JÁN JOHANIDES
NEROZHODNÝ
Y
I j
|
© Ján Johanides 1964
I
Občas sa zdá. že rozhodnutie znamená zmenu smeru. Azda. Ale viete, že rozhodnutie nesmeruje k cieľu, pre ktorý ste sa vlastne rozhodli. Chceli ste ísť do nemocnice, i keď ste nemali službu, lebo bola presila chorých a tam vás vždy očakávali. Chceli ste byť i pri porazenom otcovi, žijete s ním sám, viete, že mu stačí k šťastiu aj vaša tichá prítomnosť, no vy ste zriedkakedy doma.
Ale vy ste sa iba nerozhodne prechádzali okolo domu a naraz ste mali pocit, akoby ste obchádzali samého seba. To bolo včera — ako na začiatok.
Priznávate sa, že ste vlastne túžili len po okresnom šťastí. Znamenať, znamenať, „byť niečím" — je pôdorys toho šťastia a jeho základná vlastnosť „byť niečím", byť uznávaný svojimi známymi, cítiť sa užitočný pre nich a byť im skutočne na osoh, pomáhať im aj ako rozhodca ... v sporoch, v rozhodovaní ... a mať medzi nimi svoje miesto a pravdu. Vždy ste chceli mať pravdu — v rámci svojho okresu.
11
Vieru, dcéru správcu píly. ste našli vo svojej kúpeľni. Umývadlo vyplnili jej rozpustené vlasy. Akoby si ich zmývala, tak sedela s tvárou na hrane chladného porcelánu, nebol zrosený vodou, iba odraz plynového potrubia pretínal zrkadlo, kým nevstúpili do neho i vaše oči.
Mali ste odvahu poradiť ľuďom, tým úpenlivým tváram, veď boli poväčšine všetci iba z vášho okresu, ktorý nezávisí od okresu vášho mestečka, a ak ste premýšľali o svojich radách, nazývali ste ich pomocou blížnym - v medziach možností.
V to jesenné popoludnie s čírym vzduchom, keď boli hory na dosah, zreteľné a presné ako v ďalekohľade, ste pozorne zdvihli Vierinu hlavu. Poddávala sa zľahučka vášmu rozochvenému pohybu . .. spomínate si? Vždy sa vám zdalo, ako keby mala nalomené hrdlo, to pre tú krehkosť. A vtedy ste ju objali okolo pliec. Hlava jej klesla nabok, a vy ste mali dojem, akoby sa dívala i po smrti ponad ľavú kľúčnu kosť a cez ten biely sveter na tlkot svojho srdca, na nedomykavosť jeho chlopní; skromný štvorec svetla vám ležal pri nohách a dnu v kúpeľni bolo celkom tak, ako keby len pred chvíľou odišla od vás vaša chudá matka. Pamätáte sa? Potom ste ju už nikdy, nikdy nevideli. Odišla tak naraz ako Viera. Záclony, zvlnené vetrom, hádzali slabé tône na Vie-rin obličaj a tá chvíľa s ňou, zdá sa, patrila tiež k času, v ktorom ste túžili po okresnom šťastí.
Sám viete, prečo ste k svojej túže uplatniť sa a byť šťastný pripojili mimochodom to „... okresná, okresné", spravili ste to vedome, uvedomovali ste si, že pôsobíte a vôbec môžete pôsobiť iba v svojom okrese, ktorý nebol a nie je závislý od okresu vášho mesta, no určuje ho okres vášho odboru, okres va-
šich skúseností, mohli ste jednať len s ľuďmi, ktorí vstúpili do vášho okresu. Každý má svoj okres, ale vy ste si boli vedomý, že ho máte, hádam i preto sa vám zdal malý, cítili ste jeho malosť, no i tak ste ho chceli mať, azda celá Európa sa delila podľa vás na okresy, v ktorých vládnu a učia žiť svojím príkladom „istí silní jednotlivci", čo si zaslúžia — znamenať! Znamenať preto, lebo sa vám vaše vlastné dojmy a uzávery z nich pozdávali užitočnejšie a ušľachtilejšie ako pravdy iných?
Začiatok bol prostý ako náhodný styk s plecom neznámeho pri vystupovaní z vlaku, šli ste telefonovať na detské oddelenie, lebo váš telefón opravovali, kolegyňa vám predstavila svoju známu, ktorá sa volala Viera, a vy ste hľadali číslo inštalatéra (zabudli ste tam zaskočiť ráno, hoci je vlastne vaším susedom). Ako obyčajne, slovo dalo slovo — zahovorili ste sa, a napokon ste obidve pozvali na kávu. Rozhovor bol všedný, spomínala sa úprava námestia podľa návrhu miestneho architekta, plán úprav ležal vo výklade kníhkupectva už dva týždne a obyvatelia radi postáli pred ním. Druhé stretnutie s Vierou, to bola tiež len náhoda. Vošli ste do kaviarne kúpiť si cigarety, sedela pred prázdnou vázou, osamelá čakala na večeru a vy ste si prisadli k nej. Netušili ste, že budete pre ňu len plynom v potrubí, ktorý raz vdýchne, pocítili ste, že sa nudí, chceli ste ju rozptýliť, a dozvedeli ste sa smutný príbeh ženy medzi stenami daňového úradu, kuchynkou a ulicou, dlážděnou mačacími hlavami; neustále opakovala slová „viete" a „potom", jej nekonečné rozprávanie vás začínalo unavovať, mali ste dojem, akoby ste hľadeli už celú večnosť na ten roh múru s vývesným štítom, ktorý vidno z kaviarne. Hádam by ste
12
13
si ani neboli všimli jeho jednotvárnost nebyť Viery. Vravela vám, ako sedáva s matkou pri stole, mlčky, bez jediného slova, dlho do noci. Prezradila vám. že niekedy, tak z času na čas, sa jej matka rozčúli, začne nadávať, vyhadzuje ju z domu a ona ide večerať — do mesta.
