a ich vedeckým cielom. Historici, národohospodári, juristi a tí, čo skúmajú náboženstvo, sú súčasťou života a chcú ho ovplyvňovať. Posudzujú historické osobnosti, masové hnutia, smery, pričom sú ich súdy podmienené ich individualitou, národom, ku ktorému patria, ako aj dobou, v ktorej žijú. Dokonca aj tam, kde sa domnievajú, že postupujú nezávisle, sú determinovaní týmto svojím obzorom. Každá analýza, ktorá sa robí o pojmoch predchádzajúcej generácie, ukazuje totiž v týchto pojmoch zložky, čo vznikli z predpokladov doby. Zároveň je však v každej vede ako takej obsiahnutá požiadavka všeobecnej platnosti. Ak majú duchovné vedy obstáť v prísnych vedeckých kritériách, musia si čoraz uvedomelejšie a kritickejšie vytyčovať tento ciel.
Zo sporu obidvoch týchto tendencií vyplýva veľká časť vedeckých protikladov, ktoré sa v poslednom čase uplatňovali v logike duchovných vied. Najsilnejšie sa tento spor prejavuje v historickej vede, ktorá sa preto stala aj stredobodom tejto diskusie.
Tento spor sa vyrieši až vo výstavbe duchovných vied, hoci už aj niektoré všeobecné tézy o súvislosti duchovných vied obsahujú princíp jeho vyriešenia. Naším doterajším rezultátom ostáva: život a životná skúsenosť sú vždy sviežimi prameňmi pochopenia spoločensko-dejinného sveta. Pochopenie postupuje od života do čoraz väčších hlbín. Iba spätným pôsobením na život a spoločnosť nadobúdajú duchovné vedy svoj najvyšší význam, a ten stále rastie. Cesta k tomuto pôsobeniu však musí viesť cez objektivitu vedeckého poznania. Vedomie o tom pôsobilo už vo velkej tvorivej epoche duchovných vied. Po mnohých ťažkostiach, ktoré spočívali v procese nášho národného vývoja, ale aj v aplikácii jednostranného klutúrneho ideálu od čias Jakoba Burckhardta, sme dnes naplnení snahou o čoraz bezpod-mienečnejšie, kritickejšie a prísnejšie formovanie tejto objektivity duchovných vied. Princíp rozriešenia sporu v týchto vedách vidím v chápaní dejinného sveta
ako súvislosti pôsobenia, ktorá je centrovaná v sebe samej. Každá jednotlivá súvislosť pôsobenia, ktorá je v nej obsiahnutá, má totiž stred v sebe samej, všetky sú však štruktúrne spojené do jedného celku, v ktorom
Iz významovosti jednotlivých častí vyplýva zmysel súvislosti spoločensko-dejinného sveta, takže výlučne z tejto štruktúrnej súvislosti musí vychádzať každý hodnotový súd a každé vytýčenie ciela smerujúce do budúcnosti. K tomuto ideálnemu princípu sa priblížime v nasledujúcich všeobecných tézach o súvislosti duchovných vied.
2. k a p i t o 1 a
Metodické postupy, ktorými je nám daný duchovný svet
Súvislosť duchovných vied je určená prežívaním a chápaním, ktoré sú ich základňou; v obidvoch sa zároveň prejavujú značné rozdiely medzi prírodnými a duchovnými vedami a dávajú výstavbe duchovných vied osobitný charakter.
