Masarykova univerzita Filozofická fakulta Ústav archeologie a muzeologie Katedra klasické archeologie Bc. Miriam Molnárová Polkruhovité štruktúry typu schola v Pompejach a vybrané paralely vo východnom Středomoří Magisterská diplomová práca Vedúca práce: Mgr. Ing. Monika Koróniová 2019 Prehlasujem, že som prácu vypracovala samostatne a zapomoci uvedených prameňov a literatúry Miriam Molnárová V Brne, dňa 30.6.2019 Na tomto mieste by som sa v prvom rade chcela poďakovať vedúcej práce Mgr. Ing. Monike Koróniovej a konzultantke Mgr. Dagmar Vachůtovej, Ph.D. za nasmerovanie k téme magisterskej práce ale i za čas, trpezlivosť a cenné rady, ktoré mi poskytli vždy, keď som tápala v určitom probléme. V druhom rade patrí moje poďakovanie Stephenovi Kayovi, MSc. z Britskej školy v Ríme za poskytnutie náležitých rád ale i bibliografických zdrojov, fotografií a ilustrácií z výskumu za Portou Nolou. Rovnako ďakujem Dr. Letizii Ceccarelli z milánskej Polytechnickej univerzity za diskusie ohľadom problematiky pompejských schol no najmä za príležitosť účasti na archeologickom výskume na lokalite Montelabate v Taliansku. Moje poďakovanie patrí i Dr. Lorenzovi M. Alapontovi z Univerzity vo Valencií za podnetnú diskusiu ohľadom schol a ich problematike s umiestnením tela zosnulého. Veľká vďaka patrí i Dr. Athanasiovi Siderisovi za diskusiu a rady ohľadom exedier vo východnom Středomoří a nasmerovanie na budúcu prácu. Moje poďakovanie ohľadom literatúry spojenej s helenistickými exedrami patrí i Mgr. Věre Klontze-Jaklovej a Mgr. Lucií Novákovej, Ph.D. z Katedry klasickej archeológie univerzity v Trnave. Rovnako ďakujem priateľovi a kolegovi Mgr. Michalovi Smíškovi za pomoc pri vytváraní finálnych máp v programe ArcGIS ale i zaprejavenú podporu a trpezlivosť počas písanie tejto práce. Moje poďakovanie patrí i pracovníkom sekcie Medziknihovných služieb z Moravsko zemskej knižnice v Brne za ich služby počas zháňania rôznej cudzojazyčnej a nedostupnej literatúry. V neposlednom rade patrí moje poďakovanie rodine a priateľom, ktorý ma podporovali počas celého môjho štúdia a najmä v záveroch písania tejto práce. Obsah 1 Úvod 1 2 Metodológia práce 3 3 História vývoja a osídľovania Pompejí 7 3.1 História Pompejí z pohľadu antických autorov 7 3.2 Kolonizácia Kampánie 9 3.3 História vývoja mesta z pohľadu archeológie a histórie 10 3.3.1 Vývoj mesta z pohľadu stavebného materiálu a opevnenia 13 3.3.2 Vývoj mesta z pohľadu topografie 15 4 Nelatinské epigrafické nálezy v Pompejach 18 4.1 Etruské nápisy 18 4.2 Grécke nápisy 19 4.3 Oskánske nápisy 20 5Scholy 22 5.1 Trojuholníkové fórum 25 5.1.1 Schola Lucia Sepunia Sandiliana a Marca Herennia Epidiana 26 4.1.1.1 Život a stavebná činnosť Lucia Sepunia Sandiliana a Marca Herennia Epidiana 28 5.2 Porta Herculanea 30 5.2.1 Schola Aula Veia 31 5.2.1.1 Život Aula Veia 34 5.2.2 Schola Mamie 36 5. 2. 2.1 Život Mamie 38 4.3 Porta Vesuvia 43 5.3.1 Schola Arellie Tertully 44 5.3.1.1 Život Arellie Tertully 48 5.5 Porta Nola 51 5.5.1 Schola Aesquillie Polly 53 5.5.1.1 Život Aesquillie Polly 56 5.5.2 Schola s neznámou dedikáciou 58 5.4 Porta Nocera 62 5.4.1 Schola Eumachie 67 5.4.1.1 Život Eumachie 70 5.5 Porta Stabia 75 5.5.1 Schola Marca Tullia 77 5.5.1.1 Život Marca Tullia 81 5.5.2 Schola Marca Alleia Minia 84 5.5.2.1 Život Marca Alleia Minia 86 5.5.3 Schola s neznámou dedikáciou 87 6 Vyobrazenie schol a exedier v antickom i modernom umení 89 6.1 Mozaika filozofov 89 6.2 Vyobrazenie pompejských schol v modernom umení 92 7 Vybrané príklady exedier vo východnom Středomoří 97 8 Zhotnotenie výsledkov práce 105 9 Záver 123 Summary 125 Zoznam použitých obrázkov Zoznam použitých tabuliek Zoznam použitých máp Bibliografia Antické pramene Literatúra lÚvod Uvedená magisterská práca bude popisovať polkruhové ŕunerálne štruktúry v Pompejach, ktoré sú všeobecne známe ako scholy. Tieto stavby sa dochovali najmä vďaka ničivému výbuchu sopky, ktorý v roku 79 n. 1. pochoval antické mesto Pompeje na takmer sedemnásť storočí pod nános lapilov vysokých niekoľko metrov. Jadro práce o scholach bude rozdelené do jednotlivých podkapitol. V každej z nich bude popísaná konkrétna polkruhová štruktúra spolu s osobou alebo osobami, ktorým daná schola bola dedikovaná alebo sa ojej výstavbu pričinili. V kontexte spomenutých osôb bude nahliadnuté predovšetkým na ich život, pôvod, rodinné zázemie, výkonnú funkciu, tituly, a prípadnú stavebnú činnosť. Úvodná kapitola bude zameraná predovšetkým na skúmanie a pochopenie situácie Pompejí v urbanizačnom a kultúrnom kontexte. Keďže boli Pompeje rímskym mestom v pravom zmysle slova iba zlomok svojej celkovej existencie, bude v tejto kapitole popísaná ich história vývoja a osídlenia jednotlivými kultúrami. Tento vývoj bude sledovaný na základe opisov z antických prameňov a moderných štúdií, ktoré vychádzajú z archeologických, historických a lingvistických poznatkov. Na kapitolu o scholach bude nadväzovať stručná kapitola, v ktorej budú vymenované vybrané antické a moderné vyobrazenia, na ktorých sa nachádzali predovšetkým pompejské scholy. Táto doplnková kapitola môže napomôcť celkové pochopenie týchto fúnerálnych stavieb. To ako tieto štruktúry mohli vnímať ľudia v antike, ale i to ako boli vnímané v dobe prvých výskumov tohto antického mesta v 18. storočí. Posledná kapitola tejto práce sa bude zaoberať exedrami, ktoré sú nachádzané predovšetkým vo východnom Středomoří. Vzhľadom na ich vysoký počet, problematickú orientáciu v dostupnej bibliografií ale i širšiu sociálne-kultúrnu problematiku budú rámcovo popísané iba vybrané príklady týchto stavieb, na základe ich typologického zaradenia. 1 Dôvodov pre výber danej témy na túto magisterskú prácu bolo niekoľko. Hlavným však je problematika týchto stavieb, ktorá dodnes nebola spracovaná v ucelenej práci, ktorá by mala výpovednú hodnotu na dnes kladené nároky. Jediná práca, ktorá sa venuje čisto štruktúram typu schola je stručná publikácia od Lydy Borrelli z roku 1937. Bohužiaľ od doby, kedy bola daná publikácia napísaná uplynulo už necelé storočie a niektoré názory v tejto práci už nemusia byť aktuálne. Najnovšia publikácia, ktorá sa zaoberá pompejskými hrobkami celkovo, je práca od Virginie L. Campbellovej z roku 2015. Ďalšie z vybraných publikácií, ktoré sa zaoberajú Pompejami v širšom kontexte sú publikácie od Allison Cooleyovej, Amedea Maiuriho či Lawrenca Richardsona. Na pochopenie histórie jednotlivých rodín boli použité práce predovšetkým Jamesa Franklina a Mary Gordonovej. V tejto práci sú citované i jednotlivé publikácie známe ako Notizie degli Scavi, do ktorých prispievali výsledky jednotlivých terénnych výskumov bádatelia predminulého a minulého storočia ako napríklad Antonio Sogliano, Giuseppe Spano či Giuseppe Fiorelli. 2 2 Metodológia práce Cieľom práce bude rozbor a popis štruktúr typu schola, ktoré je možné nájsť vo väčšine prípadov na nekropolách v Pompejach. Hrobky budú podrobne popísané i s rozmermi, históriou výskumu a umiestnením v rámci nekropole, keďže boli scholy stavané najmä na lukratívnych miestach v blízkosti mestských brán. V práci bude používané dvojaké označenie pre tieto typy štruktúr a to: 1. stavby typu schola, ktoré sú typické čisto pre Pompeje. Tieto, predovšetkým funerálne stavby, majú výhradne tvar lavice na sedenie, ktoré sú vo väčšine prípadov polkruhové, ojedinelé majú tvar štvrtiny kruhu. Charakteristická je pre ne výzdoba vo forme tláp s drápom, ktoré sú pripisované levom či gryfom. 2. stavby exedrového typu, ktoré sú mylne zamieňané so stavbami typu schola. Tento typ stavieb nemá jednotnú formu a tvar, zväčša sa jedná štruktúry s výklenkom - exedrou, ktoré však môžu byť v tvare hranatého ale i oválneho U. Pôvod týchto štruktúr je kladený na Blízky východ a je možné, že sa scholy vyvinuli práve z týchto exedier. Motív levieho drápu sa vyskytuje i na tomto type stavieb, celkovo je však ich výzdoba rôznorodejšia. Zvláštna pozornosť bude venovaná zosnulým, ktorým sú scholy dedikované. Jedná sa predovšetkým o vysoko postavených členov z aristokratických rodín, ktorí zastávali dôležité funkcie v správe mesta - sú to najmä duoviri, ich manželky, či hlavné kňažky antických kultov uctievaných v Pompejach. Rovnako bude vynaložená snaha zistiť, či sú medzi dotyčnými určité rodinné či spoločenské prepojenia. V spojitosti s dedikačnými nápismi, ktoré sa týkali schol a úradov zosnulých bude v práci používaná nasledovná latinská terminológia (Franklin 2008, 522). 1. Ordo decurionum: tento termín odkazuje na mestskú radu či senát, ktorého člen sa nazýval decurio. Doba pôsobnosti v tomto senáte bývala doživotná a moc vylučovať členov z tejto rady mal jedine quinquennalis. Mužom bolo povolené vstúpiť do tejto rady pokiaľ mali nad 25 rokov, boli narodení ako 3 slobodní občania a vlastnili majetok v určitej hodnote. Mestská rada decuriones mala na starosti mestskú pokladnicu a vybavovala administratívne záležitosti rôzneho druhu. V kontexte dedikácií na scholach sa objavujú formule ex decreto decurionum, ktoré znamenajú, že daná schola bola postavená z nariadenia rady decurionum. 2. Comitium: miesto a snem, na ktorom sa ročne volili aediles, duoviri a quinquennales 3. Aedeilis: pozícia nižšie postaveného mestského úradníka, ktorý mal na starosti administratívu ciest, civilných a sakrálnych budov2 . Do tohto úradu boli volený vždy ročne dvaja muži snemom comitia. 4. Duovir / Duumvir: pozícia vyššie postaveného úradníka, s mocou vykonávať legálne platné rozhodnutia3 . Tento úrad zastupovali dvaja muži, ktorí sem podobne ako aediles boli snemom comitia volení každý rok. Do tohto úradu mohol byť dotyčný zvolený iba v prípade, že predtým už vykonával úrad aedilis. Náplňou práce duovires bolo predsedať rade decurionum a uplatňovať schválené nariadenia. 5. Quinquennalis: najvyšší predstaviteľ úradníckej moci v Pompejach s právomocou vydávať legálne platné rozhodnutia4 . Na túto pozíciu volil raz za päť rokov snem comitia dvoch úradníkov, ktorí už predtým museli slúžiť ako duoviri. Quinquennales mali právomoc rozhodovať o prijatí a vylúčení členov rady ordo decurionum. Medzi pracovné povinnosti quinquennales patril cenzus.5 6. Tribunus militum a/ab populo: vojenský tribún (volený) z poverenia ľudu. Cestný titul, ktorý udeľoval Augustus zvlášť významným občanom. Stavby exedrového typu, ktoré sa objavujú obzvlášť vo východnom Středomoří, budú v tejto práci rovnako popísané. Vzhľadom na veľkú variabilitu a počet týchto stavieb bude ich opis upriamený iba na vybrané príklady, ktoré budú predstavovať danú 1 hodnota minimálneho požadovaného bohatstva nie je pre Pompeje známa (Franklin 2008, 522) 2 duovir viis aedibus sacris publícísque procurandís (Franklin 2008, 522) 3 duovir íure dícundo (Franklin 2008, 522) 4 duovir iure dicundo quinquennalis (Franklin 2008, 522) 5 sčítanie ľudu a súpis majetku, na základe ktorého boli občania revidovaní do jednotlivých majetkových skupín (Franklin 2008, 522) 4 exedru v rámci funkčného zaradenia. Z funkčného hľadiska sa tieto exedry vyskytovali nielen na nekropolách, ale i v rámci posvätných okrskov a urbánneho priestoru miest. Vzhľadom na komplikovanú históriu Pompejí bude prvá časť práce zameraná na vývoj osídľovania tohto mesta rôznymi kultúrami. Hlavným zámerom tejto úvodnej kapitoly je snaha dokázať, že Pompeje boli takmer počas celej svojej existencie mestom, kde sa miesilo niekoľko rôznych kultúr - Etruskovia, Gréci a Samniti či Oskovia. Práve táto rôznorodosť obyvateľstva mohla mať za následok, že Pompeje boli aj v dobe principátu stále populačne výnimočným mestom a preto sa tu mohli objavovať architektonické prvky, ktoré sa na zvyšku Apeninského polostrova nenachádzajú. V nasledujúcich kapitolách budú popísané i monumentálne stavby o ktoré sa pričinili jedinci, ktorým boli scholy dedikované. Pozornosť bude zameraná na stavebnú činnosť týchto osôb v rámci Pompejí. Skúmané bude, či práve tieto stavebné činnosti neboli jedným z hlavných dôvodov pre dedikáciu stavieb typu schola zosnulým na znak vyjadrenia pocty. Hlavným cieľom potom bude snaha zodpovedať nasledujúcu otázku. Prečo sú scholy dodnes nezodpovedaným fenoménom v kontexte pompejského pohrebného rítu a prečo doposiaľ neboli nájdené telá či urny s popolom zosnulých, keď máme jasne dané epigrafickými nápismi komu bola daná schola dedikovaná? Mohli byť tieto štruktúry dedikované osobám na základe ich rodovej línie, alebo rodinnej spojitosti? Je vôbec možné kategorizovať scholy ako hrobky? V tejto práci budú využívané i dostupné epigrafické zdroje, ktoré sa mohli týkať popísaných osôb. Hlavným pomocníkom pre vyhľadávanie daných inskripcií bola internetová stránka Epigrafickej Databázy Clauss / Slabý6 , kde sa nachádzajú jednotlivé nápisy i s odkazom na potrebnú literatúru. Rovnako bol využitý i portál Elektronického archívu gréckych a latinských inskripcií.7 6 Epigraphik-Datenbank Clauss / Slaby (EDCS) http://db.edcs.eu/epigr/epi.php7s sprache=en 7 Electronic Archive of Greek and Latin Epigraphy (EAGLE) http://www.edr-edr.it 5 Použité inskripcie sú v texte uvádzané v normalizovanej forme. Nápis je v rámci možnosti vypísaný celý, s použitím zaoblených zátvoriek pre dokončenie zaužívaných formúl a mien. Hranaté zátvorky predstavujú časti nápisov, ktoré boli poškodené alebo sa nedochovali. 6 3 História vývoja a osídľovania Pompejí V úvodnej kapitole bude skúmaná história mesta Pompeje a jeho osídľovanie rôznymi národmi. Už v antických písomných prameňoch boli Pompeje i celá Kampánia neraz spomínané. Nahliadnuté bude preto do diel vybraných antických autorov, ktorí popisovali tento región, či už z historického alebo geografického hľadiska. No keďže sú diela antických historiografov mnohokrát len čiastočne dochované, bude nasledujúca kapitola pozostávať z prác a záverov archeológov a historikov, ktorí na túto problematiku publikovali svoje výskumy. Stručne bude nahliadnuté i na dochované nelatinské nápisy, so snahou zachytiť multikulturalizmus mesta nielen počas rozličných osídľovacích fáz, ale i na sklonku existencie mesta pred výbuchom Vezuvu. 3.1 História Pompejí z pohľadu antických autorov Kampánia bola v antických geografických prameňoch často zmieňovaná aj vďaka svojej nadmiernej úrodnosti. Nie je preto prekvapujúce, že sa týmto regiónom zaoberá aj Strabón vo svojej Geografii. Tento región vo svojej piatej knihe popisuje ako najúrodnejšiu z oblastí, ktorá je obkolesená Tyrhénskym morom a pahorkami, ktoré boli podľa jeho slov obývané Samnitmi a Oskami. (Strabo V.4) Nadmernú fertilitu oblasti zmieňuje vo svojej knihe rovnako Plinius starší, ktorý sa vo svojej tretej knihe, Naturalia História, rovnako zaoberá popisom jednotlivých regiónov. (Plinius st. 3.9) Bohužiaľ sa Plinius st. venuje popisu Kampánie veľmi striedmo a o histórií osídľovania rôznymi národmi sa toho z jeho diela veľa nedozvieme. V jednej zmienke však uvádza, že práve vďaka svojej úrodnej polohe bola oblasť Neapolského zálivu viackrát osídľovaná. Striedavo bola táto oblasť obývaná Oskami, Grékmi, Umbrami, Etruskami i Kampáncami (Plinius st. 3.9). Bližšiu časovú postupnosť toho, kedy sa tu jednotlivé národy usádzali, však neudáva. Podrobnejšiu históriu oblasti však udáva znovu Strabón vo svojej Geografií. Cituje tu istého Antiocha, podľa ktorého bolo toto územie sprvu obývané národom Opiciov, ktorých však nazýval aj ako Ausónov. Na druhú stranu však Strabón po 7 Polybiovom vzore píše, že tieto pomenovania nepatrili jednému národu, ale dvom rozdielnym, ktoré obývali oblasť okolo Crateru, ako svoje územie sami nazývali. Na prvý pohľad je zrejmé, že sa jedná o dnešný Neapolský záliv a oblasť pod Vezuvom. Zmienky o nich ustávajú s príchodom Oskov, ktorí ich z tohto územia vytlačili. Oskovia sa však do oblasti zálivu usadili pod vzrastajúcim náporom Etruskov, ktorí ich svojou kolonizáciou vytlačili z okolia mesta Kýmé (Strabo V.4) Etruskovia v Kampánií po vzore tradícií z Toskánska vybudovali 12 miest a hlavné nazvali Kapua. K tomuto mestskému zväzku mali patriť mestá ako Noceria, Nola, Herkuláneum, Sorrentum, ale i samotné Pompeje (Torelli 2001, 42). Z dôvodu intenzívneho prenikania Samnitov však boli Etruskovia toto územie nútení opustiť. Tí sa tu nastálo usídlili a túto oblasť ovládali až do podmanenia Rimanmi pod vedením diktátora Sully v roku 80 p.n.l. (Strabo V.4) Prvá oficiálna zmienka o samotných Pompejach ako mesta pochádza až od Livia v jeho deviatej knihe Ab urbe conditia. Túto zmienku nájdeme v danej pasáži v spojitosti so samnitskými vojnami. Livius uvádza, že v dobe druhej samnitskej vojny, okolo roku 310 p. n. 1. sa na tomto území vylodil Publius Cornelius, ktorý sa snažil po rieke Sarno dostať až k Nocerii. Jeho plány však boli zmarené a spolu s jeho posádkou bol rýchlo zatlačený späť do zálivu na loď (Livius IX. 38). V dielach antických autorov je možné nájsť snahu zachytiť opis historických Pompejí. Na tieto diela je však potrebné nahliadať kriticky. Najstaršie zo zmienených diel, Strabónova Geografia, vznikla v druhom storočí p. n. 1. Datácia jeho života síce spadá do doby, kedy Pompeje obývali prevažne Samniti, no k ére etruskej či gréckej okupácie, nehľadiac na popisované kmene, ktoré sa tu podľa neho mali nachádzať dávno pred nimi, má jeho život stále na storočia ďaleko. Ešte väčší problém vzniká pri popisoch od Plinia st. a Livia. Ich diela predsa vznikali až na prelome letopočtu, koncom republiky a začiatkom principátu, po získaní moci Augustom. Informácie, ktoré podávajú ohľadom Kampánie a Pompejí môžu byť, akýmkoľvek spôsobom ich mali overené oni sami, často nedostačujúce. 8 3.2 Kolonizácia Kampánie I keď nám antickí autori nedávajú možnosť presne datovať príchody rôznych národov do Kampánie, vďaka filologickým, historiografickým a archeologickým výskumom, ktoré sú zamerané na oblasť Neapolského zálivu, je možné sa pokúsiť počiatky osídľovania gréckeho obyvateľstva na tomto území určiť s bližšou presnosťou. Počiatky gréckej kolonizácie na neďalekom území sú kladené do roku 775 p.n.l. založením kolónie Pithekoussai na ostrove Ischia neďaleko od pevniny. Z ekonomických dôvodov však táto kolónia rýchlo stráca na význame a jej funkcia je nahradená v roku 730 p. n. 1. novým mestom Kýmé, ktoré sa nachádza v srdci Neapolského zálivu (Tartaron 2014, 6) Profesor Bartoněk vo svojej práci uvádza, že kolónie v Neapolskom zálive boli vytvárané predovšetkým Iónským obyvateľstvom. Prichádzali sem prevažne ľudia z Eubóje, Aiólie a Samu. Rovnako uvádza, že na mieste dnešného Neapolu malo stáť pôvodne polomýtické mesto Parthenope (Bartoněk 1975, 19) a jeho zakladatelia mali pochádzať z Kýmé. Vybudovanie prvopočiatkov samotného Neapolu však datuje až do piateho storočia p. n. 1. (Bartoněk 1975, 18). Astour na druhú stranu datuje založenie Neapolu na prelom 7. a 6. storočia p. n. 1. Rovnako uvádza, že toto mesto je sekundárnym typom kolónie8 obyvateľov z neďalekého Kýmé a z jeho názvu vyplýva, že sa jedná o „Nové mesto" (Astour 1985, 27). Vzhľadom na stále spomínanú úrodnosť oblasti Neapolského zálivu je zrejmé, že o mocenské postavenie sa v tomto regióne usilovali aj iné národy. Nadvláda Grékov, ak to tak vôbec môžeme nazývať9 , tu pretrváva len necelé dve storočia. Hlavným 8 Sekundárna kolónia je osídlenie, ktoré je vybudované obyvateľmi primárne vytvorenej kolónie. Zjednodušene môžeme tento proces uviesť ako: Materské mesto na gréckej pevnine -> Primárna kolónia vytvorená obyvateľmi materského mesta na popud danej poliš -> Sekundárna kolónia vytvorená obyvateľmi primárnej kolónie. K tomuto javu môže dochádzať z rôznych ekonomických, hospodárskych i kultúrnych dôvodov kedy primárne vytvorená kolónia obyvateľstvu nestačí a je nutné vytvoriť novú. 9 Je nejasné či táto oblasť bola skutočne pod nadvládou Grékov, keďže tí o toto územie viedli neraz mocenské boje proti Etruskom, ktorí o túto oblasť rovnako usilovali. Bádatelia sa dodnes nevedia zhodnúť vo veci ovládnutia jednotlivých území danou kultúrou. 9 rivalom, s ktorým súperili o moc boli Etruskovia, ktorí sem začali prichádzať už v 6. storočí p. n. 1. Nekončiace boje o Neapolský záliv však neskončili trvalým víťazstvom ani pre jednu stranu. Astour tvrdí, že tieto potýčky dopomohli Oskom, národu ktorý pochádzal z vnútrozemných hôr. Tí dobyli v roku 421 Kýmé a postupne ovládli i okolité mestá (Astour 1985, 34). Toto tvrdenie však nekorešponduje so Strabónovým tvrdením, že to boli práve Etruskovia, ktorí vytlačili Oskov z mesta Kýmé a preto začali osídľovať blízke okolie. 3.3 História vývoja mesta z pohľadu archeológie a histórie Z pohľadu novodobých autorov je situácia ohľadom osídľovania mesta i priľahlého regiónu komplikovanejšia. Na jednej strane je počet publikácií, ktoré sa zaoberajú Pompejami nespočetný. Na strane druhej však treba brať v úvahu i dobu, kedy boli tieto práce vytvorené. Práce autorov, medzi ktorých patria mená ako August Mau, Amedeo Maiuri, Roger Carrington či Thomas Dyer nemôžu zostať opomenuté avšak ich relevantnosť vzhľadom na dobu, v ktorej vznikli je diskutabilná. V poslednom rade treba mať na pamäti i fakt, že autori, ktorých už je možné označiť ako moderných, stále vychádzajú z poznatkov predošlých autorov a ich diel. Archeológia je v mnohých ohľadoch šikovným pomocníkom pri skúmaní histórie osídľovania, avšak ani tá z ďaleká nezodpovedá sériu otázok, ktoré sa v danej téme naskytajú: 1. V akom ozajstnom poradí sem dané národy prichádzali a odchádzali? 2. Kto koho skutočne vytlačil zo spomínaného územia? 3. Je možné tvrdiť, že po porážke jedného kmeňa či národa boli porazení nútení odsťahovať sa v plnej miere alebo, že časť obyvateľov toto územie neopustila, ale koexistovala s novými „prisťahovalcami" v mieri, čím začal byť tento región multikultúrny? Problémom tejto kapitoly môže byť hneď niekoľko vecí. Prvým je, že názory autorov - či už sa jedná o autorov dobových či súčasných, sa v otázke datovania príchodu jednotlivých etník málokedy zhodujú. Druhým problémom je samotná terminológia vo veci pomenovania kultúry Samnitov a Oskov. I keď ide v oboch 10 prípadoch o italické kmene, ktoré pochádzali z vnútrozemia Kampánie nie je možné s istotou tvrdiť, ktorý z týchto kmeňov daný autor popisuje. Ustáleným celkovým názvom pre toto etnikum sú Samniti, do ktorého však spadá i príbuzný kmeň Oskov. Práve preto nie je vždy jasné, akú kultúru vlastne ten či onen autor opisuje - či všeobecne Samnitov alebo špecificky Oskov. I keď sa autori, ktorí sa zaoberajú alebo zaoberali históriou Pompejí v mnohom nezhodujú, v jednom názore sú súhlasní takmer všetci. A to vtom, že presný dátum založenia tohto mesta alebo aspoň stálejšieho kontinuálneho osídlenia nie je možné s presnosťou určiť. Prevláda však ustálený názor, že zakladateľmi mesta boli Oskovia (Mau 1904, 8; Mackenzie 1910, 2; Dyer 1870, 30). Tento názor historici opierajú o etymologický význam slova Pompeje, ktorý podľa ich tvrdenia vychádza z najväčšou pravdepodobnosťou z oskánskeho pompe znamenajúci číslovku päť. V prípade, že by tento názov vychádzal z oskánskeho jazyka čo to by to číslo mohlo predstavovať? Podľa Lawrenca Richardsona to mohlo odkazovať na usporiadanie vtedajšej krajiny nevedno však, či to vychádzalo z piatich ciest alebo stromov ako prirodzených míľnikov (Richardson 1988, 5). Maiuri však argumentuje, že tento názov môže rovnako vychádzať z gréckeho 7teu7to) či %o\uá\, význam slova však zostáva rovnaký ako v prvom prípade a znamená číslo päť (Maiuri 1978, 3). Navzdory týmto dvom tvrdeniam však existuje aj hypotéza tretia. Slovo pompe mohlo znamenať i procesiu, ktorú mal hrdina Heraklés alebo rímsky Hercules prekonať cestou zo Španielska do rodného Grécka (Descoeudres 2008, 9). 