STUDIENZURARCHÄOLOGIEEUROPAS21 von Peter Milo Habelt-Verlag · Bonn Frühmittelalterliche Siedlungen in Mitteleuropa Eine vergleichende Strukturanalyse durch Archäologie und Geophysik 689 10. Resümee in slowakischer Sprache (slovenské resumé) Stredoveký človek prežil väčšinu svojho života na sídlisku a v jeho blízkom okolí. Tu sa narodilĽ vyrastalĽ žilĽ pracoval a aj zomrel. Vzhľadom na redukovanéĽ popríľ pade regionálne vôbec nevyvinuté sídelné štruktúry vyššieho ranguĽ ako sú napríklad hradiská a mestἠmôžeme agrárne sídliská označiť za základný hospodársky a spoločenský pilier vtedajšej spoločnosti. Absolútna väčšina obyvateľstva žila vo vidieckych sídlach. A práve takéto sídliskἠktoré sú v dobových písomných záznamoch takmer bez výnimky obchádzanéĽ predstavujú hlavný objekt záujmu tejto práce. Predkladaná publikácia je výstupom projektu „Vergleichende geophysikalische und archäologische Strukturanalysen frühmittelalterlicher Offensiedlungen und Siedlungsräume im germanisch-deutschen und im slawischen Gebiet“Ľ ktorým sa autor zaoberal v rámci svojej dizertačnej práceĽ realizovanej na żoetheho univerzite vo Frankfurte nad Mohanom. V práci sa nachádzajú dve ťažiskové oblasti – analýza archeologicky skúmaných včasnostredovekých sídliskových lokalítĽ a mapovanie sídliskových štruktúr na zvolených náleziskách pomocou geofyzikálnych prospekčných metód. Archeologická analýza sa sústre uje na riešenie otázok spojených predovšetkým so štruktúrou zástavbyĽ vnúľ torným členenímĽ pôdorysným usporiadaním a veľkosťou vidieckych sídlisk. Zvláštna pozornosť je venovaná dôležitým typom objektovĽ ako sú obydliaĽ výrobné zariadeniaĽ objekty súvisiace s agrárnou produkciou a studne. Analyzovaný súbor pozostáva z veľkoplošne archeologicky skúmaných sídliskových lokalít z obdobia včasného stredoveku. Zohľadnené boli iba náleziská s publikovanými plánmi a popismi nálezových situáciíĽ objektov a nálezov. V štatistických analýzach neboli zohľadnené lokalityĽ ktoré boli skúmané iba torzovito. Celý súbor pozostáva zo 1Ř3 sídliskĽ 100 z nich sa nachádza na teritóriu západnej strednej Európy a 83 na území východnej strednej źurópy. Celkový prehľad nálezísk so základnými údajmi prináša tab. 1. Podrobný popis jednotlivých sídlisk je obsiahnutý v katalógovej časti (kapitola 5). Štúdiom vidieckych sídlisk sa v stredoeurópskom priestore zaoberali viacerí bádatelia. Porovnávacích štúdií nadregionálneho charakteru však nájdeme v odbornej literatúre iba niekoľkoĽ a aj tie zväčša neprekračujú hranice súčasných politických celkov. Jediná štúdia zaoberajúca sa včasnostredovekými sídliskovými lokalitami v širokom stredoeurópskom priestore pochádza z pera Petra Donata a bola publikovaná pred viac ako 30-timi rokmi (Donat 1980). Danej problematike sa v tomto priestore ako celku žiadny autor odvtedy intenzívne nevenoval. Nespočetné terénne výskumy pritom ponúkajú možnosti nových analýzĽ interpretácií a záve- rov. Cieľom predkladanej práce je sprostredkovať pomocou kritiky archeologických prameňov obraz o včasnostredovekých sídliskách v priestore strednej źurópy. Pre ľahšie pochopenie pojmu „stredná źurópa“ (Mitteleuropa) bolo využité aktuálne politické členenie regiónu. Rozumieme pod ním oblasť zahŕňajúcu územia dnešľ ných štátovŚ Česko, Ma arsko, NemeckoĽ PoľskoĽ Rakúsko a Slovensko. Nielen z dôvodov enviromentálnogeografických a kultúrnohistorických prepojení s dolnonemeckým priestoromĽ ale aj kvôli dôležitým archeologickým výskumom včasnostredovekých sídliskových lokalítĽ boli zohľadnené a do práce začlenené aj náleziská z Holandska. Celková skúmaná oblasť presahuje plochu o rozlohe 1 milión km2 . Chronologický rámec nášho bádania tvorí včasný stredovek. Żixný začiatok ani koniec pre toto obdobie na skúmanom teritóriu neexistuje. Na západe je dolná hranica stanovená etablovaním Żranskej ríše a upevnením hraníc medzi germánskymi kmeňmi po turbulenciách obdobia sťahovania národov. Na východe je to objavenie sa najstarších pamiatok slovanského charakteru v 6. storočí. Horná hranica spadá do obdobia veľkých politických zmien a vzniku nových štátov (Otonská ríšaĽ PoľskoĽ Čechy a Uhorsko) na území strednej źurópy v 10. storočí. Celý časový úsek zaberajúci približne polovicu jedného tisícročia môžeme rozdeliť na niekoľko fáz. Na západe zodpovedá táto epocha merovejskémuĽ karolínskemu a otonskému obdobiu. Vo východných regiónoch je chronologické členenie pomerne nejednotné. V skúmanom období zodpovedá približneŚ včasnoslovanskému a stredoslovanskému obdobiu (Poľsko a polabskí Slovania)Ľ včasnej a strednej dobe hradištnej (Čechy a Morava)Ľ dobe avarskejĽ karolínskej a čiastočľ ne aj arpádovskej (Ma arsko) a včasnoslovanskej, veľľ komoravskej a poveľkomoravskej (Morava a Slovensko). Z hľadiska vývoja stavebnej kultúry nepredstavuje 10. storočie žiadny výrazný medzník. Napriek tomu môžeme toto obdobie označiť ako začiatok novej epochy s postupne sa meniacimi geopolitickými a sociálnoekonomickými podmienkami. Skúmaný chronologický rámec preto celkovo zaberá obdobie od 6. do 10. storo- čia. V rámci práce sa často vyskytuje delenie strednej źuróľ py na západnú a východnú. Toto členenie spočíva nielen na geografickýchĽ ale aj etnických rozdieloch. Pre záľ padnú strednú źurópu preto používame aj pomenovanie „germánsko-nemecká oblasť“Ľ zatiaľ čo pre východnú sa zaužíval termín „(západo-) slovanské územie“. Situáľ cia v oboch oblastiach je pritom pomerne komplikovaná. Západnú časť strednej źurópy osídlili počas obdobia sťahovania nádorov rôzne germánske kmene. Tie boli postupne podmaňované a do konca Ř. storočia všetky začlenené a integrované do Żranskej ríše. Avšak aj potom si tieto kmene v rozličnom rozsahu uchovávali 690 vlastné tradície a jazyk. Celkový obraz oblasti charakterizovalo päť hlavných kmeňových území. Na severe sídlili SasiĽ južne a západne od nich sa rozprestierali sídla ŻrankovĽ pobrežné oblasti obývali hlavne ŻríziĽ juhozápad ovládali už od doby rímskej Alemani a na juhovýchode žili Bavori. Východné oblasti strednej źurópy osídlili postupne slovanské kmene. Ako heterogénne územie môžeme označiť Panónsku nížinu. V druhej polovici 6. storočia tu Avari vytvárajú svoj kaganátĽ v rámci ktorého žili okrem nich Slovania, KutriguriĽ żepidi či zvyšky antického obyvateľstva. Na prelome ř./10. storočia sa do Karpatskej kotliny sťahujú Ma ari a postupne sa usadzujú vedľa domácich skupín obyvateľstva. źtnický pôvod obyvateľstvaĽ a s tým spojené zvyky a tradície zakorenené v stavebnej kultúreĽ zohrávajú pri formovaní sídiel dôležitú úlohu. Vo všeobecnosti ovplyvňujú vzhľad vidieckeho sídliska rôzne historickokultúrneĽ hospodárskeĽ sociálne a prírodné faktory. Pri etnicky príbuzných skupinách sú tieto faktory zväčša rovnakéĽ alebo prinajmenšom podobné. Na základe tohto predpokladu bolo možné rozdeliť skúmané teritóľ rium na dve samostatnéĽ etnicky rozdielne oblasti. Pokiaľ zostaneme pri zjednodušenom modeliŚ żermáni na západe a Slovania a nomádske národy na východeĽ budeme schopníĽ rozlíšiť a analyzovať všetky základné rozdiely v stavebnej kultúre medzi týmito dvomi oblasťami. V rámci území s etnicky premiešanými skupinami obyvateľovĽ avšak rovnakou materiálnou a stavebnou kultúrouĽ ako sa to v priebehu dejín pravidelne opakuje napríklad v Karpatskej kotlineĽ musí zostať otázka synchronizácie sídliskových štruktúr s etnickými skupinami bokom. Vychádzame pritom z predpokladuĽ že etnikum nemožno klásť s archeologickou kultúrou na jednu úroveň. Ako príklad možno uviesť obyvateľstvo žijúce na území Avarského kaganátu. Z etnického hľadiska sa jednalo o heterogénny konglomerát. TýmĽ že sa nacháľ dzalo pod jednou sférou moci a v spoločnom výrobnom a spotrebnom okruhu avarskej ríšeĽ prevzalo na miestne podmienky transformovanú materiálnu kultúru Avarov. V takomto prípade potom môžeme hovoriť o kultúre obyvateľov Avarského kaganátuĽ a nie o kultúre jednéľ ho etnika. Pri detailnom sledovaní všetkých dostupných prameňov sa síce dopracujeme k rozdielom prameniacich z odlišných etnických základov, v zásade však musíme takéto regióny väčšinou označiť za kultúrne okruhy s rovnakou stavebnou kultúrou. Najdôležitejším stavebným elementom každého sídliska sú objekty slúžiace k bývaniu – obydlia. Pri porovnaní obytných stavieb z východnej a zo západnej časti strednej źurópy zistíme na prvý pohľad množstvo rozdielov. Domy v oboch skúmaných regiónoch sa od seba odlišujú v celej rade znakovĽ ktoré charakterizujú obytnú stavbu: v použitej stavebnej technikeĽ konštrukcii, tvare pôdorysu a veľkosti. Jedinú zhodu nájdeme pri použitom stavebnom materiáliĽ ktorým boli v oboch regióľ noch takmer výlučne drevo a hlina. Včasnostredoveká stavebná kultúra v germánskonemeckej sídliskovej oblasti plynulo nadväzuje na staršie tradície z doby rímskej a doby sťahovania národov. Jej hlavným rysom je predovšetkým prežívanie tradície budovania nadzemných domov kolovej konštrukcie. Vzhľad germánskeho domu vo včasnom