Spýtali ste sa na príčinu hnevu, odvetila vám, že nevie. Opätovali ste otázku, vyzvedali ste sa v domnienke, že vám hádam nechce prezradiť dôvod, ale ona vás prekvapila ubezpečením: - Sama som sa nikdy nespýtala, prečo sa na mňa hnevá.
— ... a otec? — opýtali ste sa. — Ten je stále na píle... — To bolo všetko. Premýšľali ste nad ňou, keď ste sa večer kúpali v tej istej kúpeľni, v ktorej sa neskôr pre vás trávila, dochádzali ste k presvedčeniu, že jej „osobnosť" nie je „rozvitá". Mydlo vám vykĺzlo z rúk pri myšlienke „... človek musí zakrpatieť v takom prostredí". Uvažovali ste o nej: „Možno ani nevie, či je šťastná alebo nešťastná ... ako môže tak žiť, čo vlastne chce v živote ..." Vaša snaha „urobiť z nej racionalistu" bola úspešná, „rozširovali ste jej duševný obzor", a nijako ste sa neuchádzali o jej priazeň, chceli ste jej byť iba nezištným priateľom, spoločníkom a radcom. Ale istého večera sa vám prihovorila vašimi vlastnými slovami. Jej príhovor bol vlastne úprimným vyznaním lásky a obdivu, zarazila vás jej bezprostrednosť, po ktorej ste tak túžili u ľudí, a mali ste pocit, akoby ste počuli zlý, uštipačný vtip o sebe. Viera sa k vám vôbec obracala s myšlienkami, ktoré boli pre vás príznačné. Ponižovalo vás to. Prečo? Cítili ste sa teda predsa „vyššie" ako vaša „žiačka"? Nedá sa povedať, že by vaša odpoveď bola neúprimná alebo hádam pokrytecká, hovorili ste pravdu, vysvetľovali ste
jej skoro do rána, že sa nechcete ženiť, uisťovali ste ju, že si nevezmete ani ju ani nijakú inú. Presvedčovali ste ju, že to nie je „východisko". Namietala: „... ale veď si mi povedal, keby sa aspoň dvaja vedeli pochopiť...!" Mlčali ste. Viera sa rozplakala. A vy ste mali dojem, akoby ste jej boli niečo sľubovali po celú zimu i jar, niečo, čo teraz nechcete splniť. „Ale veď som jej nič nesľúbil," opakovali ste si, „čo s ňou vlastne mám?" A tu ste sa pristihli pri svojej „okresnosti". Len potiaľ siahal váš okres. Ale Viera je mŕtva, zomrela vo vašej kúpeľni a azda by sa to nebolo stalo, keby vás neboli odvolali k operácii. Nechali ste ju v svojom byte a povedali ste jej, aby o „všetkom ešte pouvažovala", kým sa vrátite. Viera je mŕtva a váš príbeh s ňou, ktorý by sa vám zdal taký banálny, keby vám ho ktosi rozprával, otriasol vašou sebadôverou.
Neskoršie ste si postavili maličkú chatku za mestom v horách, zvonku dosť nevzhľadnú, ale čo na tom, veď ste ju zliepali vlastnými rukami bez cudzej pomoci. A ani ste sa nepokúsili zviesť v nej svoju „inú" známu, ako je zvykom u majiteľov súkromných weekendov, ktorí majú auto a pozvú si dámu. Nepokúsili ste sa, nie preto, že by sa vám nepáčila alebo že by ste sa hádam nepáčili vy jej. Nezviedli ste ju pre svoj osobný smútok z úspechov u žien. Viera bola mŕtva a vy ste už nechceli „zasahovať do cudzích osudov". Nedívate sa do zrkadla ani pri holení, pozorujete ťah britvy len spod spustených viečok tak, ako keď hľadíte do šera izby, rozospatý, zobudený telefónom. Obávate sa pozrieť a pozerať si do očí, aby ste nezazreli vrásky okolo nich ... aby
14
15
ste v nich nevideli otázku: „Ako ďalej?", lebo sa strachujete, že sa tak dívate i na pacientov?
