hes, zubatá, heš! V ten deň, keď na oblohe vzblkla žiara požiaru, prasklo mi slepé črevo a celé brucho mi zalial hnis. Položili ma na stôl pod velkú lampu a spýtali sa ma: — Andrius Satas, viete rátať? — Ak treba, môžem aj do tisíc, — vystatoval som sa a začal som usilovne rátať, lenže som sa pomýlil a musel som začať odznova. V tom čase už Kaminskasovie maštal blčala v ohni a jazyky plameňov olizovali oblohu. Brat môjho otca Boleslovas Satas nebol ani radový požiarnik, ani požiarnický velitel, ale ako prvý si vyhrnul golier na saku a vrhol sa rovno do pažeráka plameňov. V ten deň som vdýchol éter a ani som nežmurkol, keď mi vyrezali slepé črevo a vyčistili brušnú dutinu. Brat môjho otca Boleslovas Satas nebol požiarnik, ale jednako zachránil pred smrťou jedno z piatich prasiat Kaminskasovcov. Sako mal zafúlané od sadze, obočie mu obhorelo, ale rozpačito povedal, akoby sa hanbil, a ospravedlňoval za svoj čin obyvateľom mestečka, ktorí sa zhŕkli pri plotoch: Keď do domu vnikne ej, nechá aspoň múry, ale oheň sa nezrutuje nad ničím. A naozaj, keď som sa už bez slepého čreva vrátil domov, ostali z Kaminskasovie maštale Iba spomienky a holé základy. Večer toho istého dňa, keď sa zo zho-reniska eäte dymilo, brat môjho otca Boleslovas nesmelo zaklopal na dvere Kaminskasovie domu. Chcel sa len opýtať, či sa nenaäli okuliare, ktoré stratil pri požiari, pretože bez okuliarov je ako bez rúk_Lenže /v ' nič sa neopýtal, lebo celá Kaminskasovie rodina — Kaminskas, jeho žena Kaminskasová, najkrajšia a najtichšia žena v mestečku, ich deti, dcéra Liuka a syn, ktorého prezývali Krpáň — sedela za stolom a v pote tváre sa napchávala prasiatkom, ktoré zachránil Bo-leslovas. Kaminskas nepozval Boleslovasa k stolu, len nalial za pohárik pálenky a kázal Liuke: — Liucina, daj mu to! Boleslovas vypil pálenku vo dverách. — Liucina, daj mu obhrýzť nejakú kosť, — povedal potom Kaminskas. Liuka vyprskla od smiechu a opäť sa pohla k dverám. — Dieta moje, vari som bez okuliarov naozaj taký smiešny? — spýtal sa Boleslovas. I", — Neviem, — odvetila ťahaví Q iuka. Brat môjho otca si kosť nevzal, len pohladkal Liuku po hlave a smutnými očami bez obočia pozrel na Ka-minskasa: — A ja som si myslel, že ste človek. — Tiež som si to myslel, — uškrnul sa spotený Kaminskas. — Veď som nikoho nežiadal, aby skočil do ohňa. A zabuchol dvere Boleslovasovi pred nosom. Keď som sa vrátil z nemocnice, popol zhoreniska už dávno vychladol, rozvial ho vietor a mne bolo veN mi lúto, že som nemohol vidieť horiacu maštaľ, kde volakedy zdochla krava, ktorú Kaminskasovcom predal můj starý otec. _ Vtedy bolo leto v rozkvete, také leto, aké sa pritrafí hádam iba raz v živote, a všetky ostatné letá sa zdajú nepravé v porovnaní s tým jediným. No prečo je to tak — ktohovie. Ako dnes vidím jasný slnečný deň, vypaseného prekvapeného kocúra, ktorý sa šmýkal po rozpálenej plechovej streche, na podobločnici pohár s čiernymi štetinami z brady v mydlovej vode, čo sa ponášala na včerajšiu bielu kávu, /ty Ležal som v spacej sieti medzi dvoma javormi, bol som zababušený do zŕmnika a vlneného šálu a cítil som sa tak, akoby som bol vykonal hrdinský čin, pretože všetci jednostaj húdli, že ma len tak-tak vytrhli z mocných pazúrov smrti. Brat môjho otca Boleslovas sa pri tejto príležitosti vyparádil do bielej pásikavej košele bez goliera. V ten deň sa mi K^5f°> ^e ce^ svet sa na mňa usmieva a triumfuje, '-a-norat môjho otca Boleslovas mi pripol na zimník svoje tri medaily a rad. Hojdal spaciu sieť a vyhrával na ústnej harmonike; kocúr sa ďalej plazil pu rozpálenej streche a mraučal,^otom_Sä~côEôsí"žTálÄ pozrel na nás a ja som sa namas^rozosrniar^R^otec a matka vyšli do pitvora pozrieť, ako sa smejem. Usúdili, že len Boleslovasovi sa podarilo rozosmiať ma, a pochvalne mu prikyvovali hlavou. Boleslovas, — povedal som. •— Ak niekedy budnem na tento deň, musíš mi ho pripomenúť. — Naozaj je to nádherný deň, — ozval sa Boleslovas, pozrel na plechovú strechu, čo sa ligotala na slnku, vytiahol z vrecka akýsi predmet zabalený do vreckovky a podal mi ho. — Nechce sa mi jest, — povedal som. Boleslovas fúkol do ústnej harmoniky a smutne sa usmial: — Keď si ležal v nemocnici, povedal som: „Choď preč, zubatá, od syna môjho brata Andriusa Šatasa — veď ešte neochutnal orechový chlieb. Heš, zubatá!" — Heš! — zopakoval som, hodil som rukou a kocúr sa zošmykol z plechovej strechy. Odhryzol som kúštik trochu lepkavého a akéhosi čudného chleba, ktorý chrumkal medzi zubami, a ústa mi naplnila vôňa orechov. Boleslovas začal hrať na ústnej harmonike a naďalej jednou rukou hojdal spaciu sieť. — Heš, heš, — opakoval som spevavoy vysoko nad zemou, O rjdajúc sa Na zimníku mi štrngali medaily a jemná, osviežujúca vôňa orechov z mojich úst zaplnila celú oblohu nad stromami, nad bzučiacimi telefónnymi drôtmi, nad družstevným dvorom zbrázděným kolajami, nad Fin-kelsteinovým holičstvom aj predajňou petroleja a ľuďom od tejto vône stepleli studenornodré oči, ostali orieškovohnedé, s dvoma zlatými iskričkami. oheň, ktorý spálil boleslovasa „Narodili sme sa ako Litovčania!" vyspevoval si každé ráno pri holeni Antanas Satas, môj otec, a nikdy sa nezamýšľal nad tým, že jeho rodný otec, môj starý otec, bol kulak. No obidvaja s Boleslovasom sme sa zo všetkých síl usilovali prevychovať ho. Keď sta-rý otec predal Kaminskasovcom svoju kravu s ľubozvučným litovským menom a tá na druhý deň zdochla, len sa krivo uškrnul: — Čo sa dá robiť, poľský šľachtic nie je sedliak, ale zlodej! — Pretože v mladosti mu akýsi Poliak odrezal britvou vrecko so všetkými peniazmi a starý otec prorokoval: — Dnes mi šlohli mešec, a zajtra nám ukradnú Vilnius. Keď sa Boleslovas zoznámil s mojou mamou, povedal jej otvorene: — Bol by som veľmi šťastný, drahá, keby ste šli so mnou do kina. —■ Prečo nie, — odvetila mama. A tak chodili dva a potom aj tri razy v týždni do kina. No vtedy zasiahol starý otec a zákerne sa spýtal: — Boleslovas, šíria sa chýry, že sa chceš stať otcom môjho milovaného vnuka Andriusa Satasa... — Veľmi by som chcel, — prikývol Boleslovas a vydržal jeho pohľad. — Boleslovas, vari ti čert rozum pomútil? — Ale nie, — odsekol Boleslovas a sklopil zrak. ;io/ — Pomútil, neškriep sa s otcom. Tuším mám najvyšší čas pripraviť sa, že mi pukne srdce, pretože bohvie, čo ešte vyparatíš ... A starý otec sa nemýlil, keď sa pripravoval na to, že rnu pukne srdce, lebo keď Boleslovas naposledy zašiel do kina, zveril moju mamu Elyte do opatery môjmu otcovi Antanasovi a sám ufujazdil do Španielska. Španieli mali obrovskú radosť, keď ho zazreli medzi sebou. Napríklad mu hovoria: „Ustupujeme, Boleslovas, krv nám zaliala oči." A Boleslovas si vytrie oči a zavrtí hlavou: „Viete, nie som bežec, mám slabé pľúca.1' A čo by ste ho aj zabili, suka do seba orechový chlieb a páli do fašistov z guľometu. A tí kričia: „Vzdaj sa!" S Boleslovasom sa nedalo vždy dohovoriť ani po litovsky a po španielsky vedel iba „No pasaran!" a bašta. No Boleslovas sa kruto prerátal, keď zveril moju mamu Elyte do opatery môjmu otcovi, pretože ten ju vedel ochránit pred sebou iba dva roky. Boleslovas mal tuberkulózu, ako aj môj otec, na jeho slabé pľúca bolo treba streptomycín alebo čosi také. Môj starý otec daroval v pravej chvíli sovietskej vláde svoju pôdu, predal dom a za získané peniaze kúpil desať gramov streptomycínu. Dlho si lámal hlavu, ktorému synovi má dať prednosť, pretože desa! gramov lieku bolo pre pľúca obidvoch to isté ako kvapka vody na rozžeravený kameň. A tak Boleslovas v rozpakoch povedal, že jeho pľúca sa celkom zaobídu bez toho zázračného lieku. Môj otec chápavo mlčal, nič nenamietal a jeho pľúca vstrebali všetok streptomycín ako vyprahnutá pôda blahoda£nú dažďovú vlahu. Boleslovas už možno naozaj nepotreboval nijaký liek, pretože v jeden krásny deň, keď sa v mestečku objavil cirkus, s ktorým ušla Kamin-skasová, podišiel k mojej mame a ťažko dýchajúc povedal: — Bol by som veľmi šťastný, keby ste so mnou zašli naposledy do cirkusu. /H/ — Dobre, Boleslovas, — odpovedala clivo moja mama, ktorá stála v kuchyni medzi hrncami. — Keď sa zotmie, pokúsim sa odísť. No keď sa zotmelo, musela zašívať môjmu otcovi deravé nohavice a potom už bolo velmi neskoro. A Boleslovas pozeral v cirkuse sám, ako jeden chlap celkom obyčajnými, nie ocelovými čeľusťami rozhrýza klince ako orechy a vypľúva oheň. A Kaminskas v tom čase splietal z motúzov korbáč, lebo jeho žena Ka-minskasová nemohla odtrhnúť oči od chlapa s obyčajnými, nie oceľovými čeľusťami. Vedno s Liukou a Krpáňom sedela takmer na každom predstavení, Keď Kaminskas napokon splietol korbáč a začal vyháňať Kaminskasovú z cirkusu s revom: ,,Tu je maštaľ, smrdí to tu ako v maštali!", Boleslovas ho schmatol za ruku: — Vy sám ste z maštale! — Boli to posledné Bo-leslovasove slová, ak nerátame niekoľko španielskych, pretože na sluchách mu vystúpili žily a oheň, ktorý — ako sa vraví — mu celý život netlel, ale jasne blčal v prsiach, zrazu vyšľahol von ... teraz, chvalabohu, nie je stredovek Kosti sa zjavovali a znova mizli, lebo pri jesennom rýľovaní ich vyvracali na povrch a na jar ich znova zakopávali. Kosti boli mojím jediným zdrojom príjmov a jedinou nádejou, že uvidím siedmy raz po sebe Tarzana, ktorý sa vymanil zo železnej klietky na voľné priestory džunglí. Šesť ráz mi dal peniaze na film otec, ale na siedmy raz sa zaťal, čo by som sa roztrhal — vraj dosť, aj tak už vrieskaš zo sna, nedáš mi spať. Pozrimeho, aký pán! Ak chceš byť nezávislý, poraď si sám, ako vieš. Nuž som blúdil po záhradách a zbieral kosti. Kostičiek bolo vcelku dosť, ale mohlo by ich byť aj viac. Za poštou sa už začínalo Ml panstvo Kaminskasovcov. Len čo človek vystrčí nos spoza pošty, vynorí sa ihneď odkiaľsi tá striga Liuka a začne zapárať. Nuž aj v ten deň priam vyrástla spod zeme celá trojica Kaminskasovcov — Liuka, Krpáň a ich najstarší brat, ktorého prezývali Žubrienka a ktorého neskôr posadili do basy za to, že do krvi zmlátil vlastnú tetu, a ešte za čosi — a všetci traja mi rozkázali, aby som vysypal kosti na zem. Žubrienka, odporné indivíduum s plochou hlavou — možno preto, lebo Kaminskas ho bil akoby vopred za tetu už v matkiných útrobách •—■ zodvihol najväčšiu kosť s niekoľkými zubami, prezrel si ju a zvraštil čelo: — Vieš, čie sú to kosti? — Tu nie je vaša