Sn
ROČNÍK 44 3/1996 ŠTÚDIE
predstavy o živote po smrti u starých slovanov
mirijam mencej
Mirjam Mencej, Inštitút etnológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty, Ľubľana. Zavetiška 5, 61 000 Slovinsko
The author starts by quoting records on the beliefs of ancient Slavs, according to which the soul of the dead assumed the image of various animals, especially that of a bird, sheep, mouse and cat. She refers to theoretical contributions which interpret such beliefs as a twofold presence of the dead, metempsychosis and an early stage in the understanding of soul. Veles, a god of afterworld (which function can be found in Nicholas and George from Slavic mythology), as the god of the cattle and a wild beast - might have represented the two aspects of the souls. The author work research in comparative of Slavic mythology.
V prácach etnológov a dalších odborníkov, ktorí sa zaoberajú otázkami viery u Slovanov, sa často u Praslovanov stretávame s predstavou duše v podobe zvieraťa. Aj vo folklóre - v poézii a rozprávkach — vystupuje duša zomrelého (ale aj žijúceho čtoveka) často v podobe zvieraťa.
Duša v podobe zvieraťa sa u Slovanov vyskytuje najmenej v troch odlišných súvislostiach:
1. Dušu zomrelého predstavuje zviera, ktoré sa nachádzalo v bezprostrednej blízkosti človeka po úmrtí.
2. Duša v podobe zvieraťa sa ukáže aj neskôr, nie celkom po smrti človeka. V tomto prípade ide o tzv. nečistých mŕtvych, ktorí nemôžu prejsť do onoho sveta a odtiaľ sa vrátiť, strašiť živých a pod.
3. Vo folklóre vystupuje zviera často ako všeobecný obraz duše mŕtveho, ktorá sa premení vo zviera, alebo sa v ňom usídli.
Dušu v podobe zvieraťa môžeme u Slovanov sledovať v rôznych časových úsekoch: Bezprostredne po úmrtí človeka, v čase, v ktorom prichádza naspäť a určitým spôsobom
zotrváva medzi oboma svetmi (duše nečistých mŕtvych, ľudí, ktorí nezomreli „vlastnou
smrťou").
Z niektorých ojedinelých písomných dokladov vyplýva, že duša v podobe zvieraťa mohla telo človeka opustiť ešte za jeho života - napr. v spánku - a neskôr sa vrátila späť do jeho tela.
Spojenie zviera-človek sa u Slovanov vyskytuje aj v iných súvislostiach (striga, čert, démoni atd. prijímajú často podobu zvieraťa). Podľa ľudovej viery sa zviera identifikuje
286
s človekom, resp. vychádzaz ľudských predkov, napr. nevesta alebo sestra zomrelého brata
- kukučka, manžel - orol, človek - medveď. Démonom býva pripisovaná podoba (zvieraťa.,^ a pod. (porovnaj Moszyňski, 1967: 537-578). Tento text sa však zaoberá výlučne Sušárny zomrelých, ktorí sa prevtelia do podoby zvierat. j
Slovania si duše zomrelých predstavovali v rozličných podobách zvierat: v podobe vtáka.' \ mačky, myši, motýľa, netopiera, muchy, zajaca, ovce a v iných podobách - dokonca v podobe červíka, žaby, jašterice...Poliaci veria, že duša opúšťa telo človeka po smrti v podobe vtáka
- slávika, holuba, kukučky, orla alebo motýľa, ale aj ako myš, zajac a pod. (Máchal, 1891: 18).
Aj u Zecevica nachádzame rozličné predstavy Srbov o duši: duša v podobe muchy, motýla, vtáka, hada,-jašterice, aie aj v podobe iných zvierat (Zeéevié, 1982: 11).
Niekedy závisel obraz, v ktorom ľudia videli dušu, aj od morálnych a iných vlastností zomrelého človeka. Napríklad holub personifikuje dobrú dušu, vrana oproti tomu zlú dušu (Váňa, 1990:134).
Viera, že sa duša zjaví v podobe zvieraťa, bola u niektorých jedincov taká silná, že bolo dokonca zakázané usmrtiť niektoré zvieratá. Uvedená skutočnosť je zhodná s charakteristikou totemizmu, pravda, ak podľa Lévy-Straussa môžeme hovoriť o totemizme. V niektorých oblastiach južného Poľska bola viera v zjavenie duše v podobe žaby alebo salamandra taká rozšírená, že sa nikto neodvážil tieto zvieratá usmrtiť, kedže sa v nich mohla ukrývať ľudská duša. Pri pohľade na tieto zvieratá-bolo dokonca obwklé vysloviť formulku „večni pokoj!" (Moszyňski, 1967: 552).
Ďalej sa budeme detailnejšie zaoberať niektorými predstavami duše v podobe zvierat, ktoré boli rozšírené u Slovincov.
K najrozšírenejším predstavám o duši u Slovincov, tak ako aj v iných oblastiach sveta, patrí predstava o duši v podobe vtáka. S touto predstavou sa stretávame napr. už u Egypťanov, Feničanov i u iných národov. Šamani verili, že duše sú potomkami vtákov (Campbell, 1911:258) a ichduchv podobe vtáka niekedy navštevuje druhý svet (Elíade, 1985: 169).Aj Jakuti veria, že ich duše po smrti preberajú podobu vtáka (Harva ibid.: cit.podľa Eliade, 1985: 165).
Doklady o tejto predstave nachádzame na celom území osídlenom Slovanmi. Najčastejšie opúšťa duša telo, resp. ukazuje sa v podobe holuba, kukučky, lastovičky, slávika, labute, alebo aj vrany, orla, sokola a kačky. Známe sú aj iné predstavy: „Starí Slovania verili, že po smrti človeka vychádza duša z tela v podobe vtáka, ako kačka, slávik, orol, lastovička, kukučka, krkavec (...) a pod. U nás, napr. v Imeli, veria, že duša odchádza v podobe vtáka. Aj v Liptovskej Lužnej (okr. Liptovský Mikuláš) sa domnievali, keď nebohého vyniesli na dvor, že jeho duša sedí na streche alebo na strome v podobe bieleho vtáka." (Bednárik, 1944: 26).
„Dušička mrtvě narozeného dítěte prý poletuje v podobě bílé holubičky tak dlhouho, dokud otec nebo matka jí svou smrtí nevykoupí". (Česko, Pejml, 194i: 23S).
„W gub.Woroneskíej po pogrzebie w domu zmarlego stawiaja na oknie szklanke lub garnek z woda przeze szešé tygodni, wierza bowiem, že dusza nieboszczyka przez caly ten czas latajac z aniotem po tamtým swiecie. co noc ukazuje sie w swym domu i jak golabka kapie sie w przygotowanej wodzie i pije ja dla ugaszenia praenienia" (Poľsko, Fischer, 1921: 199).
„...w niezbyt odalenoj wsi Ratulowie pokazal sie bialy ptak, gdy zmar! jeden z tamtej-szych gazdów w obcym kraju. We wsi Cisowie (W od Czestochowy) stará, SS-Ietnia chlop-ka prawila, ze kiedy sic zmarlo jej matce, „przyleciary dwa gotebíe" a jak zmar! maž -■.przylecial srogi ptak i roztapierzyl skrzydla". W pewnej wsi ruskicj pode Lwowem, gdy jednej z chíopek umarl maž na obzyznie, „to toi nočy pryletiv ptach pid ii vikno i krvčav try razy: Hanko!"" (Moszyňski, 1967: 549).
287
Rovnaké predstavy nachádzame i v Polesi:
JXyaiz. npHHHMaeT oôpa3 rrnnrii: 310310m, Kopmyu - ôytua nejioeeKa. äk eopoôeú npwimae, max motca, lumo dud, hu ôuuh, m cuhok npwiemae, y Kozoxmo noMep, JTto6aa nTHHKä saic neTHC no hojiío, tzk roBopflT, hto aynia neTaer, Ayrna /loSporo qejioaeKa. (Sedakova, 1983: 260).
