HI. k a p í t o i a Reprezentovanie 1. Don Quijote Dobrodružstvá Dona Quijota svojimi obchádzkami a zá-kíukami načrtávajú hranicu: nimi sa končia niekdajšie hry podobnosti a znakov; tam sa už zakladajú nove vztahy. Don Quijote nie je výstredník, ale skôr úzkostlivý pútnik, ktorý sa zastavuje pred každou známkou príbuznosti. Je hrdinom Rovnakého. Nevie sa vzdialiť ani zo svojho tesného vidieka, ani z dôvernej roviny, ktorá sa rozprestiera okolo Analógie Nekonečne ňou prechádza, pričom nikdy neprekročí zreteľné hranice rozdielu a nikdy nedosueje k jadru totožnosti. Sám sa podobá znakom. So svojou dlhou ako písmo chudou podobou akoby práve vybehol z pootvorenej knihy. Celé jeho bvtie je iba reč text potlačené listy, už spísaná história. Je zložený 'z prepletených slov, z písma, blúdiaceho svetom medzi podobnosťou vecí. jednako nie úplne, pretože vo svojej skutočnosti biedneho hidalga sa môže stať rytierom iba ked z diaľky počúva prastarú epopej, ktorú vyslovuje Zákon. Kniha je skôr jeho povinnosťou ako jeho existenciou. Ustavične do nej musí nahliadať, aby vedel, čo robiť a čo povedať a akými znakmi ukáza^ sebe samému i ostatným, že má úplne rovnakú povahu ako text, z ktorého vzišiel. Rytierske romány raz a na- 104 vždy predpísali jeho dobrodružstvo. A každá epizóda, každé rozhodnutie, každé hrdinstvo budú znakmi toho, že Don Quijote sa skutočne podobá všetkým tým znakom, ktorých je kópiou. Chce sa im však podobať preto, lebo ich musí dokázať, (čitateľné) znaky sa totiž už nepodobajú (viditeľným) súcnam. Všetky tieto písané texty, všetky tieto extravagantné romány sú naozaj neporovnateľné; na celom svete sa im nikto nikdy nepodobal; ich nekonečná reč ostáva neuzavretá a nikdy ju nenaplní nejaká príbuznosť; ak celkom zhoria, na podobe sveta sa tým nič nezmení. Don Quijote musí svojou podobou s textami, ktorých je svedkom, predstaviteľom a reálnou obdobou, priniesť dôkaz a nepochybnu známku toho, že hovoria pravdu, že sú skutočne rečou sveta. Pripadlo mu splniť prísľub kníh. Musí zopakovať epopej, lenže v obrátenom zmysle: kým ona rozprávala (nárokovala si rozprávať) o skutočných hrdinských činoch, odkázaných pamäti, Don Quijote musí naplniť realitou bezobsažné znaky rozprávania. Jeho dobrodružstvo bude desifráciou sveta, dôkladným hľadaním, kde všade na tejto zemi sú figúry, ktoré ukazujú, že knihy hovoria pravdu. Hrdinský čin má byť dôkazom: jeho cieľom nie je skutočne zvíťaziť — preto na víťazstve v podstate nezáleží —, ale premeniť skutočnosť na znak. Na znak toho, že znaky jazyka sa úplne zhodujú so samými vecami. Don Quijote číta svet, aby dokázal knihy. A jediným dôkazom je preňho trblietanie podobností. Celá jeho cesta je hľadaním príbuznosti: k najnepatrnejším analógiám sa naliehavo prihovára ako k dríemajúcim znakom, ktoré treba prebudiť, aby znovu začali hovoriť. Stáda, slúžky a hostince sa stávajú rečou kníh v tej nepostřehnutelné] miere, v akej sa podobajú na zámky, dámy a armády. Táto podobnosť zakaždým sklame, hľadaný dôkaz premieňa na výsmech a slová kníh necháva nekonečne prázdnymi. No sama nepodobnost má svoj vzor, ktorý otrocky napo- 105 dobňuje: je ním kúzelnícka premena. Takto sa všetky náznaky nepodobnosti, všetky znaky, ukazujúce, že písané texty nehovoria pravdu, podobajú na túto kúzelnícku hru, ktorá fígľom vnáša rozdiel do nepochyb-nej podobnosti. A pretože knihy túto mágiu predvídali a opísali, bude zdanlivý rozdiel, ktorý vnáša, vždy iba začarovanou podobnosťou. Je to teda dodatočný znak toho, že znaky sa skutočne podobajú pravde. Don Quijote načrtáva negatív renesančného sveta; písmo prestalo byť prózou sveta; podobnosti a znaky už nie sú viazané svojou starou dohodou; príbuznosti sklamú, menia sa na preludy a blúznenie; veci tvrdošijne zotrvávajú vo svojej ironickej identite: sú už iba tým, čím sú; slová bezcieľne blúdia bez obsahu, bez podobnosti, ktorá by ich mohla zaplniť; už neoznačujú veci; spia v prachu medzi listami kníh. Mágia, ktorá umožňovala dešifrovanie sveta odhaľovaním podobností skrytých pod znakmi, je už dobrá iba na to, aby na blúznení objasnila, prečo sú analógie vždy klamlivá. Erudícia, ktorá prírodu a knihy čítala ako jednotný text, je vykázaná do preludov: jediným významom jazykových znakov, ktoré sú uložené na žltnucich stránkach hrubopisov, je bezvýznamná fikcia toho, čo reprezentujú. Písmo a veci sa už nepodobajú. Don Quijote medzi nimi bezcieľne blúdi. Jazyk však jednako neostal úplne bezmocný. Má odteraz nové schopnosti. Don Quijote v druhej časti románu stretne osoby, ktoré čítali prvú časť textu a ktoré v ňom, skutočnom človeku rozpoznajú hrdinu knihy. Cervantesov text sa obracia do seba, vniká do vlastnej hĺbky a stáva sa predmetom svojho vlastného rozprávania. Prvá časť dobrodružstva má v druhej časti tú istú úlohu, akú na začiatku spĺňali rytierske romány. Don Quijote musí byť verný tejto knihe, ktorou sa skutočne stal; musí ju chrániť pred nesprávnymi výkladmi, falzifikáciami a apokryfickými pokračovaniami; musí pridávať zabudnuté podrobnosti; musí zachovať jej pravdu. Túio knihu však Don Quijote ne- lutí čítal a ani ju nemusí čítať, lebo je ňou on sám z mäsa a kostí. On, ktorý sa ustavičným čítaním kníh premenil na znak, blúdiaci svetom, čo ho nespoznával, sa odrazu proti svojej vôli a nevedomky stal knihou, ktorá uchováva jeho pravdu, presne zaznamenáva všetko, čo