práce Richarda Longa alebo Twomblyho ústup k výtvarnému graflzmu namiesto prehnanej ikoniky. Diela pritom plnia nevyhnutnú estetickú úlohu. Lebo vnímanie potrebuje zóny prerušenia, inakosti a pokoja. Každý psychológ vnímania to vie. Tam, kde je všetko obrazom, už nič nie je obrazom, trvalé vzruchy vedú k otupeniu. Uprostred hyperestetiky mediálneho priestoru sa stáva nevyhnutnosťou estetická skromnosť až skúposť.30 Predstavitelia tohto smeru často zastávajú názor, že umenie môže ostať umením iba vtedy, ak sa vydá cestou takejto redukcie. Prejavmi takého umenia sú vyslovene „arte povera" alebo „minimal art". Mario Merz sa v tomto porovnaní potom javí ako médiami alebo každodenným svetom infikovaný čarodejník. A Fabrozio Plessi - ktorý je atavistom vo video-gilde -sa v tomto porovnaní vyníma dokonca ako gýčový (ako už bolo povedané, z hľadiska tejto pozície a na jej ozrejmenie).
Inou stratégiou v tomto spektre je vytváranie minimalít - mám na mysli práce, ktoré prezentoval Georg Herold na Documenta IX (1992): už malé rozmery nútia k čo najpozor-nejšiemu prizeraniu, k pripravenosti vnímať to, čo nie je senzačné ani pozoruhodné. Táto nezdanlivosť otvára iný sektor v protiklade k úplnej zdanlivosti mediálnych obrazov.
Botho Strauß poukázal na to, že pozitivita ozajstných obrazov sa dnes profiluje v protiklade k mediálnej obraznosti. „Naberáme dych pred maľbou už len preto, že je zároveň obrazom a anti-fllmovým obrazom... predovšetkým je to maľba, ktorá by nás mohla očistiť od vizuálneho odpadu, ktorý zaťažuje a rozkladá zmysly."31 Mnohé obrazy majú dnes naozaj ikonoklastické črty v protiklade k mediokrénnej každodennej obraznosti.
bb/ Opozícia kvôli zmyslovým primárnym skúsenostiam
Nakoniec: ak som už predtým poukázal na to, že môžeme zaregistrovať dvojkoľajnosť vývinových tendencií, ak na postupujúcu mediálnu imaterializáciu odpovedajú tendencie k re-validizácii zmyslových, telesných momentov vychádzajúcich zo životného sveta, potom umenie si dnes môže zobrať za úlohu práve posledne menované aspekty, môže sa stať obhajcom primárnych skúseností. Tým oponuje totálnemu mediálnemu zosieťovaniu a komunikačnej mašinérii. Uplatňuje to, čo je jednorazové, nenahraditeľné, čo má vlastnú zákonitosť, čo je individuálne a rovnako aj pomalé, ťažkopádne, neobjasniteľné, materiálne. Na svet imaterializácie a univerzálnej disponovateľnosti odpovedá ústupom k materialite, spomienke, nevypočutému - opäť by sme mohli uviesť mená, ako sú Long a Twombly alebo aj Nikolaus Lang a Christian Boltanski či On Kawara a Max Neuhaus.
Možno, že sa súčasné umenie rozštiepilo. Možno, že sa jeho tradičné momenty rozostúpili do dvoch sfér. Veľké umenie malo v sebe vždy niečo z animácie - ale aj z nepochopiteľnosti. Bolo obhajcom viditeľného a zároveň neviditeľného. Dnes sa mediálně umenie podujíma na vydobytie nových viditeľností, naproti tomu umenie pokračujúce v tradícii sa ujíma stránky prehliadaného. Mali by sme asi žiť v obidvoch svetoch. A pohybovať sa mimochodom nielen v umelých svetoch, ale aj v iných, v každodenných, privátnych a možno aj neznámych svetoch.
24
OO ANALOGOVÉHO K DIGITÁLNEMU