1. Línia reprezentácií vychádzajúcich zo zážitku
Každý optický obraz sa líši od iného obrazu toho istého predmetu hradiskom a podmienkami ponímania. Tieto obrazy sa rozličnými druhmi predmetného ponímania spájajú do jedného systému vnútorných vzťahov. Predstava celku, ktorá takto vzniká z radu obrazov podia základných vzťahov obsiahnutých v istom faktickom stave veci, obsahuje čosi, čo sme si primysleli a dodatočne predstavili. Naproti tomu zážitky v rámci istej životnej jednotky sú usúvzťažené v čase; každému z nich prislúcha pevné miesto v časovom priebehu, ktorého
246
247
T
články sú v spomienke navzájom prepojené. Nezmieňujem sa tu zatiaľ o probléme reálnosti týchto zážitkov ani o ťažkostiach vyplývajúcich z ponímania istého zážitku: stačí konštatovať iba toíko, že spôsob, ktorým pre mňa jestvuje Sstý zážitok, je úplne odlišný od spôsobu, akým sa manifestujú predo mnou obrazy. Vedomie zážitku a jeho vlastnosti, jeho existencia a to, čo v ňom existuje pre mňa, predstavujú jednotu. Zážitok nestojí proti ponímajúcemu ako objekt, ale jeho existencia je pre mňa a neodlišuje sa od toho, čo je v ňom tu pre mňa: To, čo je prítomné v zážitku, nemožno vidieť z viacerých rozličných miest v priestore. A pokiaľ ide o rozličné hľadiská, z ktorých sa po^ níma zážitok, môžu vzniknúť až dodatočne reflexiou a netýkajú sa jeho zážitkového charakteru. Na zážitok sa nevzťahuje relativita zmyslovo daného, podľa ktorej sa obrazy vzťahujú na predmety iba v relácii k ponímajúcemu, k jeho miestu v priestore a k tomu, čo sa nachádza medzi ním a predmetmi. Od zážitku vedie totiž priama línia reprezentácií až po usporiadanie pojmov, v ktorom sa stáva predmetom myslenia. Zážitok sa najprv objasňuje elementárnymi myšlienkovými operáciami. V procese ďalšieho ponímania nadobúdajú vlastný význam spomienky. A čo sa deje vtedy, ked sa zážitok stáva predmetom mojej reflexie? V noci nespím, trápim sa, či budem môcť v starobe dokončiť začaté práce, premýšľam, čo robiť. V tomto zážitku je obsiahnutá štruktúrna súvislosť vedomia: jeho podklad tvorí predmetné ponímanie, na tomto podklade spočíva môj postoj — starosť a trápenie vyplývajúce z predmetne ponímanej skutkovej podstaty, ako aj snaha tento stav prekonať. A toto všetko je tu pre mňa vo svojej štruktúrnej súvislosti. Tento stav sa stáva predmetom rozlišujúceho vedomia, odkrývam štruktúrne vzťahy a lizolujem ich. Všetko, čo takto vyčleňujem, je už obsiahnuté v samom zážitku, ja to iba takýmto spôsobom osvetľujem. Teraz však aj moje ponímanie zážitku na základe momentov v ňom obsiah-
248
nutých sa stáva súčasťou zážitkov, ktoré boli v priebehu života, aj keď oddelené dlhými časovými obdobiami, štruktúrne spojené s takýmito momentmi. Vďaka tomu, že som si nedávno prezrel svoje práce, mám ich teraz v pamäti a zároveň sa mi z hlbín minulosti vynárajú okolnosti, za akých tieto práce vznikali. Iný moment smeruje do budúcnosti: moje zámery budú odo mňa vyžadovať nekonečne veľa práce, som z toho ustarostený, vnútorne sa pripravujem na potrebný výkon. Všetky tieto „pred", „teraz" a „po", všetky tieto vzťahy zážitku k minulosti a k budúcnosti ma strhávajú so sebou — dozadu i dopredu. Zahrnutie do tohto radu si vyžaduje čoraz novšie články, potrebné pre celkový zážitok. Tu môže spolupôsobiť záujem vyplývajúci z emočnej intenzity prežívania. Je to strhávanie, nie volícia a už vôbec nie abstraktná vôľa po vedení, z ktorej sa vychádzalo od čias Schleiermaoherovej dialektiky. V rade, ktorý tak vzniká, je minulé, ako aj budúce a možné transcendentné momentu naplnenému zážitkom. Ale tak minulé, ako aj budúce sú vo vzťahu k zážitku v istom rade, ktorý sa člení na základe takýchto vzťahov k celku. Každý moment minulosti sa štruktúrne viaže na bývalý zážitok ako jeho zobrazenie, pretože spomienka naň zahrnuje v sebe znovuspoznanie. Možné v budúcnosti je s týmto radom takisto späté vďaka určitému okruhu možností, ktoré sú ním určené. Tak vzniká v tomto procese nazeranie psychickej súvislosti v čase, ktorá predstavuje priebeh života. V tomto priebehu života je každý jednotlivý zážitok vo vzťahu k celku. Táto životná súvislosť nie je sumou alebo súhrnom za sebou nasledujúcich momentov, ale je to jednota konštituovaná vzťahmi, ktoré spájajú všetky jej časti. Vychádzajúc z prítomnosti, prebehneme spätne celý rad spomienok až po miesto, kde sa naše nepatrné, labilné a beztvaré Ja stráca v pološere; od tejto prítomnosti prenikáme dopredu k možnostiam, ktoré sú už v nej uložené a nadobúdajú vágne a neurčité dimenzie.
