1
Stolice a ich písomná produkcia v období novoveku
Zuzana Nemcová
Šľachtické stolice zohrali významnú úlohu v dejinách Uhorska a takmer deväť storočí
ich existencie sa zapísalo aj do historického vedomia obyvateľov týchto regiónov. Dodnes sa
podieľa na ich identite a mnoho z nich uvádza ako svoje rodisko Liptov, Turiec, Spiš,
Zemplín či Gemer.
Stolice ako územnosprávne útvary šľachtickej autonómie boli výsledkom dlhodobého
vývoja, počas ktorého sa pôvodné kráľovské španstvá zmenili na inštitúcie reprezentujúce
záujmy hlavne strednej šľachty. Táto premena bola po právnej stránke ukončená až začiatkom
16. storočia. Stabilizácia stoličnej správy prebiehala postupnými krokmi a charakterizuje ju
sedem znakov: stále sídlo, stavba stoličného domu, udelenie stoličného erbu a osobitnej
stoličnej pečate, stále pôsobenie stoličného notára, pravidelné vedenie úradných kníh
a počiatky stoličného archívu. Stabilizácia v jednotlivých stoliciach mala vlastné tempo
a pravidlá, v niektorých stoliciach išlo naozaj o dlhodobý proces. Napríklad Bratislavská
stolica získala vlastné stále sídlo pre administratívu a archív až koncom 18. storočia
prebudovaním budovy kláštora Trinitárov v Bratislave. Námestie, kde sa budova nachádza,
dostalo neskôr pomenovanie Župné námestie.
Život v Uhorsku v období novoveku významne ovplyvnili tri faktory, ktoré nastali po
prehratej bitke pri Moháči. Prvým faktorom bola zmena dynastie na uhorskom tróne a s tým
súvisiace začleňovanie územia Uhorska do habsburskej monarchie. Druhým významným
faktorom bolo obsadenie centrálnej časti Uhorska Osmanskou ríšou a nutnosť budovania
obrany voči vojenským aktivitám osmanských vojsk. Tretí faktor, ktorý ovplyvňoval nielen
cirkevné ale aj politické dianie v jednotlivých regiónoch, bola reformácia a s ňou súvisiaca
rekatolizácia. Komplikovaná vnútropolitická a zahraničnopolitická situácia vyústila do
2
viacerých protihabsburských stavovských povstaní, ktoré destabilizovali región viac ako sto
rokov až do podpísania Satmárskeho mieru v roku 1711.
Napriek snahám habsburských panovníkov o centralizáciu zostávala správa šľachtických
stolíc pomerne dlhé obdobie takmer nedotknutá zmenami na centrálnej úrovni. K obratu došlo
až počas panovania Márie Terézie. V porovnaní s ostatnými krajinami rakúskej monarchie
bolo zavádzanie reforiem v Uhorsku výrazne pomalšie a narážalo na nízke nasadenie ba až
programovú neochotu stoličnej exekutívy. Situácia bola natoľko neudržateľná, že Jozef II. sa
odhodlal k reforme verejnej správy a stavovskú samosprávu fakticky zrušil. Po jeho smrti sa
právomoc stolíc obnovila a pretrvala až do roku 1848.
Ale vráťme sa k stoličnej správe v prvých desaťročiach 16. storočia. Tú mali pevne v
rukách predstavitelia strednej šľachty a jej hlavným znakom bola samosprávna nezávislosť.
Autonómia stolíc sa najskôr prejavila v súdnej oblasti. Najstarším úradujúcim orgánom bola
súdna stolica ( sedes judiciaria- sedria), ktorá riešila súdne záležitosti stoličnej šľachty už od
konca 13. storočia. Súdna právomoc stolíc sa vzťahovala na všetky osoby a majetky na ich
území, pokiaľ nepatrili k vyňatým z tejto kompetencie. Nepodliehali jej dediční hlavní župani
a veľmoži, ktorí patrili pod jurisdikciu kráľovskej kúrie, ďalej slobodné kráľovské mestá,
kráľovské majetky a duchovní. Počet členov tohto zborového orgánu postupne narastal, tvorili
ho podžupan, slúžni, prísažní prísediaci a v prípade potreby aj mimoriadni prísediaci, neskôr
apelační alebo tabulárni sudcovia.
