ROZHOVORY O VEDOMÍ
SUSAN BLACKMORE, JOHN SEARLE
in: Blackmore, S., Conversation on Consciousness, Oxford University Press, 2005 (pp.198–212)
John Searle (nar. 1932) je držiteľom Millsovej profesúry vo filozofii na
Berkeley, kde pôsobí od roku 1959. Hovorí, že má, a vždy mal, „záujem
o všetko”. Po absolvovaní Wisconsinskej univerzity strávil tri roky
v Oxforde ako držiteľ Rhodesovho štipendia a stal sa rektorom na
Christ Church College. Vyhral množstvo cien a jeho práci boli venované
celé konferencie. Jeho myšlienkový experiment o čínskej izbe je
pravdepodobne najznámejším argumentom proti možnosti „silnej
umelej inteligencie“, čo je termín, ktorý sám vymyslel. Hovorí, že mozgy
spôsobujú mysle a argumentuje v prospech biologického naturalizmu.
Napísal knihy o jazyku, racionalite a vedomí, medzi inými
Znovuobjavenie mysle (The Rediscovery of the Mind) (1992). Záhada vedomia
(The Mystery of Consciousness) (1997) a Myseľ: stručný úvod
(Mind: A Brief Introduction) (2004).
Na vedomí je niečo zvláštne, však? Niečo, čo zapríčinilo, že ho na takú dlhú dobu
vykázali z psychológie, a čo nás primälo k založeniu celej novej oblasti skúmania.
Čím je vedomie také výnimočné?
Stručne povedané, vedomie je naším životom. Ak sa zamyslíme nad sekvenciou nášho života,
sú veci, na ktorých nám záleží po narodení a pred smrťou, nejakými formami vedomia.
A potom vtip nie je v tom, prečo je vedomie dôležité, ale ako môže byť dôležité čokoľvek
iné?
A odpoveď, samozrejme, znie, že iné veci sú dôležité vo vzťahu k vedomiu. Teší nás, keď
zarábame peniaze, pretože nám umožňujú zážitky, ktoré by nám inak neboli dostupné.
Deprimuje nás žiť v totalitnom režime, pretože za takých podmienok je náš vedomý život
nepríjemný, a tak ďalej. Takže výnimočnosť vedomia spočíva v tom, že v ľudskom živote je
vlastne nevyhnutnou podmienkou všetkého dôležitého.
ZÁHADA ĽUDSKÉHO VEDOMIA
70 KRITIKA & KONTEXT No.31
ON CONSCIOUSNESS
Hovoríte ale o dôležitosti vedomia v porovnaní s inými vecami. To však vyvoláva tú
známu otázku: existujú iné veci?
Jasné, existujú iné veci: trávenie, fotosyntéza... Keď vravím, že vedomie je nanajvýš dôležité,
rozhodne tým nechcem robiť narážky na idealizmus, podľa ktorého je všetka realita len
rôznymi formami vedomia – v to ani trochu neverím. Vedomie je úžasný produkt (určitých
typov) ľudských a zvieracích mozgov, ale je to veľmi lokálne, veľmi vzácne.
Ale myslíte si, že je nejako typovo odlišné od všetkých tých ostatných vecí?
Áno, rozhodne. Typovo odlišným ho robí to, že: vedomie existuje len v tom, že ho zažije ako
s pôžitkom prežije ľudský či zvierací agent, nejaký vedomý tvor, nejaké „Ja“. Formuloval by
som to tak, že vedomie má ontológiu prvej osoby, kým hory a molekuly a tektonické platne
majú objektívnu ontológiu, ontológiu tretej osoby — ony iba existujú.
Veľa ľudí sa mylne domnieva, že to znamená, že nemôžeme mať objektívnu vedu o vedomí:
ale samozrejme, že môžeme. Môžeme mať epistemicky objektívnu vedu o doméne, ktorá je
ontologicky subjektívna – čo je vlastne len pekne povedané, že vo vlastnom výklade poznania
môžeme dosiahnuť objektívne poznanie o subjektívnej doméne.
Tu však narážate na zložitý problém, a veľmi rada by som vedela, čo si o ňom mys-
líte...
Máte na mysli otázku, ako je vedomie zlučiteľné s mozgom – problém mysle a tela (mindbody
problem), ako sa to kedysi volalo? No, myslím, že z filozofického hľadiska to má dosť
ľahké riešenie, ten ťažký problém spočíva v neurobiológii. Takže najprv vám dám to ľahké
riešenie. Pozrite, vieme, že všetko spôsobujú procesy v mozgu, že príčinou všetkých našich
vedomých stavov, každučkého jedného z nich, sú neurobiologické procesy v mozgu – a to
podstatné slovo je tu slovo „príčina“. Mozog je biologický orgán a, rovnako ako iné biologické
orgány, je to kauzálny mechanizmus. Funguje preto, aby spôsoboval vedomé stavy a procesy.