Predstavy o duši v podobe vtáka sú známe aj zo Slovinska:
„V Črenšovcihje živel kmet,ki je pri delitvi ociganil svojo „bratjo" in si tako na krivičen način prisvojil nekaj denarja. Radi tega mu pa vest ni dala mini: neprenehoma ga je nadihovala,naj krivico poravna.A o tega niučinil.Da bi vest utišil, je dal postaviti poleg vaši křiž, na križ pa ni dal „vseči" bratjmo,tamveč svoje ime.Ko je bil križ postavljen, je mislil mož,da je sedaj dobil mir.Pa seje ukanil.Ko je začel plebanoš blagosiavljati križ je priletel ptič.se usedel na blížnje drevo in začel peti: „Tô mô kriš- né tvô!" Tô mô kriš - né tvô!" In kolikrát je šel kmet mimo križaje čul glas: „Tô mô kriš - né tvô!"(Kelemina, 1930: 142-143).
V niektorých oblastiach bol vták podobou duše nepokrsteného dieťaťa - v Slovinsku sa nazýval Moyje, Mavje, Morje alebo Navje. V tomto prípade ide najmä o nečistých zomrelých, teda o takých, ktorí nezomreli „vlastnou smrťou", čo znamená predčasnú alebo násilnú smrť:
„Pri sv.Bolfangu v Slovenskíh goricah si pravijo o movju to-le: Movje je mala deca, ktera brez krsta umrje in po noči akolo leče in si pomoci išče.Movje leče v podobi velikega črnega ptiča precej po 'zdravi Mariji'pa do pol noči ali po do ene in žvujzda si po zraku, da je ravno tako čuti, kakor da bi ljudje žvujzdali".
„...To ti je črno - kocast ptič, ima močno pripognen kljun, precej dolge kosmate noge in rujave oči,kakor solnce. Na nogah ima preostre in dolge kremplje, s käterirni žvížgajočega človeka napada":"Koreža" ne morejo trpeti, zvezdna luč pa jim ni zopma:zvezde jih opo-minjajo prihodnje sreče v nebesih, korež pa grozovitega ognja v peklu".
„Ko sem bil konec septembra nekaj časa v Jarenini, pozvedoval sem po marsičem, ali zvedel sem le malo: Duše tistih otrok, ki so brez krsta umrli, se imenujejo Morje in letajo v podobi ptičev pod nebom in nekako čudno žvižgajo..."
„Slovenci med Dravo in Muro pravijo, da leče Navje o mraku po nebom. Nekteri pravijo, da so to duše nekrščenih otrok v podobi črnih ptic." (Pájek, 1884: 107-108)
Predstavu o duši zomrelých nepokrstených detí v podobe vtáka nachádzame aj v rozprávke Sľub (porovnaj aj „Na druhom svete" - Šašel, Ramovš, 1936-1937: 14-15).
„...Naposled prideta do vode, ob kateri je stala vrba. Mrtvi je vodo lahko prekoračil, živega pa je izpodnesla in komaj se je ujel še za vrbovo vejevje. Toda na vrbi je bilo vse polno črnih ptic in ko seje drevo streslo, so padle nekatere v vodo, a so od tam takoj veselo žvrgoleč odfrčale. In zopet vpraša mŕtvi živega, če bi rad vedel, kaj te ptice pomenijo. In ko mu je ta odgovoril kakor že prej dvakrát, ga mŕtvi pouči, da so to tisti otroci, ki so brez krsta umrli in da so zdaj vsi tisti řešeni, ki jih je stresel z vrbe in so odleteli. Nato se je živi
288
pripravljal, da bi drevo popolnoma otreseí in tako řešil vse otroke, toda mŕtvi mu je ubránil rekoč, da drugi hoteni tresijaj ni več veljaven. Mrtvi je naenkrat izginii, živi je pa tri dni na svet nazaj hodil." (Kotnik, 1958: 24-25.)
Nečistých zomrelých, teda duše, ktoré nemôžu prejsť do iného sveta a ktoré spočívajú „niekde medzi", nachádzame v podobe husi aj v nasledovnom „skutočnom príbehu" jednej ženy, zaznamenanom v Chorvátsku:
„Sad vam bum pak još povedala jednu pravú istinu, koju sam ja sama doživela i kad sam i ja takve nečisté grešne duše videla. Bila sam još čisto mala i nis se još ničesa bojala. A od naše hiže je bil daleko zdenec, i ja sam više put, kad nam je zmajnkalo vode, a imali smo oštariju, išla sama po vodu. Jemput išla sem baŠ vu pot noči po vodu, a z menom je išel moj pes i moja mačka. Kad sem išla prek potoka, videla sem najenkrat pun potok samih belih gusk, bilo jäije toliko, i sve subile čisto bele, samo je imala svaka na sebi několiko čmih per. Sve su se kupale i prale i bilo jihjeXoliko, da su komaj stale sve vu vodu. A moj maček i cucek su bili tak vu strahu, da sem jih morala prek potoka nesti. Kad smo išli natrag za pol vure, ni bilo več ni jedne. Ja nis znala, kaj bi to moglo biti, nek sem za několiko let pitala g. kapelana, gdo su bile te guske. Gospodin kapelan su mi pak povedali: Viš, vis, tu imaš lepi navuk, i sama si ga videla. Te bele guske, to su grešne duše, koje se v potoku perejo od grehov, kajti svako ono čmo pero je jen greh. One se moraju tak dugo prati, dok se čisto ne opereju od grehov, i ako jih ne bu nikdo predi izbavil, morale se boju prati morbít još jezero let." (Bučar, Grešne duše, 1918: 265.)
Démoni, ktorí geneticky súvisia s dušou zomrelých, nadobúdajú podobu sovy (Moszyri-ski, 1967, 555).
Avšak skutočnosť, že relikty tejto predstavy sa dlhšie uchovali práve s rituálmi a vierou súvisiacou s nečistými mŕtvymi (porovnaj Sedakova, 1973,248) dovoluje predpokladať, že táto predstava sa v minulosti nevzťahovala len na nečistých mŕtvych, ale na mŕtvych vôbec. O rozšírení tejto predstavy svedčia aj cintoríny: v Srbsku ukladajú na hrob k hiave zomrelého obrázok kukučky alebo kukučku vyrezanú z dreva. Podobné zobrazenia zo stredoveku nachádzame aj v Bosne a Hume. Na náhrobných kameňoch sú často vytesané zobrazenia vtákov ako duše zomrelých (Idrizovic, 1984: 263).
U východných Slovanov bol rozšírený zvyk - obsypávania hrobu zrnom pre dušu-vtáka:
„Vyskytuje sa ešte zvláštny spôsob uctievania mŕtvych, azda jeden z najstarších: hroby, zriedkavejšie na krížnych cestách, sa obsypávajú semienkami pre vtákov. Týmto sa porovnávala všeobecne rozšírená predstava o duši v podobe vtáka (Zelenin, 1927: 33).
S predstavou duše ako vtáka sú spojené aj viaceré ďalšie obyčaje súvisiace so smrťou, resp. s dňami spomienky na mŕtvych: v oblasti Visoko v Bosne sa ukladá večer na miesto, kde ležal mŕtvy, múka a voda, aby sa v nasledujúce ráno zistilo, či sa duša mŕtveho napila alebo najedia. Ľudia pevne verili v predstavu, že v pripravenej múke bolo možné zbadať stopy vtáka (Balorda, 1976, 84).
Táto predstava je pevne zakotvená aj vo folklóre, napr. v slovinskej ľudovej piesni „Kajúcny hriešnik", v ktorej napokon duša kajúcneho hriešnika vo chvíli smrti odletí v podobe bieleho holuba k nebu:
Z neba glas zaslišalí so: .Greänik, vstáni, grešnik, vstani, Grehi so ti odpušČeni.'
