Tento súhrn píšem priamo z miesta činu počas jednej z dlhších prestávok v programe, kým sú dojmy ešte relatívne čerstvé. Budem preto písať najmä o okamžitých pocitoch z vystúpení, na všeobecnejšie veci o tomto super festivale, ktoré by som tiež celkom rád napísal, si možno nájdem čas inokedy.
Nebol by som to ja, keby som ale popri všetkých tých pozitívach nenašiel aj nejaké veci, do ktorých by som sa mohol obuť alebo posťažovať sa. Keďže to má byť ale pohodový článok, rozhodol som sa tieto veci písať samostatne a spravím dve verzie článku: s kritikou (o niečo úplnejší) a bez nej. Je len na vás, ktorý si vyberiete. Keďže nemám na blogu k dispozícii nejaké skripty a takto z Pohody by som sa do nich ani nepúšťal, na školský blog, kde obyčajne blog.cz mirrorujem, dám kritickejšiu verziu. Na blog.cz pôjde pohodová.
Prajem pohodové čítanie!
Štvrtok
som sa zbalil a naložil seba a svoju batožinu na autobus do Trenčína. Cestoval som sám, lebo ostatní z našej partie mali dopravu zariadenú inak (časť autom a iná časť cestovala z úplne iných miest). V Bystrici to bolo čo sa týka miesta fajn a všetci sme sa tak akurát zmestili. Vo Zvolene nás ale čakali problémy. Na nástupišti čakalo asi toľko ľudí, koľko bolo v Bystrici a všetci sa nezmestili ani vtedy, keď šofér púšťal ľudí na státie a na prasknutie do uličky. A to bola iba druhá zastávka! Časom sa to mierne zhoršilo. V autobuse tvorili veľkú väčšinu ľudí mladí ľudia cestujúci na Pohodu. Nikto sa nesťažoval, všetci boli pokojní a v buse bol kľud. To platilo až do chvíle, keď do autobusu nastúpili dvaja starší ľudia v preddôchodkovom veku a s veľmi dôchodcovským postojom. Možno neboli nadšení, že časť mládeže, ktorá nastúpila skôr, okolo nich sedí, zatiaľ čo oni sa musia tlačiť ako iná časť mládeže, každopádne začali strašne frflať, okamžite sa pohádali asi s troma babami ("Posuňte sa, však nevidíte koľko tam je ešte miesta!?") a neskôr do iných nahúkali, že sa majú baviť tichšie a nemajú sa nahlas smiať. Tým chcem povedať len to, že sa "starí" oháňali tým, aká je mládež neprispôsobivá a drzá, tak to predtým v ešte plnšom autobuse (istá časť predsa vystupovala skôr) oveľa všetci zvládli k plnej pohode všetkých.
I vďaka tomu, že som sedel, tak sa mi cestovalo celkom príjemne a po príchode na AS Trenčín ma okamžite ohromil počet ľudí čakajúcich na prípoj, svojich známich, či len tak kempujúcich naokolo. Bolo to úžasné, ale toho davu som sa celkom zľakol (najmä keď sa okolo práve príchodzieho kyvadlového busu zhromaždil dav trikrát väčší ako ten bus). Rozhodol som sa preto, že sa na miesto konania Pohody vyberiem pešo. Tak som aj urobil a nebyť páliacieho slnka, ktoré som kúsok podcenil, by to bol výletík i veľmi príjemný.
Horúčavu, ťažký batoh a absolútne zlú orientáciu som ale prekonal a o necelú hodinku neskôr som už stál na zelenej tráve trenčianskeho letiska a hľadal som, kde sa zložili moji skôr príchovší kamaráti. Pri nich som ihneď nafasoval pivo a miesto na spanie v spoločnom stane s Maťou a Dominikou a tak sa Pohodové dobrodružstvo mohlo začat.