stredoveku je pritom rôznorodý. Sledovať môžeme početné varianty staviebĽ súvisiacich s rozdielmi regionálneho a chronologického charakteru. Typickú formu obydlia v holandsko-severonemeckom priestore predstavuje dlhý domĽ zastrešujúci spoločne obytné priestory pre ľudí ako aj pre domáce zvieratá (Wohnstallhaus). Zo stredného a južného Nemecka jednoznačné dôkazy o tomto type domu nemáme. Z archeologických výskumov sú nám tu známe predovšetkým obytné stavbyĽ v ktorých nebol priestor pre dobytok (Wohnhaus). Transformácia jednotlivých typov stavieb sa dá sledovať aj na ich chronologickom vývoji. Zjednodušene môžeme v období včasného stredoveku hovoriť o merovejskej a karolínskej stavebnej tradícii. Archeologický obraz vidieckych sídlisk východnej časti strednej źurópy je určovaný dvomi základnými typmi domov. Na území kultúry s keramikou pražského typu dominujú zahĺbené stavby približne štvorcového pôdorysu – zemnice (żrubenhäuser). V severnejšie položených zónach sú to zasa nezahĺbené budovyĽ zrejme zrubovej konštrukcie (ebenerdige Blockbauten). Medzi týmito dvomi typmi domov neexistuje jasne stanoviteľľ ná geografická hranica. Vo viacerých oblastiach docháľ dzalo k prekrývaniu a miešaniu oboch typov. Výrazné regionálne ani chronologické rozdiely v rámci oboch typov objektov pritom počas celého včasného stredoveku nebadať. Z pohľadu archeologického výskumu sa „slovanský“ dom vyznačoval vysokou mierou stability a kontinuity. TvarĽ veľkosť a konštrukcia domu sa počas celého včasného stredoveku nijako výrazne nemenili. Včasnostredoveké obydlia zrejme požiadavkám ich obyvateľov plne vyhovovali. Inak by sme si dlhodobé uprednostňovanie jednopriestorových zemníc a nadzemných zrubov u Slovanov a dlhých nadzemných domov kolovej konštrukcie u żermánov vysvetliť ne- dokázali. Vo všeobecnosti sa „typický germánsky dom“ od „typického slovanského domu“ odlišuje takmer vo všetkých podstatných stavebnotechnických aspektoch. Podrobnosti ohľadne konštrukcie a typológie obytných stavieb prináša kapitola 2.1. Na tomto mieste sa v skratke môžeme venovať skôr otázkeĽ ako na vzhľad obydlia vplývajú každodenný životĽ spôsob hospodárenia a sociálne vzťahy obyvateľov sídliskaĽ poprípade naopakĽ ako môžu byť tieto faktory z archeologických nálezových situácií odvodzované. K najdôležitejším znakom pri posudzovaní obydlí patrí veľkosť obytnej plochy. Źomy z germánsko-nemeckých regiónov vykazujú v zásade väčšie rozmery ako domy zo slovanských oblastí. Rozdiely vo veľkosti domov v rámci oboch území existovali už na začiatku stredoveku v 6. storočí a pretrvali až do konca nami sledovaného 691 obdobia, to je do 10. storočiaĽ respektíve pokračujú aj po tejto časovej hranici. Oba typy domov majú teda svoje korene v predchádzajúcich historických perióľ dach. Plochy jednotlivých domov sa môžu v zásade podstatne líšiť. Odlišné rozmery pritom zaznamenávame nielen v rámci rôznych regiónovĽ ale aj na plochách jednotlivých sídlisk. V germánsko-nemeckých oblastiach sa tak môžeme stretnúť s pomerne malými domami o rozlohe niekoľkých metrov štvorcovýchĽ popri ktorých tu existujú domy s pôdorysmi s veľkosťou viac ako 100 m2 . Rozmery väčšiny známych domov sa pohybovali medzi 5 až 7 m na šírku a 10 až 25 m na dĺžku. V slovanskom prostredí nie sú rozdiely až také enormné. Pri nezahĺbených stavbách so zrubovou konštrukciou sa však dá veľkosť plochy domu iba odhadnúť. Obzvlášť to platí pre domyĽ ktoré sa dochovali iba vo forme plytkýchĽ rôzne tvarovaných jám. Źomy samotné museli byť aspoň o niečo väčšieĽ ako tieto jamy. Ich veľkosť môžeme potom odhadnúť na približľ ne 10 až 25 m2 . Obytná plocha zahĺbených chát sa dá naproti tomu určiť úplne presne. V priemere je to 10 až 15 m2 . Čo nám ale rozdiely vo veľkosti domov v jednotlivých regiónoch strednej źurópy vlastne môžu prezradiť? Všeobecné závery o sociálnom statuse ich vlastníkov z nich usudzovať nemôžeme. Takáto interpretácia by bola možná iba pri rôzne veľkých domoch v jednej komunite. Na sídliskách v západnej časti skúmaného regiónu tak v takýchto prípadoch napríklad nemožno vylúčiť interpretácieĽ uvažujúce o domoch menších rozmerov ako o obydliach závislýchĽ resp. neslobodných obyvateľov. Rovnako tak môže napríklad v severozápadných oblastiach svedčiť o statuse majiteľa domu počet miest pre ustajnenie dobytku. Tie totiž poukazujú na veľkosť stáda ktoré vlastnil. Vo východných oblastiach strednej źurópy sa sociálna diferenciácia obyvateľov jednotlivých