MilýMiklós!
Dohodli sme sa, že o tebe napíšem knihu, ktorá sa bude volať Milenky Miklósa Jancsóa. Súhlasil si. Aj s tým, že ti rukopis neukážem, prečítaš si až hotovu, vytlačenu knihu.
Úvodom by som chcel vysloviť niekoľko myšlienok o tom, prečo som sa rozhodol napísať túto "knihu klebiet", tento tzv. bestseller. Som presvedčený, že táto kniha bude bestsellerom. Prečo? Lebo všetko, čo sa okolo teba stalo, deje, alebo o čom hovoríš, ľudí mimoriadne zaujíma. Sme priateľmi už skoro tridsať rokov. Avšak znovu a znovu, takmer deň čo deň musím s úžasom konštatovať, aká nevyčerpateľná je škála tvojej osobnosti.
Mnohodimenziálnosť konania, hĺbka rozvážnej múdrosti, atypické prejavy takmer detinského humoru, vyrovnanosť, mladícka sústredenosť, odvaha myslenia pri riešení problémov sú vlastnosti, ktoré sa zriedka spájajú v povahe jedného človeka. O tvojich filmoch, vlastne o našich spoločných (ilmoch často diskutujeme a diskutujú aj vo svete, o nich sa však zmieňovať nebudem, V
chcem písať iba o lásVe. O tvojich láskach a milenkách.
V našej nešťastnej, katastrofami vyčerpanej dobe plnej úzkosti by som rád upozornil aspoň na jeden šťastný osud milenca. Na ľúbostný život človeka, ktorý mal to šťastie, že dc svojich šesťdesiatich šiestich rokov precestoval vo sférach lásky v slnečnom lese času všetky zákutia, kde sídlia vtáci raja s nádherným perím. Kde za bieleho dňa vidno rozžiarené hviezdy, stromy obťažkané medovosladkými plodmi múdrosti s príchuťou utíchajúcej búrky, večnosť zovretú do okamihov, kde v trýznivom pocite utrpenia je súčasne všadeprítomná blaženosť nekonečnosti prostá ako bolesť a úsmev, ako planúca symetria nahých ľudských tiel v nekonečnom pohybe, v sugestívnych obrazoch J ancsóových filmov.
Narodil si sa 27. septembra 1921, podľa astrologických pojmov v znamení Váh.
Pred pol rokom som nahral osemnásťhodinový záznam biografických dialógov, ktoré sme spolu viedli.
Mal si päťstoštrnásť mileniek. Veľa? Málo? Neviem. Mám vystatovačných priateľov, ktorí sa pýšia omnoho väčšími číslami, sú i takí, ktorí sa nedostanú ani podvadsať, asúaj takí. ktorí cudne mlčia.
Ľudia v
íííXv znamení
mm*
Váh majú radi poriadok, o všetkom majú prehľad. Aj ty si presne pamätáš všetky údaje, spomínaš si na každý detail, pohyb, moment.
Z obrovského množstva materiálu, ktorý mám k dispozícii, sa veľmi ťažko vyberá. Nebol by som rád, keby čitateľ túto knihu uprostred čítania znechutene odložil. Preto som nemohol použiť všetko.
Niekde pôsobí tvoje rozprávanie ako prerušené, keďže som svoje komentáre a otázky z textu vynechal.
Zrejme bude veľa takých, čo odo mňa očakávajú takzvanú pornografiu. Úprimne sa priznávam, že neviem čo je pornografia. V Lexikone o láske som našiel nasledovnú charakteristiku: "Pornografiou je fotografia, film, divadlo, literárne dielo, ktoré uráža cudnosť tým, že sexuálny akt ukazuje samoúčelné a detailne..."
Co  je   to   - samoúčelné? /fyp,,^ Najšpecifickojšou charakteristikou človeka je práve sexuálna samoúčelnosť. Pohlavný život človeka sa od pohlavného života zvieraťa líši práve tým, že sa neobmedzuje len na prísne ohraničené obdobie párenia, čo znamená, že človek je
hocikedy disponovaný na pohlavnú aktivitu.
Pornografia je vždy normatívnym pojmom, vymedzená tým. čo spoločnosť pokladá za prijateľné.
Pre Grékov a Rimanov bola takzvaná pornografia výrazom existujúcich ľudských požitkov.
To. čo sa dnes pokladá za pornografiu, chápe budhizmus aj hinduizmus ako organickú zložku cirkevného a kultúrneho života, jeho súčasť. Sochy a obrazy párov spojených v milostnej extáze symbolizujú jednotu lásky a prírody.
V týchto kultúrach totiž sexualita nebola nástrojom útlaku, ako v neskorších západných kultúrach, tieto náboženstvá nemali agresívne poslanie, svoju vieru nechceli šíriť násilím, ohňom a mečom. Keď tieto "pornografické* sochy a obrazy znázorňujúce život porovnáme s výtvarnými dielami kresťanstva, nachádzame v tom druhom ukrižované, šípom prebodnuté, ukameňované, trpiace, krvácajúce telá, chválu asketizmu, martýrov, krutú zaujatosť proti telesnosti.
Otcovia cirkvi pokladajú ženu za bytosť spriaznenú s diablom, za matku hriechu, za nečistú bytosť bez duše. ktorá zvádza muža k hriechu. Toto sadomaco-chĺstické odmietanie telesnosti sa v neskoršom období mohlo kompenzovať iba krvou obeti surových orgií, krutých ťažení a vrážd. Sexuálnu radosť často možno nahradiť bolesťou, krutosťou vyvolávajúcou utrpenie!
Gyula Hemádi {1926) - spisovateľ, scenárista a filmový kritik, pôvodnýrr povolaním ekonóm - sociológ, od roku 1954 publikuje časopisecký e knižne svoje novely a poviedky. Ako scenárista spolupracuje od rokt 1965 s Miklósom Jancsóom.
Autorská spolupráca obidvoch umelcov priniesla maďarskej ki nematografii y šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch množstve úspechov a novou poetikou i režijným stvárnením sa pričinila o je medzinárodné uznanie.;-
Kniha Milenky Miklósa Jancsóa (Jancsó Miklós szeretôi, Sza-bad-tér kiadó, 1988) vznikla na základe dlhých rozhovorov, z ktorých autor a upravovateľ Gyula Hernádi, vybral najtypickejšie príbehy z intímneho života tejto orig- inálnej a zároveň
rozporuplnej osobnosti ■ yiWiViátfjSWw svetovej filmovej réžie.
svojim slobodným členom nechať možnosť slobodne konať a rozhodovať o formách svojej sexuálnej orientácie. Samozrejme, iná je pornografia a iná je sexuálna prax. Pri posudzovaní morálneho a právneho aspektu sexuálnej praxe môže byť hlavným kritériom iba sloboda. Oovolené je všetko, čo je pôžitkom pre mňa a pre toho druhého, pre mňa a pre iných, ak pritom neobmedzujem niečiu slobodu. Akékoľvek obmedzovanie slobody, otvorený alebo skrytý nátlak na niekoho, aby sa mi oddal proti svojej vôli, je rovnakým zločinom ako lúpež alebo ublíženie na tele. ak nie ešte väčším.
Nebudem pokračovať v mudrovaní. Možno preto som hovoril o pornografii trochu viac. lebo aj u nás ešte vyvoláva podozrenie z "pornografie" všetko, čo súvisi s úprimnosťou o sexualite.
Ty si bol v našom magnetofónovom zázname skutočne úprimný. Dlho som premýšľal, či mám zmeniť mená dievčat a žien, ktoré si stretol na cestách lásky a sexu. Rozhodol som sa, že ich nezmením. A tu by som sa opäť mohol pustiť do dlhých úvah, čo znamená porušenie "spovedného tajomstva".
Pokladám za samozrejmé, že mená nezverejňujem bez súhlasu ich nositeľov. Preto som navštívil všetkých, o ktorých si hovoril, a požiadal som ich o súhlas na zverejnenie. U tých, čo moju žiadosť odmietli, uvádzam iba iniciálky mena. To isté som urobil aj v prípadoch, keď som spomínaných ľudí nenašiel.
Výnimkou sú iba slávne ženy. herečky, ktorých život a súkromie sú aj tak verejne známe. Neurazia sa, lebo žijú v paláci slobody, kde ich ochraňujú bašty imunity krásy a slávy.
Tebe som vysvetlil už na začiatku, že čo robím, robím iba preto, lebo viem, že tak ako mne. ani tebe nieje cudzie nič, čo je ľudské. Ani jeden z nás neuznáva tajnostkárstvo, pretvárku, tajomstvo, tabu. Samozrejme, ani príbehy mojich lások nie sú tajomstvom. Aj tie by som rád opísal. Iba jedna vec mi v tom bráni - nie som taký zaujímavý ako ty. Preto som si zvolil teba. Mnohí si budú myslieť, že mi už nič nenapadá, preto píšem o tvojich milenkách. Teraz mi naozaj nič iné nenapadá. Čo bude neskôr, ukáže budúcnosť. Nemám strach. Srdečne ťa objíma
Gyula
Preložila Gizela Miháliková (skrátené). Pokračovanie v ďalšom čisle.
Pohlavný život má tisícoraké krútňavy, hry a zákutia. Jednotlivé zložky samy ešte nič neznamenajú. Do dobrých alebo zlých diel ich možno zakomponovať úspešne alebo mene; úspešne.
Skutočne vzdelaného človeka dokáže erotika alebo sex v ozajstnom umení - či už v priamej alebo nepriamej forme - oveľa väčšmi vzrušiť ako "prázdny" výtvor, čo ako drsný a násilnícky.
Kto je však beznádejne nevzdelaný, tomu nepomôže nijaká ochranná prevencia.
V Dánsku, v pravlasti súčasnej pornografie, klesol dopyt po prostom sexuálnom médiu na minimum a podľa mnohých sexuálnych patológov sa znížila aj sexuálna zločinnosť.
Väčšina vedeckých výskumov súvisiacich s pornografiou dokazuje, že jej "konzumácia" neohrozuje ani dospelých, ani mládež, ani manželstvo, ani rodinu, ani štát, ani spoločnosť. Navyše mnohí z vedcov dospeli k zarážajúcemu poznaniu, že je často užitočná v súčasnom svete, ktorý do značnej miery sexualitu potláča.
Vo Výskumnom ústave práva a správania sa Kalifornskej univerzity uskutočnili profesori Harold S. Kent a Michael J, Goldstein výskum troch skupín. Jedna skupina sa skladala so sexuálnych delikventov, druhá z konzumentov pornografie a tretia z kontrolných jednotlivcov. Ukázalo sa. že ti, ktorí v ranej mladosti nemali možnosť uspokojiť svoju sexuálnu zvedavosť pomocou pornografie a boli pod nevhodným výchovným vplyvom, sklzli do sexuálnej delíkvencie častejšie ako systematickí konzumenti pornografie. Životné osudy delikventov znásilňujúcich ženy a deti jednoznačne potvrdili poznatky tohto výskumu.
Nehcem byť propagátorom pornografie. Ak však naša malá spoločnosť chce byť spolkom slobodných ľudí. musí
W/r 41
Narodit som ta 27. saptembra 1 a ? 1 voVáoí. Naia rodina sa tam uchýlila zo Sedmohrad-tka. Otec bol riaditeľom miestnej priemyslovky Zo Sedmohradska musel ujsť, lebo bol tajomníkom komisára tamojšej maďarskej správy. Keď do Sedmohradska v roku 1917 vt/hla rumunská armáda, miestnu cŕvilnu samosprávu nahradilo vojenské velenie. Armáda vymenovala vládneho komisára a môj otec bol jeho tajomníkom. Neskôr ho v Jeho neprítomnosti Rumuni odsúdili na smrť.
Anekdotu o jeho neskoršom návrate domov určitá poznáš. Keď ho v dvadsiatych rokoch prepadla nostalgia, oznámil, že ide domov. Celá rodina mu s plačom dohovárala, prosila: "Šándor. nechoď, si odsúdený na smrť, zabijú ťal* Všetko bolo márne.
Môj strýko, matkin brat Jenô, vlastne Eugen Poperádu patril medzi vedúcich pred sta vrt aľov rumunskej rof nickej strany. Mimochodom, otec mal desať, matka dvanásť súrodencov.
Slovom, strýko Eugen bol politik, primá-Bt. mesta Fogaras. Zašiel teda do Bukurešti, aby sa dozvedel, čo by stála milosť pre jeho švagra, zrušenie rozsudku í^. smrti. Povedali mu, že to má cenu t/och domov. Rodina peniaze zložila. Eugen sa Vyfotil do Bukurešti, peniaze vložil do obálky a pod stolom ich odovzdal ministrovi vnútra. Ten obálku vyložil na stôl, vybral z nej pe maze o zrátal. "V poriadku, môže prísť domov," oznámil stručne.
V tom čase sa v Rumunsku za peniaze dalo kúpiť všetko. Ba napríklad vo vlaku sprievodca neprijal cestovný lístok kúpený vopred, rozčúlil sa, platili preňho iba peniaze v hotovosti. ^%ss&9
Vo Vád som pobudol iba dva mesiace, potom otec prešiel do Szókesťehérváru, kde bol tiei riaditeľom priemyslovky. Tu som maturoval u cisterciánov. Do Sedrrfov hradska sme chodili každý rok, žili tam takmer všetci naši príbuzní. Spomienky na moje najranejšie detstvo sú čiastočne spojené so Székesfehérvárom a čiastočne s Fogarasom.
Kým som bol malý, trávieval som skoro
každé letne prázdniny vo Foga/ase V Sed-mohradsku som chodil aj do skoty, takmer celý jeden rok. V i kole sme sa rozprávali po maďarsky. Trochu som ovládal aj rumunči-nu. Moji príbuzní žili v okolitých dedinách
Manželka strýka Eugena bola pôvodom Saska, takí o som mal možnosť spoznať aj Sasov. Matka bola Rumun k a Jej rodina mala dve vetvy, jodoi sa volali Poperádu, n ti druhí zas Poperád. Poperádovoi sa hlásili k maďarskej národnosti, Poparáduovot zas k Rumunom. Otcovo príbuzenstvo má sikuF ský pôvod, väčšinou to boli sedliaci.
Mattona aj otcova rodina boli pomerne zámožná, no z nejakých príčin (nikdy sa mi ton nepodarilo zistiť) nechceli patriť medzi džentry kastu Vychovávali nás preto veľmi demokraticky. Nesmeli sme sa správať ako 'pánčatá', hrávali sme sa so sedliackymi deťmi, nesmeli sme sa chvastať, upozorňovať, že patrime k inej spoločenskej vrstve. Takmer celá detstvo som strávil medzi chudobnými deťmi. V Sedmohradsku I v Sz ók esf eherváre.
Ak sa šla rumunská seo. -^xa rodina* kúpať na Oltru alebo do blízkeho potoka, všetci sa kúpali nahí. (V Maďarsku to bolo nemysliteľné, sedliaci u nás šli do vody s klobúkom na hlave.) Rovnako nahí sme boli i my, malé deti, ale t veľké dievčatá a chlapci. Veľmi sa mi páčili Takú podobu malo naše detstvo. Na nahotu sme si zvykli natoľko, že plavky sa nám neskôr zdali neprirodzené • iBm«a(| ' Moje príbuzenstvo nebolo prudérne. " Najmä matkina rodina. Matka chodievala medzí nami nahá. Pamätám sa, ie mala nádherné telo. Jeden sochár z rodiny, ktorého meno si UŽ nepamätám, ju vymodeloval oko akt. MaUsu som vef mi ľúbil.
Otca som vídaval nahého zriedkavejšie. Okrem toho sme boli od rodičov dosť odlúčení, niekedy prešiel aj týždeň, keď sme sa v obrovskom dome sotva stretli,
Aj moja staršia sestra a starší brat chodievali so svojimi priateľmi na Oltru Bol som od nich mladší o desať rokov, ale vôbec im neprišlo na um, aby sa zahaľovali. Boli slobodní
Prvú ľúbostnú príhodu o mne rozprávala sestra. Mohol som mať Štyri roky, keď
^MIKLOS
onu
som sa zamiloval do dievčatka od susedov. Moju láska sa volala Edita Veľa sme sa hádali, ba niekedy sme sa aj pobili Bolo to dosť vrtošivé, náladové stvorenie, niekedy priam "horela" od lásky. Inokedy s mrazivým chladom odmietala moju náklonnosť.
V jedno popoludnie ma matka zobrala pred náš dom na pieskovisko. Editka sa tam bež hrala v sprievode svoje) matky. Keď som uvidel vyvolenú svojho srdca, náhle som sa obrátil a natrhaj malú kyticu lúčnych kvetov, ktoré kvitli pred našim domom. Podišiel som k Editke a podal jej kyticu. Dievčatko si ju najprv vzalo do ruky. chvíľku si ju obzeralo. a zrazu hodilo kvety na zem Urazilo ma to. nevedel som sa rozhodnúť, či ju mám poriadne zmlátiť, či s plačom ujsť. Editka moje kvety zúrivo podupala. Meravo som ju sledoval, potom som sa zohol, zdvihol som jeden kvietok zo zeme a šiel s nim k Editkinej mame. Postavil som sa pred ňu, uklonil a podal jej kvet. Žena ma zdvihla k sebe a s úsmevom povedala mojej matke: Tento chlapec sa nestratil'
Kláru si už aj sám pamätám. Letovali sme vo Fogarase. Mohol som mať šesť rokov. Hrali sme sa nahí na brehu rieky Medzi mokrou'trávou kvitli krásne kvety. Klára, 'moja manželka" ležala na piesku s rozkročenými nohami a porodila bábiku. Chcel som jej dať niečo veľmi zvláštne a dobrá, aby som ukázal, ako ju milujem. Odtrhol som bledomodrý kvet na tenkej dlhej stopke, zastrčil som si ho do vtáčika a navliekol naň predkoiku. Potom som pristúpil k 'svojej manželke", stiahol som predkoiku a pred ňou rozkvitol fialkovomodľý dar. Nikdy nezabudnem na pohľad jej oči. Sálali z nich úžas, prekvapenie, polom poznanie a vďačná radosť, keď vzala do náručia naše spoločné dieťa a začala mu spievať jemnú sikulskL uspávanku.
Aj neskôr som sa veľmi rád hrával so sedliackymi dievčatami. Zabávali sme sa ne povale. Bolo ich päť, aj nás chlapcov. Dievčatá sme poslali na povalu, tam sa povyzliekali do naha, ľahli si na slamu a očakávali návrat svojich manželov z úradu. Prirodzene, tými manželmi sme boli my. Vyšli sme hore za nimi. vyzliekli sme sa tiež. ľahli sme si na manželky a začali sa na nich pohybovať, ako sme lo videli u dospelých, keď sme ich špehovali.
Ležali sme tam na sebe, päť malých párov, pôsobili sme ako no seba nahádzané kaučukové bábiky v hračkárstve. Keď sa nám to videlo dosť, zobrali sme zápalky a pokúšali sa podpáliť dievčatám jemné ochlpenie v rozkroku. S výskotom zahášali šteklivé plamienky, potom prešli variť do "kuchyne", do vzdialeného kúta povaly. Predkladali nám pochúťky, sladkosti, repu, kukuricu, jablká a všelijaké iné ovocie.
Onánia sa stala pre mňa dôležitou preto, ie kvôli nej som opustil vieru. Najprv mi chýbala odvaha Isf na spoveď, potom; nemal odvahu ui ani na to, aby som sa priznaj, ie som sa neodvážil Isf na spoveď., a lak ďalej. Zdalo sa mi jednoduchšie vzdať sa viery. Začal som čítať osvie-tenskýoh autorov a mal som čim ďalej, tým viac konfliktov ■ oisterctanmi. Takmer ma vyhodili zo školy, ale nakoniec ma omilostili, lebo som bol dobrý žiak. Musirn vša
Kú
■a v. >
B
S
ta
■
dodať, že cisterciéni boli v tom čase dosť liberálni. Môj triedny profesor nenávidel Habsburgovcov a Nemcov. Aj moja rodina ich nenávidela. Mal som šťastie aj v tom, že som od prvej chvíle cítil odpor k všetkému, čo malo niečo spoločné s nemeckou nacistickou ideológiou alebo praxou. Z tohto pohľadu sú prvé gymnaziálne roky veľmi dôležité, lebo mozog človeka je v tom čase najvnímavejší.
Horthyho systém bol, jemne povedané, dosť stupídny. Gómbôs, Imrédy a ostatní... Kto nebol práve v tom čase dostatočne zaočkovaný duchovnou protilátkou, ľahko zablúdil. O tom, že Trianon bola veľká hlúposť, nemožno vonkoncom pochybovať, no pritom treba vedier i to, že účinným protiliekom nemohli byť národní socialisti. Ani horthyzmus, hlásajúci a presadzujúci feudálne nezmysly. Slovom, som úprimne rád, že mojím triednym na gymnáziu bol práve Medard Námesy, profesor maďarčiny a dejepisu.
