Stredoveké arabské predstavy o pôvode písma • mýticko-náboženské – opierajú sa o židovsko-kresťanské predstavy. Delíme ich do dvoch podskupín: • tvorcom písmen a pera bol Boh: z lúča, ktorý sa potom premenil na alif a z neho vznikli ostatné písmená; iná teória hovorí, že stvoril toľko anjelov, koľko je písmen a každý anjel predstavoval jedno z nich • arabskú abecedu vytvoril Adam: – abecedu ho naučil Boh – Adam vytvoril abecedu sám 2. Opierajúce sa o legendy • Jemenský pôvod: pri zrode písma stáli Juhoarabi • Severoarabský pôvod: spojený s Hírou a Lahmovcami (významnú úlohu zohralo mesto Anbar na severozápad od Bagdadu) Charakteristické črty raného arabského písma 1. písmená sú niekedy od seba hodne vzdialené a nemajú ešte podobu, ktorá sa dnes píše na konci slova 2. chýbajú bodky: 28 arabských konzonantov sa zapisuje len 17 písmenami, ale aj tie je niekedy ťažké rozlíšiť 3. Na konci riadka je ešte prípustné slovo rozdeliť Typy raného arabského písma: • kúfske (hranaté, sviatočné) – mesto Kúfa v južnom Iraku • nashí (okrúhle) – vzniká v Hidžáze v posvätnom okrsku Ďalší rozvoj arabského písma Diakritické znamienka – ich potreba vyplývala z toho, že mnoho písmen bolo úplne identických (napr. bá’, tá’ alebo rá’, záj). Mimoriadny význam pri rozvoji arabského písma malo zapísanie a hlavne potom opisovanie Koránu Reformy chalífu Abdalmalika v VII. storočí – administratívne a jazykové. Jeho iracký miestodržiteľ Hadždžádž ibn Júsúf podľa tradície presadzoval zavedenie diakritiky (bodky). Vzniklo 15 písmen s bodkami (pod vplyvom sýrskeho písma) a ostalo 13 písmen bez diakritiky. Avšak ešte aj v 13. a 14. storočí existujú rukopisy bez bodiek a existovalo mnoho teórií proti ich používaniu. Dlhé samohlásky • Už v 1. polovici 1. tisícročia pred n.l. sa u Aramejcov vytvoril zvyk vyznačovať dlhé samohlásky za pomoci tzv. slabých alebo nie ozajstných spoluhlások: alif, wáw, já’ pre á, ú, í. Išlo hlavne o dlhé samohlásky na konci slova. Arabské písmo v prvej fáze vyznačovalo uprostred slova prakticky len ú, kdežto á sa písalo prakticky iba v pozícii na konci slova. Neskôr sa á začalo zapisovať aj uprostred slova, ale pôvodný zápis pretrval v Koráne napríklad u slova Alláh. Takzvaná pridaná diakritika - Používa sa hlavne na označovanie krátkych samohlások, ale aj na vyznačenie chýbajúcej samohlásky, zdvojenej spoluhlásky, viazaného čítania a pod. - Tieto značky nepatria vlastne k arabskému písmu, ale iba pomáhajú jednoznačne prečítať veľmi ťažký alebo posvätný text (Korán) - V prvom období sa bodky nad spoluhláskami vyznačovali čiernym atramentom, nad samohláskami červeným atramentom - S cieľom jasne odlíšiť interpunkciu pre spoluhlásky a samohlásky sa pre samohlásky začali postupne používať namiesto bodiek malé značky vytvorené z písmen alebo skupiny písmen Polemiky ohľadom tzv. vokalizácie textov • Od polovice 8. storočia prebiehali ostré spory medzi filológmi (kurrá’) a právnikmi (fukahá) o tom, či je prípustné Korán, ktorého text zoslaný Bohom v konzonantnej podobe je posvätný, doplniť rôznymi pridanými značkami (tzv. vokalizácia) • Vývoj systému arabského písma so všetkými pridanými značkami trval prinajmenšom dve storočia Číslice • Podobne ako v hebrejčine aj v arabčine malo každé písmeno aj svoju číselnú hodnotu. Napriek zmenám v poradí písmen v abecede (abdžadíja) si konzonanty zachovali pôvodnú číselnú hodnotu (mystika čísel a mien, amulety a veštenie). Počítanie „písmenami“ si Arabi zachovali ešte i dlho potom, čo prebrali indické číslice • Indické číslice (1-9, nulu reprezentovalo najskôr prázdne miesto) nachádzame najskôr v sýrčine r. 622 • Podobne ako Indovia aj Arabi píšu číslice zľava doprava, teda opačne ako je to u arabského písma. Na západe arab. sveta vzniklo aj ďalšie zaznamenávanie číslic (nazývané ghubár = prach), od východoarabského odlišné hlavne pri vyšších číselných hodnotách. Z ghubáru v Európe vznikli tzv. arabské číslice. Rozšírenie arabského písma • Spolu s islámom sa šírilo aj arabské písmo, prevzali ho Peržania, osmanskí Turci, zapisovali sa ním aj niektoré subsaharské jazyky, na východoafrickom pobreží napríklad svahilčina, v strednej Ázii ním písali rôzne turkické populácie, tiež Azerovia či Tatári, na východe sa dostalo k Ujgurom, do Indie (dnes urdčina) a Malajska