Pravda je vraj v dnešných časoch všeobecného ohrozenia, všeobecného zbrojenia, všeobecnej hrozby zničenia prísne stráženým, neprístupným štátnym tajomstvom. Všetci len dobre chceme, aby mne, vám a všetkým na svete bolo dobre, bolo lepšie. Chceme, snažíme sa, ale nejde nám to k lepšiemu, ale skôr naopak, proti našej vôli, poslušnosti, disciplíne, ústupčivosti stále k horšiemu. Prečo? Boh alebo príroda nás obdarili akou-takou chápavosťou, nuž ale nechápeme, stále ešte nechápeme. Nie sme dosť informovaní, doparoma, človek sa vše cíti ako mačka vo vreci, ktorú idú hodiť do rieky. Prečo je to tak? Ako na úsvite dejín svoje ľudské položenie, v akom sa mimovoľne ocitáme, vykladáme si ešte stále rozprávkovo, mýticky. Raz príčinou všetkého zla je tajomná žaba na prameni, raz akási rozkladná mašina a mz vrtošivé ročné obdobie.
Rozprávačom ste dovolili, prosím, dovoľte aj mne rozprávkový výklad o tom, prečo a ako sme sa ocitli tam, kde sme. Rozprávka
79
O VLÁDCOVI FIGUROVÍ
ktorú vám chcem pre skrátenie dlhej chvíle porozprávať, nemusí sa vám zdať o nič menej pravdivá a poučná ako povedzme rozprávka o žabe na prameni.
Celý život prehútať iba o tom, stále o tom: rnárn hovoriť pravdu a či nemám, je otupné, neplodné, vysiľujúce. Kým jedni budú uvažovať v akom postupe, podľa akého 'kľúča, rovno-síársky na lístky, všetkým občanom rovnako alebo podľa postavenia odstupňované prideľovať informácie, zatiaľ vám porozprávam vymyslenú, vonkoncom nie pravdivú rozprávku.
Ak máte vôľu, počúvajte.
Raz kedysi po krvavej svetovej pohrome, krvavejšej ako všetky krvavé pohromy dovtedy, raz kdesi v sedemdesiatej siedmej krajine, kde sa piesok lial, voda sa sypala a zelené moravy sa krvou červeneli, tam kdesi a kedysi skrsol, lebo sa nenarodil, z blata doby, z márnych ľudských nádejí, z kusa hviezdy, z hrudy ušnej usadliny, ktorá do tej krajiny dopadla odkiaľsi z planéty, skrsol človek, ktorého neskôr, keď sa ľudia spamätali z prekvapenia a prezreli, pomenovali Figurom.
Figuru nazvali Figurom pre jeho význačné, kozmické, hemisferické, elefantiazistické, hy-pertrofické ucho, ucho radarické, orientačné, ucho točivé, ucho plazivé, ucho mocné, ucho mocenské, ucho mocensky nenásytné, ucho sú-kolesné, pružné, pojazdné, ucho pneumatičné, ucho také dôležité, impozantné, majákové, vše-objímavé, všepohlavné, že sa vlastne nevedelo, čo k čomu a či ku komu patrí. Figura k uchu a či ucho k Figuroví. Čo svet svetom stojí, také ucho ešte nevideli. Ako sa o niektorých neprí-
80
ťažlivých ženách hovorí, že sú pohlavne založené, tak sa o Figuroví šuškalo, že je ušne založený, usne pohlavný, ušne výberový, ušne u-vedomelý, ušne ostražitý, ušne neomylný, ušne antagonistický. Figura na kilometre dopredu i dozadu poznával a rozoznáva! svojich súčasníkov ušne — na ušných a neušných. Sám Figura sa najprv ušne uvedomil. Hneď v prvých chvíľach svojho skrsu uchom pocítil, uchom pobádal, kto ako nazerá na jeho ucho, Hneď v prvých chvíľach zistil, že ľudia sú rôznoušní, ušne triedni, ušne nezmieriteľní. Jedni nazerajú na jeho ušný orgán posmešne ako na anatomickú výdutinu, druhí naopak zanietene, roz-túžene, pohlavne, vášnivo. Títo druhí — na tých stojí svet - na každom kroku, kde sa len obrátil, inštinktívne, ušne spriaznene, ušne triedne sa mu drali do jeho historicky fenomenálneho ucha, drali sa mu doň celí, po hlave, po rukách, nohách, zadkom, predkom, a keď sa doň nemohli vodraf, votrieť fyzične, vtierali sa mu tam aspoň jazyčné, hlasne, iluzívne, obkľucrrto, neslýchané, vzdušné, vonné, ideové, rafinovane.
