Janko Jesenský: Demokrati (prvý diel)
Zlatý fond denníka SME
30
7. V úrade
Dr. Landík prišiel do úradu o ôsmej. V ostatné časy, kým odprevádzal kuchárku Hanu
od Tolkošovej jatky až po dom, kde slúžila, oneskorieval sa a bývalo i deväť, keď
sadal za svoj písací stolík.
Po výstupe s mäsiarom Tolkošom, týmto žiarlivým, úskočným, podlým a pritom
hrdým a hlúpym zverom, ako si ho v myšlienkach charakterizoval, umienil si, že
odprevádzanie celkom vážne nechá tak. Nebude súperiť s hlupákom. Nechá mu ju.
Ani ju od tých čias neodprevadil. Tým získal síce čas, ale mu bolo akosi otupnejšie.
Hana bola jednako len zaujímavejšia ako jeho väzenská cela so žltkastými,
ošúchanými a holými stenami, na ktorých nemal nič okrem lacnej fotografie hlavy
štátu v tenkom pozlátenom ráme a okrúhlych kuchynských hodín. Prižmuroval oči,
keď videl do tmava natreté parkety s malým, vyšediveným, na krajoch
rozstrapkaným, vyšliapaným koberčekom, úbohosť zariadenia, nízky žltý etažérik s
hrubými zákonníkmi, latovú lavicu pri stene pre stránky, hrubý, prostý vešiak, tri
stoličky z ohýbaného dreva a svoj malý písací stolík so skleným kalamárom, pijakom,
trčiacimi rúčkami z pohárika s brokmi a stojacím kalendárom.
Čo predtým nerobil, teraz obyčajne pristupoval k obloku a díval sa na námestie.
Oblok bol veľký, ale zapadnutý prachom, takže námestie akoby bolo bývalo v hustej
jesennej hmle, hoci svietilo májové slnko.
— Úsporné opatrenia, — zašomral a čiarol prstom po skle.
Potom na druhú tablu napísal „Hana“ a utierajúc si zašpinený prst do futra kabáta,
prešiel k vešiaku a zamenil svoj prechádzkový kabát listrovým. Takto robieval, keď
nebol termínový deň a stránky neprichádzali. Keď boli stránky, zostával v
prechádzkovom. Teraz vytiahol z neho iba noviny a sadol si za stôl.
Začal čítať titulky a podtitulky novín… „Z ministerskej rady Slovenská výhoda
predĺžená… O znížení platov nebolo rozhodnuté… Zmocňovací zákon… Americké
tichomorské loďstvo na Atlantik… Konce hospodárskej sebestačnosti… Oslavy…
Provokácia v biografe…“
Zaujímalo ho zníženie platov a začal čítať, ale vošiel sluha Maťko, ako ho volali po
krstnom mene. Niesol hŕbu aktov v náručí. Pridržiaval ich bradou a krivkajúc na pravú
nohu, neisto blížil sa k písaciemu stolu.
Patril tiež akoby k zariadeniu a z úradníkov nikto si nevšímal, ako ťažko kríva a ako
mu pritom hlava lieta, že má rozseknutú hlavu, líce a vrchnú peru. Pamiatka z vojny.
Riedke fúzy sa mu stále hýbali, lebo vždy niečo prežúval, najčastejšie sušené slivky.
Mal vždy plné ústa a boli i ponosy na neho, že je pred stránkami veľmi pyšný. Hovorí
vraj s nimi iba posunkami, tu bradou, tu rukami, tu nohou, keď sa ho na niečo
spýtajú, všetko preto vraj, že ustavične žerie. Ale práve preto, že bol taký invalid,
nikto ho nehrešil a všetko sa mu odpúšťalo. Ešte i nečistotu v úrade mu odpustili, a
keď mu Landík vyčítal, že neutiera obloky, povedal so slivkami v ústach:
— V Prahe, prosím, sú na parkety osobitní parketári, na obloky osobitné
obločiarky a my sme len na akty.
— Pošta? — spýtal sa mašinálne Landík, ani nehľadiac na sluhu.
http://zlatyfond.sme.sk/dielo/164/Jesensky_Demokrati-prvy-diel/1