‫ا‬‫وف‬‫و‬
1
„Islámska filozófia (falsafa), mystika (tasawwuf), „ľudový islám“
Základné filozofické smery a tendencie v stredovekom isláme.
Cesty askézy (zuhd) a poézie, súfijské techniky a reálie, taríqy, al-Halládž, Ibn al-c
Arabí,
Džalál ad-Dín Rúmí; kult „svätcov“, amulety a pod.
zdroje:
BAJÁTOVÁ, Moždeh, DŽAMNIJÁ, Mohammad Alí, Příběhy z pouští a zahrad. Moudrosti a
příběhy ze života nejznámějších súfijských mistrů, Praha, Portál, 1999.
IBN CHALDÚN, Čas království a říší. Mukaddima, Praha, Odeon, 1972.
IBN TUFAJL, Abú Bakr, Živý, syn Dbícího, Praha, SNKLHU, 1957.
KHALIDI, Muhammad Ali (ed.), Medieval Islamic Philosophical Writings, Cambridge –
New York, Cambridge University Press, 2005.
MCGINNIS, Jon & REISMAN, David C. (eds.), Classical Arabic Philosophy: An Anthology
of Sources, Indianapolis – Cambridge, Hackett Publishing Company, 2007.
RÚMÍ, Džaláleddín Balchí, Masnaví, Praha, Protis, 1995.
literatúra:
Judaismus, křesťanství, islám, H. Pavlincová & B. Horyna (eds.), Olomouc, Nakladatelství
Olomouc, 2
2003.
KROPÁČEK, Luboš, Súfismus, Praha, Vyšehrad, 2008.
MALIK, Jamal & HINNELLS John (eds.), Sufism in the West, London - New York,
Routledge, 2006.
NASR, Seyyed Hossein & LEAMAN, Oliver (eds.), History of Islamic Philosophy, London –
London - New York, Routledge, 1996.
OSTŘANSKÝ, Bronislav, Dokonalý človek a jeho svět islámské mistiky, Praha, Orientální
ústav AV ČR, 2004.
OSTŘANSKÝ, Bronislav, Hledání skrytého pokladu, Praha, Orientální ústav AV ČR, 2008.
RENARD, John, The A to Z of Sufism, Lanham – Plymouth, The Scarecrow Press, 2009.
SCHIMMEL, Annemarie, The Mythical Dimensions of Islam, Chapel Hill, University of
North California Press, 1975.
VITRAY-MEYEROVITCH, Eva, Rúmí a súfismus – úvod do islámské mystiky, Praha, CAD,
1993.
WALZER, Richard, Greek into Arabic. Essays on Islamic Philosophy, Cambridge - London,
Harvard University Press, 1962.
WATT, W. Montgomery, Islamic Philosophy and Theology: An Extended Survey, Edinburgh,
Edinburgh University Press, 1985.
WINTER, Tim (ed.), The Cambridge Companion to Classical Islamic Theology, Cambridge –
New York, Cambridge University Press, 2008.
WITTENVEEN, Dr. H.J., Univerzální súfismus, Praha, CAD Press, 1998.
WOLFSON, Harry Autryn, The Philosophy of the Kalam, Cambridge, Harvard University
Press, 1976.
dedičstvo antiky a islám, preklady a prekladateľské školy (Ibn al-Humajn a iní), veda,
filozofia (Platón – al-Flatún, Aristoteles – Aristú, „veľký majster“, novoplatonici) a tradované
vedy. Ranná „ortodoxia“, kalám („hovor“, „diskusia“; scholastická filozofia) a mutakallimún
Formovanie a upevnenie „ortodoxie“ a filozofické smery: stret alebo koexistencia?
‫ا‬‫وف‬‫و‬
2
filozofia (arab. falsafa)
východ:
Muc
tazila (8.-9. stor., „tí, čo sa oddelili“, filozofická škola, prvé hnutie kalámu, za kalifa
al-Ma’múna oficiálna štátna doktrína).
