Zhrnutie heian a predoslanie kamakury: záver bohatého kultúrneho obdobia, ktoré predstavujú ŠTYRI STOROČIA heianskej literatúry. Nasledujúce obdobie kamakura bolo v porovnaní s heianom krátke – trvalo len storočie a pol. Literatúra sa posúva dopredu, ale na druhej strane sa aj obracia nazad a pestuje sa kultivovaná nostalgia za „zlatými heianskými časmi“. Pri čítaní Gendžiho nutne vyvstáva otázka morálky, zodpovednosti vo vzťahu k ľúbostnému životu. V Japonsku sa otázka ľúbostného života nebrala tak vyhranene morálne ako to bolo v konfuciánskej Číne, ani tak škodlivo ako v buddhizme, kde sa podľahnutie akejkoľvek telesnej túžbe bralo ako hromadenie negatívneho karmana. Až v 19. storočí prijalo Japonsko anglický model viktoriánskej morálky a z tohto hľadiska retrospektívne hodnotilo aj svoju dovtedajšiu kultúru, do čoho spadala nie len homosexualita, ale aj prekvapujúca voľnosť vzťahov, zobrazená v heianských prózach. Ale morálny problém Gendžiho ľúbostného života riešili už v 18. storočí osobnosti tzv. národnej vedy - KOKUGAKU, predovšetkým MOTOORI NORINAGA, ktorý písal, že Gendži môže byť nemorálny z hľadiska Číny aj z hľadiska Indie – konfuciánskeho aj buddhistického, ale z hľadiska japonského je to JOKI HITO, človek šľachetných citov, ktorý je úprimný a nepretvaruje sa, vo vzťahoch s ľuďmi mu nikdy nejde o to, aby niekomu ublížil alebo ho ohovoril. A Motoori Norinaga predovšetkým vyzdvihuje Gendžiho morálny postoj zodpovednosti. Gendžiho osudové ženy spája heiansky jemný, ale jednoznačný príznak, ktorým je fialová farba: matka KIRICUBO, macocha FUDŽICUBO, chovankyňa MURASAKI. Kiricubo je „Pavlovniová sieň“, Fudžicubo je „Vistériová sieň“, obidve tieto rastliny, pavlovnia aj vistéria, majú jemne fialové kvety. Murasaki je nenápadná malá bylinka, ktorej kvietky sú síce biele, ale z ktorej sa získava fialové farbivo. Jej názov sa tiež stal priamo označením fialovej farby, aj keď hlbšieho, hustejšieho odtieňa než napr. „fudži-iro“ – vistériová farba, ktorá označuje bledúčko fialovú. Dokonca sa uvažuje, že aj autorka tohto diela si svoju prezývku vyslúžila vďaka tomuto príznaku. Tri významné ženy Gendžiho života sú spojené symbolickou fialovou farbou, farbou cisárskeho majestátu, ktorá bývala pre nižšie stavy spoločnosti zakázaná. Za fialovú sa považovala Severka – hviezda, okolo ktorej sa točí celý vesrmír, a hlavná ceremoniálna budova „Vnútra“ čiže zakázaného areálu cisárskeho paláca mala názov ŠIŠINDEN – Palác fialového krovu. Fialový hodváb bol povolený len vyvoleným... Takto aj farby mali v heianskom období dôležitú symboliku a ich význam zasahoval priam až do politiky. Kultúra obdobia heian sa nám môže zdať prejemnelá, od nášho života a reálnych problémov odtrhnutá. Pravdou je, že jej literarúra bola literatúrou záhaľky, voľnej chvíle. Japonskí dvorania však nemali len chvíle pohody pre poéziu a čítanie podivuhodných príbehov. Ich život bol plný oficiálnych povinností, vybavovaní, organizovaní dvorských podujatí, a taktiež bojom o moc, zháňaním konexií či intrigovaním. Heianská kultúra znamenala prakticky štyri storočia mieru, buddhizmom a estetizmom riadenej spoločnosti kultivovaných a vzdelaných ľudí, ktorí si hrdo a sebavedomo pestovali cibrený životný štýl najvyššej smotánky japonskej spoločnosti. S buddhizmom sa však do ich životov