/ Kalligona
Knižnica estetiky
Tatran
Bratislava
i
Johann Gottfried
Herder
KALLIGONA
si zemskú potravu, ty sám však — jemný, živý tvor — dýchaš v ľahkom rozochvení vzduch, saješ svetlo, vyháňaš svoje listy a púčky. Čím vyššie rastieš, tým si ušľachtilejší, jemnejší, až nakoniec v plnej sile ukážeš, čím si, čo dokážeš. Pred nami sa vyníma koruna tvojho života, tvoje dielo — kvet, komôrka lásky, miesto pestovania, ochrany a výživy mladej rastlinky. Rozzelenená matka obetuje kvetu všetku svoju silu. Na vrcholci materského výhonku sa zaskvie sám kvet v plnej kráse, v prejave všetkých svojich síl a po ich vyvrcholení postupne vädne a upadá. Príroda teda neviditeľné, ale pevne ovláda jeho krehký zrod a práve v kvete zavŕši svoju úlohu. Ľudia sa radujú z kvetu, pretože ich zmyslové orgány súznejú s tvarom a účinkom tohto pôvabného zjavu, Tam kde nesúznejú. kvitne kvet nepovšimnutý, alebo pôsobí nepríjemným dojmom, zato sebe samému celkom postačuje. Rozkvitnutý kvet býva vždy krásny, je to plný prejav jeho blaha a síl, ktorého vytvárajú.
A. Krása kvetiny je teda (povedané naším jazykom) maximum jej špecifického bytia a blaha. Pokladáme ju za krásnu, keď si náš pocit toto maximum harmonicky a s radosťou osvojí. A podobne ako kvetina aj strom...
B. Strom je do výšky vztýčený svet, les kvetov. Jeho kmeň a konáre pripravujú vyvýšené miesto pre plody a vetvy, ktoré tentoraz prekvitajú na ňom a nie na drsnej pôde Živitelky zeme. Plody krásnych tvarov, voňavé a chutné, v plnom lesku svojich farieb nie sú tu pôvodne pre nás, ale pre jadro, ktoré v sebe živia a ukrývajú. Iné rastliny ho zas chránia tvrdou Škrupinou, ostňami a bodliakmi, ktoré pre nás síce nie sú príjemné, ale samy pre seba sú prirodzené a pekné a pre svoje vnútro blahodarné- Naše zmysly prijímajú krásno za svoje tam, kde ho objavia. Hovoria: si naše, pretože cítime, že tvoje vlastnosti sú v súlade s nami.
A, Chápe aj najhrubší zmysel túto reč prírody?
B. Chápe, pretože je to sama vec. Príjemnosť a krása kvetov, plodov atď. sú preň výrazom ich zdravia a blaha a harmonizujú s jeho orgánmi. Všetky národy Zeme poznajú túto reč a používajú jej obrazy. K Čomu sa mladosť prirovnáva najradšej, v akom živote vidí najradšej svoj osud? Čo znamená venček z kvetov pre pannu? Krása sa zdobí krásou. Tak ako sa mladík vidí v urastenom strome. Všetky prírodné národy oplakávajú svojich synov pod takým velikánom. Starší človek vrhá tieň a čoraz väčšmi skláňa svoje vetvy obŕažkané plodmi. A konečne starec? Onen známy nešťastník31 zastal pod stromom, čo bol hore vyschnutý a dolu sa zelenal, a oplakával v ňom predovšetkým svoj vlastný osud.
A. Zo záhrady krásy stelesnenej v listoch a stromoch, v kvetoch a plodoch zostúpme do vodnej ríše Neptuna. Aj tu sa nachádza krása?
