Elektronická kontraktace v právní praxi
Právnická fakulta Masarykovy univerzity
JUDr. Tomáš Ščerba

3 Pojem zmluvy vo svetle teórie kontraktu

3.1 Zmluvné právo ako koncept

Fundamentálnym rysom, ktorý nie je možné v analýze praktických aspektov elektronickej kontraktácie opomenúť, je nepochybne i teoreticko-právna analýza jednotlivých základných elementov samotnej kontratácie obecne. Častokrát sa v tejto súvislosti hovorí o tzv. teórii kontraktu (theory of contract, či dokonca law of contracts).¹³ Prirodzene, podobne ako každé logicky skúmateľné definiendum, i k samotnému vymedzeniu teórie kontraktu je možné pristupovať z hľadiska niekoľkých prístupov. Celkom iste je možné zaoberať sa samotným vymedzením pojmu teória kontraktu, ako i jednotlivými elementami jeho obsahu. Vzhľadom na štruktúru a rozsah tejto práce je na mieste uviesť aspoň tie najzákladnejšie rysy teórie kontraktu, ktoré platia univerzálne pre celú oblasť zmluvného práva a teda i pre elektronické kontratácie.

Najčastejšie sa vyskytujúcim a celkom bežným dôvodom vzniku právnych vzťahov nesúcich prvok záväzku (tzv. záväzkové právne vzťahy) je predovšetkým kontrakt. Preto niet sporu o tom, že dominantnú časť všetkých občianskoprávnych kódexov tvoria práve ustanovenia o jednotlivých varietách kontraktuálnych obligácií.¹⁴ Dôležitým aspektom pri tomto skúmaní je okrem iného i skutočnosť, že paragrafová dikcia občianskych kódexov týkajúca sa práve problematiky tzv. zmluvného práva, aplikuje sa i na ďalšie záväzky, ktoré vznikajú tzv. ex variae causarum figurae (t.j. na základe iných, v príslušnom kódexe upravených skutočností).¹⁵

Pokiaľ budeme v ďalšom skúmaní procesu kontratácie aplikovať i ďalšie právne inštitúty, nutným základom pre ďalšie úvahy je vydefinovanie kruciálneho právneho termínu, ktorým je zmluva. Prirodzene nie je na mieste pripomínať, že napriek tomu, že tento právny pojem, cum grano salis, vieme do istej miery subsumovať pod tzv. právnu notorietu, je možné pri jeho skúmaní dohľadať množstvo právnych definícií, ktoré vystihujú jednotlivé jeho elementy s väčším či menším úspechom. Spor však nie je v tom, že sa jedná o bilaterálny, trilaterálny či multilaterálny právny úkon. K vzniku tohto právneho úkonu je potrebné zaistiť zhodný prejav vôle (konsenzus) dvoch, troch či viacerých zmluvných strán tohto právneho úkonu, a to s ohľadom na celý obsah zmluvy. Vhodné je tiež poznamenať, že iné osoby (tretie subjekty) sa môžu stať tiež subjektami zmluvných záväzkových vzťahov. Jedine však za predpokladu, ak nastane jedna z právnych skutočností majúca za následok prevod alebo prechod práv a povinností z tohto zmluvného záväzkového právneho vzťahu.

Z hľadiska funkčného vymedzenia je na mieste uviesť, že cieľom každého kontraktu je prostredníctvom jednotlivých práv a povinností a jeho následného vynucovania uskutočňovať rôzne potreby daných zmluvných strán príslušného kontraktu. Pôjde tak predovšetkým o realizáciu individuálnych súkromných záujmov daných strán, ktoré je nutné vnímať ako imanentnú súčasť celého spoločenského mechanizmu, v prípade elektronických kontraktácií potom o istú partíciu tzv. kyberpriestoru (viď ďalej). Teória kontraktu, alebo tiež právo zmlúv, vysporiadava sa potom nutne i s takými mnohokrát naliehavými otázkami ako je vznik, platnosť, určitosť zmluvy, predmet plnenia, možnosti ukončenia takéhoto zmluvného záväzkového vzťahu a samozrejme, v prípade zlyhania plnenia svojich zmluvných povinností jednou zo zmluvných strán i prípadnými sankčnými mechanizmami (za predpokladu neriadneho a nenáležitého plnenia).

3.2 Vybrané základné zásady ovládajúce kontraty

Kontinentálna právna kultúra, do ktorej patrí i právny systém Českej republiky, neobsahuje sumár jednotlivých základných zásad, z ktorých kontraktačné právo vychádza. Vyplýva to z historických dôvodov, keď sa jednotlivé právne princípy generovali v čase a niektoré dedukovali až následne ako rezultát práve právnych normatívnych aktov.¹⁶ Generátorom týchto zásad (t.j. zásad nevyjadrených expressis verbis v znení príslušného zákona) je nateraz súdna moc. Špeciálne postavenie v tomto smere zohráva v prípade Českej republiky práve Najvyšší a Ústavný súd Českej republiky.