No pocítili ste už i strach. Raz ste sa zahľadeli na svoju fotografiu a báli ste sa priestoru, ktorý tak poznáte, priestoru, ktorý je medzi vaším dnešným náhlením do nemocnice a vašou polročnou hlavou na fotografii, čo vám visí nad stolom. Pohľad na fotografiu vám len zopakoval každodenné náhlenie a vy ste sa hneď sústreďovali na nejaký pohyb, aby ste naň zabudli, aby ste vôbec zabudli. Konali ste, akoby ste vedeli, akojďalej. Konali ste, akoby ste ney_eÄeJi^aJko_ďalej.; Vykonávali ste svoje povolanie lekára. Liečili ste nie preto, že by ste v tom videli východisko, „spasenie", ako sa vraví, nie pre peniaze alebo posmrtný život, v ktorý neveríte, liečili ste preto, že ste nerobili niečo iné, preto, že ste to kedysi študovali, kedysi, keď ste ešte neuvažovali, čo vlastne chcete. Hoci ste rozprávali, že to všetko nemá význam a zmysel, hoci ste neverili v medicínu, pracovali ste neúnavne, akoby ste sa pokúšali byť typom ideálneho lekára, o ktorom si zároveň myslíte, že nemôže jestvovať. Azda by ktosi poznamenal, ktosi, kto má rád „presné rozostavenie", že ste boli plus i mínus. V skutočnosti ste neboli ani presné mínus ani pIušTTTálHäTTFšte "boli" priestorom medzi jedným i druhým, ale nemusí to byť pravda, je to iba predstava, že by to mohlo byť i tak, predstava, na ktorej sa dá tak isto zasmiať ako brať ju vážne.
Hoci ste neverili v nič, verili ste predsa svojou prácou. Nie v svoju prácu, ale svojou prácou, v čo? Mali ste niekedy chvíľky dôvery, napríklad: že liečiť je predsa len oveľa rozumnejšie ako byť pilotom bombardovacieho lietadla, ušľachtilejšie ako byť akýmkoľvek pilotom alebo zememeračom. Konečne
myšlienky o užitočnosti by vás neboli znepokojovali, keby ste neboli chceli byť užitočnejší ako všetci ostatní. No vy ste verili, že treba byť užitočný. Tvrdili ste, že človek musí byť užitočný aspoň pre svoj okres, hovorili stej že v tom je šťastie, a poslanie jednotlivca. Ale vždy ste sa nakoniec zarazili pri vlastných rečiach. Užitočnosť lekára — hovorili ste — tá užitočnosť sa mi javí asi tak, ako keď obviažu porezaný palec odsúdencovi na smrť, ktorého majú o pár hodín popraviť. A o deň ste popierali, že by to mohlo byť tak. Ľudia vás počúvali — mali ste medzi nimi svoje miesto. Dobré ráno, dobré ráno, pozdravujú sa a vy kývate klobúkom na rušnej ulici. Hľadali ste v sebe nejaký pevný bod, ale objavili ste ľudí s rôznymi povahami a názormi. Mali ste na to čas. Dalo by sa povedať, že všetko dobro, ktoré ste skutočne robili, sa javilo predovšetkým vám ako akýsi prepych. Prepych, že si môžete „dovoliť" byť užitočný priam tak ako kúpiť si látku na oblek. Mohli ste si „dovoliť" liečiť bezplatne nezamestnaného, darúvať lieky, ale cítili ste úzkosť, že vy si to môžete „dovoľovať", kým iní si môžu dovoľovať len zápas a boj, porážať alebo byť porážaný. Akoby ste dostali so svojím diplomom i právo na okresné šťastie. Na šťastie môcť byť užitočný. Pocit, že „môžem", ktorý vás sprvu blažil, sa vám neskoršie zhnusil. Desili ste sa toho: „ako sme všetci určovaní prostredím a podmienkami". Vari preto ste tak nenávideli tie vaše „vášne storočí". Bola to vaša teória, lepšie povedané, jedna z vašich teórií. Podľa vás sa každý narodí uprostred nejakej „vášne storočia", a ak by sa aj práve nenarodil presne uprostred nej, je jej neskorším svedkom, hrdinom alebo obeťou. Európu podľa vás charakterizujú nenápadné i prud-
16
2
17
