PRECITLIVELÉ. NEVIDITEĽNÉ. ODOLNÉ.

BULANDROVÁ, Amálie. PRECITLIVELÉ. NEVIDITEĽNÉ. ODOLNÉ. 2024.

Základní údaje

Originální název

PRECITLIVELÉ. NEVIDITEĽNÉ. ODOLNÉ.

Název česky

PRECITLIVELÉ. NEVIDITEĽNÉ. ODOLNÉ.

Název anglicky

OVERSENSITIVE. INVISIBLE. RESILIENT.

Autoři

BULANDROVÁ, Amálie

Vydání

2024

---

Další údaje

Typ výsledku

Uspořádání (zogranizování) výstavy (s/bez krit. katal.)

Utajení

není předmětem státního či obchodního tajemství

Odkazy

URL

Označené pro přenos do RIV

Ne

---

Anotace

V originále

Výstava Precitlivé. Neviditeľné. Odolné. prezentuje tvorbu súčasného umelectva Doroty Jedinákovej /Katedra fotografie a nových médií VŠVU/ a Kateřiny Šípovej a Marie-Anny Šulc /Katedra volného umenia UMPRUM/. Každý z výstavných projektov tu viac či menej explicitne tématizuje rôzne roviny zraniteľného, nenormatívneho tela a pomyselne ponúka formy spojenectva, vďaka ktorému môžeme “ostať zraniteľnými”. Ako precitlivené bývajú stereotypne uznačované prežitky bolesti, či hnevu žien, ktorých stigmatizácii sa v obecnej rovine venuje multimediálna inštalácia STORM Doroty Jedinákovej, ktorá sa skladá z dvoch videí, audio nahrávok a série čiernobielych fotografií na hliníkovom plechu. Spoločensko-systémovo neviditeľné bývajú telá, ktoré sa vymykajú normatívnym kategóriám zdravia, správneho fungovania či telesnej autonómie. Procesy ich zviditeľnenia, rekonvalescencie a spätného privlastnenia nachádzame vo videu Pelvic Chain Márie-Anny Šulc. Ako má telo a myseľ správne vyzerať? A ako zostať odolnými voči typu viditeľnosti, ktorá potvrdzuje dominantné naratívy o živote v bolesti? Uvedené otázky tématizujú kresby, koláže a textilné objekty Kateřiny Šípovej, ktoré akoby naznačovali, že všetci*ky sme iní*é a že to, čo je divné, je vlastne norma.

Česky

Výstava Precitlivé. Neviditeľné. Odolné. prezentuje tvorbu súčasného umelectva Doroty Jedinákovej /Katedra fotografie a nových médií VŠVU/ a Kateřiny Šípovej a Marie-Anny Šulc /Katedra volného umenia UMPRUM/. Každý z výstavných projektov tu viac či menej explicitne tématizuje rôzne roviny zraniteľného, nenormatívneho tela a pomyselne ponúka formy spojenectva, vďaka ktorému môžeme “ostať zraniteľnými”. Ako precitlivené bývajú stereotypne uznačované prežitky bolesti, či hnevu žien, ktorých stigmatizácii sa v obecnej rovine venuje multimediálna inštalácia STORM Doroty Jedinákovej, ktorá sa skladá z dvoch videí, audio nahrávok a série čiernobielych fotografií na hliníkovom plechu. Spoločensko-systémovo neviditeľné bývajú telá, ktoré sa vymykajú normatívnym kategóriám zdravia, správneho fungovania či telesnej autonómie. Procesy ich zviditeľnenia, rekonvalescencie a spätného privlastnenia nachádzame vo videu Pelvic Chain Márie-Anny Šulc. Ako má telo a myseľ správne vyzerať? A ako zostať odolnými voči typu viditeľnosti, ktorá potvrdzuje dominantné naratívy o živote v bolesti? Uvedené otázky tématizujú kresby, koláže a textilné objekty Kateřiny Šípovej, ktoré akoby naznačovali, že všetci*ky sme iní*é a že to, čo je divné, je vlastne norma.

Anglicky

The exhibition Oversensitive. Invisible. Resilient. presents the work of contemporary artists Dorota Jedináková (Department of Photography and New Media, Academy of Performing Arts) and Kateřina Šípová and Marie-Anna Šulc (Department of Fine Arts, Academy of Arts, Architecture and Design in Prague). Each of the exhibition projects more or less explicitly thematizes different levels of the vulnerable, non-normative body and metaphorically offers forms of alliance through which we can "remain vulnerable." Oversensitive experiences of pain or anger in women are stereotypically marked, an issue addressed broadly by Dorota Jedináková's multimedia installation STORM, which consists of two videos, audio recordings, and a series of black-and-white photographs on aluminum plates. Socio-systemically invisible are bodies that deviate from normative categories of health, proper functioning, or bodily autonomy. The processes of their visibility, recovery, and reclamation are explored in Marie-Anna Šulc's video Pelvic Chain. What should the body and mind look like? And how to remain resilient against the type of visibility that reinforces dominant narratives of life in pain? These questions are thematized by Kateřina Šípová's drawings, collages, and textile objects, which seem to suggest that we are all different and that what is strange is actually the norm.