Najvyšším orgánom stolice bola generálna kongregácia (cogregatio generalis), zvolávaná
niekoľkokrát ročne. Účasť na zhromaždeniach bola pre príslušníkov šľachty povinná,
neospravedlnená neúčasť sa pokutovala. Ťažiskom rokovaní boli administratívno-správne
záležitosti. Prítomní boli verejne oboznámení so zákonmi a nariadeniami panovníka
a najvyšších krajinských hodnostárov, publikovali sa intimáty Miestodržiteľskej rady
a prípisy Uhorskej komory. Riešili sa otázky daňové, urbárske, vojenské a obranné. V rámci
3
vlastnej správy stolíc sa odsúhlasovali štatúty, volili sa stoliční funkcionári a zástupcovia
stolice na zasadania krajinského snemu. V naliehavých prípadoch mal podžupan právo zvolať
tzv. partikulárnu kongregáciu, ktorej sa nemuseli zúčastniť všetci šľachtici. Ak prijalo takéto
zhromaždenie nejaké rozhodnutie, muselo byť dodatočne odsúhlasené na generálnej
kongregácii.
Od začiatku 16. storočia sa postupne zvyšoval počet volených stoličných úradníkov
a stolice začali zamestnávať aj zmluvných zamestnancov. Na kontrolu a výstavbu ciest
a mostov bola zriadená pozícia stoličného inžiniera (geometer), o zdravotné pomery sa staral
lekár (doctor, medicus, physicus), dohľad nad pôrodnosťou patril do kompetencie babice,
niektoré stolice zamestnávali samostatného archivára, správcu stoličného domu, správcu
väznice a ozbrojenú poriadkovú službu.
V praxi prebiehali rokovania oboch najvyšších stoličných orgánov častokrát tesne po sebe a aj
záznamy z nich boli zapisované do jedného protokolu. Až začiatkom 18. storočia si stolice
začali viesť samostatné sedriálne (súdne) protokoly.
Rozvoj diplomatickej činnosti stoličnej správy v novovekom období súvisí s vývojom
spísomňovania v centrálnych inštitúciách, s rastom vzdelanosti a s upevnením vedomia
potreby písomne zaznamenávať nielen právne akty, ale aj rôzne rozhodnutia, či pamätné
udalosti.
V postupne narastajúcom množstve písomností mali spočiatku dominantné postavenie listiny,
ktoré produkovali stolice už v období stredoveku. Vzrastal tiež počet listov, ktoré sa stali
obľúbeným prostriedkom oznamovania nielen úradov a inštitúcií, ale aj súkromných osôb.
Začiatkom 16. storočia si stolice začali viesť záznamy zo zasadaní stoličného súdu a neskôr
kongregácií. V novovekej kancelárskej praxi badáme úzky súvis medzi vedením úradných
kníh a produkciou spisov.
4
Spisy tvorili v stoličných kanceláriách prílohy k protokolom a ukladali sa
chronologicky podľa poradia na rokovaniach kongregácie. Keďže stolice boli samostatnými
hospodárskymi subjektmi, z ich činnosti vznikali aj písomnosti účtovnej povahy.
Z diplomatického hľadiska rozoznávame teda v písomnej produkcii stolíc v období
novoveku päť diplomatických kategórií: listiny, listy, úradné knihy, spisy a účty.
Z formálneho hľadiska delíme listiny vydané stoličnými funkcionármi na patenty a zatvorené
listiny. Vydavateľmi boli buď jednotliví funkcionári samostatne, alebo sa na vydaní listiny
podieľali viacerí funkcionári v rôznych kombináciách. Najčastejšími spoluvydavateľmi
župana boli slúžni, hlavne v súdnych listinách a svedectvách. Ak bol vydavateľom podžupan,
spoluvydavateľmi boli slúžni a prísažní. Listiny boli spečatené pritlačenými alebo
zatváracími pečaťami. Podľa počtu vydavateľov sa počet pečatí na listinách pohyboval od
jednej po päť, ale zachovali sa písomnosti spečatené dokonca 7 pečaťami. Stolice do polovice
16. storočia nemali udelený erb a nepoužívali teda ani autentickú pečať.
Túto problematiku upravoval článok 62 dekrétu č. 12 Ferdinanda I. z roku 1550, na jeho
základe mala každá stolica požiadať o erb a pečať. Viaceré stolice dekrét v krátkom čase
rešpektovali a po písomnej žiadosti im panovník udelil erb prostredníctvom erbovej listiny.
Overovanie písomností súkromnými pečaťami funkcionárov pretrvalo však až do konca 17.
storočia. Napríklad Bratislavská pristúpila k používaniu stoličnej pečate až na prelome 17.
a 18. storočia.