Čo sú tie stavy a procesy? Nuž, majú subjektívnu, kvalitatívnu príchuť, ale existujú ako
procesy v mozgu, sú to mozgové charakteristiky na vyššej úrovni. Vzťah medzi mozgom
a vedomím teda môžeme zhrnúť do tvrdenia, že po prvé, procesy v mozgu spôsobujú vedomie,
neurobiologické stavy nižšej úrovne spôsobujú vedomé stavy; a po druhé, samotné
tieto vedomé stavy sú charakteristikami vyššej úrovne celého mozgového systému. Takže
vedomý stav je spôsobený množstvom páliacich neurónov, ale nemožno ho stotožniť so
žiadnym konkrétnym neurónom: nemôžete jeden vybrať a povedať – tento myslí na moju
babičku.
Jednou vetou: vedomie spôsobujú mozgové procesy prebiehajúce v mozgovom systéme.
Stále sa však neviem zbaviť pocitu, že tu niečo celkom nesedí. To vedomie, alebo subjektivita,
alebo aké je to cítiť sa takto, ja, teraz – ako to môže vzniknúť z čohosi objektívneho,
keď sú to na pohľad úplne odlišné typy vecí?
To je nádherné vyjadrenie tradičného problému mysle a tela, a práve tu sa dostávame
k tomu, čo je podľa mňa skutočne zaujímavým problémom: ako ten mechanizmus funguje,
ako to mozog presne robí? Musíme však byť veľmi opatrní, pretože vašu otázku možno chápať
dvojako. Môžeme si ju vypočuť a povedať: „Pozrite, vieme, že sa to deje, dajme sa do
práce a zistime, kde a ako sa to deje.“ Alebo môžeme otázku položiť s inou intonáciou, ktorá
signalizuje, že to nikdy nemôžeme zistiť, že to zostane naveky tajomstvom.
V tú druhú líniu neverím, myslím, že pravdu majú tí prví, že vieme, že sa to deje, vieme, že to
71KRITIKA & KONTEXT No.31
robí ten prekliaty mozog. Máme tu kilo a pol toho „maglajzu“ a vieme, že nejaké procesy
v ňom spôsobujú vedomie. Začnime týmto faktom, zoberme ho ako daný, pokúsme sa teda
prísť na to, ako to funguje.
Musím povedať, že takmer celý neurobiologický výskum je podľa mňa založený na hlbokom
filozofickom omyle – volám to stavebnicový prístup (building block approach). Títo ľudia sa
snažia nájsť neurálne koreláty jednotlivých fenoménov vedomia, a myslia si, že ak by sa podaril
nájsť čo i len jeden dielik stavebnice – napríklad zistiť, čo spôsobuje môj zážitok z červenej
farby – mohli by ste rozlúštiť celý systém.
Možno sa ukáže, že majú pravdu, ale podľa mňa robia chybu. Myslím, že treba brať vážne
myšlienku, že vedomie, tak ako ho vytvára mozog, je zjednoteným vedomým poľom, a že to,
čo považujeme za percepciu, existujúce vedomé pole skôr mení než vytvára vedomé stavy.
Takže kľúčovou otázkou nie je to, čo je korelátom každej konkrétnej vedomej črty -- napríklad
chuti piva alebo vnímania červenej farby -- ale skôr to, aký je rozdiel medzi vedomým a nevedomým
mozgom. Tento prístup je oveľa ťažší ako stavebnicový prístup, pretože sa musíte
zamerať na obrovské množstvo sekvencií synchronizovaných pálení neurónov na veľkých
plochách talamo-kortikálneho systému -- musíte sa zaoberať veľkými kusiskami mozgu.
Hovoril som síce o veľkej filozofickej chybe, ale toto sa samozrejme nedá vyriešiť pomocou
filozofie; vyriešia to práve neurobiologické výskumy. Je to vedecká a nie filozofická otázka,
a možno sa ukáže, že som sa mýlil.
Hovorili ste, že treba pracovať na tom, čo by ľudia nazvali ľahkými problémami – treba
sa pokúsiť porozumieť tomu, ako to ten systém robí, a nie celkom rezignovať a povedať
len „je to záhada“. Ale iní zas hovoria, že potrebujeme celkom nový princíp vo
svete, alebo že potrebujeme kvantovú mechaniku. Čo si myslíte o týchto možnostiach?
Som za to, že treba vyskúšať všetko. Ale keď v konkrétny deň vstanem a idem do práce,
musím sa pustiť do roboty na základe toho, čo momentálne vieme. To, čo teraz vieme, naznačuje,
že neurón a synapsiu by sme mali brať vážne. Možno sa ukáže, že na týchto
hlúpych neurónoch strácame čas, a treba sa pozrieť dovnútra, do mikrotubúl, oveľa hlbšie
ako je ten patetický neurón a synaptická štrbina. Alebo si možno treba posvietiť na oveľa
väčšie veci než sú neuróny, treba sa pozrieť na celé mračná miliónov neurónov, ktoré pracujú
v chaotickom dynamickom režime.