záhrada, — povedal som a začal som hádzať kosti nazad do vedra. — Jasne vidieť, že je to ľudáka čeľusť! — usúdil Žubrienka. — Kravská, nie ľudská, — namietol som. — Aha! —skríkol Krpáň, — Predáva nám zdochnutá kravy a potom si ešte príde po ich kosti! S ním a s Liukou by som si hravo poradil, ale Žubrienka ma schmatol za ucho a hromovým hlasom vyhlásil: — Odrežeme mu ucho. Nože ho podržte, kým si vytiahnem nôž. Teraz takýto nôž nenájdete ani za bieleho dňa s lampášom... Žubrienka otvoril nôž, prešiel palcom po ostrí a výrečne pozerajúc na mňa, opľúval nož a brúsil čepeľ o kosí. Krpáň sa mi oprel kolenom o bok a pritiahol si moje ucho. — Čo keby... sme mu ucho neodrezali... čo keby sme ho iba vystrašili? — Liuka si zahryzla do pery. Keď som nakoniec otvoril oči, ohmatal som si ľavú stranu hlavy — bola tam prázdnota a chlad. Žubrienka mal na dlani moje ucho a zazdalo sa mi, že sa ešte hýbe ako živé. Liuka sa bojazlivo postavila na prsty nôh, tiež chcela pozrieť na ucho, ale Žub- A3/ rienka ju odsotil a strčil si ucho do vrecka. Tak s pohvizdováním aj odišli, chvalabohu, zabudli na kosti. Chytro som ich nahádzal do vedra a utekal som domov. Celá rodina odhodila lyžice a vyskočila spoza stola: — Co sa ti stalo? Zbili ťa? — Nie, dnes ma nebili, — vzlykal som. — Len mi chceli, odrezať ucho. Otec si oddrhol, kázal mi, aby som sa upokojil, a sadol si k stolu, pretože — ako povedal — teraz sú iné časy, chvalabohu, nie je stredovek, do ktorého by nás chceli nepochybné vrátiť všelijakí Kaminskasovci a im podobní. Chvalabohu! potkany Môj otec voľakedy nechodil do terajšej jednoposchodovej školy, ale do starej, drevenej, čo stojí oproti fare. Nebola to zlá škola, ale bola v nej záfaha potkanov. V živote som nevidel a podistým nikdy neuvidím také potkanie hniezdo. Cez prestávky brúsili potkany po chodbách, nedalo sa s nimi nič robiť, cez vyučovanie trónili na peci, chvosty im ovísali dolu a pozerali na chrbát Skorpikisovej. Nebola to zlá učitelka, nebola škodoradostná, ale zle počula. Kedysi absolvovala ženský kurz v Petrohrade; muža jej ešte za cára roztrhali vlci a aj ju prenasledoval celý život jeden vlk s bielymi končekmi uší. No našťastie vždy nosila so sebou písomné práce, nuž sedela na strome a hádzala vlkovi do papule horiace písanky. Možno práve preto potkanom nevenovala nijakú pozornosť. Skorpikisová ma učila iba jednu zimu, potom si musela pobaliť kufre a pobrať sa do starobinca. Keď mi Liuka strčila do aktovky zdochnutého potkana a ja som sa potom pol roka pomočoval, starý otec prišiel do školy, ukrutne Skorpikisovej nabrýzgal a vy_ /l 4/ nadal jej do nerestníc. Skorpikisová ho počúvala s úprimným začudovaním — zdalo sa, že sa až od môjho starého otca dozvedela, že to nie je škola, ale potkanie hniezdo. Liuka to všetko počúvala so záujmom a ani nežmurk-la. Liuka bola najodpornejšia ženská, akú som videl. Liuka zabíjala palicou naše sliepky a plula do studne, lebo podia vlastného priznania bola striga a mala jedovatú slinu. A Kaminskas zavše v zlosti hovoril, že Liuka je dcéra pobehlice. Nech je, ako chce, ale raz ju dolapím, polejem petrolejom a spálim, hoci úprimne povedané, bez tejto strigy by bol život velmi nudný. — Vážená, — povedal starý otec Skorpikisovej na záver. — Môj vnuk Andrius Šatas neprestúpi prah tejto školy, kým tu zostane čo len jeden potkan! Zrazil palicou potkana z pece, priviazal mu k chvostu motúz a horiacim papierom ho podpálil. Potkan pravdaže pišťal ako najatý a ostatné potkany začuli jeho pišťanie. Ale starému otcovi sa to málilo, vyhnal potkana na chodbu, obehol s ním všetky triedy, pôjd, pivnicu, zborovňu a nazrel dokonca aj do záchodu. Všetci žiaci sa vystrčili z oblokov a pozorovali, ako môj horlivý starý otec naháňa potkana po dvore. Potom si utrel pot, zastavil rozzúreného potkana, rozkrútil ho nad hlavou a z celej sily ho vyhodil do vzduchu. Potkan preletel nad tromi domami, vletel do otvoreného obloka a rozpleštil sa na stole u Kamin-skasovcov, pričom padol pravdaže do kastróla s kapustnicou. Cha-cha! Ľahko je smiať sa! Ale potkany od tých čias navždy zmizli a nikto ich viac v škole nevidel. nemeňte sa, peniaze Na jar si môj starý otec lahol do postele a ani za svet z nej nechcel vstať. Podozrieval som ho, že simuluje, lebo teraz som musel namiesto neho rúbal /15/ raždie a podřezávat sliepky. Podřezávat sliepky je hnusná práca — človek zažmúri oči a pidliká, pidliká sliepke krk. — Režeš opačnou stranou, — povedal s odporom otec. — Tak si ich rež sám! —■ vykríkol som a hodil som sliepku aj nôž na zem. Lenže môj otec bol idealista, bridila sa mu krv a starý otec nevstával z postele, nuž som bol jediný chlap v rodine. Už to bolo pol roka, čo som ukradomky sliedil za starkým cez škáru vo dverách, lebo už dávno som mal plné zuby povinnosti opatrovať ho a každé ráno vynášať nočník. Usiloval som sa ho politicky prevychovať a každý deň som mu prinášal čerstvé noviny. Starý otec stonal, kašlal a ani mu na um neprišlo čítať, len si odtrhol z novín štvorcový zdrap, odplul doň chrchel, pekne poskladal papier a zahodil ho pod posteľ. No páčilo sa mu, keď som sedel na posteli a vysvětloval mu, že život je zo dňa na deň lepší v porovnaní s jeho temnými buržoáznymi časmi. Uštipačne sa uškrnul a ukázal na truhlu, v ktorej ležal v naftalíne jeho čierny oblek z kvalitnej anglickej látky. — Che-che, — ozval sa môj starý otec. — Nosím ho tridsať rokov, a nijako ho nemôžem zodrať. Aj do hrobu si ľahnem v anglickom súkne. — Všetko je možné, — zíval som. — Ja nie som kulak, zoderiem nohavice za mesiac. Vedel som, že ma má rád, ba aj mne sa, pravdu povediac, starký pozdával, bol celkom fajn. Nástojčivo simuloval chorobu až do výmeny peňazí. Pamätám si ako dnes, že bola krutá zima a vietor postŕhal drôty elektrického vedenia. Poštár priniesol listy a odišiel, a vietor tak tresol dvere o múr, že dom sa od základov zatriasol. Môj otec sa svojim a maminým menom pýtal v liste z kurzu zvyšovania kvalifikácie, či som neza- /16/ budol pozbierať slepačie vajcia a či neubližujem starému otcovi. Pri menovej reforme sa v meste šírili poplašné chýry. Ja som však veril nášmu štátu a štát ma skutočne nesklamal. V ten deň, ako som už povedal, vietor strhol elektrické vedenie a ja som rátal úspory pri svetle petrolejky. Vtom vošiel do kuchyne starý otec v nočnej košeli. Zlostne som naňho zagánil, strčil som peniaze nazad do čajovej kanvice a zakryl ju vrchnákom. ■— Hybaj do postele! — povedal som a uvedomil som si, že tentoraz už môj starý otec nesimuluje. Už--už chcel otvoriť ústa, začal sa ma chytať rukami, a zrazu sa zvalil na dlážku. Odvliekol som starého otca pod pazuchy do jeho izby a horko-ťažko som ho uložil do postele. Pravdaže, bolo mi všelijako, lebo starý otec sa začal dusiť, lapať ústami vzduch a opakovať: — Peniaze, peniaze... v kuchyni pod dlážkou! — Upokoj sa, — povedal som mu. — Vymeníme aj tvoje peniaze. No vtom som videl, ako načiahol ruku a vytiahol zo stolovej zásuvky sviečku. A nie obyčajnú, ale akúsi žltú, voskovú či akú, aké predávajú kňazi v kostole. — Heš, heš! — hundral som a zuby mi drkotali, kým som nenašiel v kuchyni zápalky a nezapálil mu tú sviečku. Starý otec pozeral na mňa akosi čudne, akoby s nemou výčitkou, akoby mu vôbec nešlo do hlavy, čo som zač. Potom sa tri razy nadýchol, akoby sa zberal ponoriť do vody, celý sa zachvel, akoby sa odrážal nohami od zeme, a odišiel na ďalekú plavbu. Spätkujúc som vykĺzol na dvor — bola tam tma ako vo vreci — rozbehol som sa na poštu, opakujúc ako pokazená platňa: — Heš ... heš ... heš... Napísal som telegram otcovi a len vtedy mi došlo, že mám vo vrecku iba tridsať kopejok, ale dievča na pošte ich vzalo a povedalo, že viac nie som dlžen, akoby to boli nové, vymenené a podstatne hodnotnejšie peniaze. Keď som dobehol domov, zacítil som už z dialky smrad spáleniny a nerozvážne som si pomyslel, že to cez rozchliapené dvere vychádza duša môjho úbohého starého otca, keďže to bol starozákonný a dost poverčivý človek. No vysvitlo, že nebožtíkovi vypadla z rúk zapálená sviečka a po náraze vetra začala horieť posteľ. Starý otec upieral oči kamsi hore, za hlávik postele, tým smerom, kam sa odobral po odraze, ale skrivené pery mu stuhli v akomsi záhadnom úsmeve a zdalo sa, že každú chvíľu sa začne škodoradostne rehúňať a načahovať ruku v horiacom rukáve košele po noviny, aby do nich vyplul chrchel. Hneď som zrazil plameň a uhasil oheň, ale až do svitania som sedel pri posteli s vedrom vody v obave, aby sa znova nerozhorel. Na druhý deň pricestovali badateľne schudnutí rodičia. Ešte vždy zúril vietor. Montéri opravili drôty a. v dome sa rozsvietilo svetlo. ■ Môj úbohý starý otec sa nemýlil. Naozaj ho obliekli do obleku z anglickej látky a zavreli rakvu vrchnákom. Vtedy som prvý raz zistil, koľko mám príbuzných. Pri vykopanom hrobe sa zhromaždili dve otcove sesternice — obidve slobodné učiteľky, jeden predseda družstva, jeden hospodár z detského domova, fotoreportér okresných novín — všetci so ženami a deťmi — ba dokonca aj jeden notár s čudnými chumáčmi chlpov, čo mu trčali z nosa — bol to vzdialený príbuzný starého otca, ale otcov dobrý kamarát ešte zo školských lavíc. Celou cestou od domu po vykopaný hrob sa neprestával rozčuľovať nad kvalitou rakvy a jej farbou. Farba rakvy bola naozaj trochu prisvetlá a priveselá, pretože W J som ju sám pomáhal stolárovi miešať a natierať, ale notár ma doslova poburoval. Aspoň na pohrebe môjho starého otca by mu nemali tie chumáče chlpov trčať z nosa tak bezočivo! Všetko ostatné šlo ako po ma3le: starého otca spustili na povrazoch opatrne do jamy, začali ju zasypávať hlinou a všetci príbuzní sa svorne rozplakali. Aj mne vyhŕkli slzy, pretože klopkanie hrúd o vrchnák rakvy neznie veľmi veselo. Notár vytiahol vreckovku a podal ju otcovi. Môj otec si utrel oči a obzrel sa, komu by mal odovzdať vreckovku, ale všetci si ju zaobstarali už vopred, tak ňou len dal znamenie dychovej kapele domu kultúry, ktorý doposiaľ spoľahlivo viedol. Potom sme sa všetci pobrali ťažkým krokom domov. Notár ma pohladkal po hlave a povedal: — Drž sa, chlapče, drž sa! Doma si všetci dôkladne umyli ruky, akoby sa báli akejsi nákazy, a posadali si k stolu. Pravdaže, nikto ani len nepomyslel na jedlo, no jednako sa na tento obed minul celý plat môjho otca. A zármutok každého z