Figura prv než sa stal náčelníkom splynuvších, svoju neexistenciu jednohlasne odhlaso-vavších kmeňov, boí mysliteľom. Rozmýšľal o tom, riešil základnú otázku existencie človeka vo svete.
Rozmýšľal, prečo sa mu tento národ, aspoň jeho pokroková ušná polovica, pchá do ucha? A pchá sa - to je citné, vidné, nepochybné, iste si myslí: Keby som sa nepchal, neexistoval by som. Figura vydestiloval z tohto javu všeobecného pcháčstva historické zovšeobecnenie.
Všetko, čo sa rni nepchá do ucha, je individualistické, nepokrokové, úpadkové, zánikové.
6 81
Čo je tu životné, pokrokové, je počúvne, je ušné, veriace, disciplinované, mierumilovné. Ľudstvo - treba povedať - ušné ľudstvo po tejto svetovej pohrome a azda pred ďalšou svetovou pohromou, ktorú, pravdaže, nepripustíme, sa cíti ohrozené, tak ako vždy. Tak ako vždy pchá sa kdesi, pchá sa do dier a do jaskýň. Pchá sa do ucha Prozreteľnosti alebo sa pchá do ucha Vodcu dejín. My všetci a celé ľudstvo nosíme v sebe nezničiteľnú spomienku na raj, na mamičkinu sukňu, lono. V útlom veku sa len túli, potom vo vyspelom svojom veku alebo vo vyspelej epoche sa len pchá, živelne metafyzicky sa pchá kdesi. Keďže ani všetky prirodzené ani civilizačné diery nie sú dosť bezpečné a ani nestačia, národy a celé ľudstvo sa pchajú aspoň do ucha svojich vodcov. Nech sa vraví, čo sa vraví, nech sa nahlas utešujeme, ako vieme, ale musíme vychádzať zo skutočnosti, povedal si pre seba Figura. Neviem, prečo by sa ľudstvo nemalo pchať, správať sa ináč práve v mojej epoche. Z toho vo svojej činitei'skej praxi budem súkromne vychádzať, pravdaže to, čo budem verejne, hlasne hlásať, ešte neviem a nepoznám.
Figura ako všetci vodcovia a spasitelia, ktorí sa derú nie k žene, deťom, k susedom na prah alebo do krčmy na kus reči, ale sa derú rovno do diery dejín a nachodia svoje napokonné spočinutie v panteónoch voskovo sebe verných figurín, bol človekom — aspoň v počiatkoch svojej životnej drámy - bez neurčitého povolania, bez remesla, bez záľúb, vzťahov, vôbec bez.
Figura ako všetci vodcovia a spasitelia len chodil, chodieval raz kdesi hore na horu, akiste na schôdzky so všemohúcim božstvom Jehovom,
a raz dole do terénu, medzi masy. Čo robil tamhore na hore v oblakoch, čo robil dole, čo Figura vie vôbec robiť, nikto nechyroval.
Figura len počúval. Počúval tamhore, počúval i tudole v teréne. Počúvať stalo sa mu zamestnaním, čudným, neslýchaným povolaním. Dosiaľ tí, čo iba dole počúvali, dávali rozhrešenie za hriechy alebo vás za jazyk pritiahli do chládku, nazývali sa spovedníkmi, plebánmi alebo tajnými, tajnými sluhami Všemohúceho Boha alebo Hlavného Tajného.
Keďže Figura mal prístup a možnosť počúvať i tamhore, masy dole v ňom vytušili moc, neskôr pobádali na ňom odlesk moci, červánky moci v podobe družiny pištoľníkov, šesťstotrojky, vrtuľníka, odbleskujúcich, rozhlasujúcich aparátov, vynašli si pre neho veľavýznamne označenie: Činiteľ.
Ako tak Figura chodil dole v teréne pomedzi ľud, zavítal raz pri akejsi príležitosti osláv oslobodenia i do krajského mesta. Nahrnulo sa tam na hlavné námestie chlapstva hádam celé brigády so samopalmi a ordenmi, radmi, plaketami a protézami. Mala by to byť veľká sláva, oslobodený národ ešte nemal a nevidel toľko oslobodených hrdinov - na malú krajinu a či vlastne guberniu viac ako dosť.