Ale nechcem predbiehať udalosti. Mohol som byť druhák v základnej škole, keď ma susedova dcéra Ruža, ktoré tiež nemohla mať viac ako sedem rokov, presvedčila, aby som s ňou zašiel na szabadbat-tyánsky cintorín, kde chcela navštíviť hrob svojej starej matky. Szabadbattyán je približne desať kilometrov od Székesfehérváru. Tá vzdialenosť sa mi vtedy zdala taká obrovská, akoby ma dnes niekto lákal do New Yorku. Ťažko som sa odhodlával na dobrodružstvo, no keď si Ruža stiahla nohavičky a sľúbila, že v budúcnosti jej môžem každý deň všetko pohladkať a pobozkať, samozrejme som s ňou išiel. Pozreli sme si krásne vyzdobený hrob a potom sme zaspali v tráve.
Podvečer sme sa vydali na cestu späť, no zablúdili sme. Obchádzali sme dookola, a zakaždým nás cesta zaviedla späť k cintorínu. Letná noc bola chladná, báli sme sa, chveli sme sa od zimy a preplakali celú noc. Na druhý deň nás objavili žandári a doviedli domov. Rodičia ma nezbili, len mi rozpovedali, koľko strachu v tú noc prežili. Matka ma zobrala k sebe do postele, no ťažko ma bolo utíšiť. Ruža však splnila svoj sľub...
Ako desaťročný som bol v prvom ročníku gymnázia. Po vyučovaní som chodieval k svojmu najlepšiemu priateľovi Tomášovi Weberovi. Tomáš mal zlatú sestričku, bola od nás o rok mladšia. Volala sa Judita. Samozrejme, že som sa do nejokamžite zamiloval. Aj ona ma ľúbila, dovolila, aby som sa vozil na jej bicykli, no keď som sa pokúšal dotknúť jej stehien, jemne sa ohradila a od-tlačila moju ruku. Tomáš mi raz cez vyučovanie oznámil, že v noci Juditu vzali do nemocnice, má zápal slepého čreva a budú ju musieť operovať. Zúfalý som sa prechádzal parkom, priateľova snaha upokojiť či utešiť ma bola úplne márna.
Na obed som zašiel do bazáru a zo svojho skromného vreckového kúpil malý medený prstienok. Potom som sa vkradol do nemocnice k Judite.
Ešte sa neprebrala z narkózy, keď sem jej na prst natiahol "snubný prsteň"...
Na druhý deň mi Tomáš doručil malý lístoček. Juditině písmená boli pre mňa kľúčikmi ku šťastiu.
"Mikloškol Hneď, ako som sa prebrala, zbadala som na ruke prsteň. Viem, že je to tvoj prsteň, ktorým si sa so mnou zasnúbil.
Odteraz čakám iba na chvíľu, keď ťa budem môcť vidieť. Rana ma už ani nebolí.
Bozkáva: Judita, tvoja snúbenica.'
Odvtedy bola mojou snúbenicou. Spolu sme sa kúpavali a hrávali, v trojici s Tomášom.
Potom som stratil ju aj Tomáša. Ich otec bol židovský lekár a po nástupe Hitlera sa vysťahovali do Anglicka. Neviem, aký osud ich stihol.
Pýtaš sa, kedy som vo svojom živote pocítil prvýkrát orgazmus? U Weberovcov, počas hry s Juditou. Naháňali sme sa u nich okolo veľkého jedálenského stola, blazneli, plazili sa štvornožky, kolenami narážali do dlážky. Zrazu som pocítil takú zvláštnu oslepujúcu rozkoš, že som musel zastať. Takmer mi prišlo zle. Ešte som netušil, čo to je, iba som tušil, že v živote si to budem musieť zopakovať ešte veľakrát. Úrad môjho otca bol pod touto jedálňou, spomínam si, že niekoľkokrát vybehol hore a zlostne sa pýtal, prečo robíme z bytu jazdiareň.
Mal som pätnásť rokov, keď som stretol Evu, dievča s divou tvárou. Bol som vtedy opäť na prázdninách vo Fogarase, aj ona letovala u príbuzných. Jej otec učil niekde v Sedmohradsku.
Kúpavali sme sa nahí v potoku, veľa sme sa spolu prechádzali, rozprávali. Už nebola panna, bola prvou "ozajstnou" ženou v mojom živote. Schádzali sme sa celé leto, každý deň, buď v mojej alebo v jej izbe. Správal som sa pritom nešikovne, no Eva bola veľmi taktná, postupne ma všetko naučila. Začal som ju pomaly vyzliekať. Vyzul som jej topánky, tenké hodvábne šaty, malé úzke nohavičky. Potom som sa vyzlie-kol ja, chytil ju za ruku a odviedol do kúpeľne. Otvoril som kohútiky a obaja sme sa postavili pod sprchu. Eva namydlila špongiu a začala mi ňou šúchať telo.
Jagala sa pred mojimi očami ako nádherne svetielkujúce zlaté hodinky bez ct-fernika, na jej prsníkoch sa zastavila a predlžovala rozkoš v očakávaní dlhých chvíľ rytmických pohybov, ponorenia mimo času.
Ležali sme spolu na pohovke, poslušne rozložila nohy a ja som si medzi ne kľakol. Pomaly som sa začal pohybovať, ako ten, kto si na všetko bude chcieť spomínať aj potom, keď už to nebude možné opakovať. Usmieval som sa ako ten, kto sa ponára do najvnútornejšieho šťastia hlasom vtákov-burlivákov.
- Bolo to dobré? - spýtal som sa jej po ukojení.
- Nezbadal si? Šaliem z teba.
- Mala si pritom krásny výraz tváre. -Akoby som počúvala báseň. Akoby
chór spieval básne.
- Aké básne?
- Neviem. O láske. Zdali sa veľmi povedomé. Ty. ja som sa do teba zamilovala I
- Aj ja. Bolo to s tebou úžasné. Akoby som ťa poznal tisíc rokov.
- Prečo človek zakaždým potom hovorí takéto slová ? • spýtala sa ma s úsmevom.
- Aj iným hovorievaš to isté? - spýtal som sa smutne.
- Áno, ak je to veľmi dobré, hovorím niečo podobné.
- Potom ma nemôžeš naozaj milovať. Láska je výber, voľba, odlíšenie.
- Áno, zo začiatku je to naozaj tak. No neskôr zistíš, že láska - horúčava, ktorá ťa
zalieva je vždy rovnaká. Musí byť taká, taká rovnaká, lebo láska sama je všetkým, je samotným bohom. Keď to je, už nezáleží na tom, kto začal, s kým, v kom, potom už existuje iba láska, samojediná je tým, Čo...
- Nenávidím ťa, - povedal som jej a vstal som.
Podišla ku mne. Päsťou som ju udrel do tváre. Potom som utekal preč.
O tri dni som vybral zo skrine otcov revolver, vložil si ho do vrecka a bežal za ňou. Ani sa na mňa nepozrela. Vytiahol som zbraň a priložil k sluch*. Eva sa nepohla. Zalial ma pot. Vedel som, že sa budem musieť zastreliť, ak nepodíde ku mne, ak mi nevezme zbraň - budem sa musieť zastreliť, zvolená úloha ma donúti.
Nečakala, kým sa mi od strachu roztra-sie ruka, pristúpila ku mne, odstrčila pištoľ a pobozkala ma. Bol som odzbrojený.
Ďalšie leto náš pomer pokračoval. O tri roky sa stratila. Pátral som po nej, vypytoval sa príbuzných, no nik nevedel povedať, čo sa stalo s jej rodinou.
Darmo som bol "skúsený", v gymnáziu ma ešte stále pokladali za chalana. Pamätám sa, mal som jedného spolužiaka, ktorý zakaždým do školy doniesol Nový magazín. Možno si aste spomenieš aj ty, bol to erotický magazín, zakazovaný a nenávidený kňazmi a malomeštiakmi.
Chlapec sa volal Zolo Vasady a bol synom zámožného sudcu. Rodina viedla životný štýl "džentry kasty*. Zolo bol bezočivý, ustavične sa hádal s profesormi. Raz ho profesor zemepisu prichytil, ako pod lavicou číta Nový magazín. Vylúčili ho za to zo všetkých stredných škôl v krajine. Štúdiá dokončil vo Viedni. Stal sa z neho biochemik a dnes je profesorom na Harwardskej univerzite. Hovorí sa, že skôr či neskôr mu udelia Nobelovu cenu. Stretol som sa s ním, keď som bol v Amerike. Veľa sme debatovali. Bol vážny ako zápal slepého čreva, hovoril vyberane, ako sa na univerzitného profesora patrí. Okrem iného mi povedal:
- Teoretický základ, z ktorého vychádza darwinizmus, čiže to, že sebecká rivalita druhov, boj o prežitie je základom vývoja, nie je celkom pravda. Aspoň rovnako dôležitým činiteľom je popri konkurencii schopnosť kooperácie. Komplexné životné formy sa pred jeden a pol miliardou rokov mohli vyvinúť iba vďaka skutočnosti, že sa kooperativně kolónie baktérií spojili do sym-biózneho spoločenstva. Z toho sa potom vyvinuli zložitejšie životné formy. Prečo to treba zdôrazňovať ? Lebo metafory pochádzajúce z oblasti prírodných vied majú obrovský vplyv na názory, ktorými vysvetľujeme našu osobnú a kultúrnu existenciu. Newtonova mechanika poslúžila ako teoretická zbraň na potvrdenie existencie Boha a monarchistických vládnych foriem. Biologické učenie o šanciach prežitia najprispôsobivejšich bytostí sa stalo východiskom pre bezohľadný imperializmus, pre extrémnu, sebeckú, amorálnu etiku... Ak je pravda, že biologická kooperácia je aspoň taká dôležitá ako rivalita, potom táto pravda zákonite ovplyvni aj iné vedné oblasti...
Preložila: Gizela Miháliková Krátené - pokračovanie v budúcom čísle
A
no, nahota.
Jedným z veľkých mystérii Východu je tumo. Tumo "mäkký teplý kabát bohov" je rituál zasväcovania tibetských mnichov lamaizmu. Prípravné cvičenia adepti začínajú pred svitaním vysoko medzi skalnými Štítmi Himalájí a ukončia pred západom slnka. Sú nahl. Nováčikovia sedia na tenkom koberčeku alebo doske, pokročilejší na holej zemi, v snehu alebo na ľade. Počas cvičenia nemôžu prijímať potravu ani nápoje, najmä nie teplé.
Úlohou žiakov je, aby stratu tepla nahrádzali zahrievaním tu ma, keď organizmus pomocou tajuplnej psychickej energie vytvára toľko kalorii, koľko nahé telo v mraze stráca. Novic-tumo bojuje proti chladu, ale má aj úlohu navyše. Musi vyprodukovať toľko energie, aby vysušil plachtu namočenú do ľadovej vody a omotanú okolo tela. To je najvyšší stupeň zasvätenia.
Žiak zaujme pózu jogy, sediac na zemi alebo v snehu. Rúcho ponárajú do ľadovej vody dovtedy, kým úplne nezmrzne. Na kost zmrznutú plachtu ovinú žiakovi okolo tela- Vlastným teplom ju musí rozmraziť a vysušiť. Keď rúcho uschne, znovu ho namočia do ľadovej vody a tento obrad sa do svitania musi zopakovať niekoľkokrát. Sú žiaci, ktorí do východu slnka vysušia plachtu aj štyridsaťkrát.
Rozprávam to všetko preto, aby som vyzdvihol dôstojnosť ľudskej nahoty.
Iba Boh a človek sú jednoznačne nahí. Majú tenkú nahú kofu, aby sa mohli prevteľovať. Z Boha na človeka, z človeka na Boha. Všetky ostatné stvorenia sú zarastané srsťou, alebo majú hrubú vlhkú kožu. Ľudská nahota je božská vlastnosť. Naši prarodičia v raji nemali problémy, že nie sú oblečení, až kým neupadli do hriechu. Keď sa prví ľudia najedli zo stromu múdrosti, začali sa hanbiť za svoju nahotu. Boh za trest, že sa vedome pokúsili v sebe utvrdiť svoju podobnosť s ním, ich zaodel do rúcha hanby. Pekné nahé ľudské telo zakomponované do estetických foriem stráca svoju "hanebnú" podstatu. Umenie prekabáti Boha.
Bezbranné nahé mužské alebo ženské telo už svojím bytím, svojím zjavom poráža víťazné "produkty" civilizácie, dôkladne zahaleného žandára, sudcu, kata. A prirodzená forma prírody, rovnocenná Bohu. vytvára možnosti na znovuprijatie pôvodnej rajskej nahoty, kde niet stopy po hanbe, kde je nahota prejavom nevinnej slobody, číže skutočnou kultúrou, a oblečené zlo symbolizuje zverskosť.
Po maturite som sa zapísal na právo v Pécsi, a keď univerzitu vrátili do Kluže, šiel som s ňou.
Počas vysokoškolských štúdii som mal veľa milostných vzťahov. Bolo by zbytočné vymenovať ich všetky, hoci podľa mňa v láske nie sú radoví vojaci, iba generáli.
Pozrime sa teda na radových generálovi
Judita Adamová. Ošetrovateľka, narodila sa v roku 1916, keď som ju roku 1942 stretol, mala dvadsaťštyri rokov. Jej snúbenec bol primárom v nemocnici, odvelili ho na front. Zabila ho zablúdená guľka, keď obchádzal zákopy.
Judita ma oslovila na ulici, predtým sme sa nepoznali. V ten deň sa dozvedela, že jej zomrel snúbenec. Zobrala ma k nim do bytu, vyzliekla sa. Na stojane bola upevnená fotografia jej snúbenca v nadživotnej veľkosti. Lekár v rovnošate nadporučíka.
Ľahla si na koberec. Bola to krásna, vysoká tmavovláska. Objala ma a náruživo začala bozkávať. Potom vošla do kúpeľne a strelila si do hlavy. Ležala vedľa vane s prestreleným zátylkom, v ruke jej ešte dymíla snúbencova pištoľ. Myslel sottl že sa zbláznim. Potom som sa upokojil. Človek sa zakaždým upokojí.
Alžbeta Andělova. Účtovníčka. Narodila, sa roku 1910, keď som ju v roku 1942 stretol, mala tridsaťjeden rokov. Predstavil mi ju jeden z mojich spolužiakov. Mala menší pekný byt, s manželom sa dávno rozviedla, žila sama. Veľmi dobre som sa cítil u nej i s ňou.
Jedného dňa mi povedala, že má nejakú prácu, aby som ju počkal. Predpoludním som zašiel k nej, ľahol som si na diván, pokúšal som sa niečo č itať. V zatemnenom byte sa mi zrazu zdalo, že ma niekto pozoruje. Oproti na stene visel veľký obraz, bol na ňom námorník, ktorý stál na kapitánskom mostíku a pred očami držal ďalekohľad. Zhasol som svetlo a začal som obraz pozorovať. Šošovka bola ružová, svetielkujúca, potom náhle stemnela. Opatrne som pristúpil k stene, ohmatal som na obraze ďalekohľad, na mieste šošovky bola diera. Podľa všetkého nás zo susedného bytu niekto pozoroval.
Došla Alžbeta. Bola to blondína, v jej tmavých očiach horeli plamienky. Telo mala ako gepard pripravený na skok. Na diváne sme zvykli ležať pri zažatých svetlách, zo začiatku som sa snažil svetlo cudne zhasiť, no ona ho so smiechom zakaždým rozsvte-tila.
- Kto maľoval ten obraz? - spýtal som sa s úsmevom a ukázal na námorníka.
• Prečo sa pýtaš? - odpovedala otázkou.
- Zdá sa mi, že je vzácny.
j^MIKLOSA
40
- Neviem, patril mojej mame.
- Môže byt dosť starý.
- Neviem, kedysi ho kúpil dedo.
- Je poškodený.
- Poškodený?
- Áno, uprostred má dieru.
- Akú dieru?
- Poď sa pozrieť! Námorníkov ďalekohľad je deravý.
, Pod i šl i sme k obrazu, strč i la prst do deravej ■šošovky*.
• Naozaj, - povedala začudovane.
- Komu ukazujeme svoj pohlavný život, moja drahá?
- Co to hovoríš?
- Kto býva v susednom byte?
- Neviem,
- Nevieš? No tak poď, zájdeme taml
- Nechoďme taml
- Tak mi to pekne povedz!
- Býva tam priateľ môjho šéfa.
- A kto to je?
- Volá sa István Kolhammer. Je sochár.
- A je starý?
-Má šesťdesiat rokov.
- On tam sliedi?
- Áno.
- A aj Jeho priatelia?
- Koľko za to berieš?
- Mesačne tristo pengô.
- Si kurvai v&sIčSr
- Viem.
- Tvrdila si, že ma miluješl
- Milujem ťal
- Teraz odídem, neublížim ti, nezmlátim ťa. Ale ak sf ešte raz v živote stretneme a trúfneš sa na mňa čo len pozrieť, tak ťa zabi jem I «§&5s9
Mlčala. Odišiel som. Cestou domov som sa pozrel na nebo. Hviezdy boli vysoko nad mestom. V každom dome svietilo svetlo a v každom byte bolo po stenách rozvešaných niekoľko obrazov.
Erika Hagulárová sa narodila v 1930-tom, keď som sa s ňou roku 1942 stretol, mala dvanásť rokov.
Sedel som na lavičke v najväčšom parku mesta. Listoval som v učebnici a pokúšal som sa učiť.
Pred lavičkou prebehlo živé, čiemovlasé dievčatko, potkla sa o moju vystretú nohu a spadla. Bleskovo vyskočila.
- Nevieš dávať pozor? - spýtala sa plačlivým hláskom.
• Prečo si sama nedávaš pozor, miláčik?
- Dospeli sú všetci sprostíI - vykríkla.
- Máš pravdu, - odpovedal som.
- Povedal si, že mám pravdu? - spýtala sa prekvapene.
- Určite máš pravdu. Iba v jedinej veci sa mýlií, moja krásna. Ak si myslíš, že deti nie su sprostá. Aj ony sú všetky sprosté. Celé ľudstvo je sprosté.
- Ty si múdry. Ako sa voláš?
- Miklús Jancso. A ty?
- Ja som Erika Hagulárová.
- Koľko máš rokov?
-Dvanásť. Chodím do druhej triedy gymnázia.
- A čo tu robiš?
- Postavila som si tu na pieskovisku budovu parlamentu.
- Budovu parlamentu? Načo?
• Chcem tam dať odsúhlasiť veľmi dôležitý zákon.
- Vzbudila si moju zvedavosť. O Čom hovorí ten dôležitý zákon?
- Nepovieš to nikomu?
- Nie.
- Prisahaj, že to nikomu nevyzradíšl
- Prisahám, že to nikomu nepoviem!
- Ten zákon hovorí o tom, aby ľudia v mladom veku dostali vyšší plat, a keď budú starí, tak menší. Ty máš koľko?
- Ja som už starý.
- Potom už budeš mať tuším aj dvadsaťpäť,
- povedala s vážnou tvárou.
- No, toľko ešte nemám, ale skoro. Povedz, prečo ťa vzrušuje záležitosť okolo platu?
- Preto, lebo otec a mama celý deň dokážu hovoriť iba o tejto hlúposti. Že plat je malý,
že je veta dlžôb, že od koho by sa dalo požičať...
- Učíš sa dobře?
- Na výbornú.
- Zo všetkého?
- Iba z maďarčiny nie.
- Nemáš rada literaturu?
- Ale áno, mám ju rada. Iba profesor jo sprostý. Mám ju tak rada, íe písem román.
- Román? A o čom?
- Mladá dievča sa zamiluje do pána v stredných rokoch.
- Koľko rokov má to dievča?
- Sedem.
- A muž v stredných rokoch?
- Jedenásť.
- Výborne. A pokiaľ si došla?
- Takmer na koniec.
- A na konci je nejaká pointa?
• Je. Ten muž stredných rokov opustí mladá dievča kvôli bohatej starene.
- Starena je veľmi stará?
• Má sedemnásť.
- A aký má majetok?
- Vysoké vrecková. Každý deň z neho kupuje pre muža viěne v koňaku.
- Povedz, Erika, koho máš najradšej?
- Teba.
- Mňa?
- Áno. Mohol by si byť mojím otcom, to by bolo naozaj fajn, lebo s tebou sa možno skutočne porozprávať. Vždy hovoríš iba to, čo si myslíš?
- Áno. Aspoň si to myslím.
• Otec nikdy nehovorí to, čo si myslí. Keď sú u nás hostia, rozpráva úplne Inak, ako keď sme doma traja. Aj mama hovorf iné. Aj mne, aj otcovi, aj ľuďom.
- Možno sú ten taktní.
- Čo znamená taktnosť?
- Keď krívajúcej žene povieš, že má krásne nohy.
- Prečo sa má krívajúcej žene tvrdiť, že má krásne nohy?
- Lebo to túži počuť.
- Hlúposť.
- Áno, tiež si to myslím,
- Musím ísť domov. Vidíš, tam v okne stojí mama a máva mi. Ja mám aká nohy?
- Máš krásne nohy, Erika.
- Prídeš sem aj inokedy?
- Mám prísť?
-Ak mái chuť, prfrfl Ja ťa rada vidím, niečo ti potom prečítam zo svojho románu.
• Som naň zvedavý. Najmä na charakteristiku toho muža v strednom veku.
- Hovoríš také veci, ako môj profesor maďarčiny. Lenže tým ma
nedojmeš.
- Ani nehodlám. Choď už, lebo tvoja mamička máva veľmi vzrušene...
- Idem. Pobozkáš ma?
