Vznik a vývoj spoločenského problému.

C 1995

Vznik a vývoj spoločenského problému.

VAŠEČKA, Imrich and Michal VAŠEČKA

Basic information

Original name

Vznik a vývoj spoločenského problému.

Name in Czech

Vznik a vývoj společenského problému.

Name (in English)

The Origin and Development of Social Problems.

Authors

VAŠEČKA, Imrich (203 Czech Republic, guarantor) and Michal VAŠEČKA (203 Czech Republic)

Edition

1 vydání. Brno, Sborník prací Filosofické fakulty brněnské university. Ročník XLIV. p. 35-47, 1995

Publisher

Masarykova univerzita Brno

Other information

Language

Slovak

Type of outcome

Kapitola resp. kapitoly v odborné knize

Field of Study

50000 5. Social Sciences

Country of publisher

Czech Republic

Confidentiality degree

není předmětem státního či obchodního tajemství

RIV identification code

RIV/00216224:14230/95:00000145

Organization unit

Faculty of Social Studies

ISBN

80-210-1409-1

Keywords in English

social problems; institutionalisation; constructivist approach; objectivist approach

Abstract

ORIG CZ EN

V originále

Text pojednáva o dozrievaní spoločenského problému v štyroch etapách. 1. etapa - vznik a definovanie spoločenského problému. Sociálnymi aktérmi prvej etapy sú predovšetkým pospolitosti, neformálne združenia a neformálne autority, prevláda spoločenská činnosť spontánneho charakteru. Konfrontačné napätie pociťuje viacero ľudí, zväčša ide o sociálne citlivých jedincov. Ľudia pociťujúci problém začínajú spolu komunikovať a definovať, hľadajú príčiny, riešenia a cesty, ako upozorniť na problém spoločnosť. Za tým účelom vznikajú malé skupiny založené na neformálnych vzťahoch. 2. etapa - akceptácia problému spoločnosťou. Sociálnym aktérom druhej etapy sú formálne združenia a formálne autority. Spoločenskú činnosť týchto združení a spolkov možno charakterizovať ako schematicko - spontánnu. Ide predovšetkým o menšie zoskupenia, v ktorých dominuje spontánna diskusia a prirodzené autority. V tomto období verejnosť výrazne odmieta problém akceptovať, prijať ho za svoj. Participácia na jeho riešení má charakter práce nadšencov. Problém sa i tak rozvíja a verejnosť sa zmieruje s jeho existenciou. Združenia sa snažia definovať problém na svoj obraz tak, aby zodpovedal ich záujmom a tak, aby ho bolo možné riešiť v komplexe s inými problémami a úlohami. Nadšenci často odchádzajú sklamaní, aby sa onedlho znovu vynorili pri inom probléme, ktorý budú presadzovať a angažovať sa za jeho riešenie. Problém sa takto dostáva medzi širokú verejnosť a tým aj participácia na jeho riešení dostáva iný charakter. 3. etapa - mobilizácia síl za riešenie problému a jeho inštitucionalizácia. Pokiaľ sa problém stále nepodarilo vyriešiť a jeho rozmery narastajú, problému sa ujímajú politické subjekty. Participácia chápaná ako účasť na riadení sa končí a nastupuje jej opak - mobilizácia. Problém sa ocitá v orgánoch kolektívneho rozhodovania. 4. etapa - riešenie problému. Problém je inštitucionalizovaný a riešia ho rutinnými metódami poverené inštitúcie.