11 V diele od Colina Ameryho a Briana Currana sa dá dozvedieť, že pred výbuchom Vezuvu bolo toto teritórium s prestávkami okupované už takmer tisíc rokov. Udávajú, že v polohe mesta sa mala už pred týmto dátumom sprvu nachádzať nekropola z doby bronzovej, ktorá patrila k neďalekému osídleniu na mieste dnešného Sant Abbondia. Postupom času sa z dôvodu nadmernej úrodnosti, ako je i u antických autorov spomínané, stalo z tohto miesta osídlenie. Toto prvotné osídlenie, ako ho daní autori nazývajú, malo byť však zničené za katastrofálneho výbuchu Vezuvu v roku 1360 p. n. L, ktorý mal byť zrovnateľný s výbuchom, ktorý pochoval antické Pompeje. Po tomto prehistorickom výbuchu mala byť oblasť znovu obývaná počiatkom nasledujúceho milénia v roku 1000 p. n. 1. (Amery-Curran 2002, 14) Podľa popisu autorov by sa mohlo jednať o Avellinskú erupciu Vezuvu, ktorá bola často datovaná mnohými kontroverznými metódami (Passariello et al. 2009, 2). Súčasné radiokarbonové výsledky naznačujú, že datovanie tejto erupcie sa posúva do obdobia roku 1995 +/- 10 rokov p. n. 1. (Sevink 2011, 1035). Nasledovný obrázok (Obr. 1) zachycuje jednotlivé fázy a šírenie Avellinskej erupcie, ktorý ukazuje, že oblasť Pompejí touto erupciou zasiahnutá nebola. Je možné predpokladať, že obyvatelia z doby bronzovej z územia budúcich Pompejí mohli utiecť zo strachu pred touto erupciou a potom sa podľa názoru Ameryho a Curana na toto miesto v desiatom storočí mohli znovu vrátiť. Obrázok 1 Ilustračné znázornenie priebehu Avellinskej erupcie s oblasťami zasiahnutými touto erupciou Zdroj: Mastrolorenzo et al. 2006 12 Podľa Maiuriho názoru je najstaršie osídlenie tohto regiónu alebo samotných Pompejí možné datovať už do 8. storočia p. n. 1. (Maiuri 1978, 3). Tento názor zastáva aj Carpiceci, ktorý históriu vzniku Pompejí prirovnáva k zakladaniu Ríma. Rovnako prvotné osídlenie datuje do ôsmeho storočia p. n. 1. a za jeho zakladateľov považuje Oskov. Rýchly nárast prosperity v meste dáva za dôsledok jeho strategickému umiestneniu. Jeho poloha totiž leží na trase, ktorá viedla zo severu na juh a zároveň leží na trase medzi pobrežím a úrodnými poľami vo vnútrozemí (Carpiceci 1979, 4). V tejto dobe sa tu však nenachádza urbanizované centrum, ale drobné osady, v ktorých sa žilo jednoduchým poľnohospodárskym spôsobom života (Maiuri 1978, 3). S prihliadnutím na Strahov popis by sa mohlo jednať o kultúru Opiciov či Ausónov, ktorí toto územie mohli v tejto dobe obývať. Ammery s Curranom zastávajú názor, že urbanizácia danej oblasti a mesta samotného začala až v šiestom storočí p. n. 1. Podľa ich tvrdenia v tejto dobe v Kampánií súperili o moc Etruskovia a Gréci. A zatiaľ čo Gréci kontrolovali najmä pobrežie Tyrhénskeho mora a oblasť okolo Neapolského zálivu, pod nadvládou Etruskov, ak je to možné tak nazývať, boli naopak mestá vo vnútrozemí. Pompeje sú však stále problematické. Prítomnosť ako gréckej tak i etruskej kultúry tu je doložená nielen architektonicky. Sami autori sa zahrávajú s myšlienkou, že nielen v danom období na tomto mieste existovali rôzne kultúry jedna vedľa druhej. Mimo Etruskov a Grékov tu udávajú i spolunažívanie s Oskami i inými italickými kmeňmi. (AmmeryCurran 2002, 15). Opačného názoru na vznik mesta je Wilhelmína Jashemská. Podľa archeologického výskumu podložia dokladá, že mesto bolo oficiálne založené obyvateľstvom z Etrúrie avšak na území, ktoré teritoriálne spadalo pod Oskov. Toto obdobie datuje na prelom 7. a 6. storočia p. n. 1. (Jashemski 2002, 6) 3.3.1 Vývoj mesta z pohľadu stavebného materiálu a opevnenia Maiuri vo svojej knihe rozdeľuje osídlenie Pompejí na päť fáz. Toto členenie je postavené na základe používaného materiálu a stavebných techník jednotlivých stavieb 13 v každom z období. Ako prvú fázu vyčleňuje obdobie v rozpätí od 6. do 5. storočia p. n. 1. a nazývajú Pre-Samnitská. Nasleduje fáza, ktorú autor nazýva Samntiská a delí ju na ďalšie dve etapy. Prvú datuje od štvrtého do tretieho storočia p. n. 1. a následne druhú od roku 200 p. n. 1. až do momentu obsadenia Pompejí vojskom generála Sully v roku 80 p. n. 1. Posledné dve fázy už nazýva rímske. Prvá nadväzuje na Sullove víťazstvo v roku 80 p. n. 1. a končí v dobe Augustovej smrti v roku 14 n. 1. Toto obdobie mestského rozkvetu nazýva dobou kolonizačnou ako i dobou augustovskou. Posledné, cisárske obdobie nadväzuje na predošlé rokom 14 a končí v dobe neslávne známeho výbuchu, v roku 79 n. 1. (Maiuri 1978, 10) Neudáva však už bližšie členenie ani to, do ktorých z týchto fáz začleňuje grécke a etruské súperenie o moc nad mestom a celou oblasťou. Jean-Paul Descoeudres však vo svojej práci uvádza rozdielne datovanie avšak postavené na rovnakej báze - na základe používaného stavebného materiálu1 0 (Descoeudres 2008, 13). Ďalšia datácia, používaná Carringtonom taktiež po vzore ďalšej práce od Maiuriho (Maiuri 1930, 116-286) sleduje vývoj a budovanie jednotlivých fáz opevnenia okolo Pompejí. Prvotnú fázu opevnenia datuje do rozpätia rokov 520 - 450 p. n .1. a udáva, že tieto svojho času najnižšie hradby, boli vybudované pôvodným oskánskym obyvateľstvom. Tieto hradby však nesú grécke prvky stavebných techník, ktoré, ako sa sám autor domnieva, mohli byť prevzaté z priľahlých kampánskych miest ako Kýmé, Neapol a Paestum o ktorých je s istotou možné tvrdiť, že boli obývané prevažne gréckymi kolonizátormi. Tento systém opevnenia mal chrániť mesto pred etruskou kolonizáciou Kampánie, ktorá prichádzala z vnútrozemia. V období výstavby týchto hradieb sa mesto rozkladalo v jeho dnešnej južnej časti. Centrom tohto osídlenia bola akropola okolo Dórskeho chrámu, ktorý sa nachádza na dnes zvanom Trojuholníkovom fóre. Práve v tejto dobe dochádza k transformácií a rozšíreniu pôvodnej osadlosti k mestu v pravom slova zmysle (Carrington 1932, 8). Autor však 1 0 Uvádza, že prvou fázou mesta bola tzv. „Limestone period". Sám autor však dodáva, že toto pomenovanie je nepresné už len z toho dôvodu, že hlavným stavebným materiálom tohto obdobia je travertín a nie vápenec ako by mohlo vyplývať z názvu. Toto obdobie malo trvať zhruba od roku 425 p. n. 1. až do roku 200 p. n. 1. Druhá fáza, Descoeudrom nazvaná „Tufa period" nadväzuje na predošlé obdobie a končí rokom 80 p. n. 1. Prečo sa autor rozhodol rozdeliť vývoj mesta do daných fáz nie je známe. Sám však udáva, že toto datovanie neradno používať z dôvodu nepresnosti tejto datácie. Podľa jeho názoru sa navyše v meste nachádza toľko budov, ktoré sú výnimkou v použitom stavebnom materiály, že je absolútne nesprávne ju používať 14 podotýka, že epigrafické a archeologické nálezy dokladajú aj silný etruský vplyv. Mimo zmienené epigrafické nálezy, ktoré sa nenachádzajú len na stenách, ale i na keramike je vplyv viditeľný aj na základe viacerých indikácií. Rovnaký názor má aj Descoeudres. Carrington, rovnako ako Maiuri, odkazuje na usporiadanie mestského plánu, ktoré je italické, prítomnosťou dvoch hlavných ciest v meste, zvaných cardo11 a decumana12 . Tieto sa nachádzajú ako v pôvodnom mestskom pláne s akropolou a Dórskym chrámom pred rozšírením mesta, ktoré je datované do 6. až 5. storočia p. n. 1. tak i v pláne „nových" Pompejí, ktoré sa začínajú budovať počiatkom 4. storočia p. n. 1. (Obr. 2) (Carrington 1932, 9). Svoje argumenty opiera o plány miest, ktoré boli budované gréckym obyvateľstvom na juhu Talianska. Na príklade Paesta je viditeľné, že Gréci používali viacero hlavných ciest, ktoré pretínali mesto a ich členenie obytného priestoru je skôr štvorcové, než obdĺžnikové, ako tomu je práve v Pompejach. Obrázok 2: Plán a umiestnenie starých (Altstadtu) Pompejí s vyznačenými hlavnými cestami na mape dnešného antického mesta Zdroj: Carrington 1932 3.3.2 Vývoj mesta z pohľadu topografie Historický vývoj osídlenia je ľahko pozorovateľný už len z pohľadu na mapu antického mesta. V jeho juhozápadnej časti, konkrétne na území Regia číslo VIII a IX Latinské pomenovanie hlavnej cesty ktorá pretínala mesto v smere sever-juh Latinské pomenovanie hlavnej cesty, ktorá pretínala mesto v smere východ-západ 15 ležalo prvotné suburbánne osídlenie. Jeho počiatky sú datované do rozmedzia medzi ôsmym až šiestym storočím p. n. L, minimálne v šiestom storočí je využívanie tohto miesta už potvrdené (Descoeudres 2008, 12). Výskumy na tomto území prebiehali prevažne začiatkom dvadsiateho storočia. V tomto čase, konkréte v roku 1913 prišiel Francis Haverfield s pomenovaním Altstadt, v preklade znamenajúc i Staré mesto, ktoré pomenovávalo práve toto územie, na ktorom sa nachídzalo prvotné osídlenie antických Pompejanov. Táto oblasť sa sústredila predovšetkým v okolí chrámu Apolla, ktorý stál na území dnešného fóra a Dórskeho chrámu, ktorý bol dedikovaný s najväčšou pravdepodobnosťou Minervě, či jej gréckemu ekvivalentu - Athene alebo Heraklovi/Herculovi. Herman Geertman pomenováva obyvateľstvo tejto časti mesta ako Pre-samnitské, bližšiu špecifikáciu však neudáva (Geertman 2008, 82). Staré mesto bolo už v čase svojej existencie obohnané prvotným typom hradieb, ktoré Maiuri na základe použitého stavebného materiálu datoval do 6. storočia p. n. 1. (Maiuri 1978, 10). Za hradbami tohto osídlenia sa nachádzala obyvateľstvom obhospodarovaná pôda, ktorá bola však v neskorších obdobiach zastavaná z dôvodu rozšírenia mesta (Geertman 2008, 83). O tom, kedy sa toto územie začína rozširovať do takzvaného Neustadtu, či Nového mesta, koluje viacero názorov. Rozširovanie mesta severným smerom malo začať už o pol storočie neskôr, v druhej polovici 6. storočia p. n. 1. Toto prvotné územie bolo obohnané prvými hradbami. Tieto hradby však nemali prvotne slúžiť obranným účelom. Vymedzovali priestor mesta od priľahlých polí, lúk a viníc. Navzdory domnienkam, že v tomto období sa malo jednať skôr o grécke mesto, dokladom ktorého je zmienený dórsky chrám, zastáva Descoeudres opačný názor. Podľa neho boli Pompeje v tomto období kultúrne skôr etruským mestom. Tento názor opiera o nálezy archaického materiálu, predovšetkým známeho bucchera. Udáva, že tento špecifický typ keramiky je neraz nachádzaný spolu s inskripciami, ktoré boli vo veľkej miere práve v etruskom jazyku. Navzdory tomu však existuje i malý podiel keramických nálezov, ktoré sú popísané v gréckej alfabetě (Descoeudres 2008, 15). Opačného názoru, že toto rozširovanie mesta začalo až v polovici piateho storočia bol v roku 1956 Ferdinando Castagnoli. Podľa neho k tomuto procesu došlo až po námornej bitke pri meste Kýme, ktorá sa odohrala v roku 474 p.n.l. medzi Etruskami a Grékmi (Geertman 2008, 83). Richardson uvádza, že v tomto období dochádza ku koncu prosperity archaických Pompejí, sú zbúrané 16 pôvodné hradby a život v meste utícha na takmer polstoročie. Po tejto odmlke prichádzajú na prelome piateho storočia p. n. 1. a začiatku štvrtého Samniti z vnútrozemia, z ktorého mali byť vytlačení. V tomto období sa už však malo jednať o helenizovanú kultúru práve vďaka vplyvom gréckej kolonizácie Neapolského zálivu (Richardson 1988, 5). V polovici piateho storočia nastáva zlom a predtým grécke mestá sa dostávajú do moci Samnitov. Ako prvé sa vzdávajú mestá Kapua aKýme v dvadsiatych rokoch 5. storočia p. n. 1. Nie je známe kedy presne sa pod túto nadvládu dostávajú ostatné mestá z pod Vezuvu, Richardson sa nazdáva že tento proces netrval dlho (Richardson 1988, 6). Existujú však i názory, že toto územie pôvodného mesta sa začalo rozširovať až oveľa neskôr. Paolo Sommella v roku 1989 uviedol, že výrazná zmena v osídlení prichádza až koncom štvrtého storočia a behom tretieho storočia p. n. 1. (Geertman 2008, 84). V tomto období sú budované hlavné tepny mesta - cardo a priečna decumana, ktoré korešpondujú s etruským vzorom výstavby ciest v mestách (Descoeudres 2008, 12). V treťom storočí však nastáva zlom v osídlení. Po obsadení Nocerie Hannibalom v roku 216 p. n. 1. je časť obyvateľstva nútená opustiť svoje domovy a za svoje nové útočisko si volia práve Pompeje. Tento príval obyvateľstva v Pompejach spôsobil prudký nárast populácie v dôsledku ktorého začala reorganizácia verejného priestoru. Archeologicky je doložené, že v tomto období sa domy plošne zmenšujú a insulae pre najmenej majetných jedincov sa začínajú budovať skôr do výšky (Descoeudres 2008, 13j. 17 4 Nelatinské epigrafické nálezy v Pompejach Prítomnosť viacerých kultúr v Pompejach nám dokladajú i epigrafické pamiatky. Tieto pamiatky sú užitočné z viacerých perspektív. Jednou z nich sú hmotné doklady toho, že Pompeje v dobe kedy sa tu striedali jednotlivé národy neboli homogénne a že tieto národy si so sebou prinášali i svoju reč, ktorú naďalej používali. Pozornosť bude upriamená na tri hlavné etnologické skupiny, ktoré sa tu počas trvania mesta usídlili a to na Grékov, Etruskov a samozrejme Oskov. Je otázne, či tieto doložené epigrafické nápisy napomôžu v určení datovania príchodu jednotlivých kultúr na toto miesto. Nápisy týchto etník nebudú v nasledujúcich podkapitolách popísané dopodrobna, keďže nepatria do jadra celkovej práce. Bude však vynaložená snaha o ich popis v širšom kultúrnom kontexte. 4.1 Etruské nápisy Počet etruských epigrafických nálezov v Pompejach je veľmi nízky a útržkovitý. Vzhľadom na nulový počet nápisov, ktoré by boli zachovalé v trvanlivom materiáli akým je napríklad kameň, je v tomto ohľade možné brať v úvahu iba nápisy, ktoré sa dochovali na typickej etruskej keramike typu bucchero (Giuntoli 1989, 3). Aj keď sú tieto nálezy bohužiaľ len útržkovité je z hľadiska podstaty kapitoly potrebné nahliadnuť na miesto výskytu týchto črepov. Nálezy inskripcií na tomto type keramiky sa totiž kumulujú v okolí dvoch chrámov, ktoré boli využívané v archaických Pompejach. V prvom prípade išlo o nálezy, ktoré pochádzali z Dórskeho chrámu, ktorý stál na Trojuholníkovom fóre. Spolu s etruskými inskripciami na bucchere tu bola v základoch bývalého chrámu nájdená nielen etruská, ale i grécka čiernofigurová keramika. Postavenie tohto chrámu býva datované do šiesteho storočia p. n. 1. Nálezy fragmentov gréckej keramiky nie sú podivuhodné, opakom však môže byť prípad nálezov etruského charakteru, keďže tento chrám býva interpretovaný ako čisto grécky (Bradley 2013, 12). Druhým miestom, kde bola nájdená keramika typu bucchero, na ktorej sa dochovali fragmenty etruských inskripcií, je Apollov chrám či svätyňa, taktiež z územia archaických Pompejí, teda zAltstadtu. Ani tu nálezy tejto čiernej etruskej keramiky neboli ojedinelé, pretože spolu s nimi tu boli nájdené fragmenty korintskej, ale i attickej čiernofigurovej a červenofigurovej keramiky z Grécka (Giuntolli 1983, 12). Presné 18 datovanie i pôvod obyvateľstva, ktorým bol tento chrám postavený býva rovnako predmetom diskusií. Na rozdiel od vyššie spomínaného Dórskeho chrámu, ktorý sa nedochoval, prechádzal chrám Apolla počas histórie Pompejí viacerými stavebnými úpravami a rekonštrukciami. Jeho najstaršia fáza však býva datovaná, rovnako ako v prípade Dórskeho chrámu, do šiesteho storočia p. n. 1. Do tohto obdobia spadajú i vyššie zmienené keramické nálezy. I keď dedikácia tohto chrámu patrí kultu Apolla, ktorý patril do gréckeho panteonu, Stefano De Caro argumentuje, že tento chrám bol s najväčšou pravdepodobnosťou postavený a využívaný prevažne etruským obyvateľstvom. Rovnako argumentuje, že Pompeje mali byť v tejto dobe prevažne etruským mestom (De Caro 2008, 73). 4.2 Grécke nápisy Čo sa týka nálezov gréckych inskripcií v Pompejach, je situácia badateľne lepšia ako v prípade vyššie zmieňovaných nápisov v jazyku Etruskov. Tieto nálezy už nie sú limitované len na útržky, ktoré sa nachádzali na keramike, keďže Pompeje dodnes disponujú dochovanými grafitmi na uliciach, ktoré boli napísané v alfabetě. Nálezy najstarších nápisov, datačne spadajúcich do šiesteho a piateho storočia p. n. 1. rovnako ako v prípade etruských inskripcií, sa v malej miere našli na keramických črepoch. Tieto zväčša importované nádoby boli uložené v chrámoch archaických Pompejí - teda znovu v chráme Apolla, ktorý stál uprostred prvotného mesta a v Dórskom chráme, ktorý stál na Trojuholníkovom fóre (Giuntolli 1983, 12; Bradley 2013, 12). Ďalšou skupinou inskripcií, ktoré boli napísané v gréckom jazyku sú grafity. Ide predovšetkým o krátke formulky, či venovania spolu s menom, ktoré obyvatelia antického mesta zanechávali vyškriabaním nápisu na steny budov v jednotlivých uliciach. Počiatky týchto grafitov Descoeudres datuje do tretieho storočia, ich výskyt však plynulo pokračuje až do doby výbuchu a teda do roku 79 n .1. (Descoeudres 2008, 26). Je podivuhodné, že zatiaľ čo používanie jazyka Etruskov akoby behom času v meste ustalo, jazyk Grékov i Oskov, ako bude nižšie opísané, stále pretrváva. Penelope Allisonová argumentuje tvrdením, že rozšírenie gréckych cognomen je na Apeninskom polostrove spájané prevažne s otroctvom. V prípade Pompejí sa však výskyt gréckych cognomen odhaduje až na 50% z celkového počtu obyvateľov (Allison 2001, 5). Grécke 19 mená však často bývajú nachádzané na keramike ako odtlačok výrobcu. Odhaduje, že spomedzi tohto percentuálneho zastúpenia gréckych obyvateľov, musela patriť minimálne tretina medzi slobodných občanov. Podľa nej sa jednalo o prepustencov z otroctva alebo ich nasledovných potomkov. Občania po prepustení mali v Pompejach jedinečnú príležitosť osobného a kariérneho rozvoja a to v obchode, ale i v správe a riadení mesta (Allison 2001, 6). Podľa môjho názoru nie možné tvrdiť, že veľký podiel obyvateľov Pompejí či celej Kampánie patril k prepustencom či ich potomkom. Práve tento častý výskyt gréckych cognomen by mohol byť ukazovateľom toho, že po konci prosperity gréckych kolónií tieto mestá jeho celé obyvateľstvo neopustilo. Práve naopak tu mohla časť tejto populácie zostať a ďalej koexistovať spolu s ostatnými kultúrami. 4.3 Oskánske nápisy Ako ukázali výskumy naprieč storočiami sú Pompeje studnicou poznania čo sa týka oskánskych inskripcií. V prvom rade treba mať na pamäti, že pamiatky, ktoré sú popisované v tejto podkapitole patrili etniku, ktoré sa na území tohto mesta nachádzalo s určitosťou už v treťom storočí p. n. 1. Nápisy zvané eítuns tu boli nájdené vo veľkom počte a v rôznych formách - či už sa jednalo o volebné a programové nápisy alebo tie, ktoré vznikali v čase Sullovej okupácie a uľahčovali vojskám a občanom pohyb v meste počas jeho barikády (Henderson 2014, 99). Bohužiaľ však na základe týchto nápisov nie je možné datovať príchod Oskov na územie tohto mesta, keďže všetky doterajšie nálezy sú datované najskôr do 2. storočia p. n. 1. (Buck 2005, 239). Navyše sú nálezy týchto nápisov často fragmentárne a nachádzajú sa na nich iba útržky slov či mien (Buck 2005, 4). Doklady používania oštiny existujú ešte i v období principátu až do výbuchu Vezuvu, kedy obyvateľstvo Pompejí patrilo už dávno k romanizovaným občanom Ríma a ich úradným jazykom bola latina (Adams 2003, 146). Prečo sa však oskánske nápisy nachádzajú v tomto meste aj z doby principátu? James Noel Adams tento fenomén vysvetľuje nasledovne. Po Sullovom víťazstve a pripojení mesta k rímskemu impériu zostalo v Pompejach dostatok oskánskych rodín i po dosadení vojnových veteránov. Ako plynul v meste čas, obyvateľstvo prebralo latinu a dostalo rímske občianstvo. To však nebránilo tomuto etniku ponechať si svoju kultúrnu hrdosť rovnako ako i jazyk, 20 ktorý naďalej používalo. Práve preto sú nápisy v oskánskom jazyku v období principátu často přepisované a duplikované - v najväčšej miere práve v období po ničivom zemetrasení v roku 62 n. 1. Originálne nápisy zmienených duplikátov mali pochádzať z obdobia druhého storočia p. n. 1. a občianskej vojny, ktorá bola vedená Sullom. Tieto nápisy sa však nezachovali a lingvistom musia na ich skúmanie stačiť iba ich duplikáty z prvého storočia nášho letopočtu. Aj napriek tomuto faktu, kedy ešte v období pred výbuchom Vezuvu bola oština v niektorých rodinách používaná, autor zavrhuje možnosť bilinguálneho obyvateľstva v kontexte hovoreného jazyka celoplošne v Pompejach. (Adams 2003, 147). 21 5 Scholy Vďaka katastrofe, ktorá sa v Pompejach udiala v roku 79 n. 1. nám je umožnený pohľad na variabilitu hrobiek, ktoré sa nachádzali mimo mestských brán v prvom storočí nášho letopočtu. Jediná ucelená práca, ktorá sa zaoberala význačne štruktúrami typu schola je publikácia od Lydy Borrelli z roku 1937. Toto pomenovanie bádatelia používajú vďaka inskripcii, ktorá sa nachádzala na operadle scholy na Trojuholníkovom fóre, ktorá je popísaná nižšie. Podľa Borrelliovej muselo byť toto pomenovanie známe a používané v Pompejach pre tento typ polkruhových štruktúr. Výraz schola podľa nej pochádza z gréckeho c%oXr\ a označovalo miesto, kde si mohol človek odpočinúť, ale bolo to i miesto, kde sa mohli stretávať filozofi a učitelia so svojimi žiakmi a viesť diskusie (Borrelli 1937, 8). Usudzuje sa, že predlohy pre tieto polkruhové stavby pochádzajú z helenistickej doby z východného Stredomoria. Tieto stavby nemajú údajne hrobový charakter, a ako hrobky začínajú slúžiť až v Pompejach, kde sa tento typ stavby preberá a mení svoju účelnosť. (Zanker 1998, 123; James-Dillon,2015', 410) Tento názor však nieje správny vzhľadom na fakt, že na Blízkom východe existujú doklady hrobiek z nekropol, ktoré majú totožný tvar. V istých prípadoch i dekoráciu, zatiaľ čo na lavici sa nachádza sarkofág zosnulého (Aktas 2008, 243) O hrobkách exedrového typu a ostatných exedrách bude pojednávať stručná kapitola na záver. Jednou z novodobých bádateliek, ktorá sa venuje typologizácií pompejských hrobiek vo všeobecnosti je Virginia L. Campbellová. Sama uvádza, že celkový počet schol v Pompejach dosahuje čísla osem (Campbell 2015, 49). Čo sa týka preskúmaných a presne určených hrobiek typu schola výhradne ŕúnerálneho charakteru, je s týmto číslom možné súhlasiť. Ide o dve scholy na nekropole za bránou do Herkulánea, ktoré sú dedikované kňažke Mamii a Aulovi Veiovi, ktorý bol duovir. Ďalšia schola je za bránou Vesuviou a patrila Arelli Tertulle. Ďalšie dve odkryté scholy sa nachádzajú za bránou Stabiou a patrili Marcusovi Tulliovi a Marcusovi Alleiovi Miniovi. Na tejto nekropole sa však nachádza i tretia stavba tohto typu, avšak moderná zástavba neumožnila jej bližšie preskúmanie (Campbell, 2015, 303). Na nekropole za bránou Nolou sa nachádzajú znova dve scholy, prvá patriaca Aesquili Polle a schola s 22 neznámou dedikáciou. Poslednou nekropolou kde je možné nájsť scholu je nekropola za bránou Nocerou, kde má svoju monumentálnu hrobku vybudovanú kňažka Eumachia. O každej schole, ako aj o vlastníkovi tejto hrobky, bude pojednávané v samostatných kapitolách. Otázka však vyvstáva pri stavbe, ktorá je podobná hrobkám typu schola no nie je do tohto určenia zaradená. Táto problematika bude diskutovaná v kapitole nižšie, ktorá sa bude zaoberať nekropolou za bránou Nocerou. Netreba však zabúdať i na poslednú scholu, ktorú síce nie je možné nájsť na nekropole, ale na Trojuholníkovom fóre. Práve touto scholou sa zoznam týchto hrobiek uzatvára a ich počet dosahuje číslo 10. V prípade podloženia názoru, že i neidentifikovaná stavba priamo za bránou Nocerou by mohla byť schola, bude konečný počet polkruhových stavieb v Pompejach dosahovať číslo 11. Typológiu týchto štruktúr ako jediná vytvorila Borrelliová v roku 1937 (Obr. 3) (Borrelli 1937, 26-30). Prvým typom (Obr. 3, fíg. 1) je podľa nej polkruhová štruktúra s centrálnym murovaným výstupkom na zadnej strane operadla. Tento typ scholy má podľa nej ešte prídavné murované obkolesenie, ktoré vymedzovalo priestor za týmto typom scholy. Do tohto typu radí scholu Marca Tullia za bránou Stabiou (Borrelli 1937, 28). Je Otázne, Či by Sa do tejto Obrázok 3 Typológia pompejskych schol podľa . , . , ,. , . , Borrelliovei kategorie nemala radit aj schola z^roj-Borrelli 1937 Marca Alleia Minia, ktorá sa nachádza v blízkosti predošlej na rovnakej nekropole. Na tejto schole ale chýba zadný výstupok. 23 Druhý typ (Obr. 3, fíg. 2) je jednoduchá polkruhová lavička bez prídavných architektonických prvkov. Do tejto kategórie radí scholu Mamie za bránou Herkuláneou a scholu Marca Alleia Minia za bránou Stabiou. Spoločným prvkom týchto schol je umiestnenie dedikačného nápisu na operadle. Rovnako sa na oboch scholach nachádzal uprostred priesečnice schod s priehlbinou (Borrelli 1937, 26). Tretím typom (Obr. 3, fíg. 4) je štrukturálne i dekoratívne jedinečná schola bez dedikácie za bránou Nolou, ktorá má tvar štvrtiny kruhu. Uprostred nad operadlom tejto scholy sa nachádza unikátny dekoratívny oltár (Borrelli 1937, 28). Štvrtým typom (Obr. 3, fíg. 3) je jedinečná schola Aesquillie Polly opäť za bránou Nolou, vzhľadom na jej unikátne prevedenie, ktoré má tvar nedokončeného polkruhu. Na tejto schole sa podobne ako na schole Arelii Tertully nachádzala báza, na ktorej stál attický stĺp (Borrelli 1937, 28). Báza na tejto schole sa však nachádzala uprostred prednej strany operadla a tým tento priestor rozdeľovala. Piatym a posledným typom (Obr. 3, fíg. 5) je podľa nej jednoduchá polkruhová štruktúra s centrálnou bázou zo zadnej strany operadla, na ktorej sa nachádzal stĺp. Do tohto typu radí scholu Arrelie Tertully za bránou Vesuviou. Do tejto kategórie avšak radí i scholu Aula Veia (Borrelli 1937, 26,28) Na tejto schole ale chýba spomenutá báza. I keď bol dedikačný nápis v prípade scholy Aula Veia nájdený na mramorovej tabuli, typologický by sa asi mala táto štruktúra radiť skôr ku druhému typu medzi scholy Mammie a Marca Alleia Minia. Vo svojom popise schol však Borrelliová vynechala dve, hypoteticky tri štruktúry, ktoré sú alebo by mohli byť taktiež scholami. Ako prvú nezmieňuje scholu na Trojuholníkovom fóre, keďže svoj popis venovala iba štruktúram, ktoré sú považované za hrobky. V tomto popise je vynechaná i exedra, ktorá sa nachádza na hrobe Eumachie rovnako ako i neidentifikovaná polkruhová štruktúra, obe za bránou Nocerou, čo však môže byť zapríčinené dobou výskumu tejto nekropole, ktorý tu prebiehal až v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. 24 5.1 Trojuholníkové fórum Obrázok 4 Plán Trojuholníkového Fóra Zdroj: de Waele et al. 2001 Prvá schola, ktorá bude v tejto práci zmienená sa nachádza na ploche v južnej časti mesta, ktoré podľa svojho tvaru dostalo pomenovanie Trojuholníkové fórum (Richardson 1988, 67) (Obr. 4). I keď by samotný názov mohol indikovať, že táto plocha plnila funkciu rímskeho fóra opak je pravdou. Z funkčného hľadiska s prihliadnutím na architektonickú históriu tejto oblasti je možné tvrdiť, že Trojuholníkové fórum plnilo v čase prvého osídlenia skôr funkciu akropole. Toto tvrdenie dokladá i fakt, že poloha tohto fóra vyčnieva nad okolitou krajinou vo výške približne 23 metrov (Jashemski 2002, 9). S touto oblasťou sa spája i prvé osídlenie Pompejí v kontexte s dodnes viditeľnými ruinami Dórskeho chrámu dedikovaného pravdepodobne Heraklovi a Athene, ktorý býva datovaný do 6. storočia p. n. 1. (Cooley - Cooley 2004, 7). V druhom storočí sa v tesnej blízkosti Trojuholníkového fóra začína budovať divadlo, ktoré je stavané podľa gréckych tradícií. Je teda možné, že architekti pre túto výstavbu mohli byť gréckeho pôvodu (Mau 1904, 133). Kolonáda, ktorou je 25 táto oblasť obohnaná z dvoch strán, čím ju oddeľuje od priľahlých stavieb bola podľa Richardson postavená v dobe, kedy bol Dórsky chrám už dávno zničený (Richardson 1988, 67). Táto plocha však patrí k najstarším i v kontexte doby, kedy sa tu uskutočnili výskumy. Tie tu prebiehali už v dobe prvého objavovania Pompejí, v druhej polovici 18. storočia {de Waele et al. 2001, 12). 5.1.1 Schola Lucia Sepunia Sandiliana a Marca Herennia Epidiana Prítomnosť tejto scholy (Obr. 5) na Trojuholníkovom fóre potvrdil výskum behom apríla a mája v roku 1765. Táto schola je operadlom orientovaná na severovýchod (de Waele et al. 2001, 322). Tomu, kto na nej sedel ponúkala vďaka vyvýšenej polohe výnimočný pohľad na Obrázok 5 Nákres scholy na Trojuholníkovom fóre , T i i M ,,. Zdroj: de Waele et al. 2001 panoramu Neapolského zálivu ' (Jashemski 2002, 9). Ide o tradičnú polkruhovú lavicu z tufu , ktorá je po stranách operadiel dekorovaná okrídleným drápom gryfa (Richardson 1988, 72). Táto schola disponuje relatívne vysokým operadlom v rámci celkovej výšky samotnej lavičky (Obr. 6), čo je celkom nezvyčajné v porovnaní s ostatnými scholami v Pompejach. Dedikačný nápis, ktorý sa našiel na zadnej strane tejto scholy (Fiorelli 1875, 365) dokladá, že ju dali postaviť dvaja duoviri s mocou vydávať legálne nariadenia. Bol to Lucius Sepunius Sandilianus a Marcus Herennius Epidianus. V rámci tejto scholy dali navyše postaviť aj horologium, oboje na vlastné náklady ako uvádzajú na konci nápisu (Keegan - Sears - Laurence 2013, 95). L(ucius) Sepunius L(ucii) filius Sandilianus / M(arcus) Herennius A(uli)f(ilius) Epidianus / duovir(e) i(ure) d(icundo) sc(h)ol(am) et horol(ogium) / d(e) s(ua) p(ecunia) f(aciendum) c(uraverunt) (CIL X 831) 26 Obrázok 6 Fotografia scholy na Trojuholníkovom fóre Zdroj: https://pompeiiinpictures.com/pompeiiinpictures/R8/8%2007%2033.htm Táto štruktúra je v rámci ostatných pompejských schol unikátna. Je to jej umiestnením na verejnom priestranstve tohto fóra a nie na nekropole, kde sú umiestnené všetky ostatné scholy, ktoré budú v texte popísané nižšie. Bádatelia sa v prípade tejto scholy zhodujú, že prítomnosť danej lavičky znamená, že toto vyvýšené priestranstvo s výhľadom plnilo funkciu záhrady či parku (Mau 1904, 136; Richardson 1988, 72). Navyše bolo Trojuholníkové fórum tranzitným miestom medzi divadlom, odeonom a južnou časťou mesta kde sa nachádzalo i fórum. Datovanie tejto scholy býva všeobecne udávané do obdobia vlády Augusta a to najmä v spojitosti s ďalšou pamiatkou, o ktorú sa títo dvaja duoviri v Pompejach pričinili. Ako však spomína Richardson, v blízkosti tejto scholy bolo nájdené i murivo pozostávajúce z malých kamenných blokov, ktoré boli typické pre dobu julskoklaudiovskej dynastie. Výstavbu scholy taktiež datačne spája i s výstavbou sochy Augustovho synovca Marcella. Čo sa týka konkrétneho datovania, prikláňa sa skôr k dobe konca republiky a počiatku cisárstva, do rozpätia rokov 30 p. n. 1. až 20 p. n. 1. (Richardson 1988, 72). 27 4.1.1.1 Život a stavebná činnosť Lucia Sepunia Sandiliana a Marca Herennia Epidiana Ako bolo vyššie zmienené z dedikačného nápisu, ktorý sa nachádza na schole boli Lucius Sepunius Sandilianus a Marcus Herennius Epidianus duoviri. Tento nápis však v kontexte Pompejí nie je jediný, ktorý nesie ich meno. Dedikačný nápis1 3 , ktorý sa dochoval dokladá, že títo duoviri dali v Pompejach postaviť ešte jedno horologium. Tieto slnečné hodiny boli umiestnené na stĺpe v blízkosti Apollovho chrámu na fóre. Postavenie a umiestnenie tohto horologia pred Apollovým chrámom zdôvodňuje Keegan, Sears aLaurence ale i Wilkinson vo svojich prácach ako apropriátny dar, keďže Apollo býval mnohokrát spájaný i so slnečnými božstvami Helia či Sola (Wilkinson 2017, 92) . Na druhú stranu je podľa nich postavenie týchto slnečných hodín spolu so scholou na Trojuholníkovom fóre prejavenie euergetismu, či dobrej vôle v prospech ostatným (Keegan - Sears - Laurence 2013, 94, 95). Čo sa týka doby života týchto úradníkov, prevažuje ustálený názor, že obaja žili v období vlády Augusta (Franklin 2001, 54). Život Lucia Sepunia a Marca Herennia však zostáva otázkou. Ohľadom Lucia Sepunia bohužiaľ v Pompejach neboli nájdené nijaké iné dochované inskripcie, ktoré by objasnili jeho život a kariéru. Avšak vzhľadom na jeho úrad a postavenieje nepochybné, že patril k vrstve pompejskej nobility. Dokladá to i Paul Wilkinson a Salvátore Nappo. Aj keď tento rod popisujú bohužiaľ obaja v stručnosti, podľa nich patril rod Sepunii k pompejskej aristokracií a členovia tohto rodu zastávali úrady, v ktorých sa podieľali na riadení mesta (Wilkinson 2017, 174; Nappo 1998, 33). Ani život Marca Herennia Epidiana bohužiaľ nie je možné bližšie osvetliť. Ohľadom dochovaných nápisov z Pompejí existuje ešte jeden, ktorý zmieňuje Marca Herennia Epidiana14 . Rod Herennii v Pompejach bude ešte zmienený v kontexte scholy dedikovanej Aesquillii Polle v podkapitole nižšie. Je potrebné však zmieniť, že rod Herennii mal mať oskánske korene. Dokladá to i samotné meno rodu, ktoré malo podľa Adamsa pôvodné znenie vo forme Herens (Adams 2003, 124). 