prítomných prevyšoval žiaľ ostatných. Môj starý otec zatiaľ ležal pod zemou vo sviatočnom čiernom obleku ušitom pred tridsiatimi rokmi a ja som vôbec nepochyboval o tom, že toto buržoázne súkno nikdy nezhnije a nesprächnivie. Vypil som si za pohárik, očervenel som a rozopäl som si golier košele, potom som sa začal hniezdií a nahlas kašlať. Notár ma objal okolo pliec a znova som musel rozprávať, ako môj starý otec vtiahol vzduch, zachvel sa a skonal, pričom začal horieť. Notár nijako nemohol pochopit a uveriť, že starý otec mi bez akéhokoľvek závetu a papierov odkázal všetky svoje peniaze. V hĺbke duše boli všetci na smrť urazení. — Viete, — povedal rozpačito otec, — starý otec ho mal veľmi rád. Hádam až priveľmi, povedal by som, chorobne. No taká bola jeho vôľa. — Máte bohatého syna, — uškrnul sa nútene notár. /19/ Otec strašne zrozpačitěl, pozrel na mamu, ktorá sedela v kúte s tanierom na šijacom stroji — ako zvyčajne sa pre ňu nenašlo miesto pri stole — a namáhavo vytisol zo seba: — Veď ja som to ešte ani nezrátal.. . Viete . . Položil som na stôl medzi fľaše a chlieb peniaze starého otca, ktoré som vybral spod dlážky zabalené do spráchnivených handár, nalial som si pálenku a zodvihol som pohár: — Napime sa na nášho milovaného starého otca .... Notár dvoma prstami vzal do čierna splesnivenú storublovku, zdvihol si ju k očiam, prezeral si ju ako zatmenie slnka cez začadené sklo a potom sa znova rozvzlykal ako na pohrebe. KED ANI LEN TRÁVA NEPORASTIE Aliukas Sovinis zažiaril v mojom pionierskom aj osobnom živote ako kométa, ale aj jeho žiaru sa podaktorí pousilovali zatemniť. Hneď v prvý deň, keď sa zjavil s písacím strojom na našej oblohe, hneď v tento prvý deň mu v autobuse ukradli kožené rukavice, jeho jediný majetok a pýchu. Aliukas Sovinis pracoval v mliekárni, prenajímal si začadenú izbu môjho starého otca, večne bol prechladnutý a písal knihu Deň, ktorým sa končí detstvo. No namiesto tejto knihy mu uverejnili druhé dielo: Zarasai — kraj jazier a slnka. 2il úplne osamotený a nemal ani jedného priatela okrem mňa a mojej matky. Na podobločnici pestoval cibulu a mal povesť čudáka — vraj vyliezol na stolček, aj keď si obliekal nohavice. A len môjmu otcovi nešlo I do hlavy, prečo pestuje cibulu a škriabe sa na stolček — Sovinis túžil aspoň zavše vidieť učiteľku francúzštiny Irenu Meškusovú, ktorá bývala oproti, hovorila nežným detským hláskom a na všetkých sa záhadne usmievala. Aliukas Sovinis bol však pre ňu iba /20/ dlažobná kocka na chodníku, ktorú si človek všimne iba vtedy, keď sa o ňu potkne a rozfaklí si nos. Keď prišla do miest a dedín výzva oživiť činnosť pionierskych organizácií, Aliukus Sovinis odpovedal na ňu ako prvý. Vošiel do zborovne s rukami zmodrenými od zimy, nepozeral na riaditeľku, ale do úprimných a vždy vlhkých očí Ireny Meškusovej, a povedal: — Počul som ... Prosím vás ... Chcem pracovat s pioniermi. Meškusová vtedy možno po prvý raz uprela oči na Sovinisa, vrhla pohľad na jeho deravé topánky, na ruky zhrubnuté od zimy a fyzickej práce, nezdržala sa a išla sa zadusiť od smiechu, zvonivého ako spiežovec. — Veď nakazí detí nádchou! Vari nevidíte? Riaditeľka otáľala a Sovinis vtedy sklonil hlavu a povedal: — Veď mám vreckovku. A vytiahol z náprsného vrecka, ktoré mal na srdci, vyšívanú vreckovku s purpurovočervenými iniciálkami I, M. Bola to Meškusovej vreckovka, ktorú stratila veľmi dávno, ešte v študenských rokoch, a ktorú si Aliukas Sovinis cenil väčšmi ako život. Tak sa. Aliukas Sovinis stal prvým oddielovým vedúcim z radov pracujúcich v okrese. Sám nazbieral štyri tony starého železa a papiera, inscenoval tri divadelné hry a jedno pásmo na počesť pamiatky beštiálne zavraždeného Puškina či Lermontova — teraz sa už presne nepamätám, ktorého z nich. Krpáň, ktorý bol v živote naozaj malý naničhodník, hral podliaka, ktorý mi mal výstrelom do srdca zhasiť sviecu života. Obidvaja sme si zmajstrovali pištole, nie dajaké napodobeniny, ale takmer naozajstné, nabíjali sa hlavičkami zápaliek. Nuž a tak sme na javisku zaliatom tragickým červeným svetlom namierili na seba čierne hlavne a súčasne sme stisli spúšte. Hozľahol sa výstrel, ja som sa zvalil ako zrazený úderom korčule do hlavy a z prstov mi v hrobovom tichu začala tiecť moja vlastná krv. ,'21/ Dodnes mám podozrenie a nikdy sa ho nezbavím, že Krpáň náročky nabil do pištole broky, nech sa akokoľvek ospravedlňoval a dokazoval, že hlavne vyrobené z posteľného rámu sa vždy roztrhnú. V sále ostali všetci naďalej pokojne sedieť, podistým premýšľali, akou tekutinou som sa to polial: červeným tušom, alebo akvarelovou farbou. Iba Liuka, dcéra pobehlice, najhoršia striga, vybehla na javisko a zodvihla ma pod pazuchy. No neskôr mi povedala, aby som si nič nenamýšľal, že v tej chvíli myslela iba na literárno-dramatické pásmo. Vďaka aj za to! Po tomto prípade nám zakázali inscenovať divadelné hry a všelijaké pásma a začali intrigovať proti Aliu-kasovi šovinisovi; podistým by ho boli celkom vyštvali zo školy, ale my sme urobili škandál a v písomke z literatúry sme si vybrali tému Koho mám najradšej a napísali sme, že najradšej máme Aliukasa šovinisa. Pravdaže, neobišlo sa to bez zradcov a farizejov, ktorí zdĺhavo a suchopárne napísali, ako vrúcne milujú svojich rodičov. No na jar, keď na uliciach začali predávať zmrzlinu a už sa dalo ležať na tráve, Aliukas Šovinís sa navždy rozlúčil so školou. Učitelia práve vtedy usporiadali tajnú pitku za zavretými dverami a dejepisár Ragaišis otvorene kritizoval Aliukasa Sovinisa za jeho anarchizmus a nezabúdajúc, ako neúprosne plešivie v tomto zapadákove, opíjal rozpálenú Irenu Meškuso-vú; pritom strčil ruku pod stôl a ukradomky drmai podväzky na jej hodvábnych pančuchách. A ona sa ako vždy záhadne usmievala a čakala, čím sa skonči toto drmanie. Keď Ragaišis neskoro večer odprevádzal Irenu Meškusovú domov, ocitol sa s ňou akoby neúmyselne na lúke pri židovskom cintoríne. Ja som tam práve trhal liečivé bylinky, a keď začali dláviť drahocenné rastlinky, oči mi šli vyskočiť z jamôk. Je to hrozný pohľad, keď tvoji obľúbení učitelia zápasia. Nevydržal som to, začal som do nich hádzať skaly a hneď sa upokojili. V tých chvíľach Aliukas Sovinis dokon- /22/ čil tretiu kapitolu svojej knihy. Zavolal ma a povedal: — Ak ťa to zaujíma, prečítam ti úryvok z knihy Deň, ktorým sa končí detstvo. — Čítajte, súdruh vedúci, — zaradoval som sa, — Môžete mi čítať všetky svoje knihy. Vďačne na mňa pozrel, vzal rukopis, odišli sme za niesto a sadli sme si na balvan pri židovskom cintoríne. Vládlo tu úplné ticho, čo bolo velmi dôležité, pretože Aliukas chcel, aby som rozumel každému slovu, ktoré mi prečíta. Prikyvoval som do taktu hlavou a veľmi sa mi zapáčila kapitola, v ktorej opisoval, ako som sa zvalil na javisku s rozstreknutým mozgom. Všetko bolo opísané správne, aj Liuku zaslúžene pokarhal, aj jej brat Krpáň dostal, čo mu patri, iba pištole opísal tak, že by nijako nemohli vystreliť. Ale Iuďom, ktorí nikdy neovoňali pušný prach, sa to dá odpustiť. Ochladilo sa a slnko spurpurovelo. Pozrel na mňa a zrazu sa odmlčal, nedokončil vetu. Moje myšlienky sa nevdojak vracali k hrôzostrašnej scéne, ktorú som tu videl včera, a Aliukas hneď vycítil, že som duchom neprítomný, urazil sa a prestal čítať. Prišlo mi ho velmi ľúto, a keby nám znova dali tému Koho mám najradšej, zaradili by moju slohovú prácu do zlatého fondu najlepších slohových prác školy. — Vedúci! — vykríkol som zrazu. — Ja ju zabijem! Zavrel knihu, vstal a sklzol po mne nechápavým pohľadom. Chytil som ho za ruku, takmer behom som ho odvliekol na lúku, na miesto, kde boli postúpané moje bylinky, a zahundral som: — Vari neviete, vedúci, že je to vretenica, ktorú si hrejú na prsiach iní.. .? Iní, vedúci,... a vy nemáte o ničom ani potuchy. Pravdaže, môj úbohý pioniersky vedúci si ani teraz nechcel uvedomiť, že je iba dlažobná kocka na chodníku a nikdy nebude hriať na prsiach Irenu Meškusovú. Každému decku to bolo jasné ako slnko. Môj Aliu- /23/ kas zabodol pohlad do trávy, pohyboval zovretými perami, akoby čosi prežúval, potom si klakol, nespúšťal oči z pošliapanej trávy, čo sa ešte nestihla narovnat, zrazu si päsťami pretrel oči a začal ju smiešne vytrhávať aj so zemou. Neveril som vlastným očiam, keď som videl, že vyšklbáva mačinu z ovela väčšieho kusa lúky, ako bol ten pošliapaný. pochod nadšencov Keď mi šlo na štrnásty rok, zavolali ma do zborovne a tam som sa dozvedel, že som nadšenec. Naozaj, celý môj dlhý život som choval králiky a pestoval kukuricu, písal básne, boxoval, kreslil, obväzoval v Spoločnosti Červeného kríža a Červeného polmesiaca zlámané ruky a akoby na počesť starého otca, ktorý sa podpálil sviečkou, nosil som na prsiach odznak dobrovolného hasičského zboru. A všade ma volili za predsedu, pretože všetkým bolo jasné, že som nadšenec. Keď mi šlo na štrnásty rok, pousiloval som sa vyrásť z pionierskeho veku, pretože bez Aliukasa Sovi-nisa som sa nudil, a čoskoro som sa stal predsedom ateistického krúžku. Práve vtedy som sa bez akýkoľvek okolkov zameral na mladých Kaminskasovcov. — Môj milý, — prihovoril som sa raz Krpáňovi, keď sme ostali sami dvaja v šatni telocvične. — Nie je načase, aby si sa zbavil náboženských predsudkov? Koľko dostávaš od tety za to, že chodíš do kostola? — Rubeľ, a čo? Môžeš mi dávať viac? — odvetil mi Krpáň, ktorý si utieral pot rukávom košele a akoby sa usiloval uhádnuť, kedy mu jednu vrazím. Ale ja nie som taký. Rovnako ako brat môjho otca Boleslovas, nevedel by som sa zahnať na človeka, čo je odo mňa o dve hlavy nižší, hoci zavše ma ruka svrbí. Krpáň tuším celkom prestal rásť od pamätného,' času, keď s matkou a Liukou celé dni vysedávali v cir- /24/ kase. Krpáň o cirkuse doslova blúznil. Stal sa nadšeným obdivovateľom cirkusového umenia a často nevchádzal do triedy ako všetci normálni ľudia na nohách ale na rukách. Jeho otcovi Kaminskasovi už pri spomienke na cirkus stúpala krv do hlavy a mlátil syna remeňom, trakmi, elektrickými drôtmi, raz dokonca aj pokrývkou z rajnice, pričom jednostaj opakoval: — Ja ti ten cirkus vytlčiem z hlavy! Nič sa nedalo robiť. Kaminskas je zaostalý človek, nuž ale prečo nechávat v zaostalosti aj vlastné deti? — Popremýšľaj, môj milý, — povedal som vtedy Krpáňovi. — Len tak ľahko sa ma nezbavíš, a ak budeš vzdorovať, daj si