Ei prijmeme alebo neprijmeme, budeme alebo nebudeme pouiivaf urEitC
formy vyrazov v uvaiovanom rimci.
CO sa tyka uvedenCho Speciilneho prikladu, obvykle nejde o uviienu
voľbu, pretoie vietci sme prijali jazyk veci ako samozrejmosf u i
v ranom detstve. Napriek tomu mdieme to pokladaf za zileiitosf niiho
rozhodnutia v tomto zmysle: mime slobodnii vorbu v tom, Ei budeme
i nadalej pouiivaf jazyk veci alebo nie; v zipornom pripade by sme sa
mohli obmedzif na jazyk zmyslovfch dit a inych ,,fenomenilnych" entit,
alebo by sme mohli vytvorif namiesto beinCho jazyka veci alternativny
jazyk s odliinou itruktiirou, alebo napokon by sme sa mohli zdriaf akChokolvek
hovorenia. Ked sa niekto rozhodne prijaf jazyk veci, niet nijakfch
nimietok proti tomu, aby sme mohli vyhlisif, ie prijal svet veci.
Nesmieme to viak interpretovaf tak, aby to znamenalo, ie tym akceptoval
vieru v reilnosf tohto sveta veci. Nejde tu o takiito vieru, ani o nijake
takCto tvrdenie alebo predpoklad, kedie to nie je teoreticki otizka. Prijaf
svet veci neznamenti nif in6 ako akceptovaf urEitii formu jazyka, inymi
slovami, prijaf pravidli pre tvorenie vjrrokov a ich testovanie, uznanie
alebo odmietnutie. Prijatie jazyka veci vedie na ixiklade uskutdnenych
powrovani aj k tomu, ie uznivame, verime alebo tvrdime urEitC vyroky.
TCza o reilnosti sveta veci viak nemdie byf medzi tymito vfrokmi, keďie
sa nedi formulovaf v jazyku veci a, zdi sa, ani v nijakom inom teoretickom
jazyku.
Aj ked rozhodnutie prijaf jazyk veci samo osebe nemi kognitivny
charakter, je obyEajne ovplyvnene teoretickjh poznanim, prive tak ako
hocktore in6 uviienC rozhodnutie, tykajiice sa prijatia jaz~kovfchalebo
infch pravidiel. Ciele, pre ktorC sa m i jazyk pouiivaf, napr. komunikovanie
faktovych poznatkov, urfujii, ktorC Einitele sa pri rozhodovani
uplatfiujii. Medzi tieto rozhodujiice Einitele moino zaradif iiEinnosf, uiitoi;nosf
a jednoduchosf upotrebenia jazyka veci. Otizky vzfahujiice sa
na tieto charakteristiky sii vskutku teoretickej povahy, nemoino ich viak
stotoifiovaf s otizkou realizmu. Nie sii to otizky typu tino - nie, ale
ottizky stupfia, miery. Jazyk veci vo svojej beinej ~odobesa naozaj veľmi
iifinne uplatfiuje v kaidodennom iivote a sliiii pre vaESinu jeho potrieb.
Je to nepochybny fakt, ktory sa opiera o obsah naiej skiisenosti. Bolo
by viak nesprivne, keby sme opisali tiito situiciu tfmito slovami: ,,Fakt,
ie jazyk veci je ufinny, je potvrdzujucim ddkazom (evidence) reilnosti
sveta veci." Namiesto toho by sme mali radiej povedaf: ,,Tento fakt
ukazuje, i e je naozaj vhodnC prijaf jazyk veci."
SystSm EiseE. Ako priklad systCmu, ktory m i viac logick6 ako faktovii
povahu, vezmime si systCm prirodzenych fisel. Rimec pre tento
system sa vytvira tak, i e sa pomocou vhodnych pravidiel zavedii do
danCho jazyka novC vfrazy: (1) fislovky, napr. ,,pat", a vetnC formy
(sentence forms), napr. ,,Na stole leii pat knih"; (2) vieobecny termin
,,kisloUpre nove entity a vetnC formy, ako napr. ,,Pat je Eislo"; (3) vjrrazy
pre vlastnosti fisel (napr. ,,ziporny", ,,byf prvoEislom"), vzfahy (napr.
,,vaeii ako") a funkcie (napr. ,,plusu) a vetnC formy, ako napr. ,,Dve
plus tri je (4) EiselnC premennC (,,m4',,,nuatd.) a kvantifikitory
pre univerzilne vety (,,pre kaidC n . . .") a existenEnC vety (,,Existuje
aspofi jedno n takC, ie .. .") s beinymi deduktivnymi pravidlami.
Tu sa opaf vyskytujii interne otizky, napr. ,,Existuje prv&islo vafSie
ako Eislo sto?" Odpovede na tieto otizky sa tu, pochopitelne, neudivajii
pomocou empirickfch skiimani, zaloienqch na pozorovani, ale pomocou
logickej analfzy, zaloienej na pravidlich pre uvedenC novC vfrazy.
Tieto odpovede sii preto analytickC, t. j. logicky pravdivk.
Aki je teraz povaha filozofickej otizky vzfahujiicej sa na existenciu
alebo reilnosf Eisel? Predovietkym je to intern5 otizka, ktori sa spolu
s jej kladnou odpovedou d i formulovaf pomocou novych terminov pw
vedzme takto: ,,Existujii Eisla'' alebo zjavnejiie, ,,Existuje aspofi jedno
n take, ie n je Eislo." Tento vfrok vyplyva z analytickkho vyroku ,,Pať
je Eislo", a je preto sim analyticky. Ba Eo viac, je dosf triviilny (na
rozdiel napr. od vfroku ,,Existuje prv&islo vafiie ako Eislo mili6nU,ktory
je takisto analyticky, ale vdbec nie triviilny), pretoie nehovori nif viac,
ibaie novy system nie je prizdny; to viak vidime hned z pravidla, ktorC
urfuje, i e slovi, ako ,,pat" atd., moino dosadif za uvedenC nov6 premennC.