1 3 L(ucius) Sepunius L(uci) f(ilius) / Sandilianus / M(arcus) Herennius A(uli) f(ilius) / Eidianus / duovir(i) i(ure) d(icundo) /d(e) s(ua) p(ecunia) f(aciendum) c(uraverunt) (CIL X 802) 1 4 M(arcus) Her[ennius A(uli) f(ilius)] / Epid[ianus] / duov[ir i(ure) d(icundo)] (CIL X 939) 28 Zostáva len hádať v akom konkrétnom vzťahu títo duoviri boli. Je možné len usudzovať či úrad zastávali spolu a či mohli byť poprípade rovesníci. Je známe, že obaja patrili k pompejskej elite, otázkou však zostáva, či medzi nimi mohlo existovať i rodinné puto. I keď život a stavebnú činnosť zmienených úradníkov nie je možné obsiahlo popísať vzhľadom na chýbajúce doklady, treba vyzdvihnúť pár vecí, ktoré sú v kontexte schol dôležité. Prvou je ich postavenie v spoločnosti a úrad ako duovir, ktorý obaja zastávali, keďže všetci zosnulí, ktorým boli scholy dedikované alebo ich dali postaviť pre svoje manželky, zmienený úrad zastávali. Rovnako treba vyzdvihnúť i ich stavebnú činnosť na pompejskom fóre. Nie sú totižto jediní, ktorí dali v dobe vlády Augusta postaviť na tomto fóre monument a zároveň dali Pompejam jednu zo schol. V neposlednom rade treba zmieniť a vyzdvihnúť rod Herennii, pretože člen tejto rodiny, Numerius Herennius Celsus dal tiež postaviť scholu svojej manželke za bránou Nolou. 29 5.2 Porta Herculanea Obrázok 7 Plán nekropoly za Herkulanejskou bránou. Zmienené polkruhové scholy Aula Veta (vpravo) a Mamie (vľavo) sa nachádzajú v pravom dolnom rohu v tesnej blízkosti brány. Zdroj: Laird 2015 Nekropola (Obr. 7) , ktorá sa nachádza pri bráne smerujúcej do Herkulánea pozostáva z radov hrobiek rôznych druhov na ceste známej ako Via dei Sepolcri. Jej poloha smeruje na severovýchod od mesta a táto cesta je mimo hrobov lemovaná i známymi vilami ako Villa Ciceronova, Villa Dioméda a Villa Mystérií (Eschebach Eschebach - Adamiak 1978, 64). Nekropola za Herkulánejskou bránou bola skúmaná ako jedna z prvých častí mesta. Výskum tu prebiehal medzi rokmi 1763 a 1838. Ako uvádza Campbellová, hrobky na tejto nekropole patria k najhoršie dochovaným (Campbell 2015, 85). DeCaro v jednom zo svojich článkov popisuje, že za príčinou tohto nevalného stavu hrobiek stojí spôsob vtedajších exkavácií. Výskumy zo začiatku 19. storočia boli realizované bez apropriátneho dôrazu na konzerváciu. Išlo hlavne o čo najrýchlejšie vykopanie pamiatok a nahromadenie cenných nálezov. Tieto výskumy boli podporované nielen finančne aj vtedajšou vládnucou elitou. Hlavnou pracovnou silou na výkop pamiatok a cenností navyše boli deti farmárov z okolia (DeCaro 2015, 8). Navzdory neadekvátnemu spôsobu výskumu tejto nekropole, je táto oblasť zaznamenaná na jednej z prvých ilustrovaných máp Pompejí z roku 1832 (DeCaro 2015, 11). Počas výskumov 18. a 19. storočia tu bolo odkrytých viac než 402 metrov cesty15 spolu s hrobkami významných patricijov a členov pompejskej elity. Táto cesta ako i samotná 1 5 440 yardov. Podľa Maiuri, 1978, 93 30 nekropola museli mať svojho času mimoriadny význam ako suburbánne centrum, ktoré spojovalo dve významné a prosperujúce mestá v Neapolskom zálive - Pompeje a Herkuláneum. Mimo zmienené vily a hrobky sa tu nachádzalo i niekoľko rôznych tabern16 (Maiuri 1978, 93). Práve ojedinelá prítomnosť tabern na tejto nekropole by mohla indikovať dennú vyťaženosť tejto cesty a to, že na mieste tejto nekropole mohli obyvatelia ale i návštevníci mesta tráviť značnú časť voľného času. Obrázok 8 Pohľad na scholu Aula Veia (vľavo) a scholu Matnie (vpravo) na nekropole za bránou Herkuláneou, dobová fotografia Zdroj :http://heir,arch,ox,ac,uk/pages/view,php?ref=44357&se arch=44357&order by=field8&sort=ASC&offset=0&archive= 0&k=&curpos=0&restypes Na tejto nekropole sa mimo iných hrobiek prominentných obyvateľov Pompejí nachádzajú dve scholy. Ich vzdialenosť je voči mestskej bráne neveľká, čo dokladá fakt, že sa jednalo o zvlášť významných občanov. Scholy prítomné na nekropoli za Herkulánejskou bránou patrili Aulovi Veiovi a Mamii (Obr. 8). 5.2.1 Schola Aula Veia Hneď po opustení mesta Herkulánejskou bránou sa pozorovateľovi po ľavej strane cesty naskytne pohľad na neďaleko stojacu hrobku, ktorá je dedikovaná Aulovi Veiovi. (Obr. 9) Nájdená bola, podobne ako jej susedné ŕúnerálne stavby, v druhej polovici 18. storočia, konkrétne 16. marca 1764. Táto schola sa nevyhla podobnému osudu ako schola kňažky Mamie a onedlho po jej nájdení bola 29. marca jej časť presunutá do múzea v Portici. Jednalo sa o mramorovú dedikačnú dosku, ktorá bola taberna: maloobchod, vináreň či taverna 31 pôvodne umiestnená pravdepodobne uprostred operadla lavičky. Na rozdiel od scholy Mamie sa táto doska z Portici nevrátila. Z toho dôvodu ju dnes už nie je možné vidieť na jej originálnom mieste a pretože sa dodnes nachádza v múzeu v Portici (Kockel 1983, 51). Obrázok 9 Schola Aula Veta za bránou Herkuláneou Zdroj: Upravené z https://pompeiiinpictures.com/pompeiiinpictures/Tombs/tombs%20hgw02.htm Jedná sa o tradičnú stavbu typu schola, ktorá je vo forme polkruhovej lavičky stojacej na vyvýšenej platforme s operadlom. Orientácia tejto scholy smeruje na juh a postavená bola z tufu s pridaním sutinového muriva. Na šírku meria 718 cm, jej výška nepresahuje meter a jej hĺbka či pomyselný polomer je 374 centimetrov. Itáto stavba je typicky vyzdobená po oboch okrajoch operadla drápom leva či gryfa. Výzdoba je však zachovaná len na jej východnom, teda ľavom okraji z predného pohľadu (Campbell 2015, 155). 32 Ani na tejto stavbe nechýbal dedikačný nápis zosnulej osobe. I keď sa mramorová doska, na ktorej bol tento nápis umiestený už nenachádza in situ. Jej obsah je dochovaný dodnes a vraví: A(ulo) Veio M(arci) f(ilio) Hvir(o) i(ure) d(icundo) / iter(um) quinq(uennali) trib(uno) / milit(um) ab popul(o) ex d(ecreto) d(ecurionum) (Campbell, 2015, 155) Vďaka tomuto nápisu je možné aspoň približne vydedukovať, kedy bola daná schola vyhotovená. Rovnako ako ostatné scholy i táto spadá do obdobia raného principátu, konkrétne do doby vlády cisára Augusta. Dokladá to i titul, ktorý Aulus Veius obdržal a to titul tribunus militum ab populo. Tento titul je totižto príznačný čisto pre dobu vlády Augusta a zaujímavosťou môže byť i fakt, že týmto titulom sa pýšilo v Pompejach iba šesť obyvateľov, pričom jedným z nich bol práve Aulus Veius. (Kockel 1983, 53; Campbell 2015, 155). Mimo tohto čestného titulu úradoval Aulus Veius v Pompejach ako duovir a quinquennalis s poverením vydávať platné úradné nariadenia. Datácia tejto stavby sa však pohybuje v rozpätí niekoľkých desaťročí. Zatiaľ čo Campbellová toto rozpätie zhodne datuje s dobou vlády Augusta a teda i túto hrobku určuje do rokov 27 p.n.l. až 14 .nl. (Campbell 2015, 155), Kockel túto hrobku datuje medzi roky 20 p.n.l. až 20 n.l. (Kockel 1983, 53). Tento výrazný rozdiel v datovaní môže byť spôsobený nedostatkom informácií, ktoré by osvetlili dobu života Aula Veia. Neodkazujú naňho žiadne iné inskripcie v Pompejach a doposiaľ nieje známa ani jeho stavebná činnosť. Kockelova udávaná horná hranica datovania tejto scholy ale presahuje Augustov život. Je to podivuhodné vzhľadom na jeho titul tribunus militum ab populo, ktorý ako už bolo zmienené v metodológií, spadá výlučne do obdobia vlády Augusta. Nadruhú stranu však môže byť pravdepodobná i ďalšia jednoduchá možnosť. Aulus Veius skutočne žil a dosiahol titul tribunus militum ab populo v dobe Augusta, avšak zomrel pár rokov na to, počas Tiberiovej vlády. I v prípade tejto scholy sa naskytá otázka, či ju môžeme považovať za hrobku. Telo ani urna Aula Veia totiž nebolo v mieste tejto stavby nikdy nájdené. Kockel sa však domnieva, že jeho telo by mohlo ležať v priestore južne od tejto scholy (Kockel 1983, 52). Zaujímavosťou však je, že počas výskumov nekropole za Herkulanejskou bránou v druhej polovici 18. storočia bolo neďaleko tejto scholy nájdené torzo postavy. 33 Bohužiaľ sa však jednalo len o holý trup bez hlavy či končatín, preto je identifikácia tohto torza značne problematická. Diskutuje sa o dvoch možnostiach, komu by mohlo patriť. Ako prvá možnosť sa samozrejme naskytá, že daná socha mohla patriť Aulovi Veiovi, tou druhou možnosťou je, že táto socha patrila Istacide, ktorej hrobka sa nachádza opodiaľ scholy Aula a Mamie (Kockel 1983, 51). Z kritického hľadiska je však možné zavrhnúť možnosť číslo jedna a teda že by toto torzo patrilo Aulovi, ktorému je dedikovaná táto schola. V žiadnom z príkladov, kedy scholy zastávajú funkciu fúnerálnej stavby daného jedinca neexistuje doklad, že by k danej schole patrila socha. Ako však bude spomenuté v nasledujúcej kapitole o exedrách vo východnom Středomoří, prítomnosť sôch členov rodiny, ktorí dali takúto exedru postaviť na zadnom operadle nieje nezvyčajná. 5.2.1.1 Život Aula Veia O živote, rodine a pôvode Aula Veia sú dochované početné záznamy. I keď najstaršie nápisy, ktoré dokladajú prítomnosť rodu Veii v Pompejach siahajú do obdobia konca republiky (Franklin 2004, 21), Maiuri vo svojej práci z roku 1960 spomína, že meno Veii by mohlo odkazovať na rodinu, ktorá ovládala známe etruské mesto Veje, ktoré patrilo až do obdobia romanizácie medzi jedno z najbohatších v Toskánsku (Maiuri 1960, 309). Túto teóriu zastáva i Mary Gordonová a udáva, že meno rodu Veii by mohlo poukazovať na etruský gentilicius17 (Gordon 1927, 167). Bohužiaľ i v prípade, že by sa táto domnienka potvrdila a Aulus Veius by aj so svojimi predkami mal korene v etruských Vej ách, nezostáva iné než len hypotetizovať ako a kedy sa sem táto rodina dostala. O rodine Veii existujú fragmentárne zmienky už z obdobia republiky z územia Ríma, Praeneste či Ostie1 8 (Campbell 2015, 50). Prvým dokladom, ktorý odkazuje na rodinu Veii v Pompejach, je päť inskripcií ohľadom kandidatúry do úradu duovira, ktoré nesú meno Numeria Veia Barcha19 1 7 Pôvod rodového mena, ktorý poukazuje na starú tradíciu rodiny i na ich pôvodné korene 1 8 Veiae Felicitati qu[ae v(ixit) a(nnis) 3] / m(ensibus) II dieb(us) XXIII Aufidia Pia e[t Veius Res] / titutus filliae dulcissimae (CIL XIV 5164) 1 9 N(umerium) Barcha(m)II vir(um) b(onum) o(ros) v(os) f(aciatis)ita v(o)beis Venus Pomp(eiana) sacra (CIL IV26, 45, 49, 72, 75) 34 (Franklin 2004, 21) a sú datované do obdobia koloniálnej éry Pompejí. Campbellová však uvádza, že cognomen Numerius môže indikovať fakt, že sa jednalo o prepustenca z otroctva alebo potomka prepustenca (Campbell 2015, 50). Franklin, však na druhú stranu v spojitosti s týmto cognomen tvrdí, že Barchus mohol mať kartaginské korene a bol adoptovaný Numeriom Veiom (Franklin 2004, 22). Cognomen Barchus po ňom nasledovne prevzala jeho dcéra Veia Barchilla, ktorá dala pre seba a svojho manžela postaviť tumulovú hrobku za Nocerijskou bránou (Campbell 2015, 50). Datovanie tejto hrobky je značne rozsiahle - od roku 50 p. n. 1. po rok 1 n. 1. (Campbell 2015, 249). Aj napriek tejto datácií, Franklin tvrdí, že práve Veia Barchilla mohla byť súčasníčkou Aula Veia. Bohužiaľ však sám dodáva, že vzhľadom na nedostatok výpovedných inskripcií nie je možné presne určiť rodinný vzťah medzi vetvou Aula Veia a Veiou Barchillou (Franklin 2004, 23-24). Bohužiaľ inskripcia o Aulovi Veiovi z jeho scholy je jediná svojho druhu a iné doklady, ktoré by niesli jeho meno neexistujú. I z toho dôvodu je o jeho stavebnej činnosti v Pompejach možné v momentálnej dobe pochybovať. I keď je jeho meno z tejto scholy jediné, Franklin napriek tomu poukazuje na fakt, že Aulus Veius predsa len mohol mať minimálne jedného syna, ktorým mohol byť Veius Frontus. I keď bývalo zvykom, že syn preberal praenomen svojho otca, podľa neho to nemuselo byť pravidlom. Navyše Veius Frontus prijal cognomen, čo Franklin vysvetľuje ako trend, ktorý sa v dobe raného principátu začína preberať mnohými občanmi z aristokratických rodín (Franklin 2004, 24-25). Práve spojitosť Aula Veia s Veiom Frontom, bude dôležitá v kontexte pompejských schol. Bol to totiž práve Frontus, ďalší z radu duovires z Pompejí, ktorý dal na nekropoli za Portou Vesuviou postaviť scholu svojej zosnulej manželke, Arelii Tertulle. Táto schola bude zmienená nižšie. Franklin sa domnieva, že postavenie Veia Fronta v spoločnosti a vybudovanie tak exkluzívnej stavby akou bola schola, ktorá, ako sa zdá bola vyhradená pre iba pre špičku pompejskej nobility, môže mať za následok, že Frontus tažil z otcovej reputácie vo svoj vlastný politický prospech (Franklin 2004, 25). V tomto prípade by to mohlo aj napriek chýbajúcim dokladom znamenať, že Aulus Veius bol svojho času jedným z najvplyvnejších ľudí v Pompejach, a že tento vplyv sa mu darilo zúročovať i v kontexte politickej kariéry jeho blízkej rodiny. Toto tvrdenie by mohlo dokladať i jeho vyššie zmienený úrad ako quinquennalis a titul tribunus militum ab populo, ktorý je možné považovať za jeden z najlukratívnejších 35 z možných oficiálnych titulov, na ktorý mohli členovia pompejskej aristokracie vo svojom živote dosiahnuť. 5.2.2 Schola Mamie Táto schola je zaujímavá predovšetkým vďaka udalostiam, ktoré ju postihli krátko po jej odkrytí v 18. storočí. Odhalená bola dňa 25. júna 1763 a onedlho potom, 2. augusta toho istého roku bola presunutá do susedného Portici, kde ju umiestnili na nádvorí múzea Keď ju po vyše dvadsiatich rokoch, v zime roku 1784 vracali na jej pôvodné miesto bola z dôvodu nepresného zasadenia späť poškodená. (Kockel 1983, 57). Poškodenie je možné vidieť na dedikačnom nápise umiestnenom na operadle lavičky. Dobové kresby totiž ukazovali nápis, kde bolo meno Mamie napísané bez vynechanie písmen, dnešný nápis, však vyzerá nasledovne: M[am?]miae P(ubli) f(iliae) sacerdoti publicae locus sepultur(ae) datus decurionum decreto (Campbell, 2015, 158) Prvé tri písmená nápisu sa nachádzali na časti operadla, ktoré bolo zdobené levím drápom a pri spätom umiestňovaní na pôvodné miesto bola táto časť predsunutá a tým časť nápisu [am] zničená (Kockel 1983, 58). 36 Obrázok 10 Pohľad na scholu Matnie, nekropola za Herkulanejskou bránou Zdroj: https://pompeiinetworks,wordpress,com/tag/tombs/ Ako je možné vidieť na obrázku (Obr. 8), hrobka Matnie (Obr. 10) sa nachádza hneď vedľa scholy Aula Veia. Jej poloha je síce ďalej od brány na rozdiel od vedľajšej scholy, avšak táto vzdialenosť sa stále pohybuje v rozmedzí približne 20 metrov (Gold 1993, 283). Hrobka orientovaná na juh spadá už tradične do augustovského obdobia bez bližšej konkrétnej datácie. Jedná sa o hrobku vyhotovenú predovšetkým z bazaltu a nocerijského tufu s rozmermi 660 cm na dĺžku, 440c m na šírku, s výškou 84 centimetrov. Táto hrobka, ako už bolo zvykom pri štrukrúrach typu schola bola klasicky zdobená po okrajoch lavice levou tlapou vytesanou do kameňa. Dedikačný nápis umiestnený na vnútornej strane operadla, ktorý bol po vytesaní do kameňa natretý pravdepodobne kvôli lepšej viditeľnosti červenou farbou (Campbell 2015, 157). Ohľadom datovania tejto scholy vzniká problém v rozkole názorov jednotlivých bádateľov. Všeobecne je táto štruktúra datovaná do doby vlády cisára Augusta a teda tradične do rozpätia obdobia, ktoré trvalo vyše tridsať rokov od roku 27 p. n. 1. až do 37 roku 14 n. 1. Presne do tohto obdobia danú scholu datuje vo svojej práci i Campbellová (Campbell 2015, 158). Lyda Borrelliová však vo svojej práci datuje túto scholu do značne neskoršieho obdobia a to do obdobia medzi rokom 30 a 40 n. 1. Svoju datáciu opiera o stavbu, ktorú dala Mamia v Pompejach postaviť a to konkrétne o svätyňu Genius Augusti, známy i ako Vespasianov chrám na fóre. Túto stavbu datovala na koniec prvého storočia p. n. 1. a to do roku 7 až 2 p. n. 1. Udáva, že v prípade, že dala Mamia postaviť túto stavbu v období, kedy sa nachádzala na vrchole svojho života, je možné, že doba v ktorej umrela, mohla byť dávno po vláde Augusta (Borrelli 1937, 17). Obecne však tento názor treba brať s nadhľadom a určitou mierou kritiky, vzhľadom na dobu, kedy táto práca bola napísaná, pretože od jej vydania vyšlo dosť iných prác, ktoré mnohé poznatky z doby pred vojnou revidovali. Elizabeth Willová vo svojom článku 0 postavení pompejských žien uvádza inú datáciu smrti Mamie.. Tvrdí, že jej smrť pravdepodobne nastala v prvej štvrtine prvého storočia nášho letopočtu a teda žila najneskôr do roku 25 n. 1. (Will 1979, 37). Kockel vo svojej práci viac menej zastáva rovnaký názor ako Willová, čiastočne ako Campbellová. Podľa neho datovanie tejto scholy a smrť Mamie spadá do obdobia konca vlády cisára Augusta, či do počiatku vlády jeho nástupcu, Tiberia (Kockel 1983, 58). Latinský dedikačný nápis poukazuje na fakt, že Mamia bola verejná kňažka a táto funerálna štruktúra jej bola venovaná z poverenia ex decreto decurionum. Otázka však vyvstáva pri identifikácií samotného božstva, ktorého bola Mamia kňažkou. 1 samotný bádatelia, ktorí sa venujú tematike Pompejí sa na odpovedi na túto otázku nemôžu zhodnúť. Najednej strane sa usudzuje, že slúžila kultu egyptskej bohyne Isis. Častejší názor však dokladá, že Mamia slúžila kultu Venuši či Ceres (Will 1979, 37). Je zrejmé, že do funkcie kňažky bola Mamia zvolená verejným hlasovaním, otázne však zostáva po akú dlhú dobu sa táto funkcia vykonávala (Ward 1998, 320). 5.2. 2.1 Život Mamie Otázka pôvodu Mamie zostáva nevyjasnená. Pravdepodobne mohla prislúchať k aristokratickej vrstve obyvateľstva, no jej pôvod vyvoláva niekoľko otázok. Podľa všetkého mala Mamia patriť do rodu, ktorý mal silný vplyv a moc vo vedľajšom Herkuláneu (Gold 1993, 283). Uvádza sa však aj informácia, že Mamia bola potomkom 38 vládnucej rodiny v Pompejach samnitského pôvodu, ktorá mala kontrolu nad mestom do finálneho pričlenenia k ríši v roku 80 p.n.l. (Will 1979, 37). Ako už bolo popísané v kapitole o histórií mesta, posledný obyvatelia Apeninského polostrova ktorý mali mať nad Pompejami moc boli práve Oskovia, ktorých pôvod býva odvodzovaný z pôvodného samnitského obyvateľstva Kampánie (Descoeudres 2008, 15) Po podmanení mesta a pričlenení k rímskej ríši v roku 80 p. n. 1. vládnuce rodiny samnitského pôvodu svoju moc nestrácali a svoje funkcie vykonávali i naďalej (Descoeudres 2008, 16). Goldová tvrdí, že ďalší členovia jej rodiny, mimo zmienky ojej otcovi Publiovi na jej schole, už v Pompejach bohužiaľ nie sú známy aMamia tu je jediná zo svojho rodu (Gold 1993, 283). To však nie je pravdivé tvrdenie. Mimo dedikačného nápisu na schole a Augustovej svätyni na fóre boli v Pompejach nájdené ešte dva doklady, ktoré nesú meno Mamia/ Mamius. Prvá z dvoch inskripcií sa nachádza v blízkosti amfiteátru, kde bolo koncom 19. storočia objavených niekoľko hrobiek (Mau 1904, 431). Tento nápis2 0 nemožno považovať za funerálnu inskripciu, ale skôr za oznam informujúci o strate a náleze koňa (Jashemski 1971, 99). I keď konkrétny význam samotného nápisu je postrádateľný, na jeho konci je zmienené, že daná osoba, ktorej nájdený kôň patrí, sa má obrátiť na zmienených prepustencov z otroctva, ktorých je podľa insckripcie možné nájsť v rezidencií Mamie. Podľa Maua boli zmienení prepustenci pracovníci v rezidencií Mamie (Mau 1904, 436). Táto informácia síce nedokazuje aristokratický pôvod Mamie, ale minimálne ukazuje na fakt, že Mamia pravdepodobne patrila medzi majetných ľudí. Druhý nápis2 1 , ktorý sa dochoval v spojitosti s rodovým menom Mamie bol nájdený počas výskumu v roku 1898 Antoniom Soglianom. Nápis, rozdelený na dve časti indikuje, výstabu sepulkrálneho monumentu pre Publia Maccia, jeho otca Lucia, matku Spelliu a manželke Epidae. Dali ho postaviť Publius Maccius Velasianus 2 0 equa [f] siquei aber(r)avit cum semuncis honerata a(nte) d(iem) VII Kal(endas) S[ept]embres / Decembres / convenito Q(uintum) Deciu(m) Q(uinti) l(ibertum) Hilarum [au] t L(ucium) D[eci]um L(uci) l(ibertum) [Amp]hionem citra pontem / Sarni / fundo / Mamiano (CIL IV3864) 2 1 P(ublius) Maccius L(uci) f(ilius) / L(uciu) Maccio Papi f(ilio) patri / Spelliae Ovi f(iliae) matri / Epidiae A(uli) f(iliae) uxori / P(ublius) Maccius Velasianus / et P(ublius) Maccius Mamianus / Fubzanus h(eredes) reposuerunt de suo (Soglíano 1898, 422) 39 aPublius Maccius Mamianus Fubzanius na vlastné náklady (Sogliano 1898, 422; Lindsay 2009, 193). Hugh Lindsay tvrdí, že v prípade Publia Maccia Mamia Fubzania sa mohlo jednať o adoptívneho člena rodu Maccii, ktorý pôvodne pochádzal z rodu Mamii (Lindsay 2009, 193) Na dedikácií, ktorá sa nachádza na schole Mamie je zmienené, že Mamia bola dcéra Publia. Je možné sa domnievať, že zmienka o Publiovi Maccianovi Mamianovi Fubzaniovi by mohla byť zmienka o jej otcovi. V prípade že by to tak mohlo byť, je teoreticky možné predpokladať, že rodina Mamie, sa do Pompejí dostala zo susedného Herkulánea práve touto adopciou a mohla tak byť rodinne spriaznená s rodom Maccii. Obrázok 11 Pompejské fórum. Augustovu svätyňu označuje číslo 4 Nachádza sa medzi verejným oltárom Larov (č. 3) a Eumachinou budovou (5) Zdroj: Dobbins 2008 Zostáva iba hádať čo za týmto faktom stojí. V prípade diskutabilnosti pôvodu jej otca vzhľadom na vyššie zmienený nápis je iba možné odohadovať či sa rod Mamie do Pompejí dostal jeho adopciou alebo naopak. V prípade, že sa však nemuselo jednať o jej otca, je otázne čo viedlo Mamiu, ktorej rod mal byť zakorenený v Herkuláneu k životu 40 v Pompejach. Je možné že presťahovanie sa do Pompejí mohlo súvisieť so sobášom alebo s získaním postu verejnej kňažky. Vzhľadom na nedostatok inskripcií nie je možné potvrdiť či Mamia vydatá vôbec bola. Nápisy, ktoré nesú jej meno totiž nespomínajú žiadneho manžela či potomka, na rozdiel od nápisov, ktoré sa zachovali ohľadom života Eumachie. Hlavným dôvodom na postavenie tohto špecifického typu hrobky môže byť spojiteľný s stavebnou činnosťou Mamie. Rovnako ako Eumachia aMarcus Tullius, ktorí budú v tejto práci ešte spomenutí, dala na vlastné náklady postaviť na pompejskom fóre chrám, ktorý je známy ako Genius Augusti, či Augustova svätyňa. Tento chrám sa nachádza vo východnej časti fóra, vtěsnej blízkosti stavby, ktorú dala postaviť Eumachia (Obr. 11) (Cooley - Cooley 2013, 138). Ide o štvorcovú stavbu s centrálnym dvorom, na ktorom sa uprostred dvora nachádza oltár a v zadnej časti komplexu sa nachádza malý italický frontálny chrám, ktorý priliehal k zadnému murovaniu a bol postavený na vyvýšenej platforme (Obr. 12) (Dobbins 2008, 163). Prvýkrát ho identifikoval Giuseppe Fiorelli, ktorý na tejto ploche viedol v roku 1875 výskum (Fiorelli 1875, 261-262). Jeho názov a spojitosť s rodom Augusta odvodil od dedikačného2 2 nápisu, ktorý sa našiel v priestoroch tejto svätyne (Dobbins 2008, 164). Na skutočnej dedikácií tejto svätyne sa však bádatelia nevedia dohodnúť. Na jednej strane stoja tí, ktorí tvrdia, že v tomto chráme bol uctievaný genius Augustovej rodiny. Na druhej strane sa nájdu i takí, ktorí argumentujú proti tejto dedikácií. Jedným z týchto bádateľov je napríklad Duncan Fishwick. Podľa jeho názoru v dobe raného principátu nebolo zvykom stavať chrámy, ktoré uctievali cisárovu osobu, tobôž nie na území Talianska. V ostatných častiach impéria sa takéto chrámy stavali, no v týchto prípadoch to bývalo ešte v kombinácií siným božstvom (Fishwick 1995, 19). Podľa tejto interpretácie nájdeného nápisu bol tento chrám dedikovaný skôr ako genius kolónie Augustani (Dobbins 2008, 164). V tomto prípade navyše vyvstáva otázka s Chrámom Fortuny Augusty, ďalšieho miesta v blízkosti fóra, na ktorom mala byť uctievaná cisárova osobnosť. Datačne od seba tieto chrámy neboli postavené s veľkým časovým odstupom. Tento chrám, býva datovaný do posledného desaťročia pred prelomom letopočtu, do rozpätia od roku 7 - 2 p. n. 1. (Nissen 1877, 272), zatiaľ čo chrám Fortuny 2 2 M(a)mia P(ublii) f(ilia) sacerdos public(a) geni[(o) Aug(usti) s]olo et pec[(unia) sua] (CIL X 826) 41 Augusty datujú odborníci do obdobia posledných rokov pred letopočtom až po prvé tri roky nášho letopočtu (Wilkinson 2017, 43). Je možné hľadať spojitosť medzi týmito dvoma zmienenými stavbami v závislosti na osobách, ktoré ich na vlastné náklady dali postaviť? S výstavbou chrámu Fortuny Augusty totiž býva spájaný Marcus Tullius, duovir, ktorému rovnako ako Mamii náleží funerálna stavba vo forme scholy na nekropole za Stabijskou bránou (Ling 2008, 122). Obrázok 12 Pohľad do interiéru svätyne Genius Augusti. Na obrázku vidno ústredný oltár a za ním dochované zvyšky samotného chrámu stojaceho na platforme. Zdroj :https://www.planetpompeii.com/en/map/the-temple-of-vespasian/441-the-temple-of- vespasi Je zaujímavé, že zatiaľ čo na území Talianska nebývalo zvykom stavať svätyne dedikované Augustovi, v Pompejach sa nachádzajú hneď dve a obe majú náväznosť na ľudí, ktorým boli postavené scholy. To, či rodina Mamie a rod Marca Tullia mohli byť s cisárskou rodinou v užšom kontakte či spojení zostane otázne. Datačne však spadajú životy Mamie a Marca Tullia do rovnakej doby, je teda možné že títo dvaja mohli byť v určitom rodinnom zväzku alebo sa všeobecne poznať. Bohužiaľ, hypotetická spojitosť medzi nimi nie je doložiteľná. Žiadne dochované nápisy totiž nepoukazujú na fakt, že by títo dvaja predstavitelia mohli byť v určitom rodinnom zväzku, či už pokrvne alebo sobášom. 42 4.3 Porta Vesuvia V porovnaní s predchádzajúcou nekropolou je nekropola za bránou Vesuviou (Obr. 13) podstatne menšia. Nachádza sa na severe mesta a leží na jednej z hlavných pompejských ciest na via di Stabia. Severné časti Pompejí, boli skúmané podstatne neskôr ako južné, preto výskumy na tomto území začali až v januári 1907. Krátko nato však boli prerušené a obnovenie prác sa uskutočnilo v máji roku 1908 (Spano 1910, 399). Práve vďaka faktu, že táto nekropola bola odkrytá len storočie dozadu, patria tu prítomné hrobky medzi Obrázok 13 Plán nekropole za bránou Vesuviou Zdroj: Jashemski 1971 jedny z najzachovalejší ch. Behom výskumov na počiatku dvadsiateho storočia tu boli nájdené iba štyri funerálne stavby. Všetky tieto hrobky mali monumentálny charakter a tento priestor zosnulým alebo pozostalým venovalo ako "ex decreto decurionum" mesto (Campbell 2015, 199). Campbellová po Spanovom príklade uvádza, že daná oblasť za bránou spolu s nekropolou patrila do priestoru, ktorý bol určený pre verejnosť (Campbell, 2015, 199). Spano avšak usudzuje, že aj keď sa v tomto prípade jednalo o verejné priestranstvo, alebo miesto známe ako loca publica, cippus, ktorý tu bol umiestnený na povel Tita Suedia Clementa, ohraničuje tento verejný priestor od súkromných pozemkov, ktoré patrili pompejským obyvateľom. Tento cippus však podľa nápisu datáciou spadá až do vlády cisára Vespasiána (Spano 1910, 399). Zaujímavosťou je, že hrobky, ktoré tu boli odkryté, sa nachádzajú len na jednej strane hlavnej cesty. Nelemujú ju z oboch strán ako napríklad na nekropolách za 43 Herkulanejskou aNocerijskou bránou. Takéto rozloženie hrobiek je neobvyklé.Môže to však byť zapríčinené práve existenciou súkromných pozemkov na zvyšnom priestranstve. Otázne teda zostáva, čo je možné považovať za súkromné pozemky na tejto nekropole, keďže priestranstvo na ktorom sa nachádzajú ony štyri funerálne stavby bolo daným osobám venované mestom. Ako ďalšiu možnosť, ktorú je možné vziať do úvahy je fakt, že tieto súkromné pozemky sa môžu nachádzať severovýchodným až východným smerom od cippu a do dnešného dňa nemuseli byť objavené, keďže toto priestranstvo leží dodnes pod niekoľko metrovými nánosmi lapilov. 