Nebudem sa teraz venovať celej Pohode, pretože mám odtiaľ materiál na niekoľko dlhých článkov, na ktoré teraz hneď po príchode nemám. Cítim však akútnu potrebu vyjadriť sa práve k poslednému z menovaných neduhov.
So supizmom ľudí som sa dnes stretol viackrát. Najskôr ma do varu priviedol náš minister vnútra, ktorý krátko po tragédií dal pre Sme vyhlásenie, v ktorom uviedol jednu obeť a predbežný počet zranení. Ostáva mi rozum stáť, prečo sa k tomu musel pre Sme vyjadriť minister z Bratislavy, keď novinári (aj zo Sme) boli v čase katastrofy aj po nej doslova pár metrov od miesta činu. Teda ten rozum sa zastavil pri myšlienke, že je rok pred voľbami. Svoj charizmatický hlások poskytol aj hovorca ministra zdravotníctva. Prečo sme sa dostali do štádia, keď sa ku všetkému, čo sa u nás deje, vyjadruje sám minister, i keď s tým nemá prakticky nič spoločné?
Politiku ale stranou, to najhoršie malo len prísť. Po "vyprataní" ľudí z areálu totiž fakticky tisíce ľudí ostali v tom areáli trčať niekoľko hodín až do noci. Všetci títo ľudia boli narýchlo zbalení, premočení, bez okamžitého prístrešku či možnosti ísť hneď domov. Týmto ľuďom nielenže nikto neprišiel nijak pomôcť, ale nemali ani vôbec žiadne informácie, čo bude ďalej, či a kedy sa bude dať autom z areálu dostať. Ochrankári, ktorí odmietali ľudí pustiť do stredovej zóny im nevedeli dať vôbec žiadne informácie a tiež ich nevedeli odkázať na nikoho zodpovedného.
V chaose, ktorý vznikol, prestali fungovať všetky služby, ktoré na Pohode dovtedy fungovali. Okrem jediného miesta nebola dostupná pitná voda. Stánkari boli už zbalení. Chemické záchody už nikto nečistil, teda sa už po pár hodinách tiež nedali použiť. Stred areálu bol nepriechodný úplne, dal sa obísť len pešo po rozbahnenej poľnej ceste. Ľudia začali improvizovať, ale postupne začali byť tiež hladní a smädní.
Ešte že sa našlo pár "dobrodincov" medzi stánkarmi, ktorí sa rozhodli ihneď neodísť (s výhradným postavením im bolo postupne dovolené, i keď tiež až oveľa neskôr, vyjsť cez stredovú plochu a cez letisko), znovu otvorili svoje stánky a ponúkali hladným krkom trochu teplého jedla. A tu sa dostávame k tomu najväčšiemu morálnemu bahnu, s akým som sa dnes mal možnosť stretnúť. Počas Pohody mali stánkari zmluvne určené podmienky (predovšetkým ceny), za aké môžu predávať svoje výrobky. Toto ale z nich očividne odvial vietor a keď som teda prišiel ku stánku, kde cigánsku pečienku počas festivalu mali za €2.50, fungovali už v novom režíme, teda mäso pekne na váhu a to za pekne mastný poplatok. Bol som svedkom toho, ako chlapík pred nami zaplatil za 2 úplne normálne pečienky festivalovej veľkosti niečo nad desať eur!
Keď sme sa dostali na rad my, okamžite sme argumentovali tým, že sa cena zmenila. Tesne pred tým, ako sa na nás ale predavačka otočila, sme sa bavili o tom, že takýto príbeh by mohol denník ako Nový čas veľmi zaujímať. Možno i preto sme si nakoniec odnášali všetky pečienky pekne po dve päťdesiat. Do najčítanejšieho denníka som nakoniec nevolal, ale iba preto, že som nebol schopný rýchlo zohnať číslo a hneď na to sa nám už podarilo pohnúť, takže sme mali iné starosti.
Kladiem si ale otázku: "Čo sú to za ľudia, ktorí ešte i takúto katastrofu dokážu cynicky zneužiť vo svoj prospech!?" Žiaľ, nenapadlo nám na mieste túto vec zdokumentovať ba dokonca si ani poznačiť názov predajcu. Moja otázka teda zatiaľ ostane vecne nezodpovedaná.
