Historik John Robert Seelcy bol autorom článku Uniká Slates of Europe [Spojené stály európske], publikovaného v roku 1871. Išlo v ňom o návrh na odstránenie vojen prostredníctvom vytvorenia Federácie európskych štátov. Kľúčom k udržaniu mieru malo byť to, že sa národne armády mali dostať pod dohľad demokraticky zvolených federálnych inštitúcií, vrátane federálneho súdnictva, legislatívy a exekutívy.10 Práce Penna, Bellcrsa, Bcnthama, Lorimcra a Sccleyho možno podľa všetkého považovať za najdôležitejšie dochované úvahy o možnej integrácii Rurópy, ktoré vznikli vo Veľkej Británii do začiatku 20. storočia. Práve doba, v ktorej vznikli, spôsobila to, že ich vplyv na vývoj britskej, či dokonca celoeurópskej politickej reality bol vskutku minimálny. Vtedajšia Británia, ktorej jedinou starosťou vo vzťahu k Ľurópe bolo udržanie rovnováhy síl a ktorá ako jediná európska krajina profitovala z pretrvávajúcej medzi-národnopolitickej anarchie na kontinente, nemala jednoducho záujem na zmene pomerov v Ľurópe. Aj napriek čomu však nožno konštatovať, že tieto myšlienky sú jasným svedectvom toho, že Veľká Británia sa už v období svojej „skvelej izolácie" zaradila medzi krajiny, kde vznikali prvé plány európskej integrácie. z m SKIXKY, John Robert: United States of Europe. In: Ma-jmillans Ma-ia-ine vol 23 Mnreh 1871, s. 436-14S. ' ***..--* 16 Britské projekty európskej integrácie na začiatku 20. storočia Zhoršujúca sa medzinárodnopolitická situácia na začiatku 20. storočia nebola prajná úvahám o možnej unifikácii európskeho kontinentu. Atmosféra neistoty a obáv pred blížiacou sa vojnou bola dobrým prostredím pre vzrast nacionalizmu, ktorý je nepriateľom myšlienok integrácie. Situácia vo Veľkej Británii však bola istým spôsobom iná. Táto krajina, ktorá bola vyše 150 rokov najsilnejšou svetovou veľmocou, sa musela čoraz častejšie zmierovať s nejednoznačnosťou svojho geopolitíckého postavenia. Končilo sa obdobie jej „skvelej izolácie" a musela si hľadať spojencov. Práve objavenie sa pocitu akejsi zahraničnopolitickej ne-sebestačnosti bolo podľa všetkého tým, čo vytvorilo priaznivú atmosféru pre oživenie britských diskusií o unifikácii európskeho kontinentu. Tento pocit, ktorý mohol byť typický len pre Britániu, bol zrejme najdôležitejšou príčinou toho, že sa táto krajina aj v prostredí rastúcej skepsy a šíriaceho sa nacionalizmu pred blížiacou sa vojnou stala významným centrom rodiaceho sa hnutia za vytvorenie európskej federácie. Zmena medzinárodnopolitického postavenia Veľkej Británie a jej nútený odklon od politiky „skvelej izolácie" na konci 19. storočia viedli v tejto krajine aj k diskusiám o novom spôsobe úpravy vzťahov vo vnútri jej impéria. Jedným z navrhovaných spôsobov jeho vnútorného posilnenia bola jeho premena na federáciu samosprávnych kolónií. Takmer v rovnakom čase sa začalo uvažovať aj o spôsobe riešenia írskej otázky prostredníctvom zmeny učlenenia Veľkej Británie. Federalizácia bola jedným z navrhovaných riešení." Na začiatku 20. storočia tak princípy federalizmu 11 K snahám o federalizáciu impéria a Veľkej Británie, napr. BURGKSS, Michael: 77;«? Federal Plan of the Imperial Federation league 1892: Milestone or Tombstone? In: BOSCO, Andrea (ed.): The Federal Idea. The History of federalism from TLnlighment to 1945. Vol. L London : Lothian l-bundadon Press, 1991, s. 139-153; 17 začali nachádzať v britskom politickom myslení čoraz pevnejšie miesto. Šíriaca sa diskusia o výhodách federálneho usporiadania viedla v predvojnovej Británii zrejme aj celkom prirodzene k zvýšenému záujmu o možnosti jeho aplikácie na celú Európu, resp. na celý svet. Lebo ako v tom čase napísal Lord Acton, federácia poskytuje „jedinú cestu, ako sa vyhnúť vojne" tak, že umožňuje rôznym národom „žiť v súlade bok po boku".12 V krátkom období pred prvou svetovou vojnou sa Veľká Británia stala dôležitým centrom stúpencov európskej jednoty. Kým v ostatných európskych štátoch diskusie na túto tému postupne ustupovali silnejúcej nacionalistickej propagande, v Británii sa s blížiacou sa vojnou začalo čoraz intenzívnejšie diskutovať o potrebe európskej unifikácie. K najhorlivejším britským zástancom európskej integrácie pred prvou svetovou vojnou patril určite novinár a vydavatel' William Thomas Stead. V roku 1899 napísal knihu The United States of Europe on the Eve of* the Parliament of Peace \Spojené štáty európske v predvečer mierového snemttj, v ktorej navrhol vytvorenie Burópskej federácie ako prostriedku na zabezpečenie trvalého mieru na kondncnte.n Ním vydávaný mesačník Review of Reviews sa považuje za prvé periodikum v dejinách, ktoré sa systematicky venovalo aj otázkam európskej integrácie,'■' Z celej plejády cľalších autorov, ktorí v tom čase uldadali základy britského eurofeeleralizmu, treba JUOO, Dennis: Vzestup a pádBritského impéria. BB An, 1999, s. 229-240; BOYCK, George: Federalism and the Irish Question. In: BOSCX) (ed.): The Vederaildea. RcĹ 11, s. 119-138; LAVIN, Deborah: IJonel Car/is ami Indian Dyarchy. In; BOSCO (ed.): 'I 'be federal Idea. lief. 11, s. 193 -209. 12 Podľa: PlNPKR, John: Předválečné predstavy v sjednocené Faropé • brií šli prorokové. In: BOYD, Martyn; SMÍTI IO VÄ, Julie; W.UL.YCE, William (eds.): Vjyiacni livropané. Praha : Evropský literární klub, 199R, s. 26. M StkAD, William Thomas: Tíuropa, Dostupné na intemete: hlip^/w'ww.fordiiam.edu/halsall/mod/'lQSSsiead curopa.himl {2001-08-01). "PlNDiai.Rcf. 12, s. 26. 18 určíte ešte spomenúť napríklad filosofa Henrybo Sidgwicka, či spisovateľa a držiteľa Nobelovej ceny mieru z roku 1933 Normana Angella.15 C) tom, že úvahy o potrebe európskej integrácie v Británii už v tomto období získávali podobu organizovaného hnutia a že už nešlo len o prostu iniciatívu niekoľkých osamelých intelektuálov svedčí aj to, že sa im dostalo aj prvej inštitucionalizovanej podpor)'. V roku 1911 prijala British National Peace league [Britská národná mierová liga] do svojho programu podporu myšlienke vytvorenia Spojených štátov európskych a o dva roky neskôr Max Waechter založil Tittropean Unity í xague fiJgu európskej jednoty],u> Už spomínaný Norman Angell, Edmund Dene Morel, Ramsay MacDonald a Charles Trcvelyan založili v septembri roku 1914 Union of Democratic Control [Unin demokratickej kontroly], ktorej manifest, okrem iného, hovoril aj o potrebe „vytvorenia organizácie európskych demokratických štátov, ktorá by mala zabrániť budúcim konfliktom".17 K jej členom patrilo i niekoľko poslancov Liberálnej a Labouristickej strany a aj prostredníctvom ich aktivít sa Únia demokratickej kontroly stala čoskoro najznámejšou a najvplyvnejšou britskou pacifistickou organizáciou pôsobiacou v 20. rokoch.11* Aj v tradične intern;*cionalistickej 1 .abourisúckej strane sa v období pred začiatkom prvej svetovej vojny ozývali hlasy 15 V tejto súvislosti je potrebne spomenúť aspoň tieto práce: SllXAVICK, Henry: The Development of European Polity. London, 1903; ANGELU Norman: The Great líh/slon. London, 1910. «■[-Ti-:ATHR,Ref. 9, s. 123. 