190
21. Za čistou krásou?
(Barnett Newman, Onemení 1,1948)
191
avantgardy nachádza svoje axiómy". A zo spôsobu, akým Ne-wman polarizuje obidva pojmy, je jasné, že nevidel možnosť nájsť axiómy svojho umenia v estetike krásneho. Ak by pre Onemení I mala existovať nejaká estetika, nestačilo by pre ňu nič menšie než vznešené. Ako som už zdôraznil, okrem krásy existuje velké množstvo iných estetických vlastností. Žiadna
z nich však nepredstavuje pre krásu takú výzvu ako vznešenosť. Svoje pojednanie o ponížení krásy preto uzavriem touto poslednou kapitolou v jej dejinách.
Avantgardní intelektuáli v Amerike polovice 20. storočia, a najmä v New Yorku, nevyhnutne chápali svet v pojmoch po-larizovanej opozície. Nepochybné to bol dôsledok vyvolaný Komunistickým manifestom, v ktorom je spoločnosť dramaticky zobrazená ako jasne rozdelená na „dve velké nepriateľské triedy, stojace proti sebe: Buržoáziu a Proletariát". Podtextom Greenbergovej state Avantgarda a gýč, napríklad, bol zápas medzi dvoma nekompatibilnými filozofiami kultúry, ktoré jednotlivo stotožnil s fašizmom (= gýč) a socializmom (= avantgarda). Philip Rahv, redaktor vplyvnej Partisan Revue, kde bola Greenbergova esej publikovaná, hovoril o dvoch polarizovaných typoch amerických spisovateľov - „bledej tvári a červenokožcovi" - a ako konkrétne príklady pre ne uvádzal Henryho Jamesa a Walta Whitmana. Ani Newman neodolal postaviť vznešené a krásne do vzájomného polarizovaného kontrastu:
Objav krásy u Grékov, t. j. ich postulát krásy ako ideálu, sa stal strašiakom európskeho umenia a európskych estetických filozofií. Prirodzená túžba človeka vyjadriť v umení svoj vzťah k absolútnemu sa zamieňala a stotožňovala s absolútne dokonalými výtvormi - s fetišom kvality -, takže európsky umelec bol neustále zaťahovaný do morálneho zápasu medzi pojmami krásy a túžbou po vznešenosti.
S rovnakou nevyhnutnosťou chápe Newman dejiny umenia ako estetický zápas medzi „exaltovanosťou, ktorú nachádzame v dokonalej forme" na jednej strane, a „túžbou zničiť formu tam, kde môže byť forma bez formy" na druhej. Tvrdí, že „moderné umenie je poháňané impulzom zničiť krásu", čo bolo presne argumentom tejto knihy.