urobil, povedal, videl a myslel si, a ktorá napokon umožňuje, aby ho spoznali, keďže sa podobá na všetky znaky ostávajúce za ním ako nezmazateľná stopa. Medzi prvou a druhou časťou románu, v spare medzi týmito dvoma zväzkami a jedine prostredníctvom nej nadobudol Don Quijote skutočnosť. Skutočnosť, za ktorú vďačí iba jazyku a ktorá celkom ostáva uzavretá do slov. Pravda Dona Quijota nespočíva vo vzťahu slov k svetu, ale v tom nepatrnom a stálom spojení, ktoré verbálne znaky splietajú medzi sebou. Z klamných výmyslov epopejí sa stala reprezentujúca schopnosť jazyka. Slová sa uzavreli vo svojej znakovej povahe. Don Quijote je prvým moderným dielom, pretože ukazuje, ako sa krutý rozum totožností a rozdielov stavia proti nekonečnu znakov a podobností; pretože v ňom jazyk pretŕha svoju starú spriaznenosť s vecami, aby vstúpil do stavu osamelej suverenity, odkiaľ sa vo svojom strohom bytí vráti až ako literatúra; pretože podobnosť tu dospieva do veku, ktorý je pre ňu vekom nerozumu a výmyslov. Keď sa podobnosť rozišla so znakmi, mohli sa vytvoriť dve skúsenosti a stretnúť dve postavy. Blázon, chápaný nie ako chorý, ale ako vytvorená a udržiavaná deviácia, ako nevyhnutná kultúrna funkcia, sa v západnej skúsenosti stal človekom divokých podobností. Táto postava, tak ako ju vykreslili barokové romány a divadlo a ako bola postupne inštitucionalizovanä až po psychiatriu 19. storočia, je tým, kto sa odcudzil v analógií. Je vyšinutým hráčom s Rovným a Iným. Veci pokladá za to, čím nie sú, a jedných ľudí za druhých; nespoznáva priateľov, hlási sa k neznámym; verí, že demaskuje, a zatiaľ vnucuje masku. Obracia všetky významy a vzťahy, pretože sa v každom okamihu na- ÍG7 zdáva, že dešifruje znaky: podľa neho pozlátka robí kráľa. Až do konca 18. storočia berie kultúra blázna ako rozdielneho iba potiaľ, pokiaľ blázon nepozná Rozdiel; všade vidí podobnosti a znaky podobnosti; podľa neho sa všetky znaky podobajú a všetky podobnosti majú význam ako znaky. Na druhom konci kultúrneho priestoru, no vďaka symetrii veľmi blízko stojí básnik, ktorý pod stanovenými a každodenne predpokladanými rozdielmi opäť nachádza skryté príbuzenstva vecí, ich rozptýlené podobnosti. Pod nastolenými znakmi a napriek nim počuje druhú, hlbšiu rozpravu, ktorá pripomína čas, keď sa slová trblietali vo všeobsiahlej podobnosti vecí: tak ťažko vysloviteľná Suverenita Rovnakého zmazáva vo svojom jazyku odlišnosť znakov. Je nepochybné, že práve preto sa v modernej západnej kultúre poézia stretla so šialenstvom. To však už nie je stará platónska téma inšpirovaného blúzne-nia. [e to známka novej skúsenosti s jazykom a vecami. Na okraji vedenia, ktoré oddeľuje súcna, znaky a príbuznosti, a akoby v snahe obmedziť jeho moc blázon zabezpečuje funkciu homosémantizmu: zhŕňa všetky znaky a napína ich podobnosťou, ktorá neprestajne bujnie. Básnik zabezpečuje opačnú funkciu; má alegorickú úlohu; pod rečou znakov a pod hrou ich jasne a ostro načrtnutých odlišností sa oddáva počúvaniu „druhej reči", reči podobnosti, ktorá je bez slov a rozpráv. Básnik privádza príbuznosť až k znakom, ktoré ju vyslovujú, blázon zaťažuje všetky znaky podobnosťou, ktorá ich nakoniec zmaže. Obidvaja, stojac na vzdialenom okraji našej kultúry a v tesnej blízkosti jej základných rozdelení, sa tak nachádzajú v tejto ,,hraničnej" situácii — v marginálnom položení ako postavy hlboko archaická —, kde ich slová stále nadobúdajú svoju schopnosť ozvláštňovania a prostriedky spochybňovania. Medzi nimi dvoma sa otvoril priestor vedenia, kde vďaka zásadnej prerve v západnom svete už nepôjde o príbuznosti, ale o totožnosti a rozdiely. 108 2. Poriadok Nie je ľahké stanoviť status diskontinuít pre všeobecné dejiny, no pre dejiny myslenia je to nepochybné ešte ťažšie. Chceme načrtnúť rozdelenie? Je však možné, že každá hranica je iba svojvoľným prerušením neobmedzene pohyblivého celku. Chceme rozčleniť obdobie? Lenže čo nám dá právo stanoviť v dvoch časových bodoch symetrické prervy a ukázať medzi nimi súvislý a jednotný systém? Čo teda mohlo spôsobiť, že sa najskôr ustanovil, a neskôr zanikol a zrútil sa? Akým poriadkom by sa mohlo riadiť tak jeho jestvovanie, ako aj jeho zaniknutie? Ak má sám v sebe princíp svojej súvislosti, odkiaľ sa mohol vziať cudzí prvok, ktorý ho dokáže vyvrátiť? Ako sa myslenie môže vytratiť pred niečím iným ako pred sebou samým? Čo vo všeobecnosti znamená, že nejakú myšlienku už nemožno myslieť a že treba uviesť novú myšlienku? Diskontinuita — fakt, že občas nejaká kultúra za niekoľko rokov prestane myslieť tak, ako to robila dovtedy, a začne myslieť inak a o inom — nás nepochybné vedie k erózii vyvolanej zvonku, k tomu priestoru, ktorý je na druhej strane ako myslenie, a predsa v ňom kultúra myslí od začiatku. Problém, ktorý tu vzniká, je napokon problémom vzťahu medzi myslením a kultúrou: ako vysvetliť, že myslenie má miesto v priestore sveta, že tu má niečo ako počiatok a že sa tu a tam stále začína znovu? Možno, že ešte nie je čas nastoliť tento problém; asi treba najskôr počkať, kým bude archeológia myslenia lepšie zaručená, kým lepšie zmeria to, čo môže priamo a pozitívne opísať, kým určí zvláštne systémy a vnútorné zreťazenia, ku ktorým sa obracia, a až potom sa podujať preskúmať myslenie a sledovať ho tam, kde uniká samo seba. Uspokojme sa teda zatiaľ s tým, že diskontinuity prijmeme v empirickom, zrejmom a zároveň temnom poriadku, v akom sa nám ponúkajú. 