Diplomová práca sa venuje problematike sebahodnotenia žiakov v rámci vyučovania nemeckého jazyka na druhom stupni základných škôl v Českej republike, a to z perspektívy učiteľov. Sebahodnotenie sa v odbornej literatúre opisuje ako dôležitý nástroj rozvoja metakognície, samostatnosti a zodpovednosti žiakov za vlastné učenie. Mnohé výskumy potvrdzujú jeho pozitívny vplyv na efektivitu učenia, no zároveň poukazujú na jeho nedostatočnú implementáciu v školskej praxi. V úvodnej časti práce sú preto zhrnuté základné teoretické východiská ako samotný koncept sebahodnotenia, jeho miesto v rámci autonómneho učenia, ako aj zakotvenie v legislatívnych a kurikulárnych dokumentoch. Práca tiež reaguje na výskumné zistenia, ktoré ukazujú, že učitelia síce vnímajú sebahodnotenie pozitívne, často však bojujú s nedostatokom času, metodickej opory a konkrétnych nástrojov.
Cieľom výskumnej časti je zistiť, ako učitelia nemeckého jazyka na druhom stupni základných škôl vnímajú sebahodnotenie žiakov, akým spôsobom ho implementujú v praxi, aké prekážky alebo formy podpory vnímajú a aké opatrenia by mohli jeho realizáciu zefektívniť. Výskum je realizovaný prostredníctvom pološtruktúrovaných rozhovorov s vybranými učiteľmi a analyzovaný metódou kvalitatívnej obsahovej analýzy. Získané poznatky môžu prispieť k lepšiemu porozumeniu aktuálneho stavu využívania sebahodnotenia v praxi, ako aj k vytvoreniu odporúčaní pre jeho systematickejšiu a efektívnejšiu podporu v prostredí cudzojazyčného vzdelávania na základných školách.