Zaistenie energetickej bezpečnosti sa stáva jednou zo strategických priorít najväčších ekonomík sveta, ktoré so záujmom sledujú krajiny s bohatými surovinovými zdrojmi. Jednou z takýchto oblastí je aj región Strednej Ázie (Kazachstan, Uzbekistan, Turkménsko, Kirgizsko, Tadžikistan), na ktorý sa zameria autor práce. Vďaka náleziskám ropy a zemného plynu vzniká oprávnený záujem mocností angažovať sa v regióne, čo môže viesť k ich stretu alebo naopak kooperácie. Zároveň je tento región potencionálnym zdrojom hrozieb pre globálnu bezpečnosť a stabilitu v súvislosti s blízkosťou Afganistanu, Iránu, Iraku, pôsobeniu islamistických skupín, tranzitu drog, zbraní a ľudí, ale aj povahou politických systémov stredoázijských krajín. Cieľom práce je analyzovať akú úlohu hrá Stredná Ázia vo svete pri zabezpečovaní energetických dodávok a do akej miery prejavujú producenti energií zo stredoázijských štátov tendenciu využívať ropu a plyn ako nástroj politického vyjednávania. Z toho je možné formulovať túto hypotézu: Štáty strednej Ázie sa po získaní samostatnosti čoraz vo väčšej miere vymanili z ruského vplyvu. Preto sa budú pri poskytovaní svojich energetických zdrojov pre iných aktérov (predovšetkým EÚ, Čína) správať pragmaticky, teda maximalizáciou zisku si zlepšiť svoje postavenie.