- Samozrejme. Poď semt
- Nie na čelo, pobozkaj ma na ustal
- Drahá Erika, nechcem ťa pobozkať na pery, ja ťa chcem pobozkať na čelo.
- Máš strach? - spýtala sa s úsmevom.
- Čoho by som sa bát?
- Že sa do mňa zamiluješ.
- Hrozne sa bojtm, - povedal som jej s úsmevom a pobozkaj ju na čelo.
Erika dlhými krokmi vykročila smerom domov, už sa neobzrela.
Helena a Mária Feli-sianové. Matka a dcéra. Matka sa narodila roku 1912. dcéra roku 1927. V roku 1942 Helena mala tridsať, jej dcéra pätnásť rokov.
Môjho otca vymenoval za hlavného finančného intendanta v Kluži, preto sa musel odsťahovať. Matka ostala naďalej vo Fehórváre, sestre sa totiž narodilo diev-
čatko. Matka veľmi ľúbita moju staršiu sestru, preto bola ochotná ostať tam bez otca a svojimi radami pomôcť novopečenej mamke, kým je dieťatko maličká.
Otcovi pridelili vilu niekdajšieho náčelníka klužskej polície, ktorý po pripojení územia odišiel do južného Sedmohradska. Vo vile sme bývali spolu s otcom. Mali sme k dispozícii šesť izieb, tak sme si vytvorili pre seba pekný a pohodlný domov.
V dome oproti žila tridsaťročná rozvedená žena, pôvodom Arménka, so svojou pätnásťročnou dcérou. Obe boli veľmi krásne. Matke dvoril najprv otec, neskôr som ju po ňom zdedil ja. Bola bohatá, jej bývalý manžel mal v Budapešti obchodne podniky, obe ženy dostával mesačne vysokú finančnú apanáž.
Keď otec s Helenou prerušil vzťahy, okamžite sa prísala na mňa. Ani sa nemusela príliš namáhať. Raz prišla ona k nám, inokedy som ja zašiel k nim.
Dievčatko bolo do všetkého zasvätené, zvykla striehnuť pred dverami spálne, aby nás náhodou nevyrušil niekto z početného príbuzenstva.
Jedného krásneho dňa Helena odcestovala do Budapeští a desať dní nás nechala samých. Samozrejme sme sa do seba zamilovali. Mária alebo - ako ju volala matka - Mary mala krásne telo. Navyše bola celkom rozumná, dobre hovorila po nemecky, francúzsky, anglicky. Počas našich odpoludňajších prechádzok sme veľa debatovali a filozofovali.
Jej matka sa jedného dňa neočakávane vrátila, práve sme raňajkovali v posteli. Nehnevala sa na nás, no zo začiatku chcela, aby sa ako tretia mohla zúčastniť našich milostných hier, keď však počula hysterické protesty Mary, veľkodušne sa ma vzdala v prospech dcéry.
Celé mesiace sme sa zbožňovali. Miloval som horúce ticho jej pošvy, svetielkujúci neporiadok jej pier, zdurenú silu jej klitorisu pripomínajúceho tvrdý rozkaz.
Okno, ktoré vypĺňalo celú stenu, bolo ustavične modré, nebo sa zbláznilo, jeho nepokojná farba doľahla na nás, padla na nás ako radosť, ktorá vtrhla do izby, zaliata všetko, nábytok, koberce, dlažbu našej pamäti. Zavíjal som ako pes. Zoskakoval som z postele, lietal dookola po izbe, potom som znovu klesal vedľa Mary...
Moja matka náhle ochorela, musel som odcestovať do Fehérváru. Ostal som doma tri týždne, navštevoval som ju v nemocnici
a nepohol sa z mesta, kým sa nevyliečila.
Keď som sa potom vrátil do Kluže, oznámil som Helene, že by som sa chcel zasnúbiť s jej dcérou. Helena sa tešila, presne sme naplánovali detaily našich zásnub, počnúc jednotlivými chodmi až po zasadací poriadok. Kúpil som prstene.
Po príchode na slávnostný obed ma uvítal zvláštny pohľad. Vedľa Mary sedel mladý sebavedomý husársky dôstojník. Nikto sa mi neprihovoril, nič som nechápal. Sadol som si na koniec stola a čakal na nejaké vysvetlenie.
Na zásnuby pricestoval z Budapešti aj otec Mary. Pred slávnostným obedom vstal, povedal krátku reč, pozdravil snúbenca -husárskeho dôstojníka.
Obchádzali ma mdloby. Pozrel som sa na Helenu a vzápätí som všetko pochopil. Usmievala sa tak, ako sa usmievajú pomstychtiví vrahovia, keď sú si úplne isti, a iba preto neuštedria ranu z milosti, lebo sa ešte chcú vyžívať pohľadom na svoju obeť.
Vstal som, podišiel k dôstojníkovi, dal som mu zaucho, zvrtol som sa a odišiel.
Na druhý deň ma vyhľadali dvaja husárski dôstojníci, sekundanti ženicha. Šabľa, do prvej kvapky krvi," - znela podmienka súboja.
V gymnáziu som osem rokov šermoval, vtedy mi to šlo celkom dobre, tak som si povedal, skúsim to.
'Súboj' sa konal na jednej z čistín lesíka za mestom. Pozval som dvoch spolužiakov ako svojich sekundantov. Za ranného svitu sme sa pustili do 'obhajovania cti". Podarilo sa mi škrabnúť ruku svojho protivníka, objavila sa prvá kvapka krvi, a tým sme skončili toto čudné divadlo.
Poručík si zobral Mary za manželku a potom sa celá rodina odsťahovala do Budapešti.
Roku 1974 sme hľadali štatistov k filmu Elektra, moja láska (Szorelmem, Elektra; slovenský distribučný titul: Elektra a Jej pravda - pozn. preklad.). Medzi adeptmi sa objavila známa tvár, tvár poručíka Ferenca Kádossyho. Mal už vyše päťdesiat, no ja mám dobrú pamäť na tváre, spoznal som ho. Spriatelili sme sa. Porozprával mi svoj príbeh. Počas vojny sa dostal do zajatia, po štyroch rokoch sa vrátil zo Sovietskeho zväzu, Helena a Mary naňho nečakali a odišli na Západ. Dnes žijú na Novom Zélande.
Pokračovanie v ďalšom č Iste Preklad Gizela Miháliková (krátené) Foto: Markovics Ferenc
Katalin Dománová. Kurva. Narodila sa roku 1922, keď som ju roku 1943 stretol, mala dvadsaťjeden rokov.
Matka Katalin Dománovej bola Japonka. Zdá sa, že po matke zdedila silné gény, lebo v klužskom bordeli som stretol pravú Japonku. Nebol to veľký bordel, pracovalo tam okolo pätnásť dievčat. Ku koncu vojny sa ich počet výrazne zvýšil, vtedy bolo v tomto slávnom vykričanom dome približne štyridsať zaměstnankyň. Vyskúšal som všetkých štyridsať, no iba jediná ma zaujala, to japonské dievča, Katalin Dománová.
Jej otec sa roku 1921 vracal z ruského zajatia cez Japonsko a odtiaľ si priviezol Katinu matku. Matka zomrela mladá na ra-Koviiiu ď otec zmizol bez stopy, kecľ Katalin bola ešte celkom malá. Príbuzní sirotu u-miestnili do detského domova a odtiaľ sa dostala rovno do bordelu.
Stretol som ju na ulici a prihovoril som sa jej. Bolo to múdre drobné žieňa, ktoré si svoje záležitosti vôbec neprikrášľovalo.
Spýtal som sa jej, či by nemala chuť zájsť ku mne. Povedala, že budú z toho nepríjemnosti, ak sa to niekto dozvie, môže preto prísť iba predpoludním a potajomky. Dohodli sme sa. Odvtedy chodievala každý deň do nášho bytu. Otec ráno odchádzal do úradu, ja som bol celé predpoludnie doma sám. Zamiloval som sa do Katalin. Prosil som ju. aby opustila bordel, presťahovala sa k nám a ostala so mnou.
So slzami v očiach som jej hovoril posvätné slová lásky:
- Kata, milujem ťa! Zájdeme spolu do hôr, v prvom dome na úvrati vstúpime do izby, zažneme lampu, posadíme sa za stôl, roztvoríme dva najhrubšie zväzky kníh a celý večer budeme mlčať, ani sa na seba nepozrieme. Potom, kecľ už budeme všetko vedieť, keď nočná hmla skryje biele ženy do podkrovia a ich sukne rozvešia po kľučkách okien, vezmem ťa za ruku, najprv*'' sa iba jemne dotknem tvojich prstov, potom ťa chytím za zápästie, nadvihnem. Desaťtisíc deti s fakľami v rukách prebehne popred dom, ich plameň spáli komín i veterného kohúta, zhúžvané lístie krovia sa zachveje, ale my budeme ležať bez strachu na posteli, obklopia nás zbytky priestoru, prchajúce častice času a obdaria nás silou rozkoše existujúcej mimo nich. Milujem ťa.
Veľmi som ju miloval. Možno preto, že
mala taký zvláštny exotický zovňajšok. V tom čase sa mi zdalo úplne absurdné, aby mi "japonská" žena írečitou maďarčinou hovorila: milujem ťal
Zbytočne som ju prehováral, aby nechala bordel, nebola ochotná nasťahovať sa k nám. Prišla každé predpoludnie, no na večer sa vrátila späť.
Pri nej som sa naučil, čo je to masochizmus. To, že človek v hypnotickom stave lásky znáša aj veci, ktoré by inak veľkým oblúkom obchádzal.
Kata bola nymfomanka, proste sa nemohla nasýtiť telesnou láskou. Bola noc, keď si ľahla aj s desiatimi mužmi.
- Prečo to robíš? - pýtal som sa.
- Lebo je to dobré, - odpovedala. ■ Čo je na tom dobré?
- Tá zmena, novo telo, nový hlas, nové dobrodružstvo.
- A keď si ťa kúpi starec? -Starci sú najmilší.
- A nenájde sa taký, čo by sa ti hnusil? -Súajtakí.
-Noa?
- Vtedy privriem oči a myslím na teba. -Tyniesinormálnal
- Možno.
-Ale ja to takto nevydržím ďalej... •'
- Nojaťamilujeml • JÉS
- To je nemožnél Keby si ma milovala, nezniesla by si, aby sa ťa dotýkali aj iní. *K»
- Pochop, preto s tebou prežívam takú.S_í|^ lenú rozkoš, lebo predtým som sa ukájala
íň-flj s iným i j
- Nechajme to, Katal Nejde to faktor. jg|S -Nemáš ma rád?
- Ale mám! Strašne ťa milujeml
- Tak sa s tým zmieri Ja by som zniesla, keby si líha! aj s inými ženami. Sám si tvrdil, íe to je najväčšia vec, keď sa človek snaží chápať toho druhého. A najmä vtedy, keď ho miluje.
- Si kurval Berieš za to peniaze!
• Peniaze ma nezaujímajú. Mňa zaujímajú iba vtáky. Mňa zaujíma iba rozkoš.
- Najradšej by som ťa zabil.
- Prosiml Ležím tu vedľa teba nahá, bezbranná, zabi ma, zahrdúsl
- Miluješ ma viac, ako tých ostatných? Ako svojich polhodinových hostí?
- Milujem len teba. Iná je obyčajná slasť a iná je slasť, ktorá sa človeka zmocňuje v láske.
Veľa som sa pri nej natrápil, no nedoká-
zal som ju opustiť. Potom jedného dňa zmizla. Zúrivo som ju hľadal, no nikto o nej nevedel, ani v bordeli sa viac nehlásila. Podľa slov jej domáceho prišiel po ňu nejaký starec, zbil ju a odviedol.
O šesť rokov som ju stretol. Tu v Pešti, v ulici Eda Horna bol "elegantný" kupleraj, veľa mojich priateľov ho navštevovalo. Jeden s nadšením vykladal, že medzi kurvami je Japonka, veľmi milá a prijemná partnerka.
Okamžite som tam zašiel a vyhľadal ju. Takmer sa nezmenila. Spoznala ma hneď. Spýtal som sa jej, prečo vtedy zmizla bez slova. Porozprávala mi, že prišiel po ňu otec, zbil ju a priviezol do Pešti.
Potom sa stala milenkou ruského kapitána, ktorý ju nechcel opustiť, a keď sa mal vrátiť domov, strelil si do hlavy.
Otec jej ušiel na Západ, niekedy jej píše, má sa celkom dobre, žije vo Francúzsku, nerfaleko Lyonu chová včely. A ona sa vrátila do kupleraja, kde nemusí hľadať mužov, kam sami chodia dobrovoľne a húfom.
Niekoľkokrát som k nej zašiel, no potom zavreli bordely a ona sa mi znovu stratila.
V sedemdesiatych rokoch ma pozvali na akúsi recepciu na japonské veľvyslanectvo. Tam som ju stretol naposledy, robila tam šatniarku. Pobozkal som jej ruku a spýtal sa. ako sa má. Ukázalo sa, že je vzornou manželkou, jej muž je taxikár, má dvadsaťdvaročného syna, poslucháča medicíny... a je šťastná
- A ako si na tom s rozkošou? - spýtal som sa jej s úsmevom.
- Vieš. nejako sa to obrátilo. Teraz mám pôžitok z toho, že som verná.
- Koľko máš rokov? -Päťdesiatštyri.
- Ešte menstruuješ, drahá? -Áno.
- A tvoj manžel má koľko rokov? -Štyridsaťštyri. -Gratulujem. -Ďakujem.
Odvtedy som nebol na japonskom veľvyslanectve.
Neviem, prečo nemôžem zabudnúť na tieto "lásky*. Možno preto, že všetky boli ako chirurgický zákrok. Ostali po nich na mne jazvy zvonku aj zvnútra.
Áno, láska je jediným mostom, po ktorom sa viem dostať, po ktorom sa viem vrátiť k sebe samému.
x
Anna Homolyaiová. Narodila sa roku 1922, keď som ju v roku 1943 stretol, mala práve dvadsaťjeden rokov.
Bola sestrou jedného z mojich spolužiakov. Podobný typ ako Liv Ullmann. Veľká azúrovomodré oči, hnedé vlasy, veľké hrubé pery, zmyselné ústa, vysoké jasné čelo, trochu zdvihnutý nos s veľkými dierkami, pehavápleť.
Vtedy som ešte netušil, že som stretol predzvesť jednej zo svojich najväčších lások, najbeznádejnejšej lásky v živote. Anna sa do mňa zamilovala na život a na smrť. Príliš vášnivo som túto lásku neopätoval, znášal som ju, prijímal ako nejaký prirodzený, samozrejmý dar. Zašli sme dole do Fogarasu, vystúpili na štíty hôr, túlali sa lesmi, zaľahli do trávy. Vyzliekli sme sa do naha, a Anna začala svoje úžasné hry. Bola neuveriteľne rafinovaná a zároveň neuveri-teľnenevinná.
Na ľavom stehne, tesne pod ochlpením, mala hnedo-Čiernu bradavicu. Táto bradavica sa stala zárodkom najstrašnejšej choroby, melanosarkómu. Operovali ju.
vybrali jej všetky lymfatické uzliny, viackrát ju ožarovali. Každý deň som k nej zašiel do nemocnice, sedával vedľa jej postele. Tvrdili, že všetky liečebné procedúry sú márne, a predsa... nemohol som tomu uveriť.
A stal sa zázrakl Vyliečila sa. Povedala, že iba preto, lebo ma nechcela opustiť. O-nedlho sa vydala za dušpastiera reformátorskej cirkvi. Verím, že žijú spolu šťastne aj dnes.
Keď ma o niekoľko desaťročí neskôr Ľiv Ullmann milo, zdvorilo, s úsmevom kvôli i-ne m u mužovi poslala proč, skoro som sa vo svojom súžení zasmial. Hovorí sa, že storočie nemožno začať stredou, piatkom a nedeľou. A tvrdí sa aj to, že kalendáre možno po dvadsiatich rokoch znovu použiť. Snáď som si to mal uvedomiť, keď som Liv chytil prvýkrát za ruku.
x
Ženou osudu bola pre mňa Ester Igna-thyová. Jej manžel, Gábor Ignathy bol štátnym tajomníkom ministerstva poľnohospodárstva v Pešti. Často navštevovali Foga-ras, lebo Frigyes Luzsán, jeden z miestnych veľkostatkárov, bol jeho brat. Luzsánovsyn Frici bol mojím najbližším kamarátom počas letných pobytov vo Fogarase. Frici ma-. túroval v Kluži a právo študoval na peštianskej univerzite, ale napriek tomu sme sa stretávali rok čo rok.
V marci 1944 nás promovali za doktorov, mňa v Kluži, Friciho v Pešti. Prišiel to osláviť domov k otcovi a s ním došli aj Ignathy o vc
Ester bola tridsaťpäťročná zrelá krásna žena, zamiloval som sa do nej dávno, ešte ako malý, lenže celá záležitosť bola beznádejná, bol som vtedy žiačik základnej školy, kým ona dospelá žena.
Frici ma pozval k sebe do Peští k Igna-thyovcom, býval som totiž u nich vo vile na ulici Tureckej pohromy. Pôvodne som mal v pláne navštíviť matku a sestru doma vo Fe-hórváre, ale prijal som Friciho pozvanie.
Keď som sa telefonicky prihlásil, Ester mi s ľútosťou oznámila, že Frici s jej manželom odcestovali do Rakúska, no aby som napriek tomu k nim zašiel, rada ma uvidí. V lacnom hotelíku na Okružnej som si prenajal izbu a večer som zašiel na ulicu Tureckej pohromy.
Ester bola sama, služobníctvo bez zavolania nikdy nevstupovalo do izby. Pobozkal som jej ruku. Povedala mi, aby som si sadol, že sa porozprávame. Bol som zmätený, ledva som zo seba vysúkal hlások. Sedela na stoličke v krátkych svetlomodrých hodvábnych domácich šatách, naboso. Pozeral som sa na jej nohy. Prsty mala hladké, súmerné, akoby ich veľkosť a miesto osobitne boli vymeriavali a formovali najgeniálnejší sochári z najkvalitnejšej kosti, mäsa, kože, nechtov.
Pýtala sa ma, čo budem teraz robiť. Či sa vrátim domov, do Sedmohradska, alebo prídem pracovať k niektorému známemu advokátovi do Pešti. Odpovedal som, že som sa ešte nerozhodol a že sa chcem poradiť s jej manželom.
Chviľu mlčala, potom vstala, pristúpila ku mne, objala ma a pobozkala na ústa. Pol hodinu som sal a drvil jej pery, potom som jej pomaly roztvoril šaty, no nedovolila mi nič, odtiahla mi ruku. Potom ma nežne od seba odtlačila a tichým hlasom ma poslala preč, povedala, že mi zatelefonuje, kedy mám opäť prísť.
Od toho momentu ma nič nezaujímalo, čakal som iba na jej telefonát. O tri dni ma oslovil vrátnik, že má pre mňa odkaz, aby
som večer na šiestu prišiel na ulicu Tureckej pohromy.
Ester ma privítala v plavkách. Povedala mi, že práve vyšla z bazéna v suteréne. Z manželovej skrine vybrala plavky a so smiechom mi oznamovala, že si ich môžem o-bliecť iba pred ňou. Keď som už bol nahý, pristúpila ku mne, kľakla si predo mňa a začala ma bozkávať. Potom sme si ľahli. Týždeň sme nevstali z postele, šaleli sme vo dne i v noci. Potom sme sa stretávali dvakrát do týždňa. Pokiaľ to šlo, u nich. inokedy v byte jej priateľky.
Koncom aprila Ester povedala manželovi, že ma miluje, že sa s ním chce rozviesť a chce žiť so mnou.
Ignathy ju najprv zmlátil, potom prosil, a nakoniec sa začal vyhrážať, že ju zabije, ak ho opustí. S pištoľou v ruke ju nútil, aby si s ním ľahla.
Zmlátil som Ignathyho. Vyfackal. V Ústavnej ulici pred Parlamentom. Reval, bohova!, nakoniec plakal. Prišli policajti, legitimovali ma a odviedli na policajné riaditeľstvo. -äíkÍIÍh
Zbili ma.
Na druhý deň prišla po mňa sanitka a odviezla ma hore na Lipotove polia, do blázinca.
Držali ma tam skoro pol roka.
Ester som UŽ nikdy nevidel. Ušli pred Rusmi za Dunaj, neskôr do Rakúska, Nemecka, odtiaľ do Južnej Ameriky. Potom žili v Brazílii. Počul som, že Ester zomrela roku 1979. Odišla plachtiť na more, búrka jej prevrátila čln a utopila sa v mori. Mala sedemdesiat rokov.
Lekári vedeli, že nie som blázon, no báli sa Ignathyho. Neskôr ma preložili za sanitá-ra na oddelenie ťažko chorých, kde skrývali pod pseudonymom židovskú lekárku. Jej pravé meno bolo Zsuzsa Sternová. Pridelili ma k nej.
Po dvoch týždňoch som sa stal jej milencom. Zsuzsa sa zmenila na Ester. Možno sa na ňu aj podobala, alebo som si to iba namýšľal. Nosila mi chutná jedlá, týždenne tri až štyrikrát mala nočné služby, vtedy sme celé noci mohli tráviť spolu. Mala tridsaťpäť rokov ako Ester. Žila sama, jej manžel, ktorý bol tiež lekár, po vydaní druhého zákona o židoch spáchal samovraždu.