17 Union of Democratic Control. Dostupné na Internete: htip://w\vw.spariacus.schoolnet.co.uk/FWWudc.htm (200142-29). IK Z poslancov Liberálnej strany boli jej členmi Norman Angell, Charles Buxton, George Cadbury, J. A. ľlobson, Philip Modrel, Frederick Peihick-Lawrcnce, Arthur Ponsonbv a Arnold Rownrree. Z Labouristickej strany to boli William Anderson, H. N. Brailsíbrd, Isabella Ford, Arthur Henderson, Fred Jowcrr, Philip Snowden a I lelcn Swanwick. Podľa: Union of Democratic Control. Ref. 17. 19 o potrebe nejakej formy európskej integrácie. Fcnner Brockway, jeden % jej neskorších popredných predstaviteľov, v roku 1914 písal o tom, že labouristická zahraničná politika by mala „menej hovoriť o rovnováhe síl a viac o Federácii európskych štátov".19 Sľubne sa rozvíjajúce britské predvojnové hnutie za európsku jednotu akoby po prvej svetovej vojne načas stratilo dôvod svojej existencie. Základný cieľ Spoločnosti národov - udržanie mieru prostredníctvom nových metód medzinárodnej politiky, naloženej na princípoch kolektívnej bezpečnosti, bol totiž vo svojej podstate kompatibilný aj s najdôležitejším cieľom tých, ktorí sa snažili o integráciu európskeho kontinentu. Ale medzinárodný vývoj čoskoro priniesol nové problémy a Spoločnosť národov sa neukázala ako taký efekrívny prostriedok na ich riešenie, ako to možno očakávali jej stúpenci. To bolo zrejme najdôležitejším impulzom pre skoré znovuoživcnie diskusií o potrebe istej formy európskej unifikácie. Jeho ťažisko sa však z Veľkej Británie znovu presunulo na kontinent. Paneurópske hnutie, ktorého zakladateľom bol v prvej polovici 20. rokov Richard N. Coudcnhove-Kalergi a ktoré sa v medzivojnovom období stalo najsilnejšou a najvplyvnejšou organizáciou presadzujúcim myšlienku vytvorenia Európskej federácie, s Veľkou Britániou programovo nepočítalo. Veľká Británia patrila podľa pôvodnej Coudenhovc-Kalergiho koncepcie do inej mocenskej zóny ako Európa a preto mala stáť bokom od integračného procesu. Bolo to však pre vtedajšiu dobu celkom príznačné. Až do polovice 30. rokov, teda do obdobia, kedy sa v Liurópc začala znovu objavovať bezprostredná hrozba nového vojnového konfliktu, bola totiž činnosť britských zástancov európskej integrácie v porovnaní s ich predvojnovou aktivitou takmer bezvýznamná. Aj labouristické hnutie, ktoré pred vojnou patrilo medzi Iy ßROCKWAY, i'enncr: Fai/we of Liberalism, the Government and foreign P&ßey. In: Labmrljaden 29. január 1914, s. 6. Podľa: WiNORICJ!, F.hnx^Brítish'Lab Fowgfí Polky. Stanford ; Stanford University Press, 1952, s. 8. 20 tradične najdôležitejších podporovateľov myšlienky Spojených štátov európskych, bolo v tejto otázke v 20. rokoch rozdelené. Keď napríklad vtedajší odborový predák a neskorší minister zahraničných vecí Ernest Bevin vystúpil v roku 1927 na výročnom odborovom kongrese v Edinburgu a podporil myšlienku európskej jednoty, stretol sa s veľmi tvrdou kritikou.211 V týchto súvislostiach možno snáď ešte spomenúť aj oficiálnu britskú reakciu na Áíeworaridum francúzskej vlády o organi^ádi režimu Hitrápskej federálnej únie, známe tiež ako Briandove memorandum 7. 