Elektronická kontraktace v právní praxi
Právnická fakulta Masarykovy univerzity
JUDr. Tomáš Ščerba

9 Browse-wrap zmluvy

9.1 Právne aspekty browse-wrap zmlúv

Kľúčové slová:

Podobne ako i v prípadoch uvedených vyššie, i na tomto mieste je nutné vnímať právny termín kontrakt a zmluvu pre prehľadnosť za právne termíny a promiscue. Zmluvný typ browse-wrap tvorí posledný element kostry tzv. elektronických typov zmlúv. Od predchádzajúcich typov sa do značnej miery odlišuje svojou technickou podstatou. Vychádzajúc z natívnej angličtiny, dospejeme k prekladu, že výraz „browse“ znamená pre naše účely prehliadať, resp. bežne prehliadať, resp. listovať či skúmať. Iné výklady, i keď ich angličtina ponúka mnoho, nie sú pre túto analýzu relevantné. O význame pojmu „wrap“ bolo vysvetlené na inom mieste tejto práce (konkrétne viď obecnú časť kapitoly o shrink-wrap zmluvách). Zmluvným typom browse-wrap teda teória i prax rozumie taký modelový typ elektronickej kontraktácie, ktorý je platne intra legem uzatváraný navštívením stránok jedného z kontrahentov druhým kontrahentom, poprípade jednoduchým surfovaním po stránkach jedného z kontrahentov.

V predchádzajúcich častiach o jednotlivých zmluvných typoch platilo, že je to najmä právo, ktoré rozhoduje o platnosti (validite) tej ktorej elektronickej zmluvy. V prípade browse-wrap je tento právny koncept v istom aspekte odlišný: Kým v predchádzajúcich statiach platilo na jednotlivé zmluvné typy pre platné uzavretie zmluvy kliknutie pomocou virtuálneho tlačidla, resp. ikony na to, aby kontrat bolo možné označiť perfektný, v prípade tohto zmluvného typu akoby právo „prepožičalo“ značnú mieru kvality platného uzavretia danej zmluvy podmienkam stanoveným majiteľovi¹⁰⁶ (prevádzkovateľovi) webovej stránky, pomocou ktorej sa má daný kontrakt s jednotlivými podmienkami uzatvoriť. Dalo by sa teda v tomto filozofickom prúde myšlienok konštatovať, že to nieje ani tak právo ako také, ale skôr majiteľ webovej stránky, kto stanovuje rôzne limity, technické obmedzenia, reštrikcie či ďalšie podmienky, ktorými sa má návštevník webovej stránky (surfer, užívateľ, kontrahent) riadiť a ktoré sú určené na ich prijatie. Právo akoby sa potom stalo realizátorom týchto rozhodnutí, subsekventne po ich stanovení zo strany majiteľa príslušnej webovej stránky. Určite by sa našli hlasy volajúce po tom, že je nonsens opustiť takto flagrantne z hľadiska práva koncept vzájomného súhlasu (rozumej doktríny „assent“) a plne sa zveriť do intencií ponúkaných samotným majiteľom webovej stránky. Avšak aj so zreteľom na procesne-právnu ekonómiu sa v tomto smere niet čomu z hľadiska práva diviť. Naopak, opäť je možné dať za pravdu názoru, že obchody a uzatváranie zmlúv podľa zmluvných typov (rozumej nielen browse-wrap) vyžadujú rýchlu a pružnú reakciu zo strany oboch strán, odosobnenú od pomalých – stále však častých a nesporných – „tradičných“ spôsobov realizácie kontraktácie.