289
GreŠnik precej se je zdrobil, Zdrobil kakor solnčni prah
V nebo zletel bel golobec. (Štrekelj, 1980, št. 486, z Lašiča)
Známa je česká ľudová pieseň, v ktorej tiež duša vyletí z tela:
Vylecěla duša s cela,
Žáden něvi.kaj lecěla,
Sedla ona na hajiček
Na ten zeleny trávniček.
(Máchal, 1891: 19)
Dušu v podobe vtáka nachádzame aj v ruských pohrebných plačoch, kde vystupuje ako spojivo a prenáša správy medzi pozemským životom a druhým svetom (Čisťakov, 1982: 125).
ľlOKOHHHK MOJKeT BepHVTbCS h b 3O0M0p<pH0M OÔJIHKe:
CoÄHjiaTL 6yay Haae>KHy Te roJiOBymicy, IIoKajKítci., rrpnnH, Haae^KHaji ronoBymica, xotí> c-noít KycT&imKa npHafi /ta ceptrM 3aioiHKOM, H3-noa KaMtmiKa hbhcb aa ropHOCTaJitoaiKOM!
3HaqHTejii,HO name BCTpeHaeTca b npHHeTe o6pa3 nTHUbi. BHeuiHefi mothbhpobkoh ero HBaaercít to, hto rrrfma MOJKer ôecnpeiLHTCTBeHHO noKHHyxs 3arpo6HMH Miip, TaK ksk ajia nee rte cymecxByeT oSmhhhx nperpau. c apyroŕí cTopoHti, bo3mojkho, mo o6pa3 nTHKM cB«3aH c MOTHBOM MHpoBoro jrpeBa h neca KaK 30Hti oÔHTamta sym. Jlyuia-nTHna HaBemaeT cboitx poacTBeKHHKOB h 0Ka3bmaer hm noKpoBHTentCTBo:
Herafi - koči. Tbi ko MHe no yrpaM paHeuieHBKo,
JXa no yrpaM paHemeHKO, no BenepaM no3X(eiueHKO,
Ä 6yny BcrpeHaTS Te6,a, ropfcaíi CHpoTHHyuiKa...
JTeraň ko Mne, cHpoTHHyurfce, bo hhcto noinoaiKO,
PacnopHJKaítca tbi Ta m b THneenoň paôoTyuiKe
h He 3a6tiBaň cbohhx mhjtbix aeTyuieK...
noCTapaííca 06 Hac, roptKHX cwpoTHHy meic..,
Vtáci - duše zomrelých — sa podľa ukrajinskej viery pripájajú na jar k sťahovavým vtákom z Wyrij -krajiny mŕtvych a krajiny na juhu, na druhej strane mora, kde v zime sťahovaví vtáci hniezdia a v korunách stromov spievajú svojim príbuzným (Voropaj, 1993: 152).
Veľmi rozšíreným stelesnením duše je aj postava ovce, ako napr. v slovinskej ľudovej rozprávke „Na druhom svete" (Sašel, Ramovš, 1936-37: 14-15), alebo v rozprávke „Sľub" v Kotníkovej zbierke „Rozprávky" (Kotnik, 1958: 22-25).
V rozprávke sa hovorí o dvoch priateľoch, ktorí si vzájomne sľúbili, že sa zúčastnia svadby priateľa. Jeden z priateľov však pred svadbou druhého zomiera. Spĺňajúc sľub priateľovi sa mŕtvy zúčastňuje svadby. Po svadbe prosí mŕtvy ženícha, aby ho nasledoval. Obaja sa pod zemou vydajú na cestu od hrobu a na lúke zbadajú stádo vychudnutých oviec. Mŕtvy vysvetľuje, že sú to duše tých, čo mali za života veľký majetok a nechceli dať chudobným nič. Potom uvideli stádo dobre kŕmených oviec-duší, ktoré napriek skromnému majetku štedro obdarovávali chudobných.
290
1
Duše v podobe ovce nachádzame aj v rozprávke „Stratené duše": Raz si tíško pre seba fažkal statočný človek, ktorý zakúsil „všetko zlé tohto sveta", že by sa najradšej prepadol pod zem, aby nemusel vedieť nič o tomto svete.
„Komaj je to spregovoril, je zagledal pred seboj votlino in stopnice vanjo. Na spodnji stopnici je stal človek in se mu prijazno ponudil za vodnika. Poštenjak je odšel ž njim v ja-mo. Čim dalje sta šla, tem bolj je terna izginjala. Prišla sta v lepo pokrajino. Morala sta preko široké reke da sta dospela na obširen, z visoko travo obraščen trávnik, kjer jima je segala tráva do pasu. Na tem trávniku seje páslo več tisoč suhih, izstradanih ovac.
Ko sta prekoračila drugo reko, seje razprostiral pred njima manjši trávnik kakor prvi, obraščen s komaj-prst visoko travo. Na trávniku se je pasia malošteviina čreda ovac, ki so bíle izredno rejene.(...)
Sredi četrte reke je bil majhen otok, na katerem sta s e trkala dva mršava ovna s takšno silo, da so švigale iskre. Rogove sta imela odbite, kri jima je tekla z glave, sape jima je primanjkovalo, toda kľjub temu sta se zaletavala vedno silneje drug v drugega. Obrežje je bilo strmo, na njem pa je bilo vse črno koscev, ki so imeli trdo delo. (...)
Nato je spremljevalec poštenjakurazložil vse, kar sta videla: Ovce na prvem trávniku so bile duše tistih Ijudi, ki soživeliv izobilju, a so bili skopi in nevoščljivi. Na dmgem trávniku so bile duše ljudi, ki so se preživljali s svojim delom in delali tudi za druge. Trkajoča se ovna sta dva kmeta, ki sta se vse življenje pravdala za staro lesniko, da sta zapravila svojo zemljo in so ostali njuni otroci bréz dote ter so morali služiti pri sosedih za hiapce in dekle. (MÔderndorfer, 1924: 113-115.)
Predstava o duši v podobe ovce patrí k veľmi starým predstavám. Stretávame sa s ňou napr. v chorvátskej ľudovej piesni, kde sa zjavuje mladý hrdina - boh vegetácie - vo svete boha Velesa, boha mŕtvych:
Osu se nebo zvijezdama
u ravno po í je ovcama,
zvijezdama nema Danice,
ovcama nema čobana,
do jedno dete Vidoje
i ono ludo zaspalo.
Budi ga Jela sestrica:
,Ustani, braco Vidoje,
ovce ti za Iug zadoše,
jednu ti zakia vučica,
notekla krvca do mora.'
Čula se žalost do Boga.
(Delorko, 1969: 70-71, št. 60)
V niektorých prípadoch môže táto predstava vyplývať z kresťanskej tradície, podľa ktorej sú ľudia často zobrazení ako ovce a Kristus ako pastier duší.
Ako obraz duše vystupuje aj myš. Avšak pre tento príklad existuje menej dokladov. Príklad z Polesia rozpráva o mužovi, ktorý prenocuje s druhmi pri studni. V spánku mu z úst vyskočí biela myš - duša - a uteká k studni napiť sa vody. Po chvíli skočí myš znova do úst muža, vracajúc sa do jeho tela:
flyuiy mojkho yBHAeTt b Bitne mmihh: Honeecuiu MyiuHumt y neca, 6yy K0.wde3b eozib uux. A eoÔ3UH max cnay mohho, qro y Hero roo pra BbiCKomtna mvuj, noSoicajia np kojto-
29 í
ma, HamiJiact - h Ha3azt, b pox. A apyme npoe Benenn. Tot npocHyuca h roBopHT: "Kas Hce MHe nHTb xoTejroct!" A to Stína jrynia.fSedakova, 1983: 260).