osád na základe veľkosti domu posudzovať nedá. A ak by sme sa o ňu aj pokúsiliĽ dospejeme k záveruĽ že tu žiadna výrazná diferenciácia neexistovala. Domy s rôzne veľkou obytnou plochou síce nájdemeĽ nemáme ale žiadny dokladĽ že veľkosť domu zohrávala v tomto smere nejakú úlohu. VýhodyĽ ktoré plošne neveľkýĽ zato ale ľahko vyhrievateľný dom poskytujeĽ boli pre jeho obyvateľov očividne dôležitejšieĽ ako výhoda väčšieho obytného priestoru v dome väčších rozmerov. S istotou môžeme tvrdiťĽ že menšia plocha slovanských domov nesúvisí s nedostatočnými staviteľľ skými schopnosťami ich budovateľov. Často detailne dochované mostyĽ cesty a opevnenia dokladajú totiž u Slovanov vysokú zručnosť pri práci s drevom a schopnosť vyhotoviť omnoho komplikovanejšie a nákladnejšie konštrukcie ako sú domy. żermánsky dom bol od slovanského na prvý pohľad väčší. Rozdiel vo veľkosti obytnej plochy na obyvateľa ale nemusel byť vždy až taký veľkýĽ ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V prvom rade nemôžeme vylúčiťĽ že jedna slovanská rodina vlastnila viacero obydlí. Celková obytná plocha niekoľkých zemníc mohla plochu jednéľ ho germánskeho domu dokonca prevýšiť. Pri porovnaní jednotlivých stavieb z oboch oblastí sa javí ako najväčší problém určenie funkcie odkrytých domovĽ alebo ich častí. Za hlavný argument pri úvahách o obývateľnosti objektu býva často uvádzaná prítomnosť vykurovacieho zariadenia. AktivityĽ ktoré priamo s bývaním nesúviseli, môžeme tým pádom predpokladať v nevykurovanej časti domu alebo iných budovách. Pri domoch zo záľ padných oblastí strednej źurópy máme doložené časté členenie stavby na tri časti. V časti s vykurovacím zariadením môžeme predpokladať obytný priestor. Stredná časť domu bola najčastejšie využívaná ako pracovný alebo skladový priestor. Nálezy zvyškov deliacich boxov pre dobytok v jednej z okrajových častí domu dokladajúĽ že boli využívané ako maštale. Spolunažívanie človeka s domácimi zvieratamiĽ zväčša dobytkomĽ pod jednou strechouĽ je typické predovšetkým pre oblasť severozápadného Nemecka a Holandska. V strednom a južnom Nemecku sa väčšinou nedajú sledovať žiadne výrazné rozdiely medzi obytnými a hospodárskymi budovami. Boxy pre dobytok z týchto oblastí nepoznáľ meĽ avšak občasné nálezy deliacich stien dokladajú členenie plôch domov. Aj v týchto domoch teda pravdepodobne existovali oddelené obytné priestory. Veľľ kosť obytnej plochy bola pri jednotlivých stavbách pomerne variabilná a môžeme ju odhadnúť na cca. 20 až 60 m2 . Pri stredne veľkých a veľkých domoch je ich obytná plocha niekoľkonásobne väčšia ako pri zemniciach z východných oblastí. Pri menších stavbách je už ale táto plocha so zemnicami plne porovnateľná. V niektorých prípadoch teda môžeme potvrdiťĽ že obytná plocha obydlí zo západnej a východnej strednej źurópy je rovnako veľkἠaj ke typovo a konštrukčne sa jedná o rozličné stavby. Rozdiely medzi germánskymi a slovanskými obytnými stavbami spočívajú teda v odlišnom využívaní ich plochy. Zatiaľ čo sa vo veľľ kých germánskych stavbách nachádzal popri obytnej časti aj dostatočne veľký priestor na praktizovanie rôznych pracovných činnostíĽ skladovanie zásob a ustajnenie dobytkaĽ slúžili slovanské domy predovšetkým na bývanie. Źomáce práce menšieho rozsahu ako tkanieĽ šitie a pod. tu boli samozrejme možné. Pre technicky náročnejšie činnosti v nich však priestor nebol. Pre ne boli budované samostatné objekty. Mohlo by sa jednať napríklad aj o zahĺbené chaty bez vykurovacieho zaria- denia. Zahĺbené chaty patria k bežným objektom aj v západných oblastiach strednej źurópy. V porovnaní so slovanskými zemnicamiĽ ktorých pôdorysy boli skôr kvadratického tvaruĽ je pre germánsky variant typický obdĺžľ nikový pôdorys. Najpodstatnejší rozdiel medzi oboma oblasťami však nespočíva v tvareĽ ale funkčnom využití tohto typu stavieb. V germánskych zemniciach v zásade nebývajú vykurovacie zariadeniaĽ zatiaľ čo pre tie slovanské sú typické. Zemnice na sídliskách v germánskonemeckej oblasti môžeme preto považovať za hospodárske budovy. Aj tu nájdeme niekoľko výnimiekĽ koncentrovaných takmer výlučne na sídliskách v severozápadnom Nemecku. Vykurované zahĺbené chaty na niektorých sídliskách tejto oblasti dokonca tvoria veľkú časť 692 zo skúmaných objektov. K bežným objektom patria obývané zemnice aj na lokalitách vyššieho regionálneho významuĽ zameraných na remeselnú výrobu alebo obchod. V agrárnych sídliskách však boli takmer výlučne využívané iba ako