Odievanie a obuv v starovekom Grécku.





   Jedným z typických znakov každého obdobia v histórii ľudských dejín je i odievanie a obuv ľudí
   rôznych kultúr a spoločenských vrstiev. Grécka kultúra dospela v oblasti odievania k štýlu, ku
   ktorému sa z času na čas vracajú módni tvorcovia dodnes. Vytvorila typ odevu, ktorý na človeku
   voľne splýval, bol jednoduchý, takmer bez šitia, ale zároveň dekoratívny. Bol takmer rovnaký
   pre ženy i mužov a v priebehu storočí prekonal iba malé zmeny.

   Základom všetkých druhov oblečenia bol pravouhlý pruh tkaniny, z ktorého sa upravovali všetky
   druhy šiat. Všeobecným oblečením bol chitón, pozostávajúci z dvoch pruhov tkaniny, zošitých,
   alebo zapínaných na dvojité gombíky na ramenách a bokoch. Na ruky existovali buď len prosté
   otvory, alebo dlhé rukávy. Chitón bol z jemného, vlneného plátna, niekedy s plisovanými
   záhybmi. V gréckej literatúre bol označovaný ako milétske rúcho. Tento kus odevu nosili muži
   aj ženy, pričom grécke ženy nosili vždy chitón s krátkymi rukávmi a barbarské ženy s dlhými
   rukávmi. Ženám slúžil ako spodný odev a naň si ešte obliekali peplos, strihovo zhodný
   s chitónom, dlhý a bohato riasený, na ramenách zošitý alebo zopnutý sponou, na bokoch niekedy
   otvorený, inokedy zošitý. V demokratickom Grécku nosili chitón všetci - robotníci, roľníci,
   otroci - tí mali chitón krátky a zopnutý iba na ľavom ramene, bez možnosti nariasenia. Nazýval
   sa exomis.

   V Grécku vzniklo veľa typov plášťov, rôzne aranžovaných, ale všetky mali základ v obdĺžnikovom
   kuse tkaniny. Napríklad chlaina a diplax sa spínali na ramene sponou a boli často z pestrých
   tkanín. Chlamys bol zase vojenský pláštik, nosený na jednom ramene a tiež zopnutý sponou.
   Klasickým plášťom bol himation, ktorý sa stal základom všetkých ďalších antických plášťov,
   najmä rímskej tógy a predstavoval zložito aranžovaný kus látky o veľkosti dva krát tri metre.
   Obkrúcal sa šikmo okolo postavy, pričom jedno rameno zahaľoval a druhé ostávalo voľné.
   Vytváral bohatú škálu záhybov ktoré majstrovsky zachytili antickí sochári.

   Spodnú bielizeň Gréci nepoznali, no ženy vynašli spôsob ako si vylepšiť tvar poprsia.
   Obkrúcali si okolo tela pás jemnej kože, alebo plátna, ktorý sa nazýval strophion.

   Pokrývky hlavy mali malý význam. Ženy si väčšinou zväzovali vlasy stužkami a šatkami, ktoré
   boli súčasťou účesu. Na verejnosti si prehodili cez hlavu cíp plášťa alebo závoja, ktorými si
   zakrývali tvár. Bežný bol plochý klobúk, tzv. petasos, ktorý používali najmä jazdci a pútnici
   ako ochranu pred slnkom. Malý guľovitý klobúk nosili rybári, remeselníci a veslári.
   Polguľovitú čiapku zase nosili roľníci. Nesmieme zabudnúť ani na veniec, ktorý nosili víťazi
   rozličných hier.

   Obuv odrážala prirodzenú kultúru tela. Buď sa nenosila žiadna obuv, deti chodili bosé až do
   plnoletosti, alebo sa dávala prednosť voľnej a vzdušnej obuvi. Najrozšírenejším typom boli
   sandále, s jednoduchou koženou podrážkou a koženými remienkami, ktoré sa šnurovali okolo nohy.
   Spôsob viazania bol individuálny a nosili ich tak ženy ako aj muži, ženské sandále sa však
   vyznačovali jemnejším materiálom. Z orientu, hlavne Perzie sa do Grécka dostali uzavreté
   topánky. Bojovníci, lovci a pútnici nosili vysoké čižmy, v celku alebo šnurovacie. Práve
   vysoké čižmy sa pôvodne označovali názvom koturny, ale za čias Aischyla sa stali spolu
   s chitónom súčasťou divadelného kostýmu. Boli z mäkkej kože, polovysoké. V rímskom období
   koturnom pribudla veľmi vysoká podrážka, ktorá opticky zvyšovala postavu človeka.

   V klasickom období podliehal gréckym odev iba malým miestnym a vývojovým zmenám.
   Najbadateľnejší bol rozdiel v dórskom a iónskom odeve. Dórsky šat bol strohý a jednoduchý,
   iónsky zase okázalejší, bohatší, ovplyvnený Orientom.

   V poklasickej dobe je možné sledovať odklon od prirodzenej, prostej línie odevu. Vplyvy
   z východu sa výbojmi Alexandra Veľkého zintenzívňujú, dovážané sú drahé materiály, najmä
   hodvábne textílie, bohato vzorované. Túžba po veľkoleposti a nádhere potlačila to, čo
   zdôrazňovalo klasické Grécko - prirodzenosť. Módne sú vysoké, štíhle línie a preto sa na
   odevoch zvyšuje pás a používa ľahká, bohato riasená látka. Ženy nosia namiesto vlneného
   peplosu iba ľahký peronatris zopnutý na ramenách a previazaný vysoko nad pásom. Nosil sa i šál
   - akteon, z jemných a drahocenných orientálnych materiálov.

   Vývojom prešla aj farebnosť textílií. V homérskom období boli odevy často pestré, s votkanými
   geometrickými, ba aj figurálnymi motívmi. V klasickej dobe zas prevažovala biela farba, no
   o to väčšia farebnosť prevládla v nasledujúcom helénskom období. Gréci, snáď ako všetky
   národy, pripisovali farbám symbolický význam. Šafránovo žltá bola slávnostná farba, ostrá
   červená znakom sparťanských veliteľov a červená, farbená čistým purpurom, bola dlho (do
   stredoveku) vyhradená pre vladárov. Hetéry sa odlišovali od počestných žien odevom so sivými
   pruhmi.

   

   

   

   

   

   Použitá literatúra:

   

   PhDr. M. Lamarová, PhDr. L. Kybalová CSs., Estetika odievania, SPN Bratislava, 1984