V kontraktuálnom práve je možné hovoriť¹⁷ primárne o tzv. zásade rovnosti strán. Tá sa ako zásada synallagmy vyvinula historicky ešte v rímskom práve a je aktuálna doteraz. V prípade elektronických kontraktácií zohráva obrovskú i jej modifikovaná podoba v prípade tzv. spotrebiteľských zmlúv.

Zásada zmluvnej (kontraktuálnej) slobody jednotlivých zmluvných strán je dominantnou zásadou teórie kontratu, ktorú je možné vnímať v niekoľkých rovinách. Spoločným memovateľov je predovšetkým prejav autonómnosti vôle jednotlivých subjektov daného kontratu, t.j. najvýznamnejšie stelesnenie súkromnej vôle konkrétneho jedinca, pričom právnym garantom je v tomto smere právne normatívny akt najvyššej právnej sily, t.j. ústava (v širšom zmysle slova – vrátane Listiny základnych práv a slobôd). Ako bolo uvedené, túto zásadu je možné vysledovať vo viacerých aspektoch. Keďže pojednanie o tejto problematike by značne presahovalo rozsah tejto práce, bude nateraz vhodné určiť tie zásady teórie kontratu, ktoré majú zásadný význam ako pre tradičnú, tak pre virtuálnu kontratáciu. Predovšetkým tak pôjde o

1. slobodu uzatvoriť zmluvu;
2. slobodu voľby kontrahenta;
3. slobodu voľby príslušného zmluvného typu;
4. slobodu vytvárania samotného obsahu zmluvy;
5. slobodu voľby formy kontraktu a konečne pôjde i o
6. zásadu „Pacta sunt servanda“ a
7. zásadu „Bona fides“ a „Nemo turpitudinem suam allegare potest“.

Ad a) sloboda uzatvoriť zmluvu

Každý kontrahent má slobodné právo rozhodnúť sa, či do zmluvného záväzkového práva vstúpi alebo nie. Táto sloboda (resp. rozhodnutie a sebaurčenie) môže za istých okolností byť obmedzená, vždy však musí mať oporu v príslušnom právnom predpise. Jedine právne normatívny akt, typicky zákon, môže určiť, že príslušný kontrahent má povinnosť zmluvu uzatvoriť. Ide o tzv. zmluvný prímus, resp. o kontratačnú povinnosť.¹⁸ Jeho ojedinelosť v textácii zákonov je naopak suplovaná početnosťou v právnej praxi.¹⁹ V prípade elektronických kontratácií existuje niekoľko druhov príkladov, kedy dôležitosť tejto právnej zásady naberá na sile. Dochádza k tomu predovšetkým v situáciách, keď prostredie kyberpriestoru generuje limitný priestor pre daný subjekt vystupujúci vo virtuálnom svete v situácii, ak je tento nechcene vtlačený do povinnosti vstúpiť do preňho nezriedka nevýhodného kontraktu. Nejde v tomto prípade iba o jav psychosociálny objavujúci sa iba za neštandardných okolností virtuálneho sveta, ale relevantnosť tejto zásady je na mieste i napríklad pri podrobnej analýze dôsledkov novej právnej úpravy.²⁰

Ad b) sloboda voľby kontrahenta

V prípade tradičného ponímania kontratácie je táto zásada jedným zo základných elementov demokratického sveta. V prostredí kyberpriestoru platí toto konštatovanie celkom iste tiež. Je základným atribútom zmluvnej slobody vybrať si subjekt, s ktorým kontrahent vstupuje do zmluvného vzťahu. Pochopiteľne, táto povinnosť môže byť za určitých okolností limitovaná i vo virtuálnom svete.²¹

Ad c) sloboda voľby príslušného zmluvného typu

V obecnej rovine je možné konštatovať, že každý kontrahent má právom garantovanú možnosť elektovať pre svoj špecifický kontratačný zámer buďto zmluvný typ stanovený priamo príslušným právnym kódexom, t.j. v tomto prípade občianskym a obchodným zákonníkom, alebo optovať pre inominátny typ, t.j. zmluvný typ intra legem neobsiahnutý v dikcii kódexu. Dôvodom pre túto slutočnosť je adresnosť právnej úpravy a jej snaha čo najviac prispôsoboť sa konkrétnym potrebám praxe medzi jednotlivými kontrahentmi. V podmienkach Českej republiky sa tak pre danú kontratáciu bude využívať § 51 občianskeho zákonníka, resp. § 269 odst. 2 obchodného zákonníka. Existuje množstvo právnych analýz porovnávajúcich právnu úpravu inominátnych zmlúv civilného a obchodného práva.²² Ich spoločným menovateľom však je, že ako občianskoprávna, tak obchodnoprávna úprava nestanoví numerus clausus pre jednotlivé typy, ale výslovne svojou dikciou otvára možnosť na využívanie i ďalších zmluvných typov výslovne príslušným zákonom neupravených.