V období panovania Jozefa II. v rokoch 1786 – 1790, používali stolice typizované
typárium s uhorským štátnym znakom.
Z hľadiska obsahu môžeme listiny Bratislavskej stolice rozdeliť do štyroch skupín. Sú to
súdne listiny, dosvedčovacie a potvrdzovacie listiny, ochranné listiny a relácie Pisári
používali pri koncipovaní listín predlohy. Koncom 17. a v 18. storočí slúžil pisárom ako
predloha špeciálny formulár pre stolice „Stylus seu Variarum expeditionum in Comitatibus“
z roku 1689. Zo stoličných listín sa javí najpočetnejšia skupina súdnych listín. Systém
súdnych listín, ktoré dokumentujú jednotlivé fázy súdneho procesu, sa utvoril už v období
stredoveku. Medzi súdnymi písomnosťami sa v najväčšom množstve nachádzajú
predvolávacie, napomínacie listiny, odročovacie a vyšetrovacie, z ktorých sa v priebehu 17.
storočia vyvinuli vyšetrovacie zápisnice. Početne sú zastúpené aj rozsudkové listiny. Ďalšiu
5
skupinu listín predstavujú dosvedčovacie a potvrdzovacie listiny. Väčšina z nich súvisela
s riešením majetkovoprávnych sporov. Patria sem tiež rôzne osobné svedectvá , napríklad
o šľachtickom pôvode, o počestnom pôvode, o nemajetnosti či chudobe. Pre osobnú
bezpečnosť obchodníkov, alebo vyslancov vydávali stolice ochranné listiny, ktoré slúžili ako
pasy (litterae compassuales, salvi pasus, salvi conduktus). Platnosť šľachtického privilégia na
území stolice zaručovali afirmačné listiny, ktoré sa neskôr modifikovali na potvrdzovacie
formulky napísané priamo na pôvodných privilegiálnych listinách. Poslednou skupinou listín
z produkcie Bratislavskej stolice sú správy a hlásenia – litterea relatoriae. Podľa adresáta
ich môžeme rozdeliť do dvoch skupín. Prvú skupinu tvoria správy a hlásenia určené
nadriadeným orgánom a inštitúciám, teda panovníkovi, Miestodržiteľskej rade, gubernátorovi,
palatínovi ,Uhorskej komore a podobne. V druhej skupine týchto listín sú tie, ktorých autormi
boli jednotliví funkcionári stolice a prezentovali ich na stoličných zhromaždeniach.
Z hľadiska obsahu môžeme správy a hlásenia rozdeliť do troch skupín: 1. tie, ktoré súviseli
s uplatňovaním súdnej právomoci stolíc, 2. správy a hlásenia o hospodárskych
a verejnosprávnych záležitostiach a 3. relácie o vojenskej situácii.
Množstvo vydaných správ a hlásení vzrástlo hlavne po nástupe Márie Terézie a Jozefa
II. na trón. Stolice boli povinné zasielať nadriadeným orgánom správy, týkajúce sa rôznych
oblastí života pravidelne v ročných, od polovice 18. storočia v polročných intervaloch.
Používanie listov ako prostriedku na komunikáciu sa ujalo v diplomatickej praxi už
v stredoveku. Listy členíme na úradné alebo súkromné, čomu zodpovedá aj ich vyhotovenie.
Listy stolice ako kolektívneho orgánu alebo listy jednotlivých funkcionárov sú listami
písanými v úradných záležitostiach. Výnimku tvorí málopočetná skupina listov stoličných
funkcionárov, písaných v súkromných záležitostiach. Spôsob vyhotovenia listov aj ich štýl
bol ovplyvnený formálnymi znakmi listín. Postupne dochádzalo k určitým zjednodušeniam,
vynechávaniu či prehadzovaniu niektorých častí. Pri listoch je typickým znakom spôsob
zloženia, ktorý umožňoval doručovanie v zatvorenej forme uzatvorenej zatváracou pečaťou.
Koncom 17. a začiatkom 18. storočia sa začala používať obálka, do ktorej sa vkladal
podpísaný list a pečať sa presunula na obálku.