Je štandardnou otázkou praxe, ak kontrahent využije služby príslušného elektronického obchodu, akoby sa ocitol „v spároch“ virtuálneho obchodníka (a to i v prípade, ak aj odhliadneme od tzv. adhéznych obchodov). Skôr pôjde o skutočnosť, že SFC (Standard Form Contract – pre definíciu viď vyššie) sú nadizajnované tak, že jedna zmluvná strana má kontrolu nad transakciou, je tzv. opakovaným hráčom (ako uvádza Mark Lemeley)¹⁰⁷ a má tak celkom logicky záujem na stanovení obchodných podmienok. Povedané v skratke, z hľadiska subjektov, podobne ako tomu bolo v ostatných prípadoch elektronických kontraktov, vystupujú na sieti v prípade browse-wrap zmlúv subjekty ako spotrebitelia či obchodné spoločnosti.¹⁰⁸ Právo, tak ako sa postupne vyvíja smerom k platnosti a účinnosti browse-wrap kontraktov, súčasne hovorí o nadštandardnej ochrane spotrebiteľa v danej transakcii. Kým z hľadiska nedávnych rozsudkov súdu uznali tieto platnosť browse-wrap zmlúv v situáciách, kde boli stranami obchodné spoločnosti, v prípade spotrebiteľa ako jednej zo strán kontraktu boli opatrnejšie, t.j. browse-wrap elektronické mzluvy vôbec neuznali. Pre konkrétne príklady viď nasledujúcu subkapitolu.

Pre vylúčenie pochybností, kedy je daná zmluva modelu browse-wrap uzavretá, je na mieste uviesť nasledujúce. Prakticky je návštevníkovi (užívateľovi, potenciálnemu kontrahentovi) pred vstupom na obrazovku s dožadovanou webovou stránkou prezentovaná signálna (varovná) správa o tom, že po vstupe do daných web stránok pre neho platia podmienky stanovené v texte tohto varovného upozornenia, resp. typicky druhý variant modelových situácií, na danej webovej stránke navštívenej užívateľom sa vyskytuje oznámenie v podobe browse-wrap doložky, stanovujúce svojím textom konkrétne podmienky viazanosti danými obchodnými podmienkami tu obsiahnutými. Obecne sa ide o kratší text, ktorý sa vyskytuje na príslušnej webovej stránke a ktorého úlohou je upozorniť surfera (užívateľa) na skutočnosť, že svojím „pobytom“ na danej webovej stránke súhlasí s obchodnými podmienkami prevádzkovateľa (majiteľa) web stránky. Konkrétne môžu mať doložky viaceré formulácie (stručný prehľad vybraných doložiek viď nižšie). Ponúkané doložky sú výberom z anglického originálneho znenia sprostredkované prostredníctvom elektronickej pošty Prof. Bourgeois, ktorý ich počas niekoľko ročného bádania internetom zosumarizoval, sprehľadnil a utriedil¹⁰⁹:

Príklad browse-wrap doložky číslo 1¹¹⁰:
Príklad browse-wrap doložky číslo 2¹¹¹:
Príklad browse-wrap doložky číslo 3¹¹²:
Príklad browse-wrap doložky číslo 4¹¹³:
Príklad browse-wrap doložky číslo 5¹¹⁴:

Vyššie uvedené doložky sú čisto ilustratívne a ich zmyslom je ukázať príklad praktickej kontraktácie browse-wrap elektronickej zmluvy. Pochopiteľne, podobných doložiek sa dá v českom prostredí na internete objaviť tiež značné množstvo, typicky si čitateľ môže vybaviť napríklad vstup na stránky s obsahom neprístupným pre osoby mladšie 18 rokov, kde sa pri prvom načítaní na danej stránke objaví upozornenie o určení veku užívateľa (v známom šedom poli), po odsúhlasení ktorého sa sprístupní druhé okno s browse-wrap doložkou a následne potom už konkrétna webová prezentácia.

V súvislosti s browse wrap kontratami je nutné ešte poznamenať, že pokiaľ ide o realizáciu obchodov (rozumej nateraz elektronickej kontraktácie) pomocou modelu browse-wrap zmlúv, v českom prostredí musí jísť o jasné a zrozumiteľné určenie, že užívateľ pokračovaním surfovania po danej stránke je viazaným danými obchodnými podmienkami, resp. mu je priamo vo webovom prehliadači ponúknutý odkaz v podobe okna¹¹⁵, na ktorom sa klepnutím myšou rozhodne pre konkrétnu voľbu: buď klikne na „áno“ – bude naďalej vo všetkých relevantných otázkach viazaný podmienkami stanovenými majiteľom webovej stránky, resp. klikne na „nie“ a bude krát presmerovaný na defaultnú (základnú, domovskú) stránku prehliadača, resp. na stránku s nulovým (rozumej blank – prázdnym) skriptom.