pozor, oľutuješ! — Neoľutujem, — zavrtěl hlavou, zrazu lišiacky prižmúril oči a celkom priateľsky mi šeptom navrhol: — Vieš čo, ukážem ti, ako sa človek môže pohrať sám so sebou, to máš to isté, ako robiť cirkus so ženskou.. .! — Ako to? — opatrne som sa spýtal s obavou, aby som sa neblamoval, pretože keď je človek po uši zaujatý verejnou činnosťou, nemá čas ani len rozmýšľať o všelijakých cirkusoch. — Ako to — to isté? — Nuž tak, — zarehotal sa mi Krpáň do očí. Obzrel som sa, akoby som hľadal pomoc, lenže šatňa bola prázdna a v telocvični dunela dlážka od nárazov lopty. Vtedy som si bez slova odpľul, netrúfol som si zavolať niekoho, pretože som práve začínal mutovať, hlas sa mi menil na tenor či bohviečo a Krpáň mi mohol bez hanby ukázať všetko, čo mu zíde na um. Pokojne sa obliekol, schmatol do zubov tenisky a vyšiel zo šatne na rukách, posmešne kývajúc nohou. Zato ja som stál ako najväčší hlupák, no zrazu mi líca zaliala farba, akoby ma ktosi švacol po tvári mokrou handrou. Vybehol som zo šatne lapajúc dych. a zo všetkých síl som kopol toho prašivca do zadku. Nad nami sa vznášal prízrak kravy, prízrak zdochnutej kravy... A ešte ako sa vznášal a bude sa vzná-äať, ako sa vraví, do súdneho dňa, /25/ panské hry Aliukas Sovinis býval u nás rok a šesť mesiacov, a kým odišiel, stihol napísať iba päť kapitol svojho Dňa. Klebetné jazyky to vysvetľovali všelijako — vraj mu v noci (nedovoľovali zažínať svetlo, vraj ho otrávili rybou, ale to boli, prirodzene, nezmysly. Po večeroch hrával s mojou mamou a so mnou karty, hru na odkazy, námornícku hru, rozličné kvízy a iné panské a jalové hry, ako ich volal môj otec. On sám v tom čase v kuchyni bubnoval prstami po stole, zíval a oči sa mu z mesiaca na mesiac čoraz cho-robnejšie leskli, Do zúrivosti ho privádzali najmä moje vymyslené alebo bohvieodkiaľ pochádzajúce pesničky, ktoré sme si nôtili pri kvízoch. Keď sme napríklad so zavretými očami pichali prstom do Aliukasovho rukopisu a naďabili sme na písmeno M, ihneď sme zanôtili : Marhule kvitnú! Älco dobre jazdí sa na somárovi..., lebo som vždy tvrdil, že marhule sú slivky, a nech je to akokoľvek, slivka je predsa len rastlina. A keď sme si sadli ku kartám, už vopred sme spustili: Ak žií ďalej máš len malú šancu, nebuď smutný, hore hlavu, zahraj si partiu preferansu ... Iba vďaka Aliukasovi Šovinisovi som pochopil, že moja mama Elyte Satasová nie je iba tichý a nemý vysávač, ktorý vypina a zapína môj otec. A môj otec pochopil, že Aliukas Sovinis je červ, ktorý hlodá korene zdravej rodiny, a že otcovo zdravie, jeho zacelené pľúca a jeho pulz nemusia byť jediným predmetom starostí, radostí a strastí mojej matky a jeho ženy. m Raz som sa vrátil zo školy a otec počúval s natiahnutými ušami a celý zhrbený pri dverách izby môjho nebohého starého otca. Aj ja som tichučko podišiel a načúval som. Aliukas Sovinis a moja matka sa tam pokojne zhovárali o živote, o detských chorobách a o všetkom možnom. Pravdaže, len som sa uškŕňal, vôbec som nemal potuchy, ako skoro sa môj smiech zmení na škrípanie zubov. Pretože nech to znie akokoľvek čudne, vysvitlo, že aj Elyte Satasová sa kedysi narodila, hoci to bolo veľmi dávno, a teda tiež musí mať narodeniny. Otec jej pri tejto príležitosti bez akýchkoľvek zlých úmyslov kúpil novú metlu namiesto starej, čo sa rozpadla, a atramentovou ceruzkou na ňu napísal: „Našej drahej a milovanej Elyte na narodeniny. Antanas." Ani sa ma nespýtal a vedľa svojho napísal aj moje meno, ako to robieval každý rok, pričom vždy kupoval iba praktické darčeky, ktoré sa zišli v domácnosti. Lenže Aliukas Sovinis nebol praktický ■— priniesol tri krvavočervené ruže a tri fľaše šampanského. Môj otec nikdy v živote nepil a nefajčil, ale v ten deň porušil svoje pevné zásady, do večera sa spil ako čík a mliaždil a žul krvavočervené ruže. Matka pozrela ukradomky na Aliukasa Sovinisa a sklopila oči, ale Aliukas sa iba usmial a povedal: — Nie je to nič strašné, ruže sú síce nejedlé, ale nechutia najhoršie. Naďalej sa usmieval na moju mamu a tiež začal žuť lupienky. Dostal som dobrú náladu a zjedol som poslednú, tretiu ružu. )— Telefunken! — vykríkol som a zapol som rádio, ktoré kúpil ešte starý otec, vyšiel som spoza stola a požiadal som mamu o tanec. S Elyte sa tancuje jedna radosť — človeku sa nepotia ruky, nestúpajú mu na nohy. Raz som musel na nešťastie tancovať s Liu-kou Kaminskasovou; obidvaja sme sa rozpálili, začali sme sa akosi chvieť a navyše ako naprotiveň sedel na lavičke Kaminskas. /27/ — Elyte, doparoma, — zvolal som, — aká si dnes pekná! Objala ma, pokvákala za vlasy a pobozkala na Selo. — Cosi sa stane, — zachichotal sa otec a napravil sí okuliare, — keď moja žienka priveľmi opeknie. Bude s ňou tažká reč, však, vážený? No Aliukas Sovinis len akosi čudne pozrel na môjho otca, rýchlo zažmurkal, nevedno prečo zrazu osmutnel, položil ruku na lopár a pomaly si začal zabodávat nôž medzi roztiahnuté prsty. Otec klopkal hánkami prstov po stole a vypol rádio. — Prečo... ? Co je s tebou, Antanas, necítiš sa dobre ? — spýtala sa mama, — Zdá sa mi, že zle sa cítiš ty, Elyte, a vy, vážený, — uškrnul sa otec. Aliukas Sovinis pozrel smutno na mňa, na moju matku, hlboko zvesil hlavu a začal si rýchlo-rýchlo zabodávať nôž medzi prsty. — Telefunken! — vybuchol som. — A vy, otec, choďte spaf alebo tancujte, ale nekazte ľuďom náladu.. A môj rodič sa zhrbené vliekol do spálne, kývajúc hlavou. No pred polnocou sa znova zjavil v otvorených dverách a utieral si okuliare o pásikavú pyžamu. Akosi tajomne pozval rukou Aliukasa Sovini-sa, ten si zahryzol do pery a pobral sa za otcom do jeho neosvetlenej izby. O niekoľko minút sa k nám vrátil celý bez seba, sklzol po mne a po matke akýmsi šialeným pohľadom, cúvol chrbtom do svojej izby a zavrel za sebou dvere. Vymenili sme si s matkou pohľady a ja som zaťal päste a zaskřípal zubami. — Ach, ten telefunken .... ! Vtom moja matka vyskočila, vbehla do otcovej izby a tam sa zapálilo svetlo. Začul som nezrozumiteľné otcovo šomranie a jednotlivé zlostné a plačlivé slová a výkriky ohúrenej mamy: — Svinstvo! Ó bože. .. Aká ohavnosť? Co si to vymyslel! mi Matka sa vrátila uplakaná a pobehovala po kuchyni, držiac si rukou líce, akoby ju boli udreli. O chviľu sa doleperil ako prízrak aj otec a zvalil sa do kresla, pustil som rádio naplno, otec pozeral na matku, akoby ju videl prvý raz, vzal do ruky nôž a zamyslený začal škriabať lopár. Potom naň položil dlaň, roztiahol prsty, zatváril sa velmi kyslo a začal si zabodávat nôž medzi prsty ako Aliukas Sovinis, ale zrazu netraľil a zabodol si nôž do ruky. Vystrekla krv, otec si stisol zdravou rukou zápästie a rozvzlykal sa ako malé dieťa. Tak sa skončila táto nezabudnuteľná oslava Aliukas Sovinis utekal po záchranku, matka zatiaľ obviazala otcovi ruku a s kamennou tvárou čakala, kedy príde sanitka. Ja som vrtel gombíkom na rádiu, kým som nepokazil vypínač. Od tých čias zavládlo v našom dome akési nezvyčajné ticho a Aliukas Sovinis prichádzal iba nocovať _neskoro večer vklzne ako tieň do izby starého otca a vcasrôno nebadane zmizne. Až o týždeň prvý raz otvoril ústa, aby oznámil, že tu viac nebude bývať. Otec dlho čosi hundral, tuším sa ospravedlňoval alebo obhajoval, v rodine sa vraj všeličo stáva a jemu je to veľmi nepríjemné... ba všetkým je to pravdaže nepríjemné... ale netreba vynášať z domu vlastnú... vlastnú.... — Vlastnú špinu, — pomohol som otcovi dokončiť myšlienku. \ — Dobre, — povedal Aliukas Sovinis. — Nebojte i sa, pousilujem sa vyniesť iba to, čo som priniesol, keď som sa k vám pred pol druha rokom nasťahoval. Aliukas Sovinis si naozaj odniesol iba pisací stroj, cibuľu a päť kapitol svojho Dňa, ktorým sa končí detstvo, čo napísal v našom dome, ani o chlp viac. /29/ liuka ru, potom mi vytrhla lodičku z rúk a ostrým polským podpätkom ma tresla do tváre. Na jar sa žaby idú zájsť od kŕkania, na jar je nedos- — Ach tak! — Vyšklbol som jej topánku, tatok vitamínov a človek by sa najradšej odstrelil, na — Prečo sa mi posmievaš? — jačala Liuka a zakryla jar stojí človek s aktovkou pri obloku a popri školesi rukami tvár. uháňajú do diaľky autobusy, žmurkajúc žltými a čer- Pravdaže, mohol som tej strige tiež dať po papuli, ale venými svetielkami, a v srdci nevedno prečo pociťuje nepatrím k tým, čo bijú ženské. Nuž čo, utrel som si tupú bolesť. vlľeckovkou slzy, čo mi vyhŕkli, odkašlal som si a vy- Liuka si odstrihla vrkoče, tie protivné zdrapy šnú- plul som polovicu zuba. Zatiaľ sa okolo mláky zhŕkli rok, a jej otec Kaminskas ju za to tak zmlátil, že ce-diváci a netrpezlivo čakali, kedy ju vykúpení v blate, lé tri dni si nemohla ani len poriadne sadnúť. No jej No ja som len napľul na tú istú vreckovku, vyčistil som to všetko bolo fuk, obula si sviatočné lodičky a prechá- jej drahocennú lodičku, až sa ligotala, a ľadovým hla-dzala sa so vztýčenou hlavou po chodbe — len pozrite, som som přecedil csz zakrvavené pery: aká som krásavica. Skoda reči, nebola škaredá. Cel- — A ja som si myslel, že ste človek, moja najdrah-kom zbavila. Ale veď na jar všetky ženy opeknievajú šia. tak, že najlepšie je nepribližovať sa k nim. Liuka Tým by sa to bolo aj skončilo, lenže — ako to už sedela cez prestávku na podobločnici s Rimavičiusom býva — našli sa žalobaby, bez ktorých by ani jedna — je to nepríjemné indivíduum, akési slizké, s oku- slušná škola nebola školou, ale rajskou záhradou, liarmi — spoločne čítali jednu knižočku. Pristúpil som Ešte sa ani nezačalo vyučovanie, a už vletela do triole nim pohvizdujúc si a spýtal som sa: ;.