5.3.1 Schola Arellie Tertully Obrázok 14 Schola Arellie Tertully, brána Vesuvia. V pozadí moderne zastrešená hrobka Gaia Vestoria Prisca Zdroj: Archív autora 44 Jednou zo štyroch hrobiek, ktorá sa na tejto nekropole nachádza, je schola, ktorá bola dedikovaná pre Arelliu Tertullu. (Obr. 14) Vďaka relatívne neskorému výskumu, počas ktorého bola táto schola vykopaná v októbri roku 1908, patrí medzi najlepšie dochované stavby (Spano 1910, 404). Ide tradične o kamennú polkruhovú lavičku zdobenú po okrajoch v mieste operadla levými drápmi. Prevedenie tejto výzdoby je však značne nedokonale vyhotovené. (Obr. 15) Vzhľadom na dobrú Obrázok 15 Detail nedochovanej výzdoby scholy . . Arellie Tertully, brána Vesuvia zachovanost tejto Stavby je Z d r o j : Archív autora možné iba odhadovať, či táto výzdoba bola takto nepresne zhotovená už počas výstavby scholy a či je následné poškodenie oboch operadiel v čase výbuchu alebo následného výskumu možné vylúčiť. Táto schola je tvorená z troch častí. Prvou je kamenné pódium či podstavec. Na toto pódium sa do samotnej lavičky vstupuje po dvoch schodíkoch (Spano 1910, 405). Druhá časť je tvorená z kamenných dosiek s operadlami položených na pódiu, ktoré slúžili na samotné sedenie. Treťou časťou je výnimočne stĺp, ktorý bude popísané nižšie. Ako stavebný materiál pre túto scholu poslúžil lokálny nocerijský tuf. Jej šírka dosahuje 770 centimetrov, vnútorná hĺbka 385 centimetrov a výška celkovej lavičky má necelý meter - 75 centimetrov (Campbell 2015, 203). Ešte počas výkopových prác v októbri roku 1908 bola v neďalekej blízkosti scholy nájdená polovica dosky z bieleho mramoru. Nedlho po vyskúmaní hrobky sa vo februári nasledujúceho roku našla aj jej druhá časť (Spano 1910, 405). Tieto dve časti spojené v jednu niesli dedikačný nápis, ktorý dokladá, že táto hrobka bola postavená až po smrti Arellie Tertully jej manželom, 45 Veiom Frontom. Rovnako ako v prípade ostatných, bolo miesto na túto stavbu venované z poverenia decuriones. Náklady na túto stavbu a samotný pohreb, ako dokladá časť nápisu ex pecunia publica, boli financované z verejnej pokladnice (Campbell 2015, 204). [Arjelliae N(umeri) f(illiae) Tertullae / Vei Frontonis Huic decurion(es) / locum sepulturae post mortem / dederunt etfunus ex p(ecunia) p(ublica)/ decre(verunt) (Campbell, 2015, 204) Zaujímavým prvkom, ktorým táto schola disponuje je stĺp, ktorý sa nachádzajúci uprostred lavičky. Tento stĺp dosahuje výšku necelých päť metrov - je vysoký presne 4,87 centimetrov. Ide o hladký jednoduchý stĺp bez žliabkovania, pravdepodobne attického typu (Campbell 2015, 203). Ako je možné vidieť z obrázku (Obr. 16) samotný stĺp nevychádza z lavice, ale jeho podstavec stojí priľnutý uprostred zadnej strany operadla. Tento podstavec je tvorený dvoma časťami. Prvú časť tvorí štvorcová murovaná báza, výška ktorej je totožná s celkovou výškou scholy. Na tomto podstavci sa nachádza ďalšia menšia štvorcová báza, z ktorej už vychádza samotný stĺp. Horná polovica stĺpu, ktorá je dnes pripevnená k jej dolnej časti, bola nájdená počas výskumov v roku 1908. Spano je v otázke tejto hornej časti stĺpu skeptický a sám dodáva, že existuje pravdepodobnosť, že táto horná polovica vôbec nemusí prislúchať k jej dolnej časti a tým pádom k tejto hrobke vôbec nemusí patriť (Spano 1910, 405). I po kritickom zvážení Spanovho názoru faktom zostáva, že súčasťou tejto scholy bol skutočne stĺp. Nejedná sa o ojedinelý prípad, avšak v prípade či už pompejských schol alebo exedier, ktoré sa nachádzali na území dnešného Grécka a Turecka, ale jedná sa o jednu z výnimiek. Ďalšou scholou v poradí, ktorá rovnako ako táto disponuje stĺpom, je schola, ktorá bola dedikovaná Aesquilii Polle, nachádzajúca sa na nekropole za bránou, ktorá viedla k mestu Nola (Campbell 2015, 208; Spano 1910, 405). Táto schola bude podrobnejšie popísaná v nasledujúcej podkapitole. Práve v porovnaní so scholou Aesquilie Polly Spano uvažuje, či sa na vrchole stĺpu scholy, ktorá bola pre Arelliu Tertullu, nemohla nachádzať ozdobná nádoba. Podobne ako v ostatných prípadoch stavieb typu schola ani v blízkosti tejto sa pozostatky zosnulej nenašli. A dohady, že by sa v potenciálnej ozdobnej nádobe mohli nachádzať ostatky, ktorá na vrchole tohto stĺpu 46 mohla byť rovnako ako v tej, ktorá sa nachádza na schole Aesquillie Polly za bránou Nolou hneď zavrhuje (Spano 1910, 406). Na datácií tejto hrobky sa s drobnými odchýlkami zhoduje hneď niekoľko autorov. Vo svojom letmom opise tejto scholy datuje Michael Scott úmrtie Arellie Tertully do obdobia okolo roku 26 n. 1. a teda až do obdobia vlády cisára Tiberia (Scott 1989, 89). Mierne rozdielny názor na dátum jej smrti má James Franklin ml., ktorý na základe Obrázok 16 Zadná časť scholy Arellie Tertully, epigrafického a prosopografického Nekropola za Vezuvijskou bránou. V pozadí zastrešená hrobka Gaia Vestoria Prisca výskumu venoval pozornosť Zdroj: Archív autora prepojeniam pompejských aristokratických rodín. V prípade tejto scholy presný dátum výstavby neuvádza, iba datačné zaradenie do augustovského obdobia. Zameriava sa však mimo iného i na život a kariéru manžela zosnulej a to na Veia Fronta. Uvádza, že do roku 26 n. 1. už Veius s najväčšou pravdepodobnosťou disponoval už titulom quinquennalis minimálne v tomto období už za sebou mal službu ako duovir. Ak by bola táto schola postavená v období, kedy patril Veius Frontus k najvyšším predstaviteľom vládnucej elity, na hrobke jeho manželky by boli jeho tituly zmienené. Absencia týchto titulov môže naznačovať, že Veius Frontus svoju manželku Arelliu Tertullu pochovával vo veku kedy mohli byť obaja ešte mladými ľuďmi v dvadsiatych rokoch života a teda, že jej smrť mohla nastať i desaťročie pred uvedeným dátumom roku 26 n. 1. (Franklin 2004, 26). V prípade, že by bola teória o úmrtí Arellie Tertully v takto mladom veku pravdivá, je znovu možné spozorovať spojitosť s Aesquilliou Pollou, ktorá zomrela vo veku 22 rokov čo je známe vďaka dedikačnému nápisu na jej schole. Podobne ako Franklin túto stavbu datuje aj Campbellová. Túto scholu datuje do roku 14. n.l. tiež na základe volebných nápisov nájdených rôzne po meste, ktoré sa týkali Veia Fronta (Campbell 2015, 204). Spano konkrétnu datáciu tejto hrobky 47 neuvádza. Na základe stavebnej konštrukcie a prítomnosti stĺpu alebo oltáru vidí spojitosť v schole Arellie Tertully a tých, ktoré sa nachádzajú na nekropole za bránou Nolou. Podľa jeho názoru sú tieto tri scholy mladšie ako ostatné, ktoré majú formu jednoduchej polkruhovej lavičky, pretože majú prídavný architektonický prvok. Uvažuje, či tento prechod od jednoduchých schol k tým, ktoré majú architektonické prídavky ako stĺpy či oltáre nemôžu znamenať snahu o monumentálnej šiu formu týchto štruktúr, čo by ich robilo potencionálne datačne mladšími (Spano 1910, 406). 5.3.1.1 Život Arellie Tertully O živote Arellie Tertully toho nie je veľa známe. V prípade jej rodinného pozadia je nutné nazrieť na dochované epigrafické pamiatky, ktoré nesú rodové meno Arellius. Ako počiatočný zdroj poslúži Franklinov článok o pompejskej prosopografií s odkazmi na jednotlivé nápisy v diele Corpus Inscriptionum Latinorum, ktoré boli nájdené nielen v Pompejach (Franklin 2004, 25). Rovnako pôvod rodu Arelliov je diskutabilný. Ako uvádza vo svojej práci David Nonnis a Cecília Ricci, rod Arelliov by mohlo patriťk pôvodnému kampánskemu obyvateľstvu (Nonnis - Ricci 1999, 44). Hneď v spojitosti s Veiom Frontom boli nájdené dva nápisy v Pompejach, ktoré odkazujú na Aula Arellia Graeca. Ide o nápisy2 3 , ktoré vymenovávajú troch prepustencov z otroctva - jedným je Placidus, prepustenec zmieneného Veia Fronta a druhým Arellius Graecus (Franklin 2001, 56). Podľa tohto nápisu Arellius Graecus v roku 34 n. 1. plnil funkciu ministra Augusti (Franklin 2004, 25) Táto pozícia, ktorej náplňou práce bol dohľad a starostlivosť nad imperiálnym kultom, bola jednou z mála verejných pozícií, ktoré mohli vykonávať osoby prepustené z otroctva prominentných 2 3 [Phroni]mus Messi Fausti / [Pl]acidus Vei Frontonis / A(ulus) Arellius Graecus / min(istri) Aug(usti) ex d(ecreto) d(ecurionum) iussu / [[G(aius) Caesaris]] M(arci) Vesoni Marcelli / II v(irorum) i(ure) d(icundo) / M(arci) Lucreti Epidi Flacci /praefecti / L(uci) Albuci D(ecimi) Lucreti II vir(orum) v(iis) a(edibus) s(acris) / p(ublicisque) p(rocurandis) / Paullo Fabio L(ucio) Vitellio / co(n)s(ulibus) (Terpstra, 2019, 133; CILX901) Phr[onimus Messi Fausti] / Placi[dus Vei Frontonis] / A(ulus) Are[llius Graecus] / Min[instri Aug(usti) ex d(ecreto) d(ecurionum) iussu] / [[[C.Caesaris]] M(arci) Vesoni Marcelli II vir(orum) i(ure) d(icundo)] / [M(arci) L]ucreti Epidi Flac[ci praef(ecti) i(ure) d(icundo)] / G(aius) Caesaris / L(uci) Albuci Celsi D(ecimi) Lucreti Valentis / II vir(orum) v(iss) a(edibus) s(acris) p(ublicisque) p(rocurandis) / Paullo Fabio L(ucio) Vitellio co(n)s(ulibus) (CIL X 902) 48 pompejských rodín (Terpstra 2019, 133). Datačne sa nachádzame v období vlády Tiberia, v ktorom mala byť Arellia Tertulla už dávno mŕtva. O rode Arelliov z Pompejí nepoznáme veľa. Avšak existencia Arellia Graeca, ktorý prijal rodové meno Arellius po prepustení s ponechaním cognomen Graecus dokladá, že rodina Arellii musela patriť v dobe raného principátu medzi vrcholnú elitu. Potvrdzuje to i manželský zväzok Arellie Tertully aVeia Fronta, ktorý pochádzal z prominentného pompejského rodu Veii. Chýbajúce doklady o rode Arellii z Pompejí vynahradzujú nálezy z neďalekého Boscotrecase. Počas výskumov na konci 19. storočia tu bola nájdená bronzová pečať nesúca meno Lucia Arellia Successa. Tento nález však v spojitosti s Luciom Arreliom Successom nie je jediný. Mimo tejto pečate boli v Boscotrecase nájdené i predmety alebo ich fragmenty, prevažne z terakoty a keramiky, ktoré niesli písmená LAS, referujúc, že sa jednalo o obchodnú značku Lucia Arellia (Sogliano 1899, 298). Z doby prechodu republiky na principát existuje niekoľko známych nápisov, ktoré nesú meno Arellius či Arellia. Mimo vyššie zmienených nápisov z Pompejí bola prevažná časť nájdená v Regiu I. teda v Laziu a Kampánií. Tieto nápisy sú jednoduché a väčšinou nesú mená prepustencov z otroctva.24 Okrem nápisov, ktoré odkazujú na prepustencov sa v tomto období, do prvej polovice prvého storočia n. 1. na území Talianska vyskytujú i nápisy sepulkrálneho charakteru.25 Mimo zmienených epigrafických nálezov na území Apeninského polostrova, existujú i také, ktoré 2 4 Arellia M(arci) [l(iberta)] / Diogis / M(arcus) Arellius (CIL X 6538) Zdroj :http://www.edredr.it/edr programmi/res complex comune.php?do=book&id nr=EDR138878&partId=l Q(uintus) Arellius / Q(uinti) l(ibertus) / Primus (CIL VI 12290) Zdroj :http://www.edredr.it/edr programmi/res complex comune.php?do=book&id nr=EDR123736&partId=l Vergilia Q(uinti) l(iberta) / Orienda verná Celeris / T(itus) Arellius T(iti) l(ibertus) Celer (CIL VI 28580) Zdroj :http://www.edredr.it/edr programmi/res complex comune.php?do=book&id nr=EDR150698&partId=l 2 5 Cladus /Arellia/es hic situs / est (CIL XLV 2339) Zdroj :http://www.edredr.it/edr programmi/res complex comune.php?do=book&id nr=EDR138611&partId=l 49 pochádzajú z východu ríše. Sú to nápisy prevažne z provincie Achaia, Africa Proconsularis či Numidia, dochované sú však samozrejme i nápisy znovu z územia Apeninského polostrova. Tieto nápisy však vo väčšine prípadov spadajú datačne až do druhého storočia alebo je rozpätie ich datácie nejednoznačné a presahuje až niekoľko storočí. Kompletný zoznam týchto inskripcií, ktoré nesú nápis Arellius či Arellia je dostupný na stránkach Epigrafickej Databázy Clauss/Slaby (EDCS)26 či na stránkach Elektronického archívu gréckej a latinskej epigrafiky (EAGLE)21 . 2 6 Epigraphik-Datenbank Clauss/Slaby (EDCS) http://db.edcs.eu 2 7 Electronic Archive of Greek and Latin Epigraphy (EAGLE) http://www.edr-edr.it 50 5.5 Porta Nola Obrázok 17 Plán nekropole za bránou Nolou Zdroj: Kay, S. - Martin, L. A. - Albiach, R. - Ceccarelli, L. - Panzieri, C. 2016 Výskum na nekropole (Obr. 17), ktorá sa nachádzala na severovýchode mesta započala začiatkom 20. storočia, v roku 1907. Tento výskum viedol Antonio Sogliano a hneď v počiatkoch našiel a identifikoval dve scholy, ktoré sa na tejto nekropole nachádzajú (Spáno 1910, 385). Pokračujúce práce v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia na tomto území viedol Maiuri (Maiuri 1930, 206-219) a na jeho prácu nadviazal v sedemdesiatych rokoch Stefano DeCaro (DeCaro 1979, 61-101). Dve scholy, ktoré sa našli na tejto nekropole pôvodne Spano interpretoval ako funerálne záhrady, súčasťou ktorých mohli byť tieto polkruhové štruktúry. Rovnako však túto nekropolu prirovnáva svojím vzhľadom skôr k malému námestiu (Spano 1910, 385). Mimo spomenutých schol, jedna bez dedikácie a druhá, ktorá patrila Aesquillii Polle sa na tejto nekropole nachádzala ešte hrobka monumentálneho charakteru, ktorá patrila Marcoví Obelliovi Firmovi (Kay - Alapont - Albiach 2018, 413). Posledný a nedávny výskum, ktorý na tejto ploche prebehol v rokoch 2015 až 2018, uskutočnený 51 v spolupráci Britskej archeologickej školy v Ríme a Univerzitou vo Valencií mal za úlohu komplexnú revíziu celkovej plochy za pomoci najmodernejších dostupných technológií. Z pomedzi týchto bola nielen na areál schol a ich priľahlého okolia použitá metóda výskumu podpovrchového skenovania ground-penetrating radar, označovaná skratkou GPR (Kay - Martin -Albiach - Ceccarelli - Panzieri 2016, 326). 52 5.5.1 Schola Aesquillie Polly Prvá z dvojice popísaných schol, ktoré sa na tejto nekropole nachádzajú je schola, ktorá bola dedikovaná Aesquilii Polle (Obr. 18). Táto schola je orientovaná na sever a je postavená z nocerijského tufu (Borrelli 1937, 21). Na dĺžku meria 435 centimetrov a jej hĺbka dosahuje 410 centimetrov. Výška samotnej lavičky, ktorá je postavená na vyvýšenej platforme, ktorá sa však z dôvodu nerovnosti terénu zvažuje na jej ľavej strane, dosahuje 137 centimetrov. Stĺp, ktorý sa nachádza uprostred tejto štruktúry dosahuje 544 centimetrov (Campbell 2015, 208). Obrázok 18 Schola Aesquillie Polly na nekropole za bránou Nolou Zdroj: Archív Stephena Kaya, Britská škola v Ríme Čo sa týka výzdoby i táto schola bola dekorovaná po bočných stranách operadla drápom, ktorý býva obecne interpretovaný ako leví alebo gryfi. Do dnešnej doby sa bohužiaľ dochoval už len jeden, nachádzajúci sa na ľavej strane (Borrelli 1937, 21). Táto schola má však dekoračný doplnok, ktorý nie je úplne typický pre tento typ stavieb. V kontexte pompejskych schol sa v prípade tejto jedná o druhú v poradí, ktorej súčasťou je stĺp. Druhá schola, ktorá podobne disponuje dekoračným stĺpom, ktorý sa nachádza uprostred operadla bola funerálna štruktúra dedikovaná Arellii Tertulle za bránou Vesuviou (Spano 1910, 405). Čo sa týka slohového zaradenia tohto stĺpu, podľa Borrelliovej poukazuje hlavica stĺpu na takzvaný jónsko-pompejský štýl. Tento stĺp sa, na rozdiel od prípadu scholy Arellie Tertully nevypína zo zadnej časti operadla. Bol 53 postavený na podstavci, ktorý sa nachádza priamo uprostred operadla z prednej strany, tým pádom značne netypicky rozdeľuje túto scholu na dve časti (Borrelli 1937, 21). Parco Archeglogico di Pompei Necropoli di Porta Mola B—S—R Tomba di Esquilia Polia UDisegno I.Frumenti Scavo Concessjone Prot n DG-ABAP 9622 Class 34.31.07/4.35 Scala 1:25 20/07/2017 3==; Obrázok 19 Nákres scholy Aesquillie Polly za bránou Nolou, pohľad z hora. Zdroj: Archív Stephena Kaya, Britská škola v Ríme N(umerius) Herennius N(umeri) f(ilius) Men(enia) / Celsus d(uo) v(ir) i(ure) d(icundo) iter(um) praef(ectus) / (fabr(orum) /Aesquilliae C(ai) f(iliae) Pollae / uxori. Vixit annos XXII. /Locus sepulturae publice datus /d(ecreto) d(ecurionum) (Spano 1910, 390) Meno osoby, ktorej bola táto schola dedikovaná sa nachádza uprostred podstavca stĺpu na mramorovej doske. Tento nápis prezrádza, že túto scholu dal postaviť Numerius Herennius a že ju dedikoval pre svoju zosnulú manželku, Aesquilliu Pollu (Jashemski 1971, 103). Táto štruktúra sa, rovnako ako jej naproti stojaca schola nachádzala za bránou Nolou na križovatke ciest, ktoré viedli troma rôznymi smermi. Dve z nich pokračovali pozdĺž mestských hradieb a tretia, ako vyplýva z mena samotnej brány, smerovala práve do Noly. Vzhľadom na jej umiestnenie a priľahlú stavbu rektangulárneho tvaru je jej tvar naproti ostatným scholám zľahka nerovnomerný, 54 keďže sa v prípade tejto scholy nejedná o kompletný polkruh (Spano 1910, 390) (Obr. 19). Behom výskumov, ktoré na tejto ploche behom posledného storočia prebehli, sa bádateľom ako i v prípade iných schol nepodarilo identifikovať umiestnenie urny s pozostatkami Aesquillie Polly. V dobách prvého výskumu začiatkom 20. storočia prišiel so zaujímavou teóriou umiestnenia urny Spano. Ten tvrdil, že pozostatky Aesquillie Polly by sa mohli nachádzať v dekoratívnej nádobe nachádzajúcej sa na vrchole stĺpu, ktorý tejto štruktúre dominuje. Jeho pokusy preskúmať túto amforu však nevyšli, a pozostatky Aesquillie Polly sa tu nenašli (Spano 1910, 393). Podľa Jashemskej, sa pozostatky zosnulej mohli nachádzať v priľahlej rektangulárnej štruktúre, ktorá s touto scholou susedí (Obr. 16). Túto stavbu interpretuje ako bustum, miesto kde po spálení tela bývali pozostatky zosnulého ponechané a neprenášali sa, ako to bývalo v prípade ustrina (Jashemski 1971, 104). Sám Spano túto priľahlú štvorcovú štruktúru skúmal počas prvých výskumov. Bohužiaľ sa však ani na tomto mieste nenašli žiadne stopy akéhokoľvek pohrebu a preto ju interpretoval ako funerálnu záhradu, ktorá mohla byť súčasťou scholy Aesquillie (Spano 1910, 393). Ani najnovší výskum tejto plochy však nepotvrdil, že by sa na tomto mieste mali nachádzať akékoľvek pozostatky. Skúmané boli i nové stratigrafické vrstvy v hĺbke, ktorú Spano počas svojho výskumu nedosiahol. Bohužiaľ sa však ani v tejto vrstve nenašiel žiadny doklad kremácie či pohrebu. Z tohto dôvodu bol tento priestor preto interpretovaný ako nedokončený a nepoužívaný v dobe konečného výbuchu Vezuvu (Kay - Martin - Albiach 2017, 325). Bohužiaľ otázka ohľadom uloženia pozostatkov zosnulej Aesquillie Polly zostane ako v prípade ostatných zosnulých, ktorým boli dedikované scholy, nezodpovedaná. Datovanie tejto scholy vyvoláva tiež niekoľko otázok. Campbellová vo svojej práci datuje túto scholu až do obdobia vlády Fláviovcov a to konkrétne do obdobia medzi rokom 62 až 79 n. 1. Svoju teóriu vysvetľuje štýlovým prevedením tejto štruktúry, ktorá je od ostatných schol spadajúcich do augustovského obdobia, príliš odlišná. Podľa nej je ústrednou odlišnosťou práve stĺp a jeho poloha v kontexte celkovej scholy, práve tým že sa nachádza uprostred prednej časti operadla (Campbell 2015, 209). Alison Cooley, rovnako ako i Jamesová a Dillonová uvádzajú na druhú stranu inú datáciu. Podľa nich bola táto schola postavená v obodobí Tiberiovej či Claudiovej 55 vlády a teda v rokoch 14 až 54 n. 1. Bohužiaľ je však popis datovania tejto scholy stručný v oboch prípadoch a odvodenie tejto datácie neuvádzajú (Cooley - Cooley 2004, 139; James - Dillon 2015, 410). Spano však vo svojej práci argumentuje protichodne. Podľa neho štylistické prevedenie tejto scholy zapadá skôr do obdobia, v ktorom boli v Pompejach stavané monumenty pod vplyvom helenizmu - čo by v tomto prípade mohlo odkazovať i na dobu Augusta, ktorý umenie helenizmu obľuboval (Spano 1910, 391). 5.5.1.1 Život Aesquillie Polly O živote samotnej Aesquillie Polly bohužiaľ nie je veľa známeho. Mimo funerálnej inskripcie na jej schole už z Pompejí bohužiaľ nie sú známe žiadne iné inskripcie, ktoré by odkazovali na jej meno. Z nápisu, ktorý sa nachádzal na jej schole je možné vyčítať iba dve skutočnosti. Prvou je, že bola manželkou Numeria Herennia Celsia. Tou druhou je fakt, že zomrela v mladosti, vo veku 22 rokov (James - Dillon 2015, 410). Vzhľadom na jej mladosť a na tituly, ktoré odkazujú na jej manžela v dobe úmrtia Aesquillie, si Mary Beardová myslí, že Aesquillia musela byť od svojho manžela Numeria minimálne o polovicu mladšia (Beard 2010, 1). Napriek faktu, že život samotnej Aesquillie zostane nevyjasnený, o živote a kariére jej manžela existuje niekoľko dokladov. Z dedikačného nápisu, ktorý je umiestnený v podstavci stĺpu scholy Aesquillie je možné zistiť, že v čase jej smrti disponoval jej manžel, Numerius Herennius Celsius niekoľkými titulmi. V prvom rade sa mohol pýšiť titulom praefekta fabra. V čase Aesquillinej smrti však už zastupoval i úrad duovires s poverením vydávať legálne nariadenia (Spano 1910, 387; Borrelli 1937, 23). Miesto pre výstavbu tejto scholy bolo podľa dedikačného nápisu venované mestom a táto štruktúra bola postavená z poverenia decuriones, ako to ostatne už býva zvykom v kontexte ostatných pompejských schol. Podľa všetkého jej miesto na výstavbu tejto scholy venovalo práve v spojitosti s vysokým úradom, ktoré Numerius zastupoval (James - Dillon 2015, 410). V Pompejach bol však známy ešte jeden Numerius a to Numerius Herennius Verus, ktorý rovnako ako jeho otec začal svoju 56 kariériu ako praefektfabrus. Doba, v ktorej jeho otec, manžel Aesquillie vykonával svoj úrad duovira nie je presne známy, Franklin však tvrdí, že tento úrad vykonával ešte v dobe vlády cisára Augusta (Franklin 2001, 53). O rode a pôvode Herennii existuje niekoľko dokladov, zmienky o členoch tejto rodiny spomínajú už niektorí antickí autori. Podľa Franklina bol rod Herennii prominentný rod v Pompejach dlhú dobu (Franklin 2001, 53). Tým, že majú Pompeje značne komplikovaný pôvod a vývoj osídlenia - od menšieho osídlenia, ktoré pravdepodobne založili Oskovia avšak pod vplyvom Etruskov a Grékov až po príchod Samnitov v piatom storočí je zrejmé, že staré pompejské rody bývali často pokrvnou zmesou týchto kultúr. Podľa dokladov je známe, že práve rod Herennii patril kpompejskej nobilitě už v období pred Sullovým vpádom (Moeller 1976, 100). Podľa Williama Smitha spadajú korene rodu Herennii do samnitskej populácie, ktorá sa do Pompejí dostala a natrvalo usadila v dobe samnitských vpádov v piatom storočí p. n. 1. (Smith 1846, 406). Prvá písomná zmienka o členovi rodu Herennii z Pompejí pochádza zdoby krátko pred Catilinovým spiknutím, približne z roku 63 p.n.l. (Gordon 1927, 166). Išlo o Marca Herennia, decuria, ktorý zahynul po zásahu blesku z bezoblačného neba. Podľa Plinia st. išlo o predzvesť nadchádzajúceho spiknutia v Ríme (Smith 1846, 407). S podstatnou informáciou o rode Herennii prichádza Gordonová a Walter Moeller. Podľa nich bol rod Eumachie, ktorej exedra bude popísaná nižšie a rodina Herennii spriaznená po sobáši, ktorý tieto dva rody spojil (Gordon 1927, 176; Moeller 1976, 100). Bohužiaľ nemenujú konkrétne osoby, ktoré tieto rodiny spojili. I tak to však dokladá náväznosť a spojitosť dvoch významných a starých pompejských rodov, ktoré sa zaslúžili o stavbu schol. V kontexte s rodinou Herennii a s výstavbou scholy však treba spomenúť ešte jednu osobu. Ide o Marca Herennia Epidiana, duovira s legislatívnou mocou, ktorý dal na vlastné náklady postaviť scholu. Táto schola je v rámci Pompejí unikátna tým, že sa nejedná o funerálnu stavbu. Nachádza na Trojuholníkovom fóre (Mau 1904, 136) avšak jej popis nebude v tejto časti bližšie rozvinutý, keďže jej je venovaná celá podkapitola. Nedostatok informácií, ktoré sú o samotnej Aesquillie, vyrovnáva znalosť o rodine Herennii. Predsa len to bol Herennius Celsus, ktorý dal túto scholu vybudovať a preto je spravodlivé pripísať zásluhy jemu. Podľa vyššie zmienených informácií nie je 57 pochýb že rod Herennia patril, ako to už v kontexte pompejských schol býva, k najvyššej pompejskej elite, ktorá si navyše v tomto meste držala moc už pravdepodobne po stáročia. 5.5.2 Schola s neznámou dedikáciou V poradí druhá schola (Obr. 20) stojaca na tejto nekropole je v tesnej blízkosti prvej, dedikovanej Aesquillii Polle. Bohužiaľ dedikácia tejto scholy zostáva dodnes neznámou, keďže výskumy v jej okolí nedoložili žiadny nález inskripcií, ktoré by túto scholu pomohli dedikačne zaradiť (Kay - Alapont - Albiach 2018, 416). Táto schola bola nájdená v čase prvých výskumov na tejto nekropole, konkrétne na prelome októbra a novembra v roku 1908 (Spano 1910, 393). Itáto štruktúra, rovnako ako v prípade susednej scholy je svojím tvarom značne špecifická, pretože sa nejedná tradične o polkruhovú štruktúru. Pripomína skôr štvrtinu kruhu a Borrelliová tento tvar odôvodňuje malým priestranstvom, na ktorom sa táto schola nachádza a na ktorom by polkruhovú štruktúru nebolo možné vybudovať (Borrelli 1937, 24). Orientácia, berúc do úvahy orientáciu operadla tejto scholy, smeruje na východ a má nasledovné rozmery. Campbellová uvádza, že na dĺžku meria 671 centimetrov, jej výška bez oltáru dosahuje 130 centimetrov, oltár samotný meria 155 centimetrov (Campbell 2015, 209). Hĺbku tejto scholy síce neudáva, z nákresu (Obr. 22) je však možné odvodiť, že tento celkový rozmer dosahoval približne 1200 centimetrov. Itáto schola bola vytvorená z blokov nocerijskeho tufu a je už tradične po bokoch operadiel zdobená levím či gryfím drápom, ktorý však na pravej strane bohužiaľ chýba (Borelli 1937, 24). Navyše sa zozadu nad scholou nachádza oltár (Obr. 21), ktorý je dekorovaný prúteným košom predstavujúcim cistu mysticu, ktorá je lemovaná zväzkami obilia (Kay - Martin - Albiach - Ceccarelli - Panzieri 2016, 326). Práve z dôvodu tejto dekorácie túto scholu dodnes bádatelia interpretujú ako dedikovánu žene, pravdepodobne kňažke kultu bohyne Ceres (Kay - Alapont - Albiach 2018, 416). Ako uvádza Borrelliová, cista mystica býva spojovaná i s kultom Demeter aDionýsa. Myslí si, že táto schola mohla byť dedikovaná skôr osobe, ktorá sa mohla zúčastňovať Dionýsových mystérií, a že táto štruktúra mohla byť postavená ešte počas života 58 potenciálneho zosnulého či zosnulej. Podľa Borrelliovej mohla byť dedikácia tejto scholy umiestnená na mramorovej doske na oltári. Rovnako však dodáva, že mohla byť už v antike pred výbuchom odstránená (Borrelli 1937, 25). Obrázok 20 Fotografia scholy bez dedikácie za bránou Nolou, predný pohľad Zdroj: Archív Stephena Kaya, Britská škola v Ríme Obrázok 21 Fotografia oltáru, ktorý je súčasťou scholy s neznámou dedikáciou Zdroj: https://www.pompeiiinpictures.com/pompeiiinpictures/Tombs/tombs%20ngh.htm 59 Obrázok 22 Nákres scholy s neznámou dedikáciou na nekropole za bránou Nolou Zdroj: Archív Stephena Kaya, Britská škola v Ríme Datácia tejto štruktúry bohužiaľ zostáva neznáma. Podľa Richardsona a Campbellovej, ktorí datovanie tejto scholy obmedzujú iba na veľmi stručný popis, je táto schola nedokončená. Campbellová túto hrobku datuje do sedemdesiatych rokov prvého storočia n. 1. (Campbell 2015, 210) Richardson síce konkrétne datovanie neudáva, podľa neho však čerstvé rytie výzdoby na oltári a nedorobený chodník poukazuje na to, že táto schola bola ešte len v procese výstavby (Richardson 1988, 365). Je možné aspoň teoreticky predpokladať, že nedokonalosti tejto scholy nemuseli byť spôsobené tým, že nebola dokončená ale možno tým, že v dobe výbuchu podliehala rekonštrukcií. Táto schola mohla byť i vo fáze potenciálnej rekonštrukcie po ničivom zemetrasení v eoku 62 n. 1. Výskum Britskej školy v Ríme a Univerzity vo Valencií počas vykopávok tejto scholy ukázal, že južná časť dlhšej strany nebola dokončená, a že táto schola skutočne mohla podliehať v dobe výbuchu rekonštrukcii (Kay - Alapont - Albiach 2018, 416) alebo bola vo fáze samotnej výstavby. Na druhú stranu protistojaca schola Aesquillie Polly neukazuje žiadne poškodenie a podľa väčšiny 60 bádateľov, mimo Cambellovú, mala byť postavená ešte pred rokom 62 n. 1. Čo ak Campbellová túto scholu datuje správne a v dobe tohto zemetrasenia ešte nebola ani jedna schola na tejto nekropole postavená? Mohlo by to znamenať, že scholy nie sú stavby špecifické iba pre dobu Augustovej vlády čo by vyvrátilo dodnes všeobecne zaužívaný názor na tieto štruktúry. Bohužiaľ ani v tomto prípade nie je známe miesto uloženia ostatkov pozostalej osoby, ktorej táto schola bola alebo mala byť dedikovaná. Nedávny výskum Britskej školy v Ríme a Univerzity vo Valencií na tejto ploche za pomoci GPR skúmal možné miesta, kde by sa táto urna mohol nachádzať. Počas tohto skenovania boli pod úrovňou podlahy tejto scholy nájdené drobné anomálie. Z dôvodu zachovania pôvodnej vrstvy tejto úrovne však boli dané predmety ponechané in situ bez deštruktívneho zásahu (Kay - Alapont - Albiach 2018, 416) 61 5.4 Porta Nocera Ďalšou nekropolou v poradí, na ktorej sa nachádza schola bola nekropola za mestskou bránou, ktorá smerovala k Nocere. (Obr. 23) Nachádza sa na juhu mesta a je považovaná za najväčšiu pompejskú nekropolu v kontexte počtu odkrytých ŕunerálnych pamiatok. Hrobky na tejto nekropole lemujú po oboch stranách cestu rovnobežnú s mestkými hradbami zvanú Via delle Tombe (Campbell 2015, 210). Pozornosť nielen archeológov priťahuje táto nekropola ako svojou veľkosťou tak i rôznorodosťou funerálnych pamiatok (Pollone 2013, 287), ktoré tu sú datované do rozpätia obdobia republiky až po zánik mesta v roku 79 n. 1. (Giuntoli 1989, 71). Prvé funerálne stavby tu boli identifikované už v 80tych rokoch 19. storočia, avšak prvý rozsiahly a systematický výskum tu bol vedený až v 50tych rokoch 20. storočia Amedeom Maiurim (Coarelli 2002, 385). Tento výskum však bohužiaľ vzhľadom na svoje rýchle tempo postrádal apropriátnu dokumentáciu (Pollone 2013, 290). Na tento výskum nadviazali v 80tych rokoch 20. storočia Antonio D'Ambrosio a Stefano De Caro a spolu s ilustráciami jednotlivých objektov výsledky tohto výskumu vypublikovali v roku 1983 (D 'Ambrosio - DeCaro 1987, 199-228). Na rozdiel od nekropole za Herkulanejskou bránou je táto uniformná, keďže sa tu nachádzajú iba stavby funerálneho charakteru bez obchodov a tabern. Podľa nájdených hrobov slúžila táto nekropola prevažne ambicióznym prepustencom z otroctva a ich rodinám. (Cormack 2008, 586). Na druhú stranu sa na tejto nekropole nachádzajú i hroby významných a prominentných pompejských rodov ako napríklad členovia rodu Herennii, Sepunii, Epidii a ďalších (Nappo 1998, 33) Jednou z výnimiek je však práve hrobka kňažky Eumachie, ktorá bude popísaná nižšie. 