V oblastiach severovýchodnej Európy je rozšírený obraz katolíckej patrónky - ochrankyne mŕtvych - ktorá je pokrytá zobrazeniami myší (Moszyňski, 1967:555). Aj N. Kuret sa zmieňuje o svätej Jedrt, ktorá je na základejej zobrazenia- s množstvom myší - považovaná za ochrankyňu myší. V skutočnosti nahradila pravdepodobne pohanskú ženskú bohyňu, ktorá prijala k sebe po smrti íudské duše v podobe myší (Kuret, 1989: 107).
U Slovanov nachádzame dušu aj v podobe mačky. Svedčia o tom rôzne písomné doklady týkajúce sa ľudovej viery, ako aj rozprávky.
Podľa dostupných prameňov je duša mŕtvej „bosorky" personifikovaná postavou čiernej mačky:
„Bila je ena cupranca, ki je mléko jemala kravám. Koje umrlá, je na njenih prsih čepu črn maček in čudno gledal. To je bila ojena duša."
(Rozprávanie Žofie Kordiš, nar. 1925, z Piše. Podľa Rožman, 1992: 58.)
V niektorých oblastiach Čiech a Slovenska sa stretávame s predstavou, že mačka bola považovaná za vodcu duší zomrelých. Z tohto dôvodu sa nemal človek približovať k mačke.
„Někde sa dříve verilo, že kočky po smrti duše na onen svět převážejí a nesměl proto nikdo kočce ublížit" (Pejml, 1941: 234).
Z uvedených príkladov vyplýva, že představa o duši v podobe zvierat bola u Slovanov v minulosti hlboko zakorenená. Položme si otázku, čo vlastne vytvorilo základ tejto viery?
Ide tu o formu predstavy o duši, ktorá prevládala v raných štádiách vývoja ľudstva, kedy si človek predstavoval dušu v podobe zvieraťa (neskôr sa však duša antropomorfizovala a ešte neskôr dematerializovala a celkom zduchovnela), ako to interpretoval H. Biegeleisen, ktorý bol pravdepodobne ovplyvnený evolucionistickými myšlienkami? Prejavujú sa v tejto viere stopy viery o putovaní duší, tak ako o tom svedčia názory E. Morina a čiastočne i H, Biegeleisena? Alebo tu ide skôr o formu „dvojitého zjavenia" zomrelého - ako zvieraťa v pozemskom živote a súčasne ako človeka na druhom svete, tak ako to vysvetľuje L. Lévy-Bruhl?
O predstave duše v podobe zvierat ako ľudovej viere sa už dávnejšie zmieňovali viacerí bádatelia, keďže táto viera bola zakorenená nielen u Slovanov, ale stretávame sa s ňou na celom svete,
L. Lévy-Bruhl uvádza vo svojej práci „L'äme primitive" z viacerých oblastí sveta množstvo príkladov, keď sa duša najmä v prvých dňoch po smrti zjavovala v podobe zvierafaj (Lévy-Bruhl, 1963: 360).
Na Floride pestoval napr. istý muž vo svojej záhrade stromy a čoskoro zomrel. Po krát: kom Čase sa v korunách stromov zjavil biely cuscus, veľmi zriedkavo sa vyskytujúce zviei ktoré považovali za zomrelého a pomenovali ho jeho menom. Podľa názoru Lévy-Bruhl^ bol zomrelý súčasne „tindalo" - človek, ktorý pokračuje vo svojom živote na druhom svetej - ako aj zviera, ktoré sa ukazuje medzi stromami v jeho záhrade (Lévy-Bruhl, 1963: 360),'
Aj v Motlave veria, že potkany, pre ktoré sa najmenej po piatich dňoch po úmrtí ukladl krmivo a voda na hrob zomrelého, predstavujú mŕtveho. Na Šalamúnových ostrovoch, nj Floride, na Santa Isabel a v Savo veria ľudia, že mŕtvi sa prevteľujú do žraloka (Lévy-Bi 1963), inde aj do krokodíla, jašterice a vtáka. !,<jp
Na ostrovoch Nové Hebridy jestvujú naproti tomu Iudia, ktorí sa už za života dokái premeniť na žraloka. Podľa Lévy-Bruhla platí tento jav aj na zomrelých - človek teda mô; ako Lévy-Bruhl dedukuje, žiť súčasne na tomto svete (ako zviera) a aj na onom svete (Lévyjj Brühl, 1963: 362).
Na San Christobale závisí podoba zvieraťa od miesta, kde je mŕtvy pochovaný. Ak mŕtveho vhodia do mora, inkarnuje sa do ryby, najmä do žraloka, ale aj do korytnačky, krokodíla a.i. Niekedy starnúceho Človeka navštevuje zviera, ktoré sa stane po jeho smrti jeho „domovom". Deti tohto človeka však nesmú tieto zvieratá ani konzumovať, ani usmrtiť alebo ublížiť im, keďže sú považované za ich matku, resp. ich otca (Lévy-Bruhl, 1963: 362-363).
Zvieratá, ktoré sa objavujú po smrti človeka a sú považované za mŕtveho (napr. žralok), sú podľa Lévy-Bruhla nielen ďušou mŕtveho, ale mŕtvy sám, ktorý žije dvojitý život - ako mŕtvy na onom svete a súčasne ako zviera v pozemskom živote (Lévy-Bruhl, 1963: 364).
Že tu skutočne ide o „dvojitú existenciu" človeka, podľa jeho názoru dokladá obyčaj zo Samoy, kde mŕtveho, ktorého miesto odpočinku nie je presne známe, pochovávajú v podobe zvieraťa. Jeho časť, ktorá je pochovaná, nie je jeho duša, ale len mŕtvy sám. Na mieste, kde tento človek zomrel, rozprestierajú kus látky a čakajú na zviera (napr. na mravca, jaštericu)...Vo chvíli, ked sa zviera ukáže, ho zavinú do látky a odnesú do hrobu vo viere, že nepochovaní mŕtvi prinášajú veľký nepokoj...(Lévy-Bruhl, 1963: 364-365).
Lévy-Bruhl dokumentuje, že podľa ľudovej viery človek jestvuje po smrti v dvoch podobách - ako zviera na tomto svete a ako človek na onom svete:
„Cette représentation „irrationelle", et qui ne peut pas érre rendue ciaire, de morts qui ménent dans ľautre monde une vie semblable ä la vie terrestre, et qui sont en merne temps des serpents familíers, ŕŕéquentant ta maison oú ils ont vécu, n'a rien qui doivent nous surprendre...Elle implique, simplement, comme elles, la bi-présence de ces individus qui sont á la fois hommes et animaux."
(Tieto „iracionálne" predstavy o mŕtvych, ktorí vedú na druhom svete podobný život ako na zemi a ktoré sú súčasne obdobou domácich hadov, navštevujúcich dom, kde žili, nemôžu byť objasnené a nemôžu nás prekvapiť.)
(Lévy-Bruhl, 1963: 375).
Ak detailnejšie analyzujeme jeho hypotézu, zdá sa, že Lévy-Bruhl neberie do úvahy skutočnosť, že podľa ľudovej viery u mnohých národov duša človeka neprechádza bezprostredne po smrti na druhý svet. U Slovanov je to napr. 14 dňové obdobie, kedy duša po smrti prechádza na druhý svet (najneskôr však po jednom roku), u Valachov je to doba siedmich rokov (porovnaj Sedakova, 1983: 248, Gašparmi, 1951-52: 14-17, Unbegaun, 1948: 439, Zecevié, 1968: 48). Pred uplynutím tejto lehoty pobýva duša niekde v blízkosti domu alebo na mieste úmrtia.