1. mája 1930, ktoré sa považuje aj za historicky prvý uskutočnený politický pokus o vytvorenie Európskej federácie. Zhoršujúca sa medzinárodná politická a ekonomická situácia na začiatku 30. rokov spôsobila, že takmer všetky európske vlády zaujali k tomuto memorandu kritický postoj. Podľa spomienok jeho duchovného otca Richarda M. Coudcnhovc-Kalcrgiho bola však „zo všetkých oficiálnych odpovedí najväčšou katastrofou práve britská... ponúkla totiž spoluprácu v takej rezervovanej podobe, že LO úplne zruinovalo celú Briandovu iniciatívu".21 Okrem vyjadrenia istých sympatií k niektorým ekonomickým aspektom Briandovho návrhu bolo totiž memorandum ako celok v britskej odpovedi odmietnuté a označené dokonca aj ako „vágny a zmätený idealizmus vyjadrený vo... frázach..., ktoré môžu znamenať veľa, no rovnako nemusia znamenať vôbec nič."22 Aj toto hodnotenie určite prispelo k tomu, že sa o Briandovej iniciatíve nikdy ani len vážnejšie nerokovalo a že jej dopracovanie a praktická realizácia bola vo svojej dobe fakticky vylúčená. 211 Prepis častí diskusie, pozri E.VANS, Trevor: Berní. London : George Allen & Umviii, 1946,5. 122-124 21 COUDUNIIOVE-KAI.KRGI, Richard N.: Crusade for Pan-Enrope: autobiography of a man and a movement. New York: Putnam's, 1943, s. 135. - Podľa HlíATKR, Rcf. 9, s. 140. Pre podrobnosti tohto odmietnutia, pozri napr BOYCK, R. Ví;. D.: Britain's first ,,.W7ö Europe: Britain and lbe Br/and Pian, 1929-1930. In: liuropean Studies Review, vol. 10, 1980, s. 17-45; ROKU), P. J. V.: Britain and the Briand Plan: the Common Market that neuer was. Kclle, 1972. 21 Britské projekty európskej integrácie v 30. rokoch 20. storočia Zhoršovanie medzinárodnopolitickej situácie v 30. rokoch vytváralo nepriaznivé podmienky pre činnosť stúpencov európskej integrácie. Šíriaci sa nacionalizmus a pocit blížiacej sa vojny boli faktormi, ktoré z celkom pochopiteľných príčin len málo priali úvahám o potrebe pozitívnej spolupráce, či dokonca o nutnosti vytvorenia nejakej vyššej nadštátnej organizácie združujúcej európske štáty. Situácia vo Veľkej Británii však bola podobne ako pred začiatkom prvej svetovej vojny iná. Kríza, do ktorej sa medzinárodné spoločenstvo v druhej polovici 30. rokov dostávalo, spôsobila vo Veľkej Británii znovu zvýšenú mieru záujmu o hľadanie možností takého usporiadania vzťahov na kontinente, ktoré by zaručovalo trvalý mier a prosperitu. Medzi Britmi, ktorí sa v tomto období zaoberali myšlienkami možnej zmeny princípov medzinárodnopolinckého usporiadania v Európe, sa veľmi skoro vytvorila silná skupina tých, ktorí nachádzali najdôležitejšiu príčinu opakujúcich sa vojen v existencii systétroa suverénnych štátov, ktoré v záujme posilnenia alebo uchovania vlastnej pozície neváhajú použiť nástroje mocenskej politiky, ktoré často vedú práve k vojne. Veľmi jasne to vyjadril Lord Lothian: „Vo vzťahoch medzi suverénnymi štátmi je vojna nevyhnutná. Keď zlyhá možnosť dohody ako jediného nástroja, ktorým môže suverénny štát brániť svoju existenciu a práva alebo sledovať svoje ciele, nachádza jediné východisko v užití moci/'2-' Neúspech Spoločnosti národov, ktorej najdôležitejším cieľom 1 LORDLOTIII AK: The ending of armageddon or the federal principle as the only basis for international'peace, liberty and prosperity. In: LlPCKNS, Walter (ed.); Documents on the f-lľistoty ojEuropean Integration, Vol 2. Plans for European Union in Great Britain and in Exile 1939-194 5. Berlin; New York : Walter de Gniyrcr, 1986, s. 37. Dostupné na internere: http://fcdcraliinion.uklinux.net/archivcs/cndannaggedon.hrm (2001-12-20). 