249
Rezultát, ktorý vzniká týmto spôsobom, je velmi dôležitý pre súvislosť duchovných vied. Zložky, uniformity a vzťahy, ktoré konštituujú nazeranie priebehu života, sú totiž všetky obsiahnuté v samom živote. Vedeniu o priebehu života prislúcha ten istý charakter reálnosti ako zážitku.
2. Vztah vzájomnej závislosti v procese chápania
Ak v zážitkoch v celej rozmanitosti Ich vzťahov skusujeme životnú skutočnosť, zdá sa nám, že ide len o čosi singulárně, totiž o náš vlastný život, o ktorom sa dozvedáme prežívaním. Ostáva to vedením o niečom jedinečnom a nijaký logický prostriedok nie je schopný prekonať ohraničenie dané spôsobom prežívania. Až chápanie prekonáva toto obmedzenie individuálneho zážitku, aby na druhej strane zasa osobným zážitkom dalo charakter životnej skúsenosti. Tým, že zahrnuje viacerých ľudí, duchovné výtvory a spoločenstvá, rozširuje horizont jednotlivého života a v duchovných vedách otvára cestu, ktorá vedie od Spoločného k všeobecnému.
Vzájomné chápanie nás ubezpečuje o pospolnosti jestvujúcej medzi indivíduami. Indivíduá sú navzájom späté pospolnosťou, v rámci ktorej ich spájajú zväzky spolupatričnosti, súvislosti, rovnorodosti alebo príbuznosti. Ten istý vzťah súvislosti a rovnorodosti sa prelína všetkými oblasťami ľudského sveta. Táto pospol-nosť sa prejavuje v svojbytnosti rozumu, v sympatii v citovom živote, vo vzájomnej väzbe povinnosti a práva, ktorá je sprevádzaná vedomím toho, čo má byť.
Pospolnosť životných jednotiek je východiskom pre všetky vzťahy medzi zvláštnym a všeobecným v duchovných vedách. Celé ponímanie duchovného sveta je preniknuté takouto základnou skúsenosťou pospolnosti, v rámci ktorej je vzájomne spojené vedomie jednotného Ja s vedomím rovnorodosti s inými, ako aj
svojbytnosť ľudskej prirodzenosti a individuality. Táto skúsenosť je predpokladom chápania. Začínajúc elementárnou interpretáciou vyžadujúcou iba znalosť významu slov a pravidiel, podľa ktorých sa spájajú vo vetách do istého zmyslu, a teda vyžadujú pospolnosť jazyka a myslenia, sa ustavične rozširuje rozsah spoločného, ktorý umožňuje proces chápania, a to v tej miere, v akej vyššie spojenia životných prejavov tvoria predmet tohto procesu.
Z analýzy chápania vyplýva však aj druhý základný vzťah, ktorý je pre štruktúru duchovnovednej súvislosti určujúci. Videli sme, že duchovnovedné pravdy sú založené na prežívaní a chápaní: chápanie však na druhej strane predpokladá využitie duchovnovedných právd. Vysvetlím to na jednom príklade. Určime si úlohu pochopiť Bismarcka. Ako materiál máme k dispozícii mimoriadne množstvo listov, dokumentov, ústnych svedectiev a správ. To všetko sa vzťahuje na priebeh jeho života. Historik musí tento materiál rozšíriť, a to o to, čo na veľkého štátnika vplývalo, ako aj o to, na čo on sám vplýval. Äno, pokiaľ trvá proces chápania, nie je uzavreté ani zbieranie materiálu. Potrebujeme všeobecné tézy už preto, aby sme postihli príslušnosť istých ľudí, udalostí a pomerov k tejto súvislosti pôsobenia. Tieto tézy budú tvoriť základ pre pochopenie Bismarcka. Siahajú od spoločných vlastností ľudí až po osobitné vlastnosti jednotlivých tried. Historik zaradí Bismarcka podľa individuálno-psycholo-gických vlastností medzi ľudí činu a bude sledovať preň charakteristickú kombináciu vlastností, ktorá je takýmto ľuďom spoločná. Z iného hľadiska v suverenite jeho bytosti, v návyku vládnuť a viesť, v nezlomnosti vôle nájde vlastnosti charakteristické pre pruských junkerov. To, aké miesto zaujíma jeho dlhý život v priebehu pruských dejín, tvorí zasa druhú skupinu všeobecných viet, ktorými sú určené spoločné črty ľudí tejto doby. Nesmierny tlak, ktorý podľa danej situácie štátu spočíval na jeho politickom sebacítení,