62 Obrázok 23 Plán nekropole za bránou Nocerou. Neidentifikovaná polkruhová štruktúra vyznačená červenou farbou Zdroj: Upravené podľa Campbell 2015 63 I keď je na tejto nekropole doposiaľ identifikovaná iba jedna schola či exedra, ktorá bola dedikovaná Eumachii, je potrebné upriamiť pozornosť ešte na jednu stavbu, ktorá by hypoteticky tiež mohla byť scholou. Táto stavba býva v dostupnej literatúre opomíjaná a popisovaný býva iba cippus Suedia Clemensa (Obr. 24) (Maiuri 1978, 90), ktorý sa nachádza pred touto štruktúrou. Ide tradične o polkruhovú kamennú stavbu orientovanú na severozápad, ktorá je dodnes viditeľná in situ. Na dĺžku meria 591 centimetrov, na hĺbku 340 centimetrov a jej výška dosahuje 98 centimetrov. Hypotézu, čije možné túto štruktúru považovať ako scholu alebo nie, dokladá jej forma, poloha a prevedenie. Nachádzala sa v blízkosti brány na križovatke ciest vedúcej k mestskej bráne a cesty, na ktorej sa nachádzajú zvyšné funerálne pamiatky (Obr. 23). Túto prominentnú polohu v blízkosti mestkých brán zdieľajú všetky pompejské scholy funerálneho charakteru. Vzhľadom na stav tejto štruktúry, ktorý môže indikovať to, že v čase výbuchu v roku 79 n. 1. nebola dokončená alebo bola značne poškodená, nie je možné tvrdiť akú konečnú formu táto stavba mala mať. Pripomína však odkryté scholy Marca Tullia a Marca Alleia Minia za bránou Stabiou, ktoré sú rovnako ako táto, zozadu obkolesené múrom vymedzujúcim celkový priestor týchto štruktúr a blízkeho okolia. Jednou z charakteristík pompejských schol je, že samotný priestor na sedenie býva vystavaný na vyvýšenej platforme. Ako je možné vidieť na obrázkoch (Obr. 25, 26) práve to, čo sa z tejto štruktúry dochovalo by mohla potenciálne byť táto báza. Obrázok 24 Cippus Tita Suedia Clemensa Zdroj: Archív autora 64 Obrázok 25 Pozostatky polkruhovej štruktúry za bránou Nocerou Zdroj: Archív autora Obrázok 26 Polkruhová štruktúra za bránou Nocerou, pohľad zvrchu Zdroj: Archív autora 65 Táto štruktúra však disponuje ešte dvoma prvkami, ktoré je možné vidieť na niektorých pompejských scholach. Prvým je výčnelok, ktorý je možné vidieť zo zadnej strany štruktúry. Podľa typológie, ktorú vytvorila Borrelliová patria scholy, ktoré majú takýto výčnelok zo zadnej strany k jednému z piatich typov. Podobnou rektangulárnou bázou disponuje i schola Marca Tullia za bránou Stabiou popísaná nižšie (Borrelli 1937, 28). Ďalší doplnok, ktorý nie je ojedinelý v kontexte schol sa nachádza uprostred prednej časti tejto štruktúry. Ide o priehlbinu, ktorá sa mimo tejto štruktúry nachádza ešte na schole dedikovanej Mamii (Obr. 27) (Borelli 1937, 26). Obrázok 27 Detail priehlbiny na polkruhovej štruktúre za bránou Nocerou Zdroj: Archív autora Tieto argumenty však nemusia dokladať, že sa o scholu mohlo jednať. Otázku vyvoláva hlavne stav, v ktorom sa nachádza. Môže byť teoreticky možné, že nebola dokončená. Taktiež mohla byť vo fáze rekonštrukcie po zemetrasení v roku 62 n. 1. Ako bolo zmienené vyššie, táto nekropola sa používala až do konca existencie Pompejí. Bolo by nepravdepodobné, že by stavba na takto prominentnom mieste bola nechaná napospas osudu viac než desaťročie. To by mohlo teoreticky znamenať, že čase výbuchu bola táto štruktúra naozaj v iba v procese výstavby. Ak by to tak hypoteticky bolo a táto stavba mala predstavovať scholu, znamenalo by to, že tieto štruktúry nemusia nutne patriť do augustovského obdobia ako sa predpokladá. Potvrdzovalo by to i teóriu Richardsona, ktorý tvrdí, že niektoré scholy patria síce do augustovského obdobia (Richarson 1988, 254), ale sú i také, ktoré on datuje až do obdobia po zemetrasení medzi roky 62 n. 1. a 79 n. 1. Takouto scholou je podľa neho tá, ktorá sa nachádza za bránou Nolou a bola dedikovaná Aesquilli Polle (Richardson 1988, 365). 66 5.4.1 Schola Eumachie Hrobka, ktorá bude opísaná v nasledovných riadkoch patrí v kontexte pompejskych schol medzi najšpecifikejšie, vďaka niektorým svojim vlastnostiam. Je otázne, či túto stavbu, ktorá bola vykopaná v roku 1954 možno považovať za scholu v pravom slova zmysle, keďže postráda určité prvky (Campbell 2015, 115). V prvom rade treba zmieniť, že táto hrobka nepozostáva iba z jednoduchej polkruhovej lavice, ale skladá sa z troch častí. Prvou časťou je terasa, položená na vyvýšenom mieste, ktorá sa týči nad cestou. Z tejto terasy je možný prístup do druhej časti, na scholu alebo exedru, z ktorej bolo možné dostať sa do samotnej pohrebnej komory (Cooley - Cooley 2004, 142). Táto pohrebná komora je rozdelená na dve symetrické miestnosti s deviatimi loculi, teda výklenkami na pohrebnú urnu v každej z nich (Campbell 2015, 258). Samotná exedra je orientovaná na juhovýchod a svojím rozmerom v rozpätí 1355 centimetrov na dĺžku a 565 centimetrov na šírku (Campbell 2015,251) nejde len o najväčšiu pompejskú scholu, ale o najväčšiu hrobku z pomedzi všetkých hrobiek všeobecne (Obr. 28) (Richardson 1988, 256). 67 Obrázok 28 Hrobka Eumachie s monumentálnou exedrou Zdroj: https://pompeiiinpictures.com/pompeiiinpictures/Tombs/tombs%20nocos%20p4.htm Ďalšia neobvyklost' tejto hrobky spočíva v jej dedikácií. V prípade všetkých pompejských schol, ktoré je možné identifikovať podľa dedikácie je prítomná formula, ktorá odkazuje na fakt, že tieto štruktúry boli stavané z poverenia decuriones a väčšinou i na náklady samotného mesta. To však nie je prípad hrobky Eumachie. Vstup do tejto stavby je totiž po oboch stranách lemovaný dvoma mramorovými tabulami, na ktorých stojí: Eumachia / L(uci) f( ilia) Sibi et suis (Campbell 2015, 258) Z týchto inskripcií je možné vyčítať, že Eumachia si túto monumentálnu hrobku dala postaviť na vlastné náklady (Cooley - Cooley 2004, 142). Zaujímavosťou však je, že na tejto dedikácií nie je ani slovom zmienený život a funkcie, ktoré Eumachia zastávala. Je možné, že v čase výstavby tejto hrobky bola Eumachia už natoľko známa 68 a populárna v Pompejach, že sa javilo ako zbytočné popisovať jej tituly. Nedostatok inskripcií ohľadom Eumachie na jej hrobke však mohol byť, podľa Campbellovej, v očiach rímskeho občana kompenzovaný i samotnou veľkosťou tejto hrobky (Campbell 2015, 119). Jedným z prvkov pompejskych schol, ktorý na tejto polkruhovej štruktúre chýba je postranná dekorácia operadiel vo forme levieho alebo gryfieho drápu. O nedostatku celkovej výzdoby však nie je možné hovoriť. Táto hrobka totiž disponovala viacerými výzdobnými námetmi. Zadná strana tejto hrobky bola totiž v antike dekorovaná šiestimi attickými stĺpmi, ktoré vytvárali ilúziu falošných okien či výklenkov (Richardson 1988, 256). Z dôvodu neapropriátneho výskumu a následnej dokumentácie je väčšina výzdobných prvkov, či už z exteriéru alebo interiéru hrobky, stratená. Nachádzali sa tu i oltáre dekorované erotmi, zvieratami a girlandami a monumentálny výjav, ktorý zobrazoval bájny námet Amazomachie (Campbell 2015, 114). V prípade tejto stavby nie je potrebné hádať, kde sa ostatky Eumachie nachádzali, pretože boli umiestnené v jednej z pohrebných komor. Táto hrobka však neslúžila iba jej ale i jej najbližšej rodine v dobe julsko-klaudiovskej dynastie. Pochovaný tu bol napríklad i jej syn, Lucius Eumachius Aprilis2S . Neskôr v období cisára Nera a v období vlády flaviovskej dynastie túto hrobku využívala i rodina Alleia Nigidia Maia (Cooley - Cooley 2004, 142). Ani datácia tejto hrobky nevyvoláva otázky, ako to býva v prípade niektorých pompejskych schol, keďže doba jej výstavby býva udávaná do prvých rokov nášho letopočtu (Scott 2013, 91). Túto datáciu uvádza i Campbellová avšak rozpätie tejto stavby datuje do roku 1 - 30 n. 1. a odvodzuje ju z datačne starších hrobiek stojacich po stranách Eumachinej hrobky (Campbell 2015, 259). Tak isto toto datovanie odvodzuje i z doby výstavby budovy na fóre, ktorú dala Eumachia postaviť vo svojom mene a v mene svojho syna Marca Numistria Fronta (Campbell 2015, 117). Dochované inskripcie však z rodiny Eumachie uvádzajú iba jej pohreb a pohreb jej syna Lucia Eumachia Aprilia (Campbell 2015, 258-259). Je otázne kde sa nachádzali ostatky jej zosnulého manžela Marca Numistria Fronta a staršieho 2 8 L(ucius) Eumachius / Aprilis / vixit annis X X (Campbell 2015, 258) 69 syna, ktorý zdedil otcovo meno. Títo muži mohli byť pochovaný na inom mieste alebo sa záznamy uloženia ich posledných ostatkov v tejto hrobke iba nedochovali. Je diskutabilné, či je túto stavbu ozaj možné nazývať scholou, vzhľadom na vyššie popísané aspekty. Táto stavba navyše nebola prístupná komukoľvek, vzhľadom na jej uzatvorenie ale iba osobám, ktoré mali priamy prístup do tejto hrobky. Podľa Scotta môže byť tento fenomén spôsobený práve skutočnosťou, že táto stavba nebola postavená z poverenia decuriones a na náklady mesta (Scott 2013, 91). Podľa jednotlivých charakteristík pompejských schol splňuje tá, dedikovaná Eumachii iba polkruhový tvar. Nedisponuje totiž ani výzdobou a nie je obecne prístupná. Navyše táto stavba skutočne slúžila ako miesto uloženia ostatkov Eumachie a jej blízkych, čo je v kontexte pompejských schol doposiaľ unikátny prípad. 5.4.1.1 Život Eumachie Život, pôvod a stavebná činnosť Eumachie patrí k najlepšie prebádaným a známym na rozdiel od niektorých zosnulých, ktorým boli scholy dedikované. Tak ako \Mamia, ktorej schola sa nachádza za bránou Herkuláneou \ Eumachia slúžila ako kňažka kultu Venuše (Will 1979, 40) alebo Ceres (Gordon 1927, 176). Je všeobecne známe, že vysoké postavenie Eumachie vpompejskej spoločnosti vyplývalo hlavne z úspešného podniku, ktorý vlastnil jej otec Lucius Eumachius (Cooley - Cooley 2004, 172). Ten v druhej polovici prvého storočia p. n. 1. obchodoval s dvoma komoditami. Prvou bolo vyhlásené pompejské víno Vesuvinum, ktoré exportoval do celého Stredomoria (Will 1979, 37). Amfory na toto víno s výrobnou pečaťou Lucia Eumachia boli napríklad nájdené na juhu Francúzska, v Alésií a v španielskom Empúries (Cooley - Cooley 2004, 172) ale i v Kartágu, Aténach a na Rhode. V spojitosti práve s týmito obchodmi však rodina Eumachie profitovala i z keramickej dielne, kde vyrábala nielen amfory a inú úžitkovú keramiku, ktorá bola nájdená i v Ríme (Will 1979, 37-38) ale i strešné škridlice, ktoré boli nájdené na vile v neďalekom Scafati (Cooley - Cooley 2004, 172). Usudzuje sa, že po smrti svojho otca Eumachia prebrala a viedla tento rodinný podnik so svojim manželom (Will 1979, 38). 70 Rodina Eumachie patrila k najstarším rodom v Pompejach (Campbell 2015, 66). Na základe rodového mena sa usudzuje, že boli pôvodom z Grécka (Bolender 2010, 174). Nemalo sa však jednať o prepustencov z otroctva vzhľadom na chýbajúce cognomen. Naopak mali patriť k osadníkom gréckeho pôvodu, ktorí sa mali v Kampánií usídliť v šiestom storočí p. n. 1. (Will 1979, 37). Rod Eumachie z Pompejí býva spájaný i s historikom Eumachom Neapolským (Campbell 2015, 115), ktorý spísal dejepisnú prácu o Hanibalovi (Gordon 1927, 176). Obrázok 29 Plán pompejského fóra. Eumachina budova (č. 5) stojaca medzi Augustovou svätyňou (č. 4) a Comitiom (č. 6) Zdroj: Dobbins 2008 71 Mimo svojho pôvodu bol vďaka sobášu rod Eumachie prepojený s ďalším významný pompejským rodom Numistrii. Bola totiž vydatá za Marca Numistria Fronta, o ktorom je známe, že bol duovir v prvých rokoch nášho letopočtu (Will 1979, 38). Avšak vzhľadom na dedikáciu stavby sebe a synovi, ktorú dala Eumachia postaviť sa usudzuje, že jej manžel Marcus Numistrius Frontus umrel práve v tejto dobe v rokoch 2 - 3 n. ľ, počas vykonávania funkcie duovira (Franklin 2001, 34). Z tohto manželstva sú známy dvaja synovia, Lucius Eumachius Aprilis, ktorý však ako už bolo zmienené, umrel v mladom veku ako dvadsaťročný a bol pochovaný v rodinnej hrobke Eumachie za bránou Nocerou a Marcus Numistrius Frontus, s ktorým sa spája dedikácia na budove na fóre v Pompejach (Campbell 2015, 258). Eumachia sa však do histórie Pompejí nezapísala ani rodinným zázemím ani svojím manželstvom, ale svojou pozíciou kňažky, no najmä svojou stavebnou činnosťou. S jej menom je spájaná budova, zvaná tiež Eumachina budova, ktorá je dodnes zachovaná v juhovýchodnej časti pompejskeho fóra (Obr. 29) (Mau 1904, 110). Táto stavba býva najčastejšie prirovnávaná kLívinmu portiku v Ríme z roku 7 p. n. 1. (Campbell 2015, 116). Dedikácia2 9 , ktorá sa dochovala v dvoch exemplároch dokladá, že Eumachia túto budovu dedikovánu Concordii Auguste a Pietas, ktorá pozostávala z chalcidicia, portica a crypty (Obr. 30) postavila na vlastné náklady vo svojom mene a v mene svojho, pravdepodobne staršieho, syna Man Numistria Fronta (Dobbins 2008, 165). Obrázok 30 Plán Eumachinej budovy Zdroj: Richardson 1988 2 9 Eumachia L(uci) f(ilia) sacerd(os) publ(ica) nomine suo et / M(arci) Numistri Frontonis fili(i) chalcidicum cryptam porticus Concordiae / Augustae pietati sua pecunia fecit eademque dedicavit (OL X 810, 811) 72 V polkruhových a rektángulárnych výklenkoch boli umiestnené sochy, z ktorých sa však dochovali iba dve. Tieto sochy mali reprezentovať hrdinov rímskej histórie ako Aenea aRomula, po stranách hlavnej exedry sa mali nachádzať sochy božského Caesara a Augusta (Will 1979, 38). Podľa Maua môže byť nedochovanie týchto sôch zapríčinené faktom, že v dobe výbuchu v roku 79 n. 1. na tomto mieste ešte stále mohli prebiehať rekonštrukcie po zemetrasení z roku 62 n. 1. (Mau 1904, 113). Ústredná socha bohyne Concordie Augusty n , , , „ n . . , r ,. r . . . •> OJ Obrázok 31 Originál sochy Eumachie z Eumachinej Spolu S rohom hojnosti zvaným budovy na pompejskom fóre, Národné Archeologické múzeum v Neapole. COrnucopia Sa nachádzala Zdroj:https://www.pompeiiinpictures.com/pompeiiinpic tures/R7/7%2009%2001%20p6.htm v najväčšom z polkruhových výklenkov umiestnená v zadnej časti tejto budovy (Richardson 1988, 198). Z tejto sochy sa bohužiaľ dochovalo iba telo ženskej postavy bez hlavy. Usudzuje sa však, že predlohou tejto sochy bola manželka cisára Augusta, Lívia (Will 1979, 39). Ďalší nález sochy, ktorý sa nachádzal v rektangulárnom výklenku v zadnej časti budovy, za výklenkom, kde sa našla socha Concordie Augusty, predstavoval samotnú Eumachiu. Potvrdzoval to i dedikačný nápis3 0 , podľa ktorého dali túto sochu postaviť takzvaní fulloni (Campbell 2015, 116), otroci či členovia kolégia, ktorí sa zaoberali preparovaním vlny, farbením a spracovávaním látok v antike. Táto idealizovaná socha bola vyhotovená podľa sochárskych tradicií augustovskej doby. Kópia tejto sochy sa dodnes nachádza in situ, zatiaľ čo originál bol presunutý do Národného Archeologického múzea v Neapole (Will 1979, 39). (Obr. 31) 3 0 Eumachiae L(uci) f(iliae) / sacerd(oti) publ(icae)/ fullones (CIL X 813) 73 Datovanie tejto stavby býva predmetom diskusie už od jej objavenia a bádateľov rozdeľuje na dva tábory (Dobbins 2008, 165). Jedna časť bádateľov datuje túto stavbu do obdobia poslednej dekády vlády Augusta. Vzhľadom na dedikáciu, ktorá sa týkala syna Eumachie a nie jej manžela sa usudzuje, že táto stavba bola postavená až po roku 2 alebo 3 n. 1. po jeho smrti. Toto datovanie uvádza i Richardson na základe udalosti spojenej so smrťou Marca Numistria Fronta, ale i kvôli podobnosti sporticom, ktorý sa nachádzal na Augustovom fóre v Ríme (Richardson 1988, 195-196). Datovanie do doby vlády cisára Tiberia (14 - 37 n. 1.) uvádza napríklad Mau, ktorý túto datáciu odvodzuje na základe dvoch faktorov. Podľa neho spojená dedikácia Eumachie s jej synom odkazuje na dedikácie, ktoré v Ríme rovnako spájali Tiberia s jeho matkou Líviou. Druhým argumentom je postavenie oltára Pietas Augusta v roku 22 n. 1. z poverenia senátu. Tento oltár bol postavený v spojitosti s vážnou chorobou, ktorá v tomto roku zasiahla Augustovu poslednú manželku a Tiberiovu matku, Líviu (Mau 1904, 111). Častým predmetom diskusie býva i samotná funkcia tejto stavby. Na základe nápisu, ktorý bol nájdený v spojitosti so sochou Eumachie označovali raní bádatelia túto budovu ako miesto, kde sa vyrábala a spracovávala vlna a látky (Dobbins 2008, 167). Mau na druhú stranu tento názor zavrhuje, avšak ako sám priznáva, toto miesto bolo naozaj určené na prácu s látkami. Podľa neho však táto budova slúžila skôr na výmenu a obchod s vlnou a textíliami (Mau 1904, 112). I podľa názoru Richardsona slúžila táto budova hlavne na obchod. On však udáva, že toto miesto nemuselo byť vyhradené iba na obchod s látkami, ale na obchodovanie s rozličným tovarom ako napríklad s kožou, kovmi či rôznymi luxusnými komoditami (Richardson 1988, 198). Podľa najnovších názorov mohlo toto miesto slúžiť i na obchodovanie s otrokmi. V dnešnej dobe sa skôr prikláňa najmä k Richardsonovmu názoru, že toto miesto neslúžilo na obchodovanie iba s jednou a určitou komoditou (Dobbins 2008, 167). Vzhľadom na vyššie zmienené okolnosti nieje možné pochybovať, že Eumachia patrila do skupiny prominentných a významných pompejských žien Dokonca je možné že svojho času mohla byť považovaná i za tú najprominentnejšiu. I napriek diskutabilnosti či jej hrobka môže alebo nemôže byť považovaná za scholu, nie je pochýb, že v dobe antiky ale i dodnes patrí medzi naj monumentálnej šie v Pompejach. Možno to bolo páve jej postavenie, úspešné obchody a stavebná činnosť, ktorá viedla 74 Eumachiu k postaveniu tejto štruktúry na vlastné náklady na rozdiel od ostatných, ktorých stavbu financovalo mesto. Je však diskutabilné, čo sa stalo s rodom Eumachie po jej smrti vzhľadom na chýbajúce dôkazy. Či zanikol smrťou synov Eumachie alebo sa pretransformoval pokrvne či sobášom do rodiny Alleia Nigidia Maia, ktorá túto hrobku využivala v ďalšom období až do roku 79 n. 1. 5.5 Porta Stabia Táto nekropola sa nachádza za bránou na juhu mesta na ceste, ktorá viedla k mestu Stabie. Prvé výskumy tu začali v 40tych rokoch 19. storočia. Tie sa ale netýkali primárne oblasti v blízkosti brány, tá bola skúmaná až v 50tych rokoch (Emmerson 2010, 78). Navyše v širšom okolí od brány sa nachádza zástavba moderného mesta a súkromné pozemky, preto sú ďalšie prieskumy na tomto mieste ťažko realizovateľné (Campbell 2015, 298). Obrázok 32 Plán nekropoly za bránou Stabiou Zdroj: Emmerson 2010 Z doby včasných exkavácií, je potrebné zmieniť výskum, ktorý viedol Francesco Avellino na konci roku 1844. Ten našiel juhovýchodne od brány (Obr. 32., sekcia/) na súkromnom pozemku mimo iného hrobku, ktorá bola vo forme rektangulárnej lavičky. 75 Dedikovaná bola Numeriovi alebo Gnaeovi Clovatiovi, ako dokladá doložený epigrafický nápis3 2 . I keď sa nedochoval celistvý, skratka LOC indikuje, že tento nápis pravdepodobne obsahoval darovaciu formulu locus datus ex decreto decurionum33 (Avellino 1845, 86; Emmerson, 2010, 78). Ako popisuje sám Avellino, už v dobe jeho výskumu nebol nález hrobky v tvare lavičky ojedinelý, pretože v tejto dobe už boli nájdené scholy na nekropole za Herkulanejskou bránou. Na rozdiel od tejto hrobky, však majú ostane stavby tohto typu zaoblenú formu pol kruhu (Avellino 1845, 86). Táto stavba je pomerne unikátnym no strašne opomínaným nálezom. Okrem samotného Avellina ju spomína v súhrnom článku o porte Stabii Emmersonová, čo však môže byť spôsobené i faktom, že po vyskúmaní sa táto hrobka musela z miesta nálezu demontovať a odstrániť ako spomína Avellino vo svojich zápiskoch z terénu (Avellino 1845, 86). Je možné kategorizovať túto hrobku ako scholul Svojim hranatým tvarom značne vybočuje z typizovanej formy oblého polkruhu. Stále sa však jedná o monument vo forme lavičky, ktorý bol venovaný zosnulému v úrade duovira a druhému zo spomenutých držiteľov titulu tribunus ab militum populo. Jeho používanie v jednotlivých mestách je datované do obdobia vlády Augusta, rovnako je datovaná i táto stavba34 na základe jej nápisu, i keď autori ako Avellino, Emmersonová i Campbellová jej presnú datáciu neuvádzajú. Rovnako nie je známe, či táto stavba bola tradične zdobená Obrázok 33 Plán schol Marca Tullia (f) a po okrajoch levími drápmi. Marca AlleiaMinia (g) i s zadným obkolesením Zdroj: Mau 1890 3 1 Je možné usudzovať, že počiatočnému N mohlo predchádzať C, v prípade, že zosnulý prevzal otcovo praenomen (Emmerson, 2010, 78) 3 2 [C]N Clovatio Cn(aeus) f(ilius) II vir(e) I(ure) D(icundo) Tr(ibuno) Mil(itum) Loc(us) [Datus Decurionum Decreto] (Avellino, 1845, 86; Emmerson, 2010, 78) 3 3 miesto venované z poverenia decuriones 3 4 http: //www.edredr.it/edr programmi/res complex comune.php?do=book&id nr=&fo antik=&fo modern=&Bi bliografia[]=&Testo=Clovatius&boolTesto=AND&Testo2=&bool=AND&ordinamento=id nr&ja vasi=javascriptsi&se foto=tutte&lang=en 76 Mimo hore zmienenej stavby, sa na nekropole za bránou Stabiou nachádzajú ďalšie tri jednoznačné scholy. Prvou, je schola Marca Tullia a druhou schola Marca Alleia Minia. Tieto štruktúry majú tradične polkruhový tvar, avšak sú špecifické múrom, ktorý obe zo zadnej strany obkolesuje. (Obr. 33 a 34) Tretia schola, ktorá bude v stručnosti popísaná nižšie stojí pod modernou zástavbou a preto nebola nikdy podrobnejšie preskúmaná (Emmerson 2010, 79). Obrázok 34 Plán schol Marca Tullia a Marca Alleia Minia i so zadným obkolesením Zdroj: Emmerson 2010 Výskumy, ktoré na tejto ploche prebehli koncom 19. storočia neboli jediné. Začiatkom milénia v rokoch 2001 a 2002 tu v spolupráci s pompejskou Sopritendenzou kopal výskumný tím z americkej univerzity v Cincinnati. Predmetom ich výskumu však nebola len samotná nekropola, ale i hradby ainsulae, ktoré sa nachádzali v meste v blízkosti stabijskej brány. Posledný, revízny výskum, ktorý mal za ciel konsolidáciu objektov vykopaných v 19. storočí tu prebehol v roku 2016 (Osanna 2018,31). 5.5.1 Schola Marca Tullia Táto schola, (Obr. 35) už tradične vo forme polkruhovej lavičky, stojí prvá v poradí v neveľkej vzdialenosti od brány tesne pred vstupom do mesta po pravej strane. Bola nájdená počas výskumných prác v roku 1874 Antoniom Soglianom, ktorý nález tejto scholy v rovnakom roku publikoval (Sogliano 1874, 52). Dedikácia tejto scholy danej osobe však zostala neznáma až do roku 1889. Viete tohto roku tu počas výkopových prác boli nájdené dva časti cippu neďaleko múru, ktorý túto scholu ohraničuje. Jednoduchý nápis nájdený na tomto cippe doložil, že schola bola postavená pre Marca Tullia a táto stavba mu bola venovaná z poverenia decuriones (Vivanet 1889, 280). 