68
Herder
KALLIGONA
C. Ano, ak sa vôbec v tomto prírodnom živle a v súlade s ním mohla vytvoriť. Voda je ťažký prírodný živel, hustejší ako vzduch a vždy v pohybe. Jemné línie a krivky, ktoré strom a jeho konáre s kvetmi nadobudli na volnom vzduchu, nenájdeme v hlbinách pod vlnami, kde sa podľa Aríelovej piesne všetko „premení na koraly a perly". .Možno tu teda predpokladať pevné, podivuhodné formy a — kde to umožní prostredie — aj krásne klenby, pričom všetky tvary sú charakterizované živou predstavou svojej ustálenosti. Prechodné oblasti, v ktorých sa spája zem s morom, ukazujú, podobne ako pri iných prechodoch medzi dvomi prírodnými ríšamí, bytosti pre náš cit obojakého charakteru a teda na prvý pohľad odpornéa cudzie. A predsa sú aj tieto prechody, ak si zvykneme na ich výzor a skúmame ich pozornejšie, celkom pokojné a dvojakému prírodnému živlu harmonicky prispôsobené tvory. Korytnačka, odporný krokodíl a iné obojživelníky, ktoré sa nám zdajú také odporné a hrozné, sú stvorené (akoby s kompasom v ruke) pre svoje prírodné živly.
A. Dá sa odporné nejako roztriediť? C. Očividne odporné je;
po prvé, to, čo lezie a plazí sa. Dívame sa na to ako na nízkeho tvora z bahna a prachu, pred ktorým sa treba mať na pozore, aby sa k nám nepriplazil, alebo dokonca si nás nevystriehol.
Po dmhé,; všetko slizké a mľandravé, v čom nerozoznáme nijakú pevnú stavbu. Nášmu citu sa hnusí nerozclenené telo takých živočíchov a radšej sa kochá mušľou, striebristou lastúrou, ktorá ich telo uzatvára.
Po tretie, to, v čom sa odporným spôsobom spájajú výtvory oboch prírodných Živlov, pozemské aj morské zvieratá. Hlavou a hrudou pozemský tvor vlečie za sebou údy sformované v mori a pôsobí tým na náš cit disharmonický. Napriek materskýmpudom siréna uhrovitého, napriek zmysluplnej stavbe bobrov sa naše oko sotva zmieri s ich podobou. Tvar obojživelníka je bezpochyby desivý; ak stojí pred nami niečo také obrovské ako hroch, zdá sa nám to príšerné.
A. Keď sa dostaneme od bahnitého brehu (kde sa tiesni aj príroda-tvoriteľ-ka) na Šíre more, k jeho rýdzim tvorom, podľa čoho tu búde súdiť náš cit?
C. Všetky krásne výtvory mora pokladáme za Čisté tvary, utvorené slobodne a radostne pre ich skutočnosť, čiže pre život v ich živle. Keď saklžu po vlnách, vyzerajú ako živé plavidlá, ani čo by v nich loď a kormidelník splynuli v jedno. Príroda umiestila ich ochranné nástroje na miesto, ktorým si vyzbrojený tvor razí cestu a preráža vlny, no Často bývajú dôkladne vybavené a vyzbrojené aj boky a chrbát tejto živej lode v slobodnom vodnom živle. Keď však odhliadneme od týchto zbraní pre prípad núdze, v akých mäkkých líniách .je stvárnená podoba obyvateľov mora! Ryba sa vznáša a vlní na svojich morských krídlach, vystreľuje smerom dolu, vyráža hore, brázdi vodu a kormidluje na vlnách. Je nedosiahnuteľným pravzorom živého lodiarskeho
69
Herder
KALLIGONA
umenia. Všimnime si pritom jej orgán vnímania — farebné oko, ktorým sa díva vo svojom sklenom dome všetkými smermi a vo svojom vodnom živle;; vníma všetky predmety ako väčšie a okrúhlejšie. Zvnútra vidíme jej krehkú Štruktúru, zvonku zase, pri toľkých druhoch, lesklé, umelecké šupiny a farby. Ryba sa nám zdá taká, aká je v skutočnosti — živým zobrazením striebristého mora, ktoré sa v nej nielen zrkadlí, ale sa v nej aj stelesnilo a tak povediac premenilo .sa do pocitu seba samého. „Hýb sa, svetové more, životom a pohybom" — zaznel hlas Stvoriteľa, a tak sa aj stalo. Živel, plný života a večne v pohybe, sústredil v sebe svoje životné sily. čo v nom bolo pocitovosťou, stalo sa organizovaným citom, živým tvarom, harmonickým pocitom, aktívne vychutnávajúcim tento vodný živel. Najmenšia strieborná šupina na chrbte ryby, podobne ako celá symetria jej stavby, všetko čo je na nej a patrí k nej, vyjadruje to, tím môže byť vďaka svojmu prírodnému živlu — živým znázornením svojho vnútorného i vonkajšieho bytia vo vzťahoch, silách a údoch.