22 malo byť udržanie svetového mieru, bol odvodzovaný najmä / faktu, že jej celková koncepcia bola postavená práve na existencii systému suverénnych štátov.21 Za jedno z najvhodnejších riešení sa považovalo take usporiadanie medzinárodných vzťahov, kde by sa státy vzdali časti svojej suverenity v prospech nadštátnej organizácie, ktorá by prostredníctvom svojich právomocí riešila konflikty skôr» než by mohli prerásť do vojny. Primeranou organizačnou formou takejto nadštátnej organizácie bola podľa tejto skupiny Britov federácia. Otázky o jej konkrétnom charaktere, geografickom rozsahu, právomociach voči členským štátom, či o jej vzťahu k ostatnému svetu sa na prelome 30. a 40. rokov stali vo Veľkej Británii predmetom rozsiahlych diskusií, ktoré kulminovali počas činnosti Federálnej únie. Jednou z najvýznamnejších osobností britského akademického a verejného života, ktorá v 30. rokoch prispela k položeniu teoretických základov pre vznik a fungovanie Federálnej únie, bol politický filozof a neskôr prvý povojnový predseda Labouristickej strany Fíarold Laski. Hoci na začiatku 30. rokov ešte Laski priamo nepísal o potrebe nejakej formy európskej unifikácie, patril však k významným kritikom medzinárodného poriadku naloženého na princípe suverénnych štátov, lebo ten vraj svojou podstatou vedie nevyhnutne k vojne.25 Za najvhodnejší a najprirodzenejší princíp usporiadania xnedzinárodných vzťahov považoval Laski federáciu, pretože, ako napísal už v roku 1926 vo svojej klasickej práci A Grammar of Politics iPolitická gramatika]: „spoločnosť je svojou podstatou nevyhnutne federálna... úrady musia byť federálne 24 Napr. RaNSOMK, Patrick: federal Government. In: LlPGlCNS (ed.): Documents on the History of European Integration, vol. 2., Ref. 23, s. 40; BRAll-SKOlíl"), Henry: What is Sovereignity? \\\\ LlKSI'.NS (ed.): Documents on the J-listoty of European Integration, wt2,t lief. 2% s. 43. 25 LASKI, Harold J.: The Economic Voutulations of Peace. In: WOOU7, Leonard (ed.): The Intelligent Man's Way to Prevent War London : Gollanü, 1933, s. 536, tiež7?.2ň Po roku 1945 patril Laski k významným obhajcom európskej integrácie. Další, ktorý patril k tým, čo svojimi úvahami v 30. rokoch pripravili základ pre úspešnú existenciu a fungovanie Federálnej únie, bol už spomínaný Lord Lothian. Tento politik a diplomat bol presvedčeným stúpencom federalism u, v ktorom videl, podobne ako Laski, prostriedok na zabezpečenie univerzálneho mieru. 28- mája 1935 vo svojej prednáške pre Burgov trust v Londýne, ktorá vyšla pod názvom Pacifism is not Enough nor Patriotism Either ;Pacifi%mus ani patriotizmus nestačí; a ktorá je dodnes považovaná za klasickú prácu federalistické j teórie povedal: „vojna je nevyhnutná a nemôže jej byť zabránené vo svete suverénnych štátov... pokiaľ neuspejeme vo vytvorení federálneho spoločenstva štátov, ktoré na začiatku nemusí zahrnúť celý svet, nepoložíme ani len záidad pre ukončenie inštitúcie vojny na zemi."27 Lothian