77 Obrázok 35 Fotografia scholy Marca Tullia, Porta Stabia Zdroj: Emmerson, 2010 M(arco) Tullio / M(arci) F(ilio) / ex d(ecreto) d(ecruionum) (Campbell, 2015, 300) Rozmery tejto scholy orientovanej na severovýchod sú nasledovné - jej šírka dosahuje 640 centimetrov a na hĺbku má 340 centimetrov. Jej celková výška zľahka presahuje 120 centimetrov, z čoho výška samotnej lavičky dosahuje cez 80 centimetrov a 40 centimetrov je vysoká subštruktúra či nízke pódium, na ktorom táto schola stojí (Campbell 2015, 299). V zadnej časti operadla sa uprostred nachádza štvorcový podstavec, ktorý Emmersonová interpretovala ako štruktúru, na ktorej sa potenciálne mohol nachádzať stĺp s dekoratívnou urnou ako to je i v prípade scholy Aesquillie Polly na nekropole za bránou Nolou (Emmerson 2010, 78). Táto schola rovnako ako tá, ktorá s ňou susedí navyše disponuje zaujímavým prvkom, ktorý v tejto práci zatiaľ nebol spomenutý. Ide o dvojstrannú murovanú priečku, napájajúcu sa na múr mestského opevnenia, ktorý túto scholu obkolesuje, 78 oddeľuje ju od susednej scholy a vymedzuje priestor, ktorý sa nachádza za ňou (Emmerson 2010, 79). Práve v dobách posledného desaťročia 19. storočia a prvej dekáde 20. storočia sa výskumy, ktoré tu prebiehali, sústredili i na túto plochu za scholou, medzi lavičkou a múrom. Vtedajší archeológovia ako Sogliano, Mau a Spano (Sogliano 1890, 327-334; Mau 1890, 277-284; Spano 1910, 567-569), ktorí tu viedli výskumy interpretovali tento priestor ako antické skladiště. Tento názor doložil aj fakt, že v dobe výskumu sa v priestoroch za scholou našla antická vrstva hliny, ktorá siahala až meter ponad scholu. V tejto vrstve našli predmety rôznej povahy. Išlo predovšetkým o predmety funerálneho charakteru ako terakotové lucerny, ale i iné nádoby zhotovené z terakoty či skla. Nájdené tu boli i sošky - kamenné i bronzové a niekoľko hroznových spon, ale i dekoratívna keramika akou bol napríklad nález kráteru z Arezza. (Spano 1910, 568) Keramických fragmentov sa tu našlo samozrejme viac - od drobných typov nádobiek, medzi ktorými nechýbali balzamáriá po veľké vázy (Mau 1890, 280). Mimo týchto predmetov tu boli nájdené napríklad i drobné zvieracie kosti (Spano, 1910, 568), ale i kosti väčších zvierat, medzi ktorými napríklad nechýbali ani kosti koni (Mau 1890, 280). Indikujúcim faktorom, že sa jednalo už v dobe prvého storočia nášho letopočtu o skladiště boli i nálezy stavebného materiálu a drevené neidentifikovateľné fragmenty. Našli sa tu však i mince a dokonca dve columelle dedikované dvom otrokom a mnoho ďalších fragmentárnych doštičiek, na ktorých boli nájdené neúplné ŕúnerálne inskripcie (Emmerson 2010, 79; Vivanet 1889, 281). Na samom vrchu tejto stratigrafickej vrstvy sa našli i zbytky antickej vegetácie. Jednotlivé nálezy v celkovom kontexte boli dobovými i súčasnými autormi interpretované s jednoznačným konečným názorom. Táto schola, rovnako ako i susedná stavba dedikovaná Marcoví Alleiovi Minioví, v čase výbuchu už nebola dlhšiu dobu používaná. O presnom čase, kedy nastal zlom vo využívaní je možné sa len dohadovať. Obecne príjmaným názorom zostáva, že tento úpadok nastal po ničivom zemetrasení v roku 62 a od tej doby boli tieto scholy bez údržby (Campbell 2015, 299; Emmeson 2010, 79; Vivanet 1889, 281). Umiestnenie ŕúnerálnej urny so zostatkami zosnulého Marca Tullia zostáva tak ako v prípade ostatných schol otázkou. V dobe výskumu, na konci 19. storočia vynaložil Mau snahu nájsť miesto tejto urny. Podľa jeho teórie sa tieto ostatky mohli nachádzať či už pod samotnou scholou alebo za ňou na mieste, ktorú obkolesoval zadný múr. V roku 1890 sa pokúsil toto miesto preskúmať, i keď výskum pod samotnou 79 scholou bol komplikovaný a preto sa dostal iba do určitej časti. Jeho teória o uložení týchto ostatkov sa však nepotvrdila (Mau 1890, 281). S ďalším pokusom, ktorý mal nájsť urnu prišiel počas výskumu v roku 1910 Spano. Ten sa zameral čisto na priestranstvo, ktoré sa nachádzalo za scholou. Bohužiaľ jeho popis tejto časti výskumu ako poukazuje Emmersonová (Emmerson 2010, 81) je príliš stručný a nemá dostatočnú výpovednú hodnotu. Našli sa tu rôzne predmety funerálnej povahy, ktoré sú podrobnejšie popísané vyššie ako napríklad lampičky, sošky či spony. Po neúspešnom hľadaní urny nakoniec tento priestor Spano interpretoval ako funerálnu záhradu, ktorá bola súčasťou tejto scholy (Spano 1910, 569). Čo sa týka datovania tejto štruktúry, spadá jej výstavba tradične do obdobia raného principátu, či vlády Augusta. Avšak v prípade datácie tejto scholy je možné toto obdobie, ktoré trvalo od roku 27 p. n. 1. do roku 14 n. L, aspoň čiastočne zúžiť. Campbellová vo svojej práci uvádza datovanie tejto hrobky do rozmedzia 27. rokom p. n. 1. a 2. rokom n.l. (Campbell 2015, 300). Je však diskutabilné, či je túto datáciu možné považovať za správnu. Z troch totožných nápisov3 5 , ktoré sa nachádzajú na nekropole za bránou Nocerou je zrejmé, že Marcus Tullius, mimo tituly a stavebnú činnosť, ktorá je popísaná nižšie, usporiadal i gladiátorské hry v Pompejach. Tieto hry sa mali odohrať medzi 4 - 7 . novembrom. Konkrétna datácia, ktorá by špecifikovala rok, kedy sa tieto hry odohrali, sa neudáva. Alison Futrellová zastáva názor, že tieto hry boli Marcom Tulliom usporiadané v dobe počiatkov jeho politickej kariéry a dodáva, že práve tieto hry mohli dopomôcť naštartovaniu jeho kariéry (Futrell 2006, 45). Podobný názor o datovaní týchto hier zastáva aj James Franklin. Podľa jeho domnienky by chýbajúce zmienky o jeho tituloch, ale i o jeho výstavbe chrámu Fortuny Augusty naozaj mohli indikovať, že tieto hry boli usporiadané už nejaký čas predtým, čo tento chrám dal postaviť v roku 3 n. 1. (Franklin 2001, 29). Každopádne, z uvedeného a nižšie zmieneného vyplýva, že v dobe na prelome letopočtu musel byť Marcus Tullius ešte nažive, čo posúva datovanie tejto scholy do obdobia nášho letopočtu. Samozrejme, nie je možné vylúčiť, že mu táto schola bola postavená ešte pred jeho smrťou, čo môže byť i indikátorom chýbajúcich titulov na tejto schole. 3 5 Venat(io) et glad(iatorum) par(ia) X X / M(arci) Tulli / pug(nabunt) / Pom(peis) / pr(idie) Non(is) VIII VII Idu(s) Novembr(es) (CIL LV 9979-9981) 80 5.5.1.1 Život Marca Tullia Dedikačný nápis, ktorý sa našiel v spojitosti so scholou Marca Tullia bohužiaľ nedokladá jeho tituly a postavenie v spoločnosti. Avšak to, aké úrady behom svojho života zastával je možné dozvedieť sa zo stavby, ktorú dal postaviť. V dobe posledného desaťročia pred našim letopočtom a v prvých rokoch J nášho letopočtu sa na území vtedajšieho 1 impéria stavajú chrámy, ktoré sú dedikované Augustovi, väčšinou v spojitosti s ďalším božstvom. Pompeje neboli výnimkou. Práve tu, v epicentre všetkého diania priamo na fóre, dáva Marcus Tullius v roku 3 n. 1. postaviť chrám Augusty Fortuny, ktorý je ako Obrázok 36 Plán chrámu Fortuny Augusty Z názvu vyplýva, dedikovaný božstvu neďaleko fóra, postavený Marcom Tulliom Zdroj: Zanker 1998 Fortune a cisárovi Augustovi (Westfall 2008, 136). Ide o typický frontálny italický chrám postavený v korintskom slohu s jednou cellou, ktorý sa nachádzal na križovatke dvoch rušných ciest, ktoré nesú názov Via di Nola a Via del Foro (Obr. 36) (Zanker 1998, 83). V Pompejach to bol prvý chrám dedikovaný cisárovi a Marcus Tullius ho podľa nápisu3 6 postavil na vlastné náklady a dokonca na území, ktoré patrilo do vlastníctva jeho rodiny (Ling 2008, 122). V tejto dobe sa mal Marcus Tullius nachádzať na vrchole svojej úradníckej kariéry. V čase, kedy dáva tento chrám postaviť mal na konte už niekoľko titulov. Ako býva zvykom v prípade pompejských schol, ktoré sú dedikované mužovi i Marcus Tullius zastával úrad duovira s poverením vykonávať legitímne nariadenia. Na svojom konte mal však i titul quinqueniales, no je zrejmé, že patril i do kňazského kolégia ako augur a rovnako mu náležal typický augustánsky titul tribunus militum a populo, čo bol čestný 3 6 M(arcus) Tullius (M)arci f(ilius) d(uum) v(ir) i(ure) d(icundo) ter(tium) quinq(uennalis) augur tr(ibunus) mil(itumu) / a pop(ulo) aedem Fortunae August(ae) solo et peq(unia) sua (CIL X 820) 81 VÍJ ilc! Foto titul ktorý bol udeľovaný najvýznamnejším príslušníkom nobility z poverenia samotného Augusta (Zanker 1998, 82). Mimo zmieneného chrámu, sa na fóre v Pompejach spája s Marcom Tulliom ešte jedna pamiatka. Ide o bronzovú jazdeckú sochu muža odetého v tóge, ktorá sa nachádzala taktiež v severnej časti fóra hneď vedľa zmieňovaného chrámu Fortuny Augusty (Obr. 37) (Zanker 1998, 84). Konkrétne umiestnenie tejto sochy spája Katherine Welchová s takzvaným Caligulovým oblúkom, na ktorom táto socha mala stáť, pretože sa v mnohých fragmentoch našla práve pod týmto oblúkom. I keď sa názov tohto oblúku spája s neveľmi obľúbeným cisárom, je možné, že tento oblúk bol postavený k ucteniu pamiatky pompejského občana. Dedikácia tejto sochy nie je jednoznačná. Welchová uvádza, že črty tejto sochy sú podobné portrétom, ktoré zobrazovali Tiberia ešte pred nástupom k moci. Podľa nej je ale táto podobnosť naznačená hlavne kvôli dobovému štýlu portrétov, na ktorú mala cisárska rodina veľký vplyv. Ide o muža v strednom veku, odetého v sandáloch aké nosili rímsky senátori. Práve blízkosť tohto oblúku a samotnej sochy s chrámom Fortuny Augusty utvrdzuje Welchovú vtom, že táto socha mohla byť dedikovaná práve Marcoví Tulliovi. Každopádne, výnimočné na tejto soche je to, že sa nenachádzala v kolonádach pozdĺž fóra ako to bývalo zvykom, ale vo výške niekoľkých metrov (Welch 2008, 554). Je však otázne, či túto sochu na jeho počesť dali postaviť až po jeho smrti jeho nasledovníci, alebo či si ju dal postaviť on sám. Ak by sa skutočne jednalo o Marca Tullia, znamenalo by to, že mal z spomedzi úradníkov a celkovo pompejskej aristokracie nemalé výhody a právomoci, ktoré sa nedostali ani jeho rovesníkom. 82 Je zrejmé, že rodina Tullii patrila k pompejskej najvyššej elite v dobe principátu. Podľa niekoľkých autorov pochádzala rodina Tullii priamo z Ríma. Do Pompejí sa časť tohto rodu dostala v dobe občianskej vojny, kedy po boku diktátora Sully obsadili mesto (Reinfjord 2011, 18). i,, Po dobytí mesta a usadení veteránov sa rodina Tullii zaradila medzi pompejskú elitu a jej členovia začali vykonávať rôzne úradnícke funkcie (Wilkinson 2017, 43). Mimo spojitosti so Sullom, ktorému rod Tullii slúžili má Obrázok 37 Jazdecká socha ktorá bola umiestnená na tento rod pokrvnú náväznosť Caligulovom oblúku. Pravdepodobne sa jedná o Marca Tullia. „ l w . , . . . , , Zdroj: Welch 2008 i na d alsiu známu historickú postavu a to na Marca Tullia Cicera, slávneho rečníka z dôb Cézara. Prvým faktom, ktorý by potvrdil toto rodinné spojenie je samozrejme totožné praenomen a nomen Cicera a Marca Tullia. Druhý fakt, ktorý zmieňuje vo svojej práci Dyer je nález sochy životnej veľkosti, ktorá sa mala nachádzať v zmieňovanom chráme Fortuny Augusty. Neuvádza síce dedikáciu tejto sochy, no podľa neho nesie daná osoba určitú podobnosť s Cicerom (Dyer, 1867, 137). Z vyššie uvedeného vyplýva, že Marcus Tullius nielenže patril na špičku pompejskej nobility, ale že sa svojou stavebnou činnosťou a minimálne jednými gladiátorskými hrami, ktoré usporiadal obecne tešil obľúbenosti z radov pompejských občanov. 83 5.5.2 Schola Marca Alleia Minia Druhá schola v poradí, zhotovená z tufu (Obr. 38), bola dedikovaná Marcoví Alleiovi Minioví a nachádzala sa v tesnej blízkosti vyššie uvedenej scholy Marca Tullia. Jedná sa tradične o štruktúru vo forme polkruhovej lavičky, ktorá je dekorovaná po bočných stranách rytou výzdobou vo forme drápov, ktoré bývajú interpretované ako levie či gryfie. Vstup do priestoru na sedenie zabezečujú dva schodíky, ktoré sú umiestnené vpredu uprostred zvýšenej platformy. Táto schola je dlhá necelých 7 metrov, konkrétne 692 centimetrov, široká 339 centimetrov a jej výška nepresahuje ani meter pretože meria iba 70 centimetrov (Campbell 2015, 301). Obrázok 38 Schola Marca Alleia Minia za Stabijskou bránou. Bočný pohľad. Zdroj: Emmerson, 2010 Podobne ako v prípade susednej scholy, bola i táto štruktúra obohnaná múrom, ktorý ju obkolesoval z bočnej a zadnej strany vymedzujúc tak priestor za ňou. (Obr. 33 a 34). V prípade tejto scholy však tento múr za ňou vymedzuje omnoho menej priestoru ako v prípade vyššie zmienenej susednej scholy (Mau 1890, 280). I tento priestor bol počas výskumných prác preskúmaný a jeho využitie i následný osud je totožný s priestorom, ktorý sa nachádza za scholou Marca Tullia. I tu výška antickej stratigrafickej vrstvy presahovala výšku samotnej lavičky, takže s najväčšou pravdepodobnosťou v čase výbuchu už nebola nejakú dobu používaná (Emmerson 2010, 79). I tu sa v období výskumu našli predmety rôznej povahy - od stavebného materiálu po fragmenty fúnerálnej povahy ako balzamáriá, lampičky, fragmenty sošiek a inskripcií (Mau 1890, 280). Táto schola bola nájdená počas výkopových prác, ktoré sa na tejto ploche uskutočnili v lete roku 1889 Antoniom Soglianom. Na rozdiel od predošlej scholy, bola 84 dedikácia tejto jasná hneď, pretože inskripcia nesúca meno zosnulého sa nachádza pozdĺž operadla, podobne ako v prípade dedikácie na schole za Herkulanejskou bránou, ktorá patrila Mamii (Vivanet 1899, 280). M(arco) Alleio Q(uinti)f(ilio) Men(enia tribu) Minio Hv(iro) i(ure) d(icundo) locus sepulturae publice datus ex d(ecreto) d(ecurionum) (Campbell, 2015, 302) Z uvedeného nápisu vyplýva, že i Marcus Alleius Minius zastával počas svojho života minimálne raz úrad ako duovir a miesto pre hrobku, rovnako ako samotná schola mu boli venované z poverenia decuriones. Zaujímavosťou inskripcie, ktorá sa nachádza na tejto schole je samotné vyjadrenie mena zosnulého. V tomto unikátnom prípade je mimo samotného mena Marca Alleia Minia zmienená i rodová príslušnosť jeho otca Quinta, ktorý patril k tribu Meneii (Emmerson 2010, 78). Datácia tejto scholy je tak ako každá iná datovaná do obdobia vlády cisára Augusta, teda do rozmedzia medzi rokom 27. p.n.l. až do roku 14 n. 1. Bohužiaľ vzhľadom na chýbajúce doklady o živote Marca Alleia Minia nie je možné túto scholu datovať do tohto obdobia s určitou presnosťou. Podľa Emmersonovej je zmienka o ňom v spojitosti s touto scholou jediná a žiadny iný nápis, ktorý by niesol jeho meno bohužiaľ nebol dodnes nájdený (Emmerson 2010, 78). Ako jediný argument pre datovanie tejto štruktúry do raného principátu uvádza Emmersonová i Campbellová jej formu a štruktúru, ktorá sa napádané podobá scholám Aula Veia a Mamia za Herkulanejskou bránou. Itie sú síce datované do obdobia vlády Augusta bez bližšej špecifikácie, avšak v ich život je v tomto prípade doložený ich stavebnou činnosťou (Campbell 2015, 302; Emmerson 2010, 78). I v prípade tejto scholy zostáva umiestnenie tela zosnulého Marca Alleia Minia otázkou. Mau samozrejme počas svojej snahy vypátrať pozostatky Marca Tullia pod a v okolí jeho scholy vynaložil rovnako snahu nájsť funerálnu urnu Marca Alleia Minia. Bohužiaľ však neúspešne. Na jednu stranu uvádza hypotézu, podľa ktorej sa tieto ostatky oboch zosnulých nachádzali pod ich scholami. Počas jeho výskumu, ktorý mu čiastočne dovolil pod tieto štruktúry nahliadnuť, však nebola žiadna urna ani doklady o kremácií doložené. Na druhú stranu však sám uvádza, že v dobe, z ktorej obaja 85 zosnulí pochádzali by bolo neuctivé, hlavne s prihliadnutím na ich vysoké postavenie, ak by sa tieto ostatky nachádzali pod týmito lavičkami, kde by na nich denne sedeli desiatky ľudí prúdiacich do a z mesta (Mau 1890, 282). 5.5.2.1 Život Marca Alleia Minia O živote Marca Alleia Minia nie sú dochované žiadne doklady. Z epigrafických je nápis na schole, ktorá mu bola dedikovaná jediný svojho druhu a žiadne iné bohužiaľ neboli dodnes nájdené (Emmerson 2010, 78). Marcoví Alleiovi Miniovi nie je možné pripísať zásluhy za stavebnú činnosť v Pompejach dôsledkom čoho môže byť i nedostatok informácií o jeho živote. Z dochovaných útržkovitých inskripcií sa javí, že rod Alleii patril kpompejskej elite, ktorá dala slobodu mnohým svojim otrokom. Dochované nápisy ukazujú dve časti či generácie rodiny Alleii. Tá prvá pochádzala z doby konca republiky a nástupu julsko-claudiovskej dynastie, zatiaľ čo tá druhá z obdobia vlády Fláviovcov (Campbell 2015, 118). Druhá generácia rodu v tejto práci spomenutá vzhľadom na neskorú datáciu už spomenutá nebude. Z nápisu3 7 , ktorý sa dochoval na jednej z hrobiek z nekropoly za Herkulanejskou bránou, Campbellová vo svojom internetovom článku uvádza (Campbell 2014)3S , že Marcus Alleius Minius mal dcéru Alleiu Decmillu, ktorá na tejto nekropole dala postaviť hrobku svojmu manželovi a synovi. Podľa nej meno Marca Alleia Luccia Libella odhaľuje jeho pôvod a príslušnosť voči rodine Luccii. Prevzatie praenomenu Marcus a nomenu Alleius podľa nej indikuje, že Luccius Libellus bol neskôr adoptovaný Marcom Alleiom Miniom a dcéra Marca Alleia Minia, Alleia Decimilla bola zaňho neskôr vydatá a porodila mu minimálne jedno dieťa. Marcus Alleius Luccius Libellus počas svojho života zastával niekoľko funkcií ako aediles, duovir, quinquennalis a praefect. Ich syn, Marcus Alleius Libellus podľa nápisu umrel v mladosti vo veku sedemnástych rokov. Za túto dobu ale stihol vykonávať úrad ako decurio, čo bol podľa 3 7 M(arco) Alleio Luccio Libellae patri aedili/ Ilvir(o) praefecto quinq(uennali) et M(arco) Alleio Libellae f(ilio) / decurioni. Vixit annis XVII. Locus monumenti / publice datus est. Alleia M(arci) f(ilia) Decimilla sacerdos / publica Cereris faciundumcuravit viro et filio (CIL X1036) 3 8 Campbell, V., 2014: A is for Alleius. In Pompeii network wordpres: https://pompeiinetworks.wordpress.com/2014/03/17/a-is-for-alleius/ Navštívené dňa 3.6.2019, 16:38 86 Dyera (Dyer, 1875, 513) titul, ktorý bolo obtiažne ak nie nemožní získať v tak mladom veku . Ako bolo vyššie zmienené, datovanie scholy a potenciálnej smrti Marca Alleia Minia spadá do augustovského obdobia, čiže najneskôr do roku 14 n. 1. (Campbell 2010, 302). Hrobka, ktorú dala postaviť Alleia Decimilla svojmu manželovi a synovi datuje Campbellová do rozpätia rokov 30-40 (Campbell 2010, 184). Z datácie týchto dvoch hrobiek a z mladého veku Marca Alleia Libella sa dá usudzovať, že sa so svojim starým otcom Marcom Alleiom Miniom nikdy nestretol, ak aj áno musel Minius umrieť krátko po Libellovom narodení. Je otázne či mohlo byť meno a postavenie Marca Alleia Minia natoľko vplyvné, že z jeho mena ťažil ešte aj jeho vnuk po jeho smrti. Je možné usudzovať že v prípade jeho titulu zohrala rolu i jeho rodinná príslušnosť voči rodu Alleii celkovo. V prípade že by táto domnienka mohla byť správna, je zaujímavé, že sa o Marcoví Alleiovi Miniovi nedochovali žiadne správy, ktoré by aspoň čiastočne osvetľovali jeho život a dôvod, že mu bola dedikovaná tak prominentná stavba, akou bola schola. Posledná otázka ktorá vyvstáva je, či Marcus Alleius Minius nemohol žiť a umrieť neskôr ako sa obecne udáva a teda či jeho schola nemôže byť mladšia a patriť aspoň zhruba do rovnakého obdobia ako hrobka, ktorú dala postaviť Alleia Decimilla. 5.5.3 Schola s neznámou dedikáciou Táto schola (Obr. 39) bude bohužiaľ popísaná iba v stručnosti vzhľadom na jej umiestnenie pod zástavbou moderného mesta. O objavení a identifikovaní tejto scholy sa zmieňuje vo svojom článku z roku 1890 Mau. Túto scholu popisuje v spojitosti s výskumom, ktorý sa na tejto nekropole udial v lete roku 1889 (Mau 1890, 278). Jej výskum bohužiaľ nebol možný ani V nasledujúcich rokoch Obrázok 39 Neznáma schola (c) za Stabijskou bránou. Umiestnenie voči modernej zástavbe z dôvodu umiestnenia moderného domu, ktorý j e viditeľné na Obrázku č. 32 . , . . . . Zdroj: Emmerson 2010 - priblíženie na scholy sa nachádza priamo nad touto stavbou (Emmerson 2010, 78). Jediné, čo je o tejto schole možné s istotou tvrdiť je to, že jej tvar, je tak isto ako v prípade každej scholy v Pompejach vo forme polkruhovej lavičky. 87 Nachádza sa vtěsnej blízkosti zvyšných dvoch schol, ktoré sú na tejto nekropole odkryté, konkrétne hneď vedľa scholy Marca Alleia Minia, ako je možné vidieť na priloženom obrázku (Mau 1890, 278). Bohužiaľ všetky ostatné údaje o dedikácií, datácií a výzdobe zostávajú neznáme. I keď je o mnohých aspektoch v súvislosti s touto scholou možné iba špekulovať jej existencia predsa len budí nejednu otázku. V prípade porovnania s umiestnením a počtom ostatných schol, je nekropola za Stabijskou bránou predsa len špecifická. Na ostatných nekropolách, ktoré sú popísané v celej tejto kapitole sa počet schol nachádza samostatne alebo v páre. Zastúpenie týchto schol v počte tri je na tejto nekropole značne neobvyklý. Zostáva otázne, čo za týmto celkovým počtom mohlo stáť. Je treba zmieniť i umiestnenie tejto scholy s prihliadnutím na jej susedné polkruhové štruktúry. Ako bolo spomenuté vyššie, obe vedľajšie scholy sú zozadu obohnané múrom. Tento múr je však, ako je načrtnuté na obrázkoch vyššie (Obr. 32- 34), ukončený v závislosti s priľahlou scholou Marca Alleia Minia. Ako je vidno na pláne tejto nekropole i na priblížení na spomenuté tri scholy, tento múr mohol byť potenciálne dlhší, pretože zasahuje do tejto tretej, neznámej scholy. Mohlo by to ozrejmiť prinajmenšom datáciu tejto scholy. Je možné, že táto schola datačne nespadala do obdobia výstavby predošlých dvoch. Mohla byť potenciálne mladšia čím muselo byť murované ohradenie scholy Marca Alleia Minia narušené. Alebo bola naopak staršia a murovanie vedľajšej polkruhovej štruktúry nemohlo byť dokončené v závislosti na túto neznámu scholu. Lenže ak by táto schola bola potenciálne mladšou ako tá dedikovaná pre Alleia je zvláštne, že bola postavená s takýmto zvláštnym odstupom od brány. Bohužiaľ hypotézy ohľadom tejto scholy nebudú môcť byť zodpovedané. Jediné, čo by mohlo ozrejmiť okolnosti týkajúce sa tejto scholy, je len jej podrobnejšie preskúmanie a to, vzhľadom na jej umiestnenie, nieje v momentálnej dobe možné. 88 6 Vyobrazenie schol a exedier v antickom i modernom umení Zakončenie kapitoly, ktorá sa venuje štruktúram typu schola bude popisovať tieto ŕúnerálne stavby v kontexte vyobrazenia v umení. Keďže sa nejdená o hlavné jadro práce než o doplnok budú tieto vyobrazenia popísané v stručnosti s doplnenou obrazovou prílohou. Z dochovaných antických fresiek a mozaík bohužiaľ žiadne nevyobrazujú pompejské ŕúnerálne záhrady, na ktorých by bolo možné identifikovať konkrétnu scholu. I napriek tomu však existuje jedno antické vyobrazenie tejto polkruhovej štruktúry vo forme mozaiky a to práve z Pompejí. Táto mozaika, nazývaná Mozaika filozofov bude popísaná nižšie. Mimo tejto mozaiky budú stručne popísané vyobrazenia z modernej doby, ktoré už sú však viazané na konkrétne identifikovateľné pompejské scholy. Tieto maľby vznikali väčšinou v čase prvých výskumov v 18. a 19. storočí. 6.1 Mozaika filozofov Táto mozaika sa na území Talianska našla v dvoch exemplároch. Prvá, nájdená neďaleko Pompejí vo ville T. Siminia Stephana (Griffiths 2015, 151) v Torre Annunziate, ktorá je dnes úložná v múzeu v Neapole a druhá, popísaná Winckelmannom, ktorá bola nájdená v Sarsine na území severnej Umbrie (Elderkin 1935, 92), ktorá sa dnes nachádza vo Ville Albani (Brendel 1977, 1). Ako zmieňuje vo svojej práci George W. Elderkin, obe tieto mozaiky mohli byť kópiou nedochovaného, pravdepodobne helenistického obrazu. Dodáva, že kópia nájdená v Sarsine je značne nedokonalejšou než tá, ktorá sa našla v Pompejach {Elderkin 1935, 92). Z tohto dôvodu ako i s prihliadnutím na jadro práce, ktoré je o Pompejach, bude popísaná iba mozaika, ktorá bola nájdená v Torre Annunziate. Prvýkrát túto mozaiku (Obr. 40) popisuje Sogliano, krátko po jej nájdení 14. júla v roku 1897 na súkromnom pozemku madam Giuditty Masucci ď Aquiny (Sogliano 1897, 337) . Celkový rozmer tejto mozaiky i s rámom vo forme girlánd dosahuje 85 x 86 centimetrov, samotný výjav filozofov bez okrajov meria 64 x 65 centimetrov (Brendel 1977, 2) a je vytvorená z mramorových tesserae (Sogliano 1897, 89 338). Ústredným motívom tejto scenérie je zobrazenie siedmych mužov, pravdepodobne filozofov ako už vyplýva z názvu. Dvaja z vyobrazených mužov stoja po stranách ústrednej skupinky piatich filozofov, ktorí sedia na polkruhovej lavičke (Brendel 1977, 5-6). Práve táto lavička, je veľmi nápadne podobná scholam, ktoré v tejto práci boli zmienené. Nielen svojím polkruhovým tvarom, operadlom, ktoré sa tiahne pozdĺž celej štruktúry ale i dekoráciou vo forme levieho či gryfieho drápu, ktorá sa nachádza po stranách a slúžila ako bočná podpera (Sogliano 1897, 338). Túto dekoráciu je možné na tejto mozaike vidieť medzi prvou a druhou osobou vľavo. O umiestnení scenérie tejto mozaiky vedú bádatelia diskusie39 , obecne prijímaným názorom však zostáva, že sa tento výjav pravdepodobne odohráva v Aténach (Elderkin 1935, 93; Brendel 1977, 6). Ak je toto tvrdenie pravdivé a táto mozaika by skutočne zobrazovala scenériu, ktorá sa neodohrávala v Pompejach, vtom prípade je nutné túto polkruhovú štruktúru nazvať exedrou než scholou, keďže ako scholy sú nazývané iba štruktúry, ktoré sa nachádzajú v Pompejach ako je vysvetlené v metodológií práce. Sogliano však na druhú stranu vidí nápadnú podobu tejto štruktúry so scholami, ktoré sa nachádzajú v Pompejach. Argumentuje i na príklade horologia (Sogliano 1987, 338), ktoré sa nachádza na stĺpe na mozaike v hornej časti uprostred (Brendel 1977, 2). Horologium bolo skutočne súčasťou i jednej Pompejskej scholy, ktorá sa nachádza na Trojuholníkovom fóre v južnej časti mesta. Avšak forma tohto pompejského horologia je úplne iná, vzhľadom na fakt, že sa nenachádza na vrchole stĺpu ako v prípade mozaiky ale je umiestnené priamo na schole. Konkrétnemu popisu tejto scholy je vyhradená samostatná podkapitola vyššie. 3 9 Súhrnné poznatky a hypotézy ohľadom umiestnenia tejto scenérie v rámci topografie popisuje vo svojom článku Griffiths, A. 2016: Navel-gazing in Naples? The Painting behind the "Pompeii Philosophers". In Syllecta Classica, vol. 27, pp. 151 - 166 alebo Elderkin, G. W. 1935: Two Mosaics Representing the Seven Wise Men. In American Journal of Archaeology, vol.39, pp. 92-111 90 91 6.2 Vyobrazenie pompejských schol v modernom umení Prvé náčrty nielen schol ale i ostatných pamiatok z Pompejí pochádzajú už zdoby raných výskumov, z prelomu 18. a 19. storočia. Vzhľadom na obdobia výskumov jednotlivých nekropolí budú v tejto časti práce popísané iba scholy z nekropole za Herkulanejskou bránou a schola, ktorá sa nachádzala na Trojuholníkovom fóre. Z obdobia polovice 19. storočia pochádza romantizované vyobrazenie scholy, ktoré sa nachádza v diele francúzskeho architekta Charlesa Francoisa Mazoisa. Konkrétne v štvrtej časti svojej zbierky popisuje i Trojuholníkové fórum s priľahlými stavbami a tento popis dopĺňa o náčrt priľahlej scholy (Obr. 41) (Mazois 1838, 18-22; de Waele et al. 2001, 22-26). Nedlho potom v roku 1890 vydáva knihu Friedrich von Duhn v spolupráci s Louisom Jacobim. V tejto knihe mimo iného popisujú i oblasť Dórskeho chrámu a Trojuholníkového fóra (von Duhn - Jacobi 1890, 17-19) a tento popis dopĺňajú o farebnú ilustráciu, ktorá zobrazuje scholu z Trojuholníkového fóra v rámci stratigrafickej situácie (Obr. 42) (von Duhn - Jacobi 1890, 38). Obrázek 41 Vyobrazenie scholy na Trojuholníkovom fóre, 1838 Zdroj: z dôvodu lepšej kvality obrázku bol tento náčrt prebratý z de Waele et al. 2001 92 f na#Nua.mn..,;.».., AVS5ENANSICHT DER STADTMAVER , * *u.mt J «"IUK1.II >•«!/« . . . . . AM ŕOftVU r a i A N O V L t í E , . , _ „ . ( « « i « M « " . VAyr»V>r«« Obrázok 42 Vyobrazenie scholy na Trojuholníkovom fóre, 1890 Zdroj: von Duhn - Jacobi 1890 I nekropola za Herkulanejskou bránou patrila k oblasti, na ktorej prebiehali prvé výskumy už od 18. storočia. Práve scholy na tejto nekropole patria k naj zobrazovanějším v umení tohoto ale i neskoršieho obdobia. Z roku 1789 pochádza vyobrazenie Anny Amálie, Sasko-Weimarskej vojvodkyne, ktorá sedí na schole dedikovanej Mamii. Podľa Erica Moormana vznikol tento obraz počas poznávacej cesty Johanna Wolfganga Goetheho sprevádzaného Johannom Heinrichom Wilhelmom Tischbeinom, ktorému sa tento obraz pripisuje. Podľa všetkého bola zmienená vojvodkyňa Goetheho mecenáškou (Moorman 2015, 150). Dnes sa tento obraz (Obr. 43) nachádza v národnom múzeu v zbierke Goetheho a Schillerovho archívu v meste Weimar v Nemecku.4 0 4 0 Internetová stránka na zmienené muzeum: https://www.klassik-stiftung.de/en/goethe-and- schiller-archive/the-archive/ 93 Ďalším maliarom z obdobia konca 18. storočia, ktorý našiel inšpiráciu v ruinách Pompejí a bol dokonca Goetheho priateľ, bol maliar nemeckého pôvodu Philipp Hackert (Harris 2014, 87). V devädesiatych rokoch 18. storočia vytvoril šesť obrazov antického mesta. Práve jeden z týchto obrazov z roku 1793 vyobrazuje scholy Mamie a Aula Veia na nekropole za Herkulanejskou bránou (Obr. 44) (Gardner Coates et al. 2012, 54). Obrázek 43 Tischbeinov obraz zobrazujúci vojvodkyňu Annu Amáliu na schole, ktorá bola dedikovaná Marnit, nekropola za Herkulanejskou bránou, 1789 Zdroj:https://journals.openedition.org/appareil/1425?lan g=en Obrázok 44 Vyobrazenie scholy Aula Veia (vľavo) a kňažky Mamie (vpravo) za Herkulanejskou bránou, 1793 Zdroj:https://www.pompeiiinpictures.com/pompeiiinpictures/Tombs/tombs%20hgw04.htm 94 Ďalšia zo skíc, ktorá vyobrazuje túto nekropolu pochádza od talianskeho maliara a rytca Francesca Piranesiho. Ten v rokoch 1804 - 1807 vydal zbierku s názvom Antiquités de la Grande Grěce, pozostávajúca z troch častí. V tomto diele uverejnil svoje maľby ktoré vyhotovil počas svojho pôsobenia v mestách zasiahnutých výbuchom Vezuvu v roku 79 n. 1. (Gardner Coates et al. 2012, 17) V jednom z týchto troch zväzkov hneď v prvej časti zachytil i scholy za Herkulanejskou bránou (Obr. 45) Obrázok 45 Schola Aula Veta (vľavo) a schola Matnie (vpravo). Vyhotovené Francescom Piranesim v roku 1804 Zdroj :https://www.pompeiiinpictures.com/pompeiiinpictures/Tombs/tombs%20hgw04.htm Idealizované vyobrazenie toho ako mohla vyzerať schola Mamie v časoch antiky namaľoval Sir Lawrence Alma-Tadema vo svojom obraze, ktorý nazval Exedra. I on sa v druhej polovici 19. storočia inšpiroval scholou za Herkulanejskou bránou a vo svojom obraze vyobrazil skupinu Rimanov v priestoroch tejto scholy. Naturalistické zobrazenie podtrhuje i jeho snaha čo najvernejšie zobraziť túto scholu i s dekoráciou a dedikačným nápisom. Lenia Kouneni vo svojej práci uvádza, že sa tento obraz z roku 1869 považuje za jednu z jeho nejlepších prác (Obr. 46) (Kouneni 2014, 166). 