(jy riaditeľka, celá omladnutá od neskorého manželstva — Čože čítate, milí moji? ra požiarnickým veliteľom, mala na sebe jodovatožlté — Freuda, — poctil ma odpoveďou Rimavičius. šaty, od akých človeka až brucho rozbolí, ba navyše — Aha, aj ja som ho voľakedy čítal. To všetko jo s výstrihom hore aj dole. už zastarané, — zívol som a odpľul som si k jeho no- — Ukážte mi zuby, Satas, — prinútila ma otvoriť ham. ,jgtaf a Liuka stála položivá, polomŕtva. Poznáme takých profesorov! Len čo sa zaženieš — Otvoril som ústa a zažmúril oči, riaditeľka sa po-hneď sa im okuliare zapotia. stavila na špičky a ja som mal dojem, že každú chví- No dobre, nechajme Freuda na pokoji, ale Liuka si ľu mi zastrčí prst, ožltnutý od cigariet, do zívajúceho potom ešte zmyslela vyjsť na dvor a v blate jej uviaž- otvoru medzi zubami. Ale ona sa len záhadne usmie-la jedna topánka. Stojí na jednej nohe, do popuku, vala, zato Liuka čoraz väčšmi bledla, a s druhou topánkou už chlapci hrajú futbal. Ja — Satas, spievate v zbore? — spýtala sa riaditeľka, som futbal nehral, čestné slovo, mám na to svedkov. — Žiaľ, spievam. Schmatol som Liukinu lodičku a priniesol som jej ju. — A nie ste náhodou majstrom v recitácii, vlastne Mám hlúpu povahu — príde mi lúto takej strigy laureátom, Satas? a potom vykašlávám krv. v-~=— Áno, vlani som bol, — odvetil som skromne. — No, tu máš svoj krpec, — povedal som jej. No — A tohto roku budete podistým šušlať? — nedá-Liuka na mňa zazerala, akoby som jej bol zjedol veče- rala mi riaditeľka pokoj a ja som sa dovtípil, že te- ,/3C/ /31/ raz sa pustí do Liuky. Cítil som, že bola schopná roz trhať ju. Co sa dá robit, pochopme aj riaditeľku; kdeži by sa mohla rovnať Liuke, aj keď omladla! — Už dávno vás pozorujem, Kaminskasová____Mán pätnásťročné pedagogické skúsenosti, ale s takou bezočivosťou som sa ešte nestretla... Lapal som dych a Liuka Kaminskasová žalostní hundrala: ■— Už to viac neurobím ... ■— Viete, súdružka riaditeľka, — mrmlal som s lú. tostivým úsmevom na spuchnutých perách, — vôb& ma to neboli... Veď ja sám som poprosil Kaminskaso vú, aby mi vyrazila zub. — Vy sám? Poprosili ste? — nechápala riaditeľka — Žiaľ, je to tak, — vzdychol som, — pretože hni savý zub môže človeku zničiť zdravie. Cha, nevymyslel som si to najhoršie. Riaditeľke začali vyskakovať na tvári červené fľaky a jednostaj opakovala ako najatá: — Tak je to teda, tak je to teda ... Stál som a zmierlivo som sa usmieval a Liuka vy vaľovala na mňa oči, akoby sa zlostila, až sa ma začal zmocňovať obavy — čo ak mi znova jednu vrazí. ■— Satas, choďte domov a dajte sa do poriadku — šepla riaditeľka. Odišiel som so svojou aktovčičkou a napD som s chlórovej vody z hliníkového hrnčeka na retiazke pr vodovode. Po chodbe utekal do triedy meškajúci Ra gaišis s triednou knihou pod pazuchou, ponáhľal s: obohatit naše vedomosti. Piť školskú vodu je zdraví ničí bacily a lieči angínu, ale zrazu som zazrel, ŽI z triedy vyletela Huka a z nosa sa jej valila krv. Liuka si nabrala do dlaní studenú vodu, vtiahla ji do nosa a zaklonila hlavu. Mlčky som pozoroval tútí scénu. Co ma bolo po tom všetkom? — Ja sama.,. Sama som sa tresla po nose ... abj som mohla odísť z triedy, — prerušila Liuka napokon mlčanie. Vyplachoval som si ústa a preciedzal som vodu pomedzi zuby do vedra. Druhý by na mojom mieste ob-lial túto strigu petrolejom a zapálil ju. — Ak chceš, — ozvala sa zrazu Liuka smutne a akosi rezignovane, — zjem túto topánku. — Zjedz, ak ti bude chutiť. Ľútostivo pozerala na mňa; vyzula si lodičku a začala ju žuvať, ani len vodou ju nezapij ala. — Vieš, kto si, ak mám povedať pravdu? — začal som celkom pokojne, lenže nenašiel som vhodné slovo, a preto som sa prestal ovládať. — Rimavičius mi to sám povedal... V piatej triede si bola ochotná stiahnuť si pred ním nohavičky za desať deka cukríkov. Liuka sa celá triasla, topánka jej vypadla zo zubov, nabrala si do hrnčeka vodu, ale nevypila z nej ani kvapku, lebo sa všetka vyliala. Hrozný pohľad! — Nie som taká... Nie som taká... — opakovala cez vzlyky. No ani ja nemám srdce z kameňa. Chlácholil som Liuku, vytiahol som vreckovku, ale bola celá čierna od jej topánky. Potom som sa prehŕňal v aktovke, našiel som v zošite pijak, poobzeral som sa okolo seba a začal som jej utierať slzy. — Sľúb mi, že už nikdy nepovieš dačo také, nikdy viac, — povedala Liuka, keď sa trochu upokojila. Prikývol som. — A teraz ma pobozkaj! — povedala ticho. Len čo sme stihli zájsť so sklonenými hlavami za roh chodby, zrazu sme sa vrhli jeden druhému do náručia, akoby sme stratili hlavu. V živote sa zavše odohrajú také veci, aké by človek vôbec nevymyslel. /32/ 733/ jednostaj sem a tam Lý nädor je to isté ako pokazený zub: vyoperuje __a človek sa môže do vôle zabávať. Skrátka, utrel m lei slzy a 0DaÍa sme sa upokojili. Elyte sa pobrala Keď sa Elyte Satasová presťahovala do izby starého svojej pivnice a ohrievala si tam ruky nad elektric-otca, Antanas Satas, môj otec, jej vyhlásil hospodár- ' varičorn. A raz ta prikvitol môj rodič, otec jej misku blokádu a Elyte Satasová po prvý raz v živote vaného syna, tiež otrčil ruky k variču, aby si ich robila nielen na svoju rodinu. V družstevnej pivnici ht.iai ako pri rodinnom kozube, a pokúsil sa ako predávala kriedu, vápno, obločné sklo a iné hospo-1vja'jne nadviazať vznešený a nekonečný rozhovor dárske a stavebné materiály. ytému moralky. Teraz sme žili každý pre seba, dalo by sa povedať, __ a to sa spoľahnite, také zlo netreba hľadať dlho. Veď dosti, ako pred vyše dvadsiatimi rokmi... E Irena Meškusová, keď sa do vôle navystrájala, pus- Elyte Satasová napravila otcovi kravatu a košelila si v noci plyn, pretože nosila pod srdcom dieťa ktorú teraz Satas po týždennom nosení obrátil nari stratila všetku chuť do života. Videl som, ako Irena by a nosil ďalej. Meškusová išla v nedeľu do obchodu kúpiť si dačo pod Môj otec držal v rukách Elytine ruky teplé od elekub — WN bIeda ak° krieda, navyše mala fľakatú trického variča a matka sa naňho placho usmievali', no jednako bola pekná, darmo je. Pravdaže, — Kdeže si bol toľké roky, Antanas? Kde si mc Liuke má ďaleko, nemôže sa s ňou porovnať, ale to oči? Kamsi si šiel a šiel, ale tuším si jednostaj krúíe dačo iné. Nuž teda, Irena Meškusová išla do obcho-na mieste... ju a ja som stal za ronom predajne petroleja, pozdravil som sa jfiji ale ona len pozerala sklenými očami a mlčala Celkom ju utrápili, len tak, z dlhej chvíle, od nič-BUĎ ŠŤASTNÝ, ALIUKAS SOVINIS, nerobenia. Ja osobne sa napríklad nevtieram ani Ire- A VY TIE2, IRENA MEŠKUSOVÁ ne Meškusovej, ani nikomu inému a am v najmenšom nehodlám rátať cudzie hriechy. Co tam po matema-Cibuľa Aliukasa Sovinisa kvitla a zelenala sa na p,tike, keď si človek zrazu z ničoho nič pustí plyn! Ire-dobločnici, lenže, žiaľ, nie v našom dome. On sám,"na Meškusová pris a do obchodu kup.la si osminku ošľahnutý mrazom, nepísal viac o Zarasai - o tc»n.asla a štvrť kila sliviek, hoci slivky ešte neboli zrele, prekrásnom kraji jazier a slnka - ale popíjal v sjboli tvrdé, hotové nešťastie, a nie slivky. V obchode botu a nedeľu zamknutý vo svojej izbe, ba stávalo zboli samí známi, čo kupujú maslo na kila, čo neku-že aj v týždni, a jeho najlepším kamarátom sa staJP^J" nič a čo' ako naPríklad Kammskas v modrých motorka. Skrátka, šlo to s ním z kopca, ako sa ^montérkach, lebo práve zliezol z hrdzavej kostolnej vori, strácal autoritu v spoločnosti, takže už mohol astrechy, pijú postojačky pivo — všetci lačne hltali oča-kopať priekopy. Moja matka sa za ten čas znova ocitnň Irenu Meškusovú a vo svojich odporných hlavách v nemocnici s nádorom nejasného pôvodu a môj rŕ'iu íastovali všelijakými mrzkými slovami. Vtpní sa dič, ktorý sa znova zaľúbil do Elyte Satasovej, sa 0 j-nwtoMo papierové vrecúško a všetky Irenine/slivky obetavo staral. Nuž tak sme sa s Aliukasom Sovinisoi,sa rozkotúľali po dlážke. Irena sa pokúsila zohnúť, ale oháňali lopatami na močaristej lúke a koľko sme „nemohla a všetci sa spokojne uškŕňali. Vo mne zovrela kopali, toľko sme aj zarobili. Zdalo' by sa, že som ikrv' očervenel som až po uši a vrhol som sa štvornožky mohol s pokojným svedomím ukladať peniaze do vret ZD'era' Irenine slivky. ka a oceľovými svalmi a slaným potom vytvárať fi ~ Uhnite, — zakričal som na Kaminskasa. — Vari nančnú nezávislosť pre svoju matku. A tam kde srn ^e™"^. 2e gniavite slivky!? s Aliukasom překopali jarky, možno o rok vyklas Kaminskas si utrel pery, ešte raz si odpil z fľaše obilie. No ja som na obilie kašlal, keď vedia mňa ne u ™°Ya S1 utrel usta- hynul nikto iný ako Aliukas Sovinis. Jazdil ako blázo: ~ ,Nle ste kôň> — zopakoval som, — tak nemáte čo na motorke, liezol pod autá, hľadal smrť. A nájde j» ?al ?° s1"*4*- ivaminskas postavil prázdnu fľašu na pult a namiesto toho, aby ma rozgniavil vedno so slivkami, vyši, z obchodu, akoby sa nechumelilo. Keď som kľačal s Irenou Meškusovou po ulici. K; minskas už na nás vyvaľoval oči z hrdzavej kostolní strechy. — Ďakujem ti, Satas, — povedala Irena Meškus( vá. — Nemáte za čo, — odvetil som so vzdychom, s Už mám raz takú povahu. Podišli sme k ubytovni učiteľov — k tomu bývali mu potkaniemu hniezdu. Bola opravená, čerstvo \\ malovaná, márna sláva, o vychovávateľov mládeže j u nás starajú hádam dokonca väčšmi ako o samu ml; dež — čo viac treba, je tam aj kanalizácia, aj všetli ostatné príslušenstvo, aj propán-bután v neobmedzí nom množstve. — Ďakujem ti, Satas, — zopakovala pri tíverác Irena Meškusová a dokonca sa pokúsila o úsmev. Len som pokrčil plecami, nadýchol som sa a roi hodne som jej povedal: — Ako chcete, ale musím vám dačo povedať, aj kt sa urazíte, ale takú už mám povahu. — Tak vojdi, Satas, vstúp. — A odomkla dvere. Vošiel som a prezeral som si parížske i neparížsk pohľadnice na stenách. Mala tam rozvešané všelijak fotografie. — Ako chcete, ■— vydýchol som, — ale dnes nie j prvého septembra a tu nie je zborovňa... A vôba ja sa na to môžem vykašlať! Irena Meškusová pozerala na mňa, ničomu nerozt mela a ja som bol čoraz vzrušenější, dokonca mi vj schlo v ústach. — Prestaňte sa pretvarovať! — začal som znova, a'1 beznádejne som hodil rukou, pretože Irena tak vy pleštila oči, akoby z nej ešte nevyprchal všetok plyi — Prestaňte sa pretvarovať! — Už som sa neovlí dal. — Chcete odkrágľovať Aliukasa Sovinisa! Neboj' /38/ sa, on aj sám hladá smrť a nájde ju. Môžete sa smiať, môžete sa škeriť, ale on vás vidí všade ... vo dne v noci, dokonca aj na oblohe. Irena Meškusová mlčala a mňa pochytila hrozná clivota. Obrátil som sa k dverám a s trpkým úškrn-korn som jej povedal: _ Co vy viete, čo je láska! Zite si, nadýchajte sa plynu, koľko sa vám ráči... A váš Aliukas Sovinis nech narazí do stromu ... Hovorím s vami ako človek, a vy... Želám vám všetko najlepšie, môžete sa sťažovať riaditeľke. Už som bol pri dverách, ale ona zvraštila tvár, tuším sa šla už-už rozplakať, a schmatla ma za ruku. _ Počkajte ... Počkajte ... _ Cože mám čakať? Kým naprší, či čo? _ Tak čo mám robiť? — Irena Meškusová bola celkom zmätená. _-Oblečte sa a poďme. — Utrel som si pot z čela. _ Môžete sa vyparádit