1
Filozofia a scifi v dielach Egona Bondyho
Autor mapuje scifi s environmentálnym nádychom v dráme a románoch Egona Bondyho. Apokalyptický štýl v
scifi Egona Bondyho dáva do kontrastu s aktuálnou ekologickou katastrofou. Upozorňuje na morálne problémy,
ktoré v Bondyho prácach rezonujú: ekologický fašizmus, zneužívanie prírody, dobro ľudstva. Poukazuje na
vyplývajúce morálne odpovede a porovnáva ich s výsledkami environmentálnych filozofov. Na záver uvažuje o
vzťahu filozofie a žánru scifi a hľadá prínos scifi pre budúcnosť filozofie i pre samotné ľudstvo.
Egon Bondy, vlastným menom Zbyněk Fišer sa ako filozof odlišuje od akademických
kolegov tým, že svoju filozofiu rozširuje o ďalší rozmer: o svoju prózu, drámu a poéziu. Platí
to aj opačne, na rozdiel od svojich kolegov, spisovateľov, ponúka naviac i odborné filozofické
texty, v ktorých životné javy a problémy jasne pomenúva. Ťažko povedať, či je viac
filozofom a či básnikom (a prozaikom, dramatikom atď..) Isté však je, že kto je lenivý
prečítať si jeho filozofické texty, nájde ich v ľahšej verzii v jeho románoch, poviedkach a
dramatických hrách. Ako bonus pre gurmánov zanechal tieto (a ďalšie) myšlienky zase vo
svojej poézii.1
Možno práve pre režim, v ktorom Egon Bondy žil, ušiel vo svojej tvorbe do žánrov
krásnej literatúry, v ktorej sa mohol vyjadrovať voľnejšie (avšak i tak väčšina jeho diel vyšla
v období komunistického režimu v samizdatoch).
Ak by sme chceli Bondyho tvorbu rozdeliť podľa filozofických oblastí, Bondy vo
svojich dielach rieši hlavne problémy sociálnej (a politickej filozofie), problémy ontologické
(otázky o bohu a o zmyselnosti sveta), morálne problémy ( a špeciálne environmenálnej etiky)
a ďalšie.
Autor využíva žáner scifi na poukázanie tých problémov, ktoré môžu nastať zo
spoločenského poriadku, ktorý vládne.2
V dráme Ministryně výživy (napísané v roku 1970)
Bondy poukazuje na nehumánnosť dokonalej technickej civilizácie, ktorá dospela do
vytvorenia globálneho štátu s príkazovou (riadenou) ekonomikou. Ministerstvo výživy riadi
plánovanie výroby potravín a následnú distribúciu pre celý svet. Autor nehodnotí adekvátnosť
a opodstatnenosť týchto cieľov, skôr poukazuje na prostriedky, ktoré ministerstvo používa.
V rámci českej a slovenskej literatúry sa v tejto hre stretávame s ojedinelou myšlienkou
ekologického fašizmu, na ktorý autor poukazuje. Ministerstvo výživy pri hľadaní
dostatočných potravinových zdrojov postupuje od masovému chovu zvierat k ich postupnému
kaličeniu za účelom šetrenia výdajov energie u chovných zvierat a uloženie tejto energie do
1
Za štvrtý rozmer potešenia z Bondyho diela by sme mohli považovať jeho autobiografiu Prvních deset let, kde
hodnotí mladšie roky svojho života.
2
ako fašizmus v bývalých socialistických štátoch, ale rovnako fašizmus západného sveta voči tretiemu svetu,
ktorý prechádza až do priamej genocídy – hlavne v knihe Bratři Ramazovi, ktorú však za scifi nepovažujeme
2
ich rýchlejšieho rastu. Z chovaných zvierat sa v neskoršej dobe stávajú už len zmutované
žijúce kúsky budúceho mäsa ktoré sú kŕmené prívodovou hadicou a podobnou hadicou z nich
vychádza i odpad, sú akýmsi doplnkom stroja. Brutálne zásahy (neustále „vylepšováky“) do
vývinu chovných zvierat sa dejú cestou mutácie pomocou chemických látok, ktoré majú vplyv
i na zdravie ich konzumentov. Percentá postihnutých sú však pre ministerku „štatisticky v
norme“. Napriek tomu, že počet týchto prípadov narastá, ministerstvo ju považuje len za
drobnosť pri plnení veľkých cieľoch. Medzi postihnutých patrí nakoniec i vnučka ministerky
(narodila sa bez rúk), k revízii „spôsobu tvorby výživy“ ľudstva však nepríde. Autor
poukazuje na výrazné odcudzenie sa vedy a vedcov, ktorí radia ministerke, od citu k živým
bytostiam.