Preto by nikto, kto chipe otizku ,,Existujii Eisla?" v internom
zmysle, neuviedol zipornii odpoved, ba ani ju len nebral viine. M8ieme
sa teda naozaj domnievaf, ie ti filozofi, ktori chipu otazku existencie
Eisel ako viiny filozoficky problCm a venujfi mu z obidvoch strin dlhoEiznC
argumenticie, nemajii na mysli tiito internii otizku. A skutene,
keby sme sa ich spytali: ,,Rozumiete tym otizku, ktorti sa tyka toho, Ei
by sme naili rimec pre Eisla, keby sme ho prijali, ako prizdny a l e b
ako neprizdny?", pravdepodobne by odvetili takto: ,,Vdbec nie; rozumieme
tfm otizku, ktori predchhdza prijatiu spominanCho novCho rimca."
Azda by sa pokiisili vysvetlif, Eo myslia tym, ked hovoria, ie je to
otizka ontologickCho postavenia Eisel; otizka, fi Eisla majii alebo nemajh
urfitii metafyzickii charakteristiku zvanii realita (ale ide o druh ideilnei
reality, odliiny od materiilnej reality sveta veci) alebo subsistencia alebo
postavenie ,,nezivislych entit". Na neifastie tito filozofi dosiar neuviedli
formuliciu svojej otizky pomocou terminov beinCho vedeckCho jazyka.
Musime preto usudzovaf, ie sa im nepodarilo daf tejto externej otizke,.
ani moinym odpovediam na iiu, nijaky kognitivny obsah. Pokiar teda
neuvedii urEitii jasnii kognitivnu interpreticiu, je iiplne opodstatnenC,
21. 323
"Dup:<-"u
erncau~c
am&FQ-"(PLZ2%Q-
a6-.An.agy..522g5
2ZaEsaw
2-Bggs.98:k'ggxNc882-93
vlGaprD-a<0'3z'21z;.,02
2DD.W
5%~2.2r""P'e-$qgspqnsng
*Fy~ao&~O&
Pes3Pzx;g$g-ma
g0-8~6"g-,.FgEEgq2.92.-a
-eFilp,wB~4s:Cgj
2.~52at.OP1.--o
+a8-.NcE,
2.8,g$,aC.
;E.epG.8<?.
2&-y;Y..,".g85.-"N,.r.
2..-;p$YnF.m2<".p
3.:$$lo-D0,2w-%$aD
aP,tsOL-w@N'Y,W
8ro-'0u~e.
2.g-'";D-Epa'e'%%-
'P0-rpovl=-
-eD-m.39O<
.A6.aG.,.g:
-..I'2&-"g;5,g'E.NCQ-
I=.
2gG"c-
a8Fu'6,.crs
3?";gu,??~.u
Syste'm ulastnosti ueci. Jazyk veci obsahuje slovi, ako ,,fervenfiC,
,,tvrdyU, ,,kamennfU, ,,domiciU atd., ktorC sa pouiivajii na opis toho,
akC veci sli. MBieme teraz zaviesf novC premenne, povedzme ,,fM,,,g"
atd., za ktorC moino dosadzovat spominanh slovi, ako aj vSeobecnf
termin ,,vlastnosf". Stanoven6 su nov& pravidli, ktor6 pripiiifaju vety,
ako ,,CervenC je vlastnosf", ,,Cerven& je farba", ,,Tieto dva kiisky papiera
majli aspofi jednu farbu spolofnii" (t. j. ,,Existuje aspofi jedno
f takC, ie f je farba a . . ."I. Posledni veta je ureitC intern6 tvrdenie. Toto
tvrdenie m i empirickii, faktovu povahu. Externf vfrok, filozofickf vfrok
o reilnosti vlastnosti - ako Speciilny pripad tCzy o reilnosti univerzilii
- je vlak pozbavenf kognitivneho obsahu.
Syste'm celtjch Cisel a raciondlnych Eisel. Do jazyka, obsahujliceho
rimec pre prirodzene Eisla, mdieme zaviesf najprv kladn6 a zipornk celC
<isla ako vzfahy medzi prirodzenqmi fislami a potom racionilne Eisla
ako vzfahy medzi celpmi eislami. S tqm slivisi zavedenie novfch typov
premennfch, vfrazov, ktor6 moino za ne dosadzovat, ako aj zavedenie
vieobecnfch terminov ,,celCEislo" a ,,racionilneEislo".
Systim realnych Eisel. Na ziklade racionilnych fisel sa dajii zaviesf
reilne fisla ako triedy Speciilneho druhu (podla metbdy, ktorii rozvinuli
Dedekind a Frege). Opaf sa tu zavidza novf druh ~remennfch,vfrazov,
dosaditeľnfch za tieto premennk (napr. ,,v?'), a vSeobecnf termin
,,reilne Eis1.0".
~asopriestorovtjsziradnicovy syste'rn pre fyziku. Novfmi entitami
sii tu Easopriestorovk body. Kaidf bod je usporiadanou Stvoricou Styroch
reilnych fisel, ktor6 sa nazfvajii jeho siiradnicami a pozostivajli z troch
priestorovfch a z jednej Easovej suradnice. Fyzikilny stav EasopriestorovCho
bodu alebo useku sa opisuje bud pomocou kvalitativnych predikitov
(napr. ,,horiici0), alebo tak, ie sa mu pripiiu Eisla ako hodnoty
fyzikilnych veliein (napr. masy, teploty a pod.). Krok od systCmu veci
(ktorf neobsahuje Easopriestorovk body, ale iba rozkladajuce sa objekty
s priestorovfmi a Easovfmi vzfahmi medzi nimi) k fyzikilnemu siiradnicovCmu
systCmu je opaf zileiitost niSho rozhodnutia. NiS vfber urfitfch
strinok, hoci sim osebe nie je teoretickf, je podnietenf teoretickfm
poznanim, fi u i logickfm alebo faktovfm. Napr. to, i e si volime za
siiradnice radiej reilne fisla ako racionilne alebo celC, nie je veImi
ovplyvnenC skusenostnfmi faktmi; tito volba je podmieneni najma zretelom
na matematickii jednoduchosf. Obmedzenie sa na racionilne shUvahy
rozvijan6 v tomto Elinku azda pomaiu osvetlif 6lohu systtmu jazykovpch pravidiel
na zavedenie rimca pre entity na jednej strane a ~ l o h umimosyst6movych vysvetliviek
na druhej strane.
