Ľubica Kobová
Ako ne/dostať ženy do parlamentu
Zostavovanie kandidátnych listín
Americký politolog Richard Matland stručne formuluje, akým procesom musia prejsť kandidátky a kandidáti na poslanecké posty, ak chcú byť zvolení. Najskôr musia urobiť osobnú voľbu, že vo voľbách budú kandidovať, ďalej musia byť ako kandidátka alebo kandidát uznaní svojou politickou stranou a až nakoniec majú ich voľbu za politických reprezentantov v rukách voličky a voliči. (Matland, 1998, s. 66.) V tomto texte sa nebudeme primárne venovať aspektom individuálnej motivácie a peripetiám rozhodovania jednotlivých političiek a politikov (pozri Rakušanová, 2004; Fi-
ladelfiová a i., 2000; Vodrážka, 1996) ani volebnému správaniu voličiek a voličov.
Ak prijmeme predpoklad, že ženy sa aktívneho politického života, medziiným aj straníckeho politického života a rozhodovania v štáte, zúčastňovať chcú, budú nás zaujímať mechanizmy, ktoré im umožňujú sa doňho začleniť. Parlament ako legislatívny orgán štátu je významnou zložkou tvorby politiky štátu v rôznych oblastiach a je aj miestom, kde politické strany sledujú záujmy svojho elektorátu a záujmových skupín, s ktorými sú previazané. Je logické, že politická reprezentácia v parlamente tvorí „výkladnú skriňu" straníckych aktivít a miesto v nej je aj cieľom dlhodobého úsilia straníckych aktérok a aktérov. Zostavovanie kandidátnych listín treba preto sledovať z dvoch aspektov:
a) z hľadiska úsilia dosiahnuť všeobecný cieľ, 5-percentnú hranicu, ktorú strana na Slovensku (podľa platného Zákona č. 333/2004 o voľbách do NR SR) potrebuje na to, aby sa dostala do parlamentu a mohla sa zúčastňovať na parlamentnej politike;
b) z hľadiska zastupovania konkrétnych straníckych záujmov, pokiaľ sa strana do parlamentu dostane.
Kandidátne listiny sú výsledkom výberu kandidátok a kandidátov na parlamentné posty, ktorý vykonávajú stranícke struk-
12
kradmá  ruka  feministky rozvažuje za plentou
túry. Do výberu sa dostávajú kandidáti a kandidátky, ktoré pre stranu znamenajú naplnenie jedného alebo druhého uvedeného cieľa — maximalizujú volebný zisk a/alebo reprezentujú stranícke záujmy. Spôsob ich výberu môže byť vysoko formalizovaný (byrokratický), alebo môže byť založený na neformálnom rozhodnutí straníckej hierarchie, príp. lídra strany, legitimizova-nom ich autoritou. Zvyšovaniu počtu žien na kandidátnych listinách podľa Matlanda nahrávajú skôr formalizovane postupy. Političky, ktoré sa o parlamentný post chcú uchádzať, môžu stanovený postup výberu sledovať dlhodobo a napríklad pri nerešpektovaní pravidiel sa na základe jasne určených kritérií môžu aj dovolávať svojho miesta na kandidátnej listine strany.
Ďalším faktorom, ktorý môže prispieť k vyššiemu zastúpeniu žien, je uzavretá, nie otvorená kandidátna listina. Ak volebný systém umožňuje uplatniť preferencie, čiže v prípade Slovenska určitý počet kandidátok alebo kandidátov sa môže „prekrúžkovať" na zvoliteľné miesta, strany sa vždy môžu zbaviť zodpovednosti za to, že ženy neboli zvolené. Aj v prípade, že strany na prvé miesta kandidátnych listín nasadili ženy, môžu sa odvolať na vôľu elektorátu. Formálne či rétoricky tak môžu tvrdiť, že podporujú rovnosť príležitostí v oblasti politickej participácie a rozhodovania, a to aj bez toho, aby tak robili komplexne. Otvorená kandidátna listina zase vyvíja tlak na kandidátky a kandidátov, aby svoje šance na zvolenie do parlamentu zvýšili predvolebnou kampaňou, ktorá ich dostatočne zviditeľní, a zároveň bude aj lojálna voči strane.
Zužujúci sa lievik, na ktorého začiatku sú ženy-političky ašpirujúce na účasť v parlamentnej politike a na konci poslankyne NR SR alebo akéhokoľvek iného zákonodarného orgánu, obsahuje fázu selekcie, ktorá sa bežným občiankam a občanom s volebným právom zdá najdôležitejšia — samotné voľby. Výslednému počtu žien v parlamente však môže pomôcť aj samotná konštrukcia volebného systému, totiž spôsob, ako sa jednotlivé hlasy „zužitkovávajú". Vo väčšinovom volebnom systéme, kde „jeden víťaz berie všetko", sú ženy pre stranu riskantnou voľbou. Preto pre politické strany predstavuje z hľadiska postavenia ženských kandidátok menšie riziko pomerný volebný systém. V tomto systéme z volebného obvodu postupuje ďalej viacero kandidátov (teda nielen víťaz z jednej politickej strany), je teda pravdepodobné, že v úsilí o rodovo vyvážené kandidátne listiny
ako n e/d o s t a f ženy o parlamentu
13
dostanú dôveru strany aj „neoverené" kandidátky ženského rodu. Ďalším dôležitým faktorom je veľkosť volebných obvodov. Do parlamentu sa dostane tým viac kandidátok a kandidátov, čím väčšie sú volebné obvody — v tomto prípade teda Slovensko ako jeden volebný obvod predstavuje pre ženy usilujúce o post veľkú výhodu. Ako píše teoretik Richard Matland, „zmena volebného systému je často oveľa realistickejším cieľom než práca na zmene kultúrneho nazerania na ženy" (1998, s. 75).