Činiteľ Figura reční a reční, čo počul hore, reční hádam ani nie tak dlho, ako urážlivo, až sa tu nastúpené chlapstvo samo rozpustilo. Šikovnejší ich kamaráti hrdinovia, národní krčmári a národní správcovia kvasných a liehových podnikov, vyvalili im na dvory a ulice sudy pitia. Nasrdení, urazení národní hrdinovia poriadne sa nacengali a začali stvárať hroznú garazdu.
Milý Figura na tribúne preberal farbami, naberal raz zelenú a raz režnú farbu. V takej
82
83
streľbe ešte neboi. Zostal s ním na tribúne iba jeden  partizánsky veliteľ, akýsi  Reptá, i ten akiste zo zdvorilosti ako hostiteľ. -Veliteľ, ty nestrieľaš?
— Nie, pán Figura. — Dotyčný Reptá mal miesto pravej ruky protézu.
— Veliteľ, iď sa oslopať aj ty pod obraz boží. Nejdeš?
— Pán Figura, nie, nemôžem, — povedal byvší veliteľ a priložil si protézu na žalúdok. I tam nosil čosi ako protézu, iba polovicu žalúdka.
Figura sí to nevšimol.
— No a povedz, byvsí veliteľ Reptá, páčila sa ti moja reč?
— Páčila. -Veľmi?
— Veľmi.
-Tak prečo sa chlapi nadrali, prečo teraz strieľajú?
— Vieš, hrdopýškovia sú. Čakali, že aspoň spomenieš, že aj oni bojovali, že len nečakali na oslobodenie. Kvôli ženám a deťom to chceli počuť. Ale to je maličkosť, z toho sa nestrieľa. A vôbec dobre, že si to ani nespomenul. Keby nám to aj činitelia, ako si ty, pripomínali, od samej pýchy nepopratali by sme sa do vlastnej kože. Každý z nás by chcel liehovar alebo aspoň národnú krčmu. Kdeže toľko krčiem naberieš? A potom načo má národ slopať, keď ja nemôžem?
— Reptá, to teda rád počujem práve od teba byvšieho veliteľa, — povedal Figura. A prizrel sa mu. Čosi sa mu marilo v súvislosti s tým, čo počul. Hútal: Človeče, čo z teba len urobiť? Kolár z polena chce okresať kyjanicu, mäsiar rozsekať vola na porcie. Pre činiteľa materiálom je človek, sú masy. Polená dreva, lesy, to
34
je papier popísaný mojím menom, mojimi prejavmi, voly sú slabosťou más a mojou silou. Ale čo s hromadným človekom, čo s masami. Tejto suroviny máme neúrekom, čo z nej urobiť? Čo urobiť z tohoto Reptu, hrdinu, ktorý sa mi azda ešte posmieva? Čo z neho?
V tej chvíli sa rozhodol. Smelo pristúpil k činu. Povešal mu na hruď osloboditeľské plakety všetkých stupňov, ktoré mal porozdávať, pripäl ich iba jemu.
A dojem? Skoro nijaký,
-Reptá, Čo ty takto chceš? Výnimku ti už dali?
- Dali, ale dali.
- A nestačí ti?
- Ale stačí.
- Reptá, potrebujem pištoľníka.
- A to je kto?
-Tak teda nič. Ponúkam ti príležitosť.
- Eh, aká tam príležitosť! Som kalika: ani sa najesť, ani robiť poriadne.
' — A čo teda robíš?
-Vravím, poriadne nič. Mamka zametá, riadi školu, kúri a tak a ja robím školníka.
-Ty rrrobíš školníka? Nie, to je nemožné! Prečo práve školníka? Ale hybaj, nerob si žarty sám zo seba.
- A koho mám robiť - ministra jednou rukou? Viete, pán Figura, máme u nás novú školu, v nej pekný byt pre školníka, za Školou kus záhrady.
- Hm, hm, ty teda robíš školníka? - zauvažoval Figura. Gestom, ktoré čoskoro vstúpilo do povedomia más, zvečnili ho plátna, obrazovky, bralá, štíty, pomníky, podoprel si čelo. Svitlo mu: Masy majú svoje tajné ambície, svoje ideály, matky v živote nosia svojich synov, z kto-
85
rých túžia mať raz kňazov, raz učiteľov. ,. Aie tu sme, objavili sme ideál! Pravdaže: toto je národ - zatiaľ s učiteľským ideálom. Zatiaľ, hovoríme zatiaľ, lebo tento národ si osvojí iný, vyšší, funkcionársky ideál - o to sa postarám ja, Figura.