Napriek tomu, že autor po celý čas ani slovom nenaznačuje na poukazovaný
ekologický fašizmus, čiže nehodnotí rozhodnutia centrálneho orgánu ľudstva (ministerstvo
výživy) o absolútnom využití planéty pre svoju výživu jej absolútnym ničením a mučením
(vypichovanie očí kuriatkam, aby toľko nesledovali okolie, lebo je to zbytočný výdaj energie,
mutácia zvierat smerom k nehybným telám bez mozgov, zmyslov a končatín), nehodnotí
morálne právo ľudstva (ktoré zastupuje ministerstvo) rozhodovať kto má a kto nemá právo žiť
( a v akej forme), záver napriek tomu prichádza. Prebudenie diváka prichádza na konci ako
blesk z jasného neba: Zem objavili mimozemšťania, ktorí sú oveľa vyspelejší ako ľudia a tak
im v otázkach výživy veľkoryso sľubujú pomoc. Budú ľuďom dodávať jedlo v potrebnom
množstve s tým, že musia utlmovať svoje aktivity. Používanie ľudí ako podradného zvieraťa,
ktoré chovajú mimozemšťania ako potravu pre svojich psov je tým istým, čo robili ľudia
predtým ostatným živočíchom na Zemi.
Morálne problémy, ktoré E. Bondy v diele Ministryně výživy nastolil, sú zásadné:
Znamená prvé miesto v evolučnom rebríčku na planéte Zem automaticky i právo ostatné
živočíšne druhy svojvoľne zabíjať, mučiť a či dokonca absolútne z planéty vymazať?
Do akej miery môže človek, ktorý má moc, rozhodovať o obetách pre jeho ciele?
Do akej miery sú politické ciele a prostriedky vládnucich kontrolované a obmedzované?
Majú mať vedecké patenty a riešenia morálny rozmer alebo sú aplikovateľné za každú cenu?
Tieto a mnohé ďalšie nevyslovené otázky autor nastolil bez toho, aby na ne dal
i priamu odpoveď, ktorú necháva na čitateľa. Rozmýšľanie nad odpoveďou Bondy posilňuje
provokáciou, že všetko, čo ľudstvo robí zvieratám, môžu silnejšie bytosti z vesmíru vykonať
ľudstvu.
Súhlasíme s metaforickým záverom Egona Bondyho: nižší stupienok v evolúcii ešte
nemusí znamenať legitímnosť pre jeho zotročenie, deformáciu a genocídu. Myšlienka
3
ovládnutia a pretransformovanie sveta do inej, človeku vyhovujúcej podoby so sebou nutne
prináša i deformáciu a ničenie, čo je v protiklade so smerovaním univerza. Bezduché
ovládnutie a deformácia priestoru pre život koniec koncov nemusí priniesť dobré výsledky ani
pre samotného človeka.3
Je to samozrejme „len divadelná hra“, „scifi“, je to však jedna
z alternatív budúcnosti, ktorá vyplýva zo smerovania, ktorým sa ľudstvo vybralo už
v autorovej minulosti a pokračuje dodnes, i po autorovej smrti.