radnice by nebolo v rozpore s nijakfmi experimentilnymi poznatkami,
ktorfmi disponujeme, pretoie vfsledkom akChokolvek merania je racionilne
fislo. Pravda, tfm by sa sfaiilo pouiitie beinej geometric (ktori
napr. hovori, ie uhlopriefka Stvorca o strane 1 m i iracionilnu hodnotu
V2) a vied10 by to k velkfm komplikiciim. Na druhej strane rozhodnutie
pouiivaf radiej tri priestorovC siiradnice ako dve alebo Styri sa na
ziklade vfsledkov vieobecnfch pozorovani veľmi presadzuje, ale dosiaY
sa eSte celkom neprebojovalo. Keby istC iikazy pozorovanC vraj na Spiritistickfch
seansich, napr. lopta vyletujiica zo zapefatenej krabice, boli
potvrdene tak, ie by boli mimo akejkolvek mysliteľnej pochybnosti, zdalo
by sa vfhodnfm pouiivaf ityri priestorove siiradnice. Interne otizky sii
tu vo vieobecnosti empirickfmi otizkami, na ktor6 sa m i odpovedaf
pomocou empirickCho skiimania. ExternC otbzky, tfkajiice sa reality fyzikdlneho
priestoru a fyzikilneho Casu, sii pseudmtbzky. PodobnC otizky,
ako ,,Existujli (reblne) EasopriestorovC body?", sii dvojznahC. Moino
ich chipat ako interne otizky; v tomto pripade je kladni odpoved na ne
analyticki a triviilna. Dajli sa vSak chipaf aj v externom zmysle: ,,Zavedieme
tie a tie formy do niiho jazyka?"; v tomto pripade nie je to
teoreticki, ale prakticki otizka, sk8r zileiitosf rozhodnutia ako tvrdenia,
a preto navrhovani formulicia by iba zbytkne plietla. Uvedenii otizku
moino napokon rozumief v tomto zmysle: ,,Bude podla naSich skiisenosti
pouiitie uvaiovanfch jazykovfch foriem vhodnC a uiitoEnC?" Toto je
teoreticki otizka a m i faktovii, empirickti povahu. Tqka sa vSak stupfia,
miery; preto formulicia tvaru ,,Reilne alebo nereilne?" by nebola
'C adekvitna.
Zhrfime teraz podstatne charakteristiky situicii, v ktorfch ide o zavedenie
nejakeho novCho druhu entit, charakteristiky, spoldne rozlihfm ~rikladom,
ktore sme skiimali.
Prijatie nejakCho novCho druhu entit sa reprezentuje v danom jazyku
tfm, i e sa zavedie urEitf rimec pre novC formy vfrazov, ktorC sa majii
pouiivaf v zhode s novou mnoiinou pravidiel. M8iu sa pritom zjavit
novC meni pre Speciilne entity uvaiovaneho druhu; niektork z tfchto
mien sa vSak mdiu vyskytovaf v danom jazyku u i pred zavedenim novCho
rimca. (Napriklad jazyk veci zaiste obsahuje slova typu ,,modrf" a ,,domici"
u i predtfm, ako sa zavedie rimec pre vlastnosti; ba m8ie obsa-
hovat slovl, ako ,,desafMvo vetlch tvaru ,,Mlm desaf prstov" predtfm,
ako sa zaviedol rlmec pre Eisla.) Tlto skutotnosf ukazuje, i e vfskyt
konitlnt uvaiovaneho typu - ktore sa pokladajli za men6 entit novkho
druhu, len Eo je zavedenf novf rlmec - nie je bezpeEnfm znakom, ie
sa prijali n o d druhy entit. Zavedenie tfchto konitlnt preto netreba
&pat ako podstatnf krok pri zavldzani noveho rlmca. Podstatne sii
sk6r tieto dva kroky: po prve, zavedenie urCit6ho vieobecneho terminu,
predikltu vyiiieho stupxia, ktorf nlm dovoluje povedaf o Iubovolnej
konkretnej entite, ie patri do tohto druhu (napr. ,,Cervene je vlartnost",
,.Pat je Eislo"); po druhe, zavedenie premennej noveho typu. NovC entity
sii hodnotami Vchto premennfch; dane konitanty [a uzavrete (closed)
zloiene vfrazy, ak v6bec existujiil moino dosadzovd za tieto premenncL5
Pom&ou tfchto premennfch sa dajii potom formulovaf vieobecne vety,
vztahujiice sa na novC entity.
Ked u i sli tieto nove formy do jazyka zavedene, dajii sa pomocou
nich formulovaf interne otlzky a moine odpovede na ne. Otlzka tohto
druhu mBie byt bud logickl, alebo empiricki. PodIa toho je aj pravdivl
odpoved bud faktovo pravdivl, alebo analytickl.
Od internfch otlzok musime jasne odliiif externe, t. j. filozoficke
otzizky, vztahujiice sa na existenciu alebo realitu celeho systemu novfch
entlt. Mnohi filozofi povaiujii othzku tohto druhu za urfitii ontologickii
otlzku, ktorii si treba poloiit a odpovedaf na iiu u i pred zavedenim
noech jazykovfch foriem. Sfi presvedEenl, ie zavedenie tfchto foriem je
opr5vnenC iba vtedy, ak ho moino potvrdit pomocou ureiteho ontologickCho
nlhladu, poskytujliceho kladnd odpoved na ot5zku reality. V protiklade
k tomuto nlzoru zastlvame stanovisko, ie zavedenie novfch prostriedkov
hovorenia si nevyiaduje nijake teoreticke ospravedlnenie, pretoie
z neho nevyplfva nijakk tvrdenie o realite. MBieme hldam eite hovorif
(a to prlve roblme) o ,,prijati novfch entit", pretoie thto forma reEi je
bein5. Treba viak mat na zreteli, i e tlto formullcia znamen5 pre nls iba
tolko ako prijatie noveho rlmca, t. j. novfch jazykovfch foriem. Predov6etkfm
ju nesmieme interpretovaf tak, ie sa vzfahuje na nejakf predpoklad,
presvedrenie alebo tvrdenie o ,,rellnosti uvedenfch entit". Taketo
tvrdenie nejestvuje. Zdanlivf vfrok o realite systemu entit je pseudovfrok
W. V. Quine prv9 spoznal, ak6 d6leiitC je toto zavedenie premennich, naznafujdce,
ie boli prijatk tie t i on6 entity. .,Ontologia, na ktord viaie autor pouiivanie
jazyka, zahrfiuje v sebe jednducho objekty, ktore podla autora apadajd ... do oblasti
h A 6 t svojich premennychu (Notes on Existence and Necessity, Journal of Philosophy,
r d . 4011943, str. 118; porovnaj tiei: Designation and Existence, tamie. r d . 3611939,
str. 702-709 a On Universals. The Journal of Symbolic Logic. rot. 2111947. rtr.