a pôjdeme... No, nejaký náhrdelník, dajaké čačky.... Veľa netreba. — Kam mám isť? _ K Aliukasovi Sovinisovi, kam inam ... Urobíme si piknik na tráve. — Na tráve? — spýtala sa Irena Meškusová celkom ako dieťa. — Na tráve, na tráve... — posmieval som sa jej. — Veď neprivlečiem Aliukasa Sovinisa sem ... Ak sa vám po všetky tie roky neukázal na oči, myslíte, že teraz:z ničoho nič prikvitne sem? — Takže ty ma pozývaš k nemu? — Konečne! — Až som zatlieskal. — Ku komu inému vás mám pozvať? Tak pôjdete, alebo nepojdete? — Nemôžem. — Irena Meškusová od veľkých rozpakov zavrtěla hlavou. — Nie ... Ja . .. Len som sa uškrnul a zavrtěl som hlavou: — Co vy viete o Aliukasovi Sovinisovi! Tým ho neodstrašíte. Takto mu budete ešte drahšia. /39/ Usmial som sa a zbadal som, doparoma, že Irena Meškusová si zahryzla do pery a tiež sa usmiala zvlhnutými očami. — Aký to má význam, drahá moja, ak vás Aliukas Sovinis vidí aj na oblohe ... A hneď v tú nedelu odpoludnia sa začal ten piknik na tráve, najkrajší, aký som kedy v živote videl. Aliukasa Sovinisa takmer ranila mŕtvica, keď som mu oznámi!, že príde Irena Meškusová. Ale čoskoro sa prebral, ešte sa stihol oholiť, pričom si porezal bradu, obliecť si snehobielu košelu s naškrobeným golierom a dokonca si uviazať belasú kravatu s bielymi bodkami... Slabý vetrík vlnil trávu, slnko sa jagalo, odrážalo sa v spätnom zrkadielku motocykla a na našich ksich-toch, porezaných pri holení, ale rozžiarených — vlastne nie na mojom, ale na ksichte Aliukasa Sovinisa Irena Meškusová prišla v lahkých károvaných šatách farby pražených orechov a s rukami zloženými na bruchu. Aliukas Sovinis jej bojazlivo vykročil v ústrety; Irena Meškusová vzblkla, odtiahla ruky z brucha a obidvaja sa pozdravili so zatajeným dychom. Potom sa stal ešte jeden zázrak — z ničoho nič prišla Liuka, ktorú som nevidel už od začiatku leta, od tých čias, čo ušla od svojej tety, a ja som zrozpačitěl nemenej ako Aliukas Sovinis. Potom sme si všetci sadli na trávu, k nášmu zelenému sviatočnému stolu a Liuka sa nijako nemohla dovtípit, čo to oslavujeme, pretože ako ja sa nikomu nevtierala. — Vedúci, — povedala Liuka. — A teraz nám predveďte, ako si zabodáváte nôž medzi prsty. Aliukas Sovinis vrhol plachý pohľad na Irenu Meškusová, položil ruku na trávu a rýchlo si začal zabodávat nôž do medzier medzi roztiahnutými prstami. — Vidíte, — povedala Liuka Irene Meškusovej, — nevidieť ani kvapôčku krvi. — A teraz ukážte, vedúci, ako skáčete do výšky. Pozor! /40," Liuka a Irena Meškusová natiahli motúz, my s Aliu-[casorn Sovinisom sme sa vyzuli a vykasali si nohavice. Irena Meškusová sa rozosmiala, keď som sa pošmykol na tráve a rozpleštil som sa pri Liukiných nohách, ale Liuka mi pomohla vstať, poplula mi lakeť a zotrela z neho zelený fľak od trávy. Pri pomyslení, le ešte sú na svete ľudia, čo sa tak o mňa starajú, jjii bolo teplo pri srdci. Potom sa Aliukas Sovinis rozbehol a vzniesol sa nám vysoko ponad hlavy. Jeho povievajúca belasá kravata s bielymi bodkami sa mihla v slnečnej výšave. Irena jfeškusová sa usmievala, nespúšťala z Aliukasa oči a dieťatko pod srdcom jej istotne tiež začalo poskakovať, napodobňujúc Aliukasa Sovinisa. Potom sme si znova sadli na trávu a vypili trochu červeného vína, viac sme nemali. _ A teraz, vedúci, — vykríkol som, — ukážte, ako preskakujete priekopy na motorke! Pozor! Pozor! Aliukas Sovinis nerozhodne pozrel na Irenu Meškusová, ale tá si zahryzla do pery a preľaknuto zavrtěla hlavou: —. Nie, nie, netreba, veď je to veľmi nebezpečné! A rozpačito sklopila oči. — V tom prípade si poseďte, vedúci, a my s Liukou urobíme jeden okruh. Liuka až zapišťala od radosti: — Vedúci, strašne sa nám chce povoziť, čestné slovo, vieme to ... — Akýže som vám vedúci, — zahundral Aliukas Sovinis. Vyšvihli sme sa na motorku a uháňali sme po úvrati pozdĺž ražného poľa. Liuka ma objala a na chrbte som cítil dve teplé bodky — veď chápete, aké to boli bodky. V pamäti sa mi dodnes neusadil prach, ktorý sme zvírili. Tak veru, moji milí! Tak treba vziať život za správny koniec ako riadidlá motocykla, aby sa človek celý triasol! /4.1/ Prefrčali sme okolo akejsi výkrmne ošípaných, pras, ce sa nestihli ani obzrieť, a už ostali vzadu so všetkým smradom, vleteli sme na kolchozně ihrisko, opísali sm« kruh a v zákrute sme spadli. Ty si ešte dieťa, Liuka, nerev, Liuka, život je už ta, ký — vstaneš, vypľuješ krv zmiešanú s pieskom alebo hnojom a povieš: — Buď šťastný, Aliukas Sovinis, bodaj ťa porantalo a vy tiež, Irena Meškusová, buďte šťastná! tam, pod mojou dlaňou Je ukrutná zima a tma, v dedine sa psy zachádzajú brechotom, vychádzam na cestu s čiernym bicyklom starého otca a so mnou sa zakráda Liuka ako zlodej začiatočník. — Tak pôjdeme, — hovorím so vzdychom a para mi stúpa od úst až po oblohu. — A nikto nás neuvidí? — Liuka stojí celá schúlená, nemá síl vystrieť sa. Vtedy sa asi poriadne udrela — Nerob paniku, — vravím a vyhŕňam si mohavi-ce. — Liuka, vždy počúvaj iba mňa, a všetko bude v poriadku. Ja ťa nepovediem po zlých chodníčkoch, — Dobre, budem počúvať iba teba, — hovorí poti-chučky Liuka a od jej slov ma zaliala horúčava. Také ako Liuka sa narodia iba raz za sto rokov. Posadím ju na rám, sadnem si na sedadlo a vyrážame. Pneumatiky púšťajú, bicykel postupne sadá na ráfy, brmoce, rinčí, lenže ja to takmer nevnímam, Tlačím na pedále a počúvam svoju pravú nohu, ktorá sa nechce hýbať a pukoce, lebo kosti určite raz vyskakujú z klbov, raz do nich zasa zapadajú. Vchádzame do lesa, v ktorom je už tma ako vo vreci... A cesta sa jednostaj kľukatí — doľava, doprava — a pravdaže padáme do priekopy. Ležím a zo všetkých havárií sa ma zmocňuje taká clivota, že nemám chul /42/ ani len vstať. No vedľa mňa ktosi přerývané dýcha a ľahučko sa ma dotýka prstami, akoby ma hladkal. To sa Liuka presviedča, či som ešte živý. — Všetko bude dobre, — prihováram sa jej. — Ideme správne. Chvalabohu, mestečko je prázdne, akoby ho vymietli — u nás si všetci zavčasu líhajú a zavčasu vstávajú. Napokon hodím bicykel do zemiačniska, odomknem dvere a vediem Liuku do domu. — Cíť sa ako doma ... Dom môjho otca je aj tvoj dom. A nerob paniku. Doparoma, prečo je to tak, že keď máš prázdny dom, zviera ti srdce a máš pocit, akoby si ty sám bol odporný zhubný nádor. V kuchyni som nezažal svetlo, aby nebolo vidieť špinavé riady, a odviedol som Liuku rovno do svojej mládeneckej izby. .__Teda tu žiješ? — Liuka si vzrušene prezerá môj brloh. _ Zavše, — odpovedám a sfukujem zo stola prach. Skrátka, dávam všetko do poriadku, staviam na miesto, ustielam posteľ a v rozpakoch idem do matkinej Izby pohľadať Čistú posteľnú bielizeň — keď človek pracuje, nemá vždy čas umyť si nohy, Postielam novú posteľnú bielizeň a neisto hovorím: — Hádam by si si mohla ľahnúť tu, Liuka. A ona vraví: — Nie, vôbec sa mi nechce spať. — Na mňa zas naopak od havárie jednostaj idú driemoty. Zažal som stolnú lampu a obrátil som ju k stene. — Nemôžem spať v tme, akosi ma zadúša. — Ani ja. — Liuka bojazlivo vstáva zo stoličky. — Pokúsim sa, čo ak zaspím. Liuka si sadá na peľast postele, zhadzuje už riadne obnosené lodičky, ktoré kedysi obhrýzla. Prelaďujem na Paríž, hvízdam si, naprávam vankúš, dvíham jej nohy na posteľ a ešte vždy hvízdajúc, za- krývam ju nevyzlečenú prikrývkou. Liuka leží ako na poli s rukami založenými za hlavou, potom oblapí podušku a s úľavou vzdychá: — Teda vždy spávaš tu? — Áno, — prikyvujem a neprestávam hvízdať. — Tu si krátim bezsenné noci. Zrazu sa ma zmocnia pochybnosti a nijako si nemôžem spomenúť, či sú zamknuté dvere, alebo či som ich, doparoma, nezamkol. Liuka pozerá spýtavo na mňa, a keď idem skontrolovať dvere, posadí sa v posteli. — Kam ideš? Odchádzaš? — Hneď sa vrátim, — odpovedám. — A vôbec, Liuka, nikdy f a neopustím... Idem do kuchyne, skontrolujem zámku na vchode a sám sebe vravím, že Huka asi vyhladla a musí sa pred spánkom najesť. Hneď uvarím čaj. Keď som sa vrátil, počujem, že Liuka stoná. — Co je, bolí? — pýtam sa poplašené a kladiem jej ruku na čelo, akoby som jej meral teplotu. — Bolí, — hovorí smutno Liuka a ja jej hladkám vlasy a tvár, aby som ju povzbudil. Vzdychá a šeptá: — Naozaj ma to veľmi bolí, čestné slovo... — To nič, — upokojujem ju. — Jeden môj známy napríklad bez padáka ... No Liuka mi berie ruku a kladie si ju na ľavý prsník. — Tu sa mi čosi stalo, — šeptá. Cez deku sa usilujem nahmatať to Lŕakino strašná „čosi, čo sa stalo" a v hlave sa mi, pravdaže, pletú rozličné hrôzy, ako otras mozgu, zápal slepého čreva a podobne. No to všetko, moji milí, sú iba taľafatky v porovnaní s tým, čo sa robí tam ... pod mojou dlaňou. nikdy sa nedostaneš do neba Keď som podvečer prišiel do mesta nakúpiť to i ono na koláč nazvaný na počesť Liuky, stretol som Krpá-ňa s jeho otcom v rovnakých modrých montérkach a Kaminskas ma verejne vytahal za vlasy. A ja som sa ako naozajstný Judáš či ktosi podobný ešte pred svitaním zriekol Liuky. Krpáň pozeral, pozeral na ten smutný výjav, napravil si traky montérok a pohŕdavo si odpľul. — Stačí, otec, — povedal. — Hádam si nemyslíš, že Liuka sa mu schovala vo vlasoch. Choď radšej spať. Kaminskas zreval: — Zabijem ju! Poohmatával som sa, či mám ešte na mieste svoj blčiaci skalp. Priznám sa, zmocnil sa ma taký zvierací strach, že som sa nezmohol na slovo. — Choď domov, otec, nerob ľuďom cirkus. Tu nijaký cirkus nebude! — osopil sa naňho Krpáň a podal mi peňaženku, ktorá mi vypadla z vrecka, keď som sa třepal vo vzduchu. — Cirkus? — zreval znova Kaminskas ako býk od úderu sekerou medzi rohy. — Ja vám ukážem, pobeh-liciným pankhartom I — Dakomu je pobehlica, ale mne je matka. — Krpáň si chladnokrvne zastrčil ruky do vreciek montérok a zopakoval: — Dakomu je pobehlica, ale mne je matka. Hrozne som sa začudoval a dokonca som si prestal ohmatávať skalp, ale Kaminskas bol prekvapený ešte väčšmi ako ja. Vyfúkol obláčik pálenkového smradu a rozzúril sa, akoby chcel nabrať svojho syna za živa na rohy. No Krpáň sa vôbec nezľakol. S ľahostajným výrazom strčil ruku do záhrenia a vytiahol obálku, celú očernetú od potu. — Dakomu je pobehlica, dakomu matka a dakomu piše aj listy... Volá ma do cirkusu. /45/ Kaminskas vytrhol list synovi z rúk, zdvihol si ho ku krátkozrakým očiam, prebehol po ňou pohľadom, roztrhal na franforce a tie ešte rozdupal nohami. Krpáň