Preto v tomto období ľudia vykonávajú pre dušu mnoho obyčajov, ktoré po uplynutí danej lehoty zase zanechávajú: duši pripravujú vodu, zapaľujú sviečky, nechávajú potraviny a pod. Táto viera nieje rozšírená len u Slovanov, ale aj u iných národov, ktorých ľudovou vierou sa zaoberal Lévy-Bruhl. Dokladajú to aj jeho záznamy: u národa Lhota-Nagas nesmie nikto usmrtiť živého tvora, kým mŕtvy leží v dome - či je to väčšie zviera, vták alebo '!my2- Kým neuplynú dni tabu ( dni „genne"), to znamená, kým duša definitívne neprejde do ríše mŕtvych, dodržiavajú tento zákaz, a to vzhľadom na strach, aby „nezabili" mŕtveho v nijakej inej podobe (Lévy-Bruhl, 1963: 369).
Keďže duša potrebuje určitý čas, kým prejde do iného sveta, do ríše mŕtvych, nemožno preto hovoriť o „dvojitej existencii" človeka. Duša človeka sa ukazuje v podobe zvieraťa už v okamihu jeho smrti alebo bezprostredne po nej, a to kým ešte nieje definitívne na onom svete, jeda keď podľa ľudovej viery ešte nenastala „skutočná smrť" (odchod mŕtveho zo sycta živých). Nieje preto vhodnejšie v tejto súvislosti používať pojem „metempsychóza" a^bo putovanie duše?
292
293
Francúzsky antropológ E. Morin zastáva vo svojej práci „L'homme et la morí" tézu
metempsychózy-duša sa zjavuje v podobe toho zvieraťa, ktoré sa nachádza ako prvé v bliz- .
kosti mŕtvoly: popri hlbokej viere primitívnych národov, že mŕtvy člen rodiny sa převtělí do j dieťaťa, ktoré sa narodí po jeho smrti, je rozšírená aj predstava, že mŕtvy sa zjaví v podobe
zvieraťa, ktoré bolo videné v blízkosti mŕtvoly a v tej chvíli aj zuteká (Morin, 1981: 126). j
Už poľský bádateľ H. Biegeleisen publikoval vo svojej práci problém viery o dušiach, ktoré blúdia v podobe zvieraťa po svete, ako jednej z foriem metempsychózy (Biegeleisen, ; : 35). Podľa jeho názoru aj v prípade známej predstavy stredovekej tradície o dušiach, ktoré uletia z čela mŕtveho v podobe muchy, motýľa, alebo iného zvieraťa, ide o metempsychózu (Biegeleisen : 36). A to napriek tomu, že autor na str. 29 o tejto viere píše ako o materializácii - ako o jednom zo starších stupňov predstáv o duši: dalším stupňom je podľa toho ! viera v ľudskú podobu duše (antropomorfizmus), posledným je viera v dematerializáciu duše ako duchovnej substancie (Biegeleisen: 29).
Ak prijmeme hypotézu o dalšom prežívaní mŕtveho v podobe zvieraťa, ponúka sa naj- ]
skor otázka - vo vzťahu k Slovanom - o čom svedčí viera starých Slovanov v akúkoľvek ]
formu života po smrti. Takáto viera by predsa bola pre vieru v metempsychózu zásadne I smerodajnou.
O viere Slovanov, či v nejakej forme existuje život po smrti, prevládajú rôzne názory. Thietmar z Mersebmgu píše vo svojej kronike, že smrťou sa všetko končí:" Ne muti canis obprobio noter inlitteratis et maxime Sclavis, qui cum morte temporali omnia putant finiri
haec loquor..." (Aby som nebol označený nadávkou nemý pes zo strany nevzdelaných a pre- ä dovšetkým Slovanov, ktorí si myslia, že časnou smrťou všetko končí - toto hovorim.) Túto
skutočnosť potvrdzuje aj Nestorova kronika, z ktorej jednoznačne vyplýva, že Slovania, na !
rozdiel od Grékov, nepoznali oný svet. Protikladom k tomu je správa Kozmu z Prahy:"Jtem :
sepulturas quae fiebant in sylvis et campis atque scenas quas ex gentili ritu faciébant in ;
biivis quasi ob animarum pausationem, item et jocos profanos quos super mortuos suos i
i nanes cientes manes ac induti faciem lavís bacchando exercebant exterminavit." (Taktiež í
zakázal pohreby, ktoré sa konali v lesoch a na poliach a obrady, ktoré robili podia pohan- ;
ského obyčaja na krížnych cestách akoby na upokojenie duší, taktiež i hry svetské, ktoré '
vykonávali nad svojimi mŕtvymi vyvolávajúc prázdnych podsvetných duchov a na tvári mali \
natiahnuté masky vykrikujúc pri tom.) (Cit. podľa Léger, 1984: 163-164.) Ale aj Thietmar I
uvádza na inom mieste, že duša má v minulom živote iné povinnosti než v súčasnom živote, I
čo by mohlo byť pre Z. Vaňu dokladom toho, že Slovania dávnejšie verili v reinkarnáciu |
(Váňa, 1990: 133). \
Ak však porovnáme viaceré práce na tomto úseku bádania (porovnaj Ivanov, Toporov, \
1965,1974), je jednoznačné, žeu Slovanov bola rozšírená viera v posmrtný život, a to v rôz- )
nej podobe. •
Vládcom nad ríšou smrti bol u Slovanov boh Veles, ktorého kráľovstvo sa rozprestieralo \
až na druhú stranu vody (porovnaj Ivanov, Toporov, 1974:66). Veles predstavuje nielen boha I
záhrobia, ale je aj boha „SkotyV' (boh dobytka), ako sa to uvádza v Nestorovej Kijevskej 1
kronike v súvislosti s rokom 907. j
t Slovo"skot" znamená v ruskom jazyku „dobytok". Podľa L. Légera to však nie je jediný j
význam tohto slova. Pod týmto pojmom, ktorý v Nestorovej kronike znamená boha dobyt- 1
ka, sa podľa Légera skrýva aj pejoratívna ko notácia z pera kresťanského kronikára, a to j
v zmysle boha jednoduchých ľudí, bláznov. Ruské slovo „skot" má podľa tohto názoru aj f
tento dvojitý význam (Léger, 1984: 97). I
Ivanov a Toporov vysvetľujú atribút „skonjb-boh", pripisovaný bohu Velesovi, inak: podľa »
starej panindoeurópskej viery sa ríša mŕtvych predstavovala ako lúka. Ak je boh Veles bo- í
hom ríše mŕtvych, bolo by pochopiteľné, prečo mu bol pripisovaný uvedený atribút (Ivanov. Toporov, 1974: 67).
Spojivom medzi Velesom a dobytkom je aj obyčaj otvárania dverí, aby sa za dverami stojace zvieratá vypustili von. Ivanov a Toporov vysvetľujú týmto obyčajom aj motív vyslobodenia duší mŕtvych. Dobytok teda predstavuje duše mŕtvych (Ivanov, Toporov, 1974: 71).
Ak je oný svet lúkou, sú duše rnŕvych dobytkom, ktorý sa na nej pasie. Týmto sa azda dá vysvetliť u Slovanov rozšírená predstava o dušiach mŕtvych ako o ovciach.
Veles je na druhej strane aj. boh, na ktorého sa vzťahuje archaické spojenie „ljut zver", tak ako to dokladajú Ivanov a Toporov. Týmto divokým dravcom bol niekedy medveď, inokedy sivý vlk, alebo aj Jev, rys. Zároveň je Veles aj ochrancom dobytka pred divokými zvieratmi. K nemu sa utiekajú ľudia so svojimi prosbami, aby ochránil dobytok pred medvedmi, levmi a vlkmi. Navyše - Veles štve divé zvieratá proti dobytku, keď sa búri proti ľuďom (porovnaj Ivanov, Toporov, 1974: 57-65).