103 Na začiatku 17. storočia, v tomto období, ktoré 3a právom či neprávom nazýva barokom, sa myslenie prestáva pohybovať v živle podobnosti. Príbuznosť prestala byť farmou vedenia, je to skôr príčina omylu, nebezpečenstvo, ktorému sa vystavujeme, ked nepreskúmame zle osvetlené miesto, kde veci splývajú. „Ľudia majú taký zvyk," píše Descartes v prvých riadkoch Pravidiel, „že zakaždým, ked zisťujú nejakú podobnosť medzi dvoma vecami, obidvom prisudzujú to, čo poznali ako pravdivé o jednej alebo o druhej, ba dokonca i to, čím sa líšia."1 Vak podobného sa uzatvára. Za sebou necháva iba hry. Hry, ktorých pôvab vyrastá z tejto novej spriaznenosti podobností a ilúzie; všade sa objavujú preludy podobnosti, je však známe, že sú to preludy; doba praje klamným obrazom, komickým ilúziám, divadlu, ktoré sa zdvojuje a predstavuje divadlo, praje qui pro quo, snom a videniam; je to doba klamlivých zmyslov; je to doba, ked metafory, prirovnania a alegórie určujú poetický priestor jazyka. Z toho istého dôvodu ostáva po 16. storočí deformovaná spomienka na zmiešané a neusporiadané poznanie, kde náhoda skúseností, tradícií a fahkovernosti mohla zbližovať všetky veci sveta. Odteraz pekná, prísne a donucujúce figúry príbuznosti upadnú do zabudnutia. A znaky, ktoré ich označujú, budú pokladané za chiméry a pôvaby vedenia, ktoré ešte nie je rozumné. Kritiku podobnosti nájdeme už u Bacona. Je to empirická kritika, ktorá sa netýka vzťahov poriadku a rovnosti medzi vecami, ale typov rozumu a foriem klamov, ktorým môžu podliehať. Ide o učenie o qui pro quo. Bacon príbuznosti nerozptyluje evidenciou a jej pravidlami. Ukazuje, ako sa podobnosti mihocú pred očami, ako sa rozptyľujú, keď sa k nim priblížime, ale trochu dalej sa okamžite vynárajú znovu. Sú to idoly. Idoly jaskyne a divadla v nás vyvolávajú 1 R. Descartss, Rozprava o metóde. Pravidlá na vedenia rozumu, Bratislava 1954, s. 73. UQ presvedčenie, že veci sa podobajú na to, čo sme sa dozvedeli, a na teórie, ktoré sme si vytvorili; ďalšie idoly v nás vyvolávajú presvedčenie, že veci sa navzájom podobajú. „Ľudský rozum pre svoju zvláštnu prirodzenosť ľahko predpokladá vo veciach väčší poriadok a pravidelnosť, ako sa tam nachádza. A hoci je v prírode mnoho vecí ojedinelých a veľmi rozdielnych, predsa primýšľa veciam súbežnosť, podobnosť a vzťahy, ktoré nejestvujú. Odtiaľ pochádzajú známe výmysly, že sa všetky nebeské telesá pohybujú v dokonalých kruhoch":- to sú idoly kmeňa, samovoľné klamy rozumu. K nim sa pridávajú — ako ich účinky a niekedy i príčiny — jazykové zmätky: jedným a tým istým menom sa bez rozlišovania označujú veci, ktoré nemajú tú istú prirodzenosť. To sú idoly trhu. Rozum ich môže rozptýliť iba svojou obozretnosťou, iba ak nebude náhlivý a ľahkovážny, stane sa „prenikavým" a napokon zbadá rozdiely vlastné prírode. Descartova kritika podobnosti je iného typu. To už nie je myslenie 16. storočia, znepokojené samo sebou a začínajúce sa odlučovať od jednej zo svojich najdôvernejších figúr; je to klasické myslenie, ktoré vylučuje podobnosť ako základnú skúsenosť a prvú formu vedenia a odhaľuje, že je to konfúzna zmiešanina, ktorú treba analyzovať pojmami totožnosti a rozdielu, miery a poriadku. Descartes odmieta podobnosť, no akt porovnávania z racionálneho myslenia nevylučuje, ani sa ho nepokúša obmedziť, naopak, zovšeobecňuje ho a tým mu dáva najčistejšiu formu. Skutočne, veď porovnávaním nachádzame „tvar, rozpriestranenosť, pohyb a ďalšie podobné veci", t. j. jednoduché prirodzenosti vo všetkých predmetoch, kde môžu byť prítomné. A na druhej strane je jasné, že v dedukcii typu „každé A je B, každé B je C, teda každé A je C'1 rozum „porovnáva medzi sebou hľadané a daná, totiž A a C, 3 F. Bacon, Nové organon. In: Humanizmus a renesancia. An íológía 2 diel filozofov, 4. zv., Bratislava 1966, s. 45. 111 na základe vzťahu, ktorý majú oboje k B". S výnimkou Intuície oddelenej veci možno preto povedať, že každá poznanie „sa získava porovnávaním dvoch alebo viacerých vecí medzi sebou".3 Pravdivé poznanie však vzniká iba pomocou intuície, t. j. osobitného aktu čistého a pozorného rozumu, a pomocou dedukcie, ktorá navzájom spája evidentné veci. Ako potom porovnávanie, ktoré si vyžadujú takmer všetky naša poznatky a ktoré podľa definície nie je ani oddelenou intuíciou, ani dedukciou, môže byť zárukou pravdivého myslenia? „Skoro celá činnosť ľudského rozumu spočíva v príprave tejto operácie."4 Sú dve a iba dve formy porovnávania: porovnávanie mierou a porovnávanie poriadkom. Merať možno veľkostí alebo množstvá, t. j. súvislé alebo nesúvislé veľkosti; v prvom í v druhom prípade však meranie, na rozdiel od sčítania, ktoré ide od prvkov k celosti, predpokladá najskôr vziať do úvahy celok a potom ho rozdeliť na Časti. Toto delenie vedie k jednotkám, z ktorých jedny sú dohodnuté, Čiže „vypožičané" (pre súvislé veľkostí) a druhé [pre množstvá, čiže nesúvislé veľkosti) sú aritmetickými jednotkami. Porovnanie dvoch veľkostí alebo dvoch množstiev si vždy vyžaduje, aby sme na analýzu obidvoch použili spoločnú jednotku. Porovnávanie meraním sa takto v každom prípade redukuje na aritmetické vzťahy rovnosti a nerovnosti. Meranie umožňuje analyzovať podobné podľa vypočítateľnej formy totožnosti a rozdielu. Pokiaľ ide o poriadok, stanovuje sa bez odvolávania sa na vonkajšiu jednotku: „Naozaj spoznávam, že medzi A a E je poriadok, a neberiem pritom do úvahy nič iné okrem týchto dvoch krajných členov." Poriadok vecí sa nedá spoznať „izolovane podľa ich prirodzenosti", ale odhalením veci, ktorá je najjedno- ? R. Descartes, Rozprava o metóde. Pravidlá na vedenie rozumu, Bratislava 1954, s. 125—128. 