Bielkoviny sú vo fyziologickom prostredí prevažne v natívnej forme. Zmenou prostredia t.j. nahriatím, zmenou pH, prítomnosťou chemického denaturantu ako je močovina alebo guanídium chlorid (GdmCl) môžu denaturovať 1-3. V prítomnosti denaturačných činidiel dochádza k porušeniu nepolárnych častí bielkoviny a k jej následnému rozpleteniu. Rozpletenie umožní prístup častí schovaných v natívnej štruktúre bielkoviny. Malé bielkoviny sa po odstránení denaturačných podmienok môžu vrátiť do pôvodnej natívnej formy. Veľké bielkoviny väčšinou agregujú alebo sa vyzrážajú. Denaturácia je študovaná rôznymi metódami. Elektrochemicky boli rozdiely medzi natívnym a denaturovaným proteínom popísané už v 30. rokoch minulého storočia pomocou d.c. polarografie využitím Brdičkovej katalytickej odpovedi v médiách obsahujúcich kobalt 4-6. Okrem d.c. polarografie je možné sledovať rozdielne katalytické vylučovanie vodíka natívneho a denaturovaného albumínu – pík H na povrchu ortuťovej kvapkovej elektródy pomocou chronopotenciometrickej rozpúšťacej analýzy (CPSA). Denaturovaná forma hovädzieho sérového albumínu poskytuje 50 krát väčší CPS pík H ako natívna forma v 150 mM borátovom pufri, pH 9,7