Stolice písali okrem odpovedí na množstvo mandátov, nariadení a listov od nadriadených
orgánov či funkcionárov tiež veľké množstvo žiadostí, prosieb a sťažností, ktoré sa týkali
6
hlavne zlej hospodárskej situácie a preťaženia vojenskými dávkami. Veľmi čulá bola listová
komunikácia aj s inými stolicami a so slobodnými kráľovskými mestami. Listy mestečkám,
obciam, cechom a podobne reprezentujú korešpondenciu s podriadenými inštitúciami.
Postavenie adresáta v hierarchii vtedajšej spoločnosti sa uplatnilo aj v použitom štýle, výbere
oslovenia a označení odosielateľa. Osobitnou skupinou listov sú sprievodné a poverovacie
listy pre stoličných vyslancov a rôzne príležitostné gratulačné a pozdravné listy. V 18.
storočí sa úradné listy stali nevyhnutným doplnkom správ a hlásení pre nadriadené inštitúcie,
kde vo forme sprievodných listov oznamovali vypracovanie a zaslanie príslušných informácií.
Ďalším typom písomností, ktoré produkovali už stredoveké kancelárie sú knihy.
Z hľadiska funkcie ich delíme na úradné a pomocné. Niektoré stolice používali už v 14.
storočí registre pokút a hľadaných osôb. V 16. storočí začali stolice do svojej praxe zavádzať
aj písomné zaznamenávanie rokovaní svojich najvyšších orgánov, sedrie a generálnej
kongregácie.
K najstarším protokolom patrí protokol Zvolenskej, Liptovskej, Trenčianskej a Turčianskej
stolice. Do konca 16. storočia sa vedenie protokolov zaviedlo do kancelárskej praxe takmer
vo všetkých stoliciach.
Mnohé stolice si až do prvej tretiny 18. storočia zaznamenávali do protokolov zápisnice zo
zasadaní stoličného súdu aj generálnej kongregácie. Zapisovanie však nebolo systematické
a viaceré roky absentujú. Samostatný sedriálny protokol si stolice postupne zavádzali až
v prvých desaťročiach 18. storočia. Začiatkom 18. storočia došlo aj k formálnej zmene vo
vedení kongregačných protokolov. U nadriadených inštitúcií sa upustilo od odpisovania
dekrétov a nariadení a zaviedlo sa len ich citovanie. To malo vplyv na spôsob vedenia
zápisníc, v tom zmysle, že sa hľadalo riešenie, ako vizuálne oddeliť nariadenia vyšších
orgánov od rozhodnutí stoličných orgánov. Niektoré stolice to riešili zavedením dvoch
stĺpcov v protokole. Prijaté podania zapisovali v stĺpci pod názvom „exhibita, relata“
a rozhodnutia stolice pod označením „decisa“. Bratislavská stolica vyriešila tento problém
v roku 1730 zavedením samostatného protokolu. Dostal názov dekretálny a zapisovali sa do
neho všetky dekréty, mandáty a iné nariadenia nadriadených inštitúcií.
Pre vlastné rozhodnutia viedli protokol s názvom „determinačný“. Počas vlády Jozefa
II. bol tento systém narušený reformou verejnej správy. Do kancelárskej praxe boli zavedené
7
knihy normálií a mandátov, písomnosti expedované stolicou a ostatné podania boli
zapisované do podacích protokolov. Ak sa na úradné knihy bratislavskej stolice pozrieme
z hľadiska typov správy môžeme skonštatovať, že do začiatku 18. storočia vystačila stoličná
kancelárska prax s vedením jednotného protokolu, do ktorého sa zapisovali zápisnice
z rokovaní stoličného súdu aj generálnej kongregácie.
Od druhej polovice 18. storočia môžeme systém úradných kníh rozdeliť do štyroch
základných skupín: 1. Knihy právnych noriem a predpisov, kam môžeme zaradiť
dekretálne protokoly a protokoly normálií a mandátov
2. Knihy vlastnej správy: túto skupinu tvoria kongregačné protokoly a determinačné
protokoly.
3. Knihy hospodárskej správy a financií: patria sem tie úradné knihy, ktoré súvisia
s rozvrhom a výberom daní a vlastným hospodárením stolice.
4. Súdne knihy: do tejto skupiny radíme sedriálne protokoly, ktoré obsahovali do
polovice 18. storočia problematiku civilného aj trestného súdnictva. Od polovice 18. storočia
si stolica zaviedla protokoly trestných procesov. Ku knihám civilného súdnictva môžeme
priradiť aj intabulačné protokoly (evidencia dlhov a požičiek) a investigačné protokoly
(vyšetrovanie šľachtického pôvodu).Medzi pomocné knihy Bratislavskej stolice patria:
elenchy, indexy, registre a podacie protokoly.