Podobnú úlohu zohrávajú v niektorých oblastiach aj sv. Nikolaj a sv. Juraj: v spojeni s niektorými zvieratmi, napr. vlkmi a jeleňmi, vystupujú sv. Nikolaj a sv. Juraj veľmi často ako ochrancovia. Podľa viery Slovanov sa vikom stáva človek, na ktorého prehodí sv. Juraj vlčiu kožušinu. S rovnakou predstavou sa stretávame aj v Arménsku. V okolí Czcstocho-wej je rozšírená viera, že šv. Mikolaj premieňa ľudí na vlkov (Moszyňski, 1967: 544). Aj u východných a severných Slovanovje veľmi rozšírená viera, že sv. Juraj a sv. Mikolaj alebo Boh sám vládne nad vjkmi (Moszyňski, 1967: 573).
Viera, že sv. Juraj je vodcom a pánom vlkov, ako aj pastierom vlkov, bola podľa zápisov Navrátila v minulosti veľmi známa v okolí Kárlovaca a v Rusku:
„-Na Jurjevo - tako pripoveduje ondot(v okolici Karlovca, M. M.) kmet („seljak") zberó se vsi volki („svi vunci") najedno mesto in čakajo sv. Jurija. Ta prijaše na ognjenem koziu („vatrenom jarcu") ter odkáže vsakemu, kde mu bode „lov" loviti in kaj vse delati. (Arkiv VII; 239) - Sv. Jurij je tedaj po naródnem praznovérju i voleji („vuěji") pastir. Prim. tudi" Arkiv VIL; 222-224 poročilo iz Ivanic-grada." (Navrátil, 1988: 137)
„Strinjaje se s Hrvati v hrvatsko-slavonskom kraljestvu pravi i ruskí naroď da je sv. Jurij voditelj in glavar..volkom (= volčji pastir); da jih on zbira okrog sebe ter odkazuje kraj, kde in ob čem naj živi;..da jezdari na Jurjevo sv. Jurij Hrabri po gozdih na belem konju ter odkazuje volkom vsakemu svoje delo („razdaet volkami nákazy") po ruskem pregovoru: „Čto u volka v zubah, to Egorij dal." (kar je volku v zobéh, to je Jurij dal). (Afan. Ĺ; 709-710; podľa Navrátil, 1988: 147).
Sv. Juraj sa vyskytuje aj v spojitosti s jelenom, ktorý v kulte Velesa zohráva dôležitú úlohu: medzi vepskými pastiermi, ktorí si Vlasi (Veles) vyvolili za svojho ochrancu, bola rozšírená legenda, podľa ktorej sa na rituálnom obetnom mieste dobytka schádzali jeleni a losy (Ivanov, Toporov, ! 974: 58). V kaukazskom meste Okum stojí kostol sv. Juraja ozdobený jeleními parohmi. Obyvateľstvo mesta rozpráva o tom, že každý rok v noci z 22. na 23. apríla (v deň pred sv. Jurajom) sa pred kostolom objavil jeleň s veľkými parohmi, ktorého podľa mienky ľudí prinášal sám sv, Juraj. Po rituálnom usmrtení zvieraťa sa jedlo jeho mäso, parohy sa však zastokli na plot. Ale raz sa stalo, že sa jeleň zjavil neskôr ako obvykle a po údere palicou ostal nahnevaný stáť. Odvtedy nikdy viac sv. Juraj nepriniesol do Okumi jeleňa. Podľa názoru Moszyriského ide v tejto súvislosti o obeť sv. Jurajovi, keďže aj v horských regiónoch Abcházska bola jelenia obeť známa ešte donedávna. Mnohé národy horských regiónov Kaukazu poznali obyčaj, ktorý sa vykonával pred odchodom na lov, kedy sa sv. Jurajovi sľubovala jelenia obeť za pomoc pri úspešnom love. Na základe týchto prejavov
294
295
Moszyriski usudzuje, že sv. Juraj nahradil pohanské božstvo, ktoré disponovalo mocou nad zvieratmi a na niektorých miestach prevzalo podobu bieleho jelena (napr, u Čečenov). Porovnáva ho s ruským lesným démonom Leši, ktorý podľa ľudovej viery vládol aj nad zvieratmi: : „...šw.Jerzy zaslepuje w podobných wypadkach dawne pogaňskie bóstwo (...), które mialo j rzadzič dzikimi zwierzetami, niekedy zresta samo przybierajac postač jelenia biafej masci j (tak - u Czeczenców). Niektoré cechy tego bóstwa (zwlaszcza rzqdzenie przezen zwier- | zyna) zbližaja. je do wielkoruskiego lesnego démona, zwanego leszym. Zobaczymy nižej, j že i owemu demonowi dawano obietnice zloženia ofiar i faktycznie skládáno je dla zapew- | nienia sobie powodzenia w lowach. Poza tym - o czym j už po czeáci wiemy - i sw, íerzy j wystepuje u Síowian jako pan zwíerzyny (w szczególnoáci wilków), tak že zdublowanie í poganskiego lesnego bóstwa czy démona wtadajacego zwierzyna przez tego áwietego po- ) wtarza sie zarowno na Kaukazie, jak i u Slowian." (Moszyriski, 1967: 577)..."
í
Kto je vlastne sv. Juraj a sv. Nikolaj v slovanskej mytológii? Jednoznačné je, že obaja v rôznych kombináciách nahradili praslovanskú mýtickú bytosť, alebo dokonca viaceré by- ! tosti. I
Ako to vyplýva z jednej srbskej piesne a čiastočne i z jej jednotlivých chorvátskych I variantov, predstavoval Nikolaj - Mikula prinajmenšom u južných Slovanov typ sprievodcu duší na oný svet:
Raslo drvo sred raja - '. plemenitá dafína. Plemenito rodila, zlatne grane spustila
lišce joj je srebmo. ■ Pod njom sveta postelja, j svakog c veta nastrta,- I ponajviše bosiljka \ i rumene ružice;
na njoj svetac pečiva, j sveti otac Nikola. j K njem dolazi Ilija, i mironosna vojvoda; t pa besedi Ilija, mironosna vojvoda: „Ta ustani, Nikola, da idemo u goru, da pravirno korábe, da vozimo dušice s ovog sveta na onaj!" Aľbesedi Nikola:
„Okan'der se, Ilija, ] mironosna voj vodo! j danas jeste nedelja,
u njoj s'ništa ne delja, i vec se krsti i venca, ruse kose češljaju, belo Iice umiva."
Opet veli Ilija, mironosna vojvoda: „Ustaj gore, Nikola, da idemo u goru, sa pravirno korábe!" Aľustade Nikola, odšetaše u goru, napraviše korábe, prevezoše dušice s ovog sveta na onaj; a tri duše ne mogu: jedna duša griješna: kuma na sud vodila; druga duša griješna: s komšijom se mrazila; treca duša najgrešnija: devojku je skudila."
(Največi grijesi, Karadžič, 1969: št. 209, s. 101-102.)
Aj v ukrajinskom folklóre spĺňa Nikolaj funkciu vodcu duší na druhý svet (Uspenskij, 1982: 57), V Poľsku pozýval domáci pán na Štedrý večer aj duše mŕtvych, ktoré okrem iných mohol zastupovať sv. Nikolaj (Moszyriski, 1936, 3: 8).
B. A. Uspenskij dokázal, že Nikolaj prevzal u východných Slovanov funkciu Velesa (Uspenskij, 1982).
O sv. Jurajovi, nasledujúcom po slovanskom Jurijovi-Jarylovi, odvodenom od irija/vy-riaj, sa zmieňovali už V V, Ivanov a V N. Toporov (Ivanov, Toporov, 1965: 85, 1974: 183), pričom R,, Katičič dokázal,že ide o Perúnovho syna, ktorý sa na jar vracia do krajiny živých v podobe koňa (Katičič, 1989, Belaj, 1990).
