Arthur Schopenhauer
Život a prostredie
● 1788-1860
● Z bohatej obchodníckej rodiny v Gdaňsku
● S otcom precestoval Európu pod podmienkou, že
bude študovať obchod
● Matka známa spisovateľka a „salónierka“
(romantizmus)
A. Schopenhauer - odraz idealizmu a
deontológie Kanta
● Reakciou na Kanta (transcendentný idealizmus)
podobne ako Schiller (krásna duša) a Fichte
(objektívny idealizmus, deontologizmus), Hegel
(absolútny idealizmus)
● Povaha sveta je bytostne ideálna
● Svet je len našou predstavou (produkuje „ja“ -
myseľ)
● Schopenhauer (voluntaristicko-idealistické
dopracovanie, zdrojom nielen Kant ale i Platón a
Upanišády)
Dielo
● Svet ako vôľa a predstava (1818)
● O vôli a prírode (1836)
● Oba základné problémy etiky (1841)
Filozofia - svetovým okom
● Oko, ktoré vidí, ale nejedná!
● Nástrojom poznávania intuícia
● Prežívanie (prožitek)
● „Logika není k ničemu“
● „Důvody nikdy nezmohou vůli“ (Rádl)
● „Rozum jest jen služebníkem vůle“
● Podstata sveta je iracionálna
● Vedec nie je schopný pochopiť - len umelec
Vôľa
● Vlastný koreň sveta
● Podstata tiaže (tíže), magnetizmu, afinity
● Sila ženúca k rozmnožovaniu rastlín, zvierat, ľudí
● Zdroj vášní a pudov
● Zdroj umeleckých prejavov
Eros
● „Příčinou válek i cílem míru“
● „Základem vážného i žertu“
● „Klíč všech narážek a náznaků“
● „Eros je stvořitelem světa“
→ uctívání fallus(u) – u Indů, Řeků
Život umieraním?
● Podvedomá - „jako jádro zemské“
→ život sa uskutočňuje pod povrchom →
individuálny život zdaním
● Existuje len jednotná vôľa (zvieratá, rastliny, človek)
● Život je neustálym umieraním (kolobehom)
● Človek, telo – nástroj?
● Sociobiológia? Gény
Pesimizmus
Vôľa – temná, bez cieľa a dôvodu
→ prázdna vôľa → pesimizmus
Svet nemá zmysel
Život len utrpením, bolesti, bludiskom živých síl,
Otázka vôle
● v centre pozornosti - vzťah vôle a slobody
● Sloboda je neprítomnosť akejkoľvek prekážky
(negatívne vymedzenie ako Kant)
● Sloboda fyzická, intelektuálna, morálna
● Nereflektovanie prekážky nie je dôkazom slobody a
vôle
● Každé naše rozhodovanie je determinované
vonkajšou prekážkou – determinizmus
Inteligibilný a empirický charakter
● Empirický charakter – fenomén, rýdzi jav, súčasť prírody
● Inteligibilný charakter -výraz veci osebe, nepodlieha
žiadnemu kauzálnemu pôsobeniu, ničím konkrétnym
– Vonkajšie vplyvy (spôsobujú premenlivé motívy, ktoré nás vedú ku
konaniu,
– Konkrétne príčiny (vplyvy) nevieme rozoznať
● Sloboda existuje len v prípade jej abstrahovania od
konkrétnych javov
– Len ako základ samotného človeka
– len v transcendentálnom význame v bytí, nie v konkrétnych činoch
– Neplatí: spoznám →chcem
– Platí: spoznávam, čo chcem (chcem → spoznávam)
Skutočné korene morálnosti
● pri poodstúpení od ideálnych (a domnelých)
konštruktov
→ začať so skúmaním reálnych motívov ľudského
konania
● (pseudoautonómnosť Kantovej morality)
Egoizmus a túžba po blaženosti
● Hlavnou a základnou pohnútkou každého konania
● Egoizmus – vôľa byť a zachovať sa
→ žiadostivosť, nestriedmosť, lakomstvo, smilstvo
– Amorálny egoizmus → amorálne motívy (animálny
motív konania v celej organickej prírode)
– Antimorálne motívy (neanimálne): zloba, závisť,
nenávisť, nevraživosť, krutosť, ai.
Morálne
To čo obmedzuje amorálne a antimorálne (animálne a
zlobu)
– Proti egoizmu (zameranie na seba) – spravodlivosť
– Proti zlobe (deštrukcii) – láska k druhým
– Odkiaľ berieme 2 cnosti?
– Súcit
Súcit
● Nepopierateľná skutočnosť ľudského vedomia – leží v základe
ľudskej existencie
● Korene:
– v sebacite
– v schopnosti sebacit uplatniť na druhých (cítiť spolu s nimi)
– sme súčasťou tej iste objektívnej vôle → sme si rovní
● Súcitiaci nazerá seba v inej bytosti (vidí vlastné utrpenie
● Minimálny súcit – krutosť
● Maximálny – ľudskosť a citlivosť
Dve podoby súcitu
● Negatívna pôsobnosť súcitu – neubližovať druhým
(nezhoršovať ich stav)
● Pozitívna pôsobnosť súcitu – zlepšovanie stavu
ostatným – pomoc
● Identita svetovej vôle obsiahnutá vo všetkých
indivíduách – umožňuje nazerať na blaho iných ako
na svoje → radosť z blaha → motivácia starať sa o
iných ako o seba
Tá istá vôľa
● Neobmedzuje sa na živočíšny druh človeka
→ súcit i s všetkými živými bytosťami a prírodou
● Kritika kresťanstva a novovekú filozofiu za
nevšímavosť voči prírode
– Jedna z prvých ekologických etík
Utrpenie
● Objektivizácia vôle sa nedá uskutočniť v
jednotlivcovi
→ nedokonalosť
→ žiadne uspokojenie nie je trvalé
→ všetok život je hlavne utrpenie
Samovražda?
● Emanuel Rádl: Schopenhauer filozof samovraždy
● Ukončenie kolobehu – východisko
● Vlastné rozhodnutie
● Paradox: nezmyslený čin pri nezmyselnom živote
● Potvrdenie víťazstva vôle
Minimalizácia utrpenia
● Hlavnou snahou - eliminácia utrpenia (avšak narastajúce vedomie o
vôli – nárast utrpenia)
● Umením – únik z vedomia o utrpení (hlavne cez hudbu)
● Požiadavky umenia: vzdať sa seba, zabudnúť na svoje starosti a splynúť s
nazeraným predmetom)
● Askézou – (cesta svätosti) – otupiť a poprieť vôľu k životu
(pudy)
– Odpútať sa od seba a túžob (nirvána)
● Pritakaním životu – spoznanie života takého aký je,
vyrovnanie sa s biedou a utrpením života, znášanie
● Súcit s inými
Popretie individuálnej vôle
● Neuznať svet
● Neuznať domnelé hodnoty
● Odvrátenie sa od sveta, zabudnutie
→ nihilizmus
● Preferovanie citu ako u Rousseaua a romantikov
(Herder, Goethe, Schiller)
● Rozum iba stupňom v hierarchii objektivizácii vôle
● vnášanie východných náboženstiev do Fie
● Vplyv na Nietzscheho
● (Démuth, A.: Schopenhauer. In Dejiny etického
myslenia). Kalligram, 2008, Bratislava)