Úvod do japanistikz 8. přednáška - TABULE PREHISTORII -13 500 (-7500) - 300 džómon -950 – 250 Jajoi STAROVĚK 250 – 450 kofun 450 Jamato 710-784 nara 794 – 1185 „KLASICKÁ DOBA“ heian 1192 -1333 STŘEDOVĚK kamakura 1336 - 1467 muromači 1467 - 1600 Sengoku džidai NOVOVĚK „modern age“ 1600 - 1867 edo MODERNÍ 1867 Meidži 1912 Taišó 1925 - 1989 Šówa 1989 Heisei 2019 Reiwa Čo sa zmenilo od Meidži: nové Cisárske mesto západný kalendár počítanie veku ľudí západní kal. ...... lunární kal....................věk novorozence 27.1. 1830 ......... 12 m 28 d roku X...........první rok „issai“ 28.1. 1830...........1 m 1 d rok X+1..............druhý rok „nisai“ 20.1.1931.............1 m 1 d rok X + 2..........třetí rok „sansai“ 27.1.1831.....................................................narozeniny „jeden rok“ 1841 ....“třináctý rok – deset let“ prefektury „...-ken“ staré provincie nový spisovný jazyk „hjódžungo“ založ. na dialektu Eda do té doby – „bungo“ „klasická japonština / literární jp“ raná stredojapončina (Early Middle Japanese) – reč Kjóta v období heian stala sa klasickým spisovným jazykom. Dnes sa nazýva bungo – „literárny jazyk“ 文語: bungo vs. kógo do 2. s.v. sa ešte používal, hoci autori od Meidži začínali používať už „hovorený jazyk“ kógo　口語, ako to nazývali, tj. reč nového Cisárskeho mesta Tókja - novú spisovnú tókijčinu. Bungo je však aj dnes súčasťou japonskej kultúry, niektoré gramatické javy alebo pravopisné črty sa objavia v poézii či novoročných blahoželaniach – v oblastiach či príležitostiach, spojených s tradičnosťou a kontinuitou. Pozostatky starojapončiny (bungo) v súčasnom jazyku: I. adjektívne –ki: napr. v novoročných pozdravoch, na pohľadniciach: joki toši, ucukušiki fúkei (namiesto joi, ucukušii) 良き年、 美しき風景 II. pravopis prípon –wa, -e, -o: は　　へ　　を zápis....výslovnosť pred r. 600.....okolo r. 750.....okolo 950............okolo 1300...súčasný stav 花は.........pana-pa..........................fana-fa............fana-wa................fana-wa...... ...hana-wa 花へ.........pana-pe..........................fana-fe.............fana-we................fana-e...... ......hana-e 花を.........pana-wo.........................fana-wo...........fana-wo................fana-o......... ...hana-o 川は..........kapa-pa..........................kafa-fa............kawa-wa...............kawa-wa...... .kawa-wa .................かはは..........................かはは.............かはは.................かはは..........かわは (tj. v modernom pravopise sa „w“ píše foneticky, iba v prípone –wa sa zachováva etymologický pravopis) III. –ó (arigató, ohajó), -i- (gozaimas, iraššaimas) Kógo, hlavne jeho písaná forma, sa vyznačuje vplyvom zo západných jazykov. Predmoderná japon8čina je chronicky známa dlhými vetami – ale nemusí ísť o dlhé vety, len o sled „nedokončených viet“, aké sú v hovorovej japončine bežné dodnes, ale pod vplyvom západných jazykov (ideál gréckej logickosti) sa prebral imperatív „dokončených viet“. LITERATÚRA - faktu (non-fiction) - „beletria“ (belles-lettres, fiction) Literatúra (podľa Aristotela) - epika - lyrika - dráma Literatúra - súčasná - staršia - historická (píšu súčasní autori o minulých dobách) Literatúra - národná (poľská, anglická/britská/, thajská) - oblastná (európska, africká, muslimská, buddhistická) „Epika - lyrika“ nerovná sa „próza - poézia“! Prvé delenie = obsah, prístup k látke, druhé delenie = formálna vonkajšia podoba textu. Poézia môže byť lyrická a epická. Próza môže byť lyrizovaná, loci zriedka čisto lyrická. Japonská literatúra nevychádzala z drámy. Vychádzala z poézie. Formovala sa pod vplyvom čínskej literatúry, v ktorej bola prvoradá poézia - 詩 (/š’ 1/ , sinojap. /ši/). Japonská próza preto tiež má iný charakter ako európska, nie je založená na dramatickosti a vyvrcholení, ale skôr na plynutí motívov jeden za druhým. Tieto motívy spolu často súvisia analogicky, čo je tiež črta blízka poézii. Takisto klasická japonská dráma vychádza z poézie. Je preto oveľa menej „dramatická“ než európska, má viac lyrizmu a hudobno-tanečnej stránky. Najstaršia z klasických dramatických foriem, nó, sa dokonca priamo označuje za „lyrickú drámu“. Žánre klasickej japonskej literatúry: Poézia: Metrum Sylabické metrum. Typy prozódie: (sylabo)tonická = (slabično)prízvuková (Ja k Vam pišú... Puškin) Časomerná (Aj, zde leží zem ta před okem mým smutně slzícím... Kollár) sylabická = slabičná TANKA („krátka pieseň“ - hlavná a najobľúbenejšia forma všetkých období) ČÓKA („dlhá pieseň“ - zanikla) RENGA („nadpájaná pieseň“ „řazená píseň/báseň“ od 13. storočia) HAIKU („hravá sloha“ od Bašóa – 17. storočie) Tanka: 5 7 5 7 7 Haiku: 5 7 5 Próza: NIKKI – súkromný literárny denník (memoáre) (KIKÓ cestovný denník) ZUIHICU - príležitostné črty/zápisky MONOGATARI – rozprávania („o všeličom“) CUKURI MONOGATARI – umělé, vymyšlené REKIŠI MONOGATARI - historické UTA-MONOGATARI – př. s tankami GUNKI-MONOGATARI – vojenské eposy Dráma: NÓGAKU ( = NÓ + KJÓGEN) DŽÓRURI (tiež „BUNRAKU“) – loutkové KABUKI www.kjogen.cz s