B. Dostala sa mi do rúk kniha z Východu — rozhovory istého človeka s obyvateľmi všetkých prírodných živlov — ktorá poskytuje o nich takú istú predstavu, akú máme my. Pred oným skúmajúcim človekom sedel obyvateľ najvyšších končiarov, dravý vták, a hľadiac naňho ostrým zrakom hovoril: „Čo máš so mnou spoločné, cudzia bytosť? To, čo dala príroda tebe, mne odoprela. Neviem nič o tvojom hmate, o tvojom citlivom povrchu, o tvojich ústach a podnebí. Som pokrytý strapatým perím, vyzbrojený zobákom a pazúrmi, a len zriedka sa dotknem tvojej zeme. V mojej sfére ma vedú iné zmysly a pudy. Svet, pre ktorý som stvorený, mi vytvára zrak a čuch." Podobne sa ten človek rozprával so slonom, papagájom, veľrybou a všetci hovorili ako príslušníci svojho sveta a vlastníci svojich zmyslov,
A. A predsa za nich hovoril stále len on — človek. Viedol rozhovory v mene všetkých tvorov. Začlenil sa do prírody, pokiaľ sa len dalo a tam, kde sa ho zmyslovosť nezmocnila Či už temným odporom alebo nevhodným dotykom, stáva sa posudzovateľom sveta, sudcom jeho ušľachtilej podoby a krásy. Hľa, poletuje tu netopier! Ako sa prihovára človeku z Východu?
B. „Vyhnali ma z chóru vtákov do zástupu cicavcov", — zasyčal — „som preto obojaká bytosť dvoch prírodných ríš a patrím do sféry temna. Som čierny ako noc a obdarený jemnou vnímavosťou noci. Sedím vo svojej temnote á odvážne i bojazlivo vyrážam na neisté lety. Pri lete hľadám svetlo, no súčasne sa ho bojím, a strestaný nešťastnou vernosťou ľuďom a zvieratám, straším ich a vyciciavam."
G. Obojaký tvor, ktorý patrí do dvoch prírodných ríš a navyše dp hrozivej sféry hoci, sa nám teda protiví pre dvojakú príčinu. ^
70
Herder
KALLIGONA
A. Ak je v prírode všetko, čó y nej len môže jestvovať, tak v nej musia byť aj nočné a denné tvory. Tento syn nocizdedil všetky dokonalosti svojej matky v zmysloch, stavbe tela, farbe a pudoch; Ponecháme ho jeho sfére, jeho prírodným živlom.
B. Armády hmyzu, ktoré akoby vystreľovali z močiara na vypožičaných krídlach, sú pre človeka z Východu tvormi dvojakého živlu, obávanými tvormi, bez ohľadu na ich pevnú alebo krehkú stavbu a skvejúce sa farby. Takmer všetko, čo bzucíj alebo kráča na drobných, početných nohách, vyvoláva v ľuďoch obavy. Rozzúrená bzuciaca osa nás vyľaká, vyháňame ju preto tam, kam patrí. Štítime sa každého tichého, lezúceho, mnohonohého živočícha, pretože pochádza z bahna a nepatrí k nám.
Dokonca aj keď sa nám zdá, že nebeských vtákov, tie číre vzdušné bytosti, láka jasná vodná hladina, živel podobný vzduchu, aby na nej plávali.a žili, vzbudzuje to v nás dojem dyojakosti a zdanlivého znetvorenia, ktoré z nej vyplývaľ Ich nohy sa nám zdajú nešikovné a máme dojem, že po zemi kráčajú ťarbavo. Aj-krásnu labuť vidíme najradšej, keď pláva a svoju vodnú podobu, vlniace sa hrdlo a lesklé čisté rúcho, ten stelesnený obraz striebristej zrkadlovej hladiny, vidí a pozoruje yo svojom vodnom živle. Každého nebeského vtáka vidíme preto najradšej v jeho rúchu, na jeho vetvách...
