obrazy, ako napr. obraz dáždnikov-motýľov v novele Súkromie atď.) Všetky tieto „znamenia", ktoré nie sú ničím iným než „znameniami" mocnej básnickej schopnosti mladého autora, schopnosti vidieť skutočnosť novo a prekvapujúco, nás presviedčajú, že tento mladý prozaik patrí medzi našich najnadanejších básnikov. Ä ak niečo možno priamo nazvať predznakpm kladu celej jeho knihy, tak je to práve táto jeho poetická sila.
Nieje v našom zámere dotýkať sa Johanidesovho vzťahu k modernej západoeurópskej próze. Je isté, že autor dobre pozná jej posledné vývinové etapy a že sa všeličo naučil z modernej literárnej techniky od Sartra (od tohto najmenej), od Gamusa (od tohto viac) i od mladých francúzskych prozaikov, napríklad od Butora (od toho najviac). To všetko je, koniec koncov, v poriadku. Nazdávam sa však, že jednako len jeho kniha vyrástla predovšetkým z autorových najvlastnejších fondov, z celého jeho životného pocitu a názoru na človeka a svet. Nesporne tu ide o autora, ktorý vážne rozmýšľa o základných otázkach života a snaží sa preboriť k pravde o človekovi a živote silou vlastného prenikavého pozorovatelského talentu i silou svojho básnického umenia.
Dozaista by sme si neželali, aby celá naša próza išla jedine tou cestou, na ktorú sa dal Ján Johanides. No som presvedčený, že naša moderná próza musí byť viacvrstvová a že v nej má mať miesto i tento druh slovesného umenia, ktoré vedome a zámerne hľadá nové výrazové možnosti a uberá sa smerom, akým sa u nás dosiaľ išlo len sporadicky. Na adresu kritikov, ktorí sú azda ešte plní nedôvery k Johanidesovým technickým experimentom, neostáva nám nič iné než odcitovať výrok Moliérovej Angeliky: „Starí, pán môj, sú starí, a my sme ľudia dneška!" Akou inou cestou môže sa uberať dnešok v našej literatúre než cestou hľadania nových výrazových a umeleckých možností?
1971