1995
Vznik a vývoj spoločenského problému.
VAŠEČKA, Imrich a Michal VAŠEČKAZákladní údaje
Originální název
Vznik a vývoj spoločenského problému.
Název česky
Vznik a vývoj společenského problému.
Název anglicky
The Origin and Development of Social Problems.
Autoři
VAŠEČKA, Imrich (203 Česká republika, garant) a Michal VAŠEČKA (203 Česká republika)
Vydání
1 vydání. Brno, Sborník prací Filosofické fakulty brněnské university. Ročník XLIV. s. 35-47, 1995
Nakladatel
Masarykova univerzita Brno
Další údaje
Jazyk
slovenština
Typ výsledku
Kapitola resp. kapitoly v odborné knize
Obor
50000 5. Social Sciences
Stát vydavatele
Česká republika
Utajení
není předmětem státního či obchodního tajemství
Kód RIV
RIV/00216224:14230/95:00000145
Organizační jednotka
Fakulta sociálních studií
ISBN
80-210-1409-1
Klíčová slova anglicky
social problems; institutionalisation; constructivist approach; objectivist approach
Příznaky
Recenzováno
Změněno: 22. 1. 2009 02:59, PhDr. Michal Vašečka, Ph.D.
V originále
Text pojednáva o dozrievaní spoločenského problému v štyroch etapách. 1. etapa - vznik a definovanie spoločenského problému. Sociálnymi aktérmi prvej etapy sú predovšetkým pospolitosti, neformálne združenia a neformálne autority, prevláda spoločenská činnosť spontánneho charakteru. Konfrontačné napätie pociťuje viacero ľudí, zväčša ide o sociálne citlivých jedincov. Ľudia pociťujúci problém začínajú spolu komunikovať a definovať, hľadajú príčiny, riešenia a cesty, ako upozorniť na problém spoločnosť. Za tým účelom vznikajú malé skupiny založené na neformálnych vzťahoch. 2. etapa - akceptácia problému spoločnosťou. Sociálnym aktérom druhej etapy sú formálne združenia a formálne autority. Spoločenskú činnosť týchto združení a spolkov možno charakterizovať ako schematicko - spontánnu. Ide predovšetkým o menšie zoskupenia, v ktorých dominuje spontánna diskusia a prirodzené autority. V tomto období verejnosť výrazne odmieta problém akceptovať, prijať ho za svoj. Participácia na jeho riešení má charakter práce nadšencov. Problém sa i tak rozvíja a verejnosť sa zmieruje s jeho existenciou. Združenia sa snažia definovať problém na svoj obraz tak, aby zodpovedal ich záujmom a tak, aby ho bolo možné riešiť v komplexe s inými problémami a úlohami. Nadšenci často odchádzajú sklamaní, aby sa onedlho znovu vynorili pri inom probléme, ktorý budú presadzovať a angažovať sa za jeho riešenie. Problém sa takto dostáva medzi širokú verejnosť a tým aj participácia na jeho riešení dostáva iný charakter. 3. etapa - mobilizácia síl za riešenie problému a jeho inštitucionalizácia. Pokiaľ sa problém stále nepodarilo vyriešiť a jeho rozmery narastajú, problému sa ujímajú politické subjekty. Participácia chápaná ako účasť na riadení sa končí a nastupuje jej opak - mobilizácia. Problém sa ocitá v orgánoch kolektívneho rozhodovania. 4. etapa - riešenie problému. Problém je inštitucionalizovaný a riešia ho rutinnými metódami poverené inštitúcie.