A. Poďme teda z rozhraničujúcich a zmiešaných oblastí do slobodnej sféry vzdušnej ríše. Čo o nej hovorí človek ž Východu?
B. čo mohol dať vzduch svojmu tvorstvu, hovorí náš Človek, to mu dal: svetlo a zrak, zvuk a hlas, pružnosť a rýchlosť, lesk a farby. Pohyblivá plutva ryby, u pozemského zvieraťa namáhaná predná noha alebo ruka, zmenila sa u vtáka na krídlo. Šupiny obyvateľa vôd tvorí u neho pestro, symetricky pomaľované perie. Duchovia zvuku a vzduchu stvorili vtáka zvnútra a duchovia svetla zvonku. 1
A. Povedané našimi slovami to teda znamená, že naše oko vidí vo vtákovi stelesnenie vlastností a dokonalostí jeho živlu, znázornenie jeho virtuality y podobe svetelného^ zvukového a vzdušného tvora, s ktorým sa zhoduje jeho výzor, v každom druhu..
B. Keď môj Človek z Východu pozoruje žeriava, ako tiahne so svojím kŕdľom a bociana, ktorý sa vracia do svojho jarného domova, keď sa rozpráva s holubom a slávikom, pávom a kolibríkom, rešpektujúcich spôsob života, zhodný s ich podobou, charakterom a prirodzenými pudmi, nuž v tej chvíli mi ani len na um nezíde čnieť za strateným Aristotelovým dielom o stovke antických ústav. Všade vidím len prírodu v najvyššom súlade s blahom, v jej pôvodnej kráse, primeranej každej sfére.
71
Herder
KALLIGONA
A. Keď zostúpime opäť na zem, neuvidíme ani vzdušné ani vodné, ale pozemské tvory, ktorých telesná stavba je tiež y súlade s ich životným prostredím.
C. Skutočne ich takých uvidíme. Pevnejšia a čoraz vápenatejšia kostra je základnou formou ich telesnej konštrukcie; je to forma, prejavujúca sa často až vyschnutosťou vyvinutých údov. Z kvapky zrodený, živí sa náš plamienok svetlom, vzduchom a rôznymi šťavami, až kým sa zdá, že vyhasol a veľký duch života ho roznieti inde. Náš úsudok o zvieratách bude teda o to jednostrannější, o čo bližšie žijú pri nás.
A. To by sa nemalo stať. Ako obyvatelia spoločnej Zeme mali by sme sa zblížit len s tými príbuznými živočíchmi, ktorých vnútorná a vonkajšia štruktúra sa podobá našej,
C, Práve táto podobnosť zavádza. Podmaňuje si, alebo mýli náš úsudok, ako sme to už spozorovali pri iných blízkych susedoch; Veď ktoré zvieratá sú nám najpodobnejšie? Práve tie najškaredšie — opica a lenochod. Prečo práve tie pokladáme za najškaredšie? Lebo sa nám podobajú a nezdajú sa nám tým, čím sú, ale iba hrubou, znetvorenou podobou človeka. Nenávidíme ich a veľká smutná opica, tá séria bestia našich nových cynických filozofov, v nás vzbudzuje ľútosť rovnako, ako sa bez hanby a odporu nemôžeme dívať na zažiadanú, rozvášnenú opicu. V duchu si hovoríme: „Ako veľmi sa podobá nášmu rodu." Nie je to preto, že u nej vidíme dispozíciu k tomu, Čo robí z Človeka umelého tvora — a síce pud napodobňovať? Kde inde môžeme pozorovať také opičenie sa, takú hru bez pojmu a účelu, a pritom zdanlivo účelnú, ak nie pri opičom rode? A čo už potom úbohý, lenivý dvojprstý lenochod...!