vkradol aj pocit pominuteľnosti, posilnený záľubou po staromilectve a nostalgii – životný pocit, prebratý z čínskej poézie Šiestich dynastií – a podporený myšlienkou prichádzajúceho konca skvelej buddhistickej doby, príchodu „MAPPÓ“ – konečnej fázy pôsobenia Buddhovho zákona. Hoci žili najskvelejšiu dobu v japonskej histórii, štylizovali sa do dedičov vymierajúceho dávneho ideálu, ktorý ale v skutočnosti nikdy nejestvoval. Životné tragédie týchto ľudí sa obmedzovali na súkromné trápenia z chorôb, lásky, nenávisti či dvorských intríg. Nostalgia, ktorú pociťovali – alebo prinajmenšom vyjadrovali v svojich literárnych produktoch, by skôr mala byť nostalgiou za ich vlastnou dobou, keby niektorý z nich mohol predvídať, ako sa tieto mierové štyri storočia zlatých heianských čias skončia. Druhá polovica 12. storočia bola svedkom rozkolov, ktoré sa čoraz menej darilo zmierňovať a riešiť, až ich nedoriešenosť vypukla v prvú veľkú katastrofu japonských dejín, občiansku vojnu nazvanú podľa dvoch proti sebe stojacich rodových koalícií – TAIRA a MINAMOTO – GEN-PEI. Následok tejto vojny bol hlboký tektonický zlom vo vývoji japonských dejín. Heianská kultúra sa odteraz stala objektom štylizovanej nostalgie, tentokrát opodstatnenej a už nikdy neutíchajúcej. Cisársky dvor stratil glanc, keď dokonca aj sám svätý cisár prišiel vo vojne o život. Tairovci boli porazení a prenasledovaní do poslednej hlavy, pokiaľ sa im nepodarilo ukryť v odľahlých dolinách nedostupných japonských hôr, a náčelník rodu Minamoto si od cisára vynútil najvyšší vojenský titul seii-taišógun. V Kamakure, ďaleko od žiariaceho Cisárskeho mesta, si založil vlastné vojenské sídlo, vlastnú vládu, a vnútil celej krajine dvojvládie – na každom poste popri cisárskom úradníkovi bol dosadený aj úradník šógunský. A tak sa začalo sedem storočí Japonska ako krajiny, kde vládnu dvaja páni. Obdobie samurajov. Po tomto vojensko-politickom zlome sa popri doznievaní heianských kultúrnych prúdov prejavili aj úplne nové tendencie, nový vkus a nový postoj k životu, formovaný sčasti novými samurajskými mravmi, sčasti novými prúdmi v buddhizme, ktoré si nachádzali novú základňu medzi širokými vrstvami ľudí. Išlo hlavne o AMIDIZMUS a ZEN. Hlavné literárne udalosti kamakurského obdobia zlom heian/kamakura UDŽI ŠÚI MONOGATARI (Udžiské zobrané rozprávania – zbierka secuwa. ?Minamoto-no Takakuni?) 1201 ŠIN-KOKINŠÚ (hl. zostavovateľ Fudžiwara-no Teika) HEIKE MONOGATARI (Příběh rodu Taira) (verzia pripisovaná Hamuro Tokinagovi cca 1202, ďalej zrejme ústne šírenie, finálna verzia až zo začiatku 14. storočia) 1212 HÓDŽÓKI (Zápisky z poustevny. Kamo-no Čómei) ca 1235 (OGURA) HJAKUNIN-IŠŠU („Sto básní“. Fudžiwara-no Teika) 1306 TOWAZUGATARI (Nechtěný příběh, pani Nidžó) 1331 CUREZUREGUSA („Zápisky z volných chvil“. Jošida Kenkó) Významné literárne osobnosti: Teikov otec Fudžiwara-no Šunzei (1114-1204) Fudžiwara-no Teika (1162-1241) Saigjó - mních (1118-1190) Žánre poézia: osobitné postavenie získavajú RENGA – „nadpájané piesne“ IMAJÓ – „módne piesne“ próza: GUNKI (MONOGATARI) 軍記(物語) Učená literatúra: ...-RON – pojednania, ...