Chcela ma dostať von z psychiatrie, no ja som nechcel, vedel som, že Ignathy nepozná zmilovanie a že iba dovtedy mám pokoj, kým ma ochraňujú múry blázinca. Zsuzsu som ľúbil stále väčšmi. Bola múdra, jemná, citlivá a vyzerala nanajvýš na dvadsaťpäť.
Nechcem hovoriť o^ej telel Neviem hovoriť o jej telel 27. decembra 1944 ju zastrelili a hodili do Dunaja.
Niekto ju udal, prišli si po ňu, zobrali ju do geta. Prosila ma, aby som sa vrátil domov, do Fehórvéru. Nedokázal som ju o-pustíť, šiel som s ňou do geta. Chcela ma odtiaľ vyhodiť, no všetko bolo márne, ostal som tam s ňou. Chcel som si ju zobrať za manželku a chcel som prestúpiť na židovskú vieru. Rabíni tvrdili. Že som zošalel.
Napísal som potvrdenie, že sme sa so Zsuzsou zosobášili a že som prestúpil na vieru izraelitov. Napísal som tam všetky potrebné údaje a vyhrážal som sa starému rabínovi Šimonovi Welszovi, že ho zmlátim, ak mi to nepodpíše. Zo začiatku sa zdráhal, ale nakoniec predsa len podpísal. Zsuzsa po prečítaní chcela papier roztrhať, ale keď videla, že sa márne usiluje, nie som ochotný ju opustiť, zašla za strážcami geta, nyila-
sovcami a udala ma.
Nyilasovci prišli v uniformách zdobených arpádskymi pruhmi a vypočúvali ma. Moja manželka klame, povedal som im. Poruč ik si vyžiadal ten papier, pozrel sa na dátum, bol týždeň starý. Ten papier je neplatné hovno, oznamoval s rehotom. Rabín nemá právo nikoho obracať na inú vieru, a ja zas nemám právo brať si židovku za ženu.
Ľudia k nám podišli bližšie, obstúpili nás a pozorovali. Kým budem žiť, nezabudnem na výraz tých tváril Poručíkovi som opakoval, že Zsuzsa je aj tak moja žena, aj ak je ten doklad neplatný, a nech pochopia, že ja som židi Dôstojník sa mi vysmial, aký som idiot, a vydal rozkaz, aby ma previezli na veliteľstvo šípových krížov, tam už vyšetria moju záležitosť.
Nasadili mi putá. Prosil som, že sa chcem rozlúčiť zo svojou manželkou. O-známili mi, že sa lúčiť nemôžem, lebo árijec nemôže byť v príbuzenskom vzťahu k židovi. Reval som, že nie som árijec. Rehotali sa, stiahli mi nohavice a bohujúc ukazovali jeden druhému, aký pekný a dlhý vták mi narástol. Zsuzsa si kľakla predo mňa a pobozkala mi ruku.
Potom ma odviekli. Zsuzsu som už nikdy viac nevidel. Ti, čo to prežili, mi rozprávali o rok, že keď šípové kríže večer 27. decembra vypravili skupinu ľudí k Dunaju, sama sa zaradila namiesto pätnásťročnej dievčiny. Šípové kríže veľkoryso súhlasili, aby ona šla s nimi, a dievčatko zahnali späť do domu. Aj Poliaci majú podobnú martýr-ku, matku Kolbeovú, ktorá išla na smrť namiesto iného Poliaka. Teraz sa pripravuje jej vysvätenie, Zsuzsu kedy vyhlásia za svätú?
Preložila Gizela Miháliková (skrátené) Pokračovanie v ďalšom čísle. Foto:Gyula Szovary
Na veliteľstve Šípových krížov ma začal poručík prosiť, aby som ho zratoval. Vraj vie, že som komunista, nech sa teda zaňho prihovorím u Rusov. Povedal som, že som nikdy nebol komunistom a že mu neviem pomôcť. Nazdával sa, že klamem, začal sa vyhrážať, že ma dá mučiť a zabiť.
Strávil som tam dva týždne. Mlátili ma. sotva mi dali niečo jesť a piť. Mohlo to byť začiatkom decembra, keď ma znova navštívil Fôldi, tak sa totiž ten poručík volal, a spýtal sa, či nemám v úmysle odísť na Západ, najprv do Zadunajská a neskôr ďalej... Prstenec ruského obklúčenia sa ešte v tom čase celkom neuzavrel. Odporučil som mu, aby šiel do svojej skurvenej matere. Neublížil mi, iba sa uškŕňal.
- Ste blázon, - dodal výsmešné.
- Možno, - odvetil som mu.
- Uvidíte, že Nemci zvíťazia, majú plno nových zbraní.
- Pred chvíľou ste tvrdili, že som blázon. Wožno. No existuje ešte väčšie šialenstvo, *$£:§P robíte vy? Rusi sú už pri Šoroksáre, a^'ýj'žŤiešti preberiete moc, plieníte, dran-cujeteŕWáždije.-- snáď si nemyslite, že
■Nemd'výjíržiá'čnbšje ako niekoľko mesia-ci>y?.Cerjf svet ieh'pôtája. Stálo vám to za to?:§tpjí to za to?
s- Vy ŕnt tu nebudete držať käiéŕtl.-Mohol by som vás zlikvidovať, no neurobím to;neza-bijerh v'ás).,A nie zo strachu, ale že':lak chcem. Zahnita, vy hlupákl
A s tým odišfei-ís-,' ■ .' Šípové kríže ůsJi&H.orko-ťažko som sa vytackal z pivnico ä'ipťtsBiJsa smerom na Budín, směrem na záp'á'a^lSrporom domov, do Székesíehérváru. '''•■■fy>> Uprosil som ustupujúcich"vojakQv, aby ma zobrali na korbu auta, tak som'iä.dostal až po Ostrihom, odtiaľ sa už šlo ľahŠtevAjía
Front sa približoval. Švagor, ktorý slúžil ako kapitán letectva v generálnom štábe, ma zobral k sebe. Šupli ma do rovnošaty, motal som sa po generálnom štábe ako vojak bez hodnosti. Lenže už aj generálny štáb sa pripravoval na evakuáciu do Rakúska. Švagrovi sa nechcelo na Západ, mal plné zuby Nemcov, preto sa s niekoľkými priateľmi, dôstojníkmi dohodli, že od Kórmendu už nepôjdu ďalej, že tam počkáme na príchod Rusov.
Kôrmend bol niekoľko dní územím nikoho. Nemci a Maďari už ustúpili, a Rusi ešte nedošli. Ludi opantalo vibrujúce omámenie, ústiace do pocitu, že "svet je iba deň".
V susednom dome bývala pôvabná mladá vdova. Celé dni postávala pri okne, pozorovala mužov. Padol som jej do oka, a keď som prechádzal popod jej okná, zavolala na mňa.
- Veľmi sa ponáhľate, mladý muž? - spýtala sa.
- Nie veľmi, • odpovedal som s úsmevom.
- Môžem vám ponúknuť trochu vina?
- Ďakujem.
- Poďte ďalej!
Vošiel som. Prestrela mi v pekne zariadenej prednej izbe. Ponúkla šunku, čerstvý chlieb:| a chutné, silné víno. • í;:
Ostal som tam spať. Nepýtal som sa jej na'-: meno, ani ona na moje. Možno sa voläfá': Tereza. Meno Tereza skrýva v sebe ctjúí:;: šOnky, chleba, vina a čistej izby. ,\:':í ■., Na druhý deň prišli Rusi. *, ísfis
i'vŠfeli sme' sa vojenskými zajatcami Najprv^ 'ná'sí.zobrali do Jánosházu, odtiaľ jícv FočiártííDósJojnikcv umiestnili do inóhqrtá? ; . bora, tak šóm'sá''.ŕnusel scšvagiorn. rožlu-;-
.čiť. v :;'j^mm*^,<..^M*
V máji nás vlakom p^opi^ytii^oCäriMni'/;:'. odkiaľ sme sa loďou výdal\:^mV(om::ná::: poloostrov Krym. Bol som hladný.-Pršálpx; Našiel som si miesto v maličkom kútiku riáx
Vianoce som sa vrátil domov.
Matka sa na mňa celé hodiny dívala ml S k y,-, vři druhej palube íóde, zaľahol tam na holú nehybná ma držala za ruku a plakala.        "''v'cíážku, dekou si zakryl hlavu a zaspal, . Dlhé týždne ma opatrovali, kým som sa    tfá,;c^ubý deň svietilo slnko, loď priam ne-
zviechal. Keď sa otec v lete na mňa pýtal, Ignathy tvrdil, že sme s Fricim ušli do Rakúska, odtiaľ do Švajčiarska, a že skôr či neskôr určite dám o sebe vedieť. Rodina sa znepokojovala stále väčšmi, moje mlčanie si však nakoniec vysvetľovali ako dôsledok chaotických čias. Aj rodičia plni nádeje čakali na koniec vojny.
hybne'pláyajä v modrej šírave mora. Trochu sořry^pšacoval, nič sa mí nevidelo na výmenu, tóď'žno bagänče! Okolo prešiel čierny kučeravý^lapec, možno kurič alebo strojník. Ukázať-š^ůpíria svoje bag ánčéy Obchod sme uzavr"é$;ÍA:dve kilá chleba, kilo cukru a chlapcov&jzodraté baganče. Všetok chlieb a cukor sóŕtvzhlto! za päť mi-"
nut.
Okolo obeda sa pred nami vynorilo šedivé skalnaté pobrežie. Sevastopoľ. Zakotvili sme. Najprv sme šli cez vrchy a odtiaľ sme sa pustili do mesta, na železničnú stanicu. Nastúpili sme do otvorených vagónov, vlak sa pohol smerom k horám. Stále ma sprevádzal obraz mojej mamy. Jej mäkké ruky, nádherné ňadrá sa vznášali nad cestou. Kým zredol les. začalo svitať. Dostali sme sa na vysokú trávnatú pahorkatinu. Tam hore sa končila cesta, vybudovali ju iba potiaľ.
- Stáťl Desať minút oddych! - vykríkol niekto tenkým hlasom. Ľudia vystreli ruky nad seba, potom pozvoľna klesali na trávu. Ľahol som si tiež.
Milé, nepokojné obrazy sa mi vynárali pred očami, vzápätí mizli a potom som už nevidel nič, iba horu čerstvého mäsa, z ktorého kvapkala krv. Ľahkým a pružným krokom som sa vydal v tú stranu, zastal som až tesne pod ňou. Vybral si tú najväčšiu a najmäkšiú;kO_p.u,. podišiel úplne blízko a pomaly: žacä prenikať do jej hmoty. Stále ,;ťažšió:sä rhi pŕedieralô:p.mamnou a boha-;:tóú;[čorvenóti|:štruktú hlbšom prie-
íňjŕ«;sóŕti: isi[| lifi Ú š »1 ;:iol^n äťí. Jji lb£ io, slále .'ihlbíjé^JÚž. som. f$;ÍŔúfeňý:plážiť sa štvor-ŕnóiJjy/íia •jčtó!iori[i;Jňá/^áÍrskrúcal sa pri : ustavičnom predieraní'karrisi dopredu... i: Akeď som pocítili žei lóďatej už nejde, keď fiúžvy nappulýcfrsvalov™ovinuli moje kosti, ftfá\sffi'!&t£\8Ífä'ŕimty nedovidel ani na íntattď,' videl šóm ibä krv acitif pachuť zdeci-y móvaného života',,keďsbm'sa:nedokázal ;í:ďalej/áŕu hnúť. lebi ýtenkých" chodbách i-;' masa nebolo áhi byľky "zmilovania, vtedy sorflod'cbfbtíce pocítil cósi ako more, šíry ibíéfý priý'al'rúcajúci všetky prekážky, v des-iňéj'Šírke a ako čepeľ ríóžä tesnej úžine;'ako imäkké dlane matky, ako teple bruchá Éšzter a Zsuzse, ako keď chlieb a mäso splynú, padla na mňa rozkoš ako obrovský kvet. Celého ma rozochvelo, strhlo, potom odvrhlo.
Na chviľu ma premkol ochromujúci, napoly vedomý strach, že aj obesenci v poslednom okamihu života zacítia pohlavnú rozkoš, potom som zaspal.
Umiestnili nás s ďalšími tisícami druhov do. obrovského kolchozu pestujúceho ruže. Uprostred šesťdesiattisíc hektárov nádherné kvitnúceho lánu stála fabrika na výrobu ružového,oleja, tam sme nosili nazbierané lúpéné. Z tísícov ton lupeňov iba niekoľko litrov oteja.
Vedľa fabriky sme postavili šesť dlhých barakov z dosák, v ktorých sme bývali. Denne sme mali nazbierať tridsať kilogramov lupeňov, to bola norma. Nikdy sa mi. nikdy ju nepodarilo splniť, preto.mi ustavične znižo-' vali dennú dávku chleba. Hladoval som. Všetci sme neustále trpeli hladom, základ- --■ nou kategóriou osudu vojnového zajatca bola hladovka. Večer sme si zvykli posadať pred barak a snívať o najchutnejších jedlách. Bol medzi nami aj jeden mäsiar z Pec-su, ktorý pozn3l tristo druhov sendvičov. Celé hodiny sme ho počúvali, no nakoniec sme ho takmor zmlátili, natoľko nás vzrušil. Uprostred mája som Jednej noci dostal zim-.hiču. Prihlásil som sa y ošetrovni. Člernovlasá lekárka mohla mať okolo štyridsiatky. Volala sa Nataša Andrejevna. Vyšetrila ma, počúvala ml srdce, pľúca, po-. tom ma v sprievode strážcu poslala na vyšetrenie do mestskej nemocnice, .ij som tam tri-štyrikrát, veľa ma vyšetrwwj^ kým zistili, Že mám nález na pľúcach. Izolovali ma; Vedľa' iávodnej oíairovn? •
tála malá chajda, lam mi zariadili ne-rvrtiénú izbu pro jednu osobu. Liečila ma Iľama Andrejevna. Každý deň zašla ku mneľsadla si na peľasť postele, vyšetrila ma.ďa.'a mi lieky.
Celkom slušne hovorila po francúzsky. Francúzštinu som sa učil štyri roky u cister-ciánov. ovládal som dosť slov. Andrejevna mi priniesla francúzsko-nemecký slovník a celé dni som ho študoval. Prinášala i jedlo, chutné polievky, hydinové mäso. chlieb s lekvárom. Nechápal som presne, prečo je ku rnne až taká výnimočne pozorná, no potom mi to vysvetlila. Podobám sa vraj na jej syna, ktorý ako dvadsaťročný padol pri Stalingrade. Ukázala mi aj jeho fotografiu. Naozaj sme sa podobali. Jej manžel, ktorý bol tiež lekárom, zmizol. Dlho si robila nádeje, že padol do nemeckého zajatia. No medzitým dostala správu o ňom, neprežil otročinu a útrapy hladovky v Nemecku. V jeden večer ma navšiivila, sadla si na pe-fasŕ postele, chytila ma za ruku a pobozkala ma.
Zamiloval som sa do nej. Co som mohol robiť? Potom som ju priam zbožňoval. . Čo bude s nami? - pýtal som sa hladkajúc jej drobné telo.
- Pôjdeš domov.
- Pustíš ma?
- Osud mi vždy vezme tých, ktorých milujem.
- Milujem ťa, Nataša!
- Viem. Nič iné nemôžeš robiť. Miluješ ma, lebo som tu. Keby sem chodila za tebou iná, miloval by šiju.
- Asi máš pravdu. Na začiatku možno rozhoduje náhoda o tom, koho si človek obrúbi. Ale potom, ked sa zrodí láska, zosilnie, a stane sa zákonom.
-A to je naša láska?
- Tá naša je takým silným zákonom, že sa snáď ani nechcem vrátiť domov.
- Klameš, drahýl Zajatý vždy túži po slobode, zajatý sa vždy chce vrátiť domov.
- Ja som tak trochu dobrovoľný zajatec.
- Nehovor ničí Miluj mal
Vzal som do dlaní Natašinu tvár a pobozkal ju. Videl som voskové mnohouhoľniky jej pórov, závratnosť tvrdého páperia nad ústami, cítil sladkú chuť jej slín, perami sa dotýkal jej oči, chrupavky jej tenkého nosa. zmocňoval sa všetkých jej čŕt. Koncom augusta tábor navštívila komisia. Vybrali sedemnásť chorých, bol som medzi nimi aj ja, a oznámili nám, že pôjdeme domov.
Skutočne som sa netešil. Nataša plakala, ý Do odchodu zostávali dva týždne. Dva týždne som sa lúčil. S druhmi, s ružovým^ sadom...
S Noíašcu som sa rozlúčiť nevedel, držal som ju v náruči deň i noc, chcel som si zapamätať naveky každý jej pohýb, uchovať si v sebe každú jej bunku, ábý som na ňu nik-. dy nezabudol. V Nataši som na chvíľu vycítil večnosť stvorenú pre mňa. A svet túto večnosť rozdelil. Stál som hore na vysokom, vetrom prečesávanom kopci nad ružovým sadom, teto vlieklo za sebou čierne prašné mraky a bolo také úžasné ticho, že som sa nezmohol ani na plač.' Neskôr človek všetko zabudne. Možno ma Natáša mohla vykúpiť. Ale možno si to namýšľam iba preto, lebo naša fantázja^rerušenú možnosť pokladá za zázrak.
..Nadišiel večer pred odchodom. Nataša priniesla nejaký zvláštny nástroj, ktorý pripomínal zubárske kliešte. Priložila ho k
ohňu. Keď sa inštrument rozžeravil, pristúpila ku mne a pritlačila ho k vonkajšej strane môjho stehna. Vypálila doň drobné písmeno N. Potom nástroj opäť rozpálila a dala mi ho do ruky. Musel som jej do stehna vypáliť drobnú inicálku svojho mena, písmeno M.
Šialene sme sa milovali celú noc. Pred svitaním som zaspal.
Keď sa mi pri kúpaní pred očami mihne ono svetlomodré N, vidím pred sebou Natašu, ako mi ponúka chlieb so slivkovým lekvárom.
Kým som sa zobudil. Nataša zmizla. Nikdy viac som ju nevidel. Vietor ku mne prinášal zvláštne zvuky piesne,, stál som v koši zvukov; okolo mňa plávali ryby s tajným poslaním.
Ležal som tam v'riehmotnom svitaní uprostred snehobielej izby, a hudba ma prenášala do iného priestoru, kde sa mi Nataša podľa zákonov cesty osudu znova narodila.
I Domov som prišiel cez Debrecín. Matka ma možno druhý alebo tretíkrát porodila, keď ma zazrela. Áno, moja mama. Zomrela v roku 1947. A odvtedy ju neustále stretávam, prejde okolo v bezpečnej blízkosti, v ktorej zaniká žiarenie, kde chúlostlivi chlapci poschodové kvety pasú, kde nad kočiarmi sna poletujú vtáci, zakaždým ako nečitateľný pozdrav. Matka stála vo dverách, ja som ležal na pohovke s privretými očami, slova nepovedala, ani ja. Vyšla z kuchyne, potom sa vrátila, pristavila sa pri mna, hľadela na mňa. Preložila: Gizela Miháliková Krátené - pokračovanie v budúcom čísle Foto: Grunwalsky Ferenc
no, fotografie patria medzi krásne
Amučiarne pamäti. Matka uprostred nádherného, bližšie neurčeného leta, v kužeľovitom tieni kostola. V pozadí prechádza auto so sklopenou strechou, pasažierov vidieť odzadu, na hlavách majú ochranné prilby proti prachu, číslo poznávacej značky zakrývajú matkine vlasy.
Potom mi kráča naproti, úsmev sa jej zračí na tvári. Ide ku mne a jej drobné prsia sa poddávajú belobe, v ruke má drobný košik, nesie mi obed - slepačiu polievku a chlieb so slivkovým lekvárom.
Ležal som doma celý rok, do jesene 1946. Odpočíval som, liečila ma i sám som sa doliečoval. Ležal som a čítal. Tento rok bol mojím skutočným univerzitným rokom. Koniec Zázračnej hory. Pľúcny nález ustupoval, stále zvýšené teploty vo mne však vyvolávali napätie, ktoré som si nevedel vysvetliť, no ustavične vyžarovalo z každého môjho gesta či myšlienky. Nebál som sa smrti, nebál som sa ani choroby - možno práve preto, že som bol príliš mladý. Človek si vlastnú smrť nedokáže predstaviť, ani ju dostihnúť. Rovnako ako podľa Zenóna ani rýchlonohý Achilles nedobehne korytnačku, pokiaľ jej dal náskok. Svoju vlastnú smrť nikdy nedobehnem. Hoci ja, nešťastný, usilovný Achilles s drevenou nohou, usilovne utekám.
Prečítal som celú svetovú literatúru, všetkých významných filozofov. Skutočne som sa stal vzdelaným. Najväčšmi mnou otriasol príbeh dvoch židovských bratov. O Sussiovi a Elimelehovi. Neskôr sa obaja preslávili ako rabini. V ranej mladosti, roku 1800, sa vydali na cestu pokánia. Istej noci prišli do malej dedinky. Hoci boli na smrť unavení, zmocnila sa ich neopísateľná hrôza, jednoducho neboli schopní ostať V dedine, a napriek únave sa vliekli ďalej. Keďže chasidovi žiaci všetko zaznamenali;. zapísali aj tento tajuplný, nevysvetliteľný príbeh dvoch bratov.