250
25X
vyvolával uňho, prirodzene, najrozličnejšie druhy reakcií. Pochopenie tohto si vyžaduje všeobecné vety o tlaku, ktorý istá situácia vyvíja na istý politický celok a jeho súčasti, ako aj o ich spätnom pôsobení. Stupeň metodickej istoty v procese chápania závisí od rozvíjania všeobecných právd, ktorými je tento vzťah fundovaný. Je jasné, že tento velký muž činu, ktorý je celou svojou osobnosťou hlboko zakorenený v Prusku a jeho kráľovstve, musel ťaživý tlak vyvíjaný na Prusko zvonka cítiť zvláštnym spôsobom. Preto musel hodnotiť vnútorné otázky vedenia tohto štátu predovšetkým z hľadiska štátnej moci. A keďže bol priesečníkom všetkých týchto pospolností, ako je štát, náboženstvo, právne zriadenie, a ako historická osobnosť bol nlimi eminentne určovaný a podněcovaný, ale zároveň na ne mocne pôsobil, vyžaduje si to od historika všeobecné znalosti o týchto pospolnostiach. Stručne povedané, jeho chápanie sa stane dokonalým iba prostredníctvom vzťahu k súhrnu všetkých duchovných vied. Každý vzťah, ku ktorému sa dospeje v zobrazení tejto historickej osobnosti, môže byť maximálne bezpečne a zreteľne určený iba prostredníctvom vedeckých pojmov jednotlivých oblastí. A zasa vzájomný vzťah týchto oblastí je v konečnom dôsledku daný celkovým prístupom k dejinnému svetu.
Náš príklad takto ozrejmuje dvojitý vzťah, ktorý je vlastný chápaniu. Chápanie predpokladá prežívanie, a zážitok sa až vtedy stáva životnou skúsenosťou, keď vyvedie chápanie z obmedzenosti a subjektívnosti prežívania do oblasti celku a všeobecného. A okrem toho na dokonalé pochopenie istej osobnosti je potrebné systematické vedenie, tak ako na druhej strane zasa systematické vedenie je závislé od živého uchopenia jednotlivej jednotky života. Poznávanie neživej prírody sa uskutočňuje v takej štruktúre vied, v ktorej spodná vrstva je vždy nezávislá od tej, ktorej je základom. V duchovných vedách je však všetko, začínajúc procesom chápania, určené vzťahom vzájomnej závislosti.
Tomu zodpovedá dejinný priebeh týchto vied. Dejepisectvo je v každom svojom bode podmienené vedením o systematických súvislostiach votkaných do dejinného procesu a ich hlbšie prebádame určuje pokrok historického chápania. Thukidydes vychádzal z politického vedenia, ktoré vyrástlo z praxe slobodných gréckych štátov a zo štátoprávnych doktrín, ktoré sa vyvinuli v období sofistov. Polybios obsiahol v sebe všetku politickú múdrosť rímskej aristokracie, ktorá v tomto období stála na vrchole svojho spoločenského a duchovného vývinu, a zahrnul do svojho učenia aj myšlienky gréckych politických diel od Platóna až po stoikov. Spojenie florentského :a benátskeho umenia riadiť štát, ako sa vyvinulo vo vyspelej a politicky živo debatujúcej vyššej spoločnosti, umožnilo spolu s obnovou a dotvorením antických teórií dejepisectvo Machiavelliho a Guicciardiniho. Cirkevné dejepisectvo Eusebia, prívržencov reformácie a jej odporcov, ako Neandera a Ritschla, bolo naplnené systematickými pojmami o náboženskom procese a cirkevnom práve. A napokon moderné dejepisectvo historickej školy a u Hegela má za sebou na jednej strane spojenie novej právnej vedy so skúsenosťami revolučnej epochy a na strane druhej celú systematiku novovzniknu-tých duchovných vied. Je síce pravda, že Ranke akoby pristupoval k veciam s naivným entuziazmom rozprávača, ale jeho dejepisectvo možno pochopiť iba vtedy, keď prihliadneme na všetky rozmanité pramene systematického myslenia, ktoré sa zlúčili v jeho vzdelaní. A keď postupujeme ďalej k súčasnosti, táto vzájomná závislosť historického a systematického je čoraz väčšia.