Stráni volebný systém na Slovensku ženám?
Postoj rozhodujúcich zložiek spoločnosti voči verejnému účinkovaniu žien na Slovensku nie je explicitne strániaci či výrazne profeministický (taký ktorý napomohol zvyšovanie zastúpenia žien napr. v severských krajinách). A to napriek tomu, že podľa prieskumov verejnej mienky z roku 2002 významná časť respon-dentiek a respondentov považovala verejné pôsobenie žien za problém hodný aktívneho riešenia (Pafková — Gyarfášová, 2002, najmä s. 22-24). Postoje politických elít vychádzajú skôr z predpokladov formálnej rovnosti, ktorú presadzovala aj socialistická predstava emancipácie a ktorá je, s ideologicky obmeneným zdôvodnením, súčasťou rétoriky rovnosti príležitostí. Takáto predstava o rovnosti príležitostí predpokladá existenciu rovnosti všetkých občianok a občanov liberálnych demokracií. Práca na vnútrostraníckej kultúre i spoločenskom povedomí, ktoré by výrazne stranili ženám v politike, je dlhodobá a svojimi projektmi ju realizujú ženské mimovládne organizácie aj ženské organizácie vo vnútri samotných politických strán (pozri Tvorba vedomia..., 2002).
Zenám-političkám na Slovensku by však mala nahrávať 5-percentná hranica, ktorú musia strany vo voľbách dosiahnuť. Pri nižšej hranici totiž existuje väčšia pravdepodobnosť, že sa do parlamentu dostanú malé strany, ktoré majú na čele zväčša mužských lídrov.
14
kradmá  ruka  feministky rozvažuje za plentou
Stranili kandidátkam v parlamentných voľbách v roku 2006 ich strany a hnutia?
Do volieb Národnej rady SR 17. júna 2006 podalo kandidátne listiny 21 politických subjektov. Zastúpenie žien na nich bolo jednou z ústredných tém pri predstavovaní kandidátnych listín na tlačových konferenciách aj v mediálnych diskusiách. Hoci sa počet žien na kandidátnych listinách jednotlivých strán netema-tizoval osobitne, predsa len sa v roku 2006 vo viacerých médiách bežne uvádzal. To, že sa táto téma začlenila do novinárskej rutiny, možno považovať za pozitívny efekt práce niektorých politických subjektov, ktoré rétoricky posilňovali stratégiu začleňovania žien-političiek na svoje kandidátne listiny. Z dlhodobého hľadiska je však aj dôsledkom účinku predchádzajúcich informačných kampaní mimovládnych organizácií v období parlamentných volieb v roku 2002 a volieb do Európskeho parlamentu v roku 2004.
Aké sú však úlohy a možnosti strán pri výbere kandidátok a kandidátov? Aké faktory ovplyvňujú rozmiestnenie žien a mužov na kandidátnej listine v kontexte mechanizmov fungovania politickej strany?
Parlamentné voľby v SR v roku 2006 boli predčasné, pretože sa štvorročné volebné obdobie zákonodarného orgánu zvoleného vo voľbách v roku 2002 končilo v septembri 2006, keď sa mali konať nové parlamentné voľby. Aj politické strany a hnutia museli preto urýchliť prípravy na voľby, teda často nesledovali zavedené postupy, pokiaľ také v ich stranách existovali.
I tak možno jednotlivé strany skúmať z hľadiska rôznej miery centralizácie a inštitucionalizácie výberového procesu kandidátok a kandidátov. Stranícke mechanizmy výberu kandidátov z pohľadu inštitucionalizácie môžu byť formalizovane alebo ne-formalizované (Norriss, 1993, s. 322). Formalizovane procedúry znamenajú, že sú jasne a riadne zaznamenané v dokumentoch politickej strany a schválené a implementované tak, že aj námietky voči ich nedodržiavaniu možno vyriešiť pomocou týchto pravidiel. Nezanedbateľnou je poznámka, že tieto pravidlá „sú relatívne jasné pre pozorovateľov zvonku" (tamže). Aj pre väčšinu pozorovateliek a pozorovateľov, ktorí sa zaujímajú o výber a umiestnenie žien na kandidátnych listinách a nie sú súčasťou
ako n e/d o s t a f ženy o parlamentu
15
straníckych štruktúr, je preto kľúčové práve sledovanie formaľi-zovaných postupov. Neformalizované pravidlá môžu platiť aj vtedy, keď strana stanovené dokumenty pre výber má, no v skutočnosti sa nimi neriadi. Neformalizované pravidlá vytvárajú priestor pre významné postavy politických strán na presadzovanie svojich chránencov či chránenkýň, a pri ich uplatňovaní je zložité namietať voči výberu kandidátov a kandidátok. (Norriss,
1993, s. 322.)
Mieru centralizácie nie je jednoduché zachytiť: samotný proces výberu kandidátok a kandidátov je viacstupňový — často iné orgány strany schvaľujú ľudí, ktorých navrhli ďalšie zložky.