Browse-wrap zmluvy, okrem vyššie vysvetleného, môžu celkom dobre v praxi vyzerať aj tak, že na stránke, po ktorej užívateľ surfuje, je uvedený odkaz napr. „Obchodné podmienky a podmienky užitia www stránky“ (z angličtiny napr. „Terms and Conditions of Use“), za ktorými sa skrýva odkaz na typicky jednostranne – pre majiteľa webovej stránky – výhodne určené obchodné podmienky, ktoré sa stávajú platnými pre užívateľa takejto webovej stránky. Je však potrebné ešte v tejto súvislosti dodať, že takýto odkaz (za ktorým sa ukrýva spomínaný hyperlink na dané podmienky) by sa mal objavovať na každej jednotlivej stránke. Stranám je možné rovnako ešte pre bezproblémový chod elektronickej kontraktácie poradiť, aby uskutečnili všetky technické a DTP kroky na to, aby užívateľ, pokiaľ má byť obchodnými a užívateľskými podmienkami viazaný, nemusel sa k takémuto odkazu zložito preklikávať, resp. scrollovať až na spodnú (či inak náročne prístupnú) časť príslušnej webovej stránky.

Na záver tohto rozboru je vhodné v krátkosti poznamenať, že vzhľadom na skutočnosť, že ide o ostatný, z hľadiska histórie najnovší model elektronickej kontratácie, sú sporné otázky platnosti konkrétnych doložiek browse-wrap v ad hoc situáciách riešené nemálo ráz kontradiktórne a podať celkom jednoznačný recept platný univerzálne pre všetky prípady in generis by bolo zbytočné a právne falošné. Dalo by sa na tomto mieste uviesť toľko názorov¹¹⁶ nie ani tak na právny charakter browse-wrap zmlúv, ale dokonca na samotný vývoj judikatúry zohľadňujúcej tento zmluvný typ. Takýto výpočet by však překročil zámer práce.

9.2 Vybrané judikáty v súvislosti s browse-wrap zmluvami

Podobne ako v predchádzajúcich statiach tejto zvláštnej časti práce je nižšie uvedený prehľad judikátov vzťahujúcich sa na problematiku browse-wrap zmlúv (opäť radených chronologicky retrográdne) nasledovaný rozborom dvoch z nich.

• Paola Briceño v. Sprint Spectrum, L.P., d/b/a Sprint PCS Case No. 3D05-144 (Florida Dist. Crt. App., August 31, 2005)
• Cairo, Inc. v. CrossMedia Services, Inc. No. C04-04825 (JW) (N.D. Ca., April 1, 2005)
• Net2Phone, Inc. v. The Superior Court of Los Angeles County 109 Cal. App. 4th 583 (Cal. Crt. App., June 9, 2003)
• Ticketmaster Corp. v. Tickets.com, Inc. 2003 U.S. Dist. Lexis 6483 (C.D. CA., March 7, 2003)
• Comb v. PayPal, Inc. Case No. C05-09823 (MW) (N.D. Ca., February 3, 2001)
• Pollster v. Gigmania Ltd., 170 F.Supp.2d 974 (E.D.CA. 2000)

Ticketmaster Corp. v. Tickets.com, Inc.
2003 U.S. Dist. Lexis 6483 (C.D. CA., March 7, 2003)

Na úvod tejto subkapitoly je vhodné zaradiť rozsudok, ktorý je ilustratívnym nielen v prípade browse-wrap zmlúv, ale i zmlúv click-through. Nižšie uvedený rozbor je nutné percipovať práve vo svetle aspektov browse-wrap zmluvného modelu.

Dá sa s určitosťou povedať, že tento rozsudok je prelomovým a je často citovaným viacerými odbornými časopismi či servermi.¹¹⁷ Jeho stranami sú žalobca spoločnosť Ticketmaster a žalovaného predstavuje, ako plynie z označenia, spoločnosť Tickets.com. Obe spoločnosti sú na trhu konkurentmi (súťažiteľmi), keď predmetom ich podnikania je predaj a organizovanie predaja lístkov na rôzne kultúrne podujatia (typicky koncerty), a to prostredníctvom webovej stránky prevádzkovanej každou zo spoločností.