Dokonca aj veľké epochálne výkony historickej kritiky boli podmienené nielen formálnym zdokonaľovaním metódy, ale zakaždým záviseli aj od hlbšieho pochopenia systematických súvislostí jazyka, ktoré sa najprv utváralo v rétorike, ako aj od nového ponímania poézie — čoraz lepšie poznávame Wolfových
252
253
predchodcov, ktorí z hľadiska novej poetiky urobili závery aj o Homérovi — u Fr. A. Wolfa je evidentná závislosť od novej estetickej kultúry, u Niebuhra od ekonomických, právnych a politických názorov, u Schleiermachera od novej filozofie, ktorá bola kon-geniálna s Platónom, a u Baura od chápania procesu vznikania dogiem, ako ho konštituovali Schleierma-cher a Hegel.
A zasa opačne, pokrok systematických duchovných vied bol vždy podmienený prenikaním zážitku do nových hĺbok, chápaním zahrnujúcim čoraz širší rozsah prejavov historického života, sprístupňovaním dovtedy neznámych historických prameňov, ako aj nahromadením velkých skúseností v nových historických situáciách. To dokazuje už sformovanie prvých línií politickej vedy v epoche sofistov, Platóna a Aristotela, ako aj vznik novej rétoriky a poetiky ako teórie duchovnej tvorby v tej istej dobe.
Vzájomné pôsobenie prežívania a chápania jednotlivých osôb alebo nadindividuálnych subjektov bolo všade určujúcim momentom veľkého rozmachu duchovných vied. Individuálni géniovia rozprávačského umenia, ako Thukidydes, Guicciardini, Gibbon, Macaulay, Ranke produkujú napriek dobovej ohraničenosti nadčasové historické diela. V celku duchovnej vedy panuje však istý pokrok a vedomie historika si vydobývá čoraz hlbšie nahliadnutie do súvislostí, ktoré spolupôsobia v dejinách: história vniká do vzťahov medzi takými súvislosťami, ktoré konštituujú národ, epochu, historickú vývinovú líniu, a odtial sa opäť pred naším zrakom otvárajú hlbiny života, tak ako jestvovali v jednotlivých úsekoch histórie, hlbiny, ktoré opäť presahujú naše dovtedajšie chápanie. Možnosti pochopiť umelca, básnika, spisovateľa, ktorými disponuje dnešný historik, vôbec nemožno porovnávať so starším stavom veci. *
3. Postupné objasňovanie životných prejavov na základe neustáleho vzájomného pôsobenia obidvoch vied
Vidíme, že základným vzťahom prežívania a chápania je vzťah vzájomnej podmienenosti. Tento vzťah možno bližšie charakterizovať ako vzťah postupného objasňovania prostredníctvom neustáleho vzájomného pôsobenia obidvoch tried právd. Temnosť zážitku získava na zreteľnosti, chyby vyplývajúce z úzkeho ponímania subjektu sa korigujú, zážitok sám sa prehlbuje a zdokonaľuje v chápaní iných osôb, podobne ako iné osoby chápeme na základe našich vlastných zážitkov. Chápanie čoraz viacej rozširuje rozsah historického vedenia intenzívnejším využívaním prameňov, návratom do dovtedy nepochopenej minulosti a napokon napredovaním samých dejín, ktoré prinášajú stále nové udalosti a tak sa rozširuje predmet samého chápania. Stály proces takéhoto rozširovania si vyžaduje čoraz novšie všeobecné pravdy, ktoré by umožnili vniknúť do tohto sveta jedinečného. A rozšírenie historického horizontu zároveň umožňuje tvoriť čoraz všeobecnejšie a plodnejšie pojmy. Takto v každom bode a momente práce duchovných vied vzniká cirkulácia prežívania, chápania a reprezentácie duchovného sveta vo všeobecných pojmoch. A každý stupeň tejto činnosti sa vyznačuje vnútornou jednotou v ponímaní duchovného sveta, keďže historické vedenie singulárneho sa vyvíja vo vzájomnej konfrontácii so všeobecnými pravdami, pričom obidva tieto faktory sú súčasťou tej istej jednoty ponímania. Chápanie duchovného sveta je na každom stupni jednoliate — homogénne, začínajúc koncepciou duchovného sveta až po metódu kritiky a jednotlivého skúmania.
