202
203
dvanástich braccií a Leonardo na ňom pracoval vyše pätnásť rokov.
Uvedené kolosy som vybral ako vzor iba čiastočne pre ich obrovský rozmer; vybral som ich najmä preto, že ako sedem divov sveta - keby sa Júliusov náhrobok realizoval, bol by ôsmym - boli zamýšľané vyvolávať pocity údivu a úcty, ku ktorým prispieva aj ich miera. Niečo je kolosálne, napríklad, len preto, že zdôrazňuje obmedzenia tých, ktorí ho prežívajú. Je to možno preto, aby sa zviditeľnil rozdiel medzi nimi samými a ich témami, ktoré vládcovia sami reprezentovali ako kolosálne, ako je to v portréte sediaceho Konštantína, vysokého vyše tridsať stôp, zvyšky ktorého nás ešte stále udivujú pri návšteve Ríma.
Ale idea vznešenosti musí znamenať čosi viac než velký rozmer: „Pripisujem malú dôležitosť fyzikálnemu rozmeru," napísal raz logik Frank Ramsey. „Nepripisujem si žiadnu zásluhu na tom, že vážim takmer sedemnásť kameňov."13 Je teda ľahké pochopiť, prečo Kant - alebo Búrke - cítil, že musí dodať dojem strachu ako ďalšiu podmienku. Literárnymi vzormi Longina však boli íllias a velká poézia Sapfó a ani jeden z nich nie je hrôzostrašný. Ak však máme umelecké ambície, môžu nám pripomínať naše obmedzenia a domnievam sa, že pocit údivu sa spája práve s takýmito obmedzeniami. „A neprestajne sa pozerali a ich údiv stále narastal, že jedna malá hlava môže uniesť všetko, čo vedel," napísal Edward Arlington Robinson o dedinskom zázraku. Kant uvádza takéto úvahy v jednej z jeho formulácii: „Vznešené je to, pri čom už číra možnosť si to myslieť dokazuje schopnosť mysle, presahujúcu akékoľvek meradlo zmyslov." Domnievam sa, že krása Heleny Trójskej bola vznešená práve v tomto zmysle. V treťom speve je veľmi dojímavá pasáž, keď Helena opúšťa svoje tka-nie a odchádza k bránam Tróje pozorovať bojovníkov, ktorí sa na chvíľu zastavili, než jej manžel Menaleos a milenec Alexandros o ňu zviedli boj. Starci Tróje práve zasadali, „no len čo zbada-
" Kameň (stone) je britská jednotka hmotnosti (asi 6,35 kg). Pozn. prekl.
li, že Helena prichádza k veži, šeptom si jeden druhému vraveli okrídlené slová: ,Nemožno veru ni Trójskych, ni Achájcov holení krásnych tupiť, že dlho znášajú trampoty pre takú ženu, lebo sa podobá veľmi, čo do tváre, bohyniam večným.'"14
Dokážeme si predstaviť, že ktosi bol taký krásny ako Helena, nedokážeme si však predstaviť jej krásu. Práve to je jeden z prenikavých rozdielov medzi slovami a obrazmi. Podobne môžeme vlastniť obrazy rhodského kolosu, no žiadny obraz nám nie je schopný ukázať jeho velkost'. V najlepšom prípade si predstavíme jeho mieru tak, že nám ukáže množstvo drobných ľudí pri jeho základoch, ako to urobil Piranesi, keď chcel prezentovať monumenty Ríma ako úžasné. To nás však vracia späť k obmedzeniam umenia, ako ho chápal Kant. Keďže vznešenosť je vo vnútornom vzťahu k rozmeru, teda k rozľahlosti, nemožno ju zobraziť. To je jeden z problémov týkajúcich sa Newmana. Katalógové reprodukcie jeho charakteristických malieb nedokážu ukázať ich rozmer a už vôbec nie ich vznešenosť. Musíte byť pred nimi, a vlastne dosť blízko k nim, ak ju chcete zažiť. Ale ani tu nie je strach súčasťou zážitku. Mám taký dojem, že jeho hodnota v tom druhu náhradného strachu, aký mal Kant a špeciálne Búrke na mysli, zohráva úlohu v ľudskej zábave - v strašidelných poviedkach, filmových hororoch, hrôzostrašných jazdách v zábavných parkoch, teda „lacných vzrušeniach" ako takých. Môžu existovať prípady, keď zážitok vznešeného obsahuje strach ako čiastkový pocit, ten však nie je súčasťou pojmu, ako je ňou sám údiv. Napokon, ani hviezdnaté nebo nad nami, ani morálny zákon v nás nevyvolávajú strach, keď ich kontem-plujeme. Len tak na okraj, strach naďalej zohráva úlohu, okrem iných vecí, v postmodernej teórii vznešeného rozvinutej Lyo-tardom, ktorý o diskutovanom pocite hovorí ako o „prímesi sl rachu a exaltovanosti". Človeku neostáva nič iné, len sa diviť
' i litované podľa slovenského prekladu Miroslava Okála - Homéros: tllias (Bra-tlilavä, Slovenský spisovateľ, 1986). Pozn. prekl.