74-84).
bez kognitivneho obsahu. Zaiste musime v tejto zlleiitosti narazif na
d6leiitii otlzku, ktorh je viak praktickl, a nie teoretickl, na otlzku, fi
prijai alebo neprijaf uvedene novC jazykove formy. Toto prijatie nemoino
posudzovaf tak, ie by bolo pravdive alebo nepravdive, kedie vBbec nie
je nijakfm tvrdenim. MBieme ho posudzovat len z toho hladiska, ti je
viac alebo menej vhodne, plodne a Ei prispieva k tomu cielu, pre ktorf
je jazyk stavanf. Siidy tohto druhu udlvajii, fim je motivovane rozhodnutie
prijaf alebo odmietnuf danf druh entk6
Je teda jasne, ie prijatie urfiteho jazykoveho rlmca nesmieme chC
pat tak, ie pokial ide o realitu uvaiovanfch entit, vyplfva z neho istC
metafyzicke hladisko. Zdl sa mi, ie prlve pre zanedbanie tohto dBleiiteho
rozliienia oznarujli niektori siirasni nominalisti pripustenie premennfch
abstraktneho typu ako ,,plat~nizmus".~Tato je, mierne povedane, nanajvfi
zavldzajiica terminolbgia. Vedie k absurdnw d6sledkom, ie stanovisko
kaideho, kto prijima jazyk fyziky a v iiom prememe rellnych
fisel (ako jazyk pre komuniklciu, nielen ako kalkul), muselo by sa volaf
platonisticke, aj vtedy, ak ide o prisneho empiristu, ktorf odmieta plat6novskii
metafyziku.
Moino tu uviesf strufnii historickti pozn5mku. Nekognitivn~charakter
otlzok, ktore sme tu nazvali externfmi otlzkami, spoznal a zdBraztioval
u i Viedenskq kriiiok, vedenf Moritzom Schlickom, skupina,
z ktorej pochldza hnutie logickeho empirizmu. Kriiiok, ovplyvnenf ideami
Ludwiga Wittgensteina, odmietol tezu, i e vonkajii svet je rellny,
Pozri podrobn6 dvahy v prlci Herberta F e i g 1a Existential Hypotheses, Philosophy
of Saience, I&. 17/1950,str. 35-62, kde najdeme dzko pribuznk nahlady na
tieto otazky.
' Paul B e r n a y s, Sur le platonisme duns les math6motiques, ĽEnseignement mathem.
3411935,str. 52-69. W.V. Q u i n e, pozri predo616 poznamku a flinok On what
there is, Review of Metaphysics, r d . 211948,str. 21-38, znovu uverejnenC v knihe From
a Logical Point of View, Cambridge, Mam., 1953. Quine neuznlva rozliienie, ktorC
som u i zdbrazfioval, pretoie ~ o d l ajeho v6mbecnej koncepcie neexistuje ostrl hranica
medzi lcgickou a faktovou pravdou, medzi otazkami vyznamu a otazkami faktu, medzi
prijatim urritej jazykovej istruktdry a prijatim nejakCho tvrdenia formulovanCho v tomto
jazyku. Tdto koncepciu, ktori sa, ako sa z&, znafne odch~lujeod beinCho spBsobu
myslenia, vysvetluje vo svojom Pllnku Semantics and abstract Objects, Proceedings of
American Academy of Arts and Sciences, roT. 80/1951,str. 90-96. Ked vo svojom
fhnku On what there is kvalifikuje Quine moju logicistickd koncepciu rnatematiky,
odvodend od Fregeho a Russella, ako ,,platonistick9 realizmus* (str. 33), nemi to
znamenaf (ako mi to osobne vysvetloval), ie mi pripi.suje zhodu s PlatonovLm
fyzick- ufenirn o univerziliich, ale iba to, ie akceptujem jazyk matematiky obsahujdci
premenne vyiriieho stupfia. Vzhladom na zikladny postoj pri vjrbere urfitej jazYkovej
formy (,,ontolbgie" v Quinovej terrnin~lb~ii,ktorl sa mi zdl zmPtenou), ukazuje
sa, ie sa teraz vlastne zhodujeme: ,,zrejme tu treba odpordfat toleranciu a experimentilneho
ducha' ( O n what there is, str. 38).
ako aj tCzu, ie nie je reilny, a vyhlisil ich za p s e u d o v y r ~ k ~ ; ~to istC sa
vzfahuje aj na tCzu o realite univerzilii (abstraktnych entit v naiej slicasnej
terminologii) a na nominalistickli tCzu, ie univerzilie nie sli
realne a ich zdanlivC mena nie s6 menami niEoho, ale SII iba flatus vocis.