Wásila b. c
Atá´, Amr b. c
Ubajd, Ibráhím an-Nazzám, qadaríja vs. džabríja,
Hlavné zásady učenia muc
tazily: Boh je nezávislý na čase a priestore a nemá žiadne
antropomorfné atribúty, človek má absolútnu slobodnú vôľu, a pod.
al-Kindí (prvý významný filozof a lekár)
al-Fárábí (ideálny štát, kalif-filozof)
Bratia čistoty (Ichwán as-safá’) – Rasá’il al-ichwán as-safá’- Kúfa
Ibn Síná, (prvý veľký islámsky filozof) tzv. iluminačná teória: spojuje v ňom predstavu o
Bohu ako Bytí s nutnou existenciou (wádžib al-wudžúd)
západ:
Ibn Hazm (filozofia jazyka)
Ibn Bádždža (úloha f. ako individuálneho nástroja vnútorného osvietenia)
Ibn Tufajl (osamelosť filozofa je predpokladom dosiahnutia osvetľujúceho poznania)
Ibn Rušd (komentátor Aristotela, „druhý majster“) hľadajúci kompromis rozumu a viery, f. a
teológie, našiel riešenie vo dvoch odlišných, na sebe nezávislých cestách k pravde. Významné
dielo: Vyvrátenie vyvrátenia (Taháfut at-taháfut)
al-Ašc
arí, al-Máturídí a ustálenie ortodoxie
Abú Hámid al-Ghazzálí (najväčší predstaviteľ vrcholnej ortodoxie a mystik)
Oživenie náboženských vied (Ihjá' ulúm ad-dín)
Vyvrátenie filozofov (Taháfut al-falásifa)
Tasawwuf – súfizmus (súf – hrubá vlna)
súfí – mystik, fakír (tur. / perz.: dervíš)
šajch (šejk) – „majster“ (tur. bábá, perz.: pír)
marabut – murábit („obyvateľ ribátu“) sídí – sajídí („pán“)
„náš učiteľ“ - muláj, mawlaná, maulá
Súfíjské techniky a zásady
Priblížiť sa Bohu, splynúť s Bohom, rozplynúť sa v tawhíd, k tomu slúžia rôzne extatické
a entatické techniky – cvičenia (azkar), spev, hudba, tanec (samá’), mystickou extáza
(ghalaba), modlitba (wird), extatické výkriky (šath) atď. – a k tomu patriace „cesty“ (taríqa).
Predmetom súfizmu je intuitívne, ezoterické poznanie - mac
árifa
‫ا‬‫وف‬‫و‬
3
Súfijská „cesta” (taríqa) sa skladá z rôznych stavov (ahwál) a zastávok (maqámát) –
príkladom je Muhammadova nočná cesta.
zuhd – askéza
dhikr – mystická „seansa“
faná’ – rozplynutie v Božej jednote
majster (muršid) a učeň (muríd)
milosť (rahma), požehnanie (baraka), mystická láska (al-mahabba al-haqíqíja), ktorá je
opakom svetskej lásky
Niektorí predstavitelia
Formovanie islámskej mystiky (Egypt, Irak, stredná Ázia).
Iracká škola: Hasan al-Basrí, al-Husajn ibn Mansúr al-Halládž, Rábic
a al-c
Adawíja
Muhjí ad-Dín ibn al-c
Arabí – Kamene múdrosti (Fusús al-hikam)
súfijská lyrika:
Šams ad-Dín Muhammad Háfiz, Abú c
Abdalláh Mushaffir ad-Dín Sac
dí, „Mawlaná“ Džalál
ad-Dín Rúmí a iní
súfijské „rády“ - taríqa a rádové domy - záwija, (perz. chánaka, tur. tekke), ribát
Niektoré rády
nakšbandíja – Bahá ad-Dína Nakšband (Sýria, Kaukaz, Kurdistan)
qádiríja – Abd al-Qádir b. Abí Sálih Džangídost Gílání (Iraq, Pákistán, záp. a sev. Afrika)
mauláwíja (tur. mevleviye) – Džalál ad-Dína Rúmí (tanec)
bektašíja – Haci (Hadži) Bektaš Veli (kresťanské, pohanské prvky c
Alí a 12 šíc
itských
imámov a pod.), jeni čeri
politické ambície súfizmu: Turecko, sanúsíja - Lýbia, qadiríja – Alžírsko, súfizmus vrz.
fundamentalizmus
svätci (arab. walí - druh, walí Alláh - druh Boží; perz. oulijáolláh - druhovia Boží)
emámzádeh, „synovia imámov“, amulety a talizmany.