bol aj autorom prvého manifestu Federálnej únie a až do svojej smrti v decembri roku 1940 zostal jej otvoreným priaznivcom. Ďalšou známou osobnosťou, ktorá v 30. rokoch v Británii podporovala myšlienky federalizmu a ktorá neskôr pracovala aj pre Federálnu úniu, bol Lionel Robhins. Tento jeden z najvýznamnejších liberálnych ekonómov svojej doby chápal výhody federálneho usporiadania predovšetkým z pohľadu potrieb zdravého iungovania medzinárodného hospodárstva. Vo svojich pred náš- ■* ], \SKl, Harold J.: A Grammar uf Politics. London : Allen & línwin, 1938, s. 270-1, Ďalšie Laskiho práce, napr.: Studies on the Problem of Sovereignity. Oxford University, 1917; The Vonndafionsoj'Severeignity and other• Essays. London, 1921; Nationalism and the Vntitre of Civilisation- London, 1932. 27 LORD LOT] II AN: Pacifism is not Enough nor Patriotism Either. I .ondon : Oxford University Press, 1935, s. 10-11. Dostupne na mrernete: htťp://\vnA^vJederaIiiiiton.ukIÍ!iux.iier/flcrobarfilcs/píiciŕlsín_is_nol_enoiigh.pdf (2001-12-20). Ďalšie Lothianove práce, napr.: The Prevention of War, New Haven, 1923; Uberalism in the Modem World, London, 1933; The Universa/Church and the World of Nations. London, 1938; The Linding of Armageddon. London, 1939; The American Speeches of Lord 1.olhian. London, 1941. 24 kach pre Univerzitný inštitút medzinárodných štúdií v Ženeve, ktoré v roku 1937 vyšli pod názvom Economic Planning and international Order [Hospodárske plánovanie a medzinárodný poriadok] tvrdil, že na ochranu slobodného obchodu sú potrebné nielen medzinárodné súdy, ale aj medzinárodná legislatíva a exekutíva. Robbing však nepovažoval za nevyhnutné a ani žiadúce, aby sa národný štát úplne podriadil nejakej vyššej nadštátnej autorite. Jej právomoc mala byť podľa neho tiež limitovaná. Riešením nemala byť teda „aliancia, ani kompletná unifikácia, ale federácia".28 Pri hľadaní teoretických východísk vzniku a existencie Federálnej únie nemožno v žiadnom prípade zabudnúť ani na Clarencea K. Streita a jeho prácu Union Now [Úniu tera^j s podtitulom The Proposal for Inter-democracy Federal Union [Návrh demokratickej federálnej únie}. Streit bol pôvodom Američan, ktorý v 20. a 30. rokoch pôsobil ako politický komentátor viacerých amerických novín v Európe a ktorého myšlienky výrazným spôsobom ovplyvnili formovanie i neskoršiu činnosť ť'edcrálncj únie. Základnou ideou jeho, vo svojej dobe nakrátko, no mimoriadne vplyvnej práce, bol návrh na zabezpečenie trvalého mieru, slobody a prosperity vo svete, a to prostredníctvom vytvorenia federácie pätnástich (resp. desiatich), podľa Strekových slov, „najväčších, najstarších, najhomogénnejších a najprepojenej-ších demokracií": Americkej únie, Britského spoločenstva národov (v podobe Veľkej Británie, Federálneho dominia Kanady, Austrálskeho spoločenstva, Nového Zélandu, Juhoafrickej únie a írska), Francúzskej republiky, Belgicka, Holandska, Švajčiarskej 2ft llOBBINS, Lionel: Economic Planning and International Order. Tn: PlKDKR, John (ed.): Altiera Spinelli and the British Federalists. Writings by Beveridge, Robhins and Spinel/i 1937-1943. Federal Trust, 1998, s. 59. Ďalšie Robbinsove práce, napr.: The EconomicCauses oj"WarConflicts. London, 1939; The Economic Basis of Class Conflict and Other Essays of Political Economy. London, 1939. 