A Figura zaprotestoval proti tomu a zvolal:
- Nie, nie, ty Reptá, ty nebudeš robiť školníka! Ty budeš robiť učiteľa, vlasteneckého učiteľa I
A Reptá sa začervenal do korienkov vlasov ako pivónia, panenská rumeň ho obliala celého. Nie, to panenku do uška nepomiloval mládenec, ale to do uška pomiloval činiteľ svojho masového hrdinu, funkciu, svoju funkciu, seba, svoju prvú figúrku. Vtedy to tak presne bolo: robiť školníka, robiť učiteľa, robiť predsedu - to bolo presne ono, figúrka nebola ničím, ona bude iba robiť funkciu.
Vysvitlo, že pekná učiteľka sa zahľadela do hrdinu, zamyslela sa nad jeho i nad svojou budúcnosťou, vymyslela si svoj plán, presvedčila ho. Reptá uznal, že s pol žalúdkom a jednou rukou ťažko byť krčmárom. Dal sa oblomiť a dal sa pekne do učenia. Rok po roku skladal skúšky, pekná učiteľka a ostatní jej kolegovia trápili sa s ním, dávali mu hodiny. A tak a tak.
Časom ale Figura potreboval väčší efekt, efekt, ktorý sa hneď dostaví. Reptá sa červenal, ale sa bránil teraz robiť učiteľa, hoci vlasteneckých predmetov, a rozhodne pokrútil hlavou:
Robiť školníka bez ruky — to ešte ako-tak, ale robiť učiteľa bez hlavy, to nie a nie, doma by ho vysmiali.
Ale Figura naliehal a napokon zvolal:
- Hovorím, ani učiteľa robiť nebudeš. Aby si
vedel, budeš robiť inspektora na školách. Rozumieš? To je funkcia!
A Reptá, akoby ho pošibali prútikom alebo azda naňho tak zapôsobilo tajomné slovíčko „funkcia", bez slova pristal, prijal tú funkciu.
Pri inej výročitej príležitosti Figura počul čosi kvičať. Opýtal sa svojho pištoľníka: Čo to kvičí? Prečo kvičí? Ako len bolestne, čo nevieš?
-Viem, akože by som nevedel! Náhodou som odtiaľto, som tu doma. To Adamec mišku-je bravčeky Zuze Halamovej. Bravce grúlia, ako počúvate, bolí ich to. Nikto Veru, ani bravec sa bez bolesti nevzdáva pohlavia. Ale Adamec to robí šup-šup. Kohúty, moriaky, bravce, býčky, barance ani sa nenazdajú a sú bez toho, Adamec to robí jedna radosť. Šup-šup, barance, býčky, bravce, ba celý národ pod jeho rukou sa zbaví, ani sa nenazdá, týchto, akože mám povedať, plemenných starostí.
-Talent! Urobíme ho národným klieštičom. Alebo len krajským? Kým celý kraj vymiškuje, pocvičí sa. Zatiaľ bude ten krajským miškárom.
Figura dôkladne si preveroval stvoriteľskú silu svojho objavu. Medzi inými povinnosťami zavítal aj na rodičovské združenie. Kurizoval mamičkám, aké majú krásne detičky. Mamičky sa červenali. To mu zjavne robilo radosť, nuž ale to ani tieňom radosti nebolo v pomere k tomu, ako zaúčinkoval na básnika, ktorý práve recitoval mamičkám verše.
- Musím vám povedať, Boleráz, ste veľký básnik.
- Áno? - vzbĺkol Boleráz.
- Chcem povedať: boli by ste. Len vám musím dať široký ohlas, popularitu. Dávam vám k dispozícii všetky ohlasové zariadenia, dobre?
Podobne prejavil záujem o muža, ináč takto
86
87
zriadenca, ktorý z vlastnej iniciatívy pripravil preňho na letišti obrovský kotúč behúňa, vystrel ho bleskurýchle zvlášť na tento účel prispôsobeným motorovým vozidlom. Bolo to veľmi dômyselné zariadenie. Preto ho Figura navrhol za podnikového riaditeľa dekoračných služieb hlavného mesta.