B. Odíďme teda aj z miesta, kde sa stretávajú a zrážajú dva druhy pozemských rodoví Pozrime sa na ne tak, akoby sme k ním nepatrili. Podľa človeka z Východu bola raz doba, keď na Zemi ešte nežili ľudia, pretože ju obývali samé božstvá. Aj my sa musíme pozerať na každý druh zvierat ako tie božstvá a vidieť ho v jeho pravej podobe, Bez vnútených podriadených vzťahov sa nám každý živočíšny druh ukáže v slobodnom živote prírody na svojom mieste. Zbavíme sa všetkých nepríjemných pocitov voči celým živočíšnym druhom, ktoré v nás vyvolal strach alebo obava o našu bezpečnosť, zdravie či čistotu a ktoré by mohli pomýliť nás osud. Človek z Východu horlí aj proti záľube v jednom druhu zvierat, ako keby už nejaký druh mohol byť rovný Človeku. Okrem toho vo svojich rozhovoroch sa zmieňuje veľmi rozumne o odpore, ktorý je zakorenený v našej povahe voči dlhpprstým, krátkonohým a plazivým zvieratám, žijúcim v dierach, ako aj voči skáčucim zvieratám a poukazuje na to, že človek radšej mrhá svojou neprirodzenou láskou a priateľstvom práve pri tom, čo je najškaredšie. Podľa neho sa neskazenému ľudskému pohľadu najviac páčia
72
Herder
KALLIGONA
po prvé, zvieratá s výrazným tvarom, zvieratá vysoké, slobodné, ušľachtilé, u ktorých nás nezastrašia nijaké útočné zbrane;
po druhé, iné zvieratá s výrazom miernej povahy bez zákernej lstivosti;
po tretie, spomedzi pozemských zvierat, ktoré sa musia živiť po domácky a často biedne, páčia sa nášmu zmyslovému citu''najviac tie, pre ktoré je charakteristická prírodná dokonalosť; čo nám neškodí, a ktoré žijú svojím spôsobom šťastne a v harmonickom vzťahu so sebou. Uvoľnený, ľahký tvar týchto tvorov, ich čistý život, primeraný prírode, privádza nášho filozofa k najvyššie postavenému tvorovi, k jeho podobe a kráse. Od jeleňa a tátoša, od kamzíka a slona vystupuje k človeku.
A. Priatelia, videli sme, že každý Živý tvor obsahuje vo svojom tvare maximum svojho významu, pričom rozumové alebo zmyslové poznanie tohto maxima nám dáva pojem o jeho kráse, čiže blaženosti v jeho prírodnom živle. Nebude chýbať človeku, stredobodu všetkých živých pozemských tvorov, tento prejav jeho virtuality?
C. Na človeku všetko niečo znázorňuje, vyjadruje, reálne čosi znamená. Ľudský duch, sila, ktorá v ňom žije a je mu vrodená, nie je uzavretá, ale prejavuje sa charakteristickým a energickým spôsobom v jeho údoch, pohyboch a mimike. Ľudské čelo nielenže ukazuje z času na čas myšlienky, ale je aj myšlienkovou formou človeka. Klenutie obočia v pohybe či pokoji je výrazom jeho mysle, okoje rečníkom jeho pohľadu, vôle a mimiky. Celá forma tváre a tela je vyjadrením jeho charakteru, zrozumiteľným každému neskazenému človeku. Kto by napríklad zaťažil zlomenú ruku? Kto by očakával od človeka s pokrivenou, prepadnutou hrudou hrdinské zmýšľanie, alebo prijal slizkú, odpornú ruku pokrytca? Kto by sa pokúšal objaviť vo vyhasnutom, neistom oku srdečnosť alebo v šialenom pohľade blázna poznanú pravdu? Človeka prezrádza jeho krok, to, ako prichádza, sedí, odchádza, drží ruky, otvára a zatvára ústa, jeho reč i mlčanie. To všetko o ňom prezrádza, aký je v skutočnosti a naozaj, bez toho, aby si pomohol klamom.
A. Nepochybujú však mnohí ľudia o pravdivosti fyziognomie?
C. Nikto nepochybuje o jej pravdivosti. Každý pozorný, vnímavý človek ju vidí tak, ako vidí strom, plod, rastlinu či zviera. Už dieťa chápe reč tváre a očí. Vie rozlišovať s istotou a jasne. Neskazený prostý Človek dospeje k najbezpečnejším a najjemnejším súdom tak, že podľa nich koná. Každý však pozoruje svojím spôsobom. Vtipkár si všimne predovšetkým a najradšej to, Čo je smiešne, hrdý to, čím opovrhuje, silný slabé a človek so zlým vkusom hlavne to, čo je neslušné. Uprie sa práve na to a lepšie písmená tohto písma nechá často nepovšimnuté.