25 konfederácie, Dánska, Nórska, Švédska a Fínska.--' Pod spoločnú správu tejto „Federácie slobodných ľudí" malo patriť občianstvo, zahraničná politika, obrana, medzištátny a zahraničný obchod, mena, finančná politika a medzištátny komunikačný systém. Uvedený počet štátov nemal byť v žiadnom prípade konečný a Streit dokonca počítal s tým, že v perspektíve ďalekej budúcnosti by sa tento politický celok mohol stať prvým krokom k vytvoreniu svetovej federácie. Jeho politický, hospodársky a vojenský potenciál mal jednoducho zaručiť, aby dokázal ociolať akémukoľvek protivníkovi a aby bol tiež dostatočne atraktívny pre iné štát)7, ktoré by sa potom, keď budú na to patrične pripravené, snažili stať jeho členmi.3" Streitov jasne postavený návrh, podložený zrozumiteľne formulovanými argumentmi i konkrétnym textom ústavy sa dočkal mimoriadneho ohlasu. Union AW vyšla v krátkom čase od 2. marca 1939 do 7. februára 1940 v pätnástich vydaniach a v štyroch štátoch. V júli 1940 bola v New Yorku jeho stúpencami založená hiler-dewoiraiy Federal Union /Demokratická federálna únial. Podobné organizácie, zamerané na podporu a presadzovanie Strekových myšlienok, vznikli do konca roku 1940 aj vo Francúzsku, Švédsku, Austrálii a v lužnej Afrike. Širokej podpory sa Streit dočkal aj vo Veľkej Británii. Medzi jeho najvýznamnejších priaznivcov patril napríklad už spomínaný Lord Lothian, ale aj celý rad ďalších Britov, ktorí neskôr pomáhali pri vzniku a v začiatkoch činnosti Federálnej únie. Kým sa Federálna únia vyprofilovala ako organizácia presadzujúca predovšetkým vytvorenie Európskej federácie, skupina Streitovych prívržencov v nej predstavovala veľmi silnú názorovú platformu. 39 STRKľľ, Clarence K.: Umo/iNoip. The Proposal[fori/iter-Democracy federal Umou. New York; London : Hatpcr, 1940, s. 9. Dostupné fla internere: http://www.CQtisatuu0n.org/auG/uniGn_jtow.ktoi (2/9/2003). *'S™-:iT, Ref. 29, s, 13. • 26 Zhoršujúca sa medzinárodná situácia a hrozba nového vojnového konfliktu boli nepochybné najdôležitejšími motívmi prečo sa vo Veľkej Británii na konci 30. rokov k princípom federalizmu ako spôsobu úpravy medzinárodných vzťahov začal hlásit' celý rad ďalších známych či menej známych osobností verejného života. Z politikov, ktorí v tomto období verejne deklarovali svoju podporu tejto myšlienke možno spomenúť napríklad Lea Amcryho, Clementa Atleeho, Ľrnesra Bcvina, Winstona Churchilla, Lorda Halifaxa, Harolda Nicolsona, či Harolda Wilsona. Medzi právnikmi išlo predovšetkým o vo Veľkej Británii dobre známych Tvora jenningsa a Georgea Keetona. Nemožno tiež zabudnúť na historikov Georgea D. H. Colea, Basila Lidclclla Harta, Ramsaya Muira či Arnolda Toynbecho, filozofa a neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Bertranda Russella, publicistov Henryho N. Brailsforda, Henryho Wickhama Steeda a držiteľa Nobelovej ceny mieru Normana Angella, spisovateľov Herberta G. Wellsa a Leonarda Woolfa, či na neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Friedricha von Hayeka.*1 Hoci nie všetci z nich neskôr bezvýhradne súhlasili 31 A'J'I.KK, Clement R.: Europe Must 'Federate or Perish (prejav v Caxron Hall v Londýne v novembri 1939). Tn: labour's Peace Aims. London : Peace Book, 1940; CltURCMIJ.L, Winston S.: United Stales of Europe. Tn: Saturday EveningPost, 15, 2. 