-ŠÓ - kapitoly/výpisky STREDOVEK V JAPONSKEJ LITERATÚRE Kým v heianskom odbodí boli literáti a umelci vysoko intergrovaní do vládnucej aristokratickej spoločnosti, v kamakurskom období, kedy vládla vojenská trieda, boli tejto viacmenej odcudzení. V nasledujúcom období muromači začali šóguni hrať rolu patrónov a ochrancov literatúry a divadla. Príslušníci vojenskej vrstvy neboli síce literárne činní, ale ovplyvnili literatúru pasívne – ich životy a činy udatné a hrdinské, sa stali námetom dlhého radu stredovekých diel. IMAJÓ: pôvodne „imajó-uta“, dosl. „módne piesne“ – balady datujú sa už od stredného heianu, postupne vrcholí ich obľuba v kamakurskom období typickým metrom sú štyri súveršia (ku) so sylabickým rozmerom 7-5, ovplyvnené buddhistickými veršami (wasan) a dvorskou hudbou gagaku. ukážka wasan: abecedná pieseň „Irohauta“, pripisovaná Kúkaiovi (metrum 4 ku so 7-5) podoba je voňavá opadáva však komu môže v živote niečo pretrvať? činou horou hlbokou dnes sa prekliesnim nezbalamútia ma viac sveta plytké sny Imajó, ktoré prijali toto sylabické metrum, predvádzali ich speváčky širabjóši a rozličné druhy zábavníc (júdžo – predchodkyne gejší). Postupne si získali obľubu aj na cisárskom dvore, až do tej miery, že sa napokon stali súčasťou dvorských osláv. RENGA – nadpájaná pieseň pôvodne pozostávala z dvoch ku (súverší) tanky, z ktorých prvé ku zložil jeden človek a druhé ku niekto iný, nadviažuc na prvého. V tejto dobe sa už delenie tanky líšilo od starovekého: prvé súveršie (kami-no ku „horné ku“) 5-7-5 druhé súveršie (šimo-no ku „dolné ku“) 7-7 5-7-5 jeden básnik 7-7 druhý básnik Neskôr sa z tejto koncepcie rozvila spoločenská zábava, kde sa takto sa striedajúce ku nadpájali v celých sériách väčším množstvom básnikov, ale v kamakure zatiaľ hovoríme len o tejto prvotnej dvojdielnej verzii, ktorú označujeme ako tanrenga „krátka nadpájaná báseň“ alebo „nadpojená tanka“. Tieto útvary začínajú mať obľubu a pomaly sa stávajú uznávanou formou básnenia Koncom heianu sa „tanrenga“ neuznávala, čoho dôkazom napríklad je, že nebolo dovolené zaradiť takéto básne do cisárskej zbierky Kin-jówakašú (1127) – vtedy sa to považovalo len za okrajovú kratochvíľu. Stretnutia básnikov, pri ktorých vznikali tieto nadpájané tanky, sa nazývali renšú „nadpájacie stretnutia“. Humorne ladená haikai-no renga „hravá nadpájaná pieseň“, s ľahkosťou zenového vnímania sveta, bola obľúbená medzi buddhistickými mníchmi. V 14. storočí, keď už sa skladali aj dlhé nadpájané reťazce, povýšil Nidžó Jošimoto rengu na prestížnu poetickú formu so spoločenským rozmerom, a skompiloval zbierku Cukubašú. Popri týchto novo sa rozvíjajúcich formách poézie sa však naďalej rozvíja aj stará tradícia waka - teda taniek, a skladanie cisárskych zbierok čokusenšú. V tejto dvorskej poézii sa objavujú nové pojmy ako jodžó („prečnievajúce city/úmysel“) a júgen („hĺbka“). Termín jodžó vystihuje dobový poetický ideál, keď samotná báseň nevypovie slovami všetko, ale po jej prečítaní doznievajú v mysli čitateľa ďalšie myšlienky a city, ktoré sú v básni prítomné len implicitne, nie explicitne. Vnímateľ poézie, či už nahlas predspevovanej alebo napísanej, si teda kultivoval schopnosť vycítiť v texte to nevypovedané a dokázať vnímať rozličné, aj tie najjemnejšie náznaky. Takýto rozvoj klasickej poetiky dokumentuje aj vývoj motívu KVETOV. „Hana“ – sprvoti hlavne ume a sakura, od konca heianu už takmer výlučne sakura. Výraz júgen „hĺbka“ začal ako literárny termín používať básnik Fudžiwara-no Šunzei (1114-1204). Dovtedy toto slovo vyskytovalo v taoistickom a buddhistickom kontexte, a Šunzei ním začal označovať „hĺbku“ poézie ako hodnotenie jej kvality. Šunzeiovým vrstovníkom a priateľom bol mních Saigjó (1118-1190). Označuje sa za najväčšieho básnického génia klasického obdobia japonskej poézie: jeho tvorba predstavuje v tanke nový smer. Bol obľúbencom cisára m. Go-Toba. Zbierka Saigjóovej poézie Sankašú (1179). (Saigjó - Odstíny smutku Praha: Vyšehrad, 2013. edice Verše svazek 40. Přel. Zdenka ŠVARCOVÁ a Zdeněk GERYCH.) 94 jeho básní je zaradených aj v Šin-KKŠ Šin-Kokinšú 1201 deviata čokusenšú, najznámejšia a najreprezentatívnejšia z nich. Pokyn k jej zostaveniu dal cisár Go-Toba. Zavŕšil ju Fudžiwara-no Teika a Minamoto-no Mičitomo r. 1206. Ustaľuje sa honka-dori ako uznávaný básnický postup so stanovenou poetikou. Taigen-dome – zakončenie podstatným menom Šin-Kokinšú 112 dcéra Fudžiwara-no Šunzeia v lahodnom vánku budím sa na rukáve vo vôni kvetov na voňavej poduške snívanie jarnej noci Šunzeiov syn (a teda brat práve citovanej poetky) Fudžiwara-no Teika (1162-1241) bol najvýznamnejšou a najznámejšou postavou ranej kamakury: -zostavovateľ ŠKKŠ, -starostlivý odpisovateľ heianských rukopisov, v snahe zachovať dedičstvo zaniknutej doby. Vďaka nemu sa nám zachovali mnohé heianské literárne diela: ich odpisy sa začínajú Teikovým odpisom. -ca 1235 Ogura Hjakunin-iššu „Sto básní“. Napr. v okt. 2010 Ženská univerzita Kónan zverejnila oznam, že sa v jej archíve sa nachádza rukopis kompletnej Kokinšú, ktorý je odpisom priamo z Teikovho odpisu. Rukopis bol zakúpený u antikvára r. 1982 a dlhoročným výskumom sa potvrdila jeho autenticita. Potomkovia Fudžiwara-no Teiku vytvorili neskôr dve súperiace školy tanky (čiže waka): konzervatívna Nidžó a odvážna Kjógoku (štýl kjógokuskej školy charakterizuje Švarcová ako „polidštěno slovo“). UDŽI ŠÚI MONOGATARI Udžiské zobrané rozprávania zbierka secuwa niekedy z konca heianu či počiatku kamakury. S jej vznikom či pôvodom sa tradične spája meno dvorana m. Minamoto-no Takakuni, ktorý mal stáť aj pri zrode Kondžaku monogatari. Po Kondžaku monogatari najhodnotnejšia zbierka secuwa. Tematicky aj pôvodom veľmi pestré (aj Čína, India). Je v nich aj humor a majú didaktický charakter, čo naznačuje, že zbierka mohla byť kompilovaná pre potreby buddhistického kléru. GUNKI(MONOGATARI): sa líšili od zjemnelej dvorskej literatúry. Boli to hrdinské rytierske eposy, ktoré verne vystihovali morálku a svetonázorové postoje vojenskej triedy a stredovekej japonskej spoločnosti vôbec. Medzi 13. a 15. stor – ich vzniklo OSEM. Učená literatúra: Gozan-bungaku: „literatúra piatich hôr“, tj. piatich hlavných zenových kláštorov (zen – nový smer, ktorý si získal obľubu u novej vojenskej vrstvy) pokračovala v učenosti čínskeho typu, buddhistické rozpravy (napr. mních Dógen) Na pomedzí medzi heianským žánrom zuihicu a buddhistickým pojednaním stojí dielo Hódžóki „Zápisky z poustevny“ (in: Zápisky z volných chvil) Na rozdiel od iných diel žánru zuihicu, Hódžóki sú stručné a celistvé. Podávajú obraz márnosti sveta z buddhistického pohľadu človeka, ktorý si v šesťdesiatke postavil prostú chyžu hlboko v horách a obzerá sa za dobou plnou hrôz a nezmyselnosti. Kamo-no Čómei (1153-1216) pochádzal z rodu Kamo, ktorý v Heiane zastával