Politologička Pippa Norriss (1993) opisuje štyri druhy selekcie kandidátok a kandidátov, ktoré sú kombináciou centralizovaného a lokalizovaného (hľadisko centralizácie) a formaľizova-ného a neformalizovaného (hľadisko inštitucionalizácie) postupu.
Pri neformalizovanom a centralizovanom výbere do veľkej miery rozhodujú stranícke elity. Stáva sa to najmä v nekonsolidovaných stranách, kde medzi sebou súperia viaceré frakcie. Kandidátky a kandidáti tak vzídu z návrhov víťaznej frakcie.
(Norriss, 1993, s. 323.)
Neformalizovaný a lokalizovaný výber je menej častý. Norriss uvádza príklad kanadských liberálov a konzervatívcov, ktorých kandidátky a kandidátov vyberajú miestne voličské združenia. Vedenie strany ich môže vetovať, no táto možnosť sa v Kanade využívala len zriedkavo.
Formalizovaný a lokalizovaný výber sa spája s transparentnostem volebného procesu v strane. Na zhromaždeniach, snemoch alebo v tzv. primárkach rozhodujú o kandidátoch radoví členovia a členky strán. Vedenie strany sa do tohto procesu zapája len čiastočne a nie výrazne. Zväčša sa obmedzí na dozeranie na výber na miestnej úrovni a na schvaľovanie kandidátok a kandidátov.
Vo formalizovanom a centralizovanom výbere rozhodujú vedúce osobnosti strany na základe splnomocnenia straníckej základne. Norriss konštatuje, že tlak na demokratizáciu vzťahov medzi miestnou úrovňou straníckej štruktúry a vedením strany prakticky devalvoval tento typ výberu kandidátov v prospech formalizovaného a lokalizovaného výberu.
16
kradmá  ruka  feministky rozvažuje za plentou
Podľa týchto kritérií — na akej úrovni straníckej štruktúry a do akej miery formalizovane prebiehal výber kandidujúcich — budeme analyzovať aj vybrané politické strany, ktoré kandidovali vo voľbách do NR SR v roku 2006. Porovnáme výber kandidátok a kandidátov podľa zásad zachytených v straníckych dokumentoch a reálny výber pred predčasnými parlamentnými voľbami v roku 2006. Preskúmame aj to, či v strane existujú mechanizmy na presadzovanie vyššieho zastúpenia žien, aké prípadné faktory môžu prispieť k ich presadeniu a aký vplyv môže mať na výber ľudí na kandidátnu listinu ideologická orientácia strany.
Ignorované Združenie žien SDKÚ-DS
V Slovenskej demokratickej a kresťanskej únii — Demokratickej strane (ďalej SDKU-DS) prezídium strany odporučilo Ústrednej rade strany, aby sa nekonali vnútrostranícke voľby kandidátov (tzv. primárky). Miesta na kandidátnej listine SDKU-DS sa teda neobsadzovali na základe rozhodovania všetkých členiek a členov strany v dostatočnom časovom predstihu (podľa článku 32, časti 6 Stanov SDKU-DS), ale rozhodlo o nich 110 zo 116 členov Ústrednej rady. Zrušenie primárok tým do veľkej miery potlačilo decentralizáciu rozhodovania.
Komentáre v printových médiách poukazovali na pragmatizmus predsedu strany Mikuláša Dzurindu v zostavovaní kandidátnej listiny, ktorá sa v porovnaní s rokom 2002 výrazne — približne spolovice — obměnila (Daniš, in Pravda 6. marec 2006). Samotný
výber sa nepripisoval ani tak prezídiu, ako skôr predsedovi strany, ktorý „vybral na kandidátku nových ľudí" (/sp/, in SME 9. marec 2006). O výraznom odklone od formalizovaného a lokalizovaného zostavovania kandidátok, ktorý by zodpovedal decentralizač-ným trendom prebiehajúcim aj v slovenských stranách, vypovedá fakt, že Ústredná rada kandidátnu listinu nepoznala ešte v deň, keď o nej mala rozhodovať (tamže). Hoci je podľa straníckych dokumentov výber na kandidátnu listinu v SDKÚ-DS for-malizovaný a lokalizovaný, jeho reálnu podobu pred voľbami v roku 2006 možno označiť za neformalizovanú a centralizovanú — rozhodovali o ňom stranícke elity.
Akú úlohu zohralo vo výbere kandidátok a kandidátov Združenie žien SDKÚ-DS (ďalej Združenie)? O zohľadnení výberu
ako n e/d o s t a f ženy o parlamentu
17
kandidátok zo Združenia žien je vhodné uvažovať v kontexte ďalšej organizácie — Združenia mládeže SDKÚ-DS Nová generácia (ďalej aj NG), ktorej členovia a členky na rozdiel od Združenia žien nie sú automaticky členkami a členmi SDKU-DS. (Vstup do SDKU-DS je podmienený dosiahnutím 18. roku veku, členstvo v Novej generácii je podmienené vekom v rozmedzí 15-35 rokov.) Očakávanie zástupcov NG voči straníckemu vedeniu vo voľbách môže byť odôvodnene menšie, než očakávanie členiek Združenia žien SDKÚ-DS, ktoré zaregistrovanými členkami Strany SÚ (pozri Štatút združenia žien sdkú-ds, hl. 2, čl. l). Napriek týmto skutočnostiam tak Združenie žien, ako aj Nová generácia dostali rovnaké uistenie, že ich zástupkyňa (Jarmila Tkáčová, 23. miesto na kandidátke) a zástupca (Peter Markovič, 25. miesto na kandidátke) sa na kandidátnej listine dostanú na zvoliteľné
miesto (Ústredná rada..., in SME 8. marca 2006).