napal svaly, chvfFu otáľal a potom urobil premet. — Nemám ti dať roztrhať ešte jeden list? Aj tak odídem. Mám toho plné zuby ... A Líuku nechaj na pokoji. Nie je ti žena ... A ty, — pohŕdavo ukázal na mňa, — odpáľ, odkiaľ si prišiel. A bozkávaj sa s mojou sestrou, ak sa vám to páči! Bozkávajte sa na zdravie. Mne je to fuk ... Kaminskas nadskočil na mieste, ale neurobil salto ako jeho syn, lebo nemohol cirkusantov ani cítiť. Ja som sa rozbehol k pošte a Krpáň utekal ku kostolu. Kaminskas sa rozbehol za synom, ktorý zavše nadskočil a urobil premet. Strach ma celkom prešiel, ale v ústach som mal odpornú chuť, akoby sa mi ta ktosi bol vyondial, nohy sa mi ešte triasli a koža na hlave ma ukrutne pálila. Sadol som si k plotu a pozeral, ako Krpáň šikovne lezie po streche kostola a Kaminskas stojí dole a utiera si pot z tváre. Krpáň liezol jedno-staj vyššie a blížil sa ku krížu. Potom zamával rukami, čosi zakričal Kaminskasovi (vietor odnášal slová), vyškriabal sa na kríž a postavil sa naň, nie však po ľudsky, ale na ruky. A posmešne zakýval Kamin-skasovi nohou. Vrátil som sa domov celý nesvoj, opovrhoval som sebou a nemal som ani najmenšiu ohuť piecť koláč a prísť na oči úbohej Liuke. Našiel som prášky proti bolestiam hlavy a prehltol som štyri odrazu. Potom som zamieril do svojej izby. Liuka pokojne spala a ani len netušila, že som ju ako Judáš tri razy zaprel, skôr než kohút zakikiríkal. Keď sa zotmelo, Kaminskas začal ako bez hlavy obchádzať náš dom, ale netrúfol si ani zakričať, ani zaklopať na dvere. — Veď vieš, aký je, — ozvala sa Liuka, ktorá za- mi tajovala dych, a ticho sa rozplakala. — Taký je už ^Ůj osud. Vedela som, že raz ma predsa len zabije. Sedeli sme potme ako pri nálete, nezažali sme svetlo ajä do neskorej noci, kým sa Kaminskas nepohral do-jflov, hrozivo si čosi hundrúc popod nos. Liuka sedela meravo s doširoka otvorenými nežmur-jjajúcimi očami, akoby celkom zabudla, že tu vedľa nej sedí aj Andrius Satas s vlasmi páliacimi ako oheň. ^ ja som sa cítil ešte väčšmi ponížený, nikomu nepotrebný a vravel som si, že každému je súdené to, ío si zaslúži, a že každý sa musí ratovať sám ako šteňa, ktoré hodili do vody, a ešte všelijaké iné darom-nice mi prešli hlavou v tú noc smutnú do osprostenia, jjo Liuka sa zrazu strhla, uprela na mňa oči a vzdychla: _. Beztak je to koniec... Beztak sa budem musieť vrátiť. Potom sa tipko usmiala, podľa všetkého jej zišlo na um čosi, čo ju čaká, a zopakovala: _Beztak je to koniec, však? A ja som smutno prikývol. Vtedy si rozviazala vo vlasoch stužku a podala mi P- — Ak ma zabije, nech ti ostane aspoň toto... Držal som stužku stisnutú v dlani a neroztváral som prsty, akoby som ich mal ochrnuté. Liuka ešte raz zopakovala, že nastal koniec, a ja som znova prikývol. A iba tu som si uvedomil, čo nás teraz čaká, a stŕpli mi nohy. Vyzliekali sme sa potme, nepozerajúc jeden na druhého, ale pamätám sa, že som sa nedovtípil rozopät si košeľu a kŕčovito som ju strhával zo seba za rukáv... Kdesi v nočnej tme kýval Krpáň nohou z kríža a mne sa zdalo, že ešte vždy visím vo vzduchu zo-dvihnutý za vlasy... Objímte sa, vyzývala nás noc, lenže mne bolo clivo ako pred smrťou a kráčal som na stŕpnutých nohách I IVtl a s hučiacou hlavou k prahu hriechu, ale nevládal som' ho prekročiť. — Ja to neviem, — zahundral som, ale Liuka mu čala. — Ja to neviem, — zopakoval som ešte bez-nádejnejšie, ale Liuka sa ani nepohla. Pamätám si, že vtedy som sa rozplakal a povedal som si, že teraj vstanem, odídem do kuchyne a vezmem kuchynsky nôž. A keď sa mi zamarilo, že Liuka už zaspala, naozaj som vstal a odišiel som do kuchyne hľadať medzi, raj, nicami a taniermi už zbrúsený, ale ešte vždy ostrj dlhý nôž. Spomenul som si na otca, na mamu a po, myslel som si, že sa im len uľaví, lebo už ich nebudejii stáť ani tých tridsať rubľov mesačne. Ale žarty bokom lebo ja by som si naozaj ľahol vedľa Boleslovasa, brí ta môjho otca, keby nie Liuka. Ticho sa prikradla! vzala mi nôž, hodila ho späť do hrnca s vodou a hna] la ma do postele, akoby sa nič nebolo stalo. Noc ná| už viac nevyzývala, aby sme sa objímali, a Liuka mi sedela pri hlave a hladkala moje blčiace vlasy. — Liuka, povedz, budeš sa ešte so mnou priateliť! — spýtal som sa, ale bál som sa pozrieť na ňu. — Ak ma nezabije.. . Ležali sme vystretí v posteli, Liuka ma chytila 2:1 ruku, akoby sme sa boli schystali na prechádzka hľadeli sme do tmy a kdesi blízko, celkom blízM akoby na zaprášenej polici medzi Boleslovasovými pS čarbanými denníkmi a vyblednutými medailami, dzi farebnými kamienkami, kdesi celkom blízko zba silo tĺklo a zmietalo sa živé, ešte detské srdce. A vtedy sme začuli pomalé kroky v izbách ote a matky, kroky sa blížili k nám a ja som stisol Liukj ruku. Zavŕzgali dvere. Kaminskas ich opatrne odchýlil a zastavil sa pri prahu so zámkou od vonkajších dverí v ruke. Hľadá na nás červenými očami, utýranými nespavosťou, naj máhavo dychčal otvorenými ústami a šíril trpký a odl porný smrad potu a pálenky. Vtedy sme pocítili, že prišiel koniec, pretože nás pristihol celkom na prahu hriechu. Popraskané pery sa nám otvorili, z úst sa j-inula vôňa orechov a namiesto slov „Heš, zubatá," nám z úst vyklzlo: „Amen." ^- Nič som nepokazil, — povedal Kaminskas a zno-va sa odmlčal. Potom položil zámku na stôl, zložil si čiapku, zabodol pohľad do Liuky a podišiel k posteli. Stisol v ruke roh prikrývky a pomaly ho ťahal k se1 jje. Liuka sa schúlila do klbka a bolo počuť iba Ka-minskasov pridusený dych s pálenkovým smradom. Mlčky pozeral na moje holé chudé plecia, na Liukine skrčené nohy, lakťom si utieral široké čelo skropené kvapôčkami potu. Prešiel pohľadom po celej izbe: po stenách, povale, dlážke, knihách na polici, po plachetnici s p'estrými plachtami ušitými z rôznofarebných handričiek, po obruči prerazeného bubna a fľaši kyseliny dusičnej s nastoknutým gumovým cumlíkom, potom vzal zo stoličky Liukine šaty, obrátil ich, natiahol jej ich na krk, strčil jej ruky do rukávov a posadil Liuku na peľasf postele ako neživú bábiku, vypchatú handričkami a pilinami. — Kúpil som ti topánočky, — povedal Kaminskas a nešikovne si čupol Liuke k nohám. — Pomyslel som si, že ti treba kúpiť nové, veď staré sú už celkom obnosené. Z každého vrecka vytiahol jednu lesklú lakovú topánku s mosadznou sponou a obul ich Liuke na nohy. — Netlačia? — Nie, — šepla Liuka. — Tak môžeme ísť ... Kaminskas chytil Liuku za ruku, obrátil sa a druhou prehodil na mňa prikrývku: — Nič som nepokazil... Zámku znova namontujem do dverí... A odišiel aj s Liukou a zámkou. Nechal po sebe iba ,'48/ /49/ dusivý smrad potu a pálenky. Ležal som omráčený, akoby som nemal síl prebrať sa z narkózy, a dýchal som otvorenými ústami... Kamínskas zastrčil zámku do dverí a dôkladne pritiahol každú skrutku. Liuka stála vonku za dverami v nových lesklých topánočkách, aké v našom mestečku ešte nikto nikdy ani len nevidel. — Ty sa za to nikdy... Nikdy... — Liuka vzlykala nečujne, len plecia sa jej triasli a pery chveli a šeptom, lebo celkom stratila hlas, kričala Kaminska-sovi do chrbta: — Ty sa nikdy, nikdy nedostaneš do neba' .,. Na cintoríne si vrany vijú hniezda, na cintoríne hrdzavejú plechové vence a chalani odlamujú z plô-tikov olovené šušky. Na cintoríne odpočívajú všetci rovnako, len Boleslovas leží pod plechovou červenou hviezdou. Ani tu, ako sa hovorí, Boleslovas nedrží krok s verejnosťou nášho mestečka. Jeho hrob je zasypaný opadaným lístím, halúzkami a smetím. Prší ako z krhly, vrany sedia celé našuchorené, otec zhŕňa lístie do náruče a odnáša ho spolu s halúzkami k plotu. Začína mu byť horúco, vyzlieka si kabát a odkladá klobúk na lavičku. „Teraz spadnem..." opakuje otec. Sako má už celkom premočené a ustarostené si meria tep. Po cintoríne kráča chlap s lopatou na pleci a jeho tuhočervená tvár už zďaleka žiari. — Ste mu bratia, alebo jednoducho príbuzní? — pýta sa chlap, ukazujúc hlavou na Boleslovasov hrob. Otec sa smutno usmieva, oblieka si kabát, nasadí si klobúk, náhlivo sa prehrabúva vo vreckách saka a vyM tahuje pokrkvaný rubel: — Zdravie mi neslúži... Chlap s tuhočervenou tvárou si prezerá rubeľ a potom ho zastrčí do vrecka. — Opravte hrob, okopte ho. . . — Otec hľadí kam- /50/ si ponad cintorínske stromy, vyhrnie si golier a vťahuje hlavu medzi plecia. Opravte... Okopte, opravte, okopte... Na cintoríne si vrany vijú hniezda: na cintoríne hrdzavejú plechové vence a chalani odlamujú z plô-tikov olovené šušky, na cintoríne odpočívajú všetci rovnako... hrajte sa, moji MILÍ, so žiarovkami Tu u nás leje od rána do noci príšerný studený dážď, a tam na Junu> ak° m' P'Se Aliukas Sovinis, „z oblohy neschádza slnko" a kvitnú magnólie a všelijaké iné nádherné voňavé stromy. Irena Meškusová porodila mŕtve dieťatko, ale ani ona mi nezabudla poslať naj-srdečnejší pozdrav a snímku — momentku z ich slnkom ožiareného a magnóliami rozvoniavajúceho života. Aliukas Sovinis stojí v oslepujúco bielych nohaviciach, v rozopnutej bielej pásikavej košeli, hanblivo sa usmieva, v jednej ruke drží károvaný kufor a druhou stíska ruku Ireny Meškusovej. Tá žmúri oči od slnka a vyzerá skľúčená týmto oslepujúcim denným jasom a trblietaním mora — je taká maličká a krehká ako vrabček. Nič sa nedá robiť, šťastní ľudia sa prechádzajú v bielych nohaviciach, a ja sa váľam v posteli v montérkach, v ktorých chodím kopať priekopy, a vo voľných chvíľach premýšľam o živote a všelijakých iných taľafatkách. A ak neprestane liať, budem sa musieť obesiť. Ráno vletí do obloka mokrý list a sadá mi na tvár. Na ulici vrčí nákladniak. Vyskočím z postele a pozerám — pri vrátach stojí Liuka. Kaminskas sedí v kabíne a Krpáň sa uvelebil hore, medzi skriňami, zrkadlami a rajnieami, na gauči, s dvoma žiarovkami v rukách. Otec otvára dvere mojej izby a vzrušene hovorí: J. — Čaká ťa tam ona, Kaminskasová. — Viem, — hundrem. — Viem to aj bez vás . .. Bájte mi pokoj. Kaminskas zloží v kabíne noviny a motor zavýja. Liuka si zahryzla do pery a vracia sa k autu a ja vybieham na dvor bosý, tak ako som, a udychčané křičím: — Liuka! Liuka, počkaj! Obracia sa, už-už sa chce vrhnúť ku mne, ale zastane a obidvaja sa obzrieme vôkol seba a klopíme oči, pretože aj Kaminskas, ktorý vystúpil z kabíny, aj Krpáň s dvoma žiarovkami v rukách, aj môj otec, dokonca aj moja operovaná matka, aj naši milí susedia