Trochu sme sa popoflakovali po kempe a našli sme kde sa nachádzajú dôležité veci ako jedlo, voda, záchody, jednotlivé stages, atď. O 21:30 nás čakal na hlavnom stage náš prvý hudobný bod programu: Basement Jaxx. Bola to pestrá (čo do kostýmov, pohlaví, postáv i farby pleti) skupinka, ktorá nás dokázala výborne roztancovať. Ich hudobný prejav nebol nejak výnimočný, ale také veci pri veciach trsacích ani neprekážajú.
Po pivnicovej kapele sme si dali kúsok pauzu a o polnoci sme sa zhromaždili priamo pod hlavným stage na spoločné predstavenie dvoch zborov: Royal Choral Society z Veľkej Británie, ktorí vlani predviedli výborné spoločné predstavenie s našou Operou SND a Zbor Sv. Cecílie z Košíc. Celým ich hodinovým programom mali byť Rachmaninovove Vespery. I keď ja klasické milujem, tento výber mi neprišiel veľmi po chuti, lebo cirkevná hudba sa tohoto štýlu sa mi zdá dosť nudná a tiež si hudbu tohoto razenia viem dobre vychutnať až na opakované vypočutie. Na začiatku ani veľmi neoslnili samotné zbory, ktoré pôsobili dosť nezladene, na čom mohol mať podiel tak zvukár, ale i spojenie dvoch rozdielnych telies. Po pár skladbách už začali spolu ladiť vynikajúco a ja som si ich vystúpenie začal skutočne užívať. Keď dospievali Vespery, prišla napínavá chvíľka. Stalo sa tradíciou, že na Pohode si pri zbore dav vytlieska viacero prídavkov. Čo však budú pridávať na relatívne uzavretej skladbe? Chór veľmi príjemne prekvapil ich hviezdnym podaním Suchoňovej "Aká si mi krásna, ty rodná zem moja", ktoré už vlani bolo ich skvelým vyvrcholením a teraz bolo snáď ešte lepšie (škoda akurát chýbajúceho orchestra), keďže so slovenskými kolegami očividne prišli i na tú správnu slovenskú výslovnosť. Čo zvolili ako druhý prídavok? Na pódium vyšiel so smiechom Kaščák, že už nič ďalšie nemajú, ale môžu dať teda znovu Suchoňa. Tak sme si to teda celé spolu dali ešte raz.
Po tomto vystúpení sme sa už unavení a plní očakávaní do ďalšieho dňa vybrali prostredníctvom spacákov do ríše snov.
Piatok
sa začal prebudením do nemiernej horúčavy krásneho rána. Po obligátnej hygiene prišiel čas navštíviť prvú zastávku tohoto náročného dňa: Divadlo Gunagu a ich hru "In da House (Žur v Londýne)". Na predstavenie sme sa múdro vybrali už s trištvrtehodinovým predstihom, čo bolo aj nevyhnutné na to, aby sme zaujali miesto blízko pri vchode a aby sme sa po otvorení vôbec dokázali cez ten dav vtlačiť dnu. Záujem bol obrovský a vzduch dnu v Garnier aréne skoro nedýchateľný. Očakávanie bolo vyhrotené i niekoľkominútovým meškaním herečiek, ktoré sa po ceste na festival stratili. Keď preto na javisko vstúpila prvá postava a neskôr i vicemajsterka Let's Dance a víťazka OTO Petra Polnišová, potlesk a nadšenie publika bolo ohromné. Celá hra bola výborná a napriek vlastne dosť tragickej hlavnej zápletke i veľmi vtipná. Postavy boli písané vyložene na mieru herečkám (Polnišová ako slovenská výberová šunka samozrejme dostala najviac "Feed me" momentov zo všetkých, aj keď do šunkovitého prejavu skĺzali nakoniec všetky herečky, čo bolo ale opodstatnené i zápletkov: pili na párty a alkohol i v skutočnosti robí svoje.) Príbehy Au-Pairiek (vraj) vychádzali z reality a ako také boli i dosť tragické. Celá hra bola potom o postupnom odkrývaní týchto príbehov i medzi postavami navzájom. Humor bol jednoduchý ale i zložitejší, postavený často na komických vystúpeniach jednotlivých postáv, ktoré si medzi sebou na javisku hrali scény (metaherectvo). Veľmi častá bola ale i improvizácia, rozbíjanie štvrtej steny, metahumor a najmä lokálny humor vychádzajúci zo slovenskej popkultúry (ale skôr tej od staršej generácie). Najviac smiechu u publika vyvolávala pochopiteľne Polnišová so svojimi ksichtami a charakteristickým prejavom. Obsahovala i viacero dojemných momentov, kde sa namiesto smiechu v publiku tvoril skôr nábeh na plač. Všetky do jedného však boli nakoniec zabité riadnou cynickou hláškou, ktorá ihneď odohnala zlú náladu a celé predstavenie vrátila do žánru komédie. Toto pôsobilo možno priveľmi kŕčovito, každopádne však mala hra i celý spôsob podania u pohodového publika, ktoré sa chce najmä smiať a najlepšie na jednoduchých veciach fenomenálny úspech. --> Herecké výkony všetkých postáv boli vynikajúce, a hoci všetkých trochu zatieňovala veľká šunka, v tejto hre nebolo menších postáv. Divadlo GUnaGU by som teda určite doporučil i mimo Pohody, na Pohode sa na ďalšie divadlo po tomto teším nesmierne.