Česky
Text pojednáva o dozrievaní spoločenského problému v štyroch etapách. 1. etapa - vznik a definovanie spoločenského problému. Sociálnymi aktérmi prvej etapy sú predovšetkým pospolitosti, neformálne združenia a neformálne autority, prevláda spoločenská činnosť spontánneho charakteru. Konfrontačné napätie pociťuje viacero ľudí, zväčša ide o sociálne citlivých jedincov. Ľudia pociťujúci problém začínajú spolu komunikovať a definovať, hľadajú príčiny, riešenia a cesty, ako upozorniť na problém spoločnosť. Za tým účelom vznikajú malé skupiny založené na neformálnych vzťahoch. 2. etapa - akceptácia problému spoločnosťou. Sociálnym aktérom druhej etapy sú formálne združenia a formálne autority. Spoločenskú činnosť týchto združení a spolkov možno charakterizovať ako schematicko - spontánnu. Ide predovšetkým o menšie zoskupenia, v ktorých dominuje spontánna diskusia a prirodzené autority. V tomto období verejnosť výrazne odmieta problém akceptovať, prijať ho za svoj. Participácia na jeho riešení má charakter práce nadšencov. Problém sa i tak rozvíja a verejnosť sa zmieruje s jeho existenciou. Združenia sa snažia definovať problém na svoj obraz tak, aby zodpovedal ich záujmom a tak, aby ho bolo možné riešiť v komplexe s inými problémami a úlohami. Nadšenci často odchádzajú sklamaní, aby sa onedlho znovu vynorili pri inom probléme, ktorý budú presadzovať a angažovať sa za jeho riešenie. Problém sa takto dostáva medzi širokú verejnosť a tým aj participácia na jeho riešení dostáva iný charakter. 3. etapa - mobilizácia síl za riešenie problému a jeho inštitucionalizácia. Pokiaľ sa problém stále nepodarilo vyriešiť a jeho rozmery narastajú, problému sa ujímajú politické subjekty. Participácia chápaná ako účasť na riadení sa končí a nastupuje jej opak - mobilizácia. Problém sa ocitá v orgánoch kolektívneho rozhodovania. 4. etapa - riešenie problému. Problém je inštitucionalizovaný a riešia ho rutinnými metódami poverené inštitúcie.
Anglicky
Text pojednáva o dozrievaní spoločenského problému v štyroch etapách. 1. etapa - vznik a definovanie spoločenského problému. Sociálnymi aktérmi prvej etapy sú predovšetkým pospolitosti, neformálne združenia a neformálne autority, prevláda spoločenská činnosť spontánneho charakteru. Konfrontačné napätie pociťuje viacero ľudí, zväčša ide o sociálne citlivých jedincov. Ľudia pociťujúci problém začínajú spolu komunikovať a definovať, hľadajú príčiny, riešenia a cesty, ako upozorniť na problém spoločnosť. Za tým účelom vznikajú malé skupiny založené na neformálnych vzťahoch. 2. etapa - akceptácia problému spoločnosťou. Sociálnym aktérom druhej etapy sú formálne združenia a formálne autority. Spoločenskú činnosť týchto združení a spolkov možno charakterizovať ako schematicko - spontánnu. Ide predovšetkým o menšie zoskupenia, v ktorých dominuje spontánna diskusia a prirodzené autority. V tomto období verejnosť výrazne odmieta problém akceptovať, prijať ho za svoj. Participácia na jeho riešení má charakter práce nadšencov. Problém sa i tak rozvíja a verejnosť sa zmieruje s jeho existenciou. Združenia sa snažia definovať problém na svoj obraz tak, aby zodpovedal ich záujmom a tak, aby ho bolo možné riešiť v komplexe s inými problémami a úlohami. Nadšenci často odchádzajú sklamaní, aby sa onedlho znovu vynorili pri inom probléme, ktorý budú presadzovať a angažovať sa za jeho riešenie. Problém sa takto dostáva medzi širokú verejnosť a tým aj participácia na jeho riešení dostáva iný charakter. 3. etapa - mobilizácia síl za riešenie problému a jeho inštitucionalizácia. Pokiaľ sa problém stále nepodarilo vyriešiť a jeho rozmery narastajú, problému sa ujímajú politické subjekty. Participácia chápaná ako účasť na riadení sa končí a nastupuje jej opak - mobilizácia. Problém sa ocitá v orgánoch kolektívneho rozhodovania. 4. etapa - riešenie problému. Problém je inštitucionalizovaný a riešia ho rutinnými metódami poverené inštitúcie.