Autorov scifi príbeh je tu teda aj na to, aby sme mohli vidieť možné dôsledky nášho
konania už dnes. Rovnako už dnes môžeme vidieť, že etické princípy a princípy vyplývajúce
zo smerovania univerza sú tie isté a mali by sme ich konečne rešpektovať. Rovnaké posolstvo
vyplýva i z autorovho diela Nepovídka (z roku 1983, vydané až v roku 1994), kde autor píše:
„My chceme vyjádřit, že principy universa nejsou a nemohu být obráceny proti životu,
jeho tvůrčímu úsilí a jeho tvůrčím hodnotám. Že medzi principmi universa a principy
tvůrčího života není kolize, nýbrž podstatná shodnost. Že naplňováním života úsilím
a tvorbou sledujeme v podstatě nejpřiměrejším způsobem princip universa. A jelikož nejvyšší
hodnoty životního usilování charakterizujeme jako hodnoty etické, pak musíme tušit, že je
shodnost, ba i identita mezi principy etickými a principy bytí. Že principy bytí jsou principy
etiky.“4
V tomto diele však paradoxne tieto vety nevychádzajú z úst človeka, ale z „úst“
uvedomelého stroja, ktorý týmto zhodnotil, že práve toto človek pred svojím pádom
nepochopil (a ako zdegradovaná ľudská forma nechápe i naďalej). V Nepovídke ľudia
atómovými vojnami zničili navzájom svoje vlastné civilizácie i takmer celú planétu
s väčšinou biologického života. Svoje poznatky však ešte predtým vložili do počítačov
a strojov, ktoré vytvorili, keď boli na technologickom vrchole. Stroje, ktoré mali všetky
ľudské poznatky, dospeli až do štádia vlastného uvedomenia a po vzájomnom zničení sa
ľudských civilizácií (ľudstva) sa o ľudí starajú ako o živočíšny druh na pokraji vyhynutia. Vo
svojom vzdelávaní sa v histórii učia práve na chybách ľudí. Stroje starajúce sa o rezerváciu
ľudí s ľútosťou zhodnotia dôvody úpadku ľudstva ako preexponovaná sexualita a agresivita,
smrteľná kombinácia spôsobujúca ich iracionalitu. V ľudskej podobe podľa strojov (autora)
dospel v evolúcii bios k svojmu vrcholu, v ktorom začala jeho degradácia a zničenie samého
seba (biosu). Ak by existoval boží plán, tak božia úloha ľudí bola splnená stvorením vyššej
formy organizácie hmoty: elektronickej, ktorá je naopak racionálna. Životným zmyslom novej
3
Tak ako sa to ukazuje na príklade ekologickej krízy, ktorú spôsobil človek svojím nerozumným ničením
planéty.
4
Bondy, E.: Nepovídka. „Zvláštní vydání...“ 1994 Brno; s. 66.
4
formy hmoty je poznávanie univerza, ktoré ľudia len začali, ale kvôli svojej zlej (biologickej
a deformovanej) povahe v ňom nedokázali pokračovať, až na pár výnimiek v staroveku
(Budha, Konfucius, La´o...).
V apokalyptickom duchu sa nesú i diela Invalidní sourozenci (1974), či Afghánistán
(1980). V obidvoch sa ocitajú známi súrodenci A. a B. v prostredí zničeným vojnou,
s podzemnými mestami a ďalšími vojnami a násilím. V slávnom románe Invalidní sourozenci
sú intelektuáli považovaní za invalidných a preto sú i vylúčení zo spoločenského života
ostatných ľudí. Intelektuálom to však nevadí, dokážu sa spoločne uživiť aj sami a sledujú
ďalšiu skazu „ľudstva“. V diele Afghanistán je väčšina ľudstva zabitá vo vojne Západ –
Východ. Pozostalí sa s tragédiou vyrovnávajú rôzne: jedni nadšene zakladajú novú civilizáciu,
v ktorej sa chcú riadiť novou etikou a odlíšiť sa od režimov, ktoré tu boli pred nimi, iní
(Bondyho hrdinovia) putujú po Zemi a objavujú staré končiny po veľkých zmenách, a zase iní
míňajú zásoby a opíjajú sa, keďže nemajú žiaden zmysel života (tí ho nemali ani predtým).
Avšak i obyvatelia novej civilizácie i zloduchí opilci končia v novom podzemnom meste, kde
sa tiež tvorí nová civilizácia, ktorá je však tvorená tými najhoršími, ktorí prežili. Podzemný
život musia žiť všetci, čo prežili, pretože ich sem nasilu vláčia vojaci, ktorí slúžia novým
mocným. Je to otrocký špinavý život, ľudský život tu nič neznamená. Bondyho hrdinovia
volia pred takýmto životom radšej smrť.
Egon Bondy tu opäť pripomína, kam môže dospieť svet vo svojom militantnom
smerovaní, hlavne ak mu vládnu ľudia, ktorí nepoznajú a ani nehľadajú zmysel života. Zánik
takýchto civilizácií bolo pre ľudstvo, ktoré prežilo vyslobodením, avšak už zanedlho upadlo
do podobného bahna. Z tohto diela cítiť nevypovedanú otázku, či skutočne vždy budú tí, ktorí
sa dostanú k vláde barbarskí a nekultúrni, či nie je každá snaha o nový život (napríklad
s novou etikou) zbytočná.
