D/ PIE jazyk - základná charakteristika
PIE fonológia				
A) spoluhlásky				
a) závěrové (stops)				
(perné)	(zubné)(zadopodnebné)(podnebné) (pernozadopc			
labiály	dentály	veláry	palatály	labioveláry
neznělé                               p	t	k	k"	kw
znelé                                 b	d	g	g"	gw
aspirované (s prídychom)    bh	dh	gh	g"h	gwh
laryngály	h2		hi	h3
b) úžinové (frikatívy): s (jediná spiranta - v postavení pred znělou závěrovou spoluhláskou sa menila na z)
c) sonóry (rezonanty):
nazály: m, n
likvidy: r, 1
polhlásky: i a u (alternatívne značenie yaw) medzi dvoma neslabičnými spoluhláskami sa stávali uvedené sonóry slabičnými, niekedy aj predĺžené, t.j. v kombinácii s laryngálami, štandardne označované krúžkom pod grafémou (v tomto prípade podciarkou, napr. slabičné m = m), rytmicky má hodnotu celej slabiky
B) samohlásky
krátke samohlásky                       dlhé samohlásky
a                                             ä
e               o                              ě             ô
i                        u                     I                      ú
C) vvvoi kentum -satem
lat. kentum (napr. gr., germ., ital, kelt, tochar., chet.)
av. satem (napr. indo-iran., balto-slovan, armen., alb.)
satem: labioveláry sa zmenili na veláry a palatálay sa zmenili na hlásky ako s, s, š, c, c, č
kentum: labioveláry ostali zachované a palatály splynuli s velárami
kentum      arch. PIE       satem
*k     <      *k"       >      *k" > c, č, s, š
*k     <      *k       >      *k
*kw    <      *kw     >      *k
> gr. kardiä „srdce"                                                                               >  lat. kentum „sto" *k"erd- „srdce"                                             (*dek"m-tom > *dk"mtom >) *k"mtom „sto"
>   slov. srdce                                                                                       >   av. satam „sto"
(>   slov. sto)
D) prízvuk
PIE mala pravdepodobne melodický prízvuk, prízvučné miesto malo vyšší tón ako okolie, PIE prízvuk bol pohyblivý, umožňuje meniť význam inak identickej skupiny hlások (sk. úšas (ô úsvit /vokatív/ - ušás ( úsvitu /gen./), označuje sa „dĺžňom", napr. prízvučné a = á
PIE morfológia
A) ablaut
zmena koreňovej samohlásky, obmieňa význam slova, ba i slovný druh
koreň *sed- (slovesný koreň prítomného času /„sedieť"/)
■=>   *sod- (slovesný koreň minulého času /„sedel"/)
■=>    *sd -; *ni-sd-o- > *nizdos („hniezdo" - doslova „kde (vtáky) zvyknú sadať")
■=>   *sěd- („sedadlo")
■=>    *sôd- („sadza")
- to isté v slov. sedieť-sadať, v nem. mann-männer, v angl. sing-sang-sung a pod.
- ablaut sa môže týkať všetkých morfém slova, teda koreňov, afixov, prefixov, sufixov, infixov i koncoviek B) flexia
ohýbanie (flexia): skloňovanie (deklinácia) a časovanie (konjugácia)
(infix) PIE slovo = prefix - koreň - sufix - koncovka (deklinačná, konjugačná)
e    - gwhen -   0   -      t                                                          *egwhent  „zahubil"
základ /stem/ = koreň /root/ + sufix
PIE koreň = („s") - S - (R) - „e" - (R) - S; kreuh2- „krv", sneigwh- „sneh"
(S - akákoľvek spoluhláska (aj rezonanta alebo laryngála), R - rezonanta, „e" - samohláska e, „s" - spoluhkáska s)
Dve základné formy flexie:
1)    thematická (neskoršia PIE; koreň + sufix + koncovka) - medzi koreň a koncovku sa vkladá sufix, pri flexii je pod možným vplyvom ablautu sufix a koncovka
2)    athematická (arachaická PIE; koreň + 0 + koncovka) - koncovka sa pripája priamo na koreň, sufix chýba, pri flexii je pod možným vplyvom ablautu koreň
príklady thematických sufixov:
1)  *-o-
2)  *-ô-
3) zdvojenie koreňa (*kwe-kwlo-s, slov. hla-hol) - expresívne emotívne slová
4) *-lo- :zdrobneliny gót. attila „otecko", lat. porculus „prasiatko"
5) *-mo- :podstatné mená vyjadrujúce dianie, alebo prídavné mená (*streu - prúdiť ; *streu-mo- - angl. stream)
6)  *-no-: slovesné podstatné mená
7)  *-ťlo-, *-dhlo-, *-tro-, *-dhro :označenia nástrojov (*mei-tro-s„spájač")
PIE Podstatné meno
-  osem pádov (nom., gen., dat., ak., vok., lok., in., ab. / ablatív; smer z niečoho/), tri rody (m., f, n.,) a tri čísla (sg., pi., du. /duál, dvojné číslo; sg. oko - du. oči - pi. oká/)
- koncovky pre thematické a athematické podstatné mená sa líšili, v PIE teda dve skloňovacie paradigmy pod. mien príklad skloňovania ťnematického podstatného mena *wíkwos „vlk" v singuláre
N. *wíkw-o-s ; G. *wíkw-o-s; D. *wíkw-ô-i; Ak. *wíkw-ô-m; V. *wlkw-e; L. *wíkw-o-i; L *wíkw-o-h!; Ab. *wíkw-ô-t
PIE Číslovky (základné 1-10)
1 *oino, 2 *dwóhi> 3 *tréyes, 4 *kwétwores, 5 *pénkwe, 6 *swék"s, 7 *septm, 8 *ok"tôu, 9 *néwn, 10 *dék"m
PIE Sloveso
- osoba (L, 2., 3.), číslo (Sg., Du., PL), čas (prítomný a viacero minulých), spôsob (oznamovací, rozkazovací, želací /budúci čas/, podmieňovací), rod (aktívny, médium /zvratné sloveso/)
-  sloveso opäť tvorené buď thematicky alebo athematicky, pričom koncovky sa líšili pre prítomný (primárne) a minulý čas (sekundárne) v závislosti od rodu sloveda aktívneho (primárne aktívne, primárne pasívne) alebo médium (médium aktívne, médium pasívne), zvláštne koncovky boli pre minulý čas perfektum - teda 5 rôznych druhov časovacích paradigiem slovesa
Časovanie atematického slovesa ^és- („byť") v prítomnom čase (koncovky primárne aktívne) arch PIE             >           psi.            >              slov.
Sg.         PI.                 Sg.         PI.              Sg.         PI.
1.  ^jés-mi   ^jS-mé-        jesmb    jesmt          som             sme
2.  ^és-si    *his-té-           jesi        jeste            si                ste
3.  *hiés-ti     *his-énti         jesťb      satt          je/jest            sú