In Czech

Text pojednáva o dozrievaní spoločenského problému v štyroch etapách. 1. etapa - vznik a definovanie spoločenského problému. Sociálnymi aktérmi prvej etapy sú predovšetkým pospolitosti, neformálne združenia a neformálne autority, prevláda spoločenská činnosť spontánneho charakteru. Konfrontačné napätie pociťuje viacero ľudí, zväčša ide o sociálne citlivých jedincov. Ľudia pociťujúci problém začínajú spolu komunikovať a definovať, hľadajú príčiny, riešenia a cesty, ako upozorniť na problém spoločnosť. Za tým účelom vznikajú malé skupiny založené na neformálnych vzťahoch. 2. etapa - akceptácia problému spoločnosťou. Sociálnym aktérom druhej etapy sú formálne združenia a formálne autority. Spoločenskú činnosť týchto združení a spolkov možno charakterizovať ako schematicko - spontánnu. Ide predovšetkým o menšie zoskupenia, v ktorých dominuje spontánna diskusia a prirodzené autority. V tomto období verejnosť výrazne odmieta problém akceptovať, prijať ho za svoj. Participácia na jeho riešení má charakter práce nadšencov. Problém sa i tak rozvíja a verejnosť sa zmieruje s jeho existenciou. Združenia sa snažia definovať problém na svoj obraz tak, aby zodpovedal ich záujmom a tak, aby ho bolo možné riešiť v komplexe s inými problémami a úlohami. Nadšenci často odchádzajú sklamaní, aby sa onedlho znovu vynorili pri inom probléme, ktorý budú presadzovať a angažovať sa za jeho riešenie. Problém sa takto dostáva medzi širokú verejnosť a tým aj participácia na jeho riešení dostáva iný charakter. 3. etapa - mobilizácia síl za riešenie problému a jeho inštitucionalizácia. Pokiaľ sa problém stále nepodarilo vyriešiť a jeho rozmery narastajú, problému sa ujímajú politické subjekty. Participácia chápaná ako účasť na riadení sa končí a nastupuje jej opak - mobilizácia. Problém sa ocitá v orgánoch kolektívneho rozhodovania. 4. etapa - riešenie problému. Problém je inštitucionalizovaný a riešia ho rutinnými metódami poverené inštitúcie.

In English

Text pojednáva o dozrievaní spoločenského problému v štyroch etapách. 1. etapa - vznik a definovanie spoločenského problému. Sociálnymi aktérmi prvej etapy sú predovšetkým pospolitosti, neformálne združenia a neformálne autority, prevláda spoločenská činnosť spontánneho charakteru. Konfrontačné napätie pociťuje viacero ľudí, zväčša ide o sociálne citlivých jedincov. Ľudia pociťujúci problém začínajú spolu komunikovať a definovať, hľadajú príčiny, riešenia a cesty, ako upozorniť na problém spoločnosť. Za tým účelom vznikajú malé skupiny založené na neformálnych vzťahoch. 2. etapa - akceptácia problému spoločnosťou. Sociálnym aktérom druhej etapy sú formálne združenia a formálne autority. Spoločenskú činnosť týchto združení a spolkov možno charakterizovať ako schematicko - spontánnu. Ide predovšetkým o menšie zoskupenia, v ktorých dominuje spontánna diskusia a prirodzené autority. V tomto období verejnosť výrazne odmieta problém akceptovať, prijať ho za svoj. Participácia na jeho riešení má charakter práce nadšencov. Problém sa i tak rozvíja a verejnosť sa zmieruje s jeho existenciou. Združenia sa snažia definovať problém na svoj obraz tak, aby zodpovedal ich záujmom a tak, aby ho bolo možné riešiť v komplexe s inými problémami a úlohami. Nadšenci často odchádzajú sklamaní, aby sa onedlho znovu vynorili pri inom probléme, ktorý budú presadzovať a angažovať sa za jeho riešenie. Problém sa takto dostáva medzi širokú verejnosť a tým aj participácia na jeho riešení dostáva iný charakter. 3. etapa - mobilizácia síl za riešenie problému a jeho inštitucionalizácia. Pokiaľ sa problém stále nepodarilo vyriešiť a jeho rozmery narastajú, problému sa ujímajú politické subjekty. Participácia chápaná ako účasť na riadení sa končí a nastupuje jej opak - mobilizácia. Problém sa ocitá v orgánoch kolektívneho rozhodovania. 4. etapa - riešenie problému. Problém je inštitucionalizovaný a riešia ho rutinnými metódami poverené inštitúcie.

Detailed Information on Publication Record