4 Ibid. 112 duchšia, potom tej, ktorá je k nej najbližšie, a odtiaľ ďalších, až kým nevyhnutne nepostúpime k najzložitejším veciam. Kým porovnávanie mierou si vyžadovalo najskôr delenie a potom použitie spoločnej jednotky, tu porovnávať a usporadúvať znamená jedno a to isté: porovnávanie poriadkom je jednoduchý akí, umožňujúci prechádzať od jedného člena k druhému, potom k tretiemu atď., pohybom, ktorý sa „nikde nesmie prerušiť"5. Takto sa vytvárajú rady, kde prvým členom je prirodzenosť, ktorú možno poznať intuíciou nezávisle od ostatných, a kde sú ďalšie členy určené podľa vzrastajúcich rozdielov. Taká sú teda dva typy porovnávania; prvé analyzuje pomocou jednotiek, aby určilo vzťahy rovnosti a nerovnosti; druhé určuje najjednoduchšie prvky, aké možno nájsť, a usporadúva odlišnosti podľa Čo možno najnepatrnejších stupňov. Meranie veľkostí a množstiev však možno zredukovať na vytváranie poriadku; aritmetické hodnoty sú vždy usporiadateľné do radu: množstvo jednotiek možno zaradiť podľa takého poriadku, že ťažkosť, ktorá sprevádza poznanie miery, bude napokon závisieť jedine od pochopenia poriadku.6 Metóda a jej „postup" spočívajú práve v tom, že zredukujeme každé meranie (každá určovanie pomocou rovnosti a nerovností) na usporiadanie do radu, ktorý vychádza od jednoduchého a rozdiely ukazuje ako stupne zložitosti. Po analýze pomocou jednotky a vzťahov rovnosti alebo nerovnosti sa podobné analyzuje pomocou evidentnej totožností a rozdielov: diferencii, ktoré možno vyjadriť v poriadku injerencii. Tento poriadok alebo zovšeobecnené porovnanie sa však jednako vytvára iba podľa zreťazenia v poznaní; absolútny charakter, ktorý priznávame jednoduchému, sa nevzťahuje na bytie vecí, ale na spôsob, akým môžu byt poznané. Takto nejaká vec môže byť absolútna -----------------. 0 Ibid., s. 91. tí Ibid., s. 134. 3 Slova a veci 113 z jedného híadiska a relatívna z iných7; poriadok môže byť nevyhnutný a prirodzený (vzhľadom na myslenie] a zároveň arbitrárny (vzhľadom na veci], pretože tá istá vec môže byť podía spôsobu, akým ju chápeme, umiestnená na jeden alebo druhý bod poriadku. Všetko toto malo v západnom myslení závažné následky. Podobné, ktoré bolo dlho základnou kategóriou vedenia — formou a zároveň obsahom poznania —, je rozložené analýzou vychádzajúcou z pojmov totožnosti a rozdielu; navyše je porovnávanie pričlenená k poriadku, a to bud! nepriamo prostredníctvom merania, alebo priamo, akoby boli na rovnakej úrovní; úlohou porovnávania napokon nie je odhaľovať usporiadanie sveta; porovnávanie sa robí podľa poriadku myslenia, prirodzeným postupom od jednoduchého k zložitému. Tým sa zmenilo základné usporiadanie celej epistémy západnej kultúry. To platí predovšetkým o empirickej oblastí, kde človek 18. storočia videl ešte väzby príbuzností, podobností a spriazneností a kde sa jazyk donekonečna splietal s vecami. Celé toto obrovské pole dostáva novú konfiguráciu. Pravda, ak chceme, môžeme ju označiť menom „racionalizmus"; a ak máme v hlave iba úplne hotové pojmy, môžeme o 17. storočí povedať, že poukazuje na vymiznutie starých povier a mágií a na to, že príroda konečne vstúpila do vedeckého poriadku. Treba však pochopiť a pokúsiť sa rekonštruovať práve tie modifikácie, ktorými sa pretvorilo samo vedenie, a to na prapôvodnej úrovní, ktorá umožňuje poznatky a modus bytia toho, čo sa má spoznať. Tieto modifikácie možno zhrnúť takto. Predovšetkým je to nahradenie analogickej hierarchie analýzou: v 13. storočí sa predpokladal celkový systém korešpondencií (zem a nebo, planéty a tvár, mikrokozmos a makrokozmos] a každá zvláštna príbuznosť sa umiestňovala vnútri tohto súhrnného vzťahu; odteraz 7 Ibid., s. 88. 111 bude každá podobnosť podrobená skúške porovnáváním, to značí, že bude prijatá, iba ak pomocou merania nájdeme spoločnú jednotku, alebo radikálnejšie, ak pomocou poriadku nájdeme totožnosť a rad rozdielov. Navyše niekdajšia hra príbuzností bola nekonečná; vždy sa dali nájsť nové a jediným ohraničením bolo usporiadanie vecí, konečnosť sveta zovretého medzi makrokozmos a mikrokozmos. Teraz sa stal možným úplný výpočet: alebo vo forme vyčerpávajúceho súpisu všetkých prvkov, ktoré utvárajú skúmavý súbor, alebo vo forme zaradenia do kategórií, ktorým sa rozčlení celá študovaná oblasť vo svojej totalite, alebo napokon vo forme analýzy istého dostatočného počtu bodov vybraných z celého radu. Takto môže porovnávanie dosiahnuť dokonalú istotu, kým starý systém príbuzností, ktorý nebol nikdy uzavretý a vždy sa otváral novým eventualitám, sa síce mohol sledom potvrdení stávať čoraz pravdepodobnejším, nikdy však nebol istý. Uplné vypočítanie a možnosť ukázať v každom bode nevyhnutný prechod k nasledujúcemu umožňujú absolútne isté poznanie totožností a rozdielov: „jedine pomocou vypočítavania sa môže stať, že nech obrátime pozornosť na ktorúkoľvek otázku, vždy vynesieme o nej pravdivý a istý úsudok"0. Aktivita rozumu — a to je po štvrté — teda už nespočíva v zbližovaní vecí medzi sebou, v hľadaní