Veľmi početnú skupinu písomností obdobia novoveku tvoria spisy. V západnej časti
Európy sa objavila organická spisová jednotka už v 16. storočí, v Uhorsku sa začala
udomácňovať v najvyšších krajinských úradoch koncom 18. storočia. Na úrovni stolíc
nevznikali klasické spisy „v užšom zmysle“ vo forme podanie-koncept vybavenia-čistopis
vybavenia. Všetky písomnosti, ktoré boli podkladom k rokovaniu generálnej kongregácie boli
len prílohami k protokolom a ukladali sa chronologicky podľa poradia na rokovaniach
kongregácie. Väčšina úradnej agendy stolíc súvisí s uzneseniami a rozhodnutiami kongregácií
a sedrií. Podľa toho sa stoličná agenda delí na kongregačné /administratívne spisy a súdne
spisy.
Koncom 18. storočia došlo k určitej diferenciácii a členení v rámci administratívnych
spisov. Z účasti stoličných zástupcov na zasadaniach snemu sa začala vytvárať skupina
snemových písomností (diaetalia), daňové písomnosti (contibutionalia) zahŕňajú okrem
8
daňových súpisov aj rôzne podklady účtovného charakteru. Samostatne sa začali ukladať aj
vojenské písomnosti (militaria). Veľkú a obsahom rôznorodú skupinu tvoria šľachtické
písomnosti (nobilitaria). Patria sem spisy šľachtických rodín, súpisy šľachty, insurekčné spisy,
genealogické tabuľky. V roku 1768 sa začali v súvislosti so zavádzaním tereziánskeho urbára
samostatne manipulovať písomnosti, ktoré sa týkali nového urbára. To bolo základom
urbárskych písomností (urbarialia). Rozsiahla skupina súdnych spisov vznikla z vykonávania
súdnej právomoci stolíc. Od polovice 18. storočia sa začali súdne spisy pri manipulácii deliť
na civilné (občianske) a trestné. Civilnú agendu reprezentujú Spisy stoličného súdu (acta sedis
iudiciariae), procesné spisy (acta procesualia), konkurzné spory (concursualia), testamenty
(testamenta) a sirotské spisy (orphanalia).
Trestné písomnosti sú členené do dvoch obsahom veľmi podobných skupín: Spisy trestného
súdu (acta sedis criminalis) a trestné spisy procesné ( acta processum criminalium).
Účtovné písomnosti stolíc sú súčasťou daňovej agendy, časť sa nachádza aj medzi
vojenskými písomnosťami. Písomnosti účtovnej povahy zo staršieho obdobia sa nachádzajú
v kongregačných protokoloch, kde sú zaznamenané vyúčtovania hlavného výbercu daní, ktoré
predkladal na zasadaniach generálnej kongregácie. Finančné záležitosti boli v stoliciach
spravované v dvoch oddelených pokladniciach: domácej (cassa domestica) a vojenskej (cassa
militaria). Účtovnú agendu stolice môžeme podľa druhov rozdeliť na účtovné knihy, účtovné
predpisy, vyúčtovania, čiastkové účtovné výpisy a účtovné doklady.
V závere môjho príspevku môžem skonštatovať, že zmeny v diplomatickej produkcii
stolíc v období novoveku boli v podstate až do panovania Márie Terézie a Jozefa II. veľmi
pozvoľné, vyvolané prirodzeným vývojom stoličnej samosprávy. Na konci 16. storočia sa
zvýšili aktivity stoličnej správy v oblasti administratívno-správnej. Došlo k oddeleniu
zasadnutí stoličného súdu a generálnej kongregácie, čo dokumentujú zápisnice oboch
najvyšších orgánov stolice. K faktickému oddeleniu vedenia administratívnych a súdnych
písomností došlo však až začiatkom 18. storočia. Okruh pôsobenia stoličných orgánov sa
postupne rozširoval za panovania Karola III. a hlavne Márie Terézie. Zavádzanie početných
reforiem panovníčky do praxe si vyžadovalo spoluprácu na úrovni stoličného aparátu. Nároky
na stoličné úradníctvo sa zvyšovali, ale vzrastala aj kontrolná úloha štátu a pozvoľna boli
9
potláčané samosprávne funkcie stolíc. Nárast byrokratizácie je viditeľný aj v množstve
a postupnej diferenciácii stoličných písomností koncom 18. storočia.