Možno budeme potrebovať nejaké kvantovomechanické vysvetlenie, ale to sa mi nezdá,
pretože väčšina takýchto vysvetlení, s ktorými som sa stretol, očividne nikam nevedie: nahradia
jednu záhadu dvoma. Vedomie je záhada, ako ju vyriešite? Dobre, je tu ďalšia záhada,
kvantová mechanika. Takže teraz máme dve záhady, ale nezdá sa mi, že by sme mali k niektorej
z nich riešenie. Nechcem však pôsobiť tak, že som proti takému výskumu, nech rozkvitnú
milióny kvetov, nech všetci tí ľudia skúšajú pracovať na takých výskumných projektoch.
Mohli by ste povedať niečo viac o svojej teórií vedomého poľa ?
Zvyknem o tom rozmýšľať takto: ak sa zobudíte v absolútne tichej tmavej miestnosti, môžete
dosiahnuť úplnú bdelosť, plné vedomie, hoci prijímate absolútne minimálne množstvo
zmyslových podnetov; ak myslíte na svoje telo, môžete cítiť jeho váhu na posteli a váhu
prikrývok na ňom, ale inak nemáte vôbec žiadne zmyslové podnety – ste však pri plnom vedomí.
Prvá vec, ktorú chcem zistiť, je rozdiel medzi vaším mozgom teraz a vaším mozgom
spred piatich minút. Problém je v tom, že so súčasnými technikami zobrazovania mozgu vyzerá
vedomý mozog veľmi podobne ako nevedomý mozog.
Takže tu som, ležím si v posteli v tejto tmavej miestnosti. Teraz vstanem a začnem sa hýbať,
ZÁHADA ĽUDSKÉHO VEDOMIA
72 KRITIKA & KONTEXT No.31
ON CONSCIOUSNESS
umývam si zuby, rozsvietim alebo otvorím okno, a podobne; mám veľa zážitkov, ktoré som
predtým nemal. Podľa mojej teórie by sme však o nich mali rozmýšľať nie ako o nových
výtvoroch vedomia, ale ako o modifikáciách vedomého poľa, ktoré sa začali, keď som sa prebudil.
Ak by sme teda postupovali podľa môjho výskumného projektu, najlepším nápadom
by nebolo ísť po neurálnom koreláte nejakého konkrétneho zmyslového módu, ako napríklad
zážitku z červenej farby alebo zvuku jednočiarkovaného cé, ale pokúsili by sme sa nájsť
rozdiel medzi vedomým a nevedomým mozgom – pretože to nám dá toto zjednotené pole.
Ale nemá toto pole znepokojujúco blízko k mágii, nie je to čosi ako špiritistické pole...
Nie.
….. alebo zvláštna energia alebo...?
Ak to tak vyznieva, potom možno pole nie je tou správnou metaforou. Ja mám na mysli toto:
na vedomí je pozoruhodné nielen to, že každý vedomý stav má istú kvalitatívnu príchuť, ale
aj to, že ho môžete mať len ako súčasť nejakého zjednoteného celku.
Napríklad práve teraz nepočujem len zvuk svojho hlasu a necítim len látku trička na krku, ale
oba tieto pocity sú súčasťou zjednoteného vedomého zážitku, ktorý obsahuje aj pohľad na
vás a zvuk vášho hlasu a výhľad na palmy a kopce za oknom, a tak ďalej. Všetko toto sú
súčasti môjho jediného vedomého poľa. Preto je pre nás také zaujímavé to, čo robil Mike
Gazzaniga a všetci tí ostatní ľudia s pacientmi s oddelenými hemisférami. Naznačuje to totiž,
že ak preseknete corpus callosum, dostanete dve rôzne polia vedomia v jednej lebke. A ja
som sa Mika z mosta-doprosta spýtal, či si myslí, že ten výskum potvrdzuje túto domnienku.
Je veľmi opatrnícky, povedal mi: „Nenašiel som spôsob, ako to ukázať experimentálne, ale
určite je to jedna z možností – môžete mať dve vedomé polia, ktoré komunikujú, ale netvoria
koalíciu.“
Takže v normálnom živote možno naozaj máme dve polia, ktoré tvoria koalíciu, pokiaľ nám
niekto nepresekne mozog na dve polovice. Nemyslím si teda, že na tomto poli je niečo
záhadné; nemyslím si, že je to niečo ako pole spirituálnych síl – niečo ako magnetizmus, ale
viac háklivé, alebo možno menej háklivé. Tak to rozhodne nie je. Len sa pokúšam slovami
opísať definujúcu črtu vedomých stavov, konkrétne skutočnosť, že držia pohromade.
Spomenuli ste otázku, či majú osoby s oddelenými hemisférami jedno alebo dve vedomia;
niektorí ľudia sa domnievajú, že tam nie je ani jedno, ani dve, ani veľa vedomí,
ale že v určitom zmysle tam nie je žiadne; myslia si, že zjednotené vedomie je
ilúzia.
Na vedomí je úžasné to, že ak máte ilúziu, že máte vedomie, potom máte vedomie. Chápete,
klasický rozdiel medzi zdaním/realitou nefunguje pri vedomí rovnako ako pri iných
fenoménoch. V iných prípadoch sa vám niečo nejako javí, ale je za tým realita, ktorá môže
byť odlišná — zdá sa, že tam medzi stromami je človek, ale v skutočnosti je to len hra svetla
a tieňa. Ale keď ide o existenciu vedomých stavov, neviete to rozlíšiť; môžete rozlišovať
v rámci nich — možno existujú nejaké črty poľa, ktoré skresľujete alebo neopisujete presne
— ale čo sa týka samotnej existencie tejto vedomej skúsenosti, o nej niet pochýb.