všetkého, čím sa prezrádza ich príbuznosť, vzájomná príťažlivosť alebo tajne zdieľaná prirodzenosť, ale naopak v rozlíšení, t. j. v tom, že zistíme totožnosti a potom ukážeme nevyhnutnosť prechodu k všetkým stupňom, ktoré sa od nich vzďaľujú. V tomto zmysle rozlišovanie zväzuje porovnávanie s prvotným a základným hľadaním rozdielu: treba si pomocou intuície vytvoriť zreteľnú predstavu o veciach a jasne pochopiť nevyhnutný prechod od jedného prvku radu k druhému, bezprostredne nasledujúcemu. Napokon posledný ná- 3 Ibid., s. 92. siedok: pretože poznal: znamená rozlišit:, história a veda sa navzájom oddeľujú. Na jednej strane bude erudícia, Čítanie autorov, hra ich mienok; táto hra môže byť niekedy cenná svojimi poukazmi, no väčšmi vtedy, keď sa nezhodujú, ako keď sa zhodujú: ,,ak by išlo o ťažkú otázku, dá sa uveriť, že pravdu o tejto veci mohlo nájsť skôr málo ľudí než mnoho"3. Oproti histórii stoja istá súdy, s ňou neporovnateľné, ktoré môžeme vytvárať intuíciami a ich zreťazením. Ony a iba ony tvoria vedu, a i keby sme „prečítali všetky úvahy Platónove a Aristotelove ... v skutočnosti by sa zdalo, že sme sa nenaučili vedám, ale ich histórii"10. Odteraz text prestáva byť súčasťou znakov a foriem pravdy; jazyk už nie je jednou z figúr sveta a ani označením, ktoré je veciam odpradávna vtlačené. Prejavom a znakom pravdy je evidentná a zreteľné vnímanie. Slovám prislúcha vyjadrovať ju, ak to dokážu; sú zbavené práva byť jej známkou. Jazyk sa sťahuje z prostredia súcien, aby vstúpil do veku priehľadnosti a neutrality. V kultúre 17. storočia je tento fenomén všeobecný — všeobecnejší ako zvláštny osud karteziänstva. Treba skutočne rozlišovať tri veci. Na jednej strane bol mechanicizmus, ktorý v jednom, vcelku dosť krátkom období (necelá druhá polovica 17. storočia] predkladal niektorým oblastiam vedenia, ako medicíne alebo fyziológii, teoretický model. Na druhej strane holo úsilie, svojimi formami dosť rôznorodé, o mate-matizáciu empirického; v astronómii a v časti fyziky bolo toto úsilie trvalé a súvislé, v iných oblastiach bolo sporadické — niektorí (napríklad Condorcet) sa o matematizáciu skutočne pokúšali, ďalší {napríklad Condiilac alebo Destuttj ju pokladali za všeobecný ideál a horizont výskumov a ešte ďalší (napríklad Buffon] popierali samu jej možnosť. No ani toto úsilie, ani pokusy mechanicizmu nemožno zamieňať so vzťahom, a Ibid., s. 78. lä Ibid. HS ktorým celá klasická vedenie v jeho najvšeobecnejšej forma súviselo s mathesis, pochopenej ako univerzálna veda o miere a poriadku. Pomocou prázdnych, temných a magických slov ako „karteziánsky vplyv" alebo „newtonovský model" si historici ideí navykli miešať tieto tri veci a definoval: klasický racionalizmus pokušením urobiť prírodu mechanickou a vypočítateľnou. Další, trochu schopnejší sa pod týmto racionalizmom usilujú odhaliť hru „protikladných síl": síl prírody a života, ktoré sa vzpierajú redukcii na algebru a fyziku pohybu, a takto v hĺbke klasicizmu uchovávajú zdroj neracionalizovateľného. Aj prvá, aj druhá z týchto analýz sú nedostatočné, pretože základný význam pre klasickú epistému nemá ani úspech či neúspech mechanicizmu, ani právo či nemožnosť matematizovať prírodu, ale vzťah k mathesis, ktorý ostal až do konca 18. storočia konštantný a nezmenený. Tento vzťah má dve základné črty. Prvou z nich je to, že vzťahy medzi vecami sú pochopené vo forme poriadku a miery, ale s tou základnou nerovnováhou, že problémy miery možno vždy zredukovať na problémy poriadku. Takto sa vzťah každého poznania k mathesis ukazuje v možnosti stanoviť medzi vecami, a to aj nemerateľnými, usporiadanú postupnosť. V tomto zmysle získava analýza veími rýchlo význam univerzálnej metódy; a Leib-nizov zámer vytvoriť matematiku kvalitatívnych poriadkov je v samom strede klasického myslenia; celé vedenie krúži práve okolo neho.- Tento vzťah k mathesis ako všeobecnej vede o poriadku však na druhej strane neznamená pohltenie vedenia v matematike, ani odôvodnenie každého možného poznania matematikou; naopak, v súvislosti s hľadaním mathesis sa objavuje niekoľko empirických oblastí, ktoré dodnes neboli ani sformované, ani definované. V nijakej alebo takmer nijakej z nich nie je možné nájsť stopu mechanicizmu alebo matematizácie; a predsa vznikli na základe možnej vedy o poriadku. Hoci vychádzajú z Analýzy všeobecne, ich zvláštnym nástrojom nebola algebraická 117 metóda, ale systém znakov. Takto sa objavila všeobecná gramatika, prírodná história a analýza bohatstiev — vedy o poriadku v oblastiach slov, živých súcien a potrieb; a všetky tieto empirické oblasti, ktoré sa zrodili s klasickým obdobím a sprevádzali ho počas jeho trvania [ich chronológiu vyznačuje Lancelot a Bopp. Ray a Cuvier, Petty a Ricardo, pričom prví z nich písali okolo reku 1360 a druhí okolo rokov 1800—1810), by sa neboli mohli vytvoriť bez vzťahu, ktorý vtedy celá" epistéma západnej kultúry udržiavala so všeobecnou vedou o poriadku. Tento vzťah k Poriadku je pre klasická obdobie rovnako podstatný, ako bol vzťah k Interpretácii pre renesanciu. A ako interpretácia 16. storočia, kladúca se-miológiu na hermeneutiku, bola v podstate poznaním príbuznosti, tak je celé empirické vedenie ako vedenie o totožností a rozdiele vytvorené usporadúvaním pomocou znakov. Nekonečný a zároveň uzavretý, plný a zároveň tautologický svet podobností sa rozložil a akoby v strede roztvoril; na jednom konci nájdeme znaky, ktoré sa stali nástrojmi analýzy, známkami totožnosti a rozdielu, princípmi usporiadania, kľúčmi pre taxonómiu; a na druhom empirickú a šumiacu podobnosť veci, tú ľahostajnú príbuznosť, ktorá pod myslením poskytuje nekonečnú látku na rozčleňovanie a prideľovanie. Na jednej strane všeobecná teória znakov, delenia a triedenia; na druhej strane problém bezprostredných podobností, samovoľného pohybu obrazotvornosti, návratov prirodzenosti. Medzi nimi je nová vedenie, ktoré v tomto rozostupe našlo svoj priestor. 