Až po rokoch hitlerovského holokaustu sa vysvetlil ten des; v pôvodnom židovskom texte je názov dedinky Uspicin, čiže Ausch-witz.
Odpočíval som do jesene 1946.
Dievčatá a ženy chodili za mnou, akoby som poznal čosi nové, niečo dôležité a nerozlúštiteľnó z tajomstiev kráľovských
hrobov, skrytých uprostred pyramídy citov.
Veľa som uvažoval o náboženstve, o Bohu.
S Kristínou Szegôovou som robieval výlety na bicykli, neraz sme zašli až po Vyšehrad.
Dunaj sa ticho valil dole v hlbinách ako nádherný zamilovaný had. Leto bolo mfkve, pokojné, iba z neho ticho sálala páľava, čiernymi gombíkmi na jeho rozkvitnutom plášti boli vtáky.
Znova som bol šťastný. Kristína kráčala vedľa mňa, vietor, zvyknutý na jedle, jej dvíhal sukňu. Chytila ma za ruku tak nežne a dôverne, že som prestal rátať minúty a hodiny.
Bolí sme zrastení ako siamské dvojčatá Čeng a Eng, ktoré iba spolu môžu vstávať alebo si líhať, behať, chodiť, sedieť či stáť.
Pomaly sa stmievalo. Pod čiernym plášťom diaľav sa nehybne skrývali prenasledované, vydurené hviezdy, kdesi ďaleko húkala loď; mala podobný hlas ako kláštorná záhrada plná kňazov.
Kristína sa o mňa oprela, zdvihla tvár.
- Milujem ťa, - povedala a pobozkala ma na čelo.
- Prečo ma miluješ? - položil som jej vždy zbytočnú a nikdy nezodpovedanú otázku.
- Lebo používaš dobré slovné hračky, -odpovedala so smiechom. •
-Gratulujem.
- Povedz nejakú!
- Prečo práve teraz?
- Lebo som šťastná i smutná.
- To, že si šťastná, je v poriadku. Ale smutná? Z čoho si smutná? ■ZaX&Í
-Zo zániku?
- Ano. Mám zimnicu z tohto strašne krásneho leta.
- Neteší ma, že si smutná. Rozveselím ťa. Poďme teda na slovné hračkyl Čo je manžel?
• Neviem. -Ženatý samec.
Smeje sa. Jej biele zuby pripomínajú zasnežené krajiny. Pobozkám ju. Stojíme tam uprostred zmrákajúceho sa lesa, a ja začínam chápať, prečo človek nikdy nepochopí svet, Boha, bolesť a smrť. Lebo keby pochopil, stratil by lásku. Láska v sebe skrýva napätie otázky, je to drobná soška skrytá
^MIKLOSA
(6)/
v piesku otázky.
A so sochami treba zaobchádzať veľmi opatrnel
Roku 1973 som bol v Riu de Janeiro. Mal som tam prednášať tamojším filmárom o tajomstvách filmovej tvorby.
Večer v hoteli som stretol Marciu Felixovu, mladú psychologičku. Mala dvadsaťosem rokov. Prišla ku mne hore -dva dni, do môjho odchodu, sme sa šťastne milovali.
Rozprávala mi, že v máji 1971 na prechádzke morskou plážou neďaleko mesta Santos našla približne 15-centimetrovú sadrovú sošku, v ktorej jej teta, ktorá ju sprevádzala, spoznala podobu morskej bohyne lemanje. Napriek tomu, že piesok a morské príboje ju poškodili a na mnohých miestach z nej obrúsili farbu, M arci a sa rozhodla, že si originálny nález zoberie domov. Upozornenie tety, podľa ktorej soška môže byť figúrkou čiernej mágie a môže na ňu privolať nešťastie, nebrala vážne a drobnú, jemnú sošku umiestnila na rímse svojho krbu.
V nasledujúcich mesiacoch Marciu začato prenasledovať nešťastie. Po zjedení tabličky čokolády sa u nej ohlásili príznaky otravy. Začala chudnúť, veľmi zoslabla, jej koža mala nádych zelenožltej farby. Zlyhávala jej pamäť, len ťažko dokázala vykonávať svoju prácu. Lekára navštívila až potom, keď začala vykašliavať krv. Našli jej tuberkulózny nález na pľúcach. O päť týždňov sa Marciina tuberkulóza zázračným spôsobom stratila.
Krátko po vyzdravení sa ju pokúsili neznáme sily fyzicky zlikvidovať. Bez príčiny jej vybuchol tlakový hrniec. Na tvári, krku a oboch ramenách utrpela popáleniny druhého stupňa.
Onedlho jej zlyhali olejové kachle. Takmer zhorela vo vlastnej izbe. Ešte stále nedávala do súvislosti svoje nešťastia a význam sošky.
O čosi neskoršie, keď ju vnútorný hlas ustavične nabádal, aby spáchala samovraždu, a noc čo noc cítila vedľa seba prítomnosť vyhrážajúceho sa prízraku, zašla za istým známym médiom a prosila ho o radu, čo má robiť. Médium jej vysvetlilo, že na nej spočíva kliatba, lebo si privlastnila obetný predmet darovaný bohyni mora lemanji. Kliatby sa môže zbaviť iba tak, že predmet vráti tam, odkiaľ ho zobrala.
Marcia sochu dôkladne preskúmala. Ukázalo sa, že rany po úrazoch a chorobách sú na jej tele presne na miestach, kde sa na soche zachovala pôvodná farba. Keď sochu zaniesla späť na morskú pláž pri Santose, jej život sa usporiadal.
Kristína sa vydala, je manželkou evanjelického kňaza. Sme dobrými priateľmi dodnes.
Teda na jeseň roku 1946 som odpočíval v rodnom dome vo Fehérváre.
Dievčatá a ženy ma vyhľadávali, akoby som poznal čosi úplne nové, dôležité a nepoznané.
Jedna z mojich mileniek sa volala pani Freizerová. Bola to tridsaťtriročná vysoká, světlovlasá a modrooká kráska, vdova po belgickom poľovníkovi.
Desať rokov žila v západnej Afrike so svojím manželom Antonom Freizerom. Jej manžel sa správal k domorodcom a nosičom hrubo a kruto. Černosi po určitom čase už jeho týranie nemohli znášať, a preto požiadali o pomoc slávneho šamana.
Šaman zo susednej dediny získal mŕtve telo muža a na ňom vykonal rituál.
Na mŕtvolu natiahli jednu z Freizero-vých košieľ, niekoľko jeho vlasov začesali do vlasov mŕtveho muža, získali aj drobné nechty, ktoré nalepili na nechty mŕtveho. Telo nakoniec pokrstili menom Anton Frei-zer, posadali si okolo neho, spievali a bubnovali. Po niekoľkých hodinách šaman prebodol srdce mŕtveho dlhou ihlou. Belgický lovec v tom okamihu zomrel na srdcovú porážku.
- Odkiaľ vieš, čo sa vlastne stalo? - spýtal som sa Viery a pohladkal jej ňadrá.
-Šaman mi to porozprával, - odvetila. -Šaman?
- Áno. Stala som sa jeho milenkou. -Bolo ti s ním dobre?
- Nevieš si ani predstaviť, čo tí černosi vediaosexel
-Veľa?
- Strašne veľa. Mám ťa to naučiť?
- Naučí - odpovedal som.
- Naučím ťa, - odvetila s dôstojnou vážnosťou.
- Prečo si sa vrátila domov? - spýtal som sa jej uprostred jednej noci.
- Vyštvali ma šamanove manželky. -On im to dovolil?
- Šaman bol presne taký zbabelý manžel, aký budeš aj ty. Všetci muži sú rovnakí.
-Čo budeš teraz robiť doma?
- Zatiaľ bývam u rodičov, trocha peňazí mi ostalo po mužovi. Otvorím si obchod.
- Obchod? Aký obchod? -Obchod so sexom. -Tu, voFehérváre? -Áno, tu.
-Tysi sa zbláznila!
- Prečo, myslíš si, že by ten obchod nešiel?
- Hádam si nemyslíš, že ti dnes niekto dovolí predávať v Maďarsku umelé penisy a vagíny?
- Skúsim. Poznáš prístroj Ben-Wa? -Nie.
- Prvýkrát ho použili v Japonsku a dnes je rozšírený po celom svete. Sú to dve guľky veľkosti vajec. Jednaje prázdna, v druhej je drobná olovená guľôčka, ktorá pri
ajmenšom pohybe naráža na stenu, a tým ju vlastne rozochvieva. Žena si zavedie
prázdnu guľku do pošvy, vtlačí ju až po maternicu a potom vsunie druhá guľku. Po vtlačení oboch guliek si sadne do hojdacie-ho kresla alebo do hojdacej postele a začne sa pomaly pohybovať. Druhá guľka postupne vibruje a pôsobí aj na prvú vsunutú guľku. Tieto záchvevy vyvolávajú fantasticky intenzívne orgazmy. Okrem iného budem predávať aj takéto guľky...
- Skús, možno sa stane zázrak a podarí sa ti to.
- Dám preložiť, alebo sama preložím Kámasútru. Poznám ju takmer naspamäť. Čítali smejú zakaždým spolu s Antonom a potom sme sa celú noc šialene milovali.
Viera mi priniesla jedno francúzske vydanie Kámasútry. Spolu sme ju čítali.
Rozkoš Vieru vyslobodzovala z čiernych rámov priestoru a ponárala ju do pokoja ako do mäkkého košatého stromu. s úsmevom som hľadel na jej krásnutvár.
- Milá profesorka, už sme vyskúšali celú Kámasútru?
- Okrem teba som mala v živote tridsať mužov. To nie je tak veľa.
-Vieš,koľko druhov mužov sa rozozná -va podľa ich kolenbavého údu?
- Tri. Zajac, býk a žrebec. -Kam patrím ja? -Ty si žrebec.
- Ďakujem. V tejto prebujnenej mužskej spoločnosti je to dôležité. A ženy? Koľko druhov je žien?
- Ženy sa podľa rozmeru pošvy delia tiež na tri skupiny - srnka, kobyla a slonica. Čo som ja? - spýtala sa so smiechom.
ífŕ -Si srnka, moja drahá. A keď som ja žrebec, tak naše splynutie sa pokladá za najvzrušujúcejšie. Ako si to prežívala ty?
- Šaliem pri tebe, - odpovedala s úsmevom.
-Miluješ ma? -Strašne. -Opakuj mi tol
- Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťal Viera Freizerová neotvorila sexshop v
Székesfehórváre. Presťahovala sa do Budapešti a vydala sa za amerického plukovníka Johna Webstera, ktorý bol mimochodom milionár. Webster padol v kórejskej
vojne a Viera znovu ovdovela. Dnes žije v New Yorku, má sedemdesiatpäť a jedinú starosť - ako právne zabezpečiť po svojej smrtí blahobyt svojim dvom pinčlíkom.
Zakaždým, keď som v New Yorku, tak ju navštívim. Na čestnom mieste v jej knižnici sa vyníma Kámasútra v najrôznejších vydaniach. Raz som ich zrátal. Túto indickú "príručku" lásky mala v tridsiatich dvoch jazykových mutáciách.
- Pamätáš sa ešte na plán sexshopu vo Fehárváre? - spýtal som sa jej s úsmevom.
- Nezabudla som. Vieš, čo som urobila, keď som počula prvýkrát o AIDS-e? Okamžite som kúpila tri podniky na výrobu ochranných prostriedkov. Dali mi ich takmer zadarmo, nik nemal o ne záujem, boli nerentabilné. V tom čase totiž netušili, že guma ešte pomerne dlho ostane jediným spoľahlivým ochranným prostriedkom.
-Viera, ty sl geniálna.
- Odvtedy sa mi táto investícia päťnásobne vrátila.
jr   -Peniaze na film nedáš? -Filmsamibridí.
- Prečo? Mohla by si si to dať odpísať z daní...
- Po Johnovej smrti som nejaký čas žila s manželom, filmovým režisérom Henrym Thackerom.
-Sklamal ťa?
- Mala som ho veľmi rada, skoro ako teba, drahý môj.
-Ubližoval ti? -Otrávil ma. -Otrávil...?
- Áno. Mám cukrovku. Liečia ma inzulínom. Keď sa ku mne Henry nasťahoval, dával mi injekcie. Systematicky mi predáv-kovával inzulín. Takmer som zomrela. Celé to pôsobí ako zlá kriminálka. Začala som niečo tušiť a najala som si detektíva. Prichytili ho pri čine. Priznal sa, že ma chcel zabiť kvôli dedičstvu. Zomrel vo väzení.
- Nie každý režisér je kriminálnikl
- Viem, drahý, ale nemôžem za to. Keď počujem slovo film, dostávam zimnicu.
Preklad: Gizela Miháliková Pokračo vani e v b ud ú com č i s le.
Foto: Szóvári Gyula
PRIPÚTANÝ
Päťstoštrnásť mileniek. Je to veľa alebo málo? Pýta sa spisovateľ a filmový kritik Gyula Hernády vo svojej knihe rozhovorov s priateľom Miklósom Jancsóom, režisérom, bohémom, umelcom, diablom... Z dlhých rozhovorov vznikli spomienky veselé i smutné, vrzušujúce a možno pre niekoho i nudné. V siedmom pokračovaní vybraných časti z Hernádyho knihy sa vrátime do obdobia po skončeni druhej svetovej vojny, kedy mladý Jancsó nastupuje na katedru filmovej réžie a vnára sa do bezstarostného študentského života v budapeštianskom kolégiu.
Počas pobytu vo fehérvárskom sanatóriu som často debatoval s mladou mníškou, ktorá neskôr vystúpila z rádu a venovala sa teórii fyziky.
Erzsébet Széherová, v roku 1946 dvadsaťpäťročná, napísala úvahu, ktorú potom poslala významnému teológovi. Práca obsahovala približne tieto tvrdenia: Sú isté predpoklady, že vo vesmíre žijú bytosti s oveľa vyššou inteligenciou ako človek. Je to vlastne celkom prijateľné, lebo vesmír je podľa odhadu štyri až päťkrát starší ako Zem. Tieto inteligentné bytosti disponujú technikou, o ktorej nemáme ani tušenia. Značnú časť vesmíru môžu expanzívne ovládnuť, a my nie sme schopní dokázať ich jestvovanie.
Pokiaľ by sa potvrdila existencia týchto inteligentných bytosti, náboženstvo, najmä otázka medzi Bohom a človekom, by stratilo významovú podstatu. Kresťanské učenie, podľa ktorého Ježiš Kristus ako syn Boží zostúpil na Zem, aby spasil svet, by sa tým úplne spochybnilo. Všetky inteligentné bytosti z iných planét vesmíru by musel vykúpiť Ježiš Kristus, ktorý by sa fyzicky í duševne musel podobať obyvateľom tej-ktorej planéty. Nech by sa ponášali hoci na obrovských desaťhlavých šarkanov alebo na drobné bytosti s tvárou Ježiša Krista, či mali telo v plynnom skupenstve.
Spočiatku sa pokúšali vyvrátiť teóriu Erzsébet Széherovej. Keď sa im to nepodarilo, vyobcovali ju z cirkvi.
Dievča vystúpilo z mníšskeho rádu. Istý čas ešte smútila nad svojím osudom, a nakoniec sa stala mojou milenkou.
Chodievali sme často na prechádzky. Veľakrát hovorila o Bohu a ťažko sa zmierovala so svojím vyobcováním.
Hovorí sa, že sa z nej stala talentovaná teoretička fyziky. Napísala úspešnú knihu Boh a moderná fyzika. Pracuje v Nemecku a tú knižku mi poslala. Prečítal som si ju. Erzsébet je vo veciach náboženstva značne skeptická a zdá sa, že sa so svojím konfliktom z mladosti nikdy nevyrovnala.
V jednej z najzaujímavejších častí píše o slobode. Podľa nej je sloboda priestor a čas, zdolávanie prekážok prostredníctvom volby. Jej základom je informácia, na základe ktorej si voliaca bytosť myslí, že jej voľba je za daných okolnosti optimálna. Človek sa rozhoduje pre volbu, lebo má nedostatok informácií. Keby poznal všetky informácie, nemusel by sa rozhodovať volbou, nepotreboval by „slobodu". Keďže Boh je v priestore a čase nekonečný a ovláda všetky existujúce informácie, vždy vie, ktorá jeho volba je optimálna, a preto nepotrebuje alternatívu, nemôže voliť, teda nie je „slobodný".
Roku 1946 som prišiel do Budapešti. Nebudem sa teraz zmieňovať o svojej politickej dráhe; nazdávam sa, že v tomto kontexte to ani nieje potrebné. Najprv som pracoval v súbore Muhara, potom v národopisnom súbore Árona Kisa. Neskôr som sa nasťahoval do ľudového kolégia Nékosz, kde som býval, pracoval a študoval spolu s hercami.
Zapísal som sa na Katedru filmovej réžie Vysokej divadelnej školy. Pôvodne som chcel byťdivadelným režisérom, no pod vplyvom Bélu Balázsa som sa roz-
MIKLOSA
hodol pre film. Už sa presne nepamätám na jeho konkrétne argumenty.
Mesto bolo zničené, ani ruiny ešte nestihli odpratať. Napriek tomu sme cítili úžasnú eufóriu prebúdzajúceho sa života po katastrofe, a jemne povedané, vplývalo to aj na náš milostný život. Koe-dukované spoločenstvo kolégia, bohatá presila citu, optimizmus mladých, plný činorodosti i dôvery v budúcnosť, to všetko bolo pareniskom lásky.
Navštevovali nás tanečnice, budúce herečky z iných kolegii, lilozofky, medičky, slovom výber bol obrovský...
Mojou stálou milenkou bola v tom čase Kati B. - veľmi pekné dievča. Po večeroch sme sa vykrádali do opustenej budovy Part klubu vedľa kolégia a tam sme ostávali až do svitania.
V jednu noc sa mi plačúcky priznala, že v roku 1944 vstúpila medzi fašistické Šipové kríže a v posledných dňoch obliehania mesta ju pridelili na výpomoc k nemeckej protivzdušnej obrane ako „Blitzmädchen".
Po jej priznaní som ležal takmer v mdlobách; spomenul som si na Zsuzsu Sternovú. Nikdy viac som sa jej nedokázal dotknúť.
- Ty nešťastnica, ako si sa mohla za-pliesťso Šípovými krížmi? Veď si nemala ani osemnásť.
- Otec ma tam prihlásil.
- Kde máš otca?
- Vo väzení.
- Čo urobil?
- Nič. Bol členom Šípových krížov, no ničoho sa nedopustil. Preto dostal iba dva roky.
- Priznala si sa tu, v kolégiu, keďsi robila přijímačky?
- Nemala som odvahu.
- Čo budeme teraz robiť?
- Milujem ťa!
- Kati, ty to nemôžeš chápať! - povedal som a takmer som sa pritom rozplakal.
- Prišli Šipové kríže, Nemci, otec sa s nimi bavil. Obliekli ma do rovnošaty, pobehovala som okolo diel. Potom odišli a ja som si rovnošatu vyzliekla. Nik o tom nevie, nik ma nevidel. Vie to len otec a ty. Drahý môj, nič zlé som neurobila, ver mi!
- Pozri, ja to nepoviem nikomu, ak to sama neprezradíš. Avšak o jedno ťa prosím: odíď z kolégia.
- Nerozumiem, drahý! Doteraz si ma presviedčal, že ma miluješ. Teraz, keď som sa priznala k svojmu nešťastnému omylu, ma už prestávaš milovať? Všetko sa zmenilo?
- Mal som za manželku Židovku, ktorú som nesmierne miloval a ktorú zastrelili. Už chápeš? Viem, si ešte dieťa, a nevieš, do čoho ťa zaplietol tvoj podlý otec. Neodsudzujem ťa ani nesúdim, no nikdy viac sa ťa už nedotknem. Nie som toho schopný.
Odišla z kolégia a odvtedy som o nej nič nepočul. Hovoríš, že dnes je už starou mamou kdesi v Baranyabénye a že sa veľmi vyľakala, keď si jej povedal, že sa o nej chcem zmieniť. Je mi Túto. Uveril som jej a aj dnes verím, že nič zlé neurobila. Napriek tomu sú veci, ktoré nezměníš. A svet, v ktorom sa domovníci stávajú hrdinami, je nešťastný.
V kolégiu a na vysokej škole bolo veľa pekných dievčat. Počas vysokoškolských štúdií som bol už dospelý muž, absolvent práva. Dievčatá mali osem-násť-devätnásťrokov. Neviem, prečo sa tieto pôvabné dievčatá - dnes už zrelé ženy alebo staré matky - tak vehementne bránia proti uvádzaniu ich mena. Vlastne viem. Prudérna je naša malá krajina!
V sedemdesiatych rokoch som sa zúčastnil so svojím filmom na festivale v Cannes. Stretol som tam starého priateľa, ktorý sa ešte v roku 1946 vysťahoval do Francúzska. Podnikal v oblasti filmu, kupoval, predával. Istá členka maďarskej delegácie, sympatické malé žieňa, sa mu strašne zapáčila. Začal jej dvoriť a nakoniec jeho úsilie nebolo márne; žena s ním strávila v hotelovej izbe dve noci a cítili sa vynikajúco.