Chápem, kam mierite. Teda, aspoň si myslím, že chcete povedať toto: to, čo myslíme,
keď hovoríme o vedomí, je myslíme tým, aký to je pocit pre mňa v tomto okamihu. Ak
teda poviem „Pre mňa to je takto,“ nikto sa o tom so mnou nemôže škriepiť. Ale napriek
tomu sa zdá, že mnohí ľudia, ktorí o vedomí veľa nepremýšľali, jednoducho vy-
73KRITIKA & KONTEXT No.31
chádzajú z toho, že si plne uvedomujeme vizuálny svet okolo nás, alebo že máme
súvislé vedomie. Ak sa však pozriete na niektoré experimenty alebo veľmi pozorne
použijete introspekciu, ten dojem sa začne rozpadať.
S tým úplne súhlasím. Máme také nešťastné dejiny, kde Descartes vytvoril dojem, že základom
všetkého nášho poznania bola naša istota v tom, aké sú naše vlastné vedomé stavy.
Ale z rôznych experimentov vieme, že ľudí možno všelijako okabátiť, alebo sa môžu
jednoducho mýliť v opise charakteru svojich vedomých stavov.
Hovoríte teda, že nesúhlasíte s Descartom?
To rozhodne nevravím, nie, nie – je pár vecí, na ktorých sa s Descartom zhodnem, ale určite
nie v tomto. Čo sa týka vedomých stavov, myslím, že robíme všetky možné chyby. Mnohé
z nich spôsobuje naša nepozornosť alebo to, že niečo zle popíšeme, ale sú tu aj vážnejšie
dôvody: sebaklam. Ľudia nie sú ochotní priznať, že žiarlia; zdráhajú sa pripustiť, že sa hnevajú
–„KTO, JA? NAHNEVANÝ?“ Takže nepochybujem o tom, že ľudia sa môžu rôzne mýliť,
pokiaľ ide o ich stavy vedomia. Ale rozmer tej chyby sa líši od rozmeru chyby, pri ktorej zle
posúdite charakteristiky externého sveta. Tu nejde o štandardné rozlišovanie medzi zdaním
a realitou. V určitom zmysle je zdanie – ak to je naozaj toto zdanie, a nie niečo iné – stavu
vedomia samotným stavom vedomia. Môžete sa mýliť v detailoch vášho súčasného stavu
vedomia, ale nemôžete sa mýliť v tom, že (ten stav) existuje.
Myslíte si, že máte slobodnú vôľu?
No, o tom nemôžem rozhodovať! Všetci si myslíme, že máme slobodnú vôľu, nemáme si ju
ako odmyslieť. Pretože aj keď si ju pokúšate odmyslieť v situácii, keď sa rozhodujete – ak
jednoducho poviete: „V poriadku, pozri, som determinista, tak len počkám a uvidím, čo sa
stane,“ – už to samo osebe chápeme ako uplatnenie vašej slobodnej vôle.
Immanuel Kant nás už dávno upozornil na to, že vlastnosťou vedomého rozhodovania je, že
ho nemôžete vykonávať bez predpokladu slobodnej vôle; a že aj keď sa ju pokúsite poprieť
– ak poviete „Ja neverím v slobodnú vôľu, a tak nič neurobím“ – to samo osebe chápeme
len ako uplatnenie slobodnej vôle.
Je tu však niekoľko zaujímavých problémov, pretože slobodná vôľa nie je len vlastnosťou
všetkého vedomia. Ak sa pozerám smerom k stolnej lampe, nemôžem sa slobodne rozhodnúť,
či ju uvidím. Keď však idem do reštaurácie a pozriem sa na jedálny lístok, môžem sa
rozhodnúť: „Dám si špagety“, ale nikto ma nenúti dať si ich; môžem si dať čokoľvek iné.
Takže slobodnú vôľu si nemôžeme odmyslieť. Nemôžeme ani predstierať, že ju nemáme.
Otázka, na ktorú však neviem celkom dobre odpovedať, znie: ako by mohla existovať vlastná
vôľa v takom biologickom zvierati ako sme my? Čiže, ak máme slobodnú vôľu, potom
musí byť v mozgu niečo, čo koreluje s tou slobodnou vôľou, ale ako to dočerta asi vyzerá?
O tom by som mohol dlho hovoriť, no nechceme sa rozprávať až do rána, ale dovoľte mi
spomenúť zopár vecí.