Ad d) sloboda vytvárania samotného obsahu zmluvy

Sloboda určiť obsah zmluvy je v zmysle tradičnej kontraktácie, tak v rozmere virtuálneho sveta, tradičnou kategorickou prerekvizitou determinujúcou platný, zmluvnými stranami zamýšľaný a účinný kontrakt. Typickým obsahom, ktorý si strany majú výlučné právo zvoliť (za predpoikladu, že tento nie je contra bonos mores či contra legem), sú jednotlivé práva či povinnosti týchto zmluvných strán. Ku konkrétnemu zneniu pritupujú zmluvné strany vždy procesom vyjednávania, kde výsledkom negociácie je konkrétny obsah príslušného kontraktu. Strany kontraktu si tak postupne vytvárajú masu práva platnú, účinnú a medzi nimi i záväznú. Zaiste, i táto sloboda nie je bezbrehá a kontrahenti preto musia brať na zreteľ nielen obsah svojho kontraktu v zmysle jeho možnosti a dovolenosti z hľadiska zákona a dobrých mravov, ale do úvahy v tomto aspekte prichádzajú i viaceré ingerencie zo strany napr. štátu či štátom poverenej autority. V tomto prípade je možné hovoriť o istých limitoch slobody kreovania obsahu daného kontraktu.²³ Zrejmým cieľom týchto zásahov je však ochrana slabšej strany, ktorá sa častokrát v procese kontraktácie ocitá i nedobrovoľne. Bez významu rovnako nie je ani skutočnosť, že príslušní kontrahenti majú výlučné právo určiť časť, alebo celý obsah daného kontraktu. V prostredí obchodnoprávnych záväzkov do tohto systému vstupujú naviac ešte rôzne odkazy na obchodné (zmluvné) podmienky niektorého z kontrahentov. Typicky je tento proces bežný v prostredí elektronických kontrakácií, kde je otázka umiestnenia, dostupnosti, viditeľnosti atď. konkrétnych zmluvných podmienok jednej zo zmluvných strán práve tou kľúčovou otázkou, ktorá predurčuje kontrakt k platnosti, či naopak k neplatnosti. Dôvodom pre túto skutočnosť je obzvlášť dynamicky sa vyvíjajúce prostredie kontratácie, kde z dôvodov racionalizácie ako nákladov, tak časového managementu, dochádza k využívaniu tejto odkazovacej metódy.

Je nesporné, že odkaz na zmluvné podmienky jedného z kontrahentov je do veľkej miery často využívaným spôsobom kontrahovania obsahu danej zmluvy. I v tomto prípade však platia isté limity, ktoré musia byť jednoznačne dodržané, aby kontrakt mohol byť platný. Predovšetkým pôjde o skutočnosť, že na zmluvné podmienky musí byť urobený výslovný odkaz a že znenie na takto odkázané zmluvné podmienky musí byť kontrahentom známe (resp. by malo byť k návrhu na uzatvorenie zmluvy priložené). Konečne je obligatórnou náležitosťou ešte skutočnosť, že podpis na danom kontrakte musí jednoznačne a určite obsahovať i súhlas s týmito podmienkami. Obzvlášť zásadným je tento postup práve v prípade elektronických kontraktácií, kde existuje častokrát riziko, že vo virtuálnom svete môžu byť tieto obchodné podmienky pre druhého kontrahenta skryté. Z hľadiska preferencie potom platí, že akékoľvek zmluvné ujednania obsiahnuté priamo v textácii kontraktu majú aplikačnú prednosť pred právami a povinnosťami obsiahnutými v týchto obchodných podmienkach, na ktoré sa odkazuje.²⁴

Bez ohľadu na odkazy na príslušné obchodné (či všeobecné atd.) podmienky druhej zmluvnej strany daného kontraktu je dôležitý aj formálny rámec, na základe ktorého sa kontraktuje. Na tomto mieste sa dá hovoriť o tzv. e-mailovom kontraktovaní, o kontraktovaní pomocou formulárov (napr. webových formulárov – viď ďalej v texte tejto práce) či pomocou tzv. obchodných doložiek (komerčných klauzúl).²⁵