Tento priateľ neskôr navštívil Maďarsko. Keďže ma! krásne spomienky na milostné noci, myslel si, že túto ženu navštívi v jej byte a porozprávajú sa spolu pri káve. Zazvonil. Otvorila mu žena. Priateľ ju srdečne pozdravil. Dáma sa tvárila, akoby ho v živote nevidela, jednoducho ho „nepoznala". Jej manžel bol totiž doma. Nemala odvahu priznať sa
k známemu. Keď mi to kamarát smutne rozprával, iba som sa usmieval a ani trocha ma to neprekvapilo.
F. E. bola herečka. Milovali sme sa. Nemôžem na ňu zabudnúť, pretože ma takmer zavraždila.
Koniec týždňa sme chceli stráviť na chate môjho priateľa. Pricestoval som tam už vo štvrtok, aby som mohol upratať.
V domčeku som objavil okovy. Nemám ani poňatia, čo robili na chate môjho priateľa, no príliš som si s tým nelámal hlavu. V kolégiu nám často varili cestoviny a ja som pribral. Pomyslel som si, že dvojdňová hladovka mi nezaškodí, a tak som sa okovami pripútal k stĺpu, ktorý stál uprostred izby. Všetky jedlá a nápoje som predtým umiestnil za hranice svojho dosahu; do soboty schudnem zopár kil, pomyslel som si. Kľúč od pút som zahodil do kúta izby. Bol to dosť hlúpy nápad! F. E. totiž na mňa zabudla a prišla až s trojdňovým meškaním s mierne podnapitou spoločnosťou. Ležal som uprostred izby v mdlobách, nechty mi krvácali, zúfalo som sa driapal po dlážke a snažil som sa dočiahnuť nedosiahnuteľné jedlo a pitie.
F. E. plakala, ja som zúril. Priznala sa, že neprišla preto, lebo sa milovala so spolužiakom z ročníka. Ani som jej neodpovedal.
S touto spoločnosťou prišla čierno-vlasá, modrooká ruská dievčina, Mária Nikolajevna. Študovala na lekárskej fakulte. V očiach mala zvláštnu žiaru, ktorá rozpafovala.
F. E. previnilo nariekala a potom ukázala na Marusju. Vraj iba jej môžem ďakovať za to, že som živý, ona súrila spoločnosť, v zlej predtuche vycítila nebezpečenstvo, ktoré ohrozovalo môj život.
Priateľov som vyhodil a Marusja ostala u mňa na noc.
- Prečo si prišla študovaťdo Maďarska?
- spýtal som sa jej, keď sme sa uspokojení k sebe pritúlili na pohovke. Celkom dobre vedela po maďarsky.
- Poslal ma sem Wolf Messing, - odpovedala.
- Kto to je? - spýtal som sa.
- Najúžasnejší človek na svete. Kúzelník.
- Bola si jeho milenkou? -Áno.
-A?
- Zamiloval sa do istej Gruzínky.
- Nehneváš sa naňho?
- Nemožno sa naňho hnevať.
- A prečo ťa posla! práve sem?
- Povedal mi, že v Maďarsku nájdem muža, ktorého hľadám od detstva.
- Že by som to bol práve ja?-spýtal som sa s úsmevom.
- Nie, drahý, ty to nie si.
- Ako vieš?
-To by som vedela. Ešte neprišiel ten čas.
- Povedz mi niečo o tom Messingovi.
- Ešte si o ňom nepočul?
- Ani slovo.
- Narodil sa roku 1899 v Poľsku. Bol vo svete známy - stretol sa s Einsteinom, Freudom, Gándtiím. Ä aj so Stalinom. V roku 1940 veštil pád Hitlera. Nemci vypísali za jeho hlavu dvestotisíc mariek.
- A teraz je kde?
- Doma, v Moskve.
- Stalin uznáva parapsychológiu?
- Nie, verí iba Messingovi. Najprv však musel psychologickou metódou vylúpiť banku. V sprievode dvoch pracovníkov ministerstva vnútra vošiel do jednej z moskovských bánk.
Pred pokladníka položil prázdny list papiera vytrhnutého zo zošita a poctivému úradníkovi vsugeroval, že je to poukážka na stotisíc rubľov. Pokladník mu bez váhania vyplatil túto obrovskú sumu, a keď Messing s dvoma „dozorcami" priniesol peniaze späť, dostal srdcový záchvat.
- Naozaj je to zaujímavé.
-Dokázal zvládnuť aj komplikovanejšiu úlohu. Stalin mu prikázal, aby prenikol do jeho „dače" v Kunceve bez povolenia. Vieš si predstaviť, aké to bolo ťažké! Celý kraj plný pracovníkov tajnej služby, agentov a telesných strážcov. Messingovi sa to podarilo. Jedného krásneho dňa sa otvorili dvere Stalinovej pracovne - strážcovia zdvorilo ustupovali nabok - a v nich sa objavil Messing. Keď sa ho zarazený Stalin opýtal, ako sa mu to podarilo, lakonicky odpovedal: „Stráži a personálu som vsugeroval,- že som Be-rija." Berija mal totiž k Stalinovi voľný vstup. Messing na začiatku vojny predpovedal, že sa skončí začiatkom mája 1945 vtrhnutím sovietskych tankov do Berlína. Tvrdí sa, že Stalin ho zneužíval aj na nekalé ciele, no mne zakaždým tvrdil, že konal iba v záujme vlasti.
- Naučila si sa od neho niečo?
- To sa nedá naučiť.
- Ako si potom mohla tušiť, že som tu bol v nebezpečenstve?
- To nič neznamená, je to iba trocha telepatie...
Naša láska netrvala dlho. Naozaj stretla muža, ktorého hľadala od detstva. Vydala sa za Zoltána Kolossyho, profesora internistu, a žijú spolu dodnes. Majú troch synov a päť vnukov. Ostali sme dobrými priateľmi. Marusja' už nikdy viac predo mnou nehovorila o Messingovi. Keď som sa naňho spýtal, tvárila sa, akoby otázku nepočula. Neskôr som sa o to už ani nepokúšal.
Raz som mal nejakú prácu v Soroksá-re. Vydal som sa na cestu preplneným autobusom z námestia Boráros. Stál som vzadu a predo mnou stála korpulentná pani. Po dlhom trmácaní som sa ocitol takmer na jej tele. Aj jej sa hra pozdávala, a kým sme došli na konečnú v Soroksári, bol som aj ja v cieli.
Vystúpili sme a ja som sa jej predstavil. Príjemne a bezprostredne prijala môj záujem o ňu. Volala sa Annamária Grúnwaldská, bola to majsterka, ktorá preplávala Balaton. Už počas cesty v autobuse som cítil, aké pevné je jej telo a že zadok a chrbát má samý sval.
Bývala v prijemnom byte na Deáko-. vom námestí, kam som často chodieval. Mala takú úzku, svalnatú vagínu, s akou som sa nikdy predtým ani potom nestretol.
Ani tento pomer netrval dlho. Chcela totiž, aby som si ju zobral za manželku. .
ZknihyG.Hernády: Milenky Miklósa Jancsóa " Preklad: Gizela Miháliková
Pokračovanie v budúcom čísle.
^35
č...___j
TY SI
ODEJNICA!
7^-0 „Orgasmus je biely plod," Izxj ~ vzdychá Jancsó a venuje j sa ďalšiemu ošiaľu s menom
-::"r-; .\) Brigitte Bardot. Na festivale ° v Cannes stretáva zvodca prekrásnu mulatku, ktorí prenasleduje žiarlivý milenec. Ako to všetko dopadne, dozvieme sa v dálšom pokračovaní spomienok maďarského režiséra.
1 - --.
---"W -K?
■    ■      £? H-
....
MIKLOSA
Po uvedeni filmu Svieži vietor som pozdravil obecenstvo vo velVej festivalovej sále v Cannes, potom sme nastúpili na Jacquov obrovský motorový čln a odplávali do Port Grimsudu, nového letoviska pri Sainí-TiupcZ, pripomínajúceho Benátky. Hlavné tepny v tomto meste tvoria kanály, možno sa tam pohybovať iba na člnoch. Priemyselní baróni, aristokrati, novodobí zbohatlíci, snobi si po-kúpili luxusné domy za fantastické ceny. Jac-quova vila bola tiež veľmi elegantná, vyzývavo honosná.
Raz som tam ostal sám, domáci pán spolu s Martou (Martou Mészárosovou, manželkou M. J. - pozn. preklad.) zaskočili do Saint-Tropez na nákup. Vyhliadol som si tam jeden celkom slušný hostinec na brehu mora, ktorý - keďže sa ešte nezačala letná sezóna - bol úplne prázdny.
Tesne vedľa brehu som si sadol k malému stolíku. Pozoroval som blankytnú hladinu, vzdialené pohoria, môžem povedať, že sorn bol takmer šťastný. Zrazu ma pochytil zvláštny nepokoj, v celom tele som cíti! akísi neUf-čité napätie,
Otočil som sa.
Pri jednom zo 2adných stolov ležal obrev-r.ký gepard a pozoroval ma. V žilách mi ítuhla
krv čašníka ani hosti nikdo nebolo.
Sedel som ako přikovaný, on nehybne ležal. Hľadel som na neho ako zhypnotizovaný, on ma bez vzrušenia fixoval, akoby rozmýšľal, či mu stoji za to postaviť sa a roztrhať ma na franforce.
Neskôr prišiel jeho pán, miestny zverolekár. Ked som mu začal nadávať, mladý muž mi so smiechom vysvetľoval, že jeho Gazela je úplne neškodná, ešte nikdy nikomu neublížila.
Po obede sme odchádzali takmer súčasne. Jeden z čašníkov pohladkal Gazelu po hlave. Zviera mu takmer odtrhlo pravú ruku. Začala striekať krv, prišla húkajúca záchranka a ja som sa na roztrasených nohách ponáhľal domov.
Jacques ma predstavil B. Bardot. Raz sme sa išli previezť na motorovom člne. Zastavili sme sa pred prízemnou vilou postavenou v jednoduchom štýle a zakotvili sme. Jacques začal volať: „Brigitte! Brigitte!" O chvíľu a objavila.
Mala na sebe bikiny. Na prostředníku pravej nohy mala dve kurie oká. Hviezdy človek často vída na fotografiách, preto naňho potom určité ich nedostatky môžu zapôsobiť, ako keď malé dieťa vidí súložiť svojich rodičov. Má dojem, že videlo niečo strašne neprístojne, hoci sa pozerá na najprirodzenejšiu pohyblivú sochu ľudskej lásky.
Brigitte k nám bola milá, spytovala sa na svojho syna, ponúkla nám nápoje. Jej partner - veľmi mladý čiernovlasý vysokoškolák - bol tichý a múdry chlapec.
Popoludní sme sa vykúpali v mori a na druhý deň nás pozvala s tým, že bude sama, priateľ sa musí vrátiť do Paríža.
Na druhý deň som zbytočne prehováral Martu. Veľmi sa spriatelia s Jacquesovou manželkou, vydali sa opäť na nákupy. Jacques sa usmieval:
- Ja zase musím do Cannes, takže ostaneš s Brigittou sám. Dúfam, že satí podari ju presvedčiť, aby s tebou nakrúcala.
-Pokúsim sa, - odpovedal som trochu neisto.
- Nesmieš zabudnúť na jedno: nevychvaľuj režiséra Vadima.
- To nebude také ťažké.
- Mám pocit, že by chcela robiť na niečom vážnom.
- Porozprávam jej príbeh o advokátke.
- O čo tam vlastne ide? - spýtal sa.
- Za načiatku storočia sa mladá advokátka dopustí vraždy, aby dokázala, že úrady zakaždým hľadajú páchateľa medzi chudobnými. Vraždu nakoniec prišijú jednej nešťastnej cigánke a obesia ju... Advokátka až po vykonaní popravy prizná pred verejnosťou svoj čin a spácha samovraždu.
-To sa jej nebude páčiť.
- Prečo?
- Lebo nikdy neprijala zásadu, že účel svätí prostriedky. Nemysli si, že nie je dosť múdra! Je! Až príliš!
- Nepoznám ju.
- Tak teraz ju spoznáš.
Jacques sa ospravedlnil, že musí odísť, Brigitte to naozaj bolo veľmi ľúto, no príliš ho nezdržiavala.
Ostali sme sami. Nepamätám sa už presne na náš rozhovor, napriek tomu sa ho pokúsim zrekonštruovať:
- Videla som váš film Beznádejní (Szegé-nylegények). Pekný film, - povedala a našpulila pery.
- Ďakujem, - odpovedal som s prihlúplou prostorekosťou.
- Ešte nikdy som nebola v Maďarsku. Hovorí sa, že je to pekná krajina.
- Áno, je zaujímavá.
- Kofto filmov ste doteraz nakrútili?
- Šesť. A vy?
- Narátala som ich. Veľa. Videli ste niektoré?
- Áno, myslím, že všetky.
- A páčili sa vám?
- Áno. Veľmi sa mi páčili.
- Hovorite to iba zo zdvorilosti?
- Nemám takú povahu. Povedzte, kto bude váš nasledujúci manžel?
- Neviem, no veľkú chuť na manželstvo nemám. Mimochodom, kladiete dobré otáz-ky.
- Chcel by som s vami nakrútiť film.
- Ja po tom netúžim.
- Prečo? - spýtal som sa prekvapene.
- Vás nezaujíma psychológia? -Nemáte pravdu. Mňa psychológia zaujíma.
- Vy ste štrukturalista a ja som existencio-nalistka.
- Tie dve veci sa vo filme veľmi dobre znesú.
- Dáte si whisky?
- Prosím.
Vypili sme si. Potom si ku mne sadla, vzala moju tvár do dlani a pobozkala ma.
Zahľadel som sa na ňu. Skúmal som jej hrubé kaprie pery, široké nozdry, pritom som sledoval jej začudovane, spytujúce sa oči, oddaný a pritom drzý panovačný pohľad, jej súmerné dlhé stehná, pôvabné, proti mne sa týčiace ňadrá.
Cez izbu prebehli dvaja nádherní psici ako dvaja bieli archanjeli.
Orgazmus je biely plod. Snehobiely. Niekto, kto nie je v izbe, iba jeho obraz sa mihá v úzadí, ho rozkrajuje jagavým nožom blesku medzi zaobalenými hrotmi stavcov, ale jeho zásahom sa v zlomku okamihu náplni vesmír výkrikmi, revom, stonaním zmietajúcich sa zlatých tieňov s príchuťou bieleho plodu lásky.
Vyšli sme si k moru, asi pol hodiny sme plávali a potom sme sa opäť oddali hlaholu zvonov, nezabudnuteľnému tichu po duniacom cvale koni.
Ležali sme vedľa seba. Celé hodiny mlčala, neprehovorila ani slova. Aj ja som mlčal. Mal som pocit, ako keby som bol dávno zomrel a akoby ma smrť vyhľadala sprevádzajúc niekoho a v tele toho druhého sa rozochvievali šípy šťastia.
Jacques sa vrátil až večer a s úsmevom sa na nás pozeral:
- Brigitte, ty si čarodejnica.
- Prečo?
- Lebo keď si si kvôli mojej hlúposti podrezala žily, diabol ti vymenil krv.
- Netrep hlúposti!
- To myslím vážne, teraz naozaj nežartujem.
- Choď niekam!
- Budeš s Miklósom nakrúcať?
- Asi sotva - odpovedal som smutne.
- Prečo nie?
- Brigitte hovorí, že ma nezaujíma psychológia a ju zas iba to.
- Ešte si to rozmyslí.
- Potešil by som sa, - odpovedal som. Brigitte nás odprevadila k člnu. Pobozkali
sme sa. Tak ticho a pozorne, že Jacques sa s rozpakmi odvrátil. Odvtedy som sa s Brigitte Bardot nestretol.
Na druhý deň sme sa vrátili do Cannes. Oslavovali sme tam hlavného predstaviteľa i producenta filmu Slrokkó (Teplý vietor z juhu), Jacquesa, ktorý na ten deň prenajal všetky priestory kasina v Cannes. Od nejakej firmy dostal do daru sto fliaš whisky ako reklamu, celú noc sme nasávali. V nápoji, prisahám, bol jed. Všetci z neho začali blázniť. Pozvali sme tam strašne veľa hosti, okrem iných aj pätnásťčlennú maďarskú delegáciu.
Najkrajšou ženou medzi hosťami bola nepochybné Marpessa Dawn, hlavná predstaviteľka filmu Orfeu Negro. Tancoval som s ňou do rána. Veľmi sa mi páčila a snáď aj ja jej. Jednoducho netancovala s nikým iným, iba so mnou.
Do rána boli všetci opití a pobláznní. Tí, čo patrili k sebe, sa začali mlátiť, aj my s Martou sme sa pohádali. Charrierova manželka France ho nevpustila do hotelovej izby, spal vo foteli pred dverami. Keď sa potom nejako predsa len dostal dnu, zmlátil ju.
Hrdinovia noci sa okolo obeda začali po-
stupne objavovať na morskej pláži. Na tvárach, hrdlách, čelách mali stopy po tej otrávenej whisky. S úsmevmi sme sa navzájom skúmali, potom sme sa s chuťou šli naobedovať.
Marta odcestovala s Maďarmi domov, do Paríža som sa vracal sám. S Marpessou som sa dohovoril, že si zatelefonujeme. Býval som v hoteli Montalambert. Už na druhý deň ráno ma čakal odkaz na recepcii, aby sme sa na obed stretli na Champs-Elysěe v kaviarni Fouquet.
Keď Marpessa vošla dnu, všetci hostia sa obzreli. Mnohí si ešte pamätali film Orfeu Negro, ale aj ten, kto film vôbec nepoznal, sa zahľadel na krásnu ženu tmavej pleti.
Tri dni sme nevstali z postele, jedlo a pitie nám nosili do izby. Nemohol som sa nabažiť nádherného Marpessinho tela, sviežich a originálnych prejavov jej ducha. Len jedno som nechápal, prečo občas podíde k oknu a pozerá sa dolu na ulicu.
- Prečo si taká nepokojná? - spýtal som sa ustarané.
- Mám strach z Feticiena. -Kto to je?
- Jeden z mojich producentov. Je do mňa na smrť zamilovaný, ušla som mu. Určite ma
nájde.
- Povedala si, kam ideš?
- Nie, ale uhádne to. Keď sme v Cannes spolu celú noc tancovali, na úsvite ma zmlátil.
- To spôsobila tá otrávená whisky, - povedal som upokojujúco.
- Nie, ten chlapec je blázon. V Brazílii sú iné zvyky, drahý môj! Tam keď niekoho niekto oklame, musí zomrieť.
- Nemaj strach, moja milá. Snáď si nemyslíš, že ťa chce zavraždiť?
- Buď mňa, alebo teba. Miklós, ja mám strach!
- Mám tu priateľa, ktorý pozná polovicu policajtov. Mám ho upozorniť?
- Urob to!
Zavolal som Gyurimu Szúcsovi. Spýtal som sa ho, či má ešte staré kontakty s políciou, ktoré nadviazal počas odboja. Gyuri bol totiž partizán. Ochotne mi sľúbil pomoc. O pol hodiny mi zavolal, aby sme neopúšťali hotel, že nás jeho priatelia ochránia.
Popoludní sa u nás objavili dvaja detektívi, od Marpessy si vypýtali Filicienovu fotografiu, potom zdvorilo pozdravili a odišli.
V noci nám ktosi zaklopal na dvere. Prvá sa prebrala Marpessa. Zobudila ma a vydesene mi šepkala do ucha:
- Je tu. -Kto tu je?
- Felicien.
- Vylúčené. To budú detektívi...
Ktosi znovu zaklopal. Podišiel som ku dverám, uši pritlačil ku kľúčovej dierke a načúval som. Niekto skúšal otvoriť kľúčom, potom sa dvere odchýlili.
Vo dverách stál Felicien, v ruke držal pištoľ. Mňa zahnal do kúta, Marpessu vyzval, aby sa obliekla. Už bola takmer oblečená, už si zapínala blúzku, keď sa prudko otvorili dvere a do izby vtrhli dvaja detektívi. Feliciena zrazili a nasadili mu okovy. Celé sa to odohralo za niekofao sekúnd. Nepovedali ani slova, len odviedli votrelca.
Na druhý deň mi na polícii oznámili, že Felicien je predbežne zadržaný, postavia ho pred súd a niet dôvodov na obavy.
Marpessa nasadla na lietadlo ani mne neprezradila, kam ide.
Brazíliu som odvtedy navštívil niekoľkokrát. Vždy som sa vypytoval na Marpesse Dawn. Všetci ktorých sa pýtam - producenti, agentúry, herci - sa iba usmievajú. Neodpovedia, iba sa usmievajú.
Z knihy G. Hemádi: Milenky Miklósa Jan-csóa
Preklad: Gizela Mihállková Foto: Demeter Miklós
Pokračovanie v budúcom čísle
1*35
ZOBER SIMA
ZÁZENU!
MIKLOSA
3411/-
Modelka, herečka, poetka, ta* nečníčka, maliarka, Číňanka. Postoj aspoň chviľu, si krásna! Režisér Miklós Jancsó pokračuje v spomienkach na ženy svojho života.