Obaja, Juraj a Nikolaj, sú v určitom zmysle spätí s ríšou mŕtvych a sú nositeľmi jej významu, resp. preberajú čiastočne jej funkciu. Zaujímavé je, že aj vlci, nad ktorými vládnu, sú spojení s oným svetom. P. Skok uvádza v etymologickom slovníku srbského a chorvátskeho jazyka možnú etymologickú súvislosť slova „volk" a litovského „velnias" vo význame čerta (Skok, 1973: 636). Litovské slovo „velnias" -„vrag" je v skutočnosti Veles, boh oného sveta (porovnaj Ivanov, Toporov, 1974: 66). Ako ďalšia zaujímavá paralela sa ukazuje aj vlk v kontexte s rumunskými pohrebnými rituálmi a mýtickými predstavami, podía ktorej vystupuje vlk ako sprievodca duše na onen svet (Svetnikova, 1990: 128-129).
Podía ľudovej viery z Roža sa ukazujú duše nečistých (hriešnych pápežov) po smrti v podobe vlka (ŠaŠel-Ramovš, 1936-1937: 17).
Ďalej nachádzame na hroboch v Jagodine veľmi často drevené vyrezávané sošky jeleňov alebo zobrazenia srn, rovnako ako sú v Bosne a inde rozšírené zobrazenia vtákov, predstavujúce duše zomrelých (Buzbek, 1955, citácia podľa Drobnjakovié, 1960: 161).
Na základe uvedených príkladov nieje pravdepodobne potrebné dalej vysvetľovať silu, ktorou disponujú Juraj a Nikolaj nad niektorými divými zvieratmi, hľadaním paralel medzi Jurajom a ruským lesným démonom Leši, tak ako to nachádzame u Moszynského. Možno povedať, že v ich spoločnej funkcii ako sprievodcov alebo „správcov" mŕtych duší v podobe zvierat, ktorá je charakteristická tak u Velesa ako aj Lešiho, je manifestovaná moc (porovnaj Uspenskij, 1982: 85-89).
296
297
Táto úloha je jednoznačne doložená v ruských rituálnych spevoch, v ktorých žiadajú Juraja (ako je niekedy oslovovaný Veles), aby zahnal dravcov tam, odkiaľ prišiel on sám, t. j. za kopec a vodu (do ríše Velesa), aby sa dobytok mohol pokojne pásť:
BaxiouiKa EropnB,/ MaKaprrfi npenoAOÔHfiiň!/ Cnacn Hanry ckothhkv,/ Bcío jkhbothh-Ky -/ B noJie n 3a noneM, / B Jiecy 3a ropaMH,/ 3a urapoKHMH flOJiaMHÍ/ Bomy, MeBe/no -/ nem. aa KOJioaay /Ja 6ejiaa 6epe3ay XlpeBecaHHHH KaMeraes!/ HamHM-TO TejieincaM -/ TpaB-Ka-MypasKa,/ 3ejieHeHtKHH JiyacoK
EropHH SaxBKo xpaôpHH,/ MaKap™ FroenonoÔHbirí!/ Cnacii namy CKOTHincy,/ Bcío /KiiBOTHHKy -/ 3a KpyTBiM ropaMH! / Bonny c MejmeiieM -/ ĽleHE a Kojiofla/ JJo3a-Mope no-pora!/ 3afíiry c JiHcneň -/ TopKasi ocima/ ľTo caMyio sepniHHy!/ Boporry c BopoHoň -/ KaMe-meK ^peBHHBiit!/ MaTyuuce ckothhkc,/ Bceň >KHBOTHHKe -/ TpaBKa-MypaBKa,/ 3ejieHeHb-khh nyacoK (Cit. podľa Katičič, 1989: 49.)
Juraj predstavuje v týchto ruských spevoch pravdepodobne ochrancu dobytka pred dravcami. Rovnako to platí aj pre ruské piesne, ktoré spievajú pastieri v deň sv. Juraja. Aj táto úloha splýva s úlohou Velesa, ktorý je podľa ľudovej viery ochranca dobytka pred dravcami, zároveň však boí v ľudovom vedomí údajne aj pánom-vládcom dravcov (Ivanov, Toporov, 1974:57-60).
Záverom možno konštatovať, že aj tie dravé zvieratá, nad ktorými vládne Veles (resp. Juraj a Nikolaj) a sú takpovediac dokonca synonymom tejto moci, sú vlastne duše zomrelých. Možno teda na základe uvedených príkladov, dokladajúcich skutočnosť, že dušiam zomrelých je pripisovaná podoba zvierat, uzavrieť, že Veles je bohom ríše mŕtvych, v ktorej podia ľudovej viery duše zomrelých žijú na onom svete v podobe zvierat — nielen ako dobytok, ale aj v podobe zvierat rôzneho druhu? Možno ďalej vysloviť myšlienku, že nestačí vychádzať len zo spoločnej indoeurópskej viery o ríši mŕtvych v podobe pasienku, ale treba skôr vychádzať zo širšej predstavy, že duše zomrelých žijú ďalej ako zvieratá na onom svete za vodou (morom, riekou)? P. Skok uvádza vo svojom etymologickom slovníku, že praslovanské a všeslovanské slovo „skot" neznamená len „dobytok", ale aj „zviera" všeobecne (Skok, 1973: 267). Ten istý význam pripisujú slovu „skot" aj Vitezovič (bestija, skot, zivince), Bjelostenec (skot, pecus, animans, bestia, bellua), Voltigíjin (bestija, dobytok), Šulek (zviera, šelma) - (porovnaj Rječnik hrvatskoga ali srpskoga jezika, dio XV. Zagreb, 1956: 294). V tomto zmysle je ľahšie zaradiť do sémantického poľa okolo Velesa aj iné zvieratá ako duše zomrelých.
Samozrejme - ako už bolo povedané - zviera stelesňujúce dušu neskôr prijalo rovnaké morálne a iné vlastnosti zomrelého. Pravdepodobne pôvodne jestvoval rozdiel medzi mŕtvymi, ktorí zomreli „vlastnou smrťou" a tými, ktorí zomreli „nie vlastnou" smrťou, t.j. „nečistou smrťou". Možno sú oba aspekty Velesa - ako boha dobytka a boha divých zvierat -vlastne dvoma aspektamí duše...
Moszyňski poukázal okrem iného aj na jazykovú príbuznosť slov život a zviera („živ-Ijenje" a "živa!"). Podľa jeho názoru má byť zviera v ľudovej viere nositeľom života (Mo-szyriski, 1967: 539-540). Preto by nebolo nezvyčajné, keby vo vedomí ľudí nepreberala duša práve podobu zvieraťa.
V tomto ohľade nemožno hovoriť, aspoň u Slovanov, v súvislosti s tematikou duša-zviera ani o "bi-prezencii" človeka po smrti, ani o "metempsychóze" (keďže duša nepokračuje vo vlastnom živote v podobe zvieraťa, ale v tejto podobe putuje do ríše mŕtvych, resp. tam ako „zviera" žije ďalej). Pravdepodobnejšie je však, že starí Slovania si dušu predstavovali v podobe zvieraťa, a preto možno hovoriť nanajvýš o symbolickej predstave duše v podobe zvie-
raťa. Preto sa možno prikloniť k názoru L. V Thomasa, že zviera môže symbolicky predstavovať jednu Časť osobnosti človeka, napr. ľudskú dušu (Thomas, 1980: 125).