významný šintóický kňazský úrad, dedený v tomto rode. Hoci bol významný básnik a hráč na lutnu, nebol prizvaný ku kompilácii Šin-Kokinšú, a nadôvažok mu bol upretý dedičný kňazský úrad. Všetky tieto sklamania boli zrejme pohnútkou k tomu, aby sa vzdal svetského života a zvolil si cestu buddhistického pustovníka. Istý čas si ho síce do Kamakury zavolal vtedajší šógun Minamoto-no Sanetomo, ktorý bol tiež básnikom, ale napokon sa Čómei vrátil do svojich hôr. Zápisky dokončil v treťom mesiaci roku 1212, ako sám uvádza na záver. Delia sa na tri hlavné časti: v prvej opisuje katastrofy a hrôzy, prípadne nezmyselnosti sveta vrátane núteného prechodného presťahovania Cisárskeho mesta do hôr nad dnešným Kóbe. V druhej časti sa dozvedáme o jeho príbytkoch a ako sa dopracoval k rozhodnutiu zostrojiť si prostú mníšsku chyžu s rozmerom štvorcovej siahy, ktorú mohol kedykoľvek rozmontovať a dať si ju previezť, kam len chcel. V tretej časti opisuje slobodu horského pustovníka, oprosteného od svetských záujmov a starostí. (komentované čítanie v 2012 nie: prvé strany od 204 – ak je čas tak do polovice 208 po „... bylo vskutku bezpříkladné.“ ) Svoje Zápisky píše síce vtedy už trochu starobylou klasickou heianskou japončinou, ale prejavuje sa tu nová tendencia – veľké množstvo sinojaponských slov. Tieto prenikajú z učených spisov písaných po čínsky, hlavne buddhistických. Mnísi Eisai a Dógen sa vracajú z Číny s čerstvou znalosťou súvekej čínštiny a uvádzajú v Japonsku nový buddhistický smer - zen, a samozrejme píšu po čínsky. Čínska spisba dostala teda nový podnet, a prejavilo sa to v stále vzrastajúcom používaní sinojaponských slov od kamakurských dôb. Tieto sinizmy v japonskej literatúre niesli so sebou aj konotáciu mužnosti, keďže nový buddhistický smer si získal obľubu hlavne v najvyšších vojenských kruhoch; sinizácia japončiny teda symbolizovala aj spoločensko-politickú zmenu v krajine, kde si na kontrast k heianskej dobe získavala prevahu nová vrstva bojovníkov – samurajov čiže buši. Vplyv čínštiny sa okrem slovnej zásoby prejavuje aj vo výstavbe textu, používa sa typicky čínska štylistika zvaná paralelizmus. (strana 208, odspodu 2. odsek, „Některé se zhroutily...“ po koniec odseku) Heike: (c. 1202, attributed to Hamuro Tokinaga) Známosť o udalostiach tairovsko-minamotovskej vojny šírili slepí rozprávači s lutnou – biwa-hóši, pravdepodobne priami pokračovatelia starovekých „slepých mníchov“ mósó. Tí z nich, ktorí príbeh ničivej občianskej vojny prijali za hlavnú náplň svojho rozprávačstva, si vytvorili nový profesionálny rozprávačský žáner, a preň aj svojský typ lutny – tzv. Heike biwa. Hrá sa na ňu nápadne veľkým plektrom (brnkadlom). Je možné, že takéto úpravy hudobného nástroja súviseli s tónovým vybavením buddhistického prespevovania šómjó, ktoré pravdepodobne stálo na pozadí spevného prednesu nového žánru.