Ida Székelyová bola modelka. Prvýkrát mi o nej rozprával môj priateľ Pali Kézdy. Prišla z vidieka a prihlásila sa ako modelka na Vysokú školu výtvarných umení. Palimu sa zapáčila, tak ju zobral k sebe, aby mu stála akoimodel.
Ida sa vyzliekla a postavila sa na podstavec. Vtom teplota v ateliéri začala stúpať, z dvadsiatich stupňov sa vyšplhala na tridsaťšesť. Pali sa celý rozpálil. Zobral Idu za ruku, vy viedol ju do záhrady a postavil k stene. Kým sa vrátil, teplota klesla na pôvodných dvadsať stupňov. Zavolal dievča späť a o štvrť hodiny z neho opäť tiekol ci-cerkom pot, v ateliéri bolo znovu tridsaťšesť stupňov.
- Predstavíš mi ju? - spýtal som sa.
- Samozrejme. Zaskoč ku mne hore. Idu odvtedy používam namiesto kachli.
Bola naozaj rozpálená, zohriala studenú izbu i predmety v nej. Naši priatelia ju obdivovali. Zaľúbila sa do mňa. Opustila Paliho, ktorý sa odvtedy
so mnou nerozpráva, a presťahovala sa ku mne. Ida doslova horela. Šiel som s ňou k lekárovi, do nemocnice, no nevedeli jej pomôcť. Nenašli u nej nijakú organickú poruchu. Len sa čudovali, krútili hlavami a potom ju prepustili.
Niekedy zájdem na cintorín na Vlčej lúke. Leží tam pri stene. V zime - nech je sneh hocako vysoký- okolo jej hrobu sa ledva trocha udrží.
L, F. bola herečka. Pamätám si ju najmä preto, žo len vtedy bola ochotná si ku mne ľahnúť, keď som z nej najprv stiahol úplne nové nohavičky. Byt bol plný nových nohavičiek, lebo každé si obliekala iba raz.
Bolo to milé dievča. Spolu sme chodili na zájazdy z kolégia po vidieku. Dostali sme sa aj do jej rodiska v župo Hajdú. Jej rodičia - sedliaci - nás priateľsky prijali a celú spoločnosť pohostili. F. mala krásnu osemnásťročnú sestru. Mňa ubytovali na noc u nich v čistej izbe, ostatných v miestnej škole.
F. v noci prišla ku mne do izby aj so svojou sestrou. Vyzliekla ju tak rýchlo a šikovne, že som sa nezmohol na slovo. Do rána sme sa milovali v trojici. Zo začiatku som bol zmätený, no pri pohľade na krásne a odvážne výkony sestier som sa úplne uvoľnil a začal ich aj ja objímať a bozkávať. F. som za to dodnes vďačný.
O pol roka prišla aj jej sestra do Budapešti. Študovala filológiu. Často sme sa stretávali a trávievali spolu noci. No a ako rýchlo sme sa spoznali, tak rýchlo sme sa aj rozišli. Ledva si pamätám jej meno.
Na vysokej škole a v internáte som mal veľa dievčat. Takých päťdesiat až šesťdesiat. Všetky uvádzať by bolo zbytočné. Spomeniem iba tie, ktoré sa v mojom ľúbostnom živote zapísali tak, že na ne jednoducho nedokážem zabudnúť.
K. E. je poetka. V súvislosti s ňou si spominam na jeden nezabudnuteľný rozhovor.
- Čim ma budeš vydierať ty? - spýtala sa, pričom svojo holé ňadrá vtláčala do mojich dlaní.
- Budem ti citovať z Biblie. O láske, vernosti. Celé strany. Miluješ ma vôbec?
- Veľmi ťa milujem, - odvetila.
- A čo máš na mne rada?
- Mám to začať vymenúvať?
- Áno! Všetko mi povedz!
- Milujem tvoje vlasy. Sú ako najtichší les, ktorý si sám Boh vymyslel pre seba. Tvoje čelo. po ktorom sa pasú dokonalé žrebce a v ich erdžaní sa skrýva všetko, o čom som v detstve snívala. Snívalo sa mi, že v jedno ráno nevyjde slnko a všetko bude osvetľovať jediné mužské čelo. Po zemi budú ležať telá milencov a ženy svojimi stehnami zatarasia cestu diablom, keď budú chcieť kastrovať impozantné telá mužov. No zbytočne budú vyvádzať a štekať, anjeli so zlatými nožnicami vykastrujú ich.
- Ty bláznivá poetka! - vykríkol som.
- Mám pokračovat1?
- Áno, ale nie slovami!
- Poď, ľahni si na mňa:
- Tu som, drahá! Priviň ma silnejšie!
Ako epileptik som sa zvíjal na jej pevnom tele.
Roku 1949 som sa prvýkrát oženil. 2a ženu som si zobral Katu Wowesznyovú. Dejiny Zsuzsu Ster-novú zabili skôr, než som svoj manželský zväzok s ňou stihol legalizovať.
Katu som spoznal v internáte pre tanečníkov a zamilovali sme sa do seba. Bolo to pekné dievča, výborne tancovala. Porodila mi dve deti, Katu a Nyika. Obaja sú už dospelí - Kata je keramička. Nyika kameraman.
Spočiatku sme nemali byt a často sme sa sťahovali. Začínali sme v podnájme na ulici Štefánia. Bývali sme u dvoch sestier, ktoré boli predtým prostitútkami kdesi v Egypte. Pred návratom domov robili v nejakej artistickej agentúre. Ubytovali nás v suteréne s obuvníckym učňom. Jedna z nich mala postihnutú dcéru a tento učeň ju dostal do druhého stavu. Pravidelné škandály sa už nedali vydržať, a tak sme šli ďalej.
Nasťahovali sme sa do suterénu istej vily na ulici Gyarmat. Bývali sme v obrovskej miestnosti tridsaťkrát dvadsať metrov, ku ktorej patrila aj malá kúpelhička.
Kati bola veľmi tolerantná manželka, až do konca sme žili vo „voľnom" manželstve.
Jej otec bol sedlár, ktorý uniesol dcéru bohaté-
ho zlatníka. Zo začiatku bývali v dome jej rodičov. Zlatník však do konca života so svojím zaťom neprehovoril ani slovo. Mimochodom, bol to veľmi zvláštny človek. Rozprávali mi, že raz so svojimi priateľmi odcestoval „na výlet" do Berlína. Celou cestou mastil karty a ani raz sa nepozrel von oknom. Aj Dunaj videl vo svojom živote iba dvakrát. Pochádzal z Kiskúnfélegyházu a okrem Budapešti a rodného mesta ho nič iné nezaujímalo.
S Katou sme sa znášali veľmi dobre, ja som mal svoje milenky, ona milencov.
Spočiatku som pracoval v štúdiu spravodajského a dokumentárneho filmu. Často som cestoval na vidiek a tam som vždy našiel nejakú, ktorá sa so mnou podelila o svoju posteľ.
Erika Máderová je maliarka zo Szolnoku. Robil som s ňou reportáž a potom ma pozvala na večeru. Mala okolo tridsať, čierne vlasy a iskrivé oči. Bola dvakrát rozvedená a vo vkusne zariadenom dome s trstinovou strechou žila sama.
Ostal som u nej na noc. Ukázala mi svojo obrazy, rozvešané po stenách ateliéru. V duchu som ju nazval vtipnou Gogolkou, Maľovala obrovské červené nosy, na ktorých sa vynímali svetlozelené farebné bodky. Na mape jej recesistického umenia sa ryby, mačky či slony menili na tichých a veselých klaunov, na bytosti rovnocenné ľudským klaunom. Vyzliekli sme sa a ľahli si na jej širokú posteľ.
- Si talentovaná, - povedal som jej a pobozkal ju.
- Ustavične ma napádajú, žo som formalistka.
- Nevšímaj si ich. Príď hore, do Pešti!
- Aj tam by ma kritizovali. Máš ma rád?
- Samozrejme, že tá mám rád.
- Je v tom aj láska? - spytovala sa s vážnou tvárou.
- Prečo treba milovať po niekoľkohodinovej známosti s láskou? Nestačí, že sa prijemne cítime?
- Mne to nestačí.
- Prečo?
- Lebo každý sa chce so mnou iba vyspaťa potom odíde a zabudne aj pozdraviť.
- Erika, nebuď nespravodlivá.
- Prečo? A ty kedy znova prideš? Zajtra, o mesiac, o rok?
- Neviem.
- Aj ry si len taký ako ostatní.
- Možno, drahá, ale nechcem ti ublížiť. Ak sa so mnou nechceš milovať, tak to nerob. Porozprávajme sa. Keďže si rozumná, aj z toho budem mať pôžitok.
- Zbytočne si robil so mnou tú reportáž, aj tak ju nepustia. Pochop, že ma prenasledujú!
- Napriek tomu to skúsim.
- Kto ti povedal, aby si za mnou šiel?
- Kalmán Papp.
- Aj po ňom idú.
- Uznáva tá. Pokladá ťa za talentovanú.
- Vstaň a choď, prichádza môj milenec. Ak ťa tu nájde, zastrelí ťa.
- Kto to je?
- Náčelník miestnej StB, podplukovník.
- Myslím, Erika, že nie si normálna.
- Zmiznit
Vstal som, obliekol som sa a vrátil do hotela. Nikdy viac som nešiel robiť reportáž do Szolnoku.
S. V. bola herečka. Kata nebola doma, tak som ju zobral k nám. Milovali sme sa, bolo nám spolu príjemne.
O dva dni, keď som ju stretol na ulici, mi neo-dzdravila.
- Prečo mi neodpovedáš na pozdrav? - spýtal som sa jej.
- Lebo si všetkým vytrúbil, že som s tebou spala.
- Nikomu som nič nepovedal. Komu by som o tom rozprával?
- Celé ťllmové štúdio o tom hovorí. Aj môj muž sa to dopočul a vyvádza.
- Ver mi, že som pred nikým ani necekol.
- Klameš! - odvrkla nevrlo a šla ďalej.
Začal som pátrať. Ukázalo sa, že ona sa s tým všetkým pochválila, aby to potom spätne odvšadiaľ počula. Aj manželovi sa sama priznala.
Nevedel som posúdiť, či je S. V. perverzná, alebo mám byť vlastne hrdý, že sa so mnou všade
vystatovala. Dnes, keď sa stretneme, sa schuti zasmejeme na tejto epizóde. Jemne zvráskave-nou rukou iba ľahostajne mávne:
- Mladosť, pochabosti - povie a porozpráva mi klebety, kto s kým mal najnovšie techtle-mechtle.
Na jeseň roku 1956 som strávil tri mesiace v Čine s Armádnym umeleckým súborom. Vrátili sme sa v decembri.
Fantastická krajina, fantastické zážitky. Tragické však bolo prežívať udalosti jesene roku 1956 v takej diaľke. Z domova prichádzali úplne protichodné správy. Viackrát sme sa stretli s Čou En-Lajom. Vysvetlil nám, že to, čo sa deje v Maďarsku, je revolúcia a neskôr už kontrarevolúcia. Neistota a obavy o príbuzných vyvolávali v našej vybičovanej nervovej sústave nemalý strach.
Číňanky k nám boli mimoriadne milé a ustavične sa na nás usmievali. Nedokázal som pochopiť, čo ten ich úsmev znamená - či je to len forma zdvorilosti, alebo je to niečo viac, prípadne prejav náklonnosti a zvedavosti.
Veľa dievčat sa okolo nás krútilo, starali sa o všetko, zabezpečovali celý zájazd. Väčšina z nich už bola v Maďarsku. Študovali u nás, celkom slušne hovorili po maďarsky a robili nám tlmočníčky.
Boli veľmi plaché, ťažko sa s nimi nadväzoval kontakt. Ak niektorú prichytili pri milostnom dobrodružstve, okamžite zmizla z nášho dosahu.
Najvhodnejšie príležitosti sa núkali vo vlaku. Vlakom sme totiž precestovali obrovské vzdialenosti a vtedy mal každý z nás k dispozícii vlastné kupé.
Čínske dievčatá sú veľmi úslužné a vďačné v láske.
Spomínam si na dve z nich.
Jedna sa volala či Čeng, bola filozofka a bež-kyňa na krátke trate. V Pekingu v noci vošla ku mne do izby, vyzliekla sa a ľahla si ku mne.
- Prečo si prišla? - spýtal som sa jej a pobozkal
ju.
- Páčiš sa mi, - odpovedala s úsmevom.
- Nemáš strach?
- Ale áno, mám.
- Ublížia ti, keď sa dozvedia, že si so mnou bola?
-Áno.
- A predsa si prišla?
- Zober si ma za ženu!
- Nemôžem, drahá, ja už mám manželku.
- Chcela by som žiť v Maďarsku. Cítila som sa tam dobre.
- Príď znovu.
- Nepustia ma. Iba vtedy by som mohla, keby si ma niekto zobral za manželku.
- Vraj si veľmi talentovaná bežkyfta.
-Áno, keby som mohla štartovať na olympiáde, zvíťazila by som.
, - Aj k nám môžeš prísť. Každý rok usporadúvame atletické preteky.
- No ja som sa zamilovala do teba.
- To som rád. Si milá. Aj ja ťa ľúbim.
- Keby si sa so mnou oženil, bola by som ti povďačná. Celý život by som ti bola vďačná.
- Milá moja, už som ti povedal, žo mám doma ženu a dve deti. Podľa zákonov môžem mať iba jedinú manželku. Veď aj u vás je to tak...
- Tak čo mám robiť?
- Nájdi si tu medzi nami niekoho, kto sa ti zapáči a komu sa aj ty budeš páčiť, a navyše bude aj slobodný.
- No teraz ešte môžem ľúbiť teba?
- Poď, drahá!
Na svitaní sa vykradla z mojej izby.
O dva týždne si našla ženicha. Béla Feltes, tenorista, si ju zobral za manželku. Niekedy ich stretávam na ulici Ľudovej republiky. Vždy sa rituálne pobozkáme a Či Čeng sa pritom usmieva. Doteraz neviem presne odhadnúť význam tohto úsmevu. Je to úsmev výsmešný, ľahostajný, cynický, vďačný, alebo prosto iba zdvorilý?
Preklad: Gizela Miháliková
Upravené -pokračovanie v budúcom čísle Foto: Demeter Miklós
Lf35
„Rozkoš je rozprávka," tvrdí maďarský filmový režisér Miklós Jancsó a pokračuje prostredníctvom priateľa Gyulu Hernadiho v spomienkach na náruče svojich priateliek, mileniek, manželiek...
Druhé dievča sa volalo Li Jún-hao - ako Maova manželka. Pýtal som sa jej, či je v príbuzenskom vzťahu so ženou veľkého vodcu. S úsmevom odvetila: - Podobnosť mien je iba náhoda, - a mávla rukou.
Zaplietol som sa s ňou vo vlaku. Pokazil sa mi žalúdok, dostal som teplotu a cítil som sa strašne zle. Pridelili ju ku mne, aby ma opatrovala. Bola taká nežná, taká pozorná, že o dva dni som už vtipkoval v kupé ako úplne zdravý.
Lin Jún-hao bola veľmi pôvabná. Viem, to, čo teraz hovorim, znie ako fráza, no málo žien mi poskytlo toľko rozkoše ako ona. Jej pery boli také šikovné a úslužné ako nádherne mäkké, vycvičené zvieratko. Svoje kúzla začala na mojom čele a skončila na chodidlách. Jej prsty prelietali po citlivých zónach môjho tela
z miesta na miesto, na otázky, ktoré som jej pritom kládol, rýchlosťou svetla prichádzala odpoveď zo zákutí jej tela.
Pošvu mala takú úzku a svalnatú, že som mal obavy, aby som nedopadol ako onen legendárny milenec, ktorého penis pošva milovanej zovrela takou silou, že nikdy viac sa nedokázali odlúčiť.
Na svitaní som sa zobudil na to, že Li Jún-hao sa nado mnou skláňa a meravo ma pozoruje.
- Stalo sa niečo? - spýtal som sa a pohladil ju po hlave.
- Mala som strašný sen, - odpovedala a šuchla sa ku mne.
- čo sa ti prisnilo, drahá?
- Boli sme spolu vo veľkom meste, domy blčali v plameňoch, starci a starenky sa motali po uliciach a ty si plakal.
- Utišila si ma?
- Nie, nepodarilo sa mi to.
- A čo bolo ďalej?
- Potom si mi zmizol. Zbytočne som ťa hľadala, nikde ťa nebolo.
Neskôr som doma porovnával čas jej sna. Li Jún-hao mi svoj sen rozprávala 4. novembra na svitaní.
V decembri sme sa vrátili domov. Návrat bol hrozný. Všade plno mŕtvych, rozstrieľané domy, štrajky, tragédie.
Kata sa počas mojej neprítomnosti zamilovala do istého mladíka. Do roku 1959 sme ešte žili v spoločnom byte, potom sme sa rozišli ako dobrí priatelia.
Okolo roku 1958 som sa zoznámil s Martou Mészárosovou. Pracovala tiež v Spravodajskom a dokumentárnom filme a prisťahovala sa z Rumunska. Bola manželkou tamojšieho maďarského režiséra, ktorému porodila chlapčeka. Dieťa si zobrala so sebou.
Priateľstvo prerástlo v lásku. O Martinom detstve nemusím veľa rozprávať - hoci ide o neuveriteľné príbehy. V Denníku pre moje deti {Naplo gyerme-keimnek, 1982) a v Denníku pre moje lásky {Naplo szerelmeimnek, 1987) totiž opisuje zážitky zo svojho života.
Zo začiatku sme bývali v podnájme, neskôr sme dostali byt.
Martin otec, Lázsló Mészáros, bol sochár. Patril medzi najtalentovanejších maďarských sochárov povojnovej generácie. Bol komunista a namiesto študijného pobytu spojeného so štipendijným zabezpečením v Ríme emigroval do Moskvy. Stalin ho však ako mnohých ďalších nešťastných martýrov dal zabiť. Po smrti matky Martu a jej dve mladšie sestričky prichýlili maďarskí emigranti, ktorí tieto represálie prežili, a tak sa neskôr po roku 1945 dostala domov, do Maďarska. Po maďarsky vedela veľmi málo a jej adoptívnou matkou sa stala plukovníčka ministerstva vnútra.
Marta Mészárosová je nonkonformná osoba. Nedokázala sa zmieriť so životným štýlom zabezpečujúcim pohodlie deťom výsadných kádrov. Hľadala vlastný životný postoj i svetonázor. Vysokú školu filmových umení skončila v Moskve a neskôr spolu so svojím manželom pôsobila v Rumunsku. Keď však zistila, že nemá dostatok príležitostí, rozhodla sa pre návrat domov.
Mal som ju rád. Bola temperamentná, no nosila v sebe spomienky na tie strašné roky a stopy hlbokého utrpenia.
Jej adoptívnej matke sa vôbec nepozdávalo, že žije so mnou. Neviem
prečo, no pokladala ma za predstaviteľa dekadencie. Pokúsila sa rozbiť náš vzťah, my sme sa však jej primitívnym snahám iba smiali.
V šesťdesiatych rokoch som začal nakrúcať hrané filmy. Odvrátená tvár (01-dás és kotés, 1963), Beznádejní (Sze-génytegények, 1965) a Hviezdy na čiapkach (Csillagosok. katonák, 1967) mali úspech.
A to zmenilo aj môj život. Získal som totiž možnosť sledovať iný, širší prúd informácií. Navštevovali ma zahraniční novinári, chodili sme na festivaly, získali sme veľa nových známych. Celý tento proces som prežíval ako výraznú kvalitatívnu zmenu.
Film Beznádejní porotu na festivale v Cannes roku 1967 veľmi nezaujal. Nemal totiž nijakú reklamu a časť poroty ho dokonca přespala. V nasledujúcom roku nominovali na tento festival film Hviezdy na čiapkach. Hovorilo sa, že mohol vyhrať aj Zlatú palmu, keby...
V roku 1968 boli vo Francúzsku študentské demonštrácie. Festival prerušili a ceny sa neudeľovali.
V Paríži som býval u priateľa Juraja Szúcsa. Bol to veľmi milý chlapec, hneď sme sa spriatelili. Bol oporou divadelnej agentúry Marton. Býval som v luxusnom šestnástom obvode. Odtiaľ sme sledovali v televízii i rozhlase, čo sa vlastne deje, prejavy De Gaulla a ostatné udalosti.
Juraj Szúcs ešte pred vypuknutím generálneho štrajku k nám doviedol známeho herca Jacquesa Charriera, bývalého manžela Brigitte Bardot, ktorý videl moje filmy a prejavil záujem o spoluprácu ako producent i ako herec.
Oboznámil som ho s jedným mojim námetom a on ho kúpil. Zaplatil zaň dva-dsaťpäťtisic frankov. Vtedy - najmä pre nás - to bolo neuveriteľné množstvo peňazí.
Z Paríža sme sa oficiálne presunuli na festival v Pesare. Štrajkovali dopraváci, lietadlová, vlaková ani autokarová doprava nefungovala.
Prenajali sme si teda súkromné auto. Vodič nás za päťsto frankov odviezol na talianske hranice. Cesta bola nádherná, prechádzali sme Alpami po Napoleonskej ceste.
Maďarská delegácia - Kati Kovácsová, Yvette Bírová, László B. Nagy a ostatní tam už boli.