Keď sa zblízka pozriete na proces rozhodovania, na to, keď hodnotíte dôvody pre daný čin,
a rozhodnete sa pre jeden z nich, a nie pre iný, deje sa čosi pozoruhodné: tie dôvody na vás
nepôsobia ako množina síl tvoriacich vektor, ako newtonovská mechanika. Predstavte si, že
by som mal päť dôvodov voliť Clintona a tri dôvody nevoliť ho: páči sa mi, ako riadi
ekonomiku, myslím, že bude mať lepšiu zahraničnú politiku, chodil na tú istú univerzitu
v Oxforde ako ja (v skutočnosti nechodil, ale predstavte si to), a tak ďalej. Mám síce všetky
tieto dôvody, ale nesadnem si so založenými rukami, aby som ich na seba nechal pôsobiť;
rozhodnem sa, podľa ktorého budem konať. Ako je to možné, čo sa tu deje?
ZÁHADA ĽUDSKÉHO VEDOMIA
74 KRITIKA & KONTEXT No.31
ON CONSCIOUSNESS
Myslím, že ten proces môžeme pochopiť, len ak budeme vopred predpokladať, že toto zjednotené
pole vedomia, o ktorom som hovoril, nie je len spleťou nespojitých vnemov, ako to
opísal David Hume. Musíte prijať predpoklad „racionálneho agenta“, musíte predpokladať, že
je tu nejaká entita schopná rozhodovať, zvažovať dôvody, a konať. Tento koncept vedomého,
zaangažovaného racionálneho agenta má vo filozofii svoje tradičné meno -- volá sa self
(„Ja“). Neznášam tento žargón, ale to nič, máme ho tu. Takže v skratke, myslím si, že na koreň
skúsenosti slobodného konania nemôžete prísť bez postulovania self.
Ale máte s tým veľký problém, však? Teda, toto self: čo je to za vec? Mnohí vedci by
povedali, že nepotrebujeme pojem self ako kauzálneho agenta; že skutočnými kauzálnymi
faktormi sú všetky interagujúce neuróny, ktoré robia veľa vecí, vrátane vytvárania
dojmu self a dojmu slobodnej vôle, ktoré sú podľa nich obe ilúziou.
To je pravda, celá tá vec by mohla byť len ilúziou; ale príďme na to, čo presne je táto ilúzia.
Zatiaľ som sa s vami rozprával o dvoch veciach. Po prvé, skutočnosť, že nevieme vysvetliť
racionálne rozhodovanie a konanie bez predpokladu slobodnej vôle – bez predpokladu, že
existuje priepasť medzi príčinami, ktoré na nás pôsobia, a činnosťami, ktoré vykonáme. A po
druhé, že si nevieme vysvetliť naše pôsobenie v tej priepasti bez predpokladu, že existuje nejaké
x – nemusím to ani nazývať self – ktoré je schopné myslieť, rozhodovať sa, vyberať si,
a konať. To je celé self, ktoré potrebujem; nie je to nejaká záhadná mentálna entita; nie je to
duša; jednoducho máme tieto logické obmedzenia v procese racionálneho rozhodovania.
V poriadku, teraz predpokladajme, že sa v tom opise nemýlim, takže to všetko sa musí nejako
diať v mozgu. Potom máte dve možnosti.
Predpokladajme, že mozog je len celkom mechanickým kusom šrotu, čosi ako motor auta –
len vlhkejší, a že funguje na základe úplne priamočiarych mechanických spojení. V tom prípade
dostanete neurčitosť v psychologickej rovine – ale to by ani trochu neprekážalo, pretože
to, čo by sa odohrávalo v kábloch, by stačilo na determinovanie všetkého, čo by ste urobili
-- každučký pohyb, ktorý by ste vykonali počas celého života, by bol stopercentne predurčený
kauzálnymi procesmi, absolútnou determinovanosťou na neurobiologickej úrovni.
To je jedna možnosť. Má svoje meno – volá sa epifenomenalizmus – myseľ v skutočnosti
nerobí žiaden rozdiel, len sa popri tom „vezie“. Možno sa ukáže, že je to pravda – a ak áno,
bol by to vôbec najväčší trik Prírody, bola by to väčšia revolúcia v našom myslení než tá
Einsteinova, Kopernikova alebo Newtonova alebo Galileiho alebo Darwinova — zmenilo by
to celý spôsob nášho vzťahu s univerzom.
Ale mne sa nezdá, že by príroda fungovala takto; bol by to zázrak, keby evolúcia vytvorila tento
neuveriteľne komplexný, drahý mechanizmus, VEDOMÝ mozog, ak by jeho existencia
nerobila žiaden rozdiel.
Druhá možnosť, ktorú podľa mňa nemôžeme vylúčiť, je taká, že mozgové mechanizmy
vytvárajú systém schopný racionálnej agentúry, ktorého nevyhnutným predpokladom konania
je sloboda. Táto skutočnosť sa odráža v neurobiológii, v jeho základoch, takže celý systém
postupuje cez rozhodovanie a dobrovoľnú činnosť spôsobom, ktorý je obmedzený vedomým
racionálnym agentom; a táto vedomá racionálna agentúra siaha priamo dole, na
spodnú úroveň, priamo dole k synaptickej štrbine. Čo to teraz dočerta znamená? Netuším,
len vám hovorím, že tu sa preukazuje problém slobodnej vôle.