hospodárske stavby. Nálezový inventár dokladá ich viacúčelové využitie. Źoložené máme napríklad výrobu hrebeňovĽ spracovávanie kožíĽ kostíĽ rohovinyĽ či dokonca jantáru. Nálezy strusiek umožňujú uvažovať o kováčskych dielňachĽ časté nálezy predmetov súvisiacich s výrobou textílií zasa pripúšťajú úvahy o tkáčskych zariadeniach. Zvyšky potravín ponúkajú indície pre interpretáciu týchto objektov ako skladovacie priestory. Škála aktivítĽ ktoré môžeme so zemnicami spájaťĽ je široká. Musíme však zdôrazniťĽ že vo väčšine prípadov je presné určenie funkcie týchto objektov na základe nálezových situácií a získaného inventára ne- možné. Problematika obytných stavieb vo východných oblastiach strednej źurópy je v porovnaní s tými západnými omnoho komplikovanejšia. Odhliadnuc od ľahko rozpoznateľných zemníc tvoria veľkú časť objektov rôznotvaréĽ často oválne jamy vaňovitého profiluĽ pri ktorých sa môžeme iba domnievaťĽ k akým nadzemným objektom patrili a čomu slúžili. Bez jednoznačných indíciíĽ ktorými by sme mohli našu argumentáciu podoprieťĽ sa všeobecne predpokladἠže boli súčasťou objektov s ľahšou nadzemnou konštrukciou alebo zrubových stavieb. Často sú interpretované ako zvyšky obytných stavieb. Pripisované sú im ale rôzne funkcie. Interpretované sú napríklad ako jamy pre vykurovacie zariadeniaĽ pražiarneĽ zvyšky výrobných objektovĽ pivniceĽ zásobné jamyĽ či zahĺbené časti chlievov. Je veľmi pravdepodobnéĽ že tieto nepravidelné až oválne jamy predstavujú objekty rôzneho charakteru. Ako už bolo spomínanéĽ typické sú pre severnú zónu slovanských sídelných oblastí. Vyskytujú sa ale aj v južných oblastiach, v zóne so zahĺbenými kvadratickými zemnicami. Predstavujú tu odlišnýĽ zatiaľ málo známy typ stavebnej konštrukcie. Pri vyhodnocovaní výsledkov archeologických vykopáľ vok v slovanských oblastiach musíme vo všeobecnosti počítať s rôznorodou vypovedacou hodnotou získaných informácií. Zemnice a rôzne nepravidelné až oválne jamy ktoré sú interpretované ako obydlia by mohli v skutočnosti predstavovať iba časť z pôvodných sídliskových objektov. Na náleziskách s extrémne vhodnými podmienkami pre zachovanie organických materiálovĽ kde sa podarilo odkryť v dreve zachované pôdorysy domov (napr. żroß Raden)Ľ sa totiž v týchto stavbách žiadne priehlbne ani jamy nenachádzali. Pri bežných archeologizačných procesoch by sa takéto stavby nijako nezachovali a boli by pre nás prakticky nezistiteľné. V akej miere sa tieto objekty na slovanských sídliskách včasného stredoveku vyskytovaliĽ odhadnúť nedokážeme. V niektorých regiónoch boli možno úplne neznámeĽ v alších však mohli byť bežne rozšírené. Rovnaké konštatovanie platí aj pre jurty a alšie ľahké a prenosné konštrukcieĽ ktoré sú vo výnimočných prípadoch doložené z oblasti Karpatskej kotliny. Źatované sú do avarského ako aj arpádovského obdobia a súvisia s nomádskym a polonomádskym spôsobom života. Neodlúčiteľnou súčasťou každého vidieckeho sídliska by mali byť objektyĽ ktoré priamo súvisia s rastlinnou výrobou a chovom dobytka. Objekty na skladovanie poľnohospodárskych produktov a objekty určené na ustajnenie domáceho zvieratstva nám dokladajú rozsah ako aj spôsob a druh agrárnej produkcie na jednotlivých sídliskách. Medzi západnou a východnou časťou strednej źurópy existujú v tejto otázke značné rozdiely. V germánsko-nemeckej oblasti boli zásoby pre človeka a domáce zvieratstvo skladované v nezahĺbenýchĽ na povrchu zbudovaných stavbách – zásobníkoch (Speicher) a šopách (Scheunen)Ľ na koloch nad zem vyzdvihnutých sýpkach (gestelzte Speicher) a senníkoch (RuttenbergeĽ Źiemen). Iba výnimočne bol využívaný podzemný spôsob uskladňovania zásob v jamách vyhĺbených pre tento účel (Vorratsgruben) alebo v zemniciach. Rozmanitosť objektov na uskladňovanie agrárnych produktov súvisí s ich špecializáciou. Zatiaľ čo vyvýšenéĽ na koloch situované silἠslúžili k skladovaniu obilia, využívali sa na povrchu zbudované objekty na uskladňovanie nevymláteného obilia a sena. Vo východných oblastiach strednej źurópy sa s dokladmi povrchového uskladňovania agrárnych produktov stretávame iba zriedka. PotravinyĽ ktoré neboli určené na dlhodobé skladovanie sa uchovávali pravdepodobne vo vreciachĽ väčších nádobách alebo drevených debnáchĽ uložených na podlahách domov. Stopy po objektoch ako sú napríklad nadzemné sýpkyĽ šopy alebo senníkyĽ ako ich poznáme z germánskeho prostredia, tu nenájdeme. Či tu takéto objekty vôbec existovali je otázne. Naproti tomu tu bolo