(Je zrejmk, ie zdanliva negbcia urEitCho pseudovyroku musi byf aj sama
pseudov~rokom.) Nie je preto sprivne pokladaf Elenov Viedenskeho
kruiku za nominalistov, ako sa to niekedy robilo. Ked sa viak prizrieme
na zakladnf antimetafyzickjr a proscientisticky postoj vaESiny nominalistov
(a to istC plati o mnohych materialistoch a realistoch v mdernom
zmysle slova) a ak dhliadneme od ich prileiitostnfch pseudoteoretickfch
formulicii, dB sa oprivnene povedaf, ie Viedensky kruiok ma1 overa
bliiiie k tymto filozofom ako k ich protivnikom,
4. A B S T R A K T N E E N T I T Y V S E M A N T I K E
ProSICm, Ci s6 abstraktne entity oprbvnenC a aky je ich status, vied01
v sfiEasnosti vzhladom na sCmantiku opat k spornjrm diskusiam. Pri
semantickej analyze viznamu sa o urEitych jazykovjrch vyrazoch Easto
hovori, ie oznaEuj6 (alebo pomen~vajli,denotuju, signifikuju, vztahujli
sa na ) urfit6 mimojazykovC entity.g Kym berieme za designity (oznatenC
entity) fyzikrilne veci alebo udalosti (napr. Chicago alebo Caesarovu
smrf 1, nevznikaju nijakC viine pochybnosti. Vgine nimietky vSak vznikli,
najma u niektorych empiristov, proti abstraktnym entitbm ako designbtom,
napr. proti ~Cmantickjrmvyrokom nasledujuceho druhu:
(1 ,,Slovo ))Eervenycc oznaEuje ureitu vlastnosf veci";
( 2 ) ,,Slovo ))farbaccoznaEuje urfitu vlastnosf vlastnosti veci";
(3) ,,Slovo ))paf((oznaEuje urEitC Eislo";
(4) ,,Slovo ))zPpornf(coznaEuje urEitu vlastnosf Eisel";
(5) ,,Veta ))Chicagoje veYkCcc oznaEuje urritu propoziciu."
Pozri C a r n a p, Scheinprobleme in der Philosophie; das ~reindps~chischeund
.der Realismusstreit, Berlin 1928. Moritz S c h 1 i c k, Positiuismus und Realismus, znovu
uverejnene v Gesammelte Aufsiitze, Wien 1938.
Pozri C a r n a p, Introduction to Semantics, Cambridge, Mass., 1942; Meaning
.and Necessity, Chicago 1947. V poslednej knihe ,som schernaticky rozliHil met6du
vzfahu pomenovania (name-relation) a rnetodu intenzie a extenzie. Toto rozlisenie nie je
vSak pre terajiie naSe dvahy podstatne. Terrnin ,,oznaEovanieU(designation) pouiivame
v tomto flanku neutralne. Moino ho chapaf tak, i e sa aplikuje na vzfah pomenovania,
alebo na vzfah intenzie, alebo na vzfah extenzie, alebo na akekorvek in6 podobne vzfahy
pouiivane v inqch semantickvch metodach.
Ti, fo kritizujli tieto vyroky, neodmietaju,' pochopitelne, pouiit skuman6
vyrazy, ako ,,?ervenjru alebo ,,pat", ani nepopierajli, ie tieto vyrazy
sli vjrznamuplnk. Ale byf ~Jiznamuplny,hovoria, nie je to istC ako mat
urEity vyznam v zmysle nejakej oznaEovanej entity. Odmietajk presvedEenie,
ktorC povaiuju za implicite predpokladan6 uvedenjrmi sCmantickfmi
vyrokmi, ie ku kaidemu vyrazu uvaiovanCho typu (pridavne menb,
ako ,,Eerveni6',Eislovk~,ako ,,paf" atd.) jestvuje prisluini Speciilna
realna entita, vzhladom na ktor6 sli danC vfrazy vo vztahu oznaEovania
- teda ju oznaEuju. Tuto vieru dmietaju ako nezlufitelnli so zikladnjrmi
principmi empiricizmu alebo vedeckCho myslenia. Prilepuju
jej degradujcce nilepky, ako ,,platonistickg realizmus", ,,hypostazovanie"
alebo ,,))Fidocc-Fidoprincip". Tento niizov dal kritizovanej viere Gilbert
Ryle v tlknku Meaning and Necessity, Philosophy, roe. 2411949, str.
69-76. PodTa jeho nizoru vznika tito viera na ziklade naivnCho usudzovania
podIa analbgie: prive tak ako existuje entita, ktor6 dobre poznam,
napr. m6j pes Fido, ktory je oznatenjr menom ,,FidoS',musi aj pre kaidy
vyznamuplnjr vyraz existovaf urriti ipeciilna entita, ku ktorej je dany
vyraz vo vzfahu oznatovania alebo pomenovania, t. j, vzfah exemplifikovan?
pomocou ,,FidoU-Fido.Kritizovanb viera je teda pripad hypostazovania,
t. j. za meni sa tu povaiuju takC vyrazy, ktorC nie sli menami. ,,Fidoa
je naozaj meno, ale vyrazy ako ,,Eervenya, ,,paf" a pod. nemajG sa
povaiovat za men& lebo niE neoznaEuju.
Naie predchgdzajBce uvahy o prijati urf itych rimcov nim umoifiuj6
objasnif situiciu tykajiicu sa abstraktnych entit ako designitov. Vezmime
4i napr. tento vjrrok:
(a) ,,))PafccoznaEuje urf it6 Eislo."
Formulacia tohto vjrroku predpokladi, ie nii jazyk L obsahuje
formy vyrazov, ktorC sme nazvali riimec pre Eisla, konkrCtne, fiselnk premennC
a vieobecny termin ,,EisloU.Ak L obsahuje tieto formy, nasledujuci
vjrrok je analyticky vjrrok v L:
( b ) ,,Paf je Eislo."
Aby sa dalej vyrok (a) dal vbbec formulovat, musi L obsahovat
urtitjr vyraz, ako ,,oznafuje" alebo ,,pomentiva", pre sCmantickf vztah
oznatovania. Ked sa zvolia pre tento termin vhdnC ~ravidla,nasledujuci
vyrok je tie2 analyticky:
(c) ,,))Patcc oznaEuje paf."
(Vo vieobecnosti akykolvek vyraz formy ,,)) ... cc oznaEuje .. ." je
analytickfm vyrokom za predpokladu, i e termin ,, ..." je istou konitantou
v prijatom rimci. Ak sa tat0 posledni podmienka nesplni, danjr
vyraz nie je vyrokom.) Keďie (a) vyplyva z (c) a ( b ) ,je aj (a) analytick?
vyrok.