za plotom, ba aj jednoducho zvedaví chodci zo všetkých strán na nás vyvaľujú oči v očakávaní di-vadia. Zastrčím ruky do vreciek a silím sa do úbohej imitácie úsmevu: — Tak teda odchádzaš? — Odchádzam, — usmieva sa na mňa Liuka a rozhodí ruky. Na Liukiných topánkach sa leskne lak a mosadzné spony, celá je bohovsky pekná a sviatočne sa blyští, aj oči sa jej ligocú, akoby mala štyridsaťstupňovú horúčku. Až vyrastie, rozkvitne a bude ešte krajšia, lenže my v tom čase už možno budeme v hrobe. — Maj sa! — vravím jej. — Maj sa, — odpovie Liuka a pozerá mi na nohy. — Nechoď bosý, zem je chladná. — To nič, — uškŕňam sa. — Som otužilý. Liuka nasadá do kabíny. Kaminskas sa pomkne, uvolní jej miesto a nákladniak mi navždy mizne z oči. A ako posledného Kaminskasa vidím Krpáňa, ktorý žongluje dvoma žiarovkami. A znova, nech to parom uchytí, začína liať. mi nikdy sa ku mne nevracaj, liuka, môj život, nikdy guní tišina, vôkol mňa sa rozprestiera nekonečné, akoby rozriedené priestranstvo — spredu, zozadu, z bokov a ticho ako v hrobe. Nepočuť ani len vietor, ktorý unáša pichľavý prach, čo sa zabodává do očí ako ihly. — Slepnem!!! — Liuka ráta so zažmúrenými oča-mi náboje a čistí ich od piesku. Blížia sa, raz sa strácajú z dohladu, raz sa zasa zjavujú vpredu, zboku, za chrbtom, ostré a mihotavé ako zrniečka prachu, a zrazu sa vynárajú tesne na dosah ruky. No pasaran! — kričím, Liuka sa mi vešia na krk. zhadzujem deku, otváram oči a vidím, že prežúvam Liukinu stužku. Zapálil som stolnú lampu, stužka zvlhla a roztrhla sa žalúdok mi skrúcali kŕče a nutkalo ma na vracanie. Vstal som z postele a vyšiel som z izby, hmat-kajúc po stenách ako môj starý otec za menovej reformy. V kuchyni horelo svetlo a začul som monotónne klopkanie. Môj otec sa skláňal nad stolom v pásikavej pyžame, lopatky mu trčali ako krídla ošklbaného vtáka, rozbíjal kladivkom orechy a vylúpnuté jadrá hádzal do priezračného skleného tanierika. Vstal, zložil si okuliare, otrel ich o pyžamu, znova si ich založil a akosi ostýchavo povedal: — Dnes máš narodeniny... Spomenul som si, že máš rád orechy... — Naozaj si si na to spomenul? ■— spýtal som sa prekvapene a vzrušene. — Pokúsim sa upiecť orechový chlieb. Možno sa mi podarí... — usmial sa otec a rozhodil ruky. — /53/ Len orechov mám málo, spomenul som si na to prineskoro. Potom vstala z postele matka a nazrela do dverí. Bosá, v dlhej nočnej košeli s vyšitými lesnými jahodami ukazovala usmiatym pohladom na otca. Potom privrela dvere, ale o chvíľu prišla do kuchyne a odovzdala mi darček — biele nohavice, aké nosia len džokeji, ringoví rozhodcovia a niektorí šťastní ľudia. — Len som ich nestihla obšiť ... Obliekol som si nové nohavice a boli mi trochu voľné — v poslednom čase som dosť schudol. Otec odložil kladivo a prezrel si ma od drieku po päty. — Pekné nohavice, ale povedal by som, že nie veľmi praktické. — Možnože v takých nohaviciach budem v našom mestečku naozaj vyzerať ako biela vrana a čoskoro ma zahádžu blatom, pretože nie som ringový rozhodca ani džokej, ani... ani... Sadli sme si za stôl a začali sme oslavovať moje narodeniny. Matka obširne rozprávala, ako ma rodila, že som sa mohol narodiť mŕtvy ako plynom otrávené dieťatko Ireny Meškusovej. A otec rozprával, ako paf ráz utekal z nemocnice domov a späť s dekou a plienkami a že vojak s puškou ho pokladal za spojku „lesných bratov". — Ďakujem vám, otec, — povedal som, — aj vám. Elyte, že ste na mňa nezabudli. — O čom to hovoríš, — povedal vzrušene otec a dokonca sa začervenal. — Nie som až taký beznádejný sklerotik, aby som zabudol na teba. Elyte sa len usmievala, nemohla sa smiať naplno, pretože ju ešte bolela jazva po operácii. Bola už polnoc, keď som objal otca a matku a povedal som: — Nech mi ruka odpadne, ak niekedy zabudnem na teba, otec, a na teba, Elyte. /54/ Odchádzali spať do svojej izby, ale jednostaj sa obzerali, pretože sa nemohli vynadívať na syna. Upratal som kuchyňu, umyl riad, pozbieral škrupiny a vzal si za hŕstku orechov, ktoré mi vylúskal otec — boli lanské, vyschnuté, scvrknuté a hor- _ nie sú to tie pravé orechy, nie je to ten pravý orechový chlieb, ktorý možno nikdy nebol a nebude. Zhasol som v kuchyni svetlo a povedal som, pomaly prežúvajúc orechy: ' _ Nevracaj sa ku mne, Liuka, môj život, nikdy viac sa nevracaj ... a posledná kapitola Maturoval som ešte s vyznamenaním. No tým sa všetko skončilo, viac nedošlo v mojom živote k ničomu pozoruhodnému, pretože zrazu ma nebavilo byt nadšencom. Celé leto som premýšľal, či sa oplatí stať napríklad chirurgom iba preto, lebo voľakedy mi vyrezali slepé črevo, alebo povedzme hercom, pretože kedysi som nezabudol na scéne text ani s prestrelenou hlavou... No možno by som sa mal stať najoby-čainejším horárom, nasťahovať sa kamsi do húšťavy, žiť úplne osamote so psami, puškou a spomienkami na prežitý život. Jednako však všade — aj tu, aj tam — prebehli prijímacie skúšky bezo mňa. A Aliukas Šovinis zatiaľ písal, aké je v rodinnom živote dôležité, najmä pre ženy, mat svoj kútik, a všelijaké iné taľafatky, o ktorých je smiešne čo len hovoriť. Ešte písal, že po večeroch s Irenou často na mňa spomínajú, hádajú, čo asi robím, ako žijem, čím sa zapodievam, ako teraz vyzerám a podobne, a verte či neverte, vraj to robí ich život radostnejším. Je až trápne čítať dačo také, ale Aliukas Sovinis opakoval takmer v každom liste to isté, kým som definitívne neupadol do rozpakov a neprestal mu celkom odpove- ,'55/ L dat. Veď napokon som aj ja musel žiť ozajstne, pretože v našej rodine sa diali dosť pozoruhodné udalosti. Moji rodičia sa za ten rok bez Liuky znova zblížili, podľa všetkého ako v mladostí, ba až tak, že nemohli jeden bez druhého žiť. Eaz večer ma Elyte a otec vyviedli na prechádzku do mestečka, chytili ma z oboch strán za ruku a zrazu ma zajakávajúc sa a červenajúc poprosili, aby som ich pochopil správne, je to vraj záležitosť celej rodiny, spoločná, a navyše som už dospelý ... Skrátka, Elyte s oteckom čakajú rodinný prírastok — bračeka alebo sestričku. Pochopil som ich správne, hoci spočiatku ma nevedno prečo pochytila zlosť a cítil som sa akýsi nesvoj, no jednako som im povedal, že sú ešte chvalabohu mladí, v rozkvete síl, že mám strašne rád malé deti a vždy som túžil po bračekovi alebo sestričke. Moji rodičia boli dojatí a dokonca ma chceli vybozkávať, ale ja som si už dávno odvykol od takých nežnůstok a chytro som zdúchol do svojej izby. Celý september ma otec kŕmil bez reptania, bez jediného slova, hoci som ako prv zaháľal. Mal som, ako sa hovorí, otvorené všetky cesty, ale ešte vždy som sa nijako nemohol rozkývať a rozhodnúť. Jednoducho som nevedel, čím začať. A v októbri som definitívne klesol na duchu a povedal som otcovi, nech so mnou robí, čo chce. Našiel mi celkom znesiteľnú prácu vo svojom Dome kultúry, pretože jemu samému by bolo trápne vidieť syna, ktorý zdedil po ňom nevšedné schopnosti, ako vláči povedzme v mlie-kárni kanvy, alebo vykupuje všelijaké handry, kosti a iné zberné suroviny. V októbri som priniesol domov prvý plat a už som sa nemusel cítiť ako príživník a darmožráč. No v októbri, nech to bolo akokoľvek čudné, zrazu napadol prvý sneh — spočiatku snežilo pomaly, akoby nechtiac, ale potom jednostaj smelšie a smelšie — a vtedy mi poštár po prvej sanici priniesol list, kratučký, len pár slov a bez adresy (56/ odosielateľa. Čítal som list niekoľko ráz za sebou, prezrel som si ho zo všetkých strán, presvietil som ho proti svetlu, ba som ho aj ovoňal. Zacítil som prík-rosladkú vôňu vína, ktorým podľa všetkého list „oliali. Do kuchyne vošla Elyte s vlniakom prehodeným cez plecia, prestal som oňuchávať list a s krivým úškrnom som ho podal matke. Mama dlho čítala list, hoci v ňom stálo iba toľko: „Nehnevaj sa, And-rius, odpusť mi, ak môžeš, ale jednako, jednako ľúbim' iba teba..." Elyte začala klipkat očami, presne ako ja ovoňala papier a spýtala sa: _ Prečo ... Prečo tak píše? __Neviem. — Ľahostajne som sa usmial, pokrčil som plecami a zrazu som vybuchol: — Odkiaľ mám vedieť prečo? _ Ale veď ty vieš, Andrius, kto ti píše. _ Nikto mi nepíše! — vykríkol som, vytrhol som Elyte list z rúk a hodil som ho do sporáka. — A vôbec neprosil som nikoho, aby mi písal... Zamkol som sa vo svojej izbe. Padali veľké snehové chumáče, ani sa nestihli roztopiť na zemi... A veď bol ešte len október... Ano, úplne som klesol na duchu a vôňa orechového chleba nenávratne vyprchala ... Keď Elyte odišla z kuchyne, vkradol som sa ta a otvoril som dvierka na sporáku. List zhrdzavel na horúcom popole a už-už mal vzblknuť. S Liukou sa čosi stalo, čosi nenapraviteľné, a ja som cítil, že to bolo práve to, k čomu nedošlo vtedy, keď sme obidvaja boli ešte takmer deti. Vďaka ti, Liuka, že si na mňa nezabudla, že si mi napísala práve teraz... A nestrachuj sa, všetko je v poriadku, aj sneh je, ako sa patrí, prvý sneh... A nič sa nestalo, láska moja, lenže staré detské topánky si už neobuješ. V ten deň som si uložil veci do kufra, uviazal som si už vyšedivenú Liukinu stužku na krk pod košeľu, dočkal som otcov návrat z práce a odišiel som z domu. Dokonca sa ma trošičku dotklo, že rodičia nezačali lamentovať a rozlúčili sa so mnou pomerne pokojne. Podistým už dávno nastal Čas na rozchod. Noviny boli plné inzerátov: Prijmeme... Prijmeme ... Prijmeme ... Prijmeme takých, onakých a všelijakých. A všade potrebovali Andriusa Šatasa, všetky cesty mal otvorené, ale musel si vybrať jednu cestu z dvoch: odísť z mestečka, alebo ostať tu. Vybral som si, ale keď som vyšiel s kufríkom v ruke na hradskú, ešte som sa nerozhodol, kam sa pobrať. Napriek tomu som mal srdce ľahké a pokojné. Vedel som, že otec, Elyte, Liuka, AHukas Sovinis a dokonca aj Irena Meškusová ma majú radi. Nemal som nepriateľov a život sa ku mne v podstate nesprával nevraživo. Za mnou ostalo v snehovom závoji rodné mestečko, náš dom, škola, družstvo, predajňa petroleja a cintorínske stromy, pod ktorými odpočíva Boleslovas Satas, brat môjho otca. Hlboko som vdýchol chladný vlhký vzduch a pomyslel som si: Predsa len je dobre, že ja, Andrius Satas, nech som akýkoľvek, žijem, jestvujem na svete, a ako by bolo zle, keby som nežil. Ešte raz som sa obzrel dozadu, a aby som nič, nič nezabudol, zapísal som si ceruzkou do zápisníka: „Dnes, dvadsiateho ôsmeho októbra, napadol prvý sneh." puokiškis