Él||j f r i e ďrích. di!rrenmatt P r o o i e m y divadla- í 965 slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry bratislava ŕ epocha vedela ukázať vládcu ako krvavého netvora,-ale^ • nikdy ako blázna. Komickí sú uňho dvorní pätolizači, reme--selnfci, robotníci. Vo vývoji tragického hrdinu možno teda ; badať obrat kti komédii.. Pódo.bný ókaz'Wind. pozorovať u blázna, ktorý sa čoraz .väčšmi stáva tragickou postavou.. Táto skutočnosť má však svoj význam^ Hrdina divadelnej hry nielenže poháňa dej dopredu, alebo prežíva určitý osud, ' ale predstavuje aj určitý svet. Musíme si preto položiť otázku, ako. máme predstaviť tento náš pochybný svet; pomocou akých hrdinov, ako treba zhotoviť a vybrúsiť zrkadlá, ktoré majú zachytiť tento svet. • Či sada dnešný svet -ť- aby sme sa spýtali konkrétne ~ zobraziť pomocou sčhilleŕovskej .dramatiky, lebo'ako tvrdia, podaktorí ř spisovatelia, Schiller ešte stále priťahuje obecenstvo? Isteže, v.umení je všetko možné, ak „sedí". Je iba otázne, či umenie, ktoré už raz „sedelo", môže „sedieť" ešte aj dnes. Umenie je totiž neopakovateľné, ale keby bolo opakovateľné, ibolo by jednoducho hlúpe nepísať tak, ako písal Schiller. Schiller písal tak, ako písal, pretože svet, v ktorom žil, sa ešte mohol odzrkadliť vo svete, ktorý opisoval, ktorý si vytvoril ako historik. Práve že ešte. Napoleon, bol azda posledným'hrdinom v starom význame tohto slova. Avšak dnešný svet, taký, ako sa nám javí, dá sa ťažko pochopi.: vo forme historickej Schlllerovej drámy, a to jednoducho 33 preto* že nemáme nijakých.tragických hrdinov, a!e iba tragédie, ktorá inscenujú mäsiari svetového formátu a vyrábajú sa sekačkami. Z Hitlera ä Stalina sa už nedajú urobiť Wallensteinovla. Ich moc je taká obrovská, že oni sami sú iba náhodilé, vonkajšie formy výrazu tejto moči, ľubovoľne nahräditeľné.JJA nešťastie, ktoré sa spája predovšetkým. "s. prvým a čiastočne s tým druhým, sa priveľmi rozvetvilo, zamotalo, a stalo sa zlovestným, mechanickým a často aj . príliš nezmyselným. Wallensteinova moc je ešte mocou viditeľnou. Dnešná moc je viditeľná iba čiastočne, tak ako 'pri ľadovci, najväčšia časť sa ponorila do beztvárnosti, do abstrakcie. Schilierova dráma vyjadruje viditeľný svet, ozajstnú akciu štátu, ,rovnako ako aj grécka tragédia. . , V umenf je viditeľné iba to, čo možno zachytiť zrakom.-Súčasný štát však už nemožno zachytiť zrakom, je anonymný, zbýrokratizovaný, a to nielea v Moskve alebo vo Washingtone, ale už aj v Berne, a dnešné činy štátu sú oneskorené satyrské hry,, ktoré nasledujú pb tajne vykonaných tragédiách. Praví reprezentanti chýbajú a tragickí hrdinovia sú. bez. mena. Dnešný svet možno lepšie vystihnúť malým šmelinárom^ drobným úradníčkom alebo policajtom ako : ' Spolkovým snemom, ako spolkovým kancelárom. Umenie udiera tíí len dó obetí, ak vôbec preniká k ľudom. Mocných už nezasiahne:.'Kreófitqvi 'sekretári vybavujú prípad. Antir góny. Štát stratil svoju podobu a možno ho znázorniť, iba štatisticky, rovnako ako fyzika Vie zobraziť svet iba v ma- ; tematických formulkách* Viditeľnú podobu nadobúda dnešná moc azda len tam, kde exploduje, v podobe atómovej bomby, y tomto straSnom hríbe, ktorý tu vystupuje a sa rozílruje, bez škvrny ako slnce, pričom sa masová vražda a krása zjednocuje. Atómovú bombu nemožno už ukazovať,-odkedy ju možno vyrábať. V pomere k nej sklame každé umenie, čo vytvoril človek, pretože ona sama je výtvorom človeka. Dve zrkadlá, ktoré sa navzájom odrážajú, zostávajú prázdne. Avšak poslaním umenia, ak vôbec môže mať nejaké poslanie, a teda aj- poslaním dnešnej dramatickej tvorby je =• v;yyfyäcáŕ'^áyý;''kontcretno. To vie predovšetkým komédia. Tragédia, ako najprísnejší druh umenia, predpokladá už vytvorený svet. Komédia — pokiaľ nie je spoločenskou komédiou ako u Moliéra — predpokladá svet ešte nevytvorený, práve vznikajúci, meniaci sa, svet, ktorý