Je teda jasn6, i e ak niekto prijme uvedenf rlmec pre fisla, musi
potom uznaf (c) a ( b ) a z toho aj (a) ako pravdive vfroky. Vieobecne
povedane, ked niekto prijme rimec pre urCity druh entit, viaie ho to
k tomu, aby pripustil tieto entity ako moinC designity. Takto sa otlzka,
Ci sii entity urtittho typu alebo, vieobecne, abstraktne entity ako designity
prfpustnt, obmedzuje na otlzku, Ci je danf jazykovf rlmec pre
tieto entity prijateInf. Aj nominalisticki kritici, ktori odmietajii uznaf
vyrazy, ako ,,fervenf", ,,pat" atd., za designatory alebo meni, pretoie
popierajii existenciu abstraktnfch objektov, aj skeptic;, ktori pochybujd
o tejto existencii a poiadujii pre iiu dbkazy, ponimajii otlzku existencie
ako teoretickii otizku. Pritom, samozrejme, nemajii na mysli intern6
otlzku; kladnl odpoved na tlito otlzku je analyticki, triviilna a - ako
sme videli - priliS jasni na to, aby sa o nej dalo pochybovaf alebo
ju popieraf. Ich pochybnosti sa tfkaj6 sk6r samotneho systtmu entit;
majii preto na zreteli spominanii externii otizku. Sii presvedfeni, ie iba
potom, ked zabezpefime, ie naozaj existuje urfitf system entlt uvaiovanCho
druhu, sme oprhvneni prijaf danf rimec tfm, i e zaflenime uveden6
jazykov6 formy do niiho jazyka. Zistili sme viak, ie tlto externi
otizka nie je teoreticki, ale skdr prakticki, Ci prijaf alebo neprijaf dank
jazykove formy. Toto prijatie nevyiaduje teoreticke zddvodiiovanie (iba
ak vzhladom na jeho vhodnosf a prospesnosf) , pretoie z neho nev~plfva
ani viera ani tvrdenie. Ryle hovori, i e princip ,,FidoU-Fido je ,,grotesknP
te6ria". Ci je groteskni alebo nie, Ryle neml pravdu, ked ju nazfva
te6riou. Je to skdr ~raktickerozhodnutie prijaf urfitC rimce. Azda
m i Ryle z historickeho hladiska ~ r a v d uvzhladom na tfch, ktorfch spomina
ako predchodcov tohto princfpu, ako sii John Stuart Mill, Frege
a Russell. Ked tito filowfi povaiovali prijatie urEit6ho systgmu entit
za tebriu, za urCit6 tvrdenie, boli obefami rovnako zastaraleho metafyzickdho
zmatku. UrCite je viak nesprivne tvrdif o mojej semantickej
metbde, i e obsahuje istii vieru v realitu abstraktnfch entit, pretoie odmietam
takiito tdzu ako metafyzickf pseudovfrok.
Kritici pouiitia abstraktnfch entit v stmantike prehliadajii zikladnf
rozdiel medzi prijatim urfiteho systemu entit a urEitfm intern* tvrdenim,
napr. tvrdenim, i e existujii slony alebo elektr6ny alebo prvkisla
vaffie ako fislo mili6n. Ktokolvek formuluje nejake interne tvrdenie,
musi ho zaiste zdbvodnif, podloiif dbkazom (evidence); v pripade elektr6nov
empirickymi podkladmi, v pripade prvdisel pomocou logickeho
d6kazu (proof). Poiiadavka teoretickeho zdbvodnenia, inak v pripade
internfch tvrdeni oprhvnenl, bf va niekedy nesprivne aplikovani na prijatie
urfiteho syst6mu entit. Naprlklad Ernest Nagel v recenzii 1.vydania
mojej knihy Meaning and Necessity (Chicago 1947), Journal of Phil*
I
sophy, r e . 4511948, str. 467-472, poiaduje ,,dbkaz oprlviiujiici nls
tvrdif, ie existujii entity, ako sii infinitezimiilie alebo propozicie". Charakterizuje
ddkaz, poiadovanf v tfchto pripaďoch - na rozdiel od empirickeho
zd6vodnenia v pripade elektr6nov - ako ,,v najiirsom zmysle
logickf a dialektickf". Niet tu viak nijakej zmienky, fo by sa malo
povaiovaf za takfto zlvainy d6kaz. Niektori nominalisti pokladajii prijatie
abstraktnfch entit za istf druh povery alebo mftu, ktorf zaIudfiuje
svet vymyslenfmi alebo nanaj*i pochybnfmi entitami a podobi sa
viere v kentaurov alebo demonov. Opaf sa v tom prejavuje spominany
zmatok, pretoie povera alebo mftus je urEit9m nepravdivjrm (alebo p*
chybnfm) internf m vfrokom.
Vezmime si napr. prirodzenC Eisla ako kardinllne Cisla, t. j. v kontextoch,
ako ,,Tu sii tri knihy". Jazykove fomy danCho rlmca pre fisla,
vrltane premennfch a v6eobecnCho terminu ,,Eislo6',vieobecne sa pouiivajii
v naiom beinom komunikaCnom jazyku a Iahko sa dajii pre ich
pouiitie formulovaf explicitnt pravidli. Logicke charakteristiky tohto
rlmca sii teda dostatkne jasn6 (pravda, mnohe interne otlzky, t. j. aritmetick6
ctizky, s6 zatiaI otvorene). Napriek tomu s p r o externii otizku
ontologickej reality systemu Eisel nadalej pokraeuje. Povsdzme, i e istf
filazof povie: ,,Verim, i e existujii Eisla ako reilne entity. To ma oprivfiuje
pouiivaf jazykove formy daneho fiselneho r h c a a formulovaf sCmantickt
vfroky o fislach ako designitoch fkloviek." Jeho nominalistickf
oponent odpovie: ,,Nemlte pravdu; neexistujii nijakC i-isla. Cislovky
sa tak Ei tak m6iu pouiivat ako vfznamuplne vyrazy. Ale nie sii menami,
niet nijakfch entit, ktore by oznafovali. Preto slovo ,,Cislo" a Ciselne
premenne neslobodno pouiivaf (pokfm by sa nenajiiel nejakf sp6sob na
ich zavedenie ako firych skratiek, nejakl met6da na ich preklad do
nominalistickCho jazyka veci)." Nie je mysliteInf nijakf m e n 3 dbkaz,
ktorf by uspokojil obidvoch tfchto filozofov a ktorf by, keby sa naozaj
naiiel, razhodol danjr spor alebo by aspofi vied01 k tomu, ie jedna z protikladnfch
tez by sa stala viac pravdepodobnou ako druhl. (Konitruovaf
Cbla ako triedy alebo vlastnosti druheho stupfia ria ziklade FregehoRussellovej
met6dy neznamenh eite v~rieiifuvedenf spor, pretoie prvy
z uvedenfch filozofov by potvrdil, ale druhjr by odmietol existenciu systtmu
tried alebo vlastnosti druheho stupfia.) Sam teda nhtenf povaiovaf
tiito externii otlzku za pseudootizku dovtedy, pokfm obidve skupiny,
ziifastnene na spore, nebudu spoloEne interpretovaf dan6 otlzku ako
kognitivnu otlzku; toto by ui naznatovalo moin9 dbkaz, ktorf by obidve
skupiny povaiovali za zivainy.