Po divadle som ostal v Garnier aréne na debate so Štefanom Hríbom na tému "Kde sme doma". Medzi jeho štyroch hostí patrili i Bystričan Handzuš a Polnišová (oceňujem silné dramaturgické spojenie s len pár minútami odohranou hrou, keďže námety boli také podobné). Téma bola celkom zaujímavá, aj keď k lepším veciam sa dostali až neskôr a potom to boli nútení kvôli času celé ukončiť. Debata bola celkom na úrovni, ale zdalo sa mi, že sa Hríb až priveľmi, hlavne na začiatku, bezdôvodne navážal do Polnišovej. Je jedna vec, že je obľúbená pre jej jednoduchú mediálnu slávu, nemusí ju však len preto zosmiešňovať. Neskôr od toho ale v podstate upustil, možno aj preto, že sa ako diskutérka prejavila úplne seriózne a inteligentne.
Z vážných vecí som sa šiel zabaviť na Tesco stage, kde už hrali Swing society orchestra. Tých som tiež videl už minulý rok. Repertoár zložený zo starých zahraničných swingových hitov skoro nezmenili, zmenilo sa to, že vystupovali na omnoho väčšom stage, pred omnoho väčším publikom a na omnoho väčšom slnku: z krytého stanu na rozpálený betón letiska krátko popoludní. I napriek teplu to bol koncert veľmi znesiteľný a hudba veľmi príjemná, rád ich znovu uvidím v nedeľu ráno o piatej, keď budú Slnko pre zmenu vítať.
Od swingu som sa presunul na obed ku stánku s ázijským jedlom. Na hlad je to to najlepšie, čo dostať a pritom je to zo všetkých možných pohodových jedál možno to najzdravšie. Niet divu, že ázijci tak ovládajú trh s rýchlym občerstvením v západných krajinách. Hneď odtiaľ som si šiel zjesť moje kuracie rezance na prebiehajúcu debatu Štefana Hríba s Fedorom Gálom. Tentokrát to bolo veľmi politické a vážnejšie a treba povedať, že na pódiu sa stretli dvaja veľmi zaujímaví ľudia, ktorí vedia vytvoriť podnetnú diskusiu. Ani o jednom nemôžem povedať, že by ma nejako veľmi oslovil. Sú to zvláštni ľudia a k obom mám popri úcte k ich názoru v niektorých otázkach dosť odpor k ich tvrdeniam v oblastiach iných a tiež spôsob ich prejavu nevyvoláva práve sympatie. I pri takej príležitosti bolo veľmi dobré dozvedieť sa niečo o revolúcii priamo od zdroja.
Nemôžete pochopiteľne čakať, že report tohoto rozsahu dokážem vyplodiť tu na festivale naraz, preto pokračovanie napíšem neskôr. Dovtedy vám prajem dobrú pohodu a sebe i spolufestivalníkom dobrú Pohodu!