Darmo, všade, na každom kroku treba dvíhať ešte smelšie a ešte rozhodnejšie kádre, myslei a rozmýšľa! Figura. Kto dvíha bremená, je vzpieračom, ale kto dvíha ľudí, je veľký človek. To je jasné, evidentné. Zdvíhajúci musí byť vždycky väčší, vyšší ako zdvíhaný. Človeka zdvihneš len do vlastnej výšky. Nad svoju hlavu zdvíhať kohosi - to sa nerobí, to je ťažko.
Skutočne veľkým činom, dôstojným náčelníka, maršala, vodcu, veľkovojvodcu dejín je zdvíhať zo zaostalosti, z neslobody oslobodzovať kmene, národy, masy. Aby sa muž mohol stať veľkým mužom, po prvé musí si nájsť kmeň, národ, masy, vôbec objekt vyzdvihovania alebo oslobodenia. Velikánom predo mnou bolo hej, zaostalých más, neslobodných kmeňov mali ako dreva, ako morí, ba kaluží. Nuž ale ja kdeže nájdem taký, pre mňa vyzdvihnuteľný, príručný kmeník, aby sa aj da! zdvihnúť - pravdaže mne a iba mne — a pritom aby som neutrpel prietrž, črevá mi nevtrhli do nohavíc. A keby som ho aj našiel, z čoho napríklad by som ho mohol oslobodiť? Na to ešte prídem. A ďalej, keby som to sám robil, žiarlili by na mňa ostatní činitelia. To poznáme - dejiny nás učia — sotili by ma do basy alebo na kôl narazili. Ja to urobím nenápadne, tak akoby sme to všetci robili -urobím to organizovane, to znamená pomocou organizácií, ktoré odhlasúvajú to, čo ja chcem. V každej organizácii odhora až celkom dole
budem mať jadro smelé vyzdvihnutých, usne založených funkcií. Masy sú vojnou vyčerpané, otrasené a trasú sa pred ďalšou pohromou. Ja im dám perspektívu, naiejem im optimizmu, dodám istoty. Keď sa chcú zachrániť, môžu sa, ale iba organizovane, mojou metódou. Podmienkou je ešte väčšia disciplína. Disciplíno nie je iba v konaní ako v bývalých armádach, ale stála a trvalá disciplína i v myslení t v cítení, v bdelom stave práve tak ako v spánku, v snoch a túžbach, pri stole i v posteli.
Ďalej podmienkou i skúškou bude, že ich môžem oslobodiť. Z čoho? Neviem. Ešte neviem. Napríklad zo zaostalého kmeňového cítenia. Áno, zo zaostalosti vás oslobodím. Ja vám nič nepoviem, vy sami prídete s návrhom a vy sami si urýchlene odhlasujete, že sa rozplývate a rozpúšťate ako taký kmeň, že si sami naďalej zakazujete svoje zaostalé kmeňové cítenie, že ho už vlastne ani necítite.
Premyslené premyslel ešte vo svojom tajnom kabinete svojich príručných mysliteľov, formu-látorov a pisateľov svojich prejavov a spisov.
Predniesol svoj veľkolepý prejav o nevyhnutnosti ešte smelšie a rozhodnejšie zdvíhať masy, o formách, metódach a ostatných otázkach, ktoré s tým súvisia. - Keby masy rástli ako tráva alebo drevo v lese samy a z vlastných síl -nemali by komu ďakovať, zostali by v stave živelného vzrastu, nemali by koho uznávať,
Takýmto Figurovým vystúpením na športovom štadióne začala sa nová epocha, Všetko sa rozbehlo hladko, až zázračne hladko a bežalo ako v rozprávke, ktorú vám práve rozprávam.
Figurom smelé vyzdvihnuté stovky funkcií začali fungovať, vyzdvihovať ďalšie funkcie, funkcia   funkcií, súkolesné   systémy funkcií.
88
89
Funkcia sa množila delením na ďalšie a ďalšie funkcie, prevody, kolieska. Masa sa navzájom dvíhala veľmi účinne, z robotníkov, roľníkov, učiteľov, novinárov - o opovrhovaných byrokratoch nehovoriac - povstala vďaka Figu rovm u blahodarnému systému masa pracovníkov najrozličnejších aparátov, sietí, korporácií, správ, orgánov, komunálov, projekcií, aktívov, dozorných, tajných, uniformovaných, unifikovaných, bojových sborov. Už iba nepatrné zvyšky roľníkov a robotníkov babralo sa ešte so zemou, kovom, uhlím. Stačilo vám dať dohromady zopár ľudí, výbornú jednotku svojho druhu, a už sa vám otvorila kariéra pracovníka na patričnom poli.