Ad e) sloboda voľby formy kontraktu

Táto právna zásada je reflexiou zásady tzv. bezformálnosti právnych úkonov. Ako napokon plynie i z dikcie § 35 odst. 1 občianskeho zákonníka, kontrahenti právemajú podľa práva možnosť uzatvoriť zmluvu expressis verbis (t.j. výslovne ústne či výslovne skriptuálne), resp. majú právo uzatvoriť zmluvu iným, pochybnosti nevzbudzujúcim spôsobom, teda per facta concludentia (konkludentne). Celkom iste však nie je možné zabudnúť na skutočnosť, že i kontrahenti si častokrát do zmluvy uzatváranej medzi nimi včlenia ustanovenia, že napríklad akékoľvek dispozičné úkony s danou zmluvou sú si strany povinné oznamovať v písomnej forme. Z hľadiska teórie kontraktu je potom nutné prejav takejto vôle chápať ako záväzný a zmluvné strany sú povinné (v prípade, že kontrakt platne vznikol) sa ním riadiť. Určité limity pri bezformálnosti právnych úkonov môže samozrejme stanoviť i obecne záväzný platný právny predpis, ktorý výslovne vyžaduje (expressis verbis imperativis), aby bola dodržaná písomná forma (v niektorých prípadoch dokonca forma notárskeho zápisu, apostily či superlegalizácie).

Ad f) zásada „Pacta sunt servanda“

Táto starorímska zásada má pre teóriu kontraktu zásadný význam. Signifikantnosť jej obsahu je v prípade prostredia kyberpriestoru rovnako podporená. Dalo by sa uviesť, že ide o zásadu prirodzeného práva typickú nielen pre kontraktáciu na domácej pôde, ale i v medzinárodnom kontexte, či dokonca celom práve ako takom. Stručne je možné akceptovať výklad, ktorý určuje, že ide o zásadu, že „zmluvy sa musia dodržovať.“²⁶ Jedná sa o povinnosť dodržať záväzok, t.j. obzervanciu každého jednotlivého subjektu dôsledne dodržovať prebraté zmluvné záväzky či povinnosti.

Ad g) zásada „Bona fides“ a zásada „Nemo turpitudinem suam allegare potest“

Obe vyššie uvedené zásady spolu vzájomne súvisia. V prvom prípade ide o zásadu dobrej viery a v druhom o zásadu, že nikto sa nemôže dovolávať svojej vlastnej nepoctivosti.

V provom prípade sa tak bude jednať o situáciu, keď kontrahent v procese kontraktácie vychádza z tzv. objektívne zdôvodniteľného presvedčenia svojej vlastnej osoby o tom, že jeho správanie v danom jednaní je správne (tzv. po práve), prípadne že právo, ktoré svojím správním vykonáva, mu patrí. Naviac, v prípade práve uvedeného, takémuto kontrahentovi nesvedčí ani dôkazné bremeno dokazovania týchto skutočností. Z hľadiska ochrany dobrej viery by výskum mnohonásobne presiahol rozsah tejto práce, a preto z tohto dôvodu je na mieste uviesť, že obecne sa dobrá viera presumuje, predpokladá, pričom jej špecifickú ochranu je možné vystopovať selektívne na viacerých miestach v súčasnosti platného občianskeho zákonníka.²⁷ V podmienkach kyberpriestoru dochádza nezriedka k situáciám, že jeden z kontrahentov nekoná v dobrej viere, ale tzv. in malae fidei, t.j. vo viere zlej. Kvalifikovať takéto jednanie nebýva vôbec jednoduché, pretože nebýva mnohokrát vôbec uskutočniteľné vymedziť jeho definičné znaky. Obecne však je možné uzavrieť, že v prípade, pokiaľ bude jeden z kontrahentov (v prostredí virtuálneho sveta tento subjekt môže vystupovať ako virtuálna entita) realizovať svoje konanie v zlej viere, bude nutné takéto jeho správanie kvalifikovať ako jednanie praeter legem, resp. contra bonos mores, t.j. ako konanie obchádzajúce zákon, prípadne ako konanie v rozpore s obecnými dobrými mravmi. Takéto konanie moderné právne poriadky zapovedajú a stanovujú ako ochranný prvok neplatnosť takéhoto jednania.

V prípade druhej vyššie uvedenej zásady pôjde predovšetkým o to, že žiaden z kontrahentov nebude mať úžitok z konania, ktoré je možné označiť za konanie protiprávne a ktoré je možné bez ďalšieho tomuto kontrahentovi prirátať.²⁸ Rovnako potom i v prípade konania contra bonos mores nebude mať takýto kontrahent prospech z jednania. Typickým príkladom v prostredí práva informačných systémov môžu byť rôzne podvodné praktiky, ktoré v prípade elektronických kontraktácií majú za cieľ finančne ruinovať druhý subjekt s tým, že jednotlivé praktiky takto jednajúceho kontrahenta nie je možné považovať za žiadnych okolností za poctivé. Praktických príkladov je, celkom iste veľa.²⁹

Tisková verze