ké „vášne storočí", ktoré sa začínali obyčajne „ideou" a končili viac-menej popieraním tej „idey". Netvrdili ste, že je to „stopercentne tak", priznávali ste si, že sa „nevyznáte tak dobre v histórii", no predsa ste tento názor nezmenili. Niekedy, keď ste sa zišli s prednostom stanice, ktorý má päť semestrov strojného inžinierstva a je vaším susedom, rád ste s ním o tom hovorili. Človek Európy bol podľa vás vždy nejako zatiahnutý do niektorej z „vášní" podľa toho, či sa .'narodil v dobe nastoľovania kresťanstva, v bojoch o investitúru, v renesancii, v tridsaťročnej vojne, vždy ste všetko vymenovali, spomínate si? — Vždy ho do čohosi „zatiahli" — tak ste vraveli o Európanovi. Na „vášne storočí" doplácajú tí, ktorí im nerozumejú a pochodujú k útoku tak isto ako „ideotvorci". Slovo „ideotvorci" sa vám zvlášť páčilo, obyčajne ste sa pritom pousmiali, akoby ste stáli nad nimi. No obdivovali   ste   zároveň   všetkých   tých činiteľov „vášní storočí". Nadneseným hlasom ste vyslovovali: „ohromné povahy, ohromné vôle..." a nadchýnali vás ich knihy, stavby, sochy a obrazy, inšpirované „vášňami". Neskoršie sa váš obdiv i nadšenie premenili v odpor. Na každý štvorcový centimeter plátna od Leonarda pripadne množstvo mŕtvych, ktorých zabili „ad maiorem dei glóriám". Touto myšlienoč-kou ste končievali, ak vám chválili minulosť. Zo storočia na storočie silnejú tieto vášne podľa vás a nútia Európanov, doslovne ich donucujú, tak ste zdôrazňovali, donucujú ich vzdať sa seba. Niekedy ste zas poznamenali žartom, že tie „vášne" vedú Európana k istému „skroteniu" - nebáť sa zabiť. Viete, že ste predsa chceli mať pravdu uprostred okresu, rozprávali ste teda svoje pravdy. — Jedna z rozumných zásad, ak človek vôbec môže spraviť
čosi rozumné — nezabudli ste pripomenúť — je ustúpiť, stáť bokom od vášne storočia, nedovoliť jej, aby sa vás zmocnila, „dívať sa", ako pokračuje „vášeň", nemiešať sa do nej, iba liečiť nemocných, ale nezamlčať pred nimi svoju „pravdu": — Márne ste bojovali, chlapci, prečo chcete donekonečna, dokazovať nezmyselnosť svojich „ideí"? — Keď nastolili „slovenský štát" a dívali ste sa na pochodujúr clch gardistov, poznamenali ste otcovi: — Vyzerá to\ tak, akoby si tí idioti vážne mysleli, že majú pravdu .. . — Vtedy ste netušili, že tento svoj názor budete musieť obhajovať verejne. Na klinike bol žid, internista Embler, zvolali tajnú schôdzu, na ktorej ste boli i vy. Hovorilo sa o tom, kto nastúpi na jeho miesto, a internista Čepan presadzoval „ideu", že jeho súkromnú ordináciu a byt by mal dostať istý: — ... ja ho poznám už dávno, je to mladý chlapec,-práve sa oženil, neviem, či poznáte Lukeša z Trenčína, je to jeho rodina, aj sa tak volá. Je to dobrý človek, riadne Slováčisko, budú ho tu mať radil — Obrátili ste sa a vynadali ste Čepanovi. Povedali ste mu, že hoci si ho vážite ako „žalúdkára", neznášate tú jeho „slovenskú malosť", povedali ste, že, ako sa pamätáte, bol veľkým kamarátom s Emble-rom, hoci je sám „riadne Slováčisko". Spýtal sa vás, či sa zastávate „židov". Odvetili ste mu, že sa zastávate len jeho priateľa. Prestali ste byť sekundárom, nezáleželo vám na tom, ale keď Embler kráčal v sprievode, v tom pomalom sprievode, a hľadel na vás, nezakývali ste mu. Vlastne chceli ste mu zamávať, zodvihli ste i ruku, ale - akoby na zavolanie — šiel okolo veliteľ gardy, učiteľ katolíckej školy, a azda si myslel, že ste sa mu pozdravili, lebo odpovedal: - ... stráž, pán doktor! - Dobrác-
18
2*
19
ky sa usmial, no vy ste sklonili hlavu a zadívali ste sa na ostrihané nechty; učiteľa ste si nevšímali a zástup vyhnaných pokračoval. Keď ste sa schúlili, udivený tým „. . . stráž, pán doktor", nemali ste pocit, akoby ste sa „zapletali" do „vášne storočia"? Mali ste, lebo ako vám pohľad klesal k nechtom, chceli ste zakričať „. .. do videnia, Embler!" Ale neodvážili ste sa.
Zakrátko sirény oznámili poplach, ale vy ani váš otec neodchádzate do úkrytu. Rukou si ohmatávate tvár, akoby mala predstavovať posledné dobro. Hľadíte cez záclony na vyprázdnenú kaviareň naproti, len tehotná servírka stojí pri širokom okne a tupo pozerá, akoby zmeravela vo viere, že sa ešte stretne s neznámym otcom svojho budúceho dieťaťa.