Spomínaný hrdina už nerobil školského inšpektora. Vyvinul sa na schôdzovníka, ktorý sa zapisoval do zápisníc, uznesení, referátov, ktoré išli všetky hore, zapisoval sa jediným návrhom, čo ešte v obci, okrese, kraji a krajine treba premenovať, čo nenesie ešte meno Figu rovo.
Hlavné mesto krajiny sa už nazývalo Figur-poliš, najväčšia rieka Figurfláva, Snežný štít, najvyšší v krajine, niesol transparent do šírav-diaľav hlásajúci, že národ ho daroval svojmu veľkému Figuroví za oslobodenie, za to, že ho vymanil zo zaostalosti kmeňového zriadenia aj cítenia. Na vyššom vývinovom stupni dejín každý s každým súhlasil.
On, Veľký Figura, nemal by to vedieť, ale vie, lebo všetko vie. Donášači mu vše donesú i to, čo by práve nemali. Veľký chural na návrh spojených akadémií manifestačné sa chystal monolitné odhlasovať ústavný zákon, ktorým sa územie splynuvších kmeňov premenúva na Veľkú Figuriu, obyvatelia na Figurov bez roz-
dielu pohlavia a vzrastu, či sú malí alebo väčší. Sväz zlatotepcov už vytepai do zvučných plechov nový štátny znak, ktorý predstavoval, nie, nemyslite si, nijaké šeimy dvojchvosté, nijaké kríže alebo šibenice, ani valašskú vatru na holiach, ani zvestovateľské hviezdy, nič také, ale pravý opak historického haraburdia. Nový štátny znak predstavoval symbol ostražitej, tichej, pohotovej počúvnosti: obrovské plechové ucho, ako sa každý domyslí, jeho ucho, ucho vodcovo, ucho Figuru Maxima.
Taká pozornosť - vlastné ucho povýšené na štátny znak — to by mu predsa maío urobiť radosť na okrúhle výročie jeho narodenín. Aj urobilo, ako malo, malo by.
Nuž ale v uchu, nie v tom zvečnenom, do štátneho znaku povýšenom ako symbol, ale v jeho vlastnom uchu začalo mu hrozne šumieť, pichať, rezať, štúrať mu v ňom, akoby sa mu doň naraz tisol celý obrnený sbor pochlebovačov. A Figura začal podozrievať: Nie je to azda pomsta? Po hrstiach pojedaí prášky na spanie, pred spaním sa nalieval alkoholmi, ale ani tak už roky poriadne oka nezažmúril. Trpel tým šumom stále, neodbytne, chronicky, teda nadľudský. Vše chcei počúvať inakší šum, obyčajný šum lístia stromov vo svojich vládcovských záhradách, v recepčných dvoranách chcei počuť šum svojich dvorných slávikov, ale počúval len vlastný šum, šum jedného zo svojich uší: Ty si veľký, ty si veľký, ty si Mak-SSSSSSSSSS-imus. Počúvať celý svoj čas stále to isté zmôže napokon aj obra, vyšili aj ucho najmocnejšie, S dejinami si bol nacistom, ale ssám sso sssebou nie, hoci sssám individualistom nikdy nebol a na všetkých ostatných individualistov ssypal pekelnú ssíru a zzzatratenie.
90
91
Neprestával sa žalovať svojej manželke Figuríne Maximíne, ako trpí, nevyvážené a neúnosne šššurnom v jednom uchu. Vo dne sa žaloval, v noci jej číta! a čítal z dlhej chvíle, z nespavosti svoje už čítané i svoje budúce referáty.
Manželke, citnej žene, žžželelo sa manžela. Trpela aj ona, chudera Figurína Maxímína, trpela převelice, azda ešte viac ako manžel. Len ženy sa vedia vcítiť do jej položenia. Na námestiach v zástupoch dá sa trpieť kolektívne politicky, ale aj v manželskej posteli znášať ce-lonočné prejavy a trpieť individualistický, zaostale reakčné proti vôli — to sa nedá, proste nedá.
Hoci ju viazala prísaha manželská a štátna zároveň, odhodlaľa sa a povolala akadémiu lekárskych vied.