[1] Dodnes nie je uspokojivo vyriešená otázka sformovania rozsiahleho vojenského eposu Rozprávanie o rode Taira (Heike monogatari) – či vznikol ako zozbieranie prvotných rozprávaní biwa-hóšiov, alebo naopak či si biwa-hóši individuálne spracúvali, za účelom rozprávačského prednesu, údajne vopred spísané dielo mnícha Jukinagu z Hieizanu zo začiatku 13. storočia; v každom prípade išlo o dlhý proces zaberajúci celé Kamakurské obdobie a spojenie rozprávačstva biwa-hóšiov s Heike monogatari prispelo neskôr k vývoju nó, a to jednak formálnymi postupmi spievaného rozprávačstva, ako aj tematicky - novým typom bojovníckych hier šura-nó (pozri nižšie). Predspev Príbehu rodu Taira: "Hlas zvonu z kláštora v Džétarovom háji sa ozýva veršom "Všetko plynie a je nestále". Farba kvetov dvojitých stromov šórey pripomína ponaučenie, že aj keď sa kocháš úspechmi, raz aj tak zahynieš. Ani pyšný človek tu nebude dlho, len ako sen jarnej noci. Udatného tiež čaká koniec a smrteľník rovnaký je ako prach hnaný vetrom." Epos má veľa verzií pod rozličnými názvami, najvýznamnejšie Genpei-seisuiki. tematicky sa dá rozdeliť na 3 časti: Kijomori, boje po jeho smrti, a Jošicune. (vrátane epizódy o cisárovnej-vdove Kenreimon) nestálosť mudžó. Towazugatari 1306 od dámy zvanej pani Nidžó („pani z Druhého radu“). Nájdený r. 1940 v cisárskom archíve. skutočný životný príbeh konkrétnej osoby – čím sa vracia sa tak do štýlu heianských čias, pretože v jej dobe sa spodobňovali skôr anonymné príbehy. Odhaľuje úpadok na cisárskom dvore, v ostrom kontraste k situácii známej z heianských diel. Život dvora plynul prevažne v znamení slávností tematicky ladených podľa Gendži monogatari – literatúra ovplyvňovala realitu! Curezuregusa 1331. Nostalgia za heianskými časmi, za mijabi Jošida Kenkó (ca1282 - ca1350) bol aj uznávaný autor taniek a stal sa jedným zo „štyroch kráľov waka“ – wakašitennó – svojej doby. „Zápisky z volných chvil“ Curezuregusa stoja už na rozhraní klasického obdobia literatúry a literatúry prechodného odbodia 14. – 16. storočia, ktorej hlavným a originálnym výtvorom bola lyrická dráma nó. Podobne ako v celej literatúre tohto prechodného obdobia je aj v Curezuregusa ešte veľa tematických a motivických prvkov klasickej literatúry, a na druhej strane už veľa hodnotiacich a tvárnych prvkov rozvíjaných práve v tomto prechodnom období. Buddhisticko-kontemplatívne ladenie upiera pozornosť na neukončené gesto a dôležitosť sústredenia sa na daný okamih – kvality, ktoré rozoznávame aj v klasickej nó, vytvárajúcej sa koncom 14. storočia. Nové prestížne formy pre nový šógunát (muromači) Dianie: 1333 pád kamakury 1336 nastolenie druhého šógunátu (rod Ašikaga), rozdelenie Dvora na Severný a Južný 1392 zjednotenie Dvora zásluhou Tretieho šóguna m. Ašikaga Jošimicu 1467 vojna Ónin a nasledujúce obdobie bojujúcich štátov. Znovuzjednocovanie Japonska 1542 prví Európania v Japonsku, krátkodobý rozvoj kontaktov Japonsko-Západ 1571 Oda Nobunaga vypaľuje a plieni veľké kláštory a obce, vyvražďuje obyvateľov 1587 Tojotomi Hidejoši nariadil prenasledovanie kresťanov a misionárov 1600 nastolenie tretieho šógunátu 1. literárne formy a žánre: renga, nógaku (nó + kjógen), literatúra ľudových vrstiev (otogi-zóši), bojové tanečné balady kówakamai. 2. hlavné literárne udalosti: 1356-7 CUKUBAŠÚ – zbierka rengy 1400 FÚŠIKADEN (Odovzdanie kvetu ladnej podoby. („Kadenšo“) prvé zo Zeamiho 18 pojednaní o nó. Starší názov aj „Kadenšo“) 1439 ŠINŠOKU-KKŠ (na pokyn cisára Gohanazono, ňou sa končí obdobie 21 cisárskych zbierok) ???? TAIHEIKI (Kronika veľkého mieru) 1500 (cca) DŽÓRURI-HIME MONOGATARI (Rozprávanie o panne Číry Lazurit) ... Výraznou postavou bol Nidžó Jošimoto (1320-1388). Narodil sa koncom kamakurského šógunátu a žil hektickú dobu po