Z dokumentov, ktoré boli pred voľbami zverejnené na webo-vej stránke Združenia žien SDKU-DS, vyplýva, že Združenie od roku 2002 prešlo signifikantnou zmenou svojho smerovania. Kým v roku 2002 požiadavky Združenia na program strany v strednodobom horizonte vychádzali z troch vágne definovaných základných východísk — rodiny, strednej vrstvy a tradičných hodnôt (pozri Požiadavky..., 2002), s blížiacimi sa voľbami Združenie formulovalo Tézy Združenia žien SDKÚ a Konkrétne úlohy Združenia žien SDKÚ (schválené predsedníctvom združenia 9. septembra 2005). Tieto dokumenty kládli dôraz na posilňovanie postavenia žien v straníckych štruktúrach a v politickom a verejnom živote vo všeobecnosti. Tajomníčka Združenia Petra Masácová vyzývala členky Združenia, aby boli aktívne pri výbere kandidátok do primárok a aby podporovali kandidujúce ženy (15. februára 2006). Po zrušení primárok Združenie navrhlo prezídiu strany 15 svojich kandidátok (6. marca 2006). Na kandidátke strany bolo spolu 34 žien, z nich 14 bolo zo Združenia žien SDKÚ-DS. Prvých 5 miest spomedzi žien však neobsadili ženy navrhnuté združením, ale (vtedy) ženy-nestraníčky — Iveta Radi-čová (3.), Lucia Žitňanská (12.); relatívne nové straníčky Magdaléna Vášáryová (14.; do SDKU-DS vstúpila 1. júla 2005) a Tatiana Rosová (16.; do strany vstúpila v roku 2005); a napokon komunálna politička, členka Združenia žien SDKÚ-DS, ktorá však na kandidátke Združenia nebola — Katarína Cibulková (19.). Na zvoľiteľnom a napokon aj zvolenom mieste sa spomedzi žien zo
18
kradmá  ruka  feministky rozvažuje za plentou
Združenia nachádzala len jeho predsedníčka Jarmila Tkáčová (23.), Petra Masácová bola zaradená až na 34. miesto.
Činnosť Združenia žien SDKU-DS v rokoch 2001-2005 dokumentuje informačný bulletin Dialógy. Už Vyhlásenie ZZ SDKU-DS v úvodnom čísle z volebného roku 2002 konštatuje, že zvyšovanie zastúpenia žien a podpora žien v politike sú primárnymi cieľmi Združenia (Dialógy 1/2002). Činnosť Združenia aj publikovanie bulletinu by si zaslúžili väčšiu pozornosť. Na tomto mieste môžeme v krátkosti konštatovať aspoň to, že členky Združenia pravidelne tematizovali problematiku vyššieho zastúpenia žien v politike a organizovali semináre zamerané na posilnenie ich profesionálnych kompetencií. Združenie žien SDKÚ--DS teda bolo z hľadiska vnútorného fungovania štandardnou ženskou straníckou organizáciou.
To, že sa vo voľbách v roku 2006 kandidovanie členiek Združenia do kandidátnej listiny strany napokon nepřeměnilo na získanie miest v parlamente, možno pripísať na vrub absencie súbežného pôsobenia žien zo Združenia v ústredných orgánoch strany. Po-litologička Joni Lovenduski tvrdí, že stratégie ženských straníckych organizácií, ako sú napr. kampane za politickú rovnosť, iniciovanie diskusií o postavení žien v strane, tréningy a podpora žien v ich politických aktivitách sú dôležité, „ale najefektívnejšie sú vtedy, keď ich sprevádza aktivita žien v ústredných rozhodovacích orgánoch strany" (Lovenduski, 1993, s. 9). Podľa Lovenduski by teda ženské stranícke organizácie mali uplatňovať dudlnu stratégiu. Z tohto hľadiska je pochopiteľná úspešná kandidatúra Kataríny Cibulko-vej (19. na kandidátnej listine strany), ktorá v strane pôsobila ako predsedníčka Súdu SDKU-DS, rozhodcovského orgánu strany.