V Pesare som sa zoznámil s belgickou letuškou Jacqueline Evans. V maličkom bungalove letovala sama na brehu mora. Párkrát prišla do festivalového paláca pozrieť si niektoré filmy. Raz premietali práve moje Hviezdy na čiapkach. Film sa jej tak zapáčil, že ma vyhľadala. Martinej skupine zorganizovali program na vidieku a dva dni boli mimo mesta. Jednoducho nebolo možné vyhnúť sa tomuto dobrodružstvu. Jacqueline bola vysoká nádherná biela žirafa.
Šli sme spolu na prechádzku a zastavili sa na cintoríne. Zaviedla ma k veľmi zvláštnemu hrobu. Na malom pahorku bola namiesto kríža umiestnená miniatúra dopravného lietadla, drobné okienka boli znútra osvetlené.
- Čí je to hrob? - spýtal som sa.
- Môjho milenca, - odpovedala Jacqueline so slzami v očiach.
- Aj on mal niečo spoločné s lietaním?
- Spolu sme havarovali. -Aj ty?
- Ano. -Kde?
-Tu, vedľa Pesara. Bola noc, práve sme sa milovali na jednom zo zadných sedadiel. On bol dolu, ja som na ňom sedela. Keď sme dopadli na zem, predná časť lietadla explodovala, iba sedadlo, na ktorom sme boli my, zostalo neporušené. Charles po náraze zomrel, ja som bola na ňom, takže jeho telo zmiernilo náraz, a tým ma zachránil.
- Prečo si neskončila s lietaním?
- Je to vášeň. Čosi ako heroín či sex.
- Nemáš strach?
- Ani trocha.
Steny bungalova boli plné Charlesových portrétov. Muž sa podobal na mňa. Jacqueline ukázala na fotografie:
- Preto som ťa vyhľadala. Videla som tvoju fotografiu v novinách. Chceš sa so mnou milovať?
- Áno, - odpovedal som ticho.
Rozkoš sa skutočne nedá opísať. Rozkoš je rozprávka, svet sám osebe v nej vydáva svedectvo o rozprávke. V rozkoši sa končí svet, človek vstupuje do mýtov. Čas mýtov je vlastne prejavom súhlasnej túžby - na rozdiel od zamietavej túžby kresťanskej, ktorá nie je ničím iným ako nedostatkom, strachom, utrpením.
Jacqueline bola múdra, počúval som jej čudné slová.
- Poznáš Marka Twaina? - spýtala sa so záhadným úsmevom na tvári.
- Poznám.
- A čo si od neho čítal?
-Torna Sawyera a Huckleberryho Finna.
- Listy zo Zeme si nečítal? -Nie.
- Píše v nich o tom, aký je rozdiel medzi sexualitou muža a ženy. Robí tam matematické výpočty. Podľa neho je muž schopný uskutočniť za rok sto aktov, žena tritisíc. Muž je schopný za celý život pomilovať sa päťtisíckrát, kým žena stopäťdesiattisíc. Preto teoreticky by mužovi stačila tridsatina ženy, kým žena by potrebovala maťtridsaťčlenný hárem.
Jacqueline bola divoká, hrýzla, škriabala, bránila sa plynutiu času.
Na druhý deň odcestovala a dohodli sme sa, že keď budem v Bruseli, vyhľadám ju.
O rok ma pozvali do Holandska a Belgicka. Zavolal som jej do bytu. Odpovedal mi smutný hlas staršej ženy. Porozprávala mi, že jej dcéra pred troma mesiacmi zomrela pri leteckej katastrofe v Južnej Afrike. Bez slova som zložil slúchadlo. V ten večer som neprimerane veľa pil.
V roku 1969 uviedli na festivale v Cannes moje filmy Svieži vietor [Fényes szelek) a mimo súťaže Sirokkó. Hlavnú postavu v druhom filme hral Jacques Charrier spolu s Marinou Vlády.
Z Paríža sme zašli do Charrierovho malého kaštieľa, vzdialeného asi štyridsať kilometrov, ktorý prezývali „Moulin". Tam som stretol jeho novú manželku Frances, ktorú Jacques vyženil v jednej milionárskej rodine, a jeho deväťročného syna Nicolasa, ktorého mal s B. Bardot.
Jacques je šialenec. Na očiach by mal
mať šesť dioptrii, no vo svojom vozidle sa rúti 140-kilometrovou rýchlosťou bez okuliarov.
Chlapca mu Brigitte porodila v roku 1960, o dva roky neskôr sa už rozviedli. Jacques sa dva razy pokúsil o samovraždu, pobil sa so Samy Freyom, Brigit-tiným partnerom, skrátka škandál za škandálom. Nakoniec to už ani Brigitte nevydržala s nervami, aj ona si podrezala žily a užila veľkú dávku uspávacích tabletiek. Našťastie ju však včas hospitalizovali a zachránili.
Jacques je šialenec, no pravda je aj to, že takého správneho chlapíka som odvtedy nestretol.
Dvojposchodový „mlyn" stál uprostred nádherného parku. Pretínal ho potok, v ktorom šantili pstruhy, černošská kuchárka varila obed - slovom všetko fungovalo tak, ako sa to píše v knihách. Strávil som u nich týždeň a cítil som sa tam veľmi prijemne. Popoludní sme strieľali do hlinených holubov. Po raňajkách sme sa venovali tenisu, plávali v bazéne na streche domu a hrávali pingpong uprostred parku. Brigittin syn bol tmavovlasý, milý chlapec, výborne vychádzal s Jacquesovou manželkou a s nami sa čoskoro tiež spriatelil.
Charrier v istý večer čakal svojho suseda, ktorý mal na okolí vinice. Vysoký, štíhly šesťdesiatnik vstúpil na terasu. Hneď som ho spoznal, aj on mňa. No ani jeden z nás nespomenul, že sme sa už stretli, navyše v krajne nepríjemnej situácii.
V spoločnosti Juraja Szúcsa som spoznal Honu, mladú a peknú disidentku. Ešte v tú istú noc ma pozvala do bytu. Bol to luxusne zariadený veľký dom.
- Kde si zohnala taký pekný byt? - spýtal som sa.
- Nepatrí mne, ale môjmu priateľovi.
- Kto to je?
- Majiteľ firmy aero-taxi. Milý chlapec.
- A teraz je kde?
- V Londýne. Sám aj pilotuje. Lietanie je jeho vášeň.
- A kedy sa vráti? -O tri dni.
Ilona bola milá a oddaná. Na svitaní ma zobudil zvláštny lomoz. Ako keď sa niekto pokúša odomknúť dvere. Zobudil som ju. Vydesene ukázala na balkón: - Vrátil sa! Schovaj sa vonku!
Keďže byt bol na štvrtom poschodí, ťažko by som bol zliezal po odkvapovej rúre, tak som sa radšej ani nepohol a ostal som ležať v posteli.
Do izby vstúpil Charrierov sused. Chviľu na nás civel, odhadol boccacciovskú situáciu, bez slova vyšiel z bytu a zabuchol za sebou dvere.
Ilona vydesene vyskočila:
- A čo teraz? - spýtala sa celá bledá.
- Neviem. Už sa ti to stalo? -Áno.
- A ako sa to skončilo?
- Miloval ma ešte viac. Musela som mu porozprávať, aké to bolo... Veľakrát som to musela opakovať...
- Takže sa vlastne nič nestalo.
- Neviem. Mám strach...
Pokračovanie v budúcom čísle Preložila: Gizela Miháliková Foto: Szóvári Gyula
Wŕ3S
SYMFÓNIA
ORGAZ
...a vášnivému zraku Jan-csósa neunikli ani hviezdy. Hviezdy prvej veľkosti. Monica Vitti, Romy Schneider. Ale ani abstinentka a nymfomanka. Chaplinova milenka - Flora Ross...
MIKLOSA
34®
"'Hř" edne'ho rána koncom roka l'JW Bfl zazvonil u mňa telefón. Ozvat sa EH žensky hlas. ktorý mi po francúz-BH   sky oznamoval, že na druhom
O ľ'-V konci drôtu je (iio\ anna < íaliardi, ■ i ■ ■ Je Taiianka a prišla za mnou priamo z Ríma. Povolaním jc novinárka, vlastne' spisovateľka, Videla moje filmy a priniesla so sebou jednu novelu, ti by som ju nechcel realizovať. Mimochodom, Monica Viui je jej dobrá priateľka a dala by sa prípadne presvedčiť, aby stvárnila vo filme hlavnú posia-v u.
S Matlou (Meszárosovou pozri, prekl.) sme sa na celej záležitosti iba zasmiali, no do Astórie sme nakoniec predsa zašli.
Privítala nás vysoká kostnatá žena v okuliaroch s poblednutou tvárou. Hovorila bezchybne po francúzsky a okamžite sa potvrdilo, že vo filme, v literatúre i v politike je doma a na svet a umenie má vlastne1 názory. Jej ľavičiarslvo nie je len otázkou módnosti, vo všetkom sa stotožňuje s koncepciou poľského filrwiifa Kolakovv'skélio.
Rolo to sympatické dievča. Rozhodol som sa. že do Talianska pocestujem. Odišiel som na prelome rokov IWM'JTI) a žil som lani
f
s prestávkami až ílu roku 1979. V Ríme s (iiovnnnou, doma s Marinu. Marta bola sp> ičiatkti tolerantná, ii i > neskôr ju to dráždilo ;i chcela sa so mnou rozísť, Zbytočne som ju žiadal, aby hol;i trpezlivá, že moju pôsobenie v Taliansku sa pomaly končí, nepočúvala
ma.
SGiovannou sme bývali \ Rímu najprv na brehu rieky Tcvere. neskôr sme si našli pekný malý byt oproti Panteónu,
Spriatelil som sa s Antonionim. ktorý v lom čase už nežil s Monieou Vitti. no ostali aj naďalej dobrými priateľmi. Jej nosy partner C'arlo Di Palmu hol kameraman, ktorý vynikajúco ovládal svoje remeslo a stal sa jedným z najväčších svetových odborníkov.
Medzi starých Giovanniných priateľov patrili aj Antonioni a Monica Vitti. Roku lu7U sme s Monieou nakrútili film Pacifistka. Maďarská novinárka Judit Málév napísala o herečke knihu, v ktorej opisuje ..fiasko" filmu Piiciľislka dosť detailne. Citujem slová Monicy Vitti zo spomínanej knihy: ..Jancsó bol pre mňa. iiní, veľkým sklamaním. Ked'sum videla jeho film Hviezdy na Čiapkach, veľmi sa mi páčil. Bola som podpredsedníčkou poroty filmového festivalu v Cannes. Posekala som sa s ostatnými na nože, aby tento fdm získal cemi. lebo som ho pokladala za mimoriadne cenné dielo. Vtedy som si pomyslela: Boie, kiež by som raz mala možnosť s týmto režisérom praeovať. Zoznámili sme sa nakoniec v Ríme. Zdal sa mi dosť zničený, rozprával, koľko má problémov, a prišiel s ponukou, ie má pre mňa námet. Presviedčal ma. ako veľmi potrebuje moja pomoc. Keďže sofn si ho veľmi vážila, táto pomoc som sa ma pokúsila poskytnut. S plnou dôverou som sa pustila do nakrácania. hoci scenár ešte nebol hotový. Okrem toho sa aj tak zakaždým zúčastňujem na písaní scenára, hlo počas nakrúcania ia niekoľko veci zmenilo v porovnaní s tým, čo mi sľuboval. Žiaľ, Jancséxt som si na záklude jeho filmov predstavovala inak. Takže môžem povedať. Že pre mňa toto stretnutie nebolo šťastné."
Monica Vitti nemusela a ani nemala možnosť presadzoval film Hviezdy na čiapkach. Roku 1968, len čo sa festival začal, museli ho pre známe udalosti predčasne ukončiť. Je pravda, že sa jej film páčil, no o nijakom boji nemohlo byť ani reči.
Príčinou tzv, ..fiaska" hola politická siiuá-eia v Taliansku. Trochu som sa pokúsil osvetlil* Štruktúru talianskej „pravice" a „ľavice", to sa ale nevidelo ani pravičiarom, ani ľavičiarom. Ukázalo sa. že jeden z producentov je zástancom fašizmu, preto by sme ho asi ťažko presviedčali o umeleckých hodnotách filmu. Paciľistku umlčali.
Pokiaľ ide o Monicu Vitti. bola do mňa zamilovaná, no ja som jej city neopiitoval. Miloval som totiž Giovannu. a okrem lono som sa nechcel dostať do konfliktu s Monici-ným manželom Carlom Di Palma, ktorý bol kameramanom filmu. Najhorším radcom je neopätovaná láska. Priatelia začali umelkyňu strašiť tým. že vzhľadom na politické postoje filmu rozličné politické strany zničia jej kariéru.
Moja metóda filmovej tvorby je. skutočne iná. než na čo bola Monica zvyknutá. Ona bola síce hlavnou predstaviteľkou, no aj iní boli nositeľmi niektorých dôležitých prvkov mv šlienky a zdá sa. že jej sa tento prehrešok „úbohého madarského režiséra" zdal néod-ptisliteľným zločinom. Netvrdím, že Monica je bez talentu, no jedno je nesporné: sku-- točný umelecký výkon sa jej podarilo dosiahnuť iba v Antonioniho filmoch. Ľutujem, že sa neriadila mojimi režijnými predstavami. Paciľistka mohol byť aj podľa jej kritérií úspešný film. keby bola so mnou spolupracovala ako umelkyňa, a nie ako hyslerka. Toľko o Monice Vitti.
V tom čase som veľa cestoval po svete
s Giovannoii i bez nej. Niekoľko týždňov pred pádom Allendeho som navštívil Chile. Každý pociťoval blížiacu sa katastrofu, no /očí mladých a chudobných planula revolučná odhodlanosť a eufória,
V jednom z veľkých saiuiagských kín uviedli film Kým ľud prosí. Ked sa rozsvietili svetlá, diváci nemo hádam päť minút sedeli ďalej, aby potom zareagovali frenetickou hurkou potlesku.
Večeral som s rodinou generálneho riadi-leľa filmu. Na posedení sme analyzovali politickú situáciu. Pri stole bola s nami aj matka mladého funkcionára, múdra sivovlasá pani. Ked sme začali vravieť o budúcnosti Allendeho a revolúcie, dáma sa obrátila na svojho syna a so zaroseným pohľadom povedala: „Syn môj drahý, vo filme tohto Maďara je zachytený osud našej revolúcie! Taký bude aj náš osud!"
S niekoľkým chilskými hercami sme neskôr popíjali v hotelovom bare. Jedna dievčina sa iba usmievala, no nechcela s nami pif.
- Prečo nepijete? - spýtal som sa. -Som abstinentka. Aspoň čo sa pitia týka.
- A v inom nie ste abstinentka?
- V inom nie.
- Ako sa voláte? Pri predstavovaní som nerozume! vaše meno.
- Volám sa Flora Ross. -Žijete tu. v Chile?
- Cestujem po svete. Z času na čas sa vrátim domov. Mám bohatých rodičov.
-To je dobré.
- Ano. je to dobré.
- A kde ste boli naposledy?
-Vo Švajčiarsku. Bola som ChapHnovou milenkou.
- Áno? - spýtal som sa začudovane.
- Je to veľký ničomník. Chudera Oona.
- Počul som. že žijú v šťastnom manželstve.
- Chaplin v milostných záiežiiostiach nikdy nebol normálny. V Mexiku si zobral zo strachu za manželku Litu Grey. lebo v šestnástich s nim otehotnela, a ked sa vracali domov do f.os Angelcs. navrhol jej. aby spáchala samovraždu - nech vyskočí z uháňajúceho : rýchlika.
- A vy ste sa napriek všetkému do neho zamilovali?
- Áno. inak je to totiž úžasný človek! Keď som ho spoznala, mal sedemdesiat. Bo! taký ■ potentný a vynachádzavý. že moji tridsaťroční priatelia sa pri ňom mohli schovať. Rozišla som sa s ním, lebo bol príliš agresívny.";. ...Vošli sme do mojej izby. Flóra mi porozprávala fantastický príbeh o svojom geniálnom strýkovi-hudobníkovi, ktorého fixnou -ideou bolo. Že zhudobni tému orgazmu ako najintenzívnejšej formy ľudského bytia a ako jedinú možnosť prežívať niekoľko sekúnd pocit vlastnej smrti. Poveril jedného zvukára, aby rozmiestnil v rôznych bytoch mikrofóny a nahral orgazmy tam žijúcich párov. Celý tento materiál od neho strýko odkúpil
a skomponoval symfóniu orgazmu. Potom svoje štúdio spolu so zvukovým materiálom aj so sebou vyhodil do povetria.
Keby v tú noc bolo bývalo v mojej izbe odpočúvacie zariadenie, skladatelia z celého sveta mohli profitovať zo zvukových materiálov, ktoré by tam nakrútili.
Potom som sa s Flórou rozlúčil. —
O niekoľko týždňov zabili Allendeho. Star rá pani mala pravdu.
O niekoľko rokov neskôr som sa v jednom parížskom byte zúčastnil na premietaní istého porno ľilmu. Takmer som spadol zo stoličky, ked som zbadal na obrazovke Floru Ross v príbehu, ktorý mi kedysi rozprávala o svojom strýkovi. Myslím, že na tom, čo hovorila o svojom vzťahu k Chaplinovi bolo tiež asi toľko pravdy.
Kerfsom v Paríži, nikdy nezabudnem zájsť
do lioissy-sans-Avoir. dedinky ležiacej štyridsať kilometrov od Paríža, kde je na malom cintoríne pochovaná Romy Schneider. Postojím pred jednoduchým hrobom - kehy som hol veriaci, aj by som sa pomodlil-takto sa s ňou iba porozprávam. V týchto rozhovoroch nieje nijaká namyslenosť, ani predstieraný smútok.
- Pozdrav ujem ťa. Romy! - poviem ticho.
- Som rada. že si prišiel, - odpovie mi.
- Myslím, že si ešte vždy na dobrom mieste.
- Áno. ešte stále som v nebi. Mimochodom, keď si raz tu, nemôžeš sa viac dostať von, ty hlupáčik! Bolo by dobré, milý. keby si sa aj ty obrátil na pravú vieru! Nevypláca sa príliš stavať sa na zadné, aby si potom všetko prehral.
- Stala si sa misionárkou, moja drahá?
- Nie, len nechcem, aby sa ti zle vodilo.
- Dobre, ešte si to rozmyslím. Máš tam aj syna?
- Áno. Aj Dávid je tu.
- Dúfam, že tam nemôže vyliezť na tie vysoké ploty.
- Tu nie sú ploty, Miklós, tu sú len anjeli.
- Mnohí sem za tebou chodievajú?
- Prichádza ich dosť. Všetci moji milenci ma navštevujú, aspoň dvakrát do roka. Mne je to. mimochodom, jedno, tu neexistuje čas.
- Chceš dakomu niečo odkázať?
- Nie. ďakujem, je to od teba pekné, že si prišiel.
- To hovoríš každému svojmu milencovi?
- Áno. každému.
Romy mi predstavil na začiatku sedemdesiatych rokov jeden taliansky priateľ. Ak sa dobre pamätám, približne vtedy alebo o niečo neskôr Romy nakrúcala v Paríži Pekelnú trojku s Michelom Piccolim ako partnerom.
V tom čase som cheeLnakrúiil film o Rose Luxemburgovej a myslel som. že Romy by mohla výborne stvárniť túto postavu ako protikladný typ. Každý, kto videl Luxemburgov ú na ľotografii. tq. pokladal za absurdný nápad, jasomvšak usudzoval, že Romy je geniálna herečka a dokáže zahrať všetko. Zamilovali sme sa do seba. Nás vzťah netrval dlho, no strávili sme vedno veľa dní á noci. Písali sme spolu a takmer sa mi podarilo, z rozhýČkanej Rakúšanky vykresať revolu- ; ciónárkú"~~
ť - Prečo tu neostaneš? - spytovala sa ma často a vtedy ma vždy pobozkala.
- Počula sľó'Anteóvi?
- A loje kto?
- Postava ž* gréckej mytológie. Keď mu ubúdalo síl, dotkol sa zeme. aby ich znpyu nadobudol. Pre mňa je takouto zemou Maďarsko. - '""
- Si romantik.
-To určite. Maďari sú väčšinou takí. Rakúšania menej.
- Narážaš na mňa?
-Nie na teba.Ty si Romy-antik...
Mala úžasné telo. Tešili sme sa jeden . z druhého. Romy plakala a vzápätí sa srn iala. Keď sme sa milovali, známe pohyby nás viedli ako bujaré kone do smädných údolí lona...
Koniec
Preklad: Gizela Miliáliková Poznámka redakcie:
Kniha Milenky Miklósa Jancsóa (Jancso ; Miklós szeretôi. Szabnd-tcr-kindó.  1«S8) j vznikla na základe dlhých rozhovorov, z kto- j_ rých autor a upravovateľ Gyula Hernádi vy-bral najzaujímavejšie príbeh) z intímneho ži- x vola tejto bezpochyby originálnej, ale i roz- -poruplnej osobnosti svetovej filmovej réžie. 'H Snažili sme sa vám v jedenástich pokračova- £ niach priblížiť niektoré pasáže z tejto unikát- f nej spovede, ktorá sa onedlho objaví i na pul- B toch našich kníhkupectiev. u