nastolení druhého šógunátu rodu Ašikaga, zvaného muromači. Nidžó Jošimoto bol členom jedného z dvoch rodových vetiev, na ktoré sa rozdelili potomkovia Fudžiwara-no Teiku a podľa ktorých sa nazývali aj dva prúdy v rozvoji klasickej poézie waka. Nidžó Jošimoto sa však preslávil hlavne tým, že pozdvihol na roveň waka nadpájanú poéziu renga. Jeho zbierka Cukubašú z rokov 1356-7 sa v oblasti renga stala takou klasikou, ako sú v oblasti waka zbierky Man’jóšú a Kokinšú. Vo vládnej štruktúre mal Nidžó Jošimoto funkciu regenta Severného dvora a z tohto titulu najvyššieho dvorana sa stal aj dobovým arbitrom elegantiarum – mužom, ktorý určoval tón. Stretnutia nadpájanej poézie - renšú, boli literárnymi salónmi jeho doby. Do jeho výchovy zveril tretí šógun Jošimicu malého herca Zeamiho. TAIHEIKI („Kronika veľkého mieru“ - dokončená až 1872) gunki-monogatari o bojoch Obdobia Severného a Južného dvora otogizóši hlavný epický produkt muromači (tento názov sa retrospektívne zaviedol až v edo) asi 500 príbehov. formuje sa od 15. storočia, príbehy zamýšľané na popularizáciu buddhizmu, až neskôr sa zmenili na žáner zábavný námety: náboženské, povesti, príbehy z gunki-monogatari a heianskej literatúry, folklórne a čínske motívy. Zjednodušene by sa dalo povedať, že ide o japonské stredoveké rozprávky (pohádky). NÓGAKU Najdôležitejším produktom 15. storočia je dráma nó. Výraz nógaku zahŕňa v sebe nó aj kjógen a vyjadruje tak organickú prepojenosť vážneho a komediálneho, podobne ako v klasickom Grécku: medzi jednotlivými lyrickými drámami nó sa hrávali frašky kjógen. - nó, podobne ako otogizóši, sa vyvinuli z náboženského prostredia, mali za účel šírenie buddhizmu (kandžin-nó „hry na rozširovanie pohľadu“), čo dalo postupne vzniknúť verejným predstaveniam za vstupné, ktoré si podržali starý názov kandžin-nó. Námety sú tiež podobné ako v otogizóši. Jazyk je archaický, v podstate kopíruje jazyk Heike monogatari. - kjógen bol ľudovejší, improvizovaný, v hovorovom jazyku, jeho hry boli prvýkrát zapísané až v 17. storočí. Na rozdiel od nich boli nó starostlivo komponované spevohry, ktorých rukopisy sa s najväčšou úctou dedili v hereckých rodoch. AUTORI NÓ: najvýznamnejšia trojica Kannami (1333-1384) (alternatívna podoba jeho mena - Kan’ami) Zeami (1364?-1444?) - Kannamiho syn Komparu Zenčiku (1405-1470?), Zeamiho zať potomkovia rodu Kanze (Kannamiho ďalšie meno „Kanze“ si jeho potomkovia dali ako rodové meno) Kanze Motomasa (?1401-1432) - Zeamiho syn a Kannamiho potomkovia cez Zeamiho mladšieho brata potomkovia rodu Komparu et al Zeami a Zenčiku – okrem hier nó písali aj významné pojednania (nógakuron) o estetike nó, divadelnej teórii aj praxi, významné umenovedné a filozofické zdroje. Zeami ich napísal 18, najznámejších Zenčikuových je 10. Sú písané súvekým jazykom 14. storočia a predstavujú stredovekú učenú japončinu. (Fúšikaden je známy aj pod starším nepresným názvom „Kadenšo“.) nó lyrická dráma, pôvodne označovaná ešte aj starovekým pojmom sarugaku – „opičie hry“: tento starobylý názov naznačuje, že pôvodne tu bola silná aj humorná stránka – spoločný pôvod s kjógenom. Nie je presne známe, kedy sa vážna tematika (nó) a komediálna tematika (kjógen) oddelili, ale vážna a distingvovaná nó sa pravdepodobne vyformovala až po polovici 14. storočia (Kannami a jeho generácia) a