chopili ste, čo chce od vás, a vzápätí ste si predstavili svojho porazeného otca.
Pokračovali ste cez predmestie. Veľké osobné auto ako čierna lesklá rakva prechádzalo okolo vás a vy ste zazreli len bledé škvrny z nezreteľných tvárí nemeckých dôstojníkov. Igor vám oznámil, že teda tí hore sú potom odsúdení na smrť, pretože on sám tu nikoho nepozná a dôveruje len vám. — Ale čo môj otec? — namietali ste zúfalý. — Rozhodni sa . . . sám, — hovoril, — ako myslíš . . . nič ti nebudem nanucovať.
Poznali ste a poznáte tamtie miesta; miesta, kde sa umiera, kde majú umierať bez vašej pomoci; sú vo vysokom, priestrannom tichu, kde svieti len sneh a hviezdy žiaria ako znamenia, lyžovali ste sa tam, spomínate si. Igor sa potom s vami chvatné rozlúčil a naostatok povedal: — Prídem večer, rozmysli si to do desiatej.
Osameli ste a prišli ste sa ukázať otcovi, ale nepozreli ste na neho. Práve dvíhate hlavu a zas vidíte len tú fotografiu, pocítili ste nejasné nutkanie spraviť akýsi pohyb, sám neviete aký, či vstať alebo . .. no mysľou vám prebleskol záchvev — akoby to dráždenie spraviť niečo so sebou bolo klamaním, ktoré vás má odďaľovať od rozhodovania, naraz ste vstali, až vzápätí ste si to uvedomili: prečo ste pristúpili k umývadlu? Stojíte pred ním a tu nad vodou ste si razom predstavili záľahu jej chladu na svojich rukách. Pocítili ste, akoby vám ruky a prsty náhle me-raveli pri vnorení do nej. Nerovnomerný, pichľavý, ale intenzívny chlad vám pripadá skutočnejší než vaše ruky. Až potom si uvedomujete reálny pocit vody, čo pripomína chlácholivý oddych i prísľub zabudnutia. Pociťovali ste úľavu, ak ste si nechali ruky
na dne porcelánového umývadla, niekedy sa to temer rovnalo lahodnému nemysleniu pred usínaním. „Tým sa nič nevyrieši," odstupujete od umývadla, „musím vedieť, či to spravím." Srdce vám búši v hrdle, akoby sa namáhalo vyjsť ústami, zatínate pery, jazyk tlačíte o ďasna, ohmatávate si ním zuby, pozreli ste k oknu a na podokenici ste zbadali mŕtve stuhnuté vtáča. Nevideli ste ho predtým? Pohľad vám zavadil o hliadku. Nižší, tučnejší poddôstojník SA pozerá na vás, ale vy ste odvrátili oči k vrabcovi. Zatúžili ste vziať ho do rúk a zadivili ste sa preto sám sebe, no predsa otvárate okno, mráz sa vám prisáva k prstom, chytáte vtáča, čudujete sa, prečo je také ťažké, kladiete ho späť, ale zazreli ste čistý hárok kancelárskeho papiera, je na stole, vtáča ste položili naň. Prečo ste to spravili? A ako tak naň hľadíte, vynára sa vám v mysli obraz ľudského embrya. Sklonili ste sa nad vrabca a zamýšľate sa nad otcom. „Možno nemal záujem, aby som sa narodil... bol som už vari v treťom mesiaci a oni zháňali lekára," usmiali ste sa. „Mňa si nemohli  zavolať.   Chodili  za   lekárom, nechceli ma .. . zväčšoval som sa, bol som ako . . ." uvedomujete si veľkosť vrabca, „a jeho to naplňovalo zúfalstvom, pretože sa predsa len narodím. Miloval sa s mojou matkou. Ľúbil ju? A ja som mal byť zbytočnou ťarchou, ba hádam ešte v posledných chvíľach som nemal byť, akiste poznamenal lekár, že je to už ťažko . . . alebo naopak, chceli ma mať, túžili po niekom treťom, kto ich bude navždy spájať. Boli si azda málo sami so sebou a možno chceli, aby ich dieťa vyslobodilo z osamelosti, ktorú pociťovali, i keď boli spolu a vzájomne sa dotýkali . . . osamelosť? ,Mal som im dať námet na rozhovor,