— Veľavážení akademici, môj manžel trpí, hrozne trpí šumom v uchu. Prosím, poraďte, robte čosi, nech netrrpí, netrápi sa.
Sivovlasí akademici, svetové kapacity vo svojich odboroch začali veľmi opatrne, spoza bučka, ako s vládcom. Hja, chorý i smrteľne chorý vládca je stále vládcom. Pohne malíčkom, pohne brvou, a s tebou je amen doživotne, rodinne, až do tretieho kolena.
Ozval sa prezident akadémie, ako najvyšší hodnosťou, povinne si vypil svoju hodnosť.
V uchu tak bezpríkladné gigantickom, geniálnom, uchu tak masové, hemisfericky citlivom, štátnickom, môže šumieť iba veľkosť, v tom šume, hoci bolestnom, vodcovský ustarostenom, môže sa ozývať iba hlasss budúcnosti, hlasss budúcej histórie, áno, hlasss . . . a tak ďalej. . . nech nám na veky žije a počúva náš vodca, nás Figura, náš Mak-SSSSS-immmus.
~ No a? - čakal Figura Maximus. Pozdvihnutým obočím dával na vedomie akademikom, že naozaj má určité uchové ťažkosti, ba že trpí, hoci mlčky a úsmevne.
A oni všetci len rozvádzali svoje úctivé dohady, čím zarnotanejšie, tým lepšie. Bohapusté, učene tárali, rozumie sa nie preto, že by to bol sbor felčiarskych tárajov, ale .. . Vieme: vládca, vodca, čí Maximus a Figura býva vždy geniálny, ucho, pohľad, gesto, pudlo, všetko na ňom geniálne. No len sa opovážte z geniality liečiť čo len jeho ucho. Ak nepomôžete, uchom trpiaci Figura sa rozzúri, ak ho vyliečite, tisíc ráz horšie pre vás.
Veľavážení akademici, nositelia pokroku lekárskych vied huškali sa už na šibenici, preto bohapusté, učene, zásadito uvažovali do vysilenia, do zošalenia tárali, na prvom, desiatom, tridsiatom deviatom prísne uzavretom zasadaní uchoznaleckého orgánu.
Figura ďalej usne trpel, ale trpel aj ucholo-gický vedný orgán, celý vedný sbor. Figurovi sa to zapáčilo. Mať spolutrpiteľov, to skytá predsa len akúsi úľavu, kolektívnu. Keby som mal za spatutrpiteľa masy, ako týchto akademikov, azda by som ani netrpel.
Ja počkám, mám čas, tárajte si, povedal si Figura, nech mám aspoň nejaké rozptýlenie. Veď načo vás platím?
A tak sa zasadania predlžovali, zhustili, v poslednom čase zasadalo sa trvalo v jednom kuse, kým sa k tomu naliehavému boľavému ušnému problému rozhodne nepristúpi.
Napokon sa predsa len našiel, lebo ako sa vraví, musel sa nájsť hrdina, mladistvý adept vied, ktorý si pomyslel:
Figura, hoci Maximus, hoci génius, hoci . . .
93
92
ty ma môžeš. Už dosť, my nie sme tvoje figúry, chceme sa správať rozumným, slobodným ú-sudkom*. Táto krajina nebude Figuriou, na posmech a hanbu sveta neponesie v štátnom znaku ucho, hocijako čujné a geniálne.
-Páni, navrhujem, pri všetkej skromnosti si dovolím navrhnúť obyčajný zákrok: výplach ucha.
Mladý adept si polovicu života odsedel v temnici, ale napokon ku generálnemu výplachu sa predsa len prikročilo.
Mýtus o Figurovi, vášnivom, mocenskom a mocnom tvorcovi postavičiek, ľudkov, súhlasných figúrok, iste nestojí za reč, ani za chvíľu stráveného oddychu, ani za trochu ušne alebo
očne vynaloženej energie. Rozprávač sa nako- Démon súhlasu 5
niec ospravedlňuje len mravným poslaním:
Robiť zo seba Figurov, má to zmyse! ? Ani Veľkí Figurovia, ale ani drobné figúrky, disciplino- s vané a poslušné až do totálneho osprostenia, _ ., ,
■   V. -íl O Vládcovi Figurov
nezachránia svet, ak ho nezachránia obyčajní ľudia, statoční občania.
apríl 1963
94