„Rovnoprávne postavenie žien a mužov" v ĽS-HZDS
Stanovy ĽS-HZDS nepomenúvajú postup výberu kandidátok a kandidátov do NR SR dostatočne jasne. Všetci členovia strany môžu navrhovať kandidujúcich na základe kritérií schválených predstavenstvom strany (hl. 5, čl. 17), no nie je zrejmé, kto kritériá výberu navrhuje. Navrhnutých kandidátov a kandidátky napokon schvaľuje nominačný snem. Veľká benevolencia teda existuje v presadzovaní kritérií, podľa ktorých sa posudzuje vhodnosť jednotli-
ako n e/d o s t a f ženy o parlamentu
19
vých kandidujúcich. Úloha predstavenstva strany sa o. i. vymedzuje ako „spolupôsobenie" pri výbere na kandidátky do NR SR (pozri Stanovy ĽS-HZDS). Stanovy strany aj formálne ponechávajú manévrovacie možnosti predovšetkým súčasnému predsedovi strany Vladimírovi Mečiarovi. Ak by sme ustanovenia zo stanov strany aplikovali aj na politiku rovnosti príležitostí v nej, poskytovali by viac než dosť argumentov na to, aby ženy boli diskvalifikované ešte pred tým, ako sa zúčastnia volebnej súťaže. ĽS-HZDS sa však v stanovách schválených v roku 2003 venuje „rovnoprávnemu postaveniu žien a mužov" (hl. 2, čl. 8). Chápe ho dvojakým, no v oboch prípadoch rovnako vágnym spôsobom. Strana a jej orgány majú zabezpečovať „v rámci svojej pôsobnosti reálne rovnoprávne postavenie mužov a žien". Tento zámer možno považovať za rétorickú stratégiu, ktorá používa ustálený a neproblematizovaný výraz rovnoprávneho postavenia mužov a žien, pričom nikde ďalej nevysvetľuje, aké aspekty tohto postavenia sú na straníckej úrovni relevantné. Ďalšia časť toho istého článku je konkrétnejšia — zostavovateľ kandidátnej listiny má dbať na „dostatočné zastúpenie žien". Skúsenosti z iných krajín hovoria, že pokiaľ strany nestanovia napr. vnútrostranícke kvóty na kandidátne listiny alebo cieľový podiel žien v rozhodovacích pozíciách v strane, efekt takýchto deklaratórnych ustanovení je minimálny (pozri Dahlerup. 1998; Filadelfiová, 2002). Ich účinok môže byť opačný — môže devalvovať úsilie zástankýň a zástancov zvyšovania zastúpenia žien v politickom živote. Neefektívna rétorickosť je aj súčasťou posledného odseku článku venujúceho sa rovnoprávnemu postaveniu žien a mužov v strane, ktorý v tejto oblasti definuje spôsob straníckej kontroly: ústredný tajomník v ročnej periodicite „predkladá republikovému predstavenstvu strany správu o rovnoprávnom postavení mužov a žien v strane a spoločnosti a o postavení mladých ľudí". K postaveniu žien sa tak bez akejkoľvek súvislosti pridáva aj problematika mládeže. Zaradenie „rovnoprávneho postavenia žien a mužov" do stanov strany možno vysvetliť vysokou cirkuláciou tohto pojmu v čase parlamentných volieb v roku 2002 (teda rok pred schválením nových stanov ĽS-HZDS), keď rodovú problematiku pomerne zmierlivo vyprázdneným a devalvujúcim spôsobom tematizovalo tzv. neformálne ženské hnutie Urobme TO!
30-percentný podiel žien na kandidátnej listine ĽS-HZDS vcelku úspešne napĺňa deklaratívne vyhlásenia stanov, jednoznačne pozitívne hodnotenie z neho však nevyplýva. 45 žien na
20
kradmá  ruka  feministky rozvažuje za plentou
kandidátnej listine, z toho 22 v jej prvej polovici a 10 v prvej štvrtine (t.j. 22,2 %) by z výlučne numerického pohľadu mohlo svedčiť o smerovaní k rovnosti príležitostí v strane. Nesmieme však zabúdať na kontext politickej kultúry, t.j. dlhodobo výsostne ne-formalizovaný a centralizovaný spôsob, akým predseda strany vyberá kandidátky a kandidátov na kandidátnu listinu (v prípade ĽS-HZDS, ale aj SDKU-DS, jeden komentátor nazval tento
spôsob „Straníckym kľienteľizmom" /Daniš, m Pravda 6. marca 2006/).
Bez jeho zohľadňovania strácame zo zreteľa, smerovanie a silu politických koncepcií posilňovania postavenia žien v politických a verejných funkciách v dlhodobej perspektíve. Dôležitá je nielen prítomnosť týchto koncepcií vo vnútrostraníckej politike, ako je to v prípade ĽS-HZDS, ale aj to, ako „aktívne si ich privlastnia" príslušné politické aktérky a aktéri.
Pre koho je „rovnosť príležitostí" v strane Smer-SD?
Aj v strane Smer-SD je pozícia predsedu strany v popredí, v jeho pôsobnosti je napr. predkladanie personálnych návrhov, ktoré patria do pôsobnosti Predsedníctva strany, t.j. aj predkladanie návrhu kandidátnej listiny pre voľby do NR SR i pre voľby do Európskeho parlamentu. Spôsob zostavovania kandidátnej listiny tak možno označiť za formalizovaný a centralizovaný. Smer-SD sa s výnimkou postojov europoslankyne Moniky Beňovej v oblasti zvyšovania počtu žien v rozhodujúcich politických pozíciách výraznejšie neprofiloval. Dialo sa tak napriek členstvu strany Smer-SD v Socialistickej internacionále a Strane európskych socialistov, ktoré takúto politiku aktívne podporujú (strana bola členkou v období pred voľbami, po vytvorení koalície so SNS bolo strane Smer-SD členstvo v Strane európskych socialistov pozastavené). Prítomnosť Beňovej na kandidátnej listine robila zo strany politický subjekt, ktorý mal „ženskú tvár". Tu sa však ukázalo, aká vratká je podpora individuálnych žien, pokiaľ je závislá od prevahy tej-ktorej frakcie v strane. V prvej jedenástke boli zastúpené tri ženy; zastúpenie žien však vyzeralo podstatne nepriaznivejšie po nezaradení Beňovej na kandidátnu listinu. Pre stranu, ktorá sa (hoci aj len rétoricky) hlási k socialistickému smerovaniu, je približne 17-percentný podiel žien na kandidátnej listine oči-
ako ne/d ostaf ženy o parlamentu
21
vidným nedodržiavaním princípu rovnosti príležitostí. Od princípu rovnosti príležitostí sa pritom odvíja argumentácia v prospech navrhovaného prerozdeľovania medzi jednotlivými (najmä majetkovo nerovnými) zložkami (t.j. vrstvami) spoločnosti.