73
Herder
KALLIGONA
A. Naproti tomu rozumný, mravný a ušľachtilý...
C. ...s potešením vyhľadáva dobré Črty prírodnej abecedy a venuje im príkladnú pozornosť, kým na tie ostatné veľmi rýchlo zabudne. „Rozprávaj sa s ušľachtilou časťou tváre" ~ hovorí môj človek z Východu — „a nie s tou naj bezvýznamnej šou a najhoršou". Držal som sá tej rady a cítil som sä dobre. Sústredil som sa na lepšie a dôležitejšie črty ľudí ako na svojich pomocníkov a často som takto prinútil aj tú najhoršiu povahu, aby sa v danej chvíli pridŕžala svojho lepšieho ja, ktoré som v nej prebudil,
A. Obsiahne teda vnímajúca duša úplný obraz celého človeka s jeho existenciou a charakterom?
G. Ano, úplný obraz celého človeka, jeho duchovné i telesné bytie. To sa do nej vtláča predovšetkým, naraz a nezničiteľné. Videli sme, že každý živočíšny druh je stvorený, ba dokonca petrifikovaný pre svoj prírodný Živel a vo svojom životnom prejave a taký sa svojou postavou, mimikou a konaním javí každý človek tomu, kto sa vie naňho dívať.
A. Človek by sa mal pozorovať vo svojej pravej podobe a rozpoznať, čo je na ňom slabé alebo silné, čo je forma a čo amorinosť.
C. Nenosí Človek svoju podobu a povahu sebavedome šo sebou? Povaha však znamená vrub, vrytý znak. Ak 'chce vedieť, vie, čo mu chýba, kde v ňom vrch prechádza do doliny a presila spôsobuje slabosť, aj ako príroda kompenzuje beztvarosť, kde sa to len dá. Že to vždy nechce vedieť a ešte menej chce o tom hovoriť, to sem nepatrí, že sa však cíti vo svojej podobe a každému sa v nej predvádza, o tom niet pochybností^ pretože je to realita, Čiže vec sama.
A. Istá kompenzácia nastáva teda aj v neŠľachetnom, pomýlenom a zvrhlom človeku?
C. Vďaka prírode sa aj v tom najpomýlenejšom a najzvrátenejšom človeku dajú rozpoznať črty ľudskosti, preto sa nám potom bytosti, ktoré sa vyznačujú čistotou, silou a harmóniou, zdajú byť priam .anjelmi medzi ľuďmi. K nim upierame nás zrak, s nimi sa rozprávajú náse srdcia. Cítime sa blízko stredobodu ľudskej dokonalosti, čistoty ľudskej existencie a napĺňa nás najúprimnejšia a naj srdečnej šia radosť. Táto čistá ľudská postava, ktorej všetky črty a formy sú dôležité, je ľudská krása.
A. V„ našom rozhovore sme teda dospeli k tomu, že slqyá krásny a krása nejestvujú nikde bez pojmu a predstavy účelu. O čo plytší je pojem veci, pri ktorom tieto slová použijeme, o to naivnejšie bude nazvaný. O čo je obsažnejší; o to presnejší je náš pojem o jej kráse. Uvažovať ó súhrne vlastností objektuNbez objektu, čiže uvažovať o kráse bez všetkého, čo je krásne, je sen. Pociť bez akýchkoľvek pojmov je šialenstvo a filozofia založená na takom šialenstve je najbezpojmovejšia á najbezúčelnejšia filozofia, aká si kedy nárokovala toto označenie.
74
Herder
KALLIGONA
I
/ V zmiešanom, beztvarom svete
poskytne nám prvá naplavenina, prvý rombuľus, na ktorý sa rozlomí nejaký druh kameňa, potešenie len tým, že je tvarom, ktorý je pre nás názorný a pochopiteľný. Ešte väčšmi to platí o všetkých krištáľoch. Čím je krištáľ pravidelnejší a vo svojej jednote mnohorakejší, tým je príjemnejší. Platí to od čadičov až po snehovú vločku a strom Dianin. Farba, lesk, tvrdosť atď., spolu s celým komplexom vlastností vecí, patria do ríše zaľúbenia len podľa svojich pojmov a účelu. To, čo nemá formu, hodnotíme len z hľadiska zámerov, že, totiž naším prostredníctvom formu získa, alebo poslúži na skrášlenie našej formy.