Súd v tomto prípade rozhodol, že platná zmluva môže byť uzatvorená použitím webovej stránky, a to za predpokladu, že má užívateľ skutočnú vedomosť, že podmienky a ujednania webovej stránky takúto skutočnosť stanovujú. Výsledkom tohto procesu bolo, že súd zamietol žalovaného návrh na okamžité rozhodnutie, ktorý mal za cieľ zamietnuť porušenie kontraktačných ujednaní vyplývajúcich z použitia tzv. vyhľadávacieho robota spoločnosťou Tickets.com pri jej vyhľadávaní informácií o koncertoch na stránkach žalobcu – spoločnosti Ticketmaster Corp.

Súd rozhodol, že faktické okolnosti prípadu (z angličtiny tzv. „issues of fact“) určili, že aj žalovaný musel vedieť o právnej viazanosti všetkých podmienok. Ďalším momentom bolo nepreukázanie dostatočného dôkazu o tom, že by použitím vyhľadávacieho robota na vyhľadávanie informácií boli nejakým spôsobom ovplyvnené počítače (rozumej aj webové stránky) spoločnosti Ticketmaster, Corp. V priebehu súdneho dokazovania súd zamietol niekoľko nárokov z porušenia práv duševného vlastníctva zo strany spoločnosti Ticketmaster, Corp., kde bolo problémom právo autorské k niektorým dátam, ktoré sa druhej strane ukladali do RAM pamäte. Spornou otázkou tiež bolo, či príslušná url adresa webovej stránky, na ktorej sa nachádzali dni a miesta konania spomínaných koncertov predstavuje predmet práva duševného vlastníctva. Tu sa súd postavil k danej otázke negatívne, keď jasne povedal, že url webovej stránky nemôže byť chránené autorským právom (z anglického natívu „…it is not copyrightable“).

Ešte krátko k technickej stránke sporu: Relevantným obdobím kedy sa celé merito sporu odohrávalo, boli roky 1998 až 2001. V tomto predmetnom období sa zo strany žalovaného vyskytol v stránkach žalujúceho tzv. spider, ktorého úlohou bolo dočasne nakopírovať dáta zo stránky žalujúceho do RAM pamäte, a to približne na 10 až 15 sekúnd. Počas tejto krátkej doby, ďalší software (vybraná softwarová aplikácia), abstrahovala z dočasne uložených dát relevantné informácie pre žalovaného, konkrétne termíny konania koncertov, obsadenie etc. Tieto údaje boli potom zobrazené vo webovej prezentácii na stránkach žalovaného, pochopiteľne, v preformátovanej forme, avšak s rovnakými relevantnými informáciami.

Ďalším dôležitým faktom v tomto relatívne technickom súdnom procese bolo, že žalovaný Tickets.com skopíroval pomocou spidera vnútorné url adresy pre jednotlivé udalosti (koncerty), ktoré na tieto akcie priamo odkazovali a k týmto následne pripojil ďalšie oznámenie (v podobe odkazu) o možnosti presmerovania na stránky žalobcu a možnosti zakúpiť lístky na tejto stránke. Tým sa konečným kupujúcemu celkom jednoducho ponúkla možnosť kompletne „preskočiť“ transakčný proces na stránkach Ticketmaster, Corp. a uskutočniť ho na (pod odkazom presmerovanom) druhom portáli žalovanej spoločnosti Tickets.com, Inc. Celkom konkrétne išlo aj o tieto odkazy, ktoré boli na stránkach Ticketmaster, Corp. umiestnené (výčet je demonštratívny):

