kognitivnou mapou", pomocou ktorej Afričan v meste nachádza svoju cestu cez bludisko vytvorené skutočnosťou, že priveľa z tých, s ktorými je v priamom či nepriamom kontakte, sú preňho úplní cudzinci" (s. 10-11). (Rozsiahlejšiu diskusiu o sociálnom kategorizovaní pozri Tajfel, 1969, 1978).
* Že je toto priame sociálne súťaženie stále úplne oprávnené, jasne dokazuje nová výskumná správa z USA (zhrnutá v Newsletter of the Institute for Social Research, University of Michigan, Spring 1978): "V roku 1975 bola priemerná hodinová mzda bielych mužov o 36% vyššia ako u čiernych mužov, o 60% vyššia ako u bielych žien a o 78% vyššia ako u čiernych žien... Ale zistenia z panelovej štúdie príjmovej dynamiky jasne ukazujú, že ...priemerné rozdiely v ...kvalifikácii vysvetľujú menej než jednu tretinu rozdielov v príjmoch medzi bielymi mužmi a čiernymi ženami a menej než dve tretiny rozdielov medzi bielymi a čiernymi mužmi." Navyše "...rozdiely v tom, čo ekonómovia nazývajú 'pripútanie k pracovnej sile' skutočne nevysvetľujú žiaden z rozdielov príjmov medzi mužmi a ženami..." (s.7).
23