klasickú formu jej dal až Zeami. typy rolí š(i)te – hlavná postava (v mnohých hrách má masku) cure – šiteho spoločník, druhá hlavná postava (tiež môže mať masku) waki – obyčajne pútnik, ktorého vystúpením sa hra začína wakicure – wakiho spoločník monogurui „blaznenie“ Tu podrobne vysvetliť motiváciu prekladu. V slovenčine okrem „blázniť sa“ máme aj knižné „blaznieť“, ktoré dobre zodpovedá japonskému kurufu. Preto „blaznenie“. V češtine – ťažko odhadnem vhodný ekvivalent. Tu prečítať z Fúšikadenu s404. duchovia viera v duchov sa objavuje už v príbehoch secuwa v heianskom období (Nihon rjóiki, Kondžaku monogatari), kde sa prejavuje ako súčasť pôvodnej japonskej zbožnosti a súvisí s vierou v trvalé duchovné putá, ktoré sa nepretrhnú ani po smrti. V nó sa duch po smrti vracia, aby sa vysporiadal so svojou pozemskou minulosťou. Hry s touto tematikou sa označujú ako mugen-nó (hry snov a vidín). Hry nó - delenie podľa charakteru hlavnej postavy š(i)te mugen-nó (nó snov a vidín) a genzai-nó (realistické) podľa koncepcie predstavenia júgen (s „klasickým pôvabom“) a hijúgen (neskoršie, bez júgenu) dnes poznáme asi 3000 hier – ca 250 je genkókjoku = repertoár „v súčasnosti hraných hier“. Tieto sa delia na 5 skupín: 5 skupín a tradičná zostava predstavenia (1.a. Okina: prastarý scénický útvar, zrejme pôvodný typ rituálneho tanca, z ktorého sa nó vyvinula) 1. (b.) Waki-nó + 1. kjógen 2. Šura-nó + 2. kjógen 3. Kazura-nó + 3. kjógen 4. Jonbanme-mono + 4. kjógen 5. Kiri-nó + cuke-šúgen (záverečná modlidba) Poradie v programe s viacerými hrami nie je náhodné ani ľubovoľné, ale riadi sa tradíciou piatich skupín hier („gobandate“). Pri úplne najoficiálnejších predstaveniach, napríklad v slávnostnom období Novoročných sviatkov (Ošógacu) alebo v prípade posväcovania nového divadla, predstavenie otvára prastarý scénický útvar Okina („Starec“), ktorý sa zachoval ešte spred čias sformovania nó. Tancujúca postava starca v ňom symbolizuje dobroprajné božstvo, udeľujúce svoju milosť a priazeň zemi a národu. Inak sa predstavenia začínajú priamo hrou z Prvej skupiny (Waki-nó), ktorá predstavuje slávnostné a dobroprajné hry, pri ktorých sa zjavujú božstvá alebo sa hovorí o šťastí celého národa. Druhú skupinu (Šura-nó) tvoria hry o bojovníkoch, čerpajúce námety hlavne z Rozprávania o rode Taira – často okrajové epizódy. V Tretej skupine (Kazura-nó) je hlavnou postavou žena. Štvrtá skupina (Jonbanme-mono) pravdepodobne vznikla ako kategória „toho ostatného“, a Piatu skupinu (Kiri-nó), uzatvárajúcu oficiálny päťdielny program predstavenia, tvoria hry o zjaveniach rozličných démonov či buddhistických avatárov. Program často uzatvára aj citovo hlboká hra (napr. Sumidagawa), ktorá striktne nepatrí do Piatej skupiny. 5 smerov šite Kanze Hóšó Komparu Kongó Kita texty nó najpoetickejšia japončina, lyrická než dramatická rytmus 7-5 zdedený cez širabjóši z imajó dikcia rengy dráma takto v jap. literatúre vyšla z poézie, kým na západe (Grécko) to bolo naopak! K TOMUTO EŠTE POVINNÉ ŠTÚDIUM: vybrané kapitoly z Rumánek: Japonská dráma nó – žáner vo vývoji. Kapitoly: Kannami s. 93-104 Zeami s. 119-154 Hry s. 185-211 Jazyk a poetika nó s, 284-293 Nó v slovenskom preklade úvod + „Preklady“ s. 307-312 nó Starena hôr s. 371-392 ________________________________ [1] Matisoff 1978 s. 39.