Návrat poslancov — mužov v KDH
Postup pri zostavovaní kandidátnej listiny pre parlamentné voľby nie je zo stanov KDH celkom jasný. Stanovy sa podrobne venujú navrhovaniu kandidátnej listiny pre voľby do miestnej, okresnej a krajskej samosprávy. Schválením kandidátnej listiny pre parlamentné voľby je poverená Rada KDH, nie je však jasné, kto ju zostavuje.
Pre parlamentné voľby v júni 2006 sa prvá žena na kandidátnej listine „ocitla" až na 15. mieste. Vzhľadom na očakávaný slabý výsledok KDH to bolo jasné gesto straníckeho vedenia, vypovedajúce o tom, že zastúpenie žien nepovažuje za relevantný faktor výberu kandidujúcich. Kandidátnu listinu KDH médiá označovali za „stranícku" — v porovnaní napr. s SDKU-DS sa spoliehala na svoje osvedčené stranícke kádre, nie však na všetky. Hoci v predošlých voľbách boli pri počte 15 mandátov pre KDH do NR SR zvolené dve kandidátky hnutia, napokon do parlamentu zasadli štyri: Mária Demeterová, Mária Majdová, Mária Sabolová a Anna Záborská. Poslankyne (okrem Anny Záborskej, ktorá je od roku 2004 poslankyňou Európskeho parlamentu) mohli vzhľadom na svoje aktívne pôsobenie v parlamente očakávať, že sa znovu dostanú na kandidátnu listinu. Vedenie KDH sa zodpovednosti za zostavenie kandidátnej listiny zbavilo odkazom na ďalší „minoritný" princíp, ktorý mal byť zohľadnený — na záujmy regionálnych štruktúr. Blahosklonný postoj lídra kandidátky aj hnutia Pavla Hrušovského, uisťujúceho prekvapené poslankyne, že do parlamentu sa dostanú, lebo hnutie ráta s dvojciferným výsledkom, svedčí skôr o tom, že straníčky svoje očakávania vedeniu strany buď vôbec neartikulovali, alebo len minimálne (Smer aj KDH..., in SME 6. marca 2006). Štúdie síce konštatujú, že poslanecká obmena v parlamente je pomalá (pomer „starých" a „nových" poslankýň a poslancov v novom slovenskom parlamente je v porovnaní s rokom 2002 pre „nováčikov" ešte nepriaznivejší — pozri Szo-molányi, 2007, s. 46) a „navracanie sa úradujúcich poslancov" (pozri
22
kradmá  ruka  feministky rozvažuje za plentou
Sreininger, 2000, s. 102) je jedným z faktorov, ktorý bráni ženám vo výraznejšom vstupe do volených orgánov, toto konzervovanie poslancov na ich parlamentných miestach však neplatí bez ohľadu na ich rod. Príklad KDH ukazuje, že regionálne stranícke štruktúry môžu podporiť centralizovanú kandidátnu listinu konsolidovanú parlamentnou činnosťou, ale v mužskom zložení.
Hoci sa postoj spomenutých žien javil po zostavení kandidátnej listiny ako jednotný, nezastrešovala ho žiadna spoločná a etablovaná názorová platforma, ktorá by si bola získala väčšiu pozornosť aj pred voľbami samotnými. Křesťanskodemokratický zväz žien Slovenska je jedným z viacerých zväzov a združení asociovaných s KDH, tie sú však (s výnimkou seniorského zväzu) orientované profesně.
Umiestnenie žien na kandidátnych [istinách
Kandidátne listiny pre voľby do NR SR, ktoré sa konali 17. júna 2006, podalo 21 politických strán, zoskupení alebo hnutí. Z celkového počtu 2352 kandidátok a kandidátov bolo 535 žien. Ženy teda tvorili na kandidátkach 22,7 %. Ako ukazuje tabuľka, ich počet sa v parlamentných voľbách v SR do roku 2002 zvyšoval a momentálne stagnuje.
Zastúpenie žien na kandidátnych listinách pre voľby do NR SR 1994, 1998,2002, 2006
Volebné	Počet	Počet kandidátov		Podiel žien	(v%)	
obdobie	politických			z celkovéhc	)	
	subjektov	celkom	ženy	počtu	v 1. polovici	v 1. štvrtine
Voľby 1994	18	1929	?	15	?	?
Voľby 1998	17	1618	274	16,9	14,7	12,6
Voľby 2002	25	2619	604	23,1	20,9	17,9
Voľby 2006	21	2352	535	22,7	20,7	17,8
Zdroj: Tabu	ľka 3 in Filad	elfiová —	Bútorová —	Cyarfášová	(2002); Zoznam zaregistro-	
verných kandidátov — Voľby do NR SR 17. júna 2006.
ako ne/dostať ženy o parlamentu
23
Ani časté proklamácie a možný dojem, že na kandidátnych listinách sa v parlamentných voľbách v roku 2006 ocitlo viac žien ako vo voľbách predchádzajúcich, sa neukázali ako pravdivé: počet žien na kandidátnych listinách sa nepatrne znížil. Kým v parlamentných voľbách v roku 2002 ženy tvorili 23,1 %, v roku 2006 je to 22,7 %. Približne rovnaký počet žien sa umiestnil v prvej štvrtine (17,9 % - 2002, 17,8 % - 2006) a prvej polovici (20,9 % - 2002, 20,7 % - 2006) kandidátnych listín.