široko rozšírené skladovanie potravín v špeciálne pre tento účel vyhĺbených jamách. Żunkčné zaradenie veľkej časti jám dokumentovaných na plochách sídlisk býva často zložité a otázne. V pôdoryse okrúhle a v profile charakteristicky hruškovito, vakovito alebo valcovito tvarované jamyĽ ako aj im podobné variantyĽ však môžeme s istotou označiť za zásobné jamy alebo obilné sýpky (żetreidesilos). Takéľ to silá patria k typickým objektom na sídliskách so zahĺbenými chatami. Na slovanskom území v severných oblastiach Poľska a severovýchodného Nemecka sa takéto jamy nevyskytujú a je nutné tu počítať s iným spôsobom uskladňovania zásob. Veľké rozdiely medzi východom a západom môžeme sledovať aj v spôsobe ustajňovania a chovu domácich zvierat. Početné nálezy kostí domácich zvierat na stredovekých sídliskách sú dokladom intenzívneho chovu. Na sídliskách z germánsko-nemeckých oblastí sa bežne vyskytujú stavby interpretované ako stajne a maštale (Ställe). Z niekoľkých lokalít poznáme dokonca členenie takýchto objektov na samostatné boxy pre ustajnenie jednotlivých kusov zvierat. Zo sídlisk východnej strednej źurópy však objektyĽ ktoré by sme mohli takto interpretovať vôbec nepoznáme. Niekedy bývajú za pozostatky maštalí a chlievov interpretované dlhé a úzke jamy. Jednoznačné dôkazy nám však chýbajú. Źobytok tu mohol byť ustajnený v budovách s ľahkou konštruk- 693 ciouĽ ktoré nezanechali žiadne archeologicky zaznamenateľné stopyĽ alebo bol držaný počas celého roku vonku. Źaná problematika si zasluhuje hlbšie štúdium. Pri súčasnom stave poznania musíme konštatovaťĽ že stajneĽ maštale ani chlievy na slovanských sídliskách jednoznačne doložiť nedokážeme. Medzi západnými a východnými oblasťami strednej źurópy existovali v stavebnej kultúre diametrálne rozdielyĽ vyplývajúce zo starších tradícií. Tieto rozdiely pretrvali bez výraznejšieho vzájomného ovplyvňovania počas celého včasného stredoveku. Rozdiely v stavebnej kultúre medzi germánskou a slovanskou sídelnou oblasťou poukazujú na rozdiely v spôsobe života vidieckeho obyvateľstvaĽ ako aj na rozdiely v sociálnych a ekonomicko-hospodárskych vzťahoch vtedajšej spoločnosti. źšte viac sú tieto rozdiely viditeľné pri sledovaní vnúľ tornej štruktúry sídlisk v oboch regiónoch. Otázka pôdorysu a vnútornej štruktúry agrárnych sídiel v germánsko-nemeckom prostredí je úzko spojená s problematikou vývoja a diferenciácie hospodárskych dvorov (Hofanlagen). Tie tvorili najmenšiuĽ v zásade aj samostatne hospodáriacu a často aj sebestačnú sídliskovú jednotku. Hospodársky dvor pozostával z objektov plniacich rôzne hospodárske a sociálne úlohy. Patria sem domĽ mašľ taľĽ sýpkaĽ šopa a poprípade aj rôzne výrobné zariadenia. Voči okoliu sa takýto dvor vymedzoval najčastejšie ľahkým plotomĽ palisádou alebo priekopou. Napriek tomuĽ že hospodársky dvor môžeme v germánsko-nemeckej sídelnej oblasti označiť za typickú štruktúruĽ jednoznačne doložené sú len na niekoľkých málo lokalitách. Zo 100 analyzovaných sídlisk poznáme jednoznačné doklady dvorov iba na 1řtich z nich. Väčšina pochádza zo severných oblastí Nemecka a Holandska. Z južných regiónov poznáme iba ojedineléĽ zväčša otázne hospodárske dvory. RozlohaĽ tvar pôdorysu a vnúľ torná zástavba jednotlivých usadlostí môžu byť pomerne variabilnéĽ v zásade ale vykazujú niekoľko podobných znakov. Pre wurty na pobreží Severného mora je typický spoločný výskyt dlhého domu s obydlím a maštaľou pod jednou strechou a studne situovanej v bezprostrednej blízkosti. Vedľajšie hospodárske stavby sa tu väčšinou nevyskytovali. Podobný typ hospodárskeho dvora je známy aj z vnútrozemia severozápadnéľ ho Nemecka a Holandska. Väčšina usadlostí tu ale pozostávalaĽ podobne ako v strednom a južnom NemeckuĽ z viacerých samostatných stavieb. Ich počet a typologická škála boli v jednotlivých prípadoch rôzne. Popri usadlostiach kde sa vedľa obydlia nachádzala iba jedna hospodárska budova sa stretávame s dvormiĽ ktoré disponovali viacerými zemnicamiĽ senníkmiĽ šopami či sýpkami. Plocha usadlostí sa pohybovala väčšinou medzi 1 000 až 3 000 m2 . Poznáme ale aj menšieĽ ako aj väčšie hospodárske dvory. Najrozšírenejšiu formu predstavuje počas celého včasného stredoveku otvorený hromadný dvor s voľne rozptýlenými budovami (Haufenhof). V severozápadných regiónoch skúmaného územia sa predovšetkým od karolínskeho obdobia objavujú usadlostiĽ ktoré sú tvorené iba jedným domom (źindachhof). Iba výnimočne sa na včasnostredovekých agrárnych