LITERATURA
BALORDA, J.; Običaji oko smrti i pogreba u okolini Visokog. Emografska grada ANU BIH, knjiga XX, odd. dřušt. nauka, knjiga 16, Sarajevo 1976, s. 77-87
BEDNÁRIK, R.: Cintoríny na Slovensku. Bratislava 1972
BELAJ, V: Hoditi - goniti. Drugi aspekt jednoga praslavenskog obreda za plodnost. Studia Ethnologica, vol. 2, Zagreb 1990, s. 49-76
BEZLAJ, E: Slovansko „irbj-b", „vynji." in sorodno. Onomastica Yugolavica VI., Ljubljana 1976
BIEGELEISEN, H.: Šmierč w obredach* zwyczajach i wierzeniach ludu polskiego. Warsza-wa, rok neuvedený
BUČAR, F.: Národne pripovjetke. Zborník za narodni život i običaje Južnih Slavena, knjiga XXIII, Zagreb 1918, s. 265
BURSZTA, J.: Kultura ludowa Wielkopolski. Tom 3, Poznaň 1967
CAMPBELL, 1: Primitive Mythology. The Masks of God. Arkana 1991
Č1STJAKOV V A.: Predstavlenija o doroge v zagrobnyj miř v russkich pochoronnych pričita-
nijach XLX-XX vekov. Obrjad i obrjadovyj foľklor, Moskva 1982, s. 114-127 DELORKO, O.: Ljuba Ivanova, hrvatske starinske pjesme sakupljene u naše dane po Dalmaci-
ji. Split 1969
DROBNJAKOVIČ, B.: Etnologija národa Jugoslavije L, Beograd 1960 ELIADE, M.:. Šamanizam. Novi Sad 1985 FISCHER, A.: Zwyczaje pogrzebowe ludu polskiego. Lwow 1921 GASPARINI, E.: I riti popolari Slávi. Venezia 1951-1952 IDRIZOVIČ, N.: Kolo bosanske škole smrti. Zagreb 1984
IVANOV V V, TOPOROV V N.: Slavtanskije jazykovyje modelirujuščie semiotičeskie siste-my. Moskva 1965
IVANOV V. V, TOPOROV V. N.: Issledovanija v oblasti slavianskich drevnostej. Moskva 1974 KARADŽIČ V S.: Srpske národne pjesme I. Beograd 1969
KATIČIČ R.: Hoditi - roditi. Tragom tekstova j ednoga praslavenskog obreda plodnosti. Studia
Ethnologica, Vol. 1, Zagreb 1989, s.45-63 KATIČIČ, R.: Dalje o rekonstrukciji tekstova jednoga praslavenskog obreda plodnosti. Studia
Ethnologica, Vol. 2, Zagreb 1990, s. 35-47 KATIČIČ, R.: Dalje o rekonstrukciji tekstova jednoga praslavenskog obreda plodnosti II. Studia Ethnologica, Vol. 3, Zagreb 199í, s. 35-41 KELEMINA, J.: Bájke in pripovedke slovenskega ljudstva. Celje 1930 KOTNIK, F.: Storije, Koroške národne pripovedke in pravljice II. Celovec 1958 KURET, N.: Praznično leto Slovencev. Starosvetne šege in navade od pomladi do zime. Prva knjiga, Ljubljana 1989
298
299
LÉGER, L.: Slovenska mitologija. Beograd 1984 LÉVY-BRUHL, L.: Lame primitive. Paris 1963 LÉVY-STRAUSS, C: Totemizam danas. Beograd 1979 MÁCHAL, H.: Nákres slovanského bájesloví. Praha 1891 MORIN, E.: Čovek i smrt. Beograd 1981
MOSZYNSKI, K.: Kultura ludowa Slowian. Tom II. Kultura duchowa. Warszawa 1967
MÖDERNDORFER, V: Národne pripovedke iz MežiSke doline. Ljubljana 1924
NODILO, N.: Stará vjera Srba i Hrvata. Split 1981
PÁJEK, I: Črtice iz duševnega žitka štaj. Slovencev. Ljubljana 1884
PEJML, K.: Český lid ve svých názorech, obyčejích a pověrách. Praha 1941
RJECNIK hrvatskoga ili srpskoga jezika. Dio XV, Zagreb 1956
ROŽMAN, I. J.: Magijski in religiózni tabu v (tradicionalni) kuituri Slovencev. (Na primeru mesta Brežice in vaške okolice.) Diplomska naloga na Oddelku za etnologijo in kulturno \ antropologijo Filozofske fakultete v Ljubljani. Ljubljana 1992
SEDAKOVA, O. A.; Materiály k opisaniju polešskogo pogrebalnogo obriada. Polešskij etno- ] lignvističeskij sbornik. Moskva 1983, s. 246-262
SKOK, P.: Etimologijski rječnik hrvatskoga ili srpskoga jezika. Knjiga treéa, Zagreb 1973 j
SVETNTKOVA, T. N.: Volk v kontekste ruminskogo pogrebalnogo obriada. Materiály k opi- ]
saniju polešskogo pogrebalnogo obriada. Issledovanija v oblasti balto-siavianskoj duchov- j
noj kultury. Pogrebalnyj obriad. Moskva 1990 1
ŠAŠEL J., RAMOVŠ E: Narodno biago iz Roža. Maribor 1936-1937 \
STREKELJ K.: Slovenské národne pesmi. I. del, Ljubljana 1980 í
THOMAS L.-V: Antropologija smrti I. II, Beograd 1980 i
UNBEGAUN B. O.: La religion des anciens Slaves. Mana 2, Les religions de l'Europe ancien- j nelil. Paris 1948
, „ s
VANA, Z.: Svět slovanských bohů a démonů. Praha 1990 i
VOROPAJ O.: Zvičaji našogo národu. Kiiv 1993 ]
ZELENIN, D.: Russische (Ostslawische) Volkskunde. Grundriss der Slawischen Philologie und \ Kulturgeschichte. Berlin-Leipzig 1927 \
ZECEVIC S.: Samrtni rituál i neki običaji kultamrtvih u stanovniStva vlaškog govornog jezi- \
ka Krajine i Ključa. Glasnik etnografskog muzeja 30, 1967, Beograd 1968, s. 47-78 ZEČEVIČ S.: Kult mrtvih kod Srba. Beograd 1982
ŽURAVLEV A. F.: K etimologii slav, „skoti,". Etimologija 1981. Moskva 1983
Z nemčiny preložila Magdaléna Paríková \
THE LIFE AFTER DEATH BY THE ANCIENT SLAVS
Summary
The author starts by qouting records on the beliefs of ancient Slavs, according to which the soui of the dead assumed the image of various animals, especially that of a bird, sheep, mouse and cat. She refers to theoretical contribution which interpret such beliefs as a twofold presence of the dead, metemspychosis and an early stage in the understanding of soul. She then concentrates on the Slavs.and their beliefs in life after death and on Veles, who was considered both the god of death and of cattle. According to some leading researches of Slavic mythology, Veles would be the god of cattle given that, in the ancient indoeuropean belief, the land of death was imagined as a pasture on which cattle (i. e. souls) grazed. Originally, however, Veles was associated with the archaic attribute of a wild beast (ljut zver) such as bear, wolf and a lion. At the same time, he was considered the protector of cattle from wild beasts or, even, theone who set these beasts onto the cattle. A similar characteristic can be found in Nicholas and George from Slavic mythology, ho were ofter assigned the role of wolves' and deers* masters while being connected with the afterworid. Judging from old folk songs and other beliefs, Nicholas represents some sort of souls" guide to the.afterworid, while George was believed to come from the land of death every spring; There is "also the etymological link between wolves, over whom they have power, and Veles, meaning the devil in Lithuanian. Besides, according to popular belief, the souls of the deceased often turned into wolves. There are obvious parallels between George (and Nicholas) and Veles. The role of George, as protector of cattle from wild beasts and their master, is also supported by Russian ritual songs. From all this one could conclude that these beasts, over whom Veles (i. e. George-and Nicholas) has power, are actually the souls of the dead, who in the form of different animals continue their life in the other world beyond the water. The image of the animal, in which the soul was believed to dwell, had been changing in accordance with the moral and other characteristics of a person. Originally, there probably exis-\ ted a difference between those who died „their own death" and those who did not die „their own I death", that is, between the pure and impure dead. At some stage, the two aspects of Veies - as the god of the cattle and a wild beast - might have represented the two aspects of the souls. A linguistic confirmation for this can be found in some dictionaries: thelworld skot means not only cattle but the animal in general. i',
300