Treba eite dalej objasnif zvlijitny druh nesprivneho vfkladu prijatia
abstraktnfch entit v rozlifnfch oblastiach vedy a v skmantike. Nie-
ktori rani britski empiristi (napr. Berkeley a Hume) popierali existenciu
abstraktnfch entit na tom zlklade, i e bezprostrednl skiisenost nim poskytuje
iba jednotlivk konkrCtne veci (particulars), nie viak univerzilie,
napr. t4to Eervenii gkvrnu, ale nie Cervenosf alebo Farbu ako takG;
tento nerovnostrannf trojuholnik, ale nie Nerovnostrannii Trojuholnikovitosf
alebo Trojuholnikovitosf ako takii. Za Gplne nepochybnC (ultimate)
zloiky reality m6ieme povaiovaf len entity, prislGchajGce do takCho typu,
na ktorf sa dali najsf priklady v rlmci bezprostrednej skiisenosti. Podia
tohto spasobu myslenia by sme iba vtedy mohli tvrdif, i e existujG
abstraktnC entity, keby sa dalo uklzaf, i e bud urEitC abstraktnk entity
spadajii do rlmca uvedenjrch danosti, alebo ie abstraktnk entity moino
definovaf pomocou terminov tfch typov entit, ktorC s6 ui dank. Keďie
uvedeni empiristi nenaili vo sfCre zmyslovfch dit nijakC abstraktnC entity,
bud popreli ich existenciu, alebo sa mlrne pok6iali definovaf univerzPlie
na zlklade terminov jednotlivfch konkretnych veci. Niektori
sGEasni filozofi, najma anglicki filozofi nasledujbci Bertranda Russella,
uvaiujd pomocou principiilne podobnfch terminov. ZdBrazriujd rozdiel
medzi danosfami (to je to, fo je bezprostredne dank vo vedomi, napr.
zmyslovC dlta, prlve uplynulC skiisenosti atd.) a konitruktami (constructs),
zaloienjrmi na tfchto danostiach. Existenciu alebo realitu pripisujd
iba danostiam; konitrukty nie su re6lne entity a ich prisluinC
jazykovC vjrrazy su iba reEovC prostriedky, ktore v skutoEnosti niE neoznac'ujii
(pripomina to nominalistick6 flatus vocis). Nebudeme tu kritizovaf
tGto vieobecnd koncepciu. (PokiaY je princfpom prijatia urtitjrch
entft a neprijatia injrch entit a ponechivaju sa pritom bokom akekoľvek
ontologickC, fenomenalistickC alebo nominalistick6 pseudovjrroky, nemoino
maf proti nej nijake teoreticke ndmietky.) Ak viak tdto koncepcia
vedie k ndzoru, ie ini filozofi alebo vedci, ktori prijimajii abstraktnC
entity, tvrdia, i e sa tieto entity nachgdzaju medzi bezprostrednqmi danosfami
alebo i e ich existencia nejako z tqchto danosti vypljrva, potom
musime takfto nlzor odmietnuf ako nespravny. Referencie na EasopriestorovC
body, elektromagneticke pole alebo elektrbny vo fyzike, na redlne
a komplexnC fisla a ich funkcie v matematike, na vzruchovf potenciil
alebo nevedomk komplexy v psychoMgii, na inflaend tendenciu v ekonomike
a pod. nevedii k tvrdeniu, i e sa entity tohto druhu vyskytujii ako
bezprostrednC danosti. A to istC plati aj o referenciich na abstraktnC
entity ako designlty v sCmantike. Z niektorfch kritickfch hlasov medzi
anglickfmi filozofmi proti tak-to referenciim mdme dojem, i e - pravdepodobne
v dasledku prlve spominankho nesprlvneho vfkladu - obvifiujG
sCmantikov nie tak zo zlej metafyziky (ako by to robili niektori
nominalisti), ale sk6r zo zlej psychol6gie. SkutoEnosf, ie povaiuju sCmantick6
metodu, zahriiujucu abstraktnk entity, nielen za pochybnc alebo
hddam 216, ale za zjavne absurdn6, h l ~ p ua grotesknu a ie v&i nei
prejavujb svoje hlbok6 zdesenie a rozhorcenie, mBieme azda vysvetlif
tfm, ako sme ui o tom hovorili, i e si celG problematiku nesprlvne vykladaju.
SCmantici viak v skutofnosti ani najmenej netvrdia alebo nevyvodzuj6,
ie abstraktnk entity, ktorjrmi sa zaoberajb, moino demonitrovat
ako bezprostredne danC bud pomocou pocitov, alebo pomocou urEitCho
druhu racionllnej intuicie. Tvrdenie takChoto druhu by bolo naozaj velmi
pochybnou psych016~iou.Psychologickd otlzka, ktorC druhy entit sa tyskytujh
a ktorC sa nevyskytuj6 medzi bezprostrednfmi danosfami, je
vzhIadom na uvedenC priklady rovnako irelevantnl pre sCmantiku, ako
je irelevantni pre fyziku, matematiku, ekonomiu atd."
5. Z A V E R
Pre tqch, ktori chc6 rozvijaf alebo pouiivaf sCmantickC metbdy, nie je
rozhdujiica zdanlivd ontologickl otszka existencie abstraktnfch entit, ale
skbr otszka, Ei pouiitie abstraktnjrch jazykovfch foriem alebo, povedanC
pomocou technickfch terminov, Ei pouiitie craliich premenn9ch popri premennqch
pre veci (alebo fenomenilne danosti) je vhodne a uiitc2nC pre
tie ciele, pre ktorC sa robi stmantickl analfza, totii pre anallzu, interpetlciu,
prefistenie alebo konitruovanie komunikaEnqch jazykov, najma
jazykov vedy. T6to otdzku sme tu ani nevyrieiili, ba ani len nerozoberali.