A teraz sa ešte raz pozrime na obdobie, v ktorom vznikalo moderné historické vedomie. Dospelo sa k nemu vtedy, keď boli položené základy tvorby pojmov systematických vied, vedome vychádzajúcich zo štúdia historického života, a keď sa vedenie o singulárnom
254
255
vedome spájalo so systematickými vedami, ako je politická ekonómia, právo, veda o štáte a náboženstve.
V tomto bode mohol potom vzniknúť metodický vhľad do súvislosti duchovných vied. Podľa tohto vhladu jeden a ten istý duchovný svet sa stáva objektom dvoch tried vied, rozlišujúcich sa spôsobom ponímania. Univerzálne dejiny ako singulárna súvislosť, ktorých predmetom je ludstvo a systém samostatne konštituovaných duchovných vied o človeku, jazyku, hospodárstve, štáte, práve a náboženstve sa vzájomne dopĺňajú. Rozlišujú sa od seba svojím cieľom a ním určenými » metódami, ale zároveň vzájomne pôsobia, zotrvávajúc
v stálych vzájomných vzťahoch, pri výstavbe vedenia o duchovnom svete. Prežívanie, opätovné prežívanie a všeobecné pravdy sú späté navzájom na základe procesu chápania. Tvorenie pojmov sa nezakladá na normách alebo hodnotách vystupujúcich mimo predmetného ponímania, ale je podmienené mocným prúdom ovládajúcim všetko pojmové myslenie, smerujúcim k postrehnutiu všetkého, čo je pevné a trvalé v toku diania. Dvoma smermi sa pohybuje táto metóda.
V oblasti jedinečného vedie od časti k celku a od celku naspäť k časti. V oblasti všeobecného spočíva táto metóda vo vzájomnom pôsobení medzi všeobecným a jedinečným.
3. kapitola Objektivizácia života
!•
Ak zhrnieme všetky operácie chápania, odhalí sa tak oproti subjektivite zážitku objektivizácia života. Popri zážitku sa základom duchovného života stáva nazera-
nie objektivity života, jeho manifestácie v rozmanitých štruktúrnych súvislostiach. Indivíduum, spoločenstvo a diela, do ktorých sa vložil život a duch, tvoria vonkajšiu ríšu ducha. Tieto manifestácie života, ako sa vo vonkajšom svete javia chápaniu, sú akoby votkané do súvislosti prírody. Vždy sme obklopení touto velkou vonkajšou skutočnosťou ducha. Táto skutočnosť je realizáciou ducha v oblasti zmyslového sveta, a to od letmého výrazu až po stáročia platnú ústavu alebo zbierku zákonov. Každý jednotlivý životný prejav reprezentuje v ríši objektívneho ducha čosi spoločné. Každé slovo, každá veta, každé gesto alebo zdvorilostná formulka, každé umelecké dielo a každý historický čln sú zrozumiteľné iba preto, že vyjadrujúceho sa v nich s chá-pajúciim spája nejaká pospolnosť; jednotlivec prežíva, myslí a koná vždy v rámci istej pospolnostl a len v jej rámci je schopný chápať. Všetko pochopené sa vyznačuje akoby príbuznosťou vyplývajúcou z takej pospolnostl. Žijeme v tejto atmosfére, ustavične sme ňou obklopení. Sme do nej ponorení. V tomto dejinnom a pochopenom svete sme všade ako doma, chápeme zmysel a význam toho všetkého, a my sami sme votkaní do týchto pospolností.
Striedanie životných prejavov7"ktoré na nás "pôsobia, nás núti ustavične k novému chápaniu. Keďže každý životný prejav a jeho pochopenie súvisí s inými, každé chápanie je unášané vpred a podľa vzťahov príbuzenstva smeruje od danej jednotlivosti k celku. A ako sa zosilňujú vzťahy medzi príbuzným, zároveň s tým rastú aj možnosti zovšeobecnení, ktoré sú obsiahnuté už v samej pospolnosti ako určení pochopeného.
V procese chápania sa uplatňuje aj ďalšia vlastnosť objektivizácie života, ktorá určuje nielen členenie podľa príbuznosti, ale aj smer zovšeobecnenia. Objektivizácia života obsahuje rozmanitosť členených štruktúr. Prírodou podmienené členenie duchovných rozdielov vedie, začínajúc rozlišovaním rás až po rozličnosť vyjadrovania a mravov v istom národe, ba dokonca v pro-
256
17   Život a dejinné vedomie
257