Myslím, že ten problém je taký desivý, že horlivo pristupujem na vašu prvú alternatívu
– domnievam sa, že príroda si z nás strašne vystrelila, nachystala nám po-
75KRITIKA & KONTEXT No.31
riadny žartík — ocitla som sa v tomto neobyčajnom vesmíre a zdá sa mi, že konám,
hoci je to v skutočnosti len...
... je to všetko len mechanické, áno.
Áno. A keď hovoríte, že nemožno žiť bez pocitu slobodnej vôle, nesúhlasím. Veľmi
som sa snažila, a do určitej miery sa mi to podarilo, podarilo sa mi žiť bez toho pocitu.
A on postupne zmizne.
Nemyslím si, že môžete žiť bez neho, pretože by ste sa nedokázali rozhodnúť, aká bude vaša
ďalšia veta. Zamyslite sa nad rozdielom medzi tým, keď niečo robíte, a keď sa pozeráte na
starú videonahrávku samej seba: keď viete, že to, čo sa na obrazovke stane v nasledujúcom
okamihu, je už dopredu presne určené. Keď pozeráte ten film, nemyslíte si: „Hej, vtedy som
spravila hlúposť, dúfajme, že tentokrát ju neurobím,“ – pretože viete, že to všetko je už dopredu
stanovené.
Ale to je podľa mňa neférový príklad, pretože zavádzate časový posun. Pointou celého
takého deterministického typu teórie je, že rozhodnutie bude urobené; nerozhodne
vedomý racionálny agent, ale všetky procesy v pozadí.
Ale to nie sú rozhodnutia, ktoré nejako zavážia; budete mať sériu mechanických procesov,
ktoré determinujú udalosti. Bude to presne tak, ako keby nevedomý zombie riadil sériu
nemotorných prevodov a kolies, ako mechanická hračka na kľúčik. A možno sa ukáže, že to
tak naozaj je – ale problém je v tom, že nás vždy učili veriť v to, že sa to musí tak vyvinúť, a ja
chcem povedať nie, je tu aj iná možnosť, a to tá, že neurčitosti na psychologickej úrovni
presne zodpovedá izomorfná neurčitosť na neurobiologickej úrovni. Možno sa ukáže, že ani
toto nie je správne, ale je to možnosť, ktorú musíme vziať do úvahy.
Povedzte mi o tom zombie.
Ten zombie je v skutočnosti výmyslom filozofov, aby sme si dokázali predstaviť stroj alebo
bytosť, ktorá sa správa presne tak ako vedomá osoba, ale ktorá nemá vedomie. Myslím, že
to dáva zmysel -- viete si takú vec predstaviť; ja si viem predstaviť, že v skutočnosti ste mechanizmom
na kľúčik a že nemáte vedomie. Je to dobrý myšlienkový pokus, ako si predstaviť
rozdiel medzi nami – bytosťami s vedomím a koherentným organizovaným správaním,
a zombiem, ktorého správanie vyzerá rovnako organizované, ale nemá žiadne vedomie,
nemá pocity.
Samozrejme, takého zombieho si možno predstaviť, ale hovoríte, že taký zombie by
principiálne mohol skutočne existovať?
Principiálne určite.
Takže podľa vášho názoru je tu potom niečo navyše; mohli by ste mať mechanizmus,
ktorý by robil všetky tieto veci, ale nebol by naozaj ako my; potrebuje niečo navyše,
vedomé pole alebo racionálneho agenta alebo niečo podobné, ktorý by z neho urobil
bytosť ako my, s naším typom uvedomenia. Je to tak?
Áno, presne to som hovoril. Myslím si, že evolúcia by pravdepodobne nemohla vytvoriť takú
vec, pretože evolúcia vytvorila nás. Viete si predstaviť, že by evolúcia vyprodukovala bytosti,
ktoré by sa namiesto na nohách pohybovali na kolesách; ale z množstva rôznych dôvodov
je veľmi nepravdepodobné, že by evolúcia bola niekedy schopná vytvoriť čosi také.
Podobne si môžete predstaviť aj to, že evolúcia vytvorí dobre organizovaného zombieho, ale
ZÁHADA ĽUDSKÉHO VEDOMIA
76 KRITIKA & KONTEXT No.31
ON CONSCIOUSNESS
nie je to pravdepodobné; tento oveľa efektívnejší mechanizmus dostaneme, len ak máme
vedomie. Avšak aspoň principiálne by ste mohli navrhnúť zariadenie, ktoré by sa správalo,
ako keby bolo inteligentné – čiže správalo by sa rovnako, ako sa správajú ľudia; ešte sa síce
ani neblížime k tomu, aby sa to podarilo, ale principiálne to je možné.
Toto súvisí s vaším myšlienkovým experimentom o čínskej izbe. Mohli by ste ho pre
mňa zhrnúť?
Kedysi existoval, a asi ešte stále existuje, taký pohľad na myseľ, podľa ktorého je mozog
v skutočnosti digitálnym počítačom a myseľ je počítačovým programom.