Podiel žien na kandidátnych listinách jednotlivých strán a ich umiestnenie ukazuje tabuľka Ženy — kandidátky politických strán do NR SR (voľby 2006) a poslankyne v NR SR (k 1. 2. 2007) na s. 98.
Strán, ktoré na svoje kandidátne listiny zaradili aspoň 30 % žien a viac, bolo päť (uvedené sú v zostupnom poradí): Strana občianskej solidarity (č. 2; 34,4 %), Aliancia nového občana (č. 8;
33.3 %), Nádej (č. 21; 32,3 %), Slobodné fórum (č. 11; 32 %), Ľudová strana — Hnutie za demokratické Slovensko (č. 14; 30 %).
Sedem strán nezařadilo na svoje kandidátne listiny ani pätinu žien (uvádzame vo vzostupnom poradí): Slovenská ľudová strana (č. 17; 1,75 %); Slovenská národná strana (č. 20; 14,7 %); Strana maďarskej koalície (č. 23; 15,3 %); Kresťansko-demokra-tické hnutie (č. 6; 16,7 %); Smer — Sociálna demokracia (č. 19; 16,7 %); Komunistická strana Slovenska (č. 16; 17,33 %); Agrárna strana vidieka (č. 15; 19,2 %).
V rozmedzí 20- až 30-percentného zastúpenia žien na kandidátnych listinách sa nachádzalo 9 strán (uvádzame vzostupne): Občianska konzervatívna strana (č. 12; 22 %); Slovenská demokratická a kresťanská únia — Demokratická strana (č. 18; 22,7 %); Misia 21 (č. 3; 23,1 %); Slovenská národná koalícia — Slovenská vzájomnosť (č. 7; 23,4 %); Hnutie za demokraciu (č. 9;
23.4 %); Ľavicový blok (č. 1; 24 %); Strana demokratickej ľavice (č. 4; 24,2 %); Prosperita Slovenska (č. 13; 24,5 %); Združenie robotníkov Slovenska (č. 5; 28,6 %).
Vykazujú strany v jednotlivých skupinách napr. podobnosti v ideologických východiskách, zhodovali sa v niečom ich východiská a mohli prijímať podobné stratégie, ako pritiahnuť voličky a voličov?
Najvýznamnejšou charakteristikou strán s najvyšším počtom kandidátok je to, že vo voľbách s výnimkou ĽS-HZDS neuspeli, a dokonca neprekročili ani hranicu 2 %. ĽS-HZDS sa držalo svo-
24
kradmá  ruka  feministky rozvažuje za plentou
jich ustanovení o rovnosti žien a mužov v reprezentácii strany, a aj 30-percentný podiel žien na kandidátnej listine bol pomerne rovnomerne distribuovaný (10 v prvej štvrtine, 22 v prvej polovici). Kampaň ANO bola na téme zvýšenia počtu žien v politike postavená, v Slobodnom fóre na vyšší počet kandidátok pravdepodobne robila tlak aj účasť žien z mimovládneho sektora. Na SOS a Nádej sa vzťahuje konštatovanie Joni Lovenduski o tom, že malé strany „atypické kandidátky a kandidátov nominujú skôr — majú totiž obmedzené možnosti výberu" (1993, s. 14). Vyšší počet žien na ich kandidátnych listinách však nemusí nevyhnutne vypovedať o tom, že tieto strany sa stotožňujú s ideou zvyšovania počtu žien v politike.
Ďalej treba skúmať, či strany podliehajú „nákaze", t.j. či „preberajú politické opatrenia iniciované inými politickými stranami" (Marland, 1998, s. 78). Matland tento jav spomína v súvislosti s veľkými stranami, ktoré očakávajú volebný zisk a pre ktoré v pomernom volebnom systéme nie je presadzovanie žien riskantným opatrením (vo voľbách nestoja proti sebe napr. dvaja kandidáti či kandidátky, ako je to vo väčšinovom volebnom systéme, z ktorých víťazí len jeden). Tým, že sa otázka zvyšovania počtu žien v politike môže stať v konkrétnych podmienkach znakom progresívneho smerovania straníckych politických opatrení, ako napr. v roku 1977 v Nórsku (pozri Marland, 1998, s. 79), môže sa stať atraktívnou aj pre malé a nové strany, ktorým chýba komplexne vypracované programové smerovanie. Tento jasne čitateľný znak politickej orientácie jednoduchšie získa rezonanciu v médiách aj v elektoráte.