Hľadíte na prázdnu stoličku a spomínate si na Ivanovu štvorročnú dcérku. Keď ste boli u nich v nedeľu na obede, našli ste ju nad výkresom. Maľovala. Hrubé neisté čiary s početnými krúžkami mali byť ľudia, a priestor, ktorý delil postavu od postavy, vypĺňala bodkami. Spýtali ste sa, čo znamenajú tie bodky medzi jednotlivými postavami, a ona vám odpovedala, že to sa panáci rozprávajú. Začudovali ste sa nad detskou predstavivosťou a teraz vám prichádza na um, ako sa zoznámili jej rodičia. S Ivanom sa poznáte roky, istého sobotňajšieho popoludnia ste sa s ním prechádzali po meste. Zrazu vás upozornil a videli ste jeho budúcu ženu, vtedy ešte neznámu študentku na prázdninách. Šla k budove kina, Ivan vám povedal, že by ste mohli ísť s ním za ňou, pretože ju tu vída už skoro týždeň a má na ňu zálusk. Lístky na popoludňajšie predstavenie boli vypredané a Ivanovi sa podarilo pozvať ju na plaváreň. Rozhovor s ňou bol sprvu pla-
chý, viazol, no o nejaký čas napísala Ivanovi list, v ktorom mu oznámila, že čaká dieťa. Okamžite sa ho zmocnila myšlienka: to musí ísť preč, nemôžem sa viazať. Tá veta znamenala, že bodky na papieri .. . bodky, ktoré mali neskôr vo vedomí jeho dcéry význam ľudských hlasov, nemajú byť nikdy nakreslené. Ale Ivan si nakoniec tú študentku z učiteľského ústavu vzal po dovrávaní svojej matky, ktorá sa poznala s jej tetou. Tak sa stal otcom a vy si to pozorne pripomínate, pretože sa rozhodujete, či opustíte vlastného otca. Zaujíma vás totiž, či vás chcel úprimne mať, lebo sa vám zdá, že keby ste poznali vzťah otca k vám vtedy, keď ste existovali len ako možnosť, rozhodovali by ste sa i vzhľadom na to a myslíte si, že by vám to pomohlo. Preglgaté slinu a vari to aj zabolelo v hrdle, akoby ste mali zápal mandlí, ohmatávate si ich rukou, v ústach máte trpkú chuť po tabaku a jazyk cítite ako čosi, čo treba vypľuť, čo je opuchnuté, cudzie, zadúšajú-ce ako vaša úzkosť, vyvierajúca u vás už z púhej možnosti, že príčinou vášho jestvovania mohla byť i náhoda, nečakané okolnosti, dôvody, ponorené pre vás navždy v neznámo, a vy ste začínali klíčiť ako ich ^nechcený, prekvapujúci výsledok, ktorý nemal mať s nimi nič spoločnej Pozeráte na tú stoličku, na prázdnu stoličku proti oknu a sadáte si na ňu unavený, bez síl, zadívali ste sa na zarámovanú fotografiu, ste na nej polročný a pred okamihom ste ju zastierali chrbtom. Aký som bol vtedy. .. vtedy? Zopakovali ste si posledné dve slovíčka v myšlienkach a so zrakom na fotografii, akoby sa nárazom „vtedy" o „vtedy" mala vykresať spomienka. Sklonili ste hlavu a oči ste si zakryli dlaňou. Nevládzete si spomenúť na nič a vonku sa ozvala hliadka, akoby
20
21
sa iámal krehký ľad, ale ľad neutvára svoje hviezdy v priehlbinách medzi mačacími hlavami, ulice sú nahé uprostred suchého mrazu a domov. To len kroky preborili ticho. A tu sa vám vynára z vedomia obličaj toho laboranta u vás v nemocnici. Žaloval sa vám. že má malý plat a jeho žena čaká dieťa. Čakal na vás v daždi pri „Fiiller a syn — kancelárske stroje". Stál na schodíkoch pri dverách predajne a striehol, kedy sa objavíte v bráne nemocnice. Spýtali ste sa ho, prečo si nenašiel príležitosť povedať vám to hore na oddelení, a on hľadel na vás tak prekvapene, akoby ste boli blázon. Spozorovali ste, že vaši podriadení robili úžasné rozdiely vo všetkom, čo sa dotýkalo povolania, a na oddelení sa správali podľa toho. Vedeli ste, že laborant má už dve deti, a sľúbili ste mu, že sa porozprávate s riaditeľom o jeho plate. Pravda, veľmi ste sa na tej porade nenamáhali, no i tak márne. A keď ste mu oznámili, že nemá nádej, vyzval vás, aby ste mu pomohli. Jeho hlas znel ako rozkaz, hoci sa chvel obavou, a v tvári mal vrúcnu nástojčivosť, díval sa ako mod-liaci.
Prosil vás, aby ste zakročili, opakoval - spravte to, jeho nepokojné ruky mu nervózne poskakovali po plášti a po operadle stoličky ako splašené myši. Na nich ste videli jeho námahu presvedčiť vás. Boli ste ešte mladý, v laborantových rokoch, preto mal k vám hádam i väčšiu dôveru. Vyjadrili ste sa, že si to ešte rozmyslíte, a skutočne ste o tom pozorne premýšľali.