To malo dva dôsledky: po prvé, dokázali by sme celkom pochopiť naše mysle, ak by sme rozlúštili
tie programy, podľa ktorých by sme fungovali; a po druhé, mohli by sme umelo
vytvoriť mysle jednoducho tým, že by sme vytvorili ten správny program. Ponúkol som veľmi
jednoduchý argument na vyvrátenie tohto názoru – tak smiešne jednoduchý, že som sa
domnieval, že to musí byť každému jasné. Ale nebolo, ukázalo sa, že mnohých ľudí dosť
prekvapil. A tu je ten argument.
Neviem po čínsky, ba čo viac, moja čínština je celkom beznádejná – nerozoznám čínske
znaky od japonských. Predstavte si, že som zavretý v izbe, kde mám program, ktorý mi
umožňuje narábať s čínskymi znakmi, a do izby mi posielajú otázky v čínštine. V príručke
s pravidlami si vyhľadám, čo mám robiť, a odpovedám po čínsky: zoberiem teda čínske
vstupné dáta a vyprodukujem čínske výstupné dáta, napriek tomu však nerozumiem ani slovo
po čínsky. Navyše ak ja nerozumiem ani slovo po čínsky na základe zrealizovania toho
programu, nerozumie mu ani žiaden iný digitálny počítač, pretože žiaden počítač nemá nič,
čo by som nemal aj ja.
Poďme ďalej: keď porovnáte moje konanie v čínštine s mojím konaním v angličtine, zistíte, že
moje odpovede v angličtine sú rovnako dobré ako odpovede niekoho, koho rodnou rečou je
angličtina – pretože ňou aj skutočne je; ak mi budú klásť otázky v čínštine, budú moje
odpovede rovnako dobré, ako by boli odpovede rodeného Číňana, pretože odpovedám cez
ten program. Zvonku to vyzerá rovnako, ale vo vnútri je obrovský rozdiel – aký? No, prečo
jednoducho nepovedať tú očividnú skutočnosť: nerozumiem ani jednému z tých čínskych
slov, len vykonávam jednotlivé kroky toho programu. V angličtine mám niečo viac ako len
kroky toho programu, skutočne rozumiem, čo tie slová znamenajú.
Toto je zrejmé, počítač nemusí vedieť, čo niečo znamená, funguje jednoducho tak, že manipuluje
so symbolmi, nulami a jednotkami; ale myseľ má niečo viac ako len symboly, má sémantický
obsah. Ten názor, ktorý som vyvrátil, nazývam „silnou umelou inteligenciou“, len
aby sme pre ňu mali nálepku, a jej problém môžete zhrnúť do štyroch slov – syntax nie je
sémantika.
Som v pokušení pustiť sa do všetkých tých slávnych argumentov. Nepodľahnem mu...
ale mohli by ste mi povedať, čo sa stalo medzi tým?
Reakcia, ktorú tento argument vyvolal, ma celkom ohúrila; boli z toho stovky publikovaných
diskusií. Existujú intelektuálne dôvody súvisiace s celým svetonázorom spojeným s komputačnou
teóriou mysle – bol to trochu taký redukcionistický postoj k vedomiu a mentálnemu
životu, ktorý sa hodil k behaviorizmu, funkcionalizmu a veľkémuo nadšeniu z počítačov,
ktoré mali byť kľúčom k pochopeniu ľudských bytostí. A pochopil som aj niečo iné – ohrozil
som veľa grantových projektov, kariér a peňazí. My vo filozofii sa o také veci nestrachujeme,
pretože filozofi aj tak nikdy žiadne peniaze nedostanú, ale obrovské množstvo ľudí malo
veľké výskumné projekty založené na nesprávnej premise, že vytvárajú mysle. Takže sa začal
boj, ktorý trvá dodnes – a myslím, že bude pokračovať, až kým sa táto generácia umelej
77KRITIKA & KONTEXT No.31
inteligencie neskončí a nepríde nová generácia ľudí..
Povedala som, že odolám pokušeniu pustiť sa do argumentov proti...
Je niekoľko argumentov, ktoré sa opäť a opäť a opäť vracajú, a ten, ktorý získal najväčšiu
popularitu je, myslím, v skutočnosti najslabším z nich – ale nech sa páči:
Sedím si tu v čínskej izbe, ale nie som sám. Mám manuál s pravidlami, stôl, papier, škatule
plné čínskych znakov; nie ja rozumiem čínštine, ale celá izba, celý systém; nazývam systémová
odpoveď.
Podľa mňa je to trochu zúfalý ťah, a presne vám poviem prečo – odpoviem na otázku, prečo
nerozumiem čínštine. Odpoveď je zrejmá – pretože pre mňa neexistuje spôsob, ako sa dostať
od syntaxe k sémantike; nemôžem sa dostať od symbolov k ich významom. Ale ak ja
nemám žiadny spôsob, ako sa dostať od symbolov k významom, potom ho nemá ani tá
izba.
Len si predstavte, že by si moje „Ja“ vložilo celú tú izbu do hlavy; predstavte si, že sa naučím
celú tú príručku a všetky symboly naspamäť, je to síce sci-fi, výplod fantázie, ale aj tak, ale
predstavte si, že si to predsa celé zapamätám. Teraz sa zbavme izby, ja fungujem vonku
v teréne a uskutočňujem v hlave všetky tie výpočty; takže v systéme nie je nič, čo nie je aj
vo mne – a ja stále nerozumiem čínštine.