Pohľad na strany s najnižším zastúpením žien na kandidátnych listinách núka k interpretácii, ktorá by z etnicky a nacionalisticky definovaných strán robila strany „nepriateľské" ženám. Takéto extrapolácie však nie sú celkom na mieste: odstup SĽS od „dvojičiek" SNS a SMK je obrovský. Je logické, že ak SĽS podporuje „tradičný" model rodiny, nebude podporovať svoje prípadné sympatizantky v tom, aby sa politiky aktívne zúčastňovali. O pôsobení takejto „tradície" môžeme odôvodnene uvažovať v prípade KDH. Nie však už pri strane Smer-SD, ktorá musela riešiť boj frakcií a miesta na kandidátke rozdeľovala medzi mnohých uchádzačov očakávajúcich podiel na moci po úspešných voľbách. K výrečnému sporu došlo v KDH, ktoré podľa svojho predsedu kandidovalo ženy ako manželky kandidujúcich politikov
ako ne/dostať ženy o parlamentu
25
(pravdepodobne v podobe neviditeľných hýbajúcich krkov) a „zabudlo" na kandidovanie žien, ktoré už v straníckej politike
boli (Sobotné dialógy, Rádio Slovensko, 11. marca 2006). Nesúhlas podcenených žien s takýmto postupom vedenia je prejavom toho, že skúsenosť s parlamentnou činnosťou ženy (aj) z konzervatívnej strany celkom pochopiteľne posilňuje v ich nároku na zastúpenie. V prípade, že sa ženy v strane ignorujú, aj reakcia na toto ignorovanie môže upriamiť pozornosť na rodové podložie a môže napomôcť konsolidáciu skupiny političiek aktívnych v strane. Preferenčně hlasy získali političky z kandidátnej listiny KDH aj vďaka svojej predchádzajúcej činnosti: poslankyňa NR SR Mária Sabolová poskočila z 19. na 8. pozíciu a Monika Gibalová, riaditeľka služieb Spišskej katolíckej charity zo Svitu, z 33. miesta kandidátnej listiny na 10. miesto v zozname zvolených poslancov a poslankýň za KDH.
Tvorba kandidátnych listín je dôležitá a je veľmi dôležité, aby ženy na nich boli zastúpené čoraz väčšou mierou. Do parlamentu bolo spomedzi 535 žien na kandidátnych listinách zvolených 24, teda 4,5 % spomedzi všetkých kandidujúcich žien, kým spomedzi 1817 kandidujúcich mužov sa do parlamentu dostalo 126, teda 7 %. Ženy tvorili 22,7 % spomedzi všetkých kandidujúcich, no na zvoliteľných miestach kandidátnych listín, príp. v ich prvej štvrtine sa ich zastúpenie rôznilo. Takéto percentuálne porovnania hovoria, že ani účasť na kandidátnej listine ženám negarantuje rovnaké šance na to, aby boli naozaj zvolené.
Vo feministických teóriách moci existuje viacero prístupov. Jeden z nich sa zameriava na získanie POTESTAS, a od mužov vyžaduje, aby sa vzdali moci v prospech žien.    judithsquires
d v a n i e kandidátnych listín
knadmá-ruka
3 n e program]
i n t á c i e politici
rodovo ster
feministky rozvazuje zapplentou
citlivo?
parlamentných volieb
SR (voľby 2006) a poslankyne v NR SR (k 1. 2. 2007)
j republiky
ASPEKT
Kradmá ruka feministky rozvažuje za plentou Aspekty parlamentných volieb
Editorky a autorky: Ľubica Kobová, Zuzana Maďarova Zodpovedné editorky radu Aspekty: Jana Cviková, Jana Juráňová Jazyková redaktorka: Juliana Szolnokiová
Vydalo Záujmové združenie žien ASPEKT
Mýtna 38, 811 07 Bratislava
tel: 02/5262 4621
aspekt@aspekt.sk
www.aspekt.sk
roku 2007 ako svoju 82. publikáciu a 7. publikáciu radu Aspekty.
Kniha vyšla vďaka podpore Slovensko-českého ženského fondu.
ViYVt (/:( WOMEN s RJND
a
vďaka dlhodobej podpore nadácie
I   HEINRICH BOLL STIFTUNG v rámci Regionálneho programu pre ženy v strednej Európe.
Obálka a grafická úprava: Jana Sapáková
Copyright © ASPEKT, autorky 2007
Cover design © Jana Sapáková
Tlač VALEUR, s.r.o., Dunajská Streda
Prvé vydanie
ISBN 978-80-85549-67-6
kradmá ruka feministky rozvažuje za plentou
parlamentných volieb
editorky a autorky:
ľubica kobová zuzana maďarová
ASPEKT.
4
kradmá ruka feministky rozvažuje za plentou - obsah 5
Ľubica K O b O V á : Osobné je politické | Na úvod______________ 7
Ľubica K 0 b 0 V á : Ako ne/dostať ženy do parlamentu | Zostavovanie
kandidátnych listín ------------------------------ 11
Ľubica K 0 b 0 V 3 : Ako riadiť štát a ženy a mužov v ňom | Volebné programy
z rodového hľadiska______________________________ 26
Politika bilbordov____________________________ 50
Zuzana M 3 d 3 ľ 0 V 3 : „Mäkká ženskosť" | Analýza mediálnej prezentácie
političiek____________________________________ 52
Kedy je zobrazovanie političiek a politikov rodovo stereotypné?---- 75
Vec verejná medzi verejným a súkromným -------------- 80
Imidž robí politiku -------------------------- 87
Ako písať o političkách a politikoch rodovo citlivo?---------- 90
Ľubica K 0 b 0 V á : Povolebně postskriptum | Na záver __________ 92
Ženy — kandidátky politických strán do NR SR (voľby 2006)
a poslankyne v NR SR (k 1. 2. 2007) __________________ 98
Ženy — kandidátky politických strán do NR SR (voľby 2006)
— umiestnenie______________________________ 99
Zoznam poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky-------- 100
Bibliografia__________________________________ 103
O projekte, organizáciách a autorkách -------------------- 111
Summary ---------------------------------- 113