1930; JKNNINCJS, Ivor W.: The lea of a United States of Europe. In: Pmmängi of the Instituts of Worhl Affairs. London, 1938, s. 250-256; KkkvoN, George W.: Anglo-Erench Union, si Suggest/on. h\\ Neu/ Commonwealth Quarterly, vol. Y\, No. 3, December 1939, s. 230-236; TOYNBl -A% Arnold:^ Study of History. Vol. I., London : Oxford University, 1934; COLIi, George D. H.: War Aims. New Statesman Pamphlet, 1936; MUTR, Ramsay: The Expansion of Europe: The Culmination of Modem History. Constable, London 1939; Russell, Bert rand: Which Way to Peace? London : Michael Joseph, 1936; ANG KU,, Norman: The international Anarchy. Tn: WOOI.I-, Leonard (ed.): The intelligent Man's Way to Prevent War. London : Gollanz, 1933; BRA I J. SI 'ORD, Henry R: Towards a New league. New Statesman Pamphlet, 1936; YVli] J„S, Herbert G.: After Democracy-Addresses and Papers on the Present World Situation. T-ondon : Watts» 1932; Wku,S. Herbert G.: The Shape Things (o Come. London, 1933. 27 s myšlienkami, ktoré prezentovala Federálna únia, dôležité je, že práve tieto známe a vplyvné osobností verejného života svojim otvorene a odborne vyjadreným postojom o potrebe konkrétnej zmeny úpravy medzinárodných vzťahov prispeli k vytvoreniu nevyhnutného základu, na ktorom o pár rokov neskôr táro organizácia založila svoju krátku, no z pohľadu výsledkov jej čin-nosa určite úspešnú existenciu. Rastúci záujem o ŕederalizmus sa v 30. rokoch vo Veľkej Británii prejavil aj vznikom niekoľkých organizácií presadzujúcich rôzne fonrvy integrácie európskeho kontinentu. Z najvýznámejších možno určite spomenúť Nen> lít/rope Group [Skupina Nová R/trépa;, ktorá je vzhľadom na svoj vizionářsky návrh vytvorenia Ľurópskcj federácie so spoločnou menovou, zahraničnou a obrannou politikou považovaná aj za prvú skutočnú eurofederalistickú organizáciu vôbec52 Išlo však len o malý klub intelektuálov sídliaci v Londýne, bez širších aktivít, rozsiahlejšej členskej základne a s minimálnym vplyvom na verejnú mienku. Niall MacDermot, ako jeden z vedúcich predstaviteľov tejto skupiny, sa stal neskôr jedným z viceprezidentov Federálnej únie. Širšiu pôsobnosť už malo New Commonwealth Society [Spoločnosť Nové spoločenstvo]) ktoré v priebehu 30. rokov rozšírilo svoje pobočky aj do iných štátov v západnej Európe. Jeho najdôležitejším cieľom bok snaha o posilnenie Spoločnosti národov prostredníctvom vytvorenia medzinárodných policajných síl, ktoré by zaručovali vynutitelnost' rozhodnutí spoločného súdneho tribunálu v sporoch medzi členskými štátmi. 7. nášho pohľadu je však dôležité najmä to, že jeho zakladateľ Lord Davies sa po vypuknutí druhej svetovej vojny priklonil k myšlienke vytvorenia Európskej konfederácie, ktorá by bola v podobe regionálneho ^LrPí^>Walter:AH^$Bmq>**llUmxfam$4947 i>ot í C\^,x Press, Oxford í982, s. Í6í-n ^mention 28 bloku začlenená do Spoločnosti národov,33 Hoci toto hnutie disponovalo značnými hnančnými prostriedkami i podporou niektorých vplyvných osobností verejného života (jeho prezidentom bol istý čas aj Winston Churchill), zďaleka nedosiahlo takú popularitu a vplyv ako mala vo svojej dobe Federálna únia. 33 K cieľom a činnosti tcjlo organizácie bližšie LORD D AVI KS: The Pmbtew of the Twentieth Century. London, 1931; The Aims and Objects of tbc NffUt Commonwealth Society. London, 1937; LOKD D.-WIKS: A Federated Europe. London Gollanz, 1940. 29