Podľa mňa skutočnosť, že sa toľkí nachytali na tento protiargument, svedčí o zúfalstve. Mali
mi povedať vlastnými slovami čosi ako „Jasné, že rozumiete čínštine, pretože ste prešli kurzom
čínštiny a mali ste ten program.“ To je príliš absurdné, veľmi málo ľudí si trúfne povedať
mi priamo do očí: „Rozumiete čínštine,“ alebo „v čínskej izbe by ste rozumeli čínštine“.
Viete, vaša odpoveď ma veľmi potešila, pretože aj ja by som prišla k záveru: že ak tá
izba v tomto myšlienkovom experimente funguje takto, potom musíte rozumieť
čínštine; pretože presne to pre nás znamená „rozumieť čínštine“. Môžete povedať, že
je to absurdné, že je to chytanie sa posledného stebla, ale som rada, že sa zhodneme
aspoň v tom, že je to rozumná odpoveď.
Ó, ja si nemyslím, že je to rozumná odpoveď – myslím, že je šialená, ale zároveň odvážna.
Skutočným problémom je to, že počítač sa nemá ako dostať od syntaxe k sémantike. To isté
možno vyjadriť aj inak, simulácia nie je duplikovanie. Simulovať môžeme čokoľvek – tráviace
procesy vo vašom žalúdku alebo tok peňazí v britskej ekonomike; ale ak spravíme dokonalú
simuláciu trávenia, nikoho nenapadne „Hej, zožeňme nejakú rybu a zemiačiky, napchajme
ich do počítača, a pozrime sa, či ich strávi.“ Nestrávi ich, je to len model alebo ilustrácia.
Počítačová simulácia súvisí s reálnou mysľou ako počítačová simulácia so skutočným
trávením; je to len simulácia, nie je to tá skutočná vec.
Ešte sa vrátim k evolúcii. Zdá sa mi, že ak uveríte tomu, že môžu existovať zombies,
potom je vedomie niečím navyše; a ak sa teda zamýšľame nad evolúciu človeka,
musíme povedať, že selekčné tlaky by museli uprednostňovať vedomie; inými slovami,
vedomie musí mať nejakú funkciu.
Presne to tvrdím. Vedomie má obrovské množstvo funkcií. Zoberte si náš súčasný spôsob
existencie: prijmeme všetko to neuveriteľné množstvo informácií, a usporiadame si ich vo vedomom
poli; odlúpneme informácie, ktoré považujeme za irelevantné; potom informácie
roztriedime a usporiadame ich tak, aby sme ich mohli použiť pri rozhodovaní. Toto nám dá
oveľa väčšiu silu, flexibilitu, schopnosť spracovávať informácie, než by sme mali len
s jednoduchými nevedomými mechanizmami; a tá jednotiaca črta, o ktorej som predtým
hovoril, je tu kľúčová, pretože teraz máme zrakové informácie, hmatové informácie, zvukové
informácie a pamäťové informácie, všetky usporiadané v jednom vedomom poli; to je veľmi
ZÁHADA ĽUDSKÉHO VEDOMIA
78 KRITIKA & KONTEXT No.31
ON CONSCIOUSNESS
efektívny mechanizmus.
A vy si myslíte, že prírodný výber na to pôsobil, aby to vylepšil „za pochodu“?
Podľa mňa nie je náhoda, že vedomé zvieratá majú tendenciu počínať si v boji pomerne
dobre.
Čo teda sú tie vedomé zvieratá?
No patríme medzi ne aj my.
To beriem. Ale čo tie ostatné zvieratá, aké druhy zvierat?
Nevieme; keďže nevieme, ako to robí mozog, budeme musieť počkať, kým nám odborníci
povedia, či termity majú, alebo nemajú vedomie. Ja tipujem, že majú.
Ale ako by nám to niekedy mohol povedať nejaký odborník?
To vám poviem presne. Predpokladajme, že prídeme na to, že existujú veľmi špecifické mozgové
procesy, ktoré spôsobujú vedomie – napríklad u pacientov s poškodením mozgu
budeme môcť opäť dosiahnuť vedomie tak, že celkom umelo vyrobíme určité typy mozgových
mechanizmov. Aby sme ich nejako onálepkovali, volajme ich trebárs XYZ: je to XYZ,
čo spôsobuje vedomie. Teraz sa vydáme smerom dolu po fylogenetickom rebríčku
a zistíme, že psy a mačky a primáty majú nepochybne XYZ; ale keď sa dostaneme veľmi
nízko, zistíme, že termity síce majú XYZ, ale slimáky nie. A okrem toho predpokladajme, že
máme nejaké iné vysvetlenie správania slimákov. Potom budeme musieť povedať „Dobre,
v poriadku, slimáky nemajú vedomie a termity majú.“
A potom by ste povedali, že sme vyriešili problém vedomia?
Ak by sme sa dostali tak ďaleko, tak áno. Áno, bol by to intelektuálny úspech.
z anglického originálu preložila Jana Hanulová