Odpudzovala vás laborantova zaťatosť nemať tretie dieťa, neznášali ste jeho prosíkanie. Nech ste si akokoľvek predstavovali jeho nemožný bytík, chorľavú manželku a hlavne ťažkosti so zabezpečením
výživy pre tri deti tak, aby to z nich nik nepociťoval, predsa ste sa len vyhovárali a nechceli ste mu vyhovieť. Prečo? Báli ste sa prezradenia, súdu? Nie. Nemali ste ani obavu, či sa prípad vydarí, hoci ste s tým nemali skúsenosti. Zdržiavala vás len vaša vlastná možnosť spraviť to. Z nej ste mali úzkosť. Z toho, že vo vás videli svojho záchrancu, Spasiteľa, ktorý im môže pomôcť, čo však sám zavrhuje. A zavrhovali ste to preto, lebo vo vašich vtedajších názoroch to bolo jednou z možností, ktoré znevažujú cenu ľudí. To, že sa človek dá tak ľahko zotrieť pri svojom vzniku, malo vo vašom vedomí chuť vraždy a vy ste nechceli byť podporovateľom názoru, že zabitie ľudského zárodku nie je vražda, hoci vás premáhalo presvedčenie, že to vražda skutočne a naozaj nie je. Desila vás predstava, že ľudia môžu zneškodniť niečo, z čoho vyrástli sami, a v tom váhaní ste raz zavolali laboranta. Bol šťastný. Azda si myslel, že ste si to rozmysleli, lebo sa vec ťahala už týždeň, no vy ste sa spýtali, prečo chcel mať tie dve deti. Ponúkol vás cigaretou, vzali ste si a prišlo vám na um, že to spravil len preto, aby získal čas pri zhľadávaní zápaliek, čas na vymyslenie nejakej frázy. Ale on odpovedal, že hovoriť o tom je veľmi ťažké. Vy ste však naliehali. Sprvu začal len o tom, abyste sa zmilovali, že vám bude zaviazaný, hádam sa mu pozdávalo, že vaša otázka je len prejavom akejsi záľuby, ktorú on nechápe, a že váš rozhovor s ním je už vlastne prvým krokom k prerušeniu tehotenstva jeho ženy, lebo stihol spomenúť marhule, ktoré pošle jeho sestra z Cífera, a k vlastnej otázke poznamenal asi toľko, že predsa viete, ako prídu deti, že sa človek ani nenazdá, a už sú starosti. — Teda neviete, prečo ste mali tie deti, - spýtali ste
22
23
sa a zhášali ste cigaretu o sklené ťažidlo, keď on odvetil, že: — Viete, ako je to. — Zmfkli ste a po chvíli ste sa opäť spýtali, či ich má rád. Prisvedčil.
— Deti má každý rád, kým sú deťmi, — zašepkal.
— Ako mám tomu rozumieť? — opýtali ste sa. A on pokračoval, že deti mávame zvyčajne radi. Povedali ste, že z toho bude dieťa ako ostatné a bude ho mať teda tiež rád. - Nie, nechcem . . . tak sme už o tom hovorili so ženou, — vravel, nepotlačili ste úsmev a spýtali ste sa, akým právom sa nemá narodiť to tretie, keď sa tie dve narodili... napokon ste sa rozčúlili a vynadali ste mu, povedali ste, že hoci nevie, prečo žije, sám zapríčinil život dvom deťom, ktorým asi nikdy nepovie, prečo majú žiť, a teraz zas naopak, tak isto nezmyselne nechce mať tretie. Kričali ste na neho, povedali ste, že nielenže nevie, či chcel mať tie predchádzajúce, ale že nevie ani to, čo robí. Odpovedal vám napodiv pokojne: — Vždy som si myslel, že neviete chápať ľudí. — A u riaditeľa ste sa dozvedeli, že žaloval na vás, udanie pre počúvanie mos1wvsRehorii»zbíar-su. No vy ste pátrali, ako sa to skončí, a dozvedeli ste sa, že mu pomohla anjeličkárka. To vás postavilo pred otázku, či ste vlastne konali v zmysle svojej predstavy dobra. Laborantova žena zomrela. Som vinný?, spýtali ste sa, keď vám laborant povedal, že vy ste na príčine. Dosiaľ ste si na to neodpovedali a táto otázka sa vám práve vnucuje na riešenie, no vy túžite zistiť, či náhodou aj váš zrod nepredchádzal podobný vzťah vášho otca k vám. Je to správanie pripomínajúce Ivana a laboranta; usilujete sa porovnávať svoju doterajšiu skúsenosť so svojím otcom, s možnosťou, či by sa mohol zachovať vtedy ako tí dvaja. Na obede pri hovädzom
vývare ste ešte nad tým nepremýšľali, nevedeli ste, že sa budete musieť rozhodovať medzi tým, či máte právo opustiť otca, alebo je vašou povinnosťou od neho odísť, hoci toto rozhodovanie sa už pre vás pripravovalo. Februárový deň sa už chýlil k večeru, keď vaše úvahy nadobudli určitější zmysel. Stáli ste v obchode a cítili ste na sebe prenikavé hnedozelené oči tej stareny. — A ako sa rozhodnete? — spýtala sa po chvíli obojstranného mlčania, ale hlasom prezrádzala zmenu v svojej nálade. Bola v ňom obava o možnosť predaja, ktorú ste spôsobili vy sami svojou nerozhodnosťou vyjsť von alebo ešte čakať — nesúvisela s fajkami, hoci ste hľadeli na ne ako zákazník a fajky boli staručké, ich lesk zašiel vlhkom a dusnou potuchlinou, čo tam vládne. Zamrmlali ste, že neviete, potom ste povedali výrazne — otec chcel porcelánovú — a ona pozrela na porcelánovú fajku, vyloženú pred vami pod puknutým sklom.