Nie je to jednoducho otlzka typu lno-nie, ale zileiitosf stupiia, miery.
Spomedzi tqch filozofov, ktori presadzovali semanticke analfzy a uvaiovali
o vhodnfch ndstrojoch pre svoju Einnosf, poEniic Plat6nom a Aristotelom
a konEiac Ch. S. Peircom a Fregem (kde u i iSlo o technickejii
spasob na zlklade modernej logiky) , veYki vafiina akceptovala abstraktnC
entity. To, pravda, egte niE nedokazuje. PredovSetk* je skmantika
v technickom zmysle zatiaI len v poEiatoCnej fize svojho vqvoja a musime
byf pripraveni na moinC zdkladnC zmeny v jej met6dach. Pripustme teda,
i e azda majii nominalisticki kritici pravdu. Pravda, ak je to tak, bud6
musief predloiif lepEie argumenty ako doposial. Odvolivanie sa na tntoWilfrid
S e 1 1a r s (Acquaintance and Description again, Journal of Philosophy,
rot. 4611949, str. 496-504, pari str. 502 a n.) jasne analyzuje korene omylu, ,,ie
sa vzfah designhcie v semantickej teorii chape ako rekonitrukcia vyskytu v nejakej
sk6senosti (being present to an experience) ".
logickq niihlad (insight) nie je velmi presvedCivC. Tito kritici by museli
ukiizaf, i e je moinC vytvorif urCitd sCmantickd metbdu, ktorii odstrafiuje
vietky referencie na abstrakme entity a dosahuje jednoduchfmi prostriedkami
v podstate tie istC vqsledky ako ostatnk met6dy.
0 prijati alebo odmietnuti abstraktnfch jazykovqch foriem, prive
tak ako o prijati alebo odmietnuti akqchkolvek infch jazykovjrch foriem
v Iubovolnom vedeckom odvetvi, napokon sa rozhodne podla toho, nakoIko
sa tieto formy ukiiiu byf CEinnfmi niistrojmi, podla toho, akf bude
pomer medzi dosiahnutqmi vqsledkami a mnoistvom a zloiitosfou vynaloieneho
dsilia. Nariadovaf dogmatick6 ziikazy urCitfch jazykovqch foriem
namiesto toho, aby sme ich dspech Ei nedspech overili pri ich praktickom
pouiiti, je viac ako zbytknC; je to vyloiene SkodlivC, lebo sa tfm
m6ie zahataf vedeckq pokrok. Dejiny vedy niim poskytujd priklady takfchto
zikazov, ktork sa zakladali na predsudkoch, odvcdenfch z niiboienskqch,
mytologickfch, metafyzickqch alebo infch iracionilnych zdrojov
a ktorC na kratii Ci dlhgi Eas spomalili vfvoj. Dajme sa teda poutiťdejinami!
Ponechajme pracovnikom' v Iubovolnej ipeciiilnej oblasti vfskumu
slobodu pouiivaf akdkolvek formu vqrazu, ktorii sa im zdl uiitknou.
Prlca v tejto oblasti sk6r Ei neskdr povedie k vyldeeniu tfch foriem, ktorC
nemajd uiitoend dlohu. Budme obozretni, Ked formulujeme svoje tvrdenia,
a kriticki, ked ich sklimame, ale budme tolerantni, ked povolujeme
jazykovi formy.
Dva pojmy pravdepodobnosti
1. 0 E X P L I K A C I I P O J M O V .
K L A S I F I K A C N B , K O M P A R A T I V N E
A K V A N T I T A T I V N E P O J M Y
Olohou explikiicie pojmu je nahradif danf pojem, viac alebo menej nepresnf,
infm, presnfm pojmom. Dan9 pojem (ako aj vfraz, ktmf sa
prefi pouiiva) nazvime explikand, presnf pojem (ako aj vfraz prefi navrhovanf),
ktorf m l nepresnf pojem nahradif, nazvime explikrit. Explikand
moino vziaf z beinej reCi alebo z predoSlCho Stiidia vedeckCho jazyka.
Explikat musi byf udanf pomocou explicitnfch pravidiel, ktorC
urCujd, ako sa m i pouiif. Dii sa to urobif napriklad pomocou definicie,
ktorii zaCleni danf pojem do u i jestvujdceho systemu logicko-matematickqch
alebo empirickfch pojmov.
Problem explikiicie pojmu sa v jednom podstatnom bode liSi od
vbetkfch ostatnfch vedeckfch problCmov. Pri tfchto problCmoch sa totii
vfchodisko (Datum), tak isto ako aj rieSenie d l formulovaf presne. Pri
explikiicii nie je vSak vfchodisko, t. j. explikand, v6bec presne udane.
Keby to bolo totii tak, nebola by explikiicia v6bec potrebna. Kedie
explikand nie je presnf, ani siim problem nie je exaktne formulovateInf.
Napriek tomu sa orakava, i e sa takCto exaktnk rieienie problCmu niijde.
Taikosti, ktork s tfm sdvisia, dajd sa odstriinit zistenim, ie vlastne nikdy
nem6ieme rozhodnut, Ci je urfiti explikiicia sprlvna alebo nespriivna,
alebo presnejiie: otiizka, Ci navrhovanii explikiicia je spriivna alebo nespriivna,
nemii v6bec nijakq zmysel, pretoie sa na fiu nedii jednoznaCne
odpovedaf. Otizka by sa teda mala zameraf na to, ti je navrhovanii ~ d p ved
adekviitna alebo nie je. V kaidom pripade sa tu treba zaoberaf daliou
otiizkou, Co sd vlastne kritCriii adekvltnosti pre navrhovanf explikit.
Istf nizor, velmi roziirenf, a predsa mylnf, hovori, ie nie je natolko
vfznamnk, ako je problem formulovanf, kedie explikand aj tak
nie je zachytenf pomocou exaktnfch vfrazov. Prav-jr opak je viak pravdou:
prave preto, ie nemhieme dosiahnuf dplnii presnost, treba zamedzif .
neplodnii diskusiu tfm, ie aspofi prakticky dostatkne objasnime, Eo
22 Antoldgia IX. 337