95 Obrázok 46 Vyobrazenie scholy Matnie za Herkulanejskou bránou, 1869 Zdroj: http://www,the-athenaeum,org/art/detail,php?ID=267245 96 7 Vybrané príklady exedier vo východnom Středomoří Ako už bolo zmienené v úvode práce, pôvod týchto polkruhových štruktúr slúžiacich na oddych je možné nájsť vo východnom Středomoří. Tieto stavby však v literatúre nesú pomenovanie exedra. Pre lepšiu orientáciu bude tento termín dodržaný a pojem exedra bude označovať všetky polkruhové štruktúry mimo Pompejí. V prípade odkazovania na nejakú z pompejských polkruhových lavičiek bude využívaný ustálený termín schola. Datovanie týchto exedier býva nejednoznačné. S určitými výnimkami však bývajú tieto stavby datované do obdobia helenizmu (323 p. n. 1. - 31 p. n. L). Po pripojení jednotlivých území k rímskemu impériu tieto exedry nemiznú, ale ich existencia a výstavba pokračuje i v období cisárstva (od roku 27 p. n. 1.) (Kristensen 2018, 88). Nie je však možné tvrdiť, že by exedry s rozdelením a pádom rímskeho impéria prestali existovať, pretože ich využívanie a postupný prechod do apsidálnych stavieb je možné vidieť i v rane kresťanskej architektúre (Eadie 1875, 267). S prihliadnutím na jadro práce, ktoré je zamerané na pompejské scholy, budú exedry vo východnom Středomoří popísané iba v stručnosti. Vzhľadom na vysoký počet týchto exedier, ktoré slúžili k odpočinku budú v tejto kapitole popísané iba vybrané príklady v závislosti na ich topografickom umiestnení, typu a funkcie. Prvý typ exedier, rovnako ako pompejské scholy, sa nachádza vo funerálnom kontexte na nekropolách. Tento typ stavieb sa nachádza predovšetkým na území dnešného Turecka. Konkrétne exedry budú popísané na príklade lokality Patara, ktorá sa nachádzala na území antickej Lýkie (Aktas 2008, 235) a v jej blízkom okolí na lokalitách v Sure, Apollónií, Idebessu, v Kybire a Hierapolise (Aktas 2008, 244). Štruktúry, ktoré sa nachádzajú na tejto lokalite majú tvar polkruhovej lavice iba v dvoch výnimkách. Zmienené exedry je možné nájsť na nekropole v Teimusse. Na rozdiel od pompejských schol, ktoré sú vyhotovené z kamených blokov, sú obe tieto exedry vytesané z jediného monolitu. Súčasťou oboch stavieb bola kamenná pohrebná urna, umiestnená na vrchu operadla exedier.Datkcia jednotlivých stavieb ale nie je známa (Aktas 2008,24-4-). (Obr. 47, 48) Polkruhový tvar zmienených exedier je v kontexte lokality Patara výnimočný, vzhľadom na tvar ostatných hrobiek, ktoré sa tu dochovali. Tvar týchto lavíc býva totiž až na zmienené výnimky do tvaru 97 rektangulárneho U. (Aktas 2008, 260-261) Spoločným prvkom exedier, či už polkruhového alebo hranatého tvaru býva dekorácia levích tláp, ktorú je možné vidieť i na štruktúrach pompejských schol. Tento motív podľa Akta§a odkazuje v prípade týchto exedier na bohyňu Kybelé, zvanú tiež matku všetkých bohov, ktorá bola v dobe antiky uctievaná na území malej Ázie (Aktas 2008, 244, 245). Obrázok 47 Exedra s pohrebnou urnou na nekropole v Teimusse Zdroj: Aktas 2008 Obrázok 48 Exedra spohrebnou urnou na nekropole v Teimusse Zdroj: Aktag 2008 98 Polkruhové štruktúry sa na nekropolách na území Turecka objavujú i mimo ŕúnerálneho kontextu. Tieto exedry neplnili funkciu hrobky ale miesta na odpočinok. Vybraný príklad takejto exedry (Obr. 36) sa nachádza napríklad na nekropole Pamukkale v Hierapolise na území bývalej kolónie Phrýgie (D 'Andria 2003, 49). V Hierapolise však treba zmieniť ešte jednu polkruhovú exedru určenú na sedenie. Tá sa nachádzala za mestskými bránami priamo v oktagonálnej časti komplexu Martýria sv. Filipa. Datovanie tejto Obrázok 49 Polkruhová exedra určená na relax, exedry však vyvoláva otázky Hierapolis a usudzuje sa, že je datačne mladšia Zdroj: Archív StephenaKaya, Britská škola v Ríme ako táto kresťanská stavba (Obr. 49) (Yamuchi 2003, 154). Ďalšie typ miesta, na ktorom je možné nájsť antické exedry určené na sedenie sú posvätné okrsky a akropole naprieč východným Středomořím. Počet, ale i tvarová forma, exedier na takýchto miestach nie je uniformný. Ako prvý príklad poslúži Asklépiov okrsok v Epidaure. V dobe neskorého klasického obdobia (400 až 323 p. n. 1.) sa tento okrsok stal jedným z najdôležitejších ozdravovacích svätýň v antike (Kristensen 2018, 89). Exedry sa na tomto mieste začínajú stavať v druhej polovici štvrtého storočia p. n. L. Datačne najmladšie exedry pochádzajú z druhej polovice druhého storočia p. n. 1. Počet exedier na tomto mieste dosahuje až číslo 16 a podľa dochovaných inskripcií na časti týchto štruktúr je známe, že boli stavané alebo na popud samotnej poliš ale i súkromnými osobami. (Kristensen 2018, 92) (Obr. 50) 99 Obrázok 50 Plán Asklépiovho okrsku v Epidaure, exedry vyznačené šedou farbou Zdroj: Kristensen 2018 Výstavba exedier určených na oddych bývala často začatá i na popud najvyšších predstaviteľov vládnucej moci. Takýmto príkladom je exedra, ktorú dal postaviť v Apollovom okrsku v Delfách Atalos I. po dôležitom víťazstve vo vojne s Galmi vdruhej polovici tretieho storočia p. n. 1. (Stillwell 2017, 265). Ďalšiu exedru, ktorá sa v tomto okrsku nachádzala dal postaviť rímsky cisár Hadrián, z čohovychádza i jej pomenovanie Exedra Hadriana. Datovanie stavebnej a rekonštrukčnej činnosti vDlefách cisára Hadriana býva udávané po roku 125 n. 1. (Swain 1991,322). Ďalšou exedrou v poradí, ktorá bola vybudovaná na popud kráľa sa nachádza v Pergamone. Nechal ju postaviť pergamskýkráľ Attalos II v roku 159 p. n. 1. v čase, keď nastupoval na trón (Borrelli 1937, 37, 38). Táto exedra bola vyhotovená z mramoru a stála na 100 vyvýšenom pódiu s troma schodmi. Podľa rekonštrukcie sa na operadle tejto exedry mali nachádzať dekoratívne sochy (Obr. 51) (Estes - Lauriat 1881, 145). Obrázok 51 Náčrt idealizovanej rekonštrukcie exedry Attala II. v Pergamone Zdroj :https://www,deutsche-digitale- bibliothek.de/item/2BUKZZ3K3QCHKPERGOY4MKOOTCCA 6WWO 101 Ďalšie typy exedier, ktoré bývali stavané či súkromnými osobami alebo vrchnými predstaviteľmi poliš bývajú nachádzané v urbánnom kontexte. Takáto exedra sa nachádza napríklad na akropole antického mesta Lindos na na Rhode. Táto kamenná exedra tu bola postavená na komemoráciu víťaznej námornej bitky v roku 180 p. n . 1. a mala slúžiť i ako miesto schôdzok najvyššej nobility z Lindosu (Fant - Reddish 2003, 116) Táto udalosť je i zakomponovaná do celkovej výzdoby exedry. Z toho, čo sa dodnes dochovalo je možné vidieť, že táto exedra mala iluzívne predstavovať práve loď (Obr. 52) (Ma 2013, 255). Obrázok 52 Pohľad na exedru na akropole, Lindos Zdroj: https://theislandofrhodes.com/the-acropolis-of-lindos-in-rhodes/ V blízkosti akropole na Lindose však stála ešte jedna exedra, ktorej typ je možné nájsť na viacerých lokalitách. Ide o rodinný monument, ktorého súčasťou bývala práve polkruhová lavica na sedenie. Za touto lavicou sa zvyčajne na vystupujúcej báze nad lavičkou čneli bronzové postavy členov danej rodiny. Takéto typy exedier bývali väčšinou stavané na hlavných cestách, cez ktoré viedli procesie aby plnili ako reprezentatívny tak funkčný účel. V Lindose dala takúto exedru postaviť napríklad rodina Pamphilidi (Obr. 53) (Dillon 2010, 32). VPriené bola takáto exedra postavená pre obchodníka Demetria Trasibula (Borelli 1937, 39 ) Mimo Lindosu sa takéto typy 102 exedier nachádzali i napríklad v Asklépiovom okrsku v Mesénií, na agore v Priené, obľúbené však boli i na ostrove Délos (Dillon 2010, 32-35). Vyratúvanie antických exedier na území východného Stredomoria by mohol pokračovať donekonečna. So stavbami na tomto území však prichádza komplikácia vo viacerých faktoroch a na pochopenie týchto stavieb treba vziať do úvahy viacero aspektov. V prvom rade to je samotné umiestnenie exedry v rámci topografie, či už na 103 nekopole, posvätnom okrsku či v kontexte urbánneho priestoru. V druhom rade treba brať zreteľ i na dôvod výstavby daných exedier. V prípadoch kráľov a cisárov akými bol napríklad Attalos L, Attalos II. či sám Hadrián treba chápať, že výstavba týcho exedier väčšinou býva podmienená v spojení s výstavbou iných monumentov v okolí, mnohokrát i za účelom propagandy. Rovnako je nutné chápať samotný priestor, v ktorom sa daná exedra alebo exedry nachádzali. Ich potenciálnu náväznosť na blízko stojace monumenty ale i všeobecné chápanie a premenu verejného priestrou v období helenizmu a rímskeho cisárstva. Práve z dôvodu komplexnej problematiky exedier vo východnom Středomoří bola táto kapitola stručným popisom vybraných stavieb. Táto téma má však ďalší bádateľský potenciál a rozhodne si zasluhuje preskúmanie v celkovom socio-kultúrnom, ale i architektonickom kontexte. 104 8 Zhotnotenie výsledkov práce V nasledovných riadkoch budú popísané autorkine závery vyplývajúce z jednotlivých častí práce. Prvá časť práce bola venovaná histórií mesta s prihliadnutím na osídľovanie tohto územia jednotlivými národmi Grékov, Etruskov, Oskov či Samnitov. Na začiatku podkapitoly o Histórií vývoja mesta z pohľadu archeológie a histórie boli predložené tri základné otázky: 1. V akom ozajstnom poradí sem dané národy prichádzali a odchádzali? 2. Kto koho skutočne vytlačil zo spomínaného územia? 3. Je možné tvrdiť, že po porážke jedného kmeňa či národa boli porazení nútení odsťahovať sa v plnej miere alebo, že časť obyvateľov toto územie neopustila, ale koexistovala s novými „prisťahovalcami" v mieri, čím začal byť tento región multikultúrny? Bohužiaľ určiť presné poradie jednotlivých kultúr, ktoré na toto územie prichádzali je komplikované. Je pravda, že v druhej polovici 8. storočia p. n. 1. sa v blízkom okolí už nachádzali mestá, ktoré boli vybudované gréckymi kolonizátormi. Nepotvrdzuje to však fakt, že Pompeje boli v tomto období grécke, keďže názory na dobu a samotné založenie mesta sú diskutabilné. Na druhú stranu ako udávala Jashemská, podľa nej základy najstaršej časti mesta z prelomu 7. a 6. storočia p. n. 1. stoja na etruských základoch avšak oblasť bola naopak kontrolovaná oskánskou populáciou. Z tohto tvrdenia by bolo možné hypoteticky uvažovať, či Pompeje, rovnako ako samotný Rím, nemohli byť založené a vybudované s pomocou Etruskov. Ak by toto tvrdenie bolo pravdivé mohlo by to dokladať fakt, že už v tomto období počiatku mesta nemuselo byť jeho obyvateľstvo homogénne. Doložiteľný multikulturalizmus tohto mesta v 6. storočí p. n. 1. dokazujú i dve významné sakrálne stavby a to chrám Apolla na fóre a Dórsky chrám na Trojuholníkovom fóre, ktoré mohlo plniť funkciu akropole. I druhá otázka predstavuje značné komplikácie. I keď sa história tohto územia niesla v duchu bojov o nadvládu jednotlivých kultúr, nie je možné tvrdiť, či po výhre alebo prehre jedného alebo druhého národa, boli porazení vyhnaní z tejto oblasti. I keď 105 je v architektonickej historií mesta možné vidieť určité rozdiely v stavebných technikách, ktoré sú príznačné pre jednotlivé kultúry, nedokazuje to nadvládu jednej skupiny populácie nad druhou. Na tento fakt nadväzuje záver, vyplývajúci z tretej otázky. Práve na základe archaickej a helenistickej architektúry, štruktúry hradieb ale i nelatinských epigrafických nápisoch, ktoré sa v meste objavovali i na jeho sklonku existencie v prvom storočí n. 1. nie je možné tvrdiť, že obyvateľstvo tohto územia bolo niekedy homogénne. Fakt, že Etruskovia, Gréci i samnitsko-oskánska populácia spolunažívala na tomto území dokladajú i mená a pôvod jednotlivých rodov v Pompejach, ktoré boli spomenuté i v tejto práci. Tvrdenie, že Pompeje boli rímskym mestom nie je správne. Pompeje skutočne boli pričlenené k Rímskej ríši a romanizované po roku 80. p n. 1. avšak populácia tohto mesta ako sa zdá bola zmesou italických kmeňov z vnútrozemia, Grékov a Etruskov už od začiatku existencie. Vo finálnom období mesta sa síce jednalo už o naturalizovaných obyvateľov s rímskym občianstvom, to však neznamená, že je možné uvažovať o striktne latinskej populácií, vzhľadom na komplikovanú históriu osídľovania. Jadro magisterskej práce bolo zamerané na štruktúry typu schola v Pompejach. Predložená práca pozostáva z opisu jedenástich stavieb, ktoré sú umiestnené na jednotlivých pompejských nekropolách. Tento popis bol zameraný na tieto štruktúry všeobecne ale i na osoby, ktorým tieto scholy boli dedikované. Na priložených mapách a grafe (Mapa 1 - 7, Tab. 1) je možné vidieť rozloženie jednotlivých schol v rámci nekropolí s prihliadnutím na pohlavie osôb, ktorým boli tieto stavby dedikované. Na mape (Mapa 1) a grafe (Tab. 2)4 1 vidno, že stavba týchto schol nebola podmienená určitému pohlaviu, keďže tieto tieto scholy a exedra boli dedikované piatim mužom4 2 a štyrom ženám. Vzhľadom na chýbajúce údaje ohľadom dedikácií zostali tri polkruhové štruktúry bez označenia. Ako však ukazuje nasledovný graf (Tab. 3)4 3 mužský element podstatne prevažuje nad tým ženským v kontexte zásluh vybudovania 4 1 N a uvedenom grafe je v prípade scholy na Trojuholníkovom fóre číslo dva. Toto číslo neznamená párový počet schol na tomto fóre ale dvojicu duovirov, ktorí sa o stavbu tejto štruktúry zaslúžili 4 2 pričom o výstavbu scholy na Trojuholníkovom fóre sa pričinili dvaja duoviri spoločne 4 3 N a uvedenom grafe je v prípade scholy na Trojuholníkovom fóre číslo dva. Toto číslo neznamená párový počet schol na tomto fóre ale dvojicu duovirov, ktorí sa o stavbu tejto štruktúry zaslúžili 106 daných schol. V tomto prípade sa jedná o scholu Arellie Tertully a Aesquillie Polly, ktoré síce boli dedikované ženám ale o ich výstavbu sa pričinili ich manželia. p 11Porta Porta Herculanea Vesuv i a Porta Nola Porta Nocera Porta Stabia Forum Triangolare IMekrapola Tabuľka 1 Zobrazenie počtu schol a exedier na jednotlivých nekopolách Zena I Muž I Bez identifikácie Porta Porta Vesuvia Porta Nola Porta Nocera Porta Stabia Forum Herculanea Triangolare Mekropola Tabuľka 2 Zobrazenie schol a exedier na jednotlivých nekropolách s prihliadnutím na osobu, ktorej bola schola dedikovaná 107 Zena Muž Bez identifikácie Porta Porta Vesuvia Porta Nola Porta Nucena Porta Stabia Triangular Herculanea Fórum Mekropola Tabuľka 3 Zobrazenie schol a exedier na jednotlivých nekropolách v závislosti na pohlaví osobe, ktorá ju dala postaviť V práci bola pozornosť upriamená i na pôvod spomenutých ľudí. Jednotlivé zastúpenie osôb z rozličných etnických skupín je možné vidieť na priloženom grafe (Tab. 4). Tento graf dokladá, že stavba schol nebola podmienená ľuďom, ktorých pôvod patrí k jednému určitému etniku. Kampánskeho (oskánskeho či samnitského) pôvodu mali byť štyria predstavitelia, konkrétne Mamia, Arellia Tertulla, a duoviri z rodu Herennii - Marcus Herennius Epidianus aNumerius Herennius Celsus. Etruského pôvodu mali byť naopak členovia rodiny rodu Veii, konkrétne Aulus Veius a Veius Frontus, ktorý dal postaviť scholu svojej manželke Arelii Tertulle. Jediná zosnulá, ktorej pôvod býva spätý s gréckym národom je Eumachia. Na druhú stranu pôvod Marca Tullia bol latinský, pretože ako už bolo zmienené v kapitole o jeho schole, rod Tullii mal do Pompejí prísť z Ríma po Sullovom víťazstve. Etnicky neznámeho pôvodu tak zostáva Aesquillia Polia, Marcus Alleius Minius z rodu Alleiov a Lucius Sepunius Sandilianus z rodu Sepuniov. 108 Kampánsky/ Etruský pôvod Grécky pôvod Latinský pôvod Neznámy pôvod oskánsky pôvod Tabuľka 4 Zobrazenie kultúrneho pôvodu jednotlivých osôb, spojených s dedikáciou alebo výstavbou scholy Ako bolo zmienené v úvode kapitoly o scholach, už Zanker vo svojej práci udáva, že osoby spojené s výstabou týchto štruktúr sú rodovo prepojení. V popise života jednotlivých osôb je tieto prepojenia skutočne možné vysledovat'. Medzi prvú skupinu osôb, ktorá bola rodinne prepojená je rodina Veii s rodinou Arellie Tertully. Aulus Vems, ktorého schola sa nachádza za Herkulanej skou bránou bol otcom Veia Fronta, ktorý dal postaviť scholu svojej manželke Arellii Tertulle za bránou Vesuviou. Aulus Veius teda bol svokrom Arellie Tertully. Bohužiaľ ďalšie prepojenia rodu Veii či Arellii na ostatných zosnulých, ktorým sú dedikované scholy nie je možné vysledovat'. Druhú skupinu rodinného prepojenia je možné vysledovat' na viacerých príkladoch. Aj keď tieto rodinné vzťahy nie je možné považovať za tak blízke ako v prípade scholy Aula Veia a Arellie Tertully, možná spojitosť sa tu predsa nachádza. Scholy členov tohto obsiahleho rodinného zväzku sa nachádzajú za bránou Nolou, Nocerou, Stabiou a na Trojuholníkovom fóre. Ústredným rodom tohto prepojenia na pochopenie situácie by mohla ako príklad poslúžiť rodina Herennii. Zrodu Herennii pochádzal Marcus Herennius Epidianus, duovir, ktorý sa zaslúžil o výstavbu scholy na Trojuholníkovom fóre, spolu s Luciom Sepuniom Sandilianom. Ten však z tohto popisu bude vzhľadom 109 na nedostatok informácií vynechaný. S rodom Herenniije však možné spojiť scholu Aesquillie Polly za bránou Nolou. Podľa dedikácie je totiž známe, že o výstavbu tejto scholy sa pričinil jej manžel práve zrodu Herennii a to Numerius Herennius Celsus. Bohužiaľ konkrétne prepojenie osoby Marca Herennia Epidiana a Numeria Herennia Celsa nie je vzhľadom na nedostatok informácií možné. S rodom Herennii ako už bolo spomenuté bola rodovo spojená i kňažka Eumachia, ktorej funerálna exedra stojí za bránou Nocerou. Ani v tomto prípade však bohužiaľ nie je možné popísať konkrétnu rodinnú väzbu Eumachie s rodom Herennii. S rodom Eumachie je ale spájaný i rod Alleii, vzhľadom na pohreb Alleia Nigidia Maia a jeho blízkych príbuzných v Eumachinej hrobke. Podľa rodového mena by mohol Alleius Nigidius Maius pochádzať z rodu Alleii. Tento fakt je však diskutabilný vzhľadom na formu jeho mena. Je teda možné iba hádať, či bol Alleius Nigidius Maius s rodom Alleii pokrvne spätý, či mohol byť adoptovaný alebo či naopak nešlo o prepustenca z otroctva, ktorý slúžil tomuto rodu. Z rodu zmienených Alleii však určite pochádzal duovir Marcus Alleius Minius, ktorého schola stojí za Stabijskou bránou. Je však otázne, čije možné tvrdiť, že rod Alleii a Eumachie bol spojený už v dobe života Eumachie alebo Marca Alleia Minia. Spojitosť týchto dvoch rodov mohla vzniknúť až neskôr práve Alleiom Nigidom Maiom. Zvyšných zosnulých, ktorým boli dedikované scholy bohužiaľ nie je možné akokoľvek rodinne prepojiť vzhľadom na chábajúce dôkazy. Možnú spätost Mamie a Marca Tullia na jednotlivé vymenované rody bohužiaľ nie je možné doložiť. Je možné, že za týmto faktom skutočne stojí iba nedostatok informácií, ktoré sú dnes známe a že prípadné objavy v budúcnosti by mohli teoreticky objasniť celú rodovú situáciu zosnulých, ktorým boli dedikované scholy. V úvode práce bola položená otázka, či výstavba schol mohla byť jednotlivým osobám podmienená ich stavebnou činnosťou v Pompejach. Tento názor sa však nejaví ako pravdivý. Z dochovaných dokladov sa o jednotlivé stavby venované Pompejám pričinili Marcus Tullius, ktorý dal postaviť chrám Fortuny Augusty v blízkosti fóra a duoviri, ktorých schola stojí na Trojuholníkovom fóre - Marcus Herennius Epidianus a Lucius Sepunius Sandilianus. Tí sa zaslúžili o výstavbu horologia pred Appolónovým chrámom na pompejskom fóre. Na fóre však stoja ešte dve stavby, ktoré sú spojené s dvoma kňažkami, ktorých schola a exedra sa nachádza za bránou Herkuláneou a Nocerou. Jedná sa o svätyňu Genia Augusty a Eumachinu budovu, obe stojace v tesnej 110 blízkosti tej druhej. Osoby, ktoré sa akoukoľvek výstavbou nepričinili alebo ich stavebná činnosť dodnes nie je dokázaná sú Aulus Veius, Arellia Tertulla v spojení s Veiom Frontom, Aesquillia Polia s manželom Numeriom Herennom Celsom a Marcus Alleius Miius. Je teda možné vyvrátiť tvrdenie, ktoré stavbu schol daným osobám spája výhradne so stavebnou činnosťou. Aj napriek faktu, že sa jedná o relatívne podobné štruktúry i tak nie je možné konštatovať totožnosť jednotlivých schol. Tie sa totiž od seba odlišovali ako veľkosťou, tak orientáciou na svetovú stranu (Tab. 5) ale i stavebným prevedením s rôznymi architektonickými prídavkami akými bola napríklad priehlbina uprostred schodu44 , stĺp4 5 či murovaným obkolesením zo zadnej strany46 . Na základe týchto odlišností usudzoval Spano, Campbellová ale i Borelliová, či je správne všetky dané polkruhové exedry datovať do obdobia Augusta. Podľa nich totiž schola Aesquillie Polly a schola bez dedikácie za bránou Nolou nemuseli do tohto obdobia spadať. Spano navyše uvažoval i nad prípadom datovania scholy Arellie Tertully. Podľa neho mohli byť práve scholy disponujúce stĺpom datačne mladšie. Schola bez dedikácie za bránou Nolou podľa výskumov nemusela byž v období výbuchu ani dokončená. V rovnakom stave nedokončenoti sa javí i štruktúra za bránou Nocerou. Dr. L. Martin Alapont, s ktorým bola daná problematika diskutovaná zastáva podobný názor na vymenované štruktúry a podľa neho by tieto stavby nemuseli byť príznačne augustovské ale časť z nich by mohla patriť až do obdobia vlády fláviovskej dynastie. Jediný spoločný prvok medzi zosnulými osobami, ktorý je možné vysledovat' je zastavanie úradníckych a kňazských pozícií. V kontexte jednotlivých úradov boli všetci mužský predstavitelia, ktorým sú scholy dedikované minimálne duoviri, Marcus Tullius a Aulus Veius bol dokonca quinquennalis. Obaja sa rovnako pýšili titulom tribuna militia apopula. Eumachia aMamia zastávali pozíciu verejnej kňažky i keď bohužiaľ nieje známe, ktorým kultom slúžili. Posledné dve zosnulé Arellia Tertulla a Aesquillia Polia podľa dochovaných dokladov nezastávali žiadnu verejnú funkciu, 4 4 schola Mamie, neidentifikovaná štruktúra za bránou Nocerou 4 5 schola Arellie Tertully a Aesquillie Polly 4 6 scholy Marca Tullia a Marca Alleia Minia a neidentifikovaná štrukrúra za bránou Nocerou 111 Umiestnenie Schola Dĺžka Hĺbka Výška Svetová orientácia Doba výsku­ mu Trojuholníkové fórum L. Sepunius Sandilianus a M. Herennius Epidianus X X X Severovýchod 1765 Porta Herculanea Aulus Veius 718 cm 374 cm 95 cm Juh 1764 Porta Herculanea Mamia 660 cm 440 cm 84 cm Juh 1763 Porta Vesuvia Arellia Tertulla (Veius Frontus) 770 cm 385 cm 75 cm Juhovýchod 1908 Porta Nola Aesquillia Polia (N. Herrenius Celsus) 435 cm 410 cm 137 cm Sever 1907 Porta Nola Bez dedikácie 671 cm 1200 cm 130 cm Východ 1908 Porta Nocera Neidentifikovaná štukrúra 591 cm 340 cm 98 cm Severovýchod X Porta Nocera Eumachia 1355 cm 565 cm X Juhozápad 1954 Porta Stabia Marcus Tullius 640 cm 340 cm 120 cm Severovýchod 1874 Porta Stabia Marcus Alleius Minius 692 cm 399 cm 70 cm Severovýchod 1899 Porta Stabia Bez dedikácie X X X Sever 1890 Tabuľka 5 Metrické a orientačné údaje jednotlivých schol 112 boli to však manželky úradníkov vo funkcií . I na tomto fakte je možné vidieť, že stavba schol naozaj nebola určená iba osobám, ktorý zastávali konkrétny úrad. Je možné, že výstavba schol daným osobám mohla byť podmienená ich všeobecnou popularitou a túžbou byť v pomyselnom spojení s ľuďmi z Pompejí i po ich smrti. S dr. Alapontom bola diskutovaná i problematika umiestnenia urien s pozostatkami zosnulých, keďže vo väčšine bibliografických zdrojov sú tieto štruktúry vedené ako hrobky. Podľa Jashemskej, boli tieto štruktúry súčasťou ŕúnerálnych záhrad. Nevysvetľuje to však problematiku so samotným pohrebom. Dr. Alapont zastáva názor, že by sa tieto pohreby mohli nachádzať za danými scholami, pretože každá z nich disponovala zo zadnej strany určitým priestorom, niektoré zmienené scholy tento priestor mali dokonca stavebne ohraničnený. Bohužiaľ sa však na príklade schol za bránou Stabiou tento názor nepotvrdil, keďže tu žiadne stopy po pohrebnej urne neboli nájdené. Dané príklady samozrejme nie je možné implikovať na ostatné scholy, chýbajúce pohreby však dodnes vzbudzujú radu otázok. Je však možné, že tieto štruktúry nikdy nemali predstavovať ani mať funkciu hrobky ako takej. V tomto prípade sa ale naskytá otázka, kde daní jedinci boli skutočne pochovaní. Je možné tvrdiť že medzi týmito jedincami skutočne existovala nielen rodová spojitosť ale i možná súvislosť na príklade pohrebného spolku, ktorý týmto jedincom zadovážil iné miesto na uloženie ostatkov? Prítomnosť ŕúnerálnych spolkov na území Rímskej ríše nie je ničím ojedinelá. Tieto spolky však väčšinou združovali ľudí zo stredných a nižších vrstiev a za drobné členské im po smrti bol zadovážený pohreb i s poskytnutím miesta na uloženie ostatkov. To, že tieto scholy skutočne mohli byť určené primárne na oddych dokladajú ako dobové a moderné vyobrazenia ale i paralely z východného Stredomoria z helenizmu a doby rímskej (Mapa 84 8 ). Je potrebné mať na pamäti, že sa vnímanie moderného človeka na miesto pre posledné uloženie zosnulého od vnímania nekropol v dobe rímskej značne líšilo. Zatiaľ čo v dnešnej dobe sú cintoríny brané ako pochmúrne 4 7 Manžel Arellie Tertully, Veius Frontus mal byť v dobe jej smrti aedilis, počas života však dosiahol titul duovira, rovnako ako manžel Aesquillie Polly, ktorý bol duovir už v dobe výstavby jej scholy 4 8 Mapa výskytu exedier vo východnom Středomoří (Mapa 8) zobrazuje jednotlivé mestá, ktoré boli spomenuté v siedmej kapitole. Tento zoznam a následná grafická reprezentácia bola doplnená o nasledovné miesta: Pella, Mesénia, Kos, Claros a Priené 113 miesto so smútočným nádychom, boli antické nekropole vo svojej dobe vnímané ako miesto plné života, určené na stretnutie s rodinou za účelom spomienky na zosnulého, či miesto, kde sa dalo voľne relaxovať a pozorovať okolie a ľudí, ktorí prichádzali a odchádzali jednotlivými mestskými bránami. Pôvod schol býva dávaný práve na územie východného Stredomoria, pretože nálezy exedier určených na odpočinok tu niesu žiadnou výnimkou. Tieto exedry sa nachádzajú ako vo fúnerálnom, urbánnom ale i sakrálnom priestore. Rovnako bývajú tieto exedry stavané z rôznych prostriedkov, či už z poverenia poliš alebo súkromných osôb či významných rodín, ktoré týmto aktom prezentovali svoje bohatstvo ale i z poverenia kráľov či cisárov na podporenie kultu osobnosti. S uvážením tejto informácie je až podivuhodné, že výskyt takýchto verejných stavieb určených na oddych v Pompejach nie je viac a že ich počet je s uvážením na veľkosť mesta a populáciu tak nízky. 