Tušila, že ju nevezmete a vyhovárate sa, lebo ste sa dívali práve na ňu. A tu ste si uvedomili, že ste povedali nezmysel, lebo porcelánová fajka je priamo pred vami. Starena bola zošlá, v mužskom popláta-nom kabáte, popolovej tváre a chrbát mala vydutý ako hrb. V prítmí skliepku budila dojem, že sa narodila zo zaprášených stien. Chceli, aby sa narodila? Nechceli ste kúpiť nijakú fajku, ale vošli ste sem v horúčkovitom strachu pred mužom, ktorý vás sledoval z nemocnice cez námestie až po tie dvere obchodíka. Vošli ste a starena sa vás opýtala, čo si prajete. Prečo ste vkročili práve do tohto obchodíka? Preto, že vyberanie fajky trvá o čosi dlhšie než kupovanie cigariet alebo mydla? Ale vy ste na to nemysleli, nevládali ste už pokračovať v ceste po
24
25
Svätoplukovej ulici, prenasledovaný cudzími očami. Obávali ste sa, že ten muž je z ÚSB, cítili ste sa hneď podráždený. Vzápätí ste si spomínali, či ste niekde niečo nepovedali — vaše správanie, vaše nenápadné správanie lekára chirurgického oddelenia sa vám razom zdalo podozrivé. Doľahol na vás bezdôvodný pocit viny. Prečo má človek pocit viny, i keď to, čo spravil, on sám nijako nepovažuje za prečin? Premýšľali ste už nad tým. A ten pocit vás pristihol. Vkročili ste teda dnu, neuvažovali ste, čo kúpite, lebo to bola  príležitosť prerušiť vlastnú chôdzu, spraviť niečo, o čom viete, že to môžete, niečo podvedomé — presvedčiť sa o sebe, o samom sebe, o tom, či sme slobodní. Lebo viete, že človek najprv dostáva len myšlienky väzňa, až potom sa jeho žalár stáva skutočným. Rozoberali ste kedysi tieto pocity, zaujímali vás a prišli ste na to, že ľudia viac-menej pomáhajú tým, ktorí z nich chcú spraviť previnilcov, a ich pomoc samým väzniteľom a budúcim sudcom je práve v tom nezmyselnom strachu a podráždení, ktoré sa objaví u každého, len čo mu niekto povie, že sa previnil. Veď sám ste viac ráz .^zistili, že logická súdnosť je často ochrpmovaná vý-f   rokom — ste vinný — pretože obvinený začne vymýšľať dôvody, obhajobu, vykrúca sa, čím len potvrdzuje, že keby spravil to, z čoho ho obviňujú, bol by \ skutočne vinný. No a potom záleží len na obrat-| nosti a dôvtipnosti sudcov, ktorí dokazujú, že to, čo ?   teda uznávate za možný zločin a previnenie, že toho \ ste sa práve dopustili vy. Ak ste uznali, že to a to je j vina, je pravdepodobné, že si po čase priznáte aj I toxže„=ste! vinTľ^Premýšľali ste o tom celé hodiny, \    pretože ste chodievali do okresnej väznice ako lekár. \ A tam pri pulte ste mohli povedať: Cigarety! Zapla-
tili by ste a boli by ste vychádzali v úzkostnom úžase, že ten obrad kupovania trval pol minúty, hoci sa vám zdal vždy taký unavujúci a zdĺhavý. Ale vy ste sa spýtali na fajku, lebo prvá vec, ktorú ste tam zazreli, bola velikánska drevená fajka, reklama s nápisom „gentleman's pipe". A ako ste ju uvideli, ozvalo sa vo vás čosi. Ako kedysi — pred rokmi; niečo, ako keď ste sa dívali na hračku.
Napokon ste kúpili porcelánovú fajku. Zaujímavé. Spôsobil to azda ten váš strach, že ste si tak podrobne zapamätali každú maličkosť, akúkoľvek ha-raburdu tamdnu v obchode? Obyčajne pozabudnete i na to, kto vás vlastne obslúžil, či to bola žena alebo . .. hádam je to u vás po prvý raz, čo si spomínate na takú hlúposť, ako je zatvárací špendlík, ktorý pre čosi vyčnieval z pootvorenej zápalkovej škatuľky. Ležala na pulte pri malej oranžovej drevenej debničke s nápisom Riz-abadie. Mali ste pocit, že ste tej starene spôsobili radosť kúpou fajky, asi ich nik nechcel a ona sa tvárila šťastne, akoby ste ju tým do niečoho povzbudili, tak sa vám zdá.