balí batožinu tak ako náš. Tragédia prekonáva vzdialenosti. Mýty ponorené v hmlách praveku ukazuje Aténčanom ako. súčasnosť. Komédia vytvára odstup, pokus Aténčanov uchytiť sa na Sicílii, pretvára na podujatie vtákov, ktorí si zakladajú svoje kráľovstvo, pred ktorým musia kapitulovať bohovia i ľudia. Rozvoj komédie sledujeme už od najprimitívnejšej formy vtipu, od pikantného vtipu, od tohto chúlostivého predmetu, ktorý spomínam iba preto, lebo najvýraznejšie ilustruje to, čo nazývam vytvoreným. Šťavnatý vtip si -berie za predmet veci čisto pohlavně, ktoré práve preto, že sú čisto pohlavné, sú zbavené akejkoľvek podoby, odstupu, a keď chcú nado- 34 35 biidnúť nejakú podobu, stávajú sa .-práve šťavnatým vtipom. Šťavnatý vtip je preto prakomédiou, transponovaním po-hlavnosti do roviny komična, jedinou možnosťou, ako dnes možno slušne hovoriť o týchto veciach, keď sa namnožilo toľko. Van der Veldóv, Na príklade šťavnatého vtipu je jasné, že komlčno je v tom, ako sa chce beztvárnosť stvárniť q chaos sformovať. ;' Prostriedok, pomocou ktorého komédia vytvára odstup, je nápad. Tragédia je pozbavená nápadu. Preto je aj málo tragédií, ktorých téma. by bola vymyslená. Nechcem tým povedať, že antickí autori tragédií nemali nijaké nápady, ako sa to napríklad stáva drfes, ale Ich úžasné umenie spočívalo v tom, že tie nápady nepotrebovali. V tom je ten rozdiel. Naproti tomu'Arisťofanes žije z nápadov. Jeho témami nie sú mýty, ale vymyslené deje, ktoré sa neodohrá- . vajú v minulosti, ale v prítomnosti. Padajú na svet ako strely, ktoré rozrývajúc zem, pretvárajú súčasnosť na ko-mično, ale tým aj na čosi viditeľné. To však neznamená, Že súčasná dráma môže byť iba komická. Tragédia a komédia sú pojmami' formy, sú to spôsoby dramatického postupu, fingované figúry estetiky, ktoré môžu opisovať jednu a tú istú tému. Iné sú iba podmienky, v ktorých vznikajú, a tieto podmienky patria iba v menšej miere do umenia. Tragédia .predpokladá jestvovanie viny, biedyi miery, • prehľadu zodpovedností. V roztopašnosti nášho storočia, v tomto poslednom tanci bielej rasy, niet už nijakých vinných ani zodpovedných. Nikto za nič nezodpovedá a nikto ■--j nič nechcel. Naozaj sa možno zaobísť bez každého. Všetka j sa rúti a na niečom to zostáva visieť. Sme priveľmi kolektívne í vinní, priveľmi kolektívne pohrúžení do hriechov našich | ■' otcov a praotcov. Sme úž len potomkami. To je naše ne-| šťastie, nie naša vina: vina existuje už len ako osobný čin, | ako náboženský akt. Nám pristane už len komédia. Náš j svet prišiel práve tak ku groteske ako k atómovej bombe, I tak'ako sú groteskné aj apokalyptické obrazy Hieronyma i . Boscha. Ale groteska je iba zmyslovým výrazom, zmyslovým j . paradoxom, totiž tvarom beztvárneho, tvárou beztvárneho j sveta, a práve tak ako sa naše myslenie nemôže zaobísť bez pojmu paradoxu, tak je to aj s umením, s naším svetom, ktorý už lén preto existuje, lebo existuje atómová bomba: zo strachu pred ňou. Avšak tragično je ešte stále možné, aj keď už nie je možná čistá tragédia. Prvky tragična môžeme získať z komédie, { , vytvoriť ako strašný moment, ako otvárajúcu sa priepasť. Tak sa už mnoho Shakespearových tragédií stalo komédiami, z ktorých sa r;odí tragično. Teraz sa blížime k záveru, že komédia je výrazom zúfal* stYa, lež tento záver nie je nevyhnutný. Pravda, kto vidí nezmyselnosť a beznáďejnosť tohto sveta, môže si zúfať, ale . toto zúfalstvo nie je výsledkom existencie tohto sveta, ale ' odpoveďou, ktorú ten ktosi dáva tomuto svetu; a inou. od- poveďou by bolo nezúfať si, ba azda rozhodnutie vytrvať ria tomto svete, y ktorom často Žijeme ako Guliver medzi obŕaj 36 37 mi. Aj ten chce mať. odstup, aj ten o krok ustúpi, kto chce svojho protivníka oceniť, kto sa pripravuje na boj s ním alebo mu chce uniknúť. Ešte vždy je možné ukázať odváž-neho človeka. .