3. Reprezentácia znaku Čím bol znak v klasickom období? Pretože to, čo sa v prvej polovici 17. storočia zmenilo, a to nadlho — možno až do našich čias —, je práve celý systém zna- 118 kov, podmienky, za ktorých znaky vykonávajú svoju zvláštnu funkciu; to, čo ich spomedzi toľkých iných vecí, ktoré poznáme alebo vidíme, náhle vyzdvihlo ako znaky — samo ich bytie. Na prahu klasického obdobia znak prestáva byť figúrou sveta; a s tým, čo označuje, prestáva byť spojený pevnými a skrytými putami podobnosti alebo spriaznenosti. V klasickom období je znak definovaný troma premennými.11 Pôvod spojenia: znak môže byť prirodzený (ako odraz v zrkadle ukazuje to, čo odráža) alebo konvenčný [ako slovo, ktorá môže pre skupinu ľudí označovať ideu]. Typ spojenia: znak môže patriť k súboru, ktorý označuje (ako dobrý výzor patrí k zdraviu, ktorého je prejavom), alebo môže byť od neho oddelený [ako sú starozákonné symboly vzdialenými znakmi inkarnácie a vykúpenia). Istota spojenia: znak môže byť taký nemenný, že sme si istí jeho spoľahlivosťou (takto dýchanie poukazuje na život}; no môže byť aj jednoducho pravdepodobný (ako bledosť pre graviditu). Ani jedna z týchto foriem spojenia nevyhnutne nepredpokladá príbuznosť; nevyžaduje ju dokonca ani prirodzený znak: výkriky sú spontánne znaky, no nie analógie strachu; alebo tiež, ako hovorí Berkeley, zrakové vnemy sú bohom zavedenými znakmi hmatu, a predsa sa naň nijako nepodobajú.12 Tieto tri premenné nahrádzajú podobnosť pri definovaní účinnosti znaku v oblasti empirických poznatkov. 1. Keďže znak je vždy alebo istý, alebo pravdepodobný, musí mať svoje miesto vnútri poznania. V 16. storočí sa nazdávali, že znaky boli uložené vo veciach, aby ľudia mohli odhaliť ich tajomstvá, ich prirodzenosť a moc; toto odhalenie však bolo iba posledným účelom znakov, odôvodnením ich prítomnosti; bolo to jedno z Ich možných použití, a nepochybné to najiap- 11 Logique de Port-Royal, 1. časť, kap. IV. 13 Berkeley j Essai ďune nouvelle íhécrie da la vision. In: Oeuvres cíioísies, Paris 1944, t. I., s. 163—164. 119 podobá skór, než je usporiadaná, Condiliac a Hume hľadali puto medzi podobnosťou a obrazotvornosťou. Ich riešenia boli úplne protikladné, ale odpovedali na ten istý problém. V každom prípade chápeme, že druhy typ analýzy sa ľahko odvíjal v mýtickej forme alebo prvého človeka [Rousseau], alebo prebúdzajúceho sa" vedomia (Condiliac], alebo cudzinca, nečakane postaveného do tohto sveta [Hume]: táto genéza zaujala miesto samej Genézy. Ešte jedna poznámka. Ak pojmy prírody a ludskej prirodzenosti boli v klasickom období do. istej miery dôležité, nebolo to preto, že táto nemá, nevyčerpateľné bohatá sila zvaná príroda bola náhle objavená ako pole empirických výskumov; nebolo to ani preto, že vnútri tejto šírošírej prírody bola vydelená malá, zvláštna a zložitá oblasť, ktorou je ľudská prirodzenosť. V skutočnosti tieto dva pojmy sú na to, aby zaručili spolupatričnosť, vzájomné puto predstavivosti a podobnosti. Je isté, že predstavivosť sa javí iba ako jedna z vlastností ľudskej prirodzenosti a podobnosť ako jeden z účinkov prírody. Keď vsak sledujeme archeologickú sieť, ktorá dáva klasickému mysleniu zákony, zreteľne vidíme, že ľudská prirodzenosť je v tom nepatrnom presahovaní reprezentácie, ktorá jej umožňuje re-prezentovať sa (je tam celá ľudská prirodzenosť: reprezentáciu prečnieva práve o toľko, aby sá znovu prezentovala v tom prázdnom priestore, ktorý delí prítomnosť reprezentácie a „re-" jej opakovania); a že príroda je iba nepostihnuteľné rušenie reprezentácie, spôsobujúce, že podobnosť v nej možno vidieť skôr ako poriadok totožností. Vo všeobecnej konfigurácii epistemy príroda a ľudská prirodzenosť umožňujú, aby sa podobnosť a obrazotvornosť prispôsobovali jedna druhej, na čom sa zakladajú všetky empirické vedy o poriadku, a čo ich umožňuje. V 16. storočí bola podobnosť spätá so systémom znakov a ich interpretácia otvárala pole konkrétnym poznatkom. Od 17. storočia je podobnosť vytlačená až 134 na pomedzie vedenia, k jeho najnižším a najskromnejším hraniciam, tam, kde sa spája s obrazotvornosťou, s jeho neurčitými opakovaniami, s jeho hmlistými analógiami. A namiesto toho, aby viedla k vede interpretácií, predkladá genézu, ktorá vystupuje od hrubých foriem Rovnakého k veľkým tabuľkám vedenia, rozvinutým podľa foriem totožnosti, rozdielnosti a poriadku. Projekt vedy o poriadku, ako ho odôvodňovalo 17. storočie, predpokladal, že ho bude sprevádzať genéza poznania, a ona ho skutočne bez prerušenia sprevádzala od Locka až po ideológov. 