Jej úsmev, starenin úsmev odhalil razom dušu tej hnisajúcej kutice. Bola vysvietená pokorou, kým vy ste v tom okamihu pocítili akýsi neznámy pevný bod v sebe, čosi, o čo sa dá oprieť, nepátrali ste, čo je to vo vašom vnútri, ale vyšli ste naraz upokojený.
Na ulici vás už čakal ten chlap. A ako ste sa naň pozorne podívali, pochopili ste, že mohol ísť len za vami a vyčkávať len vás. Vydali na neho zatykač. Je to Rókoň, váš známy, Igor, bývalý poručík, ktorý zbehol, keď ho odvelili na južný front, komunista, pôsobí v ilegalite. Zistili ste, že jeho husté čierne obočie, čo sa mu zrástlo nad koreňom nosa a bolo preňho také charakteristické, je pozorne zostrihané
26
27
a odfarbené. Tak isto ako vlasy, sú ľanovo plavé a prikrýva ich široký čierny klobúk, aký nosia duchovní. Vyzeral ako kaplán v tých okuliaroch; dnes nechcel lieky. Kráčali ste s ním cez prázdny most, akoby ste šli k tomu nemeckému strážnemu, ktorý stál pred krížom, pretože z navŕšenej hliny mal najlepší výhľad, a vy ste už vedeli, že sa budete musieť rozhodnúť len medzi otcom a partizánmi. Pár metrov od vojaka ste upozornili Igora, že si vás strážny všíma, ale on odvetil, že je to predsa jeho povinnosť, a hneď ste si uvedomili, že má kňazský golier, hoci ste naň hľadeli i predtým.
S Igorom ste presedeli hodiny vo vášnivých sporoch. Pokladal vás za individualistu. Videli ste umierať rôznych ľudí v nemocniciach a dívali ste sa na ich krv, tá krv bola rovnaká a bolesť, ktorú ste pozorovali okolo seba, vás hnala robiť si zápisky. Chceli ste napísať čosi ako „Príručka proti prílišnému utrpeniu v živote", príručka pre ľudí osamotených, pre tých, ktorí sa chcú učiť žiť na vlastnú päsť. A v komunizme ste videli predovšetkým vety o bratstve utláčaných, o rovnosti, ktorá znovu spojí ľudí a vytvorí harmonické vzťahy. A keď ste čítali Igorovi z tej „príručky", červenali ste sa a poznamenávali ste - to sú len také hlúposti, vieš, človek píše večer o tom, čo ho vo dne trápi. Nie, neboli to hlúposti pre vás a Igor vám hovoril, že takí ako vy nikdy nezmenia svet, naopak, budú v ňom umierať opustení, nahnevaní na všetkých, urazení, nedôverujúci ničomu a nikomu, preli ste sa s ním, tvrdili ste, že krv volá po krvi. V kojiiujTJsJ:ocj^^ vidieť len hrdinov, ktorí víťazia práve týnvže spievajú""rTyTniuií ó břáťsťvéa idú v ústrety nabitým puškám. Tvrdili ste, že sú veľkí svojou odvahou nasta-
vovať hruď olovu vo viere, že odporcovia si musia uvedomiť po prvých výstreloch do nich, že nie sú zástancami civilizácie. Igor vám odporoval, hovoril, že práve v tom tkvie zmysel vášho názoru. Vysvetľoval vám, že vládnuce triedy si nedajú nikdy vyrvať moc z rúk bez boja a že váš názor - mravná obeť ako sila — je, naopak, veľmi nebezpečným názorom. Neskoršie ste vyznávali  názory, že revolúcia je predsa len nevyhnutnosť, ale je viac ako isté, že aj keď ste sa akokoľvek usilovali podporovať „ponížených", ako ste ich niekedy nazývali ovplyvnený Dostojevským, a nebrali ste od nich v súkromných ordinačných hodinách ani koruny, predsa len -keby vám bol niekto položil pušku do řúk a povedal, že keď začnete i vy, bude víťazstvo zaručené, predsa by ste len nevedeli namieriť pušku na nikoho. Revolúcia, krviprelievanie sa vo vás nejasne stotožňovalo s „hrubou prácou", ktorá by sa mala vykonať, pretože ju treba vykonať, ale sami by ste sa chceli na nej podieľať iba ako lekár, nepovedali ste si to síce tak presne a ohraničené, ale... to ale...! cítili ste to. Keď prichádzal Igor z hôr s nasadením života po lieky, zásobovali ste ho, napísali ste mu podrobne, ako s čím zaobchádzať, mali ste pocit pomáhajúceho. Ale dnes prišiel a odvolával sa už nie na povstanie a revolúciu, s ktorou ste si ešte neboli a nie ste si na čistom, ale dovolával sa len vašich názorov, žiadal, aby ste sa teda stali ich uskutočňovateľom. Bolo v tom povedané nepriamo: revolúciu nechaj nám, ty to nechápeš, ale môžeš nám pomôcť ako lekár, čo si považoval za prirodzené. Keď hovoril: — Hore je nevyhnutný doktor, lebo väčšina leží.. . — a opisoval vám stav jednotky, ranených a chorých z prechladnutia i vyčerpania, po-
28
29