- A to: je Jednou z mojich najväčších túžob. Slepec, Romůlus, 'Ubeiohe, Akki sú smelí ľudia. V ich srdciach sa zasa obnovuje 'stratený poriadok sveta, všeobecné uniká môjmu zásahu! Odmietam hľadať to všeobecné v doktríne, považujem ho za chaos. Svet (teda javisko,.ktoré tento svet predstavuje) je pre mňa čosi úžasné, záhadná spleť nešťastí, čo musíme akceptovať, pred čím však nesmieme kapitulovať. Svet je väčší ako človek, nevyhnutne teda obsahuje hrozivé činy, ktoré by, pozorované zvonku, neboli také hrozivé, lež nemám aňl právo, ani možnosť postaviť sa zvonku. Útecha' ; v spisovateľskom umení je často veľnit lacná, a preto je azda čestnejšie zaujať Iba ľudské stanovisko. Brechtova téza, ktorú rozvíja vo svojej pouličnej scéne, kde svet chce postaviť a ukázať ako nehodu, a ukázať, ako prišlo k tejto nehode, môže stvoriť veľkpfepé divadlo, čo Brecht aj dokázal, ale väčšina dôkazov musí byť podložená: Brecht.rozmýšľa ne- ' kompromisne, pretože na mnohé veci nekompromisne ne- '• myslí. ' , A kpnečne:až vďaka nápadu, vďaka komédii sa anonymné obecenstvo stáva obecenstvom. Skutočnosť, s.ktorou treb,a,,-: rátať, ale možno sa i prerátať. Nápad totiž veľmi ľahko . pretvára množstvo divadelných návštevníkov na masu, na ktorú možno zaútočiť, ktorú možno zviesť, oklamať, aby počúvala veci, ktoré by inokedy tak ľahko nevypočula. Komédia je pasca na myši, do ktorej sa obecenstvo usta-! vične chytá a ustavične bude chytať. Naproti tomu tragédia \ predpokladá isté spoločenstvo, ktoré sa dnes nie vždy bez i trápnosti dá fingovat". Nie je-azda nič komickejšie ako sedieť | pri mystériách antropozofov v úlohe nezúčastneného diváka. ľ: ■ i Ak s týmto všetkým súhlasíme, musíme si položiť ešte jednu otázku: Či je dovolené zo všeobecných problémov i robiť uzávery o-umeleckej forme, čiže urobiť to, čo som i práve urobil jaj keď som z tvrdenia o beztvárnosti sveta ; uzatváral, že .dnes možno písať komédie? Pochybujem, j ■ Umenie Je niečo osobné a osobné problémy sa nikdy nemajú j vysvetľovať všeobecnosťami. Hodnota1 umenia nezávisí od toho, či možno preň nájsť viac alebo menej dobré zdôvodnenia. Tak som I ja obišiel Isté problémy, ako Je napríklad spor, -. ktorý je dnes taký aktuálny: čí je lepšie písať drámy veršom * alebo prózou? Moja odpoveď znie jednoducho tak, že píšem ! prózou, bez tohp, že by som chcel riešiť túto otázku. Koniec j koncov, človek musí ísť nejakou cestou, a prečo by mala byť i jedna cesta horšja od druhej? A Čo sa týka mojich uzáverov | o komédii, myslím si, že aj tu sú osobné argumenty dôleži- i . tejšie ako všeobecné,,ktoré predsa možno vyvrátiť, lebo na-j., pokon, ktoré logické argumenty v umení nemožno vyvrátiť! « O umení sa najlepšie hovorí, kéď sa hovorí o vlastnom i umení. Ten druh umenia, ktorýsi volíme, je súčasne výrazom slobody, bez ktorej nemôže existovať nijaké umenie, a vý- Ako celkove kvalifikovať Dúrrenmattovu tvorbu' Najlepšie vlastným výrokom: „Zásadne nepíšem hry pre hlupákov/-' \ -T», i J A jeho teóriu? Naozaj nie jépre tých, čo „zaspávajú "p>j o^íM Heideggerovi", ako hovorí v Problémoch divadla. 1 j Vidieť na ňom, že názorové i umelecky vyrastal z kliny ? u a že svojimi dielami aj reaguje na situáciu toho obdobia-európskej literatúry, v ktorom písali Shaw, Brecht 1 Kafka: ^ ' . Július:-Pasteka- e* h. \1 k n i ž n i c a ■?es t e 11 c k é ho v z d e I a n i a o ■ ■ ■ ***! •=*< ., f r i e d r i c h dürre nm a 11 pro bi é m y d i vad la '"vší í* ■í. *- JU JT iZ«Jie,meckého originálu F: Dörrenmatt, •Xhcatcrprobleme, Arche, Zürich 1955 preložil ; Richard M:- Škridla. Štúdiu napísal ■Július.Paíccka. UpnaViľ; boalko a yäíbu na-•yr.lipl Milan Hegar. fotografie Jozef Vayro (inscenácie) a Miroslav Peterka {Diirrén-matt v Prahe). Vys1oaí /ŕ> Jfg L AH^ÉTVH 4,15.301-09-20 SÚKK 1549/1-.. ^ fc* r«fc^Äl^M.11-SN93. ■ ■ ^"*6t 510 65 brož. K& 5.- "X'-S. /-v vlaz. Kís 8.50 S4 ^ ( '"■+1í,V,'J. *w avi ^