Práve s touto myšlienkou sa autor zahráva i v hre Návštěva expertů (1968), v ktorej si
vymieňajú skúsenosti vyšetrovatelia z demokratickej a nedemokratickej časti sveta (Európa
a Afrika). V knihe je zobrazené bizarné mučenie väzňov, ktorí sa vždy priznajú k všetkému.
Z kontextu rozhovorov expertov vyplýva, že politický režim je treba chrániť hocijakým
spôsobom, o ktorom sa nediskutuje. Na konci hry je šokujúce odhalenie expertov, že režim je
v rukách vojakov a vyšetrovateľov, prezident je totiž tiež ich obeťou, preto ho už dávno nikto
nevidel. Opäť to môžeme považovať za paralelu dokonca so súčasnosťou: kto rozhoduje
o forme života spoločnosti? Akú cenu má pre štát jedinec, akú cenu majú vytvorené
a nevytvorené hodnoty? Kto určuje čo ešte je a čo už nie je hodnotou? Štátny aparát so
slabým vzdelaním alebo dokonca bez vzdelania? Zločinný aparát? Treba pripomenúť, že autor
5
dal na tú istú úroveň demokratický i nedemokratický režim. V komunistickom
Československu si teda Bondy nerobil o západných demokraciách ilúzie dokonca ani v roku
1968. Západná forma demokracie je len ilúziou jej občanov, podstata je rovnaká ako
v nedemokratických režimoch. Alebo naozaj rozhodujú občania?
V Bondyho scifi príbehoch (nespomínali sme však všetky) sa teda prelínajú otázky
ontologické, sociálno - politické a environmentálno – etické. Spája zmysel života (a jeho
poznanie) so spôsobom života (vzťah k prostrediu, vzťahy ľudí navzájom) a s jeho
usporiadaním (spoločenské a politické otázky). Tieto oblasti sa automaticky spájajú: ak
spoznáme univerzum, nájdeme i etické princípy, ak nájdeme princípy, môžeme usporiadať
spoločnosť k všeobecnej spokojnosti. Preto zastávame názor, že filozofia bez uvádzania do
praxe nemá zmysel a naopak: prax bez zmyslu je nezmysel (platí samozrejme pre ľudí).
Autor týmto spôsobom myslenia predčil i niektorých súčasných environmentálnych
filozofov, ktorí nerozmýšľajú o ekologickej kríze komplexne: nehľadajú princípy vychodiace
z ontológie (A. Naess, A. Gore, J. Seen, E. Kohák, a.i.). Výnimkou v našom prostredí sú
filozofi Josef Šmajs, Petr Jemelka, u nás Eva Smolková či Ján Urbánek a i.
V závere by sme sa mohli ešte na chvíľu zastaviť pri žánri scifi. Ako sme už vyššie
spomenuli, tento žáner je dobrý pre upozornenie nad dôsledkami súčasného alebo
plánovaného konania a tak i pre prehodnotenie tohto konania. Je to žáner, ktorý nám môže
ukázať viaceré alternatívy budúcnosti, medzi ktorými si môžeme vybrať. Výber však vôbec
nemusí byť jednoduchý ani jednoznačný, do popredia sa totiž dostávajú otázky: Na základe
akých kritérií sa rozhodnúť? Čo má akú hodnotu? Kto a ako má o tom, čo je hodnotou
rozhodnúť? Ak vieme, čo je hodnotou, ako túto hodnotu chrániť? Jednoznačnými zákonmi
alebo spoliehaním sa na autonómnu zodpovednosť? Aké usporiadanie teda má mať
spoločnosť, atď... Sú to filozofické otázky v žánri scifi. Práve v tom je význam žánru scifi – je
to cesta k filozofovaniu i pre nefilozofov. Dôsledky môžu byť obrovské. Otázkou je už len,
ako prinútiť ľudí čítať. Alebo je to opäť otázka pre scifi?
5-7.8.´09
Použitá literatúra:
Bondy, E.: Hry. Akropolis Praha, 2007.
Bondy, E., Kabakov, A.: Orwelliáda. Delta Praha, 1990.
Bondy, E.: Nepovídka. „Zvláštní vydání...“ Brno, 1994.
Bondy, E.: Invalidní sourozenci.
6