Spoločnosť Ticketmaster, Corp. potom pred súdom argumentovala, že skopírovaním jednotlivých linkov url spoločnosťou Tickets.com, Inc. táto porušila obchodné podmienky žalobcu, ktoré výslovne zakazovali kopírovanie linkov (z angličtiny tzv. „deep linking prohibition“) a tiež obsahovali výslovný zákaz využitia konkrétnych údajov a informácií žalobcu pre komerčné účely. Dôvodom, prečo žalovaný Ticket.com, Inc. odkazoval na stránky konkurenčného Ticketmaster, Corp. Bola skutočnosť – i keď by sa zdanlivo mohlo zdať, že robí reklamu konkurentovi odkazom na jeho služby – prilákanie ešte väčšieho množstva potenciálnych zákazníkov na základe vytvorenia dojmu o komprehenzívnosti vlastných lepšie prepracovaných a kvalitnejšie organizovaných služieb. V procese litigácie bolo potom uvedené, že tieto obchodné podmienky sa dali nájsť scrollovaním na úplnom spodku domovskej webovej stránky žalobcu. Bolo by odpoveďou áno na otázku, či sa dalo surfovať po stránke bez toho, aby konkrétny užívateľ musel vidieť spomenuté obchodné podmienky (táto skutočnosť ostatne bola jedným z argumentov žalobcu). Vtipne, ako ďalej píše súd v skutkových zisteniach, žalobca po začatí súdu umiestnil svoje obchodné podmienky v podobe odkazu na veľmi dobre viditeľnom mieste na svojej webovej stránke (v angličtine súd uviedol „…moved the notice of its Terms and Conditions to a prominent place…“). Z týchto bolo potom jednoznačné, že používaním danej stránky Ticketmaster, Corp. užívateľ súhlasí s danými obchodnými podmienkami spoločnosti.

Naviac, žalobca poslal ešte v úvodnej fáze sporu žalovanému list, v ktorom okrem iného presne špecifikoval svoje obchodné podmienky a upozornil ho na to, že svojím konaním porušuje jeho browse-wrap doložkou uvedené obchodné podmienky.

Súd sa nakoniec postavil na stranu žalovaného uvádzajúc, že neboli porušené jednotlivé ustanovenia amerického U.S.C. zákonníka. Tým súd jednoznačne potvrdil, že browse-wrap zmluva je v tomto prípade z hľadiska okolností platná. Súd teda odmietol judikovať, že browse-wrap zmluvy nie sú účinné v návrhu na odmietnutie žaloby, čím platnosť tohto modelového typu elektronickej kontraktácie jasne potvrdil.

Je zaujímavé, že súd vôbec nevyriešil právnu otázku, či je právne contra legem použitie spidera na stránkach konkurenčného súťažiteľa. Touto otázkou sa súd vôbec nezaoberal.¹¹⁸

Dá sa preto dedukovať, že súd opäť rozhodol celkom zhodne s uvedenou právnou „doktrínou“ elektronických kontratov, že v prípade podnikateľských subjektov súd súhlasí s platnosťou browse-wrap zmluvy a tá je plne vynútiteľná. Ďalší vývoj v judikatúre sa uberal a stále tiež uberá similárnou cestou.

Cairo, Inc. v. CrossMedia Services, Inc.
No. C04-04825 (JW) (N.D. Ca., April 1, 2005)

Zhora nadpísaný rozsudok predstavuje značne prelomového zástupcu z nedávno vydaných judikátov, kde sa súd zaoberal problematikou relevantnej právnej stránky v otázke platnosti browse-wrap zmlúv. Ďalším rozhodujúcim momentom pre selekciu práve tohto judikátu je skutočnosť, že didakticky veľmi vhodne obsahuje temer všetky kľúčové požiadavky na browse-wrap zmluvy tak, ako ich stanovuje právna teória (viď predchádzajúcu obecnú subkapitolu pojednávajúcu o podstate browse-wrap zmlúv).

Súd tu predpokladateľne rozhodol, že užívateľské podmienky (z angličtiny tzv. „Terms of Use“) na webových stránkach žalovaného konštituujú záväzné dohody medzi prevádzkovateľom webových stránok (z angličtiny tzv. „website operator“) a užívateľom webových stránok (z angličtiny tzv. „website user“), kde oznámenia na príslušných stránkach stanovujú, že podmienky vytvoria takéto záväzné ujednania, ak užívateľ pokračuje v užívaní webovej stránky (z angličtiny tzv. „utilizes the website“) a súčasne tiež s podmienkou, že žalobca používa stránky so skutočným vedomím (z angličtiny tzv. „actual knowledge“) o daných podmienkach a tiež s vedomím mu takto prisudzovaným (z angličtiny tzv. „imputed knowledge“) vyplývajúcim z opakovaného používania stránky prostredníctvom a pomocou „robota“. Súd potom v ďalšom zamietol žalobu žalobcu na určenie nenáležitého fóra (z angličtiny tzv. „declaratory judgement action for improper venue“), a to z toho titulu, že užívateľské podmienky prikazovali žalovať v americkom štáte Illinois a žalobca tak konal v americkom štáte Kalifornia.