114 O 150 300 600 Meters I i i I I i i I I Erie Mapa 1 Pohľad na všetky scholy a ich umiestnenie na nekropolách. Farebné vyznačenie značí pohlavie jednotlivých ľudí, ktorým boli tieto scholy dedikované. Žltá výplň predstavuje odkrytú časť mesta, zelená dosiaľ nepreskúmané oblasti Zdroj: Modifikované podľa Pompeii Bibliography and Mapping Project 2017: https://digitalhumanities.umass.ed u/pbmp/?page_id=1258 Pohlavie • Muž 0 Neidentifikované • Žena 115 Eric Mapa 2 Pohľad na scholy Aula Veia a Matnie za Portou Herculaneou. Farebné vyznačenie značí pohlavie jednotlivých ľudí, ktorým boli tieto scholy dedikované. Zdroj: Modifikované podľa Dobbins, J. J. - Foss, P. W. 2008: The World of Pompeii. CD príloha Pohlavie • Muž 0 Neidentifikované • Žena 116 Mapa 3 Pohľad na scholu Arellie Tertully za Portou Vesuviou. Farebné vyznačenie značí pohlavie jednotlivých ľudí, ktorým boli tieto scholy dedikované. Zdroj: Modifikované podľa Dobbins, J. J. - Foss, P. W. 2008: The World of Pompeii. CD príloha 117 Eric Mapa 4 Pohľad na scholu Aesquillie Polly a scholu bez dedikácie za Portou Nolou. Farebné vyznačenie značí pohlavie jednotlivých ľudí, ktorým boli tieto štruktúry dedikované. Zdroj: Modifikované podľa Dobbins, J. J. - Foss, P. W. 2008: The World of Pompeii. CD príloha 118 Pohlavie • Muž 0 Neidentifikované • Žena Mapa 5 Pohľad na neidentifikovanú polkruhovú štruktúru a exedru na hrobke Eumachie. Farebné vyznačenie značí pohlavie jednotlivých ľudí, ktorým boli tieto štruktúry dedikované. Zdroj: Modifikované podľa Dobbins, J. J. - Foss, P. W. 2008: The World of Pompeii. CD príloha 119 Eric Mapa 6 Pohľad na scholy dedikované Marcovi Tulliovi a Marcoví Alleiovi Minioví a vyznačenie tretej identifikovanej scholy, dnes pod modernou zástavbou, Porta Stabia. Farebné vyznačenie značí pohlavie jednotlivých ľudí, ktorým boli tieto štruktúry dedikované. Zdroj: Modifikované podľa Dobbins, J. J. - Foss, P. W. 2008: The World of Pompeii. CD príloha 120 Mapa 7 Pohľad na scholu postavenu Luciom Sepuniom Sandilianom a Marcom Herenniom Epidianom na Trojuholníkovom fóre. Farebné vyznačenie značí pohlavie jednotlivých ľudí, ktorým boli tieto štruktúry dedikované. Zdroj: Modifikované podľa Dobbins, J. J. - Foss, P. W. 2008: The World of Pompeii. CD príloha 121 Mapa 8 Grafické znázornenie výskytu vybraných exedier vo východnom Středomoří v helenizme a dobe rímskej 122 9 Záver Antické mesto Pompeje láka historikov, lingvistov, archeológov či laických záujemcov histórie už niekoľko storočí odkedy bolo toto mesto objavené. Úvodná časť práce bola zameraná na popis kultúrneho vývoja mesta Pompeje. V tejto kapitole bol sledovaný príchod a striedanie rôznych kultúr na tomto území. Bola vynaložená snaha zodpovedaťotázku, či o moc súperiace národy Grékov, Etruskov, a Samntiov či Oskov, mohli v tomto meste spolunažívať počas jeho niekoľko storočí trvajúcej existencie až do podmanenia mesta Sullom v roku 80 p. n. 1. Jednotlivé poznatky boli predstavené na základe dochovaných antických prameňov ale i na základe štúdií archeológov a historikov. Na túto časť nadväzovala stručná kapitola, ktorá mala za cieľ predstaviť dochované epigrafické pamiatky jednotlivých kultúr a dokázať tak ich prítomnosť v jednotlivých obdobiach. Magisterská práca mala za hlavný cieľ popis a celkovú kritickú revíziu funerálnych štruktúr v Pompejach, ktoré sú známe ako scholy. Tieto štruktúry boli v práci popísané i s prihliadnutím na pôvod, život, verejné funkcie a prípadnú stavebnú činnosť jednotlivých osôb, ktorým boli tieto scholy dedikované alebo sa pričinili o ich výstavbu. Táto časť práce bola rozdelená do jednotlivých podkapitol v závislosti na konkrétnych nekropolách, kde je tieto štruktúry možné nájsť. Sú to nekropole za bránou Herkuláneou, Vesuviou, Nolou, Nocerou a Stabiou. Navyše bola v tejto práci popísaná i schola na Trojuholníkovom fóre, ktorá ako jediná nie je braná ako funerálna štruktúra jej prítomnosťou v meste a nie za mestkými bránami. V každej z jednotlivých podkapitol bola predstavená a popísaná daná schola spolu s daným zosnulým. Pôvod, život, verejná funkcia a prípadná stavebná činnosť boli popísané v jednotlivých podkapitolách, ktoré sa týkali daného zosnulého. Tretia časť práce je stučný exkurz do vybraných antických a moderných diel, ktoré zobrazujú polkruhové lavičky. Z antických diel bola popísaná Mozaika filozofov a z diel umelcov 18. a 19. storočia boli spomenuté najmä mená ako Charles F. Mazois, Louis Jacobi, Johan H. W. Tischbein, Francesco Piranesi, Philipp Hackert či Sir Lawrence Alma-Tadema. 123 V záverečnej časti práce boli popísané najmä polkruhové štruktúry určené na oddych vo východnom Stredomoria z obdobia helenizmu a doby rímskej. Táto kapitola bola do práce zaradená pretože práve pôvod pompejských schol býva odvodzovaný z týchto štruktúr, ktoré sú známe pod názvom exedry. Tieto štruktúry boli v danej kapitole popísané na základe vybraných príkladov podľa ich typologického a funkčného zaradenia. Jednotlivé exedry v tejto časti je možné nájsť v Teimusse, Hierapolise, Pergamone, Delfách či na lokalite Lindos na Rhode. Posledná časť práce bola venovaná zhodnoteniu výsledkov jednotlivých kapitol ale i celkovej práce. V tejto časti boli prezentované autorkine názory vyplývajúce z práce. Táto časť bola doplnená o štatistické a grafické údaje rovnako ako o mapovú prílohu. Boli vyvodené možné závery ohľadom kultúrneho vývoja Pompejí no najmä ohľadom problematiky polkruhových štruktúr typu schola s prihladnutím na osoby, ktorým tieto štruktúry boli dedikované alebo sa pričinili o ich výstavbu. 124 Summary The ancient city of Pompeii has been attracting and fascinating researchers for almost three centuries. Due to eruption of Vesuvius in 79 AD we gained the opportunity to reconstruct the life and customs of the ancient inhabitants. This master thesis is divided into three main parts. In order to understand the cultural situation of Pompeii, the first chapter focused on the history and development of the city. This chapter described the history of urban development from the perspective of ancient authors, modern archaeologists and historians. This study was supplemented with a brief chapter on the non-Latin epigraphic monuments of Pompeii. Described monuments and inscriptions are aimed at understanding the arrival and struggle for power of individual cultures - namely the cultures of Samnites or Oscans, Greeks and Etruscans. This chapter attempts to answer the question of whether individual nations had changed or coexisted peacefully since the founding of the city to the romanization after Sulla's invasion in 80 BC. The second and main part of the thesis is focused on semicircular structures known as schola, which are perceived as tombs by their positions on individual necropolises. These structures have been described in the work of the individual necropolis with regard to their dimensions, cardinal directions and architectural decoration. Attention is also drawn to people, whom the scholae have been dedicated. These scholae have been built for three groups of people. They were high-ranked officials, also known as duoviri or quinquenniales, public-priests and wives of duovires. The cultural origin of the family, public functions and possible construction activities of the concerned persons were also described. This section is followed by a chapter describing the depiction of these scholae in ancient art and in the art of 18th and 19th century. The main purpose of this part of the thesis is to find out the overall understanding of ancient people's relation to necropolises and to the scholae themselves. The intention ofthe work also is to find out whether these structures could be called tombs as such, depending on the presence or lack of individual burial. The last part of the thesis id focused on a brief description of selected exedrae in the Eastern Mediterranean during the period of Hellenism and Roman times. This 125 chapter has been written since the origin of the scholae in Pompeii is attributed to this territory of Eastern Mediterranean. The structures observed have been described in terms of their functional classification. Exedrae were described within the funeral and urban space as well as the exedrae found in the individual sacred areas. These exedrae have not been fully described in terms of their high numbers and variability. Therefore, these structures deserve special attention in thetopographical and social-cultural context. Hence, another exploratory potential in the overall concept of semicircular bench type structures can be seen in this proposed subject. 126 Zoznam použitých obrázkov Obrázok 1 Ilustračné znázornenie priebehu Avellinskej erupcie s oblasťami zasiahnutými touto erupciou Zdroj: Mastolorenzo, et. al 2006 Obrázok 2 Plán a umiestnenie starých Pompejí (Altstadtu) na mape dnešných Pompejí Zdroj: Carrington 1932 Obrázok 3 Typológia pompejskych schol podľa Borreliovej Zdroj: Borrelli 1937 Obrázok 4 Plán Trojuholníkového fóra Zdroj: de Waele, et al. 2001 Obrázok 5 Nákres scholy na Trojuholníkovom fóre Zdroj: de Waele, et al. 2001 Obrázok 6 Fotografia scholy na Trojuholníkovom fóre Zdroj: https://pompeiiinpictures.com/pompeiiinpictures/R8/8%2007%2033.htm Obrázok 7 Plán nekropole za Herkulanejskou bránou Zdroj: Laird 2015 Obrázok 8 Pohľad na scholu AulaVeia a scholu Matnie, dobová fotografia Zdroj:http://heir.arch.ox. ac.uk/pages/view.php ?ref=44357&search=44357&order by=field8&sort=ASC&offset=0&archive=0&k=&curpos=0&restypes Obrázok 9 Fotografia scholy Aula Veia za Herkulanejskou bránou Zdroj: https://pompeiiinpictures.com/pompeiiinpictures/Tombs/tombs%20hgw02 .htm Obrázok 10 Fotografia scholy Mamie, nekropola za Herkulanejskou bránou Zdroj: https://pompeiinetworks.wordpress.com/tag/tombs/ Obrázok 11 Pompejské fórum Zdroj: Dobbins 2009 Obrázok 12 Pohľad do interiéru svätyne Genius Augusti Zdroj: https://www.planetpompeii.com/en/map/the-temple-of-vespasian/441-the- temple-of-vespasi Obrázok 13 Plán nekropole za bránou Vesuviou Zdroj: Jashemski 1971 Obrázok 14 Schola Arellie Tertully za bránou Vesuviou Zdroj: Archív autora Obrázok 15 Detail nedochovanej vázdoby na schole Arellie Tertully za bránou Vesuviou Zdroj: Archív autora Obrázok 16 Pohľad na zadnú časť scholy Arellie Tertuly za bránou Vesuviou Zdroj: Archív autora Obrázok 17 Plán nekropole za bránou Nolou Zdroj: Kay, S. - Martin, L. A. - Albiach, R. - Ceccarelli, L. - Panzieri, C. 2016, 327 Obrázok 18 Schola Aesquillie Polly na nekropole za bránou Nolou Zdroj: Archív Stephena Kaya, Britská škola v Ríme Obrázok 19 Nákres scholy Aesquillie Polly Zdroj: Archív Stephena Kaya, Britská škola v Ríme Obrázok 20 Fotografia scholy bez dedikácie za Portou Nolou, predný pohľad Zdroj: Archív Stephena Kaya, Britská škola v Ríme Obrázok 21 Fotografia oltáru, ktorý je súčasťou scholy bez dedikácie, za bránou Nolou Zdroj: https://www.pompeiiinpictures.com/pompeiiinpictures/Tombs/tombs%20 ngh.htm Obrázok 22 Nákres scholy s neznámou dedikáciou za bránou Nolou Archív Stephena Kaya, Britská škola v Ríme Obrázok 23 Plán nekropole za bránou Nocerou Zdroj: Campbell 2015 Obrázok 24 Cippus Tita Suedia Clemensa Zdroj: Archív autora Obrázok 25 Pozostatky polkruhovej štruktúry za bránou Nocerou Zdroj: Archív autora Obrázok 26 Polkruhová štruktúra bez identifikácie za bránou Nocerou, vrchný pohľad Zdroj: Archív autora Obrázok 27 Detail priehlbiny na polkruhovej štruktúre za bránou Nocerou Zdroj: Archív autora Obrázok 28 Fotografie hrobky Eumachie za bránou Nocerou Zdroj: https://pompeiiinpictures.com/pompeiiinpictures/Tombs/tombs%20nocos %20p4.htm Obrázok 29 Plán pompejského fóra Zdroj: Dobbins 2008 Obrázok 30 Plán Eumachinej budovy Zdroj: Richardson 1988 Obrázok 31 Originál sochy Eumachie z Eumachinej budovy Zdroj: https://www.pompeiiinpictures.com/pompeiiinpictures/R7/7%2009%2001 %20p6.htm Obrázok 32 Plán nekropole za bránou Stabiou Zdroj: Emmerson 2010 Obrázok 33 Plán schol Marca Tullia a Marca Alleia Minia za bránou Stabiou Zdroj: Mau 1890 Obrázok 34 Plán schol Marca Tullia a Marca Alleia Minia za bránou Stabiou Zdroj: Emmerson 2010 Obrázok 35 Fotografia scholy Marca Tullia za bránou Stabiou Zdroj: Emmerson 2010 Obrázok 36 Plán chrámu Fortuny Augusty neďaleko fóra Zdroj: Zanker 1998 Obrázok 37 Jazdecká socha umiestnená na Caligulovom oblúku Zdroj: Welch 2008 Obrázok 38 Schola Marca Alleia Minia, Stabijská brána Zdroj: Emmerson 2010 Obrázok 39 Schola s neznámou dedikáciou na pláne nekropole za bránou Stabiou Zdroj: Emmerson 2010 priblíženie Obrázok 40 Mozaika filozofov nájdená v Torre Anunziate Zdroj: http://giclarthistory.blogspot.com/2016/04/the-philosophers-mosaic.html Obrázok 41 Vyobrazenie scholy na Trojuholníkovom fóre, 1838 Zdroj: de Waele, et al. 2001 Obrázok 42 Vyobrazenie scholy na Trojuholníkovom fóre, 1890 Zdroj: von Duhn - Jacobi 1890 Obrázok 43 Tischbeinov obraz vojvodkyne Anny Amálie na schole Mamie za bránou Herkuláneou Zdroj: https://journals.openedition.org/appareil/1425?lang=en Obrázok 44 Vyobrazenie scholy Aula Veia a Mamie za Herkulanejskou bránou, 1793 Zdroj: https://www.pompeiiinpictures.corn/pompeiiinpictures/Tombs/tombs%20 hgw04. Obrázok 45 Schola Aula Veia a Matnie za Herkulánejskou bránou, rytina Francesca Piranesiho, 1804 Zdroj: https://www.pompeiiinpicturesxorn/pornpeiiinpictures/Tombs/tombs%20 hgw04.htm Obrázok 46 Vyobrazenie scholy Mamie za Herkulánejskou bránou, 1869 Zdroj: http://www.the-athenaeum.org/art/detail.php?ID=267245 Obrázok 47 Exedra s pohrebnou urnou, nekropola Teimussa Zdroj: Aktas 2008 Obrázok 48 Exedra s pohrebnou urnou, nekropola Teimussa Zdroj: Aktas 2008 Obrázok 49 Polkruhová exedra, Hierapolis Zdroj: Archív Stephena Kaya, Britská škola v Ríme Obrázok 50 Plán Asklépiovho okrsku v Epidaure Zdroj: Kristensen 2018 Obrázok 51 Náčrt idealizovanej rekonštrukcie exedry Attala II. v Pergamone Zdroj: https://www.deutsche-digitale- bibliothek.de/item/2BUKZZ3K30CHKPERGOY4MKOOTCCA6WWO Obrázok 52 Pohľad na exedru na akropole, Lindos Zdroj: https://theislandofrhodes.com/the-acropolis-of-lindos-in-rhodes/ Obrázok 53 Exedra rodu Pamphilidov, Lindos Zdroj: Dillon 2010 Zoznam použitých tabuliek Tabuľka 1 Zobrazenie počtu schol a exedier na jednotlivých nekropolách Tabuľka 2 Zobrazenie jednotlivých schol a exedier v závislosti na osobe, ktorej bola daná štruktúra dedikovaná Tabuľka 3 Zobrazenie jednotlivých schol a exedier v závislosti na osobe, ktorá ju dala postaviť Tabuľka 4 Zobrazenie kultúrneho pôvodnú jednotlivých osôb, ktorým boli scholy dedikované alebo sa pričinili o ich výstavbu Tabuľka 5 Metrické a orientačné údaje jednotlivých schol Zoznam použitých máp Mapa 1 Znázornenie všetkých schol na jednotlivých nekropolách s farebným vyznačením dedikácie určitému pohlaviu Mapa 2 Znázornenie jednotlivých schol za Herkulanejskou bránou s farebným vyznačením dedikácie určitému pohlaviu Mapa 3 Znázornenie scholy Arellie Tertully za bránou Vesuviou Mapa 4 Znázornenie schol za bránou Nola s farebným vyznačením dedikácie určitému pohlaviu Mapa 5 Znázornenie jednotlivých polkruhovitých štruktúr za bránou Nocerou s farebným vyznačením dedikácie určitému pohlaviu Mapa 6 Znázornenie schol za Stabijskou bránou s farebným vyznačením dedikácie určitému pohlaviu Mapa 7 Znázornenie scholy na Trojuholníkovom fóre s farebným vyznačením dedikácie určitému pohlaviu Mapa 8 Grafické znázornenievýskytu vybraných exedier vovýchodnom Středomoří Bibliografia Antické pramene Strabón: Geografia. Preklad:Hamilton, H. C. - Falconer, W. 1903, London Plinius, Maior.: Naturalia História. Preklad: Bostock, J. - Riley, H. T. 1855, London Livius, Titus: Ab Urbe Condita. Preklad: Foster, B. O. 1926, London Literatúra Adams, J. N . 2003: Bilingualism and the Latin Language, Cambridge Akta§, §. 2008: Tombs of the Exedra Type and Evidence from the Pataran Examples. In Adalya, No. XI, pp. 235-262 Allison, P. M . 2001: Placing Individuals: Pompeian Epigraphy in Context. In Journal of Mediterranean Archaeology, vol. 14, pp. 53-74 Amery, C. - Curran, B. jr, 2002: The Lost World of Pompeii. Los Angeles Astour, M . C. 1985: Ancient Greek Civilization in Southern Italy. In Journal of Aesthetic Education, vol. 19, pp. 23-37 Avellino F. M . 1845: 1. Giugno 1845. In Bullettino Archeologico Napoletano, pp. 81- 88 Bartoněk, A. 1975: Greek dialects of ancient Apennine peninsula. In Classica atque mediaevalia Jaroslao Ludvíkovský octogenario oblata, Spisy Filozofické fakulty Masarykovy Univerzityv Brně. pp 17-36 Beard, M . 2010: The Fires of Vesuvius. Pompeii Lost and Found. Cambridge & Massachusetts Borrelli, L. 1937: Le tombe di Pompei a schola semicircolare. Napoli Bradley, P. 2013: Cities of Vesuvius: Pompeii and Herculaneum. Cambridge. Brendel, O. 1977: Symbolism of the sphere: A contribution to the history of earlier Greek philosophy. Leiden Buck, C. D. 2005: A Grammar of Oscan and Umbrian: With Collection of Inscriptions and a Glossary. Reprint of 1904 Edition. Bristol & Pennsylvania Campbell, V. L. 2015: The Tombs of Pompeii. Organization, Space and Society. New York Campbell, V., 2014: A is for Alleius. In Pompeii network wordpres: https://pompeiinetworks.wordpress.com/2014/03/17/a-is-for-alleius/ Carpiceci, A. C. 1979: Pompeii 2000 years ago. Florence Carrington, R. C. 1932: The Etruscans and Pompeii. In Antiquity vol. 6, pp. 5-23 Ciprotti, P. - Deila Corte, M . 1955: Corpus Inscriptionum Latinarum, vol. IV, pars III. Verlag Coarelli, F. - De Albentiis, E. - Guidobaldi, M . P. - Pesando, F. - Varone, A. 2002: Pompeji. Mnichov Cooley, A. E. - Cooley, M . G. L. 2004: Pompei: A Sourcebook. London & New York Cooley, A. E. - Cooley, M . G. L. 2013: Pompeii and Herculaneum: A Sourcebook. London & New York D'Adria. F. 2003: Hierapolis in Phrygien (Pamukkale). Ein Archäologischer Führer. Istanbul D'Ambrosio, A., De Caro, S. 1987: La Necropoli di Porta Nocera. Campagna di scabo 1983.In Römische Gräberstrassen, Mnichov De Caro, S. 1979: Scavi nell'area fuori Porta Nola a Pompei. In Cronache Pompeiane, vol. 5, pp. 61-101 De Caro, S. 2008: The First Sanctuaries. In The World of Pompeii. London & NewYork, pp. 73-81 De Caro, S. 2015: Excavation and Conservation at Pompeii: a conflicted history. In The Journal of Fasti Online. Dostupne z: http://www.fastionline.org/docs/FOLDER-con- 2015-3.pdf de Waele, J. A. K. E., D'Agostino, B., Lulof, P. S., Scatozza Höricht, L. A. 2001: II tempio dorico del foro triangolare di Pompeii. Roma Dessau, H. 1887: Corpus Inscriptionum Latinarum, vol. XIV Berolini Descoeudres, J.-P., 2008: History and Historical Sources. In The World of Pompeii, London & New York, pp. 9-27 Dillon, S. 2010: The Female Portrait Statue in the Greek World. Cambridge Dobbins, J. J. 2008: The forum and its dependencies. In The World of Pompeii, London &New York, pp. 150-183 Dyer, T. H. 1870: Pompeii. Its History, Buildings and Antiquities. New York Eadie, J. 1875: The Ecclesiastical Cyclopaedia or Dictionary of Christian Antiquities and Sects. Fifth edition, London Elderkin, G. W. 1935: Two Mosaics Representing the Seven Wise Men. In American Journal of Archaeology, vol.39, pp. 92 - 111 Emmerson, L. C. 2010: Reconstructing the Funerary Landscape at Pompeii's Porta Stabia. In Rivista di Studi Pompeiani, vol. 21, pp. 77-86 Eschebach, H. - Eschebach, L. - Adamiak, J. 1978: Pompeji: erlebte antike Welt. Leipzig Estes, D. - Lauriat, Ch. E. 1881: The American Art Review. Boston Fant, C. E. - Reddish, M . G. 2003: A Guide to Biblical Sitesin Greece and Turkey. Oxford Fiorelli, G. 1875: Descrizione di Pompei. Napoli Fishwick, D. 1995: The inscription of Mamia again: the cult of the Genius Augusti and the temple of the imperial cult on the Forum of Pompeii, Epigraphica 57: 17-38 Franklin, J. L. 2001: Pompeis Difficile Est: Studiesin the Political Life of Imperial Pompeii. Michigan Franklin, J. L. 2004: Fragmented Pompeian Prosopography:The Etnicing and Frustrating Veii. In The Classical World, vol 98, No. I, pp. 21-29 Franklin, J. 2008: Epigraphy and Society. In The Lost World of Pompeii, pp. 518-525 Futrell A., 2006: The Roman Games: Historical Sources in Translation. Oxford Gardner Coates, V. C , Lapatin K. D. S., Seydl, J. L. 2012: The Last Days of Pompeii: Decadence, Apocalypse, Resurrection. Los Angeles Geertman, H. 2008: The Urban Development of the Pre-Roman City. In The World of Pompeii. London & NewYork, pp. 82-97 Giuntoli, S. 1989: Art and History of Pompeii. Florencia Gold, B. K. 1993: "The Masters Mistress of My Passion": The Lady as Patron in Ancient and Renaissance Literature. Woman's Power, Man's Game: Essays on Classical Antiquity in Honor ofJoy K. King. Wauconda, pp. 279-304 Gordon, M . L. 1927: The Ordo of Pompeii. In The Journal of Roman Studies, vol. 17, pp. 165-183 Griffiths, A. 2016: Navel-gazing in Naples? The Painting behind the "Pompeii Philosophers". In Syllecta Classica, vol. 27, pp. 151 - 166 Harris, J. 2014: Pompeii Awakened: A Story of Rediscovery.London & New York Henderson, T. K. 2014: Constructing an Oscan Cityscape: Pompeii and the Eituns Inscription. In Urban Dreams and Realities in Antiquity. Remains and Representations of the Ancient City. Leiden & Boston Henzen, W. - Bormann, E. - Hülsen, Ch. 1882: Corpus Inscriptionum Latinarum, vol. VI, pars II. Berolini Henzen, W. - Bormann, E. - Hülsen, Ch. 1894: Corpus Inscriptionum Latinarum, vol. VI, pars TV. Berolini James, S. L. - Dillon, S. 2015: A Companion to Women in the Ancient World. Chichester, West Sussex Jashemski, W. F. 1971: Tomb Gardens at Pompeii. In The Classical Journal, vol. 66, pp. 97-115 Jashemski, W. F. 2002: The Natural History of Pompeii. Cambridge & New York Kay, S., Alapont Martin, L., Albiach, R. 2018: Pompeii: Porta Nola Necropolis Project (Comune di Pompei, Provincia di Napoli, Regióne Campania). In Papers of the British School at Rome, vol. 86, pp. 313-316 Kay, S., Alapont, L. M., Albiach, R. 2018: Investigation the archaeology of death at Pompeii. The necropolis and fugitives of the Nolan Gate. In Antropológia e Archeológia aConfronto. Archeologiae Antropológia delia Morte. 1. La regola delľeccezione. Atti dellTncontro Internazionale di studi, pp. 413-424 Kay, S., Martin, L. A., Albiach, R. 2017: Pompeii: Porta Nola NecropolisProject ( Comune di Pompei, Provincia di Napoli, Regióne Campania). In Papers of the British School at Rome, vol. 85, pp. 324-327 Kay, S., Martin, L. A., Albiach, R., Ceccarelli, L. Panzieri, C. 2016: Pompeii: Porta Nola Necropolis Project ( Comune di Pompei, Provincia di Napoli, Regióne Campania). In Papers of the British School at Rome, vol. 84, pp. 325-329 Keegan, P., Sears, G , Laurence, R. 2013: Written Space in the Latin West, 200 BC to AD 300. London & New York Rockel, V. 1983: Die Grabbauten vor dem Herkulaner Tor in Pompeji. Mainz am Rhein Kouneni, L. 2014: The Legacy of Antiquity: New Perspectives in the Reception of the Classical World. Cambridge Kristensen, T. M . 2018: Mobilesituations: Exedrae as stages of gathering in Greek sanctuaries. In World Archaeology, vol. 50, pp. 86-99 Lindsay, H. 2009: Adoption in the Roman World. Cambridge Ling, R. 2008: Development of Pompeii's public landscape in the Roman period. In The World of Pompeii, London & New York, pp 119-128 Ma, J. 2013: Statues and Cities: Honorific Portraits and Civic Identity in the Hellenistic World Mackenzie, W. M . 1910: Pompeii. London Maiuri A., 1960: Pompei. In Enciclopedia deH'Arte Antica, Classica e Orientale, vol. 6 Maiuri, A. 1930: Studi e Ricerche sulla Fortificazione di Pompei. In Monumenti Antichi, vol. XXXIII, p. 116-286 Maiuri, A. 1930: Studi e ricerche sulla fortificazione di Pompei. In Monumenti Antichi, vol. 33, pp. 113-290 Maiuri, A. 1978: Pompeii. 15. ed. Rome Mau, A. 1890: Scavi fuori porta Stabiana. In Scavi di Pompeii, p. 277-284 Mau, A. 1904: Pompeii: It's Life and Art. Translated by Francis W. Kelsey, New York Mau, A. 1909: Corpus Inscriptionum Latinarum, vol. IV, pars II. Berolini Mazois, Ch. F. 1838: Les Ruines de Pompei, quatrieme partie. Paris Moeller, W. O. 1976: TheWool Trade of Ancient Pompeii. Leiden Mommsen, Th. 1883: Corpus Inscriptionum Latinarum, vol. X.l. Berolini Montes, R. -Rasines, P. -Wood, R. -Walsma, A. 2011: Robust dateforthe Bronze Age Avellinoeruption (Somma-Vesuvius): 3945±10 calBP (1995±10 calBC),Quaternary Science Reviews30 (9-10), pp. 1035-1046 Moorman, E. 2015: Pompeii's Ashes: The Reception of the Cities Buried by Vesuvius in Literature, Music, and Drama. Boston, Berlin & Munich Nappo, S. 1998: Pompeii: a guide to the ancient city. Madison Nissen, H. 1877: Pompeianische Studien zur Städtekunde des Altertums. Leipzig Nonnis, D., Ricci, C. 1999: Vectigalia municipali ed epigrafia: un caso dall'Hirpinia. In II capitolo delle entrate nelle finanze municipali in Occidente ed in Oriente. Actes de la Xe Rencontre franco-italienner sur l'epigraphie du monde romain (Rome, mai 1996). Collection de l'Ecole francaise de Rome, vol 256, pp. 41-59 Osanna, M . 2018: Games, banquets, handouts, and the population of Pompeii as deduced from a new tomb inscription. In Journal of Roman Archaeology, 31, 310-322. Passariello, I. -Livadie, C. -Talamo, P -Lubritto, C. -D'Onofrio, A. -Terrasi, F. 2009: 14C Chronology of Avellino Pumices Eruption and Timing of Human Reoccupation of the Devastated Region,Radiocarbon51(2), pp. 1-14. Pollone, S. 2013:La necropoli di Porta Nocera: un percorso di memorie. In Pompei Accessible: Per una fruizione ampliata del sito archeologico, pp. 287-298 Reinfjord, K. 2011: Communicating Conspicuous Consumption in Roman Pompeii. In Rivista di Studi Pompeiani, vol. 22, pp. 15-24 Sevink, J. -Bergen, M . J.van.-Plicht, J.van der.-Feiken, H. -Anastasia, C. -Huizinga, A. Maroto, J. -Vaquero, M . -Arrizabalaga, A. -Baena, J. -Baquedano, E. -Jordä, J. -Julia, R. -Montes, R. -Rasines, P. -Wood, R. -Walsma, A. 2011: Robust dateforthe Bronze Age Avellinoeruption (Somma-Vesuvius): 3945±10 calBP (1995±10 calBC),Quaternary Science Reviews30 (9-10), 1035-1046 Schöne, R. - Zangemeister, K. - Wilhelm, F. 1871: Corpus Inscriptionum Latinarum, vol. /VBerolini Smith, W. 1846: Dictionary of Greek and Roman Biography and Mythology, vol. IL, London Sogliano 1874: Topografia: Notizia dei Nuovi Scavi, in Giornale degli Scavi di Pompei, 3, 1874, pp. 49-52 Sogliano A. 1987: Campania. IV Torre Annunziata. In Notizie degli scavi, pp 337 - 340 Sogliano, A. 1890: Pompeii. In Notizie degli Scavi p. 327-334 Sogliano, A. 1898: Campania. In Notizie degli scavi di antichitá, pp. 419 - 423 Sogliano, A. 1899: Boscotrecase. In Notizie degli Scavi di Antichitá, pp.297-299 Spano, G. 1910: Scavi fuori Porta del Vesuvio. In Notizie degli Scavi di Antichitá, vol. VII, pp. 399-416 Spano, G. 1910: Scavo nel giardino annesso alia tomba di M . Tullio, fuori Porta di Stabia. In Notizie degli Scavi, p. 567-569 Stillwell, R. 2017: The Princeton Encyklopédia of Classical Sites. Princeton, New Jersey Swain, S. 1991: Plutarch, Hadrian and Delphi. In Zeitschrift für Alte Geschichte, vol. 40, pp. 318-330 Tartaron, T.F.2014: Cross-Cultural Interaction in the Greek World: Culture Contact Issues and Theories. New York, 1-13. Terpstra, T. 2019: Trade in the Ancient Mediterranean: Private Order and Public Institutions. Princeton & Oxford Torelli, M . 2001: Storia degli Etruschi. Gius. Bari Vivanet, F. 1889: Pompei. InNotizie degli Scavidi Antichitä, pp. 278-281 von Duhn, F., Jacobi, L. 1890: Der Griechische Tempel in Pompeji. Heidelberg Ward, R. B. 1998: The Public Priestess of Pompeii. In The Early Church in Its Context, vol. 90, pp. 318-334 Welch, K. E. 2008: Pompeian men and women in portrait sculpture. In The World of Pompeii, pp. 550-584 Westfall, C. W. 2008: Urban planning, roads, street and neighborhoods. In The World of Pompeii, pp. 129-139 Wickert, L. 1930: Corpus Inscriptionum Latinarum, vol. XIV Supplementum Ostiense. Wilkinson P. 2017: Pompeii: An Archaeological Guide. London & New York Will, E. L. 1979: Women in Pompeii. In Archaeology, Vol. 32, No. V, pp. 34-43 Yamauchi, E. M . 2003: New Testament Cities in Westen Asia Minor: Light from Archaeology on Cities of Paul and the Seven Churches of Revelation. Eugene, Oregon Zanker, P. 1998: Pompeii: Public and Private Life. Cambridge, Massachusetts & London