II
/ V organickej ríši
vládnu prírodné živly, ktoré určujú a dávajú formu, čiže obmedzujú organizujúceho ducha, ktorý v danom živle pôsobí. Všetky výtvory treba totiž chápať ako súhrn účinkov a následkov, ktoré sa v prírodnom živle prejavili podľa miesta a času. Optimálny vnútorný stav organického výtvoru je pôvodcom jeho vonkajšej krásnej podoby, čiže jeho prírodnej krásy. Keď si ho osvojíme a s našimi zmyslami je v harmonickom vzťahu, stáva sa krásnym pre nás.
I
/ V rastlinnej ríši.
Slovo rastlina poukazuje na vek rastliny. Keď kvitne, prejavujú sa všetky jej sily, je to Čas jej krásy. Kvet a plod sú pre nás krásne len vtedy, keď sú v súlade s našimi zmyslami. Forma každej rastliny je krásna sama osebetýrn, že rastlina, zjednocujúca všetky svoje Častí a sily, žije a pôsobí primerane svojmu prírodnému živlu.
II
/ V ríši Živých tvorov.
1. Vo vodnej ríši. Zrodili sa tu tvory, aké mohol aktívne a citlivo stvoriť duch vodného živlu. Ich forma vznikla z prírodného živlu a jeho ducha a sú stvorené tak, aby žili vo vodnom živle a užívali svoje bytie. Nám sa zdajú
75
Herder
KALLIGONA
pekné alebo škaredé podľa toho, Či zmyslovo uchopíme ich živú formu a či nám ju nezatemnia vedľajšie idey. Všetky živé tvory ŕ ktoré sa zrodili na hranici jednej prírodnej ríše a patria do dvoch prírodných ríš, sa nám zdajú škaredé, pretože súhrn ich prírodných síl je buď nerozvinutý alebo dvojtvarý, a preto sa javí zmätený.
2. Vo vzdušnej ríšiv prírodnom živle, ktorý jé nám najbližší, sa zrodili tvory, čo sú už v harmonickejšom vzťahu s nami a my vnímame ich krásútakmer už len cez ich zaodiatie, hlas a záľubu v ich spôsobe života. Svetlo a vzduch stvorili krásne tvory, ktoré žijú a pôsobia sami osebe harmonicky v ríši slobody. Tam, kde sa v tejto ríši stretnú dva prírodné živly, vyskytnú sa netvory. Nočné tvory sú nám vôbec odporné.
3. Pozemské tvory, posledné a najpevnejšie, sú nám najbližšie. Ak majú veľmi blízko k našej stavbe tela, alebo k nám patria v dôsledku našej falošnej náklonnosti, mýlia náš úsudok. Ľahké a pekne urastené zvieratá, pre nás neškodné a k tomu ešte obdarené ušľachtilými silami, takéto čisté a bystré zvieratá pokladáme za najpríjemnejšie a najkrajšie.
4. Napokon, človek znamená pre nás mieru a vzor organickej krásy; pri ňom sú dôležité všetky jeho formy.
Prerušili sme náš rozhovor tamj kde by sme mali nadviazať nový, a to pri otázke: ako vyrastú organické tvary až do ľudskej krásy? Čoskoro sa možno opäť vrátime k tomuto problému. Čo o tom všetkom hovorí Kritika?
B. T Kritika hovorí32, ze „zákonitosťhzz zákona a subjektivný súlad obrazotvornosti s rozumom bez objektívneho súladu (pretože predstava sa vzťahuje na určitý pojem o predmete) budú sa môcť zlúčiť len so slobodnou zákonitosťou rozumu (nazývanou aj účelnosť bez účelu) a s osobitosťou súdu vkusu". -
C. Aby sa stali nevkusným súdom, čiže súdom bez pojmu, objektu ä rozumu. Podobné vtipné protiklady ako „účelnosť bez účelu, zákon bez zákona, pocit bez pojmu atď." rušia každý pojem, vkus i kritiku. Z citu, súdu a umenia robia ... čo? Opičie hry.