sídliskách objavujú uzavreté viacboké dvory (Mehrseitenhof). Najlepšie príklady tohto usporiadania budov pochádzajú z kmeňového územia Bavorov. Spáľ jané sú s vyššou spoločenskou zložkou obyvateľstvaĽ najčastejšie drobnou šľachtou. Samostatne hospodáriace usadlostiĽ tak ako ich poznáľ me z germánsko-nemeckého prostrediaĽ sú vo východných regiónoch strednej źurópy úplne neznáme. Otvorené vidiecke osady tu zväčša pozostávajú z obytných staviebĽ okolo ktorých sa zhlukujú alšie objekty rôzneho typu. Často nachádzame vedľa obydlí iba niekoľko zásobných jám a žiadne iné objekty. Jednoznačne doložené usadlosti síce chýbajú aj na väčšine sídlisk z germánsko-nemeckej oblastiĽ na ich prítomnosť však často poukazujú viaceré sídliskové štruktúry. Patria sem napríklad ohradenia dvorov vo forme stôp po plotoch (Hofabgrenzungen)Ľ rovnomerne cez sídliskovú plochu rozptýlené studneĽ ktoré zrejme patrili jednotlivým usadlostiam (Hofbrunnen), ako aj v malých skupinách koncentrované hrobyĽ ktoré vznikli pochovávaním príľ slušníkov jednej domácnosti na im patriacej parcele (Hofgrablegen). Studne, hroby alebo oplotenia sa vyskytujú aj na sídliskách z východných oblastí strednej źurópyĽ nemôžeme ich ale považovať za súčasť samostatných hospodárskych usadlostí. Rôzne lineárne štruktúry – stopy po plotoch, priekopy a žľaby – sa síce vo veľkej miere objavujú v oblasti Panónskej panvyĽ avšak iba ojedinele môžu byť interpretované ako štruktúry vymedzujúce hospodárske usadlosti ako je tomu napr. na lokalite Ménfőcsanak – Szeles-dűlő. Jednoznačné doklady palisád ohraničujúcich jednotlivé dvorce poznáme iba z politicko-hospodárskych centier ako sú napr. B eclav-Pohansko alebo Zalaszabar-Boijúállás. Studne sa nachádzajú na sídliskách východnej strednej źurópy pomerne zriedka. V prípade výskytu viacerých studní na jednom nálezisku sú tieto lokalizované prevažne do nižšie položených okrajových zón sídliskĽ ako bolo pozorované napr. na lokalite Lebény – Kaszásdomb. Pri členení sídliska na samostatne fungujúce usadlosti by sme mohli očakávaťĽ že studne budú rozptýlené rovnomerne po celej ploche sídliska. Žiadny takýto prípad nebol doteraz zaznamenaný. Rovnaké konštatovanie platí aj pre „Hofgrablegen“. Hroby rozptýlené po ploche sídlisk patria hlavne v mladších fáľ zach včasného stredoveku síce k bežnému javuĽ jedná sa ale o samostatné hroby – napr. Šurany-Nitriansky Hráľ dokĽ alebo čiastočne preskúmané okraje regulárnych pohrebísk – napr. Komárno – Lodenice. Iná je situácia pri sledovaní daného javu na dôležitých mocenských centrách ř. storočia v strednom Podunajsku. Na lokalitách ako napr. Nitra alebo B eclav-Pohansko sa skupinky hrobov objavujú pravidelne. Do vidieckeho prostredia sa tento javĽ súvisiaci očividne s religiózne-sociálnymi premenami vtedajšej spoločnosti bu nedostal, alebo sa neodrazil v takej forme, ako to bolo v západných regiónoch strednej źurópy. Odlišný spôsob zástavby na germánskych a slovanských sídliskách včasného stredoveku je vyjadrením rozdielov 694 v sociálnych a vlastníckych vzťahoch. Samostatne hospodáriace usadlosti v germánskom prostredí sú výsledkom presadenia sa systému súkromného vlastníctva na obhospodarovanej pôde. Kolektívny charakter slovanských sídlisk je naproti tomu dôkazom malej sociálnej diferenciácie obyvateľov. Sídliská tu boli organizované skôr vo forme teritoriálnej občiny a jednotlivci obhospodarovanú pôdu nevlastnili. K štrukturálnej premene vlastníckych vzťahov na feudálnych základoch došlo vo východných oblastiach strednej źurópy až v období nástupu vrcholného stredoveku (v tomto období môžeme sledovať premenu osád na stredoveké dedinyĽ pozostávajúce zo skupín samostatných usadlostí). V období včasného stredoveku tu môžeme pozorovať skôr kumulovanie objektov s rovnakou hospodárskou funkciou do samostatných areálovĽ čo poukazuje na spoločné vykonávanie určitých hospodárskych činností celou komunitou. Typické sú napríklad separátne vytvárané skladovacie okrsky – napr. OpolánkyĽ alebo rozčlenenie plochy sídliska na obytný a hospodárske areály – napr. Bajč. Výsledky archeologických výskumov však zároveň dokladajúĽ že včasnostredoveká slovanská spoločnosť bola aspoň čiastočne aj spoločenstvom súkromných vlastníkov. Źokladom pre takéto tvrdenie môže byť zjavná priestorová súvislosť medzi zemnicami a zásobnými jamamiĽ doložená už zo včasnoslovanského obdobia. Obydlie a obilná sýpka tu tvorili základnú sídliskovú jednotku. Za samostatne hospodáriace jednotky (usadlosti) bývajú niekedy označované aj zoskupenia rôznych objektovĽ oddelené od ostatných objektov prázdnou plochou. S hospodárskymi dvormi z germánsko-nemeckej sídelnej oblasti sa však priamo porovnáľ vať nemôžu. Vlastnícke vzťahy ako aj spoločenská štruktúra boli vo východných oblastiach strednej źurópy diametrálne odlišné. Nálezy však dokladajúĽ že sídliská boli štruktúrované minimálne na úrovni malých rodinných jednotiekĽ ktoré boli aspoň čiastočne od zvyšku komunity nezávislé. Rozdiely medzi západnou a východnou strednou Euróľ pou nájdeme aj pri posudzovaní veľkosti a pôdorysného usporiadania sídlisk. V germánskej sídelnej oblasti dominujú celkom jednoznačne zhlukové sídliská s neusporiadanou štruktúrou zástavby (Haufendörfer). V menšom počte sa vyskytujú sídliská s radovým usporiadaním (Reihen-Ľ Straßen-, Zeilensiedlungen). Iba v určitých regiónoch boli dokumentované sídliská s pravidelným geometrickým usporiadaním (geometrische Siedlungen) a sídliská s voľne rozptýlenou zástavbou (Streusiedlungen). Výnimočne boli dokumentované samotyĽ resp. majereĽ pozostávajúce iba z jednej usadlosti (źinzelhöfe). Určenie pôdorysného usporiadania na sídliskách z východných regiónov strednej źurópy je omnoho komplikovanejšie. V severnej zóne s nezahĺbenými zrubovými stavbami súvisia tieto komplikácie s identifikáciou domov. Na sídliskách so zemnicami dokážeme otázky pôdorysného riešenia agrárnych osád vo viacerých prípadoch riešiťĽ vzhľadom na chronologicky necitlivý nálezový materiál je ale aj tu pomerne problematickéĽ zaznamenať tvar sídlisk v jednotlivých vývojových fázach. V zásade aj tu ale dominujú zhlukové sídliská s neusporiadanou štruktúrou zástavby. K bežným formám patria aj sídliská s radovým usporiadaním a osady s voľne rozptýlenou zástavbou. V literatúre často zmieňované a pre slovanské obdobie ako typická pôdorysná forma postulované okruhlice (Rundlinge) sa ukázali iba ako okrajový zjavĽ ktorý sa v plnej miere presadí až v období vrcholnostredovekých kolonizačných prúdov. Veľkosť sídlisk sa dá posudzovať z rôznych pohľadov. Čo sa týka rozlohy osídlenej plochyĽ v germánskej síľ delnej oblasti sa môžeme stretnúť s malými samostatnými majermi s rozlohou cca. 1 000 m2 Ľ až po rozsiahleĽ 200 000 m2 veľké centrálne sídliská. Priemerná rozloha osídlenej plochy je 20 000 m2 až 50 000 m2 . Najmenšie sídla vo východnej strednej źurópe dosahujú iba niečo cez 100 m2 . Najväčšie známe sídlisko Roztoky však dosahuje 200 000 m2 . Väčšina skúmaných lokalít zaberala plochu o rozlohe 3 000 až 40 000 m2 . Ide však o celkovo osídlenú plochuĽ ktorá často vznikla kumuláľ ciou viacerých sídliskových fáz. V jednotlivých časových výsekoch boli osídlené areály zväčša podstatne menšie. Vo všeobecnosti platíĽ že sídliská z germánskonemeckej sídelnej oblasti sú o niečo väčšie ako sídliská zo slovanského priestoru. Kritériá ako sú počet domov alebo počet hospodárskych dvorov nemožno pri porovnaní vzhľadom na odlišnosti medzi oboma regiónmi plne akceptovať. Môžeme iba všeobecne konštatovaťĽ že sídliská v západnej časti strednej źurópy pozostávali prevažne z 5 až 15 dvorov. Vo východnej časti zasa prevládajú osady s piatimi až desiatimi súčasne fungujúcimi domami. K pomerne veľkým rozdielom dospejeme pri odhadoch množstva obyvateľov jednotlivých lokalít. Pri samostatných usadlostiach a samotách musíme počítať iba s niekoľko málo členmi jednej domácnosti. Na stredne veľkých a veľkých sídliskách môžeme predpokladať populácie o veľkosti do cca. 100 obyvateľov. źxistovali ale aj sídliská s pomerne väčším počtom obyvateľov. Predovšetkým v západných regiónoch strednej Európy je nutné počítať s bežne fungujúcimi vidieckymi sídliskamiĽ ktorých populácia dosahovala 100 až 300 osôb. Predložená publikácia ponúka všeobecný náčrt včasnostredovekej stavebnej kultúry a vývoja sídliskových štruktúr a foriem vidieckeho charakteru v stredoeurópskom priestore. Časový rámec ako aj geografická oblasť pertraktované v práci sú pomerne široké. Predkladané závery preto nemožno do detailov porovnávať s výsledkami zistenými pri štúdiu menších regiónov. Jednoznačne sa totiž ukázaloĽ že s meniacimi sa geografickýľ miĽ hospodárskymiĽ sociálnymiĽ právnymi a politickými podmienkami sa mení aj obraz ľudských sídiel. V skratke definovať včasnostredoveké sídliská vidieckeho charakteru preto ani nie je možné. Môžeme tu preto iba zopakovať tvrdenieĽ že niečo ako štandardné sídlisko v období včasného stredoveku neexistovalo.