Hagiografia

-        spisovanie legiend, rozprávanie o živote svätých

-        je to historický prameň zvláštneho druhu, svojim spôsobom vypovedá o národnej minulosti


K česko – latinskej hagiografii 10. -13. storočia sa zaraďujú:


Václavské a ludmilské legendy- boli písané staroslovienskym jazykom, k najstarším základným textom
patrí : Vita et passio sancti Wenceslai sancte Ludmile ave eius- legenda Kristiánova:

- stojí na začiatku vývoja latinsky písanej českej literatúry

- súvisí so založením pražského biskupstva

- je to dvojlegenda václavskoludmilská, obsahuje aj obšírne rozrpávanie o Cyrilovi a Metodovi

- objavitelia rukopisu ju považovali za autenticky starú a cennú literárnu pamiatku ( J. Tanner
1659 v Prahe, Bohuslav Balbín r. 1664 v Třeboni)

- Jozef Dobrovský ju vyhlásil za falsum 14. storočia

- najnovšie prevládlo presvedčenie o pravosti Kristiána, avšak s tým, že autor legendy čerpal zo
starších václavských textov, tj z nedochovanej legendy Crescente fide, z legendy mantovského
biskupa Gumpolda ( Legenda Grumpoldova ) a z nedochovanej ,,Fuit in provincia Bohemorum“.

- problematická ako je doba vzniku, je aj osobnosť autora legendy, pravedepodobne je stotožnenie
Kristiána (ktorý sa uvádza v prológu) s Kristiánom, o ktorom hovorí vojtešská legenda Brunoana z
Querfurtu. Podstatné je, že autor prišiel do styku s talianskou kultúrou- svedčí o tom štylistická
a rétorická výbava spisu

- dielo sa skladá z prologu a 10 kapitol v ktorých vykladá o základoch kresťanstva v Čechách,
kňažnej Ľudmile a živote a mučení sv. Václava

- je najrozsiahlejšia zo známych václavských a ludmilských textov

môže slúžiť ako historický prameň, predovšetkým je však literárnym dielom svojho žánru, ktorý sa
riadil vlastnými zákonitosťami

- Kristián nie je prameňom pre dobu Václavskú, naopak je kľúčovým prameňom pre dobu Vojtechovu

-bola prvýkrát vydaná Bohuslavom Balbínom r. 1677, potom P. Athanasiem r. 1769. Prvou novodobou
edíciou je text od Jozefa Emblera v 1. zväzku ,,Fontes rerum Bohemicarum“, ,,Pramenů dějin
českých“, v r. 1873.


-zaraďujú sa tu aj : Legenda Vavrincova – Lauretia z Montecassina, Licet plura, Oportet nos
fratres, Oriente aim sole I, II ; Ut annuncietur I, II; Factum est, Drobnejšie legendistické útvary
(sú to vlastne breviárové lekcie s incipitami)


Cyrilometodějské legendy- sú dokladom slovanskej misie na Veľkej Morave, zároveň sú dokladom
dvojjazyčnosti vtedejšej českej kultúry (písané po starosloviensky aj latinsky)

patrí sem:  Italská legenda, Moravská legenda (vznikla v českých krajinách ako syntéza Italskej
legendy a Kristiána), Beatus Cyrillus (je jednou z najspornejších a najdiskutovanejších latinských
legiend českého stredoveku) a Diffundente sole .


Vojtešské legendy: sú písané iba latinsky, čo súvisí s Vojtěchovou orientáciou na Rím

-Vojtešskou hagiografiou sa zaoberali skôr ako českí historici aj Nemci, Rakúšania a zvlášť Poliaci

Základné svätovojtešské legendy sú : Legenda Kanapariova, Bruno z Querfurtu, Život sv. Vojtěcha,
Versus de passione sancti Adalberti.

Ďalšie svätovojtešské texty: Passio sancti Adalperti martyris, Miracula sancti Adalberti a De
sancto Adalberto episcopo Pragensi (niekedy označovaná ako legenda Perlbachova)


Prokopské legendy- súvisí s oživením slovanskej liturgie v Sázavskom kláštore

-pôvodná prokopská legenda bola napísaná starosloviensky už v 11. storočí

-Vita minor, Vita antiqua


Pramene:

Kristiánova legenda. Život a umučení svatého Václava a jeho báby svaté Ludmily. Ed.: J.
Ludvíkovský, Praha 1978.

Fontes rerum Bohemicarum I. Ed.: J. Embler, Praha 1873.


Literatúra:

Nechutová, J.: Česko-latinská literatura středověku do r. 1300. Brno 1997.