Obe spoločnosti, ako žalobca Cairo, tak i žalovaný CrossMedia Services (ďalej len „CMS“), majú svoje vlastné webové stránky, na ktorých prevádzkujú internetový obchod so svojimi produktmi. Navyše tieto ich webové stráky obsahujú odkazy na svojich retailových predajcov. Žalovaný udáva na svojej webovej stránke ešte produkty (súd hovorí najmä o reklamných materiáloch), ktoré ponúkajú rovnako i jeho retailoví predajcovia.

Všetky webové stránky žalovaného obsahujú výslovný oznam, ktorý stanovuje, cit.: „Pokračovaním v surfovaní ďalej a/alebo používaním tejto stránky súhlasíte s viazanosťou užívateľskými podmienkami tejto stránky, ktoré zakazujú komerčné využitie akýchkoľvek informácií obsiahnutých na tejto stránke“¹¹⁹. Čo škodí tomuto súdnemu rozhodnutiu a čo de iure torpéduje jeho interepretačnú kvalitu je skutočnosť, že súd celkom zabudol uviesť, kde sa daný oznam o k užívateľských podmienkach na webovej stránke nachádzal.

Teraz stručne o skutkových okolnostiach: Ako bolo uvedené už vyššie, aj žalobca prevádzkuje webovú stránku, na ktorej sprístupňuje viaceré užitočné informácie pre svojich retailerov, avšak, a to je podstatné, niektoré z týchto informácií získava od žalovaného prostrednítvom tzv. „robota“. Tieto informácie sú v podobe náhľadov (z angličtiny známe ako tzv. „thumbnails“, alebo tiež „thumbnail images“) a v konkrétnosti ide o rôzne propagačné materiály. Teda na stránkach žalobcu sa vyskytujú rovnaké náhľady obrázkov, aké sú prístupné práve na stránkach žalovaného. Žalobcova webová stránka potom obsahuje linky, ktoré priamo odkazujú na stránku žalovaného, kde sa užívateľ dostane jednoducho ku konkrétnym veciam.

Žalovaný následne poslal žalobcovi list s výzvou na okamžité zastavenie takejto činnosti (anglický termín v doktríne common law označuje túto situáciu ako tzv. „cease and desist letter“. Túto doktrínu si osvojil aj súd v tomto rozsudku, upozorniac žalobcu, že jeho činnosťou došlo k porušeniu užívateľských podmienok uvedených na stránkach žalovaného. Žalobca o týchto podmienkach nepochybne vedel minimálne jeden deň pred poslaním vyššie uvedeného listu žalovaným¹²⁰. Žalobca odpovedal na tento postup začatím súdneho sporu (tzv. spor o zistenie materiálnej pravdy podľa angloamerického práva) na určenie oprávnenosti správania sa žalovaného. Žalobca doručil žalobu súdu v Kalifornii, pričom súd rozhodol o miestnej nepríslušnosti. Prorogačná doložka obsiahnutá v užívateľských podmienkach totiž obsahovala ustanovenie, že jurisdikčne príslušným je práve súd v americkom štáte Illinois. Žalovaný sa spočiatku dovolával zamietnutia žaloby pre nepríslušnosť z hľadiska fóra. Určiac, že žalovaný je viazanými užívateľskými podmienkami, súd pripustil návrh žalovaného.

Inými slovami povedané, súd rozhodol tak, že žalobca mal ako skutočnú vedomosť (napríklad plynúcu z predpokladaných následkov) tak i prisudzovanú vedomosť (napríklad plynúcu z opakovaného využívania danej webovej stránky) o príslušných užívateľských podmienkach. Súd na tomto závere v podstate zotrvával po celý čas aj napriek tomu, že žalobca tvrdil, že na stránky žalovaného pristupoval pomocou robota a tieto nie sú v žiadnom prípade schopné príslušné užívateľské podmienky prečítať, resp. sa s nimi iným spôsobom zoznámiť. Pretože však žalobca pokračoval vo využívaní stránky po celý čas s vedomím, že je danými podmienkami viazaný, súd judikoval, že medzi stranami vznikol, a to je rozhodujúce, platný browse-wrap kontrakt.

Tisková verze