6. „Mathesis" a „taxonómia" Projekt všeobecnej vedy o poriadku; teória znakov, ktorá analyzuje reprezentácie; rozloženie totožností a rozdielov do usporiadaných tabuliek: takto sa v klasickom období vytvoril priestor empirického, ktorý až do konca renesancie nejestvoval a ktorému je súdené vytratiť sa na začiatku 19. storočia. Dnes je také ťažké obnoviť ho, tak dôkladne ho prekrýva systém pozitivit nášho vedenia, že bol dlho nespozorovaný. Deformujeme ho, maskujeme našimi kategóriami a šablónami. Zdanlivo nám ide o rekonštrukciu toho, čím boli v 17. a 18. storočí „vedy o živote," o „prírode" alebo o „človeku". Zabúdame pritom, že ani človek, ani život, ani príroda nie sú oblasťami, ktoré by sa spontánne a poslušne otvárali poznávaciemu záujmu. Klasickú epistému ako celok umožňuje predovšetkým vzťah k poznaniu poriadku. Keď ide o to, usporiadať jednoduché prirodzenosti, riešenie poskytuje mathesis, ktorej univerzálnou metódou je Algebra. Keď ide o to, usporiadať zložité prirodzenosti (reprezentácie všeobecne, ako sú dané v skúsenosti], treba vytvoriť taxonómiu a zaviesť na to systém znakov. Znaky sa na poriadok zložitých prirodzeností vzťahujú tak, ako sa algebra vzťahuje na poriadok jednoduchých prirodze- -t ne nosií. No keďže sa empirické predstavy musia dať analyzovať na jednoduché prirodzenosti, je zrejmé, že taxonómia úplne zodpovedá mathěsis; ale pretože vnímanie evidentného je iba zvláštnym prípadom reprezentácie všeobecne, práve tak možno povedať, že mat-hesis je iba zvláštnym prípadom taxonomie. Takisto znaky, ktoré stanovuje samo myslenie, vytvárajú akúsi algebru zložitých predstáv; a opačne, algebra je metódou umožňujúcou dať jednoduchým prirodzenostiam znaky a narábať nimi. Tak dostaneme túto schému: Všeobecná veda o poriadku Jednoduchá prirodzenosti •(---------------------> Zložité predstavy Ma thesis Taxonómia .;. t Algebra *----------------------------------------------s- Znaky To však nie je všetko. Taxonómia navyše predpokladá istú kontinuitu vecí [nepřetržitost, plnosť bytia] a istú schopnosť obrazotvornosti, ktorá ukazuje to, Čo nie je, čím vsak umožňuje odhaliť kontinuum. Možnosť vedy o empirických poriadkoch je teda podmienená analýzou poznania — analýzou, ktorá musí ukázať, ako sa skrytá [a akoby zahmlená) kontinuita bytia moža rekonštruovať časovým spojením diskontinuitných predstáv. Tam pramení potreba skúmať pôvod poznatkov, ktorá sa prejavovala počas celého klasického obdobia. Skutočne, tieto empirické analýzy nie sú k projektu univerzálnej mathssis v takom protiklade ako skepticizmus k racionalizmu; tieto analýzy boli zahrnuté v požiadavkách vedenia, ktoré už nevystupuje ako skúsenosť s Rovnakým, ale ako stanovenie Poriadku. Na jednom konci klasickej epistšmy leží takto mathssis ako vada o kalkuiovaíeínom poriadku a na druhom genéza ako analýza vytvárania poriadkov z empirických následností. Na jednej strane sa používajú symboly možných operácií s totožnosťami a rozdielmi, na druhej sa analyzujú známky, ktoré sa podobnosťou 138 vecí a návratmi obrazotvornosti postupne prenášajú. Medzi mathesis a genézou sa rozprestiera oblasť znakov — znakov, ktoré prenikajú celou sférou empirickej reprezentácie, nikdy ju však neprekračujú. Medzi kal-kulora a genézou je priestor tabuľky. Tento druh vedenia chce znakom postihnúť všetko, čo nám môže dať reprezentácia: vnemy, myšlienky, želania; tieto znaky musia mať hodnotu príznakov, t. j. musia celok reprezentácie rozčleniť na rozličné úseky, ktoré sú navzájom oddelené určitelnými Črtami. Tak znaky oprávňujú vytvoriť simultánny systém, v ktorom reprezentácie vyjadrujú svoju blízkosť i vzdialenosť, susedstvo i odstup — teda siete, ktorá mimo chronológie ukazuje ich spriaznenosť a v nemennom priestore obnovuje ich vzťahy poriadku. Tak možno načrtnúť tabuľku totožností a rozdielov. V tejto oblasti sa stretávame s prírodnou históriou — vedou o charakteristických znakoch, ktoré rozčleňujú kontinuitu a posplietanost prírody. Tu sa tiež stretávame s teóriou peňazí a hodnoty — vedou o znakoch, ktoré umožňujú výmenu a dovoľujú stanoviť rovnováhu medzi potrebami alebo želaniami ľudí. Sem sa napokon umiestňuje všeobecná gramatika, veda o znakoch, ktorými ľudia zoskupujú svoje singulárně vnemy a rozčleňujú nepretržitý pohyb svojich myšlienok. Tieto tri oblasti, hocako odlišné, mohli v klasickom období jestvovať iba potiaľ, pokiaľ sa medzi kal-kulom rovností a genézou predstáv nastolil základný priestor tabulky. Vidno, že tieto tri pojmy — mathesis, taxonómia, genéza — označujú ani nie tak oddelené oblasti, ako skôr pevnú sieť prislúchania, ktorá určuje všeobecnú konfiguráciu vedenia v klasickom období. Taxonómia sa nestavia do protikladu k mathesis: umiestňuje sa do nej ako od nej odlišná. Taxonómia je totiž tiež vedou o poriadku — kvalitatívnou mathesis. V presnom zmysle slova je však mathesis vedou o rovnostiach, teda o atribúcii a súdoch; je to veda o pravde. Taxonómia 137 skúma totožnosti a rozdiely; je to veda o rozčleňovali! a triedach; je to vedenie o súcnach. Genéza sa zasa umiestňuje dovnútra taxonomie, alebo v nej aspoň nachádza svoju prvú možnosť. Ale taxonómla stanovuje tabuľku viditeľných rozdielov, kým genéza predpokladá postupnosť radu; prvá chápe znaky v ich priestorovej simultaneite — ako syntax; druhá ich rozdeľuje analogicky s časom — ako chronológia. Taxonómla vzhľadom na mathesis vystupuje ako ontológia vo vzťahu k apofantike; vzhľadom na genézu vystupuje ako semiológia vo vzťahu k histórii. Taxonómla teda určuje všeobecný zákon súcien a zároveň podmienky ich poznania. Preto mohla teória znakov v klasickom období priniesť dogmaticky pôsobiacu vedu, ktorá sa vydávala za poznanie samej prírody, a zároveň filozofiu reprezentácie, ktorá sa časom čoraz väčšmi stávala nominalistickou a skeptickou. Preto aj takéto usporiadanie úplne zaniklo, takže neskoršie obdobia dokonca zabudli, že vôbec jestvovalo; po Kantovej kritike a po všetkom, čo sa v západnej kultúre odohralo na konci 18. storočia, bol totiž zavedený nový typ rozdelenia: na jednej strane sa preskupila mathesis, konštituujúc apofantiku a ontológiu, a v tejto forme dodnes ovláda formálne disciplíny; na druhej strane sa história spája so semiológíou (a napokon ju pohlcuje) v interpretačných disciplínách, ktorých možnosti sa rozvíjali od Schleiermachera k Mietzschemu a Freudovi. V každom prípade možno najvšeobecnejšie usporiadanie klasickej eplstémy definovať ako systém, ktorý sa člení na mathesis, taxonómiu a genetickú analýzu. Vedy vždy so sebou prinášajú projekt, hoci aj vzdialený, vyčerpávajúceho usporiadania; zároveň sa vždy zameriavajú na objavenie jednoduchých prvkov a ich postupné skladanie; a vo svojom strede vytvárajú tabuľku, rozloženie poznatkov v synchrónnom systéme. V 17. a 18. storočí je centrom vedenia tabuľka. A veľké polemiky, ktoré zamestnávali mienky ľudí, sa úplne 138 prirodzene umiestňujú do záhybov tejto organizácie. Dejiny myslenia klasického obdobia sa dajú písať aj tak, že si za východisko alebo za témy vezmeme tieto polemiky. Potom však vzniknú iba dejiny mienok, t. j. výberov urobených podľa jednotlivcov, prostredí a spoločenských skupín; a to bude celá metóda výskumu. Keď sa však podujmeme na archeologickú analýzu samého vedenia, potom tieto slávne polemiky nemôžu viesť a artikulovať náš výklad. Treba rekonštruovať všeobecný systém myslenia, ktorého sieť vo svojej pozitivitě umožnila hru simultánnych a zdanlivo protikladných mienok. Táto sieť určuje podmienky možnosti polemiky alebo problému, ona je nositeľom historicity vedenia. Ak sa v západnom svete zápolilo o poznanie, či je život iba pohybom, alebo Či je príroda dostatočne usporiadaná, aby dokazovala boha, príčinou nebolo nastolenie problému, ale to, že epistéma západnej kultúry po tom, čo rozptýlila nekonečný kruh znakov a podobností, a pred tým, než začala organizovať kauzálne a historické rady, otvorila priestor tabuľky, ktorým neprestajne prechádzala od kalkulovateľných foriem poriadku až po analýzu najzložitejších reprezentácií. A stopy po tomto prechádzaní vidno na historickom povrchu tém, polemík, problémov a preferencií v- mienkach. Poznatky prechádzajú z jedného konca na druhý „priestorom vedenia", ktorý sa v 17. storočí naraz rozvinul a uzatvoriť sa mal až o stopäťdesiat rokov neskôr. Treba sa teraz podujať na analýzu tohto priestoru tabuľky, a to tam, kde sa ukazuje v najjasnejšej forme, t. j. v teóriách jazyka, klasifikácie a peňazí. Niekto možno namietne, že samo úsilie analyzovať zároveň a vcelku všeobecnú gramatiku, prírodnú históriu a ekonómiu, vzťahujúc ich na všeobecnú teóriu znakov a reprezentácie, predpokladá otázku, ktorá mohla vzniknúť iba v našom storočí. Je nepochybné, že klasické obdobie nemohlo vymedziť a nazvať vše- 133 stranný systém svojho vedenia o nič viac než ktorákoľvek inä kultúra. Tento systém bol však dostatočne naliehavý, aby viditelné formy poznatkov samy načrtávali svoj spoločný pôvod, takže metódy, pojmy, typy analýzy, získané skúsenosti, mysle a napokon ľudia sami akoby sa premiestnili podľa pokynu základnej siete, ktorá určuje implicitnú, no nevyhnutnú jednotu vedenia. História ukázala tisíce príkladov týchto premiestnení. Ukazuje ich prechodená cesta medzi teóriou poznania, teóriou znakov a teóriou gramatiky: Port--Royal vytvoril Gramatiku ako doplnok a prirodzené pokračovanie Logiky, s ktorou ju spája spoločná analýza znakov; Condillac, Bestutt de Tracy a Gerando skĺbili rozklad poznania na jeho podmienky alebo „prvky" s reflexiou o tých znakoch, medzi ktorými je jazyk iba tou najviditeľnejšou aplikáciou a použitím. Takisto cesta medzi analýzou reprezentácie a znakov a analýzou bohatstva: fyziokrat Quesnay napísal pre Encyklopédiu heslo Evidencia; Condillac a Destutt postavili do jedného radu s teóriou poznania a jazyka teóriu obchodu a ekonómie, ktorá mala pre nich politický i morálny význam; je známe, že Turgot napísal do Encyklopedie heslo Etymológia a vytvoril prvú systematickú paralelu medzi peniazmi a slovami; že Adam Smith okrem svojho veľkého ekonomického diela napísal esej o pôvode jazykov. A cesta medzi teóriou prírodných klasifikácií a teóriami jazyka: Adanson chcel vytvoriť nielen umelú a zároveň koherentnú nomenklatúru botaniky; plánoval (a Čiastočne aj presadil) úplnú reorganizáciu písma podľa fonetických daností jazyka; medzi svojimi posthumnými dielami Rousseau zanechal základy botaniky a rozpravu o pôvode jazykov. Tak sa, akoby vybcdkovaná, načrtáva veľká sie ŕ empirického vedenia: vedenia o nekvantítatívnych poriadkoch. A možnože zadržiavaná, no naliehavá jednota nejakej Taxonomia universalis sa celkom jasne objaví v Linného zámere odhaliť vo všetkých konkrét- 140 nych oblastiach prírody i spoločnosti rovnaké rozdelenia a rovnaký poriadok.-2 Hranicou tohto vedenia by bola dokonalá priehľadnosť